33. schôdza

S reakciou na faktické poznámky, pani poslankyňa Kiššová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne obidvom paniam poslankyniam. Ja vnímam pozitívne to, že aj vy si uvedomujete, že takýto proces asi byť nemal a že aj súhlasíte s tým, že mnohé veci majú negatívne dopady a ja viem, že nejde len o jasličkový zákon. Ja som sa práve snažila vypichnúť tie veci, ktoré sú najproblematickejšie a ktoré spôsobili naozaj najväčšie problémy. A som presvedčená, že už vtedy, keď sa tento návrh prijímal, bolo zjavné, že tie obrovské problémy boli a že vzniknú a ja si myslím, že sa tomu dalo predísť. A myslím si, že keby sme tomu vtedy predišli, tak sme mnohým mohli ušetriť mnohé náklady a možnože sme mohli predísť mnohým problémom. Ale toto je ten problém, na ktorý ja poukazujem, že sa jednoducho nepočúvame, že čokoľvek povie opozícia, je to len preto zlé, lebo to povedala opozícia. Ale nie všetko, čo povie opozícia, je zlé. Tu boli pomenované úplne jasné veci, ktoré sme tvrdili, že spôsobia problémy a oni to tie problémy aj spôsobili. Ja rozumiem tomu, že zákony nie sú nemenné. Tomu úplne rozumiem, ale my ak v priebehu dvoch rokov alebo jedného roka štyrikrát meníme jeden zákon, potom posúvame jeho účinnosť a tam vonku sú ľudia, tam vonku sú prevádzkovatelia, ktorí to sledujú, ktorí sa snažia prispôsobiť tomu, čo budú musieť, čo budú musieť zaplatiť, čo budú musieť spraviť a na základe toho sa rozhodujú. A to je niečo, čo prispieva k právnej neistote. Právna neistota je niečo, čo je na Slovensku vážny problém, kvôli čomu mnohí nechcú podnikať, pretože nevedia, koľkokrát sa im pod rukami v priebehu krátkeho času zmenia podmienky, že niekto tie podmienky splní, tomu vzniknú náklady. Niekto tie podmienky nesplní, tomu tie náklady nevzniknú a tam je potom konkurenčná výhoda, resp. nevýhoda toho, kto tie náklady má a nemá. Jednoducho my nerobme legislatívne prostredie nestabilným. Ďakujem.

Ďalšia v rozprave, pani poslankyňa Simona Petrík, nech sa páči.

Dobrý deň. No ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Dámy a páni, ja tu stojím k tejto téme už asi šiestykrát, ja si myslím, pretože úplne od začiatku, ako sme sa začali baviť o tejto téme, konkrétne o jasličkovej časti novely o sociálnych službách, aby som bola presná, pretože kolegyňa Bašistová má pravdu v tom, že toto je novela o sociálnych službách a netýka sa len jasličiek, ale teda ja som sa úplne od začiatku, úplne od začiatku znamená od augusta pred dvomi rokmi, aby sme si všetci rozumeli, venovala tejto časti. A ja začnem tam, kde skončili kolegyne. Chcem poďakovať pani kolegyni Kiššovej za jej prejav. Ja sa budem v mnohom opakovať, ale, bohužiaľ alebo vďaka Bohu, si to budete musieť vypočuť opäť, pretože je to naozaj relevantné a je to možno aj poučenie pre nás všetkých do budúcna, aby sme takéto chyby nerobili. Čiže ja sa vrátim ešte pred tým, ako začnem ten môj pripravený príhovor k tomu, že ja som sa s Luciou Gomez, ktorá je, ktorá ona bola nie opozícia, ona bola tá prvá, ktorá začala riešiť toto, pretože je to majiteľka jaslí a jej sa to začalo týkať, samozrejme, a keďže je dostatočne aj verbálne schopná, aj jej to celkom myslí, tak skrátka ona vo svojom voľnom čase založila Alianciu súkromných škôlok a jaslí a začala sa tomu venovať a ja som s ňou v auguste pred dvomi rokmi sedela, keď bola táto novela ešte len v MPK, v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Čiže úplne, úplne na začiatku. Dali sme tam množstvo pripomienok.
Pani Kuciaňová, ani jedna z nich nebola vypočutá, čiže samozrejme, že zákon je niečo, čo je menné a nie je nemenné, ale tak sa počúvajme, presne, ako hovorila kolegyňa Kiššová, nemusíte počúvať opozíciu, tak počúvajte relevantné neziskové organizácie, tretí sektor, podnikateľov a nemuseli by sme tu vôbec stáť, nemuseli by ste sa vy, teraz vy tri trápiť v tom, že vy ste museli predložiť tento zákon, za čo som vám ja v podstate vďačná osobne. Ja sa teším, z toho, že ho tu máme. Ja som to aj Alene povedala niekoľkokrát, ale skrátka bavme sa politicky teraz o tom, že teda Janka Kiššová spomenula konkrétne podnikateľov, hej, že teda podnikateľov sa to, áno, práve tých zriaďovateľov sa to presne takto dotklo. Je to presný obraz nášho katastrofálneho podnikateľského prostredia, aké tu máme. Ja zase budem hovoriť o ministrovi Richterovi z politického uhľa pohľadu, čo sa týka zlaďovania rodinného a pracovného života, pretože to je to, čo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny dookola omieľa. A nehnevajte sa, od začiatku, pretože je samozrejmé, že to omieľa, lebo to je vec, ktorú, na ktorú tlačí Európska únia a oni sa snažia nejakým spôsobom takýmito zákonmi nejaké zlaďovanie priniesť. No máte pocit, že to prinieslo nejaké zlaďovanie? Práve naopak. Práve naopak, tento zákon, práve táto jasličková časť teda, aby som bola exaktná, urobila pravý opak. Takže začnem, ak dovolíte.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter nesie jasnú politickú zodpovednosť za to a za rezort, ktorý sa zaviazal v programovom vyhlásení vlády na roky 2016 - 2020 v oblasti sociálnej politiky k tomu, že, citujem: "vytvorí legislatívne podmienky pre rozvoj sociálnych služieb pre rodiny s nezaopatrenými deťmi s dôrazom na deti do troch rokov veku a na zvýšenie podpory zosúlaďovania rodinného a pracovného života." S deklarovaním tohto cieľa prišlo dva roky dozadu ministerstvo práce práve s touto novelou, o ktorej tu hovoríme, ktorej súčasťou je aj práve jasličková, jasličkový zákon. Nič z toho, k čomu sa ministerstvo práce zaviazalo, sa teda v novele neudialo. Deje sa teda teraz. Ja sa opäť opakujem, ja som rada, že sa to deje, ale deje sa to neskoro a ja vám aj, pani Kuciaňová, potom poviem, ja vám môžem aj vymenovať niektoré jasličky, ktoré museli zavrieť konkrétne, ak máte záujem, ja neviem, Svetielko a Bublinka a podobne. Ja vám ich môžem vymenovať. Poviem vám aj, v ktorých regiónoch Slovenska sa vyskytujú, pretože mne tie ženy píšu. My si píšeme už dva roky vkuse. Ja ich posielam na VÚC-ky, radím im s tým, ako majú sa registrovať, ako im to nejde, čiže ja vám viem vymenovať desiatky práve takých menších zariadení, ktoré sú zariadenia rodinného typu, kde majú zhruba 10 - 12 detí, ktoré museli zavrieť a prečo zavreli? Kvôli bezbariérovosti. Tak teraz neviem, či otvoria, alebo čo sa vlastne s nimi stane. Možno mi vy poviete.
Táto novela dokazila, čo len mohla. Zaviedla chaos do fungovania jaslí. Namiesto avizovaného zvyšovania kvality sme svedkami toho, že v dôsledkoch pobabraného zákona mnohé súkromné zariadenia museli zavrieť, a to sú mimochodom zariadenia, ktoré potrebujeme ako soľ, lebo tie štátne stále akosi neexistujú. Čiže ja sa pýtam, v akom stave je IROP konkrétne a konkrétne výzvy v ministerstve pôdohospodárstva, kde by sa mali žiadať práve peniaze na vybudovanie štátnych jaslí? Ja viem o jedných, ktoré sa vybudovali zatiaľ v Bratislave, ale možno nemám dostatok informácií. Už som dala interpeláciu na ministerstvo sociálnych vecí, nech mi ju, nech mi ju teda dajú.
V posledných týždňoch sa teda na ministerstve zobudili, keď im došlo, že toto bude prúser ako Brno, pretože 30. 6., ako povedala kolegyňa Bašistová, má uplynúť práve tá posunutá lehota, dokedy sa majú zariadenia registrovať do registra sociálnych služieb a zatiaľ je registrovaných, ja neviem, zhruba do 100 zariadení. Preto práve prostredníctvom vás poslankýň z výboru pre sociálne veci predkladajú tento návrh. Tento návrh síce konečne po takmer dvoch rokoch opravuje aj tie posledné absurdity, ktoré v ňom napriek niekoľko, niekoľkým predošlým opravám ostali, ale prichádza neskoro a škody boli napáchané. Okrem toho nemyslím si, že bude nejako špeciálne prospešný, skôr zbytočný, ale verme, že aspoň nebude škodiť.
Ja by som teda v skratke povedala tak isto, alebo vymenovala, v čom sa, alebo čo všetko sa v tomto zlom seriáli s názvom "jasličkový zákon útočí" za dva roky udialo. Bolo tu spomenuté: odborná verejnosť, prezident republiky, opozičné poslankyne, zriaďovatelia jaslí. Samotní rodičia upozorňovali už v úvode legislatívneho procesu o zákone o sociálnych službách v jeho jasličkovej časti na to, že zákon má vážne nedostatky a diskriminačné ustanovenia, ktoré sa negatívne prejavia v životných situáciách viacerých skupín obyvateľstva, najmä rodín s malými deťmi, a tak isto aj prevádzkovateľov zariadení poskytujúcich služby starostlivosti o tieto deti. Hovorili sme o tom, petície sa písali, robili sa protesty, tlačovky, jednali sme s ministerstvom, ja osobne si to veľmi dobre pamätám, som jednala s pánom Ondrušom formálne, neformálne, podanie na Ústavný súd sme dali, ako hovorila pani Kiššová, a veľa sa teda nepohlo.
Tie najväčšie pochybenia v zákone, ja by som si dovolila naozaj, keď už mám ten priestor, ich vymenovať. V prvom rade išlo najskôr o diskrimináciu detí na základe toho, že ich rodičia nepracovali. Tieto deti podľa pôvodného návrhu nemali možnosť jasle navštevovať. Ďalej sa prejavil rezortizmus, ktorý sme tu ešte nespomenuli a teda absencia spolupráce ministerstiev školstva a práce pri tvorbe zákona. Výsledkom je nerovné zaobchádzanie s deťmi od 2 do 3 rokov, ktoré môžu byť umiestnené aj do materských škôl podľa zákona, podľa školského zákona, kde sú vzdelávané, lebo tam je nutnosť vzdelávania v zákone, no ale môžu byť umiestnené aj do jaslí, čo väčšinou sú, pretože v škôlkach máme nedostatok miesta, to je tiež taká už akože ľudovka viac-menej, takže samozrejme, že deti od 2 do 3 rokov sú umiestňované väčšinou v tých, v tých súkromných jasliach, kde podľa jasličkového zákona nemusia byť vzdelávané, a to mimochodom stále platí. Keď som sa spýtala štátneho tajomníka Ondruša, že prečo teda je to takto, no viete, pani poslankyňa, my sme to dostali ako horúci zemiak a my nemôžme zodpovedať za vzdelávanie ako ministerstvo sociálnych vecí. No to je fakt, ale tak komunikujme spolu.
K diskriminácii došlo aj pri delení zariadení na čisto jaslového typu, to si tiež povedzme, kde majú deti len do 3 rokov veku a potom zmiešaných zariadení, ktoré pokiaľ majú pod 25 % deti do 3 rokov, nemusia sa do registra zapisovať a teda ani spĺňať prísne nariadenia zákona, vrátane podmienky bezbariérovosti.
V praxi čo to znamená, že máme väčšiu, väčšie zariadenie súkromné, ktoré má deti aj pod 3 roky aj nad 3 roky a dajme tomu, že pod 3 roky má desať detí, čo je tých 25 %, čiže to spĺňa a nad 3 roky má, čo ja viem, dvadsať detí, tým pádom je okej, je to zmiešané zariadenie, ktoré sa nemusí do registra zapisovať a má tam desať detí do troch rokov. A potom máme zariadenie jaslového typu niekde v Žiari nad Hronom, dobre, to je zlý príklad, pretože pán primátor tam má práve štátne jasle, dám iný príklad, ja neviem, Žarnovicu si vymyslím, tak tam majú tiež zariadenia takéhoto typu, majú tam maximálne desať detí všetky do troch rokov a tieto musia spĺňať a musia sa zapisovať do registra a pritom je to rovnakých desať detí do troch rokov. Je to okej? Neviem, povedzte, ja nie som ministerstvo.
Deťom, ktorým zle vychádzajú roky, bránil zákon plynule pokračovať v pobyte v zariadení podľa školských rokov, čím dochádzalo k nerovnakému zaobchádzaniu s deťmi narodenými v rôznom období v roku. Toto opatrenie mimochodom rapídne sťažovalo zlaďovanie rodinného a pracovného života, o ktorom sme sa tak často tu bavili. Keďže dieťa, ktoré dosiahlo vek 3 roky povedzme v decembri, tak v januári už do jaslí, do tých istých jaslí nastúpiť nemohlo a rodič tak mohol buď hľadať v januári len tak zrazu v polke školského roka novú škôlku, alebo teda ísť na pol roka zo zamestnania domov a byť s dieťaťom. Toto sa, chvalabohu, opravilo. Ale spomeňme to.
Potom bol problém so samotnou registráciou, ktorý dobre popísala kolegyňa Kiššová a síce s podmienkami, ktoré horko-ťažko vedelo splniť mizivé množstvo zariadení, či už to bola zbytočná podmienka rekolaudácie zariadení, ktoré na tento účel už skolaudované boli, alebo spomínaná podmienka bezbariérovosti, ktorá je finančne likvidačná pre mnohé menšie zariadenia rodinného typu a tie už zavreli. To sú desiatky zariadení, ktoré zavreli svoje podnikanie.
Tu mi nedá nespomenúť ešte jednu tému, a tou sú detské skupiny, ktoré ja tak ako familiárne volám, som rada, že sa ako tak chytili, pretože v tomto zákone, v tejto novele je, sú spomenuté aj detské skupiny. Volajú sa "starostlivosť o deti do troch rokov terénnou formou". Takto sa volajú a sú explicitne v zákone napísané, ale to je všetko, čo je explicitné. Ostatné veci sú tam popísané veľmi vágne. Ministerstvo nepristúpilo k žiadnej osvete, čo sa týka tejto témy.
A čo to znamená vlastne tie detské skupiny? Čo to znamená mať, mať možnosť starať sa o dieťa do troch rokov terénnou formou? Znamená to, že sa o tieto deti môžu starať napríklad mamičky doma. Okrem svojho jedného si môže zobrať dve alebo tri ďalšie, ale im treba vytvoriť podmienky v prvom rade, aby vedeli, ako sa majú zaregistrovať na VÚC-ky. Proste ministerstvo má dať, má dať "informačný pack" nejaký, nejakú brožúru, tak ako to urobili v Českej republike, ja ju mám doma, aby skrátka informovali ženy na Slovensku. To sú napríklad aj staršie panie, ktoré vyštudovali sociálnu prácu, alebo majú pedagogické vzdelanie, tie by tiež toto mohli robiť a samozrejme dajme im tie podmienky, nastavme im podmienky hygienické, vzdelanostné, skrátka všetky, ale ich o tom, prosím vás, informujme. A práve v situácii, keď tie deti reálne nemáme kam dávať a dávame ich do drahých súkromných jaslí, ktoré ešte teraz budeme aj takýmto spôsobom nezmyselne regulovať.
Prepáčte, ja som nahnevaná naozaj, ale nechcem byť nejaká osobná, hej, naozaj nie som, dámy, nechcem, aby ste mali pocit, že si to tu teraz idete zliznúť, ale naozaj, toto je kritika smerom na ministerstvo sociálnych vecí.
Podriadení ministra a samotný minister práce Ján Richter majú právo mýliť sa. Mýliť sa je ľudské, mýlime sa všetci, avšak bolo by vhodné sa mýliť maximálne raz. Dnes jasličkový zákon opravujeme, neviem, tretíkrát? Štvrtýkrát už? Už závisí, že či berieme pozmeňováky, chvalabohu, za ne, resp. jeho účinnosť posúvame. A to sa chcem aj spýtať, že teda či budeme vlastne týmto zákonom aj posúvať ešte účinnosť, alebo už nie, to mi možno budete vedieť odpovedať na to, lebo vieme, že by spôsobil katastrofu.
V prípade, keď nedomyslí minister Richter alebo štátny tajomník Ondruš dopady legislatívy na občanov, v tomto prípade na rodiny, je ich povinnosťou počas legislatívneho procesu načúvať a omyly počas niekoľkomesačného schvaľovania zákona opraviť. To sa nestalo, preto to opravujeme ešte teraz. Minister práce Ján Richter umožnil schválenie zákona, ktorý vyslovene škodí zosúlaďovaniu rodinného života a pracovného života mladých rodín. Minister práce tým porušil programové vyhlásenie vlastnej vlády a vedome nejednal v záujme rodín a ich detí. Nedá sa podnikať tak, že vám ministerstvo trikrát za rok zmení podmienky, ktoré majú spĺňať vaše priestory a zamestnanci. Majiteľky jaslí už stratili po dvoch rokoch chaosu s ministerstvom trpezlivosť, postupne svoje jasle zatvárajú, alebo ich menia na zariadenia pre staršie deti. Nepremyslené zmeny, odsúvanie účinnosti pri jasličkovom zákone by mohlo byť naozaj dávané za príklad, za krásny príklad katastrofálneho podnikateľského prostredia. Približne 100 jasličiek už investovalo tisíce eur do zmien a SMER a jeho úradníci kvôli svojej ignorancii zbytočne zničili živobytie poctivým podnikateľkám, ďalšie desiatky z nich to zbytočne stálo tisíce eur a po novom tieto zmeny zrazu nebudú potrebné. Wau, super.
Pýtam sa, kto je za toto zodpovedný? Za stovky tisíc zbytočne vynaložených eur na plošiny, ktoré reálne nikto nebude potrebovať. Opýtajte sa tuto bratislavských. Ja mám v jedných jasliach svoje dieťa, ktoré kúpilo plošinu za asi 13-tisíc eur, ktorú nebude potrebovať. Zaplatíme to my občania, alebo kto vlastne? A tam to je aj jedna z mojich otázok, že vlastne akým spôsobom budete kompenzovať už kúpené plošiny niektorým zariadeniam, ktoré to urobili a teraz ich vlastne podľa tohto nového zákonu už nebudú potrebovať.
Minister práce Ján Richter politicky absolútne zlyhal. Zlyhal, keď neochránil záujem rodičov a ich detí a trval na schválení zákona, hoci vedel z verejných zdrojov o jeho vážnych nedostatkoch a pravdepodobných dôsledkoch. Zlyhal, pretože jeho ministerstvo robilo reformu bez akýchkoľvek dát. Dodnes máme len odhady počtu jaslí, ktoré na Slovensku existovali pred jasličkovým zákonom a po ňom. Dáta, vážení. Ministerstvo nespravilo prieskum dopadov zákona. Minister zlyhal, keď zničil fungujúce jasle pre deti a služba sa tým logicky stala menej dostupnou. Zlyhal, lebo zničil živobytie prevádzkovateľkám malých sebestačných jasličiek, pretože vytvoril neznesiteľne premenlivé legislatívne prostredie. Zlyhal, pretože dnes zažíva ešte menej kontrolovateľný trh s opatrovaním maličkých detí, a to konkrétne na internete. Šedá ekonomika len tak fičí. Minister Richter naozaj by za tento paškvil mal konečne vyvodiť politickú zodpovednosť a odstúpiť, pretože napríklad na portáli Domélia majú tak veľa internetových inzerátov na opatrovanie detí, ktoré nemáme absolútne regulované, čiže to, čo sme chceli dosiahnuť, presný pravý opak sme dosiahli. Ani kvalita, ani regulácia.
Na záver poviem možno paradoxne, že za tento návrh zahlasujem, pretože ide v podstate o návrh Aliancie súkromných škôlok a jaslí, ja som to všetko čítala. Všetko som čítala, čo dostal pán Ondruš na stôl a som rada, že ste to nakoniec vypočuli. Ale budem pozorne sledovať, ako sa ministerstvo postaví, opäť opakujem, napríklad k finančnej kompenzácii pre tie zariadenia, ktoré v dôsledku zákona museli v posledných mesiacoch nakupovať bezbariérové plošiny za tisíce eur.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickými poznámkami nikto. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ďalší v rozprave, pán poslanec Mihál, nech sa páči. Nie je v sále, takže mu prepadáva poradie.
Pán poslanec Soboňa. Bolo to neskôr, už som to uzavrel tak to nechajme tak.
Takže, pán poslanec Mihál, prepadáva mu poradie.
Pýtam sa, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Nie je tomu tak. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Pani navrhovateľka, chcete zaujať stanovisko? Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, rozumiem aj rozhorčeniu na jednej strane, na druhej strane sme tu mnohí, ktorí sme v politike vrcholovej dva roky a vidíme, ako sa veci tvoria, vyvíjajú a vieme, že keď sa tvorí nejaký zákon, tak sa tvorí niekoľko mesiacov a vyžaduje si jednak rokovania na úrovni jednotlivých ministerstiev, príslušných sociálnych partnerov, nás poslancov a plus do toho vstupujú, samozrejme, aj rôzne politické rozhodnutia predsedov klubov alebo ďalších politických vplyvov.
Takže, tým chcem povedať asi toľko, že myslím si, že každý z nás komunikoval, či už to bola Lucia Gomez, alebo to boli iní zástupcovia mimovládnych organizácií. Snažili sme sa komunikovať naprieč politickým spektrom, aj opoziční, aj koaliční poslanci. Samozrejme, zastanem sa možno ministerstva práce v tom, že zopakujem, táto novela je novela o sociálnych službách celkovo, nielen o jasličkách, a priniesla aj veľa dobrého a prospešného hlavne pre domovy sociálnych služieb a ďalšie typy zariadení, pokiaľ ide o financovanie čo do stupňov odkázanosti. V súčasnosti, pokiaľ vezmeme ekonomické oprávnené výdavky, tak to vychádza napríklad pri dlhodobých pobytoch v jednotlivých zariadeniach v priemere okolo 1 000 - 1 100 eur na klienta a myslím si, že to je tak isto posun dopredu.
Pokaľ ide o jasličky, súhlasím s tým, že tá komunikácia by sa mohla zefektívniť do budúcna a mohli by sme sa vyvarovať niektorým komunikačným, ako to nazvať, zbytočným bariéram, ale zase rozumiem aj tomu, že veľakrát tá odborná stránka ide na úkor politickej atď.
Preto by som bola rada, keby hlavne v oblasti sociálnej práce alebo v sociálnej oblasti ako takej sme nepoužívali nejaký populizmus a skôr aby sme naozaj pracovali pre ľudí, aby sme tam spájali sily, čo sa aj deje, udialo sa to naposledy aj pri zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu v ťažkom zdravotnom postihnutí.
Ešte mi nedá nepovedať, že na jednej strane obhajujeme teda podnikateľov, pokiaľ ide o jasličky, na druhej strane sa zase nám, ako aj ministerstvu, ozývali organizácie zastupujúce ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí naopak mali výhrady, prečo sa urobila takáto výnimka. Ja chcem upozorniť aj na jeden fakt, že občania s ťažkým zdravotným postihnutím tvoria azda najväčšiu komunitu v celej Európskej únii a určite sa teraz budú ozývať oni a budú trvať na bezbariérovosti. Na jednej strane rozumiem argumentu, že jasle, materské školy alebo škôlky teda nemusia mať bezbariérovosť. Na druhej strane si myslím, tak či onak, že ten tlak nás dobehne o rok, o dva a Európska komisia alebo možno aj naše zákony na iných ministerstvách, hlavne keď si vezmeme dopravu, budú trvať na tom, aby sa táto záležitosť riešila. Opäť to bude debata na úrovni odborno-politickej, pretože odborníci budú tvrdiť, že detí do troch rokov máme minimum, pokiaľ ide o ťažko zdravotne postihnuté. Na druhej strane zase ten tlak, pokiaľ ide o bezbariérovosť, tu bude. Takže to je naozaj, ako si aj spomenula, pani poslankyňa, na tej medzirezortnej komunikácii a tá bude musieť byť oveľa efektívnejšia.
Takže k záveru, k tomuto predkladanému návrhu novely zákona o sociálnych službách ja budem veľmi rada, keď pomôže uľahčiť život naozaj tam, kde je to potrebné. Keď napriek tomu, že niektoré, niektoré majiteľky alebo majitelia už zainvestovali do bezbariérovosti, ja si myslím, že to bude potrebné v čo najbližšej dobe a že to neboli nadarmo vyhodené peniaze.
Ďakujem veľmi pekne za podporu nášho návrhu.

Ďakujem. Pán spravodajca? Nechce sa vyjadriť. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 1031, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1080.
Dávam slovo poslancovi Budajovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 1031.)

Kolegyne a kolegovia, stojím tu opakovane s návrhom, aby sa dva dni v kalendári označili ako pamätné dni. Neznamená to teda štátny sviatok, ale pamätný deň. Týmito dňami majú byť deň našej okupácie, ktorá sa udiala 21. augusta 1968 a deň, kedy sme sa zbavili posledných okupačných jednotiek, za ktorý sa zvykne považovať 21. jún 1990.
Kolegyne a kolegovia, pred sebou máte dôvodovú správu, v ktorej je rozsiahle uvedený aj počet obetí tejto okupácie, aj počet vyhnancov, ktorých vlna potom odniesla zo Slovenska a z Československa obrovský počet schopných, ambicióznych a čestných ľudí, ktorí odmietali znášať pookupačný režim. Je tam uvedené aj všetko to, čo zostane navždy zapísané, tie krvavé stopy v našich mestách a obciach, kde na uliciach zostali mŕtvi alebo zmrzačení ľudia. Samozrejme to najťažšie, tá obrovská trauma, kedy sa z nádejí celonárodných, že sa režim podarí humanizovať, stalo obrovské sklamanie, ktoré postupne prerastalo aj do sklamania zo samých seba, nie už iba z politických elít. Tieto dôsledky nesieme dodnes. Sú skryté, ale stále prítomné v postoji slovenského občianstva k vrchnosti, v postoji k politickej práci, k angažovanosti sa za veci verejné, ktorou hrabeme len pomalými krôčikmi znovu a znovu padajúc a znovu a znovu sa usilujúc, aby sme dokázali na Slovensku získať ľudí pre to, že sa majú starať o veci verejné a že majú obnovovať a neustále usilovať o dôveru v inštitúcie štátu, demokratického štátu.
Kolegyne a kolegovia, naozaj pri toľkom predkladaní nebudem čítať dôvodovú správu, ako som povedal, máte ju pred sebou a dovolím si, alebo aj cítim povinnosť trochu objasniť svoju tvrdošijnosť, že znovu pred vás predstupujem s týmto návrhom, aby sa do zoznamu pamätných dní zapísali dátumy 21. august a 21. jún.
Tým mojím vysvetlením hlavným je, že ako patriot sa týmto spôsobom snažím o pozdvihnutie týchto dvoch udalostí na piedestál určitej verejnej pozornosti, udalostí, na ktoré môžeme, ba dokonca musíme pamätať a byť hrdí. Ide tu o udržanie národnej pamäte a kontextu s tou časťou slovenskej identity a slovenského príbehu, ktorá je obdivuhodná. Na pohľad už desaťročia žijeme v nových pomeroch, preč je sovietsky režim, máme demokratickú ústavu, dokonca máme demokratický štát. Nazvať okupáciu z 21. augusta ´68 okupáciou už dávno nie je trestné. Tí, ktorí boli za to poťahovaní, väznení alebo vyhadzovaní z práce, na to už môžu iba spomínať. Okupáciu v dobe po Nežnej revolúcii dokonca verejne oľutovali aj sovietski predstavitelia a neskôr aj predstavitelia Ruskej federácie a ďalších štyroch štátov, ktorých vojaci sa museli onej sovietskej akcie zúčastniť.
Alexander Dubček, hlavná tvár roku ´68 smel vyjsť už dávno zo svojho domáceho väzenia. Zo zahraničia sa smeli vrátiť a vrátili sa mnohí zo státisícov utečencov. Alexander Dubček sa dokonca vrátil aj do politiky, dosiahol opäť vysoké ústavné postavenie. Na miestach, kde padli naši ľudia pod guľkami či pod pásmi okupačných tankov, sa zjavili pamätné tabule. Rok okupácie, rok ´68 je od nás už polstoročie a predsa slovenský parlament na rozdiel napríklad od Ruskej dumy, alebo od parlamentov bývalých okupantov neprijal k tejto udalosti žiadne meritórne vyjadrenie, prinajmenej nie také, ktoré by sa zapísalo aspoň nejakým trvalým písmom do ďalšieho budovania pamäte národa.
Dvadsiaty prvý august nie je v zozname pamätných dní, akoby si táto životy viacerých slovenských generácií zasahujúca udalosť nezaslúžila toto miesto, nezaslúžila byť pamätnou udalosťou. Akoby si toto miesto v našej súčasnej pamäti a pamäti našich detí nemali zaslúžiť ani stovky obetí na životoch, státisíce prenasledovaných, z ktorých pookupačný režim urobil občanov druhej kategórie, ani tie už spomenuté masy zahraničných Slovákov, z ktorých urobila emigrantov práve okupácia a obnovenie totality, ktoré nasledovalo.
Podobne sa, kolegyne a kolegovia, chováme aj k dátumu odchodu okupačných vojsk. Tieto vojská, tie boli tou palicou, či možno skôr sekerou, čo visela nad našimi hlavami, pretože tieto vojská tu boli na to, aby garantovali nadvládu ideológie a totalitného z Moskvy dovezeného systému. Moskva si nás cez tieto vojská podrobila, zobrala nám, zobrala nám slobodu, zakazovali nám vieru, zastrašovali a vyhnali státisíce ľudí z domovov. Nedovolili nám inú existenciu, než byť provinciou provincie, podrobeným a porobeným národom, o ktorého existencii vlastne svet ani nemal vedieť. A to sa im celé tie roky aj darilo. Zbavenie sa okupácie a nadobudnutie nezávislosti od cudzej násilnej moci, to je podstata slobodného štátu a nevyhnutná podmienka každej štátnej zvrchovanosti nad svojím územím zákonmi a nad svojím vlastne spoločenským príbehom, nad tou cestou spoločnosti odniekiaľ niekam. A preto býva zbavenie sa okupantov v každom národe nieže pamätným dňom, ale tým najvýznamnejším sviatkom, štátnym sviatkom. Vynára sa mi v tejto chvíli slovo "niepodleglosci", to bolo magické a je dodnes a navždy bude zrejme v Poľsku svätým slovom, pretože "niepodloglosci", oni vedia, že tu v strednej Európe nie je niečím samozrejmým, nie je niečím bežným, ale je vzácnym a spravidla krvou vykúpeným víťazstvom. Ale u nás zabúdame nie iba na okupáciu, ale aj na deň našej "niepodloglosci", deň ukončenia okupácie, za ktorý sa považuje 21. jún.
V ten 21. jún teda opustili naše východné hranice posledné vojenské transporty, ale kolegyne a kolegovia, to nebolo, to nebol odchod vojsk, o ktorom by sa boli dobrovoľne rozhodli Sovieti. To ani zďaleka. Ako jeden z účastníkov vtedajších udalostí to môžem rôznymi príkladmi a svedectvami dosvedčiť. Nešlo to samé od seba. Odchod nebol motivovaný vôľou Sovietov, ale naším dlhoročným úsilím. To víťazstvo a obnovenie nezávislosti nevzišlo len zo známych masových protestov a generálneho štrajku v roku 1989, ale bolo výsledkom obetí a nezlomnosti tisícov pred nami, tisícov politických väzňov prenasledovaných pre vieru, pre politický postoj, alebo proste pre túžbu po slobode a odpor voči totalite. Tisíce, desaťtisíce, státisíce obetí. To bol základ, na ktorom stála odvaha ľudí v novembri ´89 a ktorý bol tou silou, ktorá vyhnala odtiaľto okupačné vojská. To je základ, na ktorom stojí slovenská štátnosť. Na týchto obetiach, na tejto vytrvalosti, na tejto túžbe po slobode a demokracii. A predsa tu v Národnej rade trpíme teda amnéziou, akoby sme chceli dobrovoľne zabudnúť tento príbeh.
Kolegyne a kolegovia, v čom to je, že sa takto zriekame pamäti na okupáciu a jej skončenie? Už tretíkrát predkladám tento návrh a stále je problém, v zákulisí mi niektorí aj do očí povedia, nie, nechceme, nechceme spomínať na tieto dátumy. Skutočne som nad tým rozmýšľal, aký dôvod je vlastne. Nie je známy vlastne žiaden iný národ, ktorý by sa zbavil okupantov a nechcel by si to pripomínať. Navyše si spomeňme, že aj ten samotný 21. august, veď vtedajšie Československo a v ňom aj Slovák Alexander Dubček sa v tomto okamihu vyniesli do globálnej pozornosti. Boli to tie 60. roky, boli prvé roky, kedy už existovali satelitné prenosy, kedy existovala na celom svete televízia a jedna z prvých dejinných udalostí, ktorú videl naozaj celý svet, bola okupácia Československa. To bola globálna udalosť 20. storočia porovnateľná s udalosťami vojnových udalostí v roku ´45. Ako to, že práve my, ktorí sme jej boli aktéri a národ, z ktorého boli obete tohoto, tejto okupácie, národ, ktorý si potom vyvzdoroval aj odchod okupačných vojsk, nemá nieže štátny sviatok, ale ani len pamätný deň?
Dnes uznáva celý svet, že československý pokus a jeho utopenie v krvi a v represáliách bol v 20. storočí dejinným prelomom pre celé ľudstvo, nielen pre Československo. A to v tom zmysle, že ním sa skončili ilúzie mnohých ľudí, že sovietsky systém je reformovateľný a humanizovateľný, že tento systém môže mať, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. Moskva pred svetom nepotupila nás neozbrojených ľudí na ulici, potupila okupáciou predovšetkým samu seba. Československo okupáciou vskutku začalo morálne vyprázdnenie sovietskej vízie, začali roky stagnácie sovietskeho systému, ktorého umieráčik udrel zhodou okolností opäť tu v udalostiach roku 1989.
Vážené kolegyne a kolegovia, prečo si nepripomíname tento príbeh? Do istej miery sa, obávam sa, bojíme minulosti. Po okupácii totiž nastala tzv. normalizácia. Jej vrcholom boli masové previerky. Na tomto mieste asi by bolo treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy, si trúfol urobiť celoľudovú masovú ponižujúcu akciu, kedy muži a ženy, živitelia rodín predstupovali pred politické komisie zriadené na rôznych miestach, najmä v podnikoch, závodoch, všade, kde pracovali a museli pred týmito previerkovými komisiami podstúpiť neuveriteľné poníženie. Museli odpovedať na ideologické otázky, na základe ktorých mohla byť zničená ich osobná existencia a existencia ich detí, ak by nezodpovedali tak, ako si to režim želal. Museli a žiadalo sa to od nich, aby klamali verejne a ponižujúco, aby vyhlásili, že okupácia nebola okupáciou, aleže bola bratskou pomocou. Všetci tí, ktorí tam predstupovali, vedeli, že okupačné vojská neboli pozvané. Všetci do jedného to vedeli. Neraz v previerkovej komisii sedel aj ten, čo podpísal tie isté vyhlásenia proti okupácii, než nešťastník alebo nešťastníčka, ktorí stáli pred ním, žmolili nejak v rukách pripravené odpovede, až znovu boli zaskočení. Si vyrovnaný s náboženskou otázkou? Si schopný vyhlásiť, že okupácia bola bratskou pomocou? A podobné a podobné otázky.
Žiaden diktátor nikdy perfídnejším spôsobom a masovejším spôsobom nedonútil svojich poddaných podstúpiť akúsi lobotómiu, akúsi kolektívnu sebažertvu, kedy v mene toho, aby si tí ľudia uchránili aspoň holú existenciu, aby sa aj nestali občanmi druhej kategórie, prijali hru na lož, na dvojitú morálku. Celému národu sa ponúklo, môžeš si myslieť, čo chceš, dokonca doma kľudne nadávaj na režim. My chceme, aby si mal dvojitú morálku, aby si nám tu odprisahal, že režimu veríš, že ho miluješ a že si ateista a kľudne, denne predsa ľudia aj vtedy chodili do kostolov, ten režim vedel, že je to všetko dvojitá pravda, že on od tých ľudí žiada iba lož. Ale moc tohoto poníženia bola obrovská.
Temná moc tohoto poníženia drží ruky niektorých poslancov aj dnes. Tá temná moc nám bráni, tohoto poníženia nám bráni zaoberať sa pravdou o normalizácii, lebo keby sme sa ňou poctivo boli zaoberali po novembri ´89, mnohé z javov, ktoré dnes nás trápia, korupcia, stranícki nominanti, dávno by sme vedeli, že toto je to pravé dedičstvo normalizácie. Neskôr dostalo názov "Mečiarizmus". Dneska mu hovoríme, že to sú prvky mafie.
Vážení, všetko začalo vtedy, keď nás zmrazil dych, ktorý prichádzal z Kremľu. Mráz, ktorý prichádzal z Kremľu, kedy táto celonárodná lobotómia dostala do ľudí, že sa majú učiť život dvojitej morálky, kde pravda môže byť lož a lož môže byť pravda a kde režim od nich nežiada natoľko činy, ako žiada ich svedomie. Ich zdravý rozum a ich identitu, ich ľudskú, občiansku identitu. Ich hrdosť. Tú nám chceli zobrať. A mnohým zobrali. Ak ešte dnes sa toho bojíme, 50 rokov po okupácii, ak ešte dnes na nás leží temný mrak tohoto poníženia, zbavme sa ho.
Dokážeme to aj takým symbolickým gestom, kedy tieto dátumy, na ktoré môžeme byť hrdí, preto celý svet nás 21. augusta obdivoval, ako ľudia vzdorujú okupácii, ako nenásilnou formou dávajú najavo lojalitu so svojou republikou, ako žiadajú nezávislosť a slobodu. A rovnako dátum, kedy sme sa vďaka dlhoročnému úsiliu mnohých statočných žien a mužov dočkali toho, že okupácia skončila. Zapíšme tieto dni medzi pamätné preto, aby sa nemíňali rok čo rok bez povšimnutia. Ešte ten 21. august si novinári povšimnú, ale 21. jún ten sa vôbec nedostal do verejného vedomia, akoby sme naozaj nedokázali ten mrak hanby a poníženia rozptýliť a priznať sa k víťazstvám, ktoré, ktoré si zaslúžime a ktoré si hlavne zaslúžia tí, čo už medzi nami nie sú.
Uvedomme si, že nie je to len naša slobodná vôľa. Na nás sa pozerajú oči tých, ktorých ten bývalý režim umučil a pozabíjal, pozerajú sa na nás oči tých, ktorí museli odísť do zahraničia a ktorých sa životy pretrhli a celkom zmenili, pozerajú sa na nás jednoducho dejiny 20. storočia a my, od nás nechcú nič iné, len aby sme prestali žiť dvojitou pravdou, aby sme boli schopní si priznať, že sme prežili aj pády, ale sme sa z nich postavili a aby sme boli schopní sa priznať sami k sebe a k svojmu príbehu.
O tom je, dámy a páni, moje úsilie, ktoré vás otravuje, ktoré vás mnohých možno hnevá, ale to úsilie o prijatie týchto dvoch dátumov medzi pamätné dni má toto posolstvo a má tento zmysel. Preto vás znovu naliehavo prosím, aby ste pred očami tohoto príbehu a svojho vlastného príbehu, vašich vlastných príbehov, lebo ešte stále tu nie je väčšina dvadsiatnikov, čiže mnohí z vás zažili rok ´68, mnohí zažili ponižujúcu normalizáciu a drvivá väčšia z vás zažila okamihy obnovenia slobody, okamihy našej "niepodleglošči", okamihy, kedy okupačné vojská boli donútené zo slovenského územia odísť. Prosím preto a apelujem, aby ste nechali zapísať deň 21. august a deň 21. jún medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem. Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, poslankyni Natálii Milanovej. Nech sa páči.
Pán poslanec Budaj zaujme miesto navrhovateľa.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 7. septembra 2018 a gestorský výbor do 10. septembra 2018.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončila som. Otvorte, prosím, rozpravu.