33. schôdza

Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku.
Pani poslankyňa Natália Grausová, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený predkladateľ, torzo slovenského parlamentu. Chcela by som, teda najskôr by som chcela povedať pánu predkladateľovi, že myslím si, síce to vysvetľujete v dôvodovej správe, ale aj tak si myslím, že by bolo vhodné písať teda správne názvy, historicky, pretože v tom auguste 1968 neznel názov Československej republiky Česko-Slovensko, ale buď Československo s malým s spolu jedno slovo alebo Československá socialistická republika bez spojovníka. Až potom teda v tých 90. rokoch, po tom 90. roku bolo Česko, vzniklo Česko-Slovensko a Slovensko s veľkým S. To len taká technická pripomienka, že by sa vari hodilo možno historicky správne tieto pojmy, ale to je len technická vec.
Cieľom návrhu je zaradenie dvoch pamätných dní - 21. augusta Dňa obetí okupácie v roku 1968 a 21. júna Dňa odchodu okupačných vojsk. S dôvodovou správou, ako bola predložená, v zásade možno súhlasiť. Násilný príchod cudzích vojsk, okupácia je vždy smutnou kapitolou. Veľké škody napáchali už pády cudzích vojsk v lete v roku 1944. Najprv sovietskych partizánov, následne po vystriedaní nemeckej diplomatickej misie v Martine, ktorý čin spôsobil príchod nemeckých vojsk, ktoré na území Slovenska dovtedy neboli. Čiže príchod aj týchto nemeckých vojsk, čo bola tiež pre Slovenskú republiku veľká tragédia.
Čiže aj vpád takzvaných spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 traumatizoval vtedajšiu spoločnosť a nesmierne ponížil náš národ. Objektívne však išlo zrejme iba o to, že predstavitelia Varšavskej zmluvy považovali za svoje právo brániť povojnové rozdelenie Európy na sféry vplyvu podľa dohovoru víťazov druhej svetovej vojny, Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. To bol zrejme aj dôvod, prečo západné mocnosti na čele so Spojenými štátmi a Veľkou Britániou do tohoto procesu nezasiahli a bývalej Československej socialistickej republike nepomohli.
Predkladatelia návrhu priložili aj zoznam 40 osôb usmrtených v súvislosti s inváziou, ako ho zachytáva odborná literatúra. Áno, sú to prípady individuálneho hrdinstva, ako aj obete nehôd alebo nešťastných náhod. Nedávno sme v Národnej rade Slovenskej republiky i z médií počúvali o tom, veľa o tom, aké dôležité je byť konzistentnými pri predkladaní návrhov. Počúvali sme aj to, že niektorí poslanci nemôžu podporiť ten či onen návrh zákona s odôvodnením, že jeho predkladatelia vraj nie sú konzistentní. Nuž teda pozrime sa, aká je konzistentnosť u predkladateľov tohto návrhu, pokiaľ ide o hodnoty, ktoré má novela vyzdvihnúť. Predpokladám, že takýmito hodnotami sú neprípustnosť agresívneho či provokatívneho správania jedného štátu voči druhému a nadovšetko trvalé mierové spolužitie medzi národmi a štátmi.
Návrh novely o nových pamätných dňoch predkladajú 15 poslanci OĽANO. Keď sa v Národnej rade Slovenskej republiky 16. mája 2018 hlasovalo o škandalóznom návrhu vyslať k 1. 7. 2018 slovenských vojakov do Pobaltia na hranice s Ruskom na posilnenie jednotiek NATO, až 12 z 15 členov klubu OĽANO hlasoval za. Ďalej sa môžem spýtať, kto z týchto predkladateľov vystúpil proti prítomnosti cudzích jednotiek NATO, americké a iné jednotky, na území dnešnej Slovenskej republiky? A čo pozvánka prezidenta Kisku na otvorenie logistického centra NATO pri Poprade? Nie je aj to vlastizrada, takzvaný demokratický pozývací list podobný tomu Biľakovmu z roku 1968? Aká je tu konzistentnosť u týchto takzvaných demokratov, pokiaľ ide o snahu uchovať mier v Európe? Oslavovať odchod jedných cudzích vojsk na jednej strane a zároveň pozývať či vítať iné cudzie vojská, je nielenže nekonzistentné, ale pripadá mi to priam pokrytecké.
Som presvedčená, že Európa a aj Slovensko si užili už vojen dosť. Ak by vypukla ďalšia, k čomu, žiaľ, napomáhajú aj niektorí poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a prezident Kiska, obávam sa, že by to bola vojna posledná. Pre nás všetkých. Som skutočne za to, aby sme si pripomínali pamätné dni okupácie a ja tento návrh podporím, avšak ako trvalé memento, ktoré nám pomáha udržať mier a nie napínať svaly a zapaľovať nový vojnový požiar.
A ešte jeden, jedna poznámka. Predkladatelia ďalej píšu: "Význam dátumu 21. augusta si veľmi dobre uvedomoval aj totalitný komunistický režim, ktorý počas každého výročia začiatku okupácie mobilizoval svoj represívny aparát, aby potlačil demonštrácie občanov.". Aj to je pravda. No súčasne treba pripomenúť, že násilné potláčanie spontánnych demonš..., demonštrácií, prepáčte, žiaľ, deje sa aj dnes. Pripomeniem len rozohnanie demonštrácie v Šarišských Michaľanoch v roku 2009, kde policajti surovo do krvi zbili viacerých účastníkov, mnohých zatkli. No a ako sa režim bojí prejavených názorov ľudí v uliciach dnes, ukazuje aj prípad politických súdov s poslancami Národnej rady Slovenskej republiky za Ľudovú stranu Naše Slovensko Milanom Mazurekom a Stanislavom Mizíkom. Keď sa pod oknami Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici objavili demonštranti, proces bol rýchlo preložený do prísne stráženej budovy v Pezinku.
Čiže režim v roku 2018 sa bojí ľudí v uliciach tak isto, ako sa ich bál normalizačný režim v roku 1970. Na jednej strane odsudzujete prítomnosť cudzích vojsk na území Slovenska, čo je pochopiteľné a odsudzujeme to aj my, odsudzujem to ja osobne tiež. Zároveň však jedným dychom schvaľovať pozývanie vojsk Spojených štátov amerických na naše územie, takéto konanie možno označiť za nekonzistentné.
Ďakujem.

Ďakujem. S jednou faktickou poznámkou pán poslanec Dostál. Končím možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči.

Pani poslankyňa Grausová, máte to trochu popletené. To je naopak prejav konzistentnosti predkladateľov. Sovietski okupanti sem v roku 1968 prišli, aby tu udržiavali režim, ktorý bol založený na neslobode, na potláčaní základných práv a slobôd, režim, ktorý bol nedemokratický, ktorý bol diktatúrou. Členstvo v Severoatlantickej aliancii je práve naopak zárukou našej slobody a bezpečnosti. V NATO sme dobrovoľne, pobaltské krajiny a Poľsko súhlasia s tým, aby na ich území boli vojská alebo vojaci ich spojencov, pretože to vnímajú ako garanciu alebo podporu pre svoju slobodu a nezávislosť. My sme sem nikto sovietskych okupantov okrem Biľaka a možno pár ďalších komunistov, ktorí sa k tomu hanbili priznať, prizvať nevolali, čiže je to práve naopak. Odmietať sovietsku okupáciu z roku 1968 a byť za členstvo v Severoatlantickej aliancii dnes a za plnenie si našich záväzkov voči našim spojencom je úplne konzistentný, prirodzený a správny postoj.

S reakciou pani poslankyňa Grausová.

Áno. Pán poslanec Dostál, nezabúdajte, že Sovietskemu zväzu, boľševickému, nás zapredal vami okiadzaný a zvelebovaný Beneš ešte v Londýne, keď bol, čiže urobil dohodu so Stalinom. Takže vlastne neviem, aká, jednoducho na akom základe prichádzate k týmto uzáverom. Čiže my sme boli naozaj zaradení do vplyvu Sovietskeho zväzu a prispeli k tomu veľmoci, vami ospevované Spojené štáty, vami ospevovaná Veľká Británia. A pakt NATO, prepáčte, je naozaj jedna zločinecká organizácia, ktorá vyvoláva vojnové konflikty na celom svete.

Ďakujem. Pýtam sa, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Nie je tomu tak, končím možnosť prihlásiť sa. Pán navrhovateľ. Prosím? (Reakcia z pléna.) Navrhovateľ. Takže prerušujem rokovanie do štrnástej hodiny a budeme pokračovať hodinou otázok (reakcia z pléna), tak, pokračovať hodinou otázok a interpeláciami. Je štrnásť hodín, či trinásť hodín, do štrnástej prestávka. Ďakujem. (Reakcia z pléna.)
Okej, takže vyhovujem, nech sa páči. Pán navrhovateľ, dve minúty.

Oceňujem, že pán predsedajúci pochopil materinské povinnosti. Naozaj mám len krátku, krátke spomenutie by som ho nazval, lebo som si uvedomil aj vďaka tejto nie síce bohatej, ale zaujímavej rozprave, že normalizácia v nás vskutku vypestovala patologickú logiku. Bola to logika zlomených sŕdc, zlomených občanov. Stratili sme nádeje, že za života, nášho života sa dočkáme slobody, stratili sme nádeje, že sa dočkajú tí, čo „naleteli" v roku ´68 a verili, že sa dočkajú nejakej satisfakcie. Boli za hlupákov tí, ktorí verili, tí, čo mali nádej. Dodnes na Slovensku práve preto tak dobre sa darí tej najodpornejšej burine, ktorá v občianskom živote je, a to je cynická skepsa a vypočítavosť. Kto je cynik a vypočítavý, tomu to vlastne vtedy vyšlo. Kto opľul toho Dubčeka, nemal problém zaprieť Pána Boha a zaprieť aj nos medzi očami, ak z toho kvapla funkcia, peniaze, pozície, byty, pozemky, všetko rozdával štát, všetci sme boli zamestnanci a svojím spôsobom aj otroci štátu.
Škála sebaklamov, vážené kolegyne a kolegovia, ktorá nám z tamtých rokov zostala, je nekonečná a vôbec, keďže som sľúbil, že budem hovoriť krátko, sa tu nedá ani len spomenúť. Ten výpočet fejkov, áno, fejky boli aj vtedy, pravdaže. Pravdaže o Palachovi sa hovorilo, že si myslel, že to je studený oheň. Mohol by som tu hodiny rozprávať, aké manipulácie sa používali, aj keď nebol internet a neboli sociálne siete. Jeden z alibistických sebaklamov sú aj reči o tej rozdelenej sfére vplyvu a rozdelené sféry vplyvu isteže boli po druhej svetovej vojne, sú aj po studenej vojne, boli vždy v Európe, aj na svete a aj vždy budú. To ale neponižuje, ale naopak vyzdvihuje hrdinstvo tých, ktorí 21. augusta išli proti týmto sféram vplyvu a bez nich by potom nebol nikdy možný november ´89, nikdy by tí Sovieti bez týchto, povedzte im zúfalcov, ktorí neuznávajú sféry vplyvu, áno, maďarskí revolucionári v ´56. neuznávali sféry vplyvu, čínski študenti, ktorí vyšli na námestie Tchien-an-men, neuznávali sféry vplyvu. Nie, vážení, všetci títo hrdinovia vedeli, že im nikto nepríde na pomoc, že veľmoci znášajú status quo, pretože sú tu jadrové zbrane.
O to viac nás to zaväzuje, ešte raz to zopakujem, priznať sa k vlastnému príbehu, prestať sa pred ním skrývať a naučiť sa byť hrdý na to, na čo hrdí byť máme.

Ďakujem. Nech sa páči, pani spravodajkyňa.

Ja už som to okresala z polovice na tretinu, takže budem naozaj stručná. Považujem za veľmi dôležité, aby práve tento deň 21. august 1968 bol zaradený medzi pamätné dni, pretože mladí ľudia neučia sa o tom, nepýtajú sa, nevedia, dôkazom toho bývajú každoročné ankety v televíziách, všetci o tom vieme, krátka paralela; 21. 8. 1614 zomrela Báthoryová, je s ňou spojených veľa obetí; 21. 8. 1968 zomrela v ľuďoch nádej, a to je z môjho pohľadu veľký zločin. Obdobie pred tým prinieslo veľa obetí a obdobie potom prinieslo veľa obetí na jednej strane. Na druhej strane mnoho ľudí profituje z, pardon, z už, keď už rozprávam a čakala som, ďakujem veľmi pekne, z vtedajšieho systému dodnes, a to je teda veľmi smutné. Moja kolegynka včera Anka Verešová hovorila o víruse ľahostajnosti. V roku 1968 ľahostajnosť nebola vecou voľby a chcela by som zdôrazniť, že dnes tú možnosť voľby máme a keď ju máme, tak by sme sa mali všetci snažiť o to, aby sme ju nikdy nepremárnili. A myslím si, že ten deň 21. 8. by sme si aj z toho dôvodu mali uctiť. Ďakujem veľmi pekne.