33. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, rozumiem aj rozhorčeniu na jednej strane, na druhej strane sme tu mnohí, ktorí sme v politike vrcholovej dva roky a vidíme, ako sa veci tvoria, vyvíjajú a vieme, že keď sa tvorí nejaký zákon, tak sa tvorí niekoľko mesiacov a vyžaduje si jednak rokovania na úrovni jednotlivých ministerstiev, príslušných sociálnych partnerov, nás poslancov a plus do toho vstupujú, samozrejme, aj rôzne politické rozhodnutia predsedov klubov alebo ďalších politických vplyvov.
Takže, tým chcem povedať asi toľko, že myslím si, že každý z nás komunikoval, či už to bola Lucia Gomez, alebo to boli iní zástupcovia mimovládnych organizácií. Snažili sme sa komunikovať naprieč politickým spektrom, aj opoziční, aj koaliční poslanci. Samozrejme, zastanem sa možno ministerstva práce v tom, že zopakujem, táto novela je novela o sociálnych službách celkovo, nielen o jasličkách, a priniesla aj veľa dobrého a prospešného hlavne pre domovy sociálnych služieb a ďalšie typy zariadení, pokiaľ ide o financovanie čo do stupňov odkázanosti. V súčasnosti, pokiaľ vezmeme ekonomické oprávnené výdavky, tak to vychádza napríklad pri dlhodobých pobytoch v jednotlivých zariadeniach v priemere okolo 1 000 - 1 100 eur na klienta a myslím si, že to je tak isto posun dopredu.
Pokaľ ide o jasličky, súhlasím s tým, že tá komunikácia by sa mohla zefektívniť do budúcna a mohli by sme sa vyvarovať niektorým komunikačným, ako to nazvať, zbytočným bariéram, ale zase rozumiem aj tomu, že veľakrát tá odborná stránka ide na úkor politickej atď.
Preto by som bola rada, keby hlavne v oblasti sociálnej práce alebo v sociálnej oblasti ako takej sme nepoužívali nejaký populizmus a skôr aby sme naozaj pracovali pre ľudí, aby sme tam spájali sily, čo sa aj deje, udialo sa to naposledy aj pri zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu v ťažkom zdravotnom postihnutí.
Ešte mi nedá nepovedať, že na jednej strane obhajujeme teda podnikateľov, pokiaľ ide o jasličky, na druhej strane sa zase nám, ako aj ministerstvu, ozývali organizácie zastupujúce ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí naopak mali výhrady, prečo sa urobila takáto výnimka. Ja chcem upozorniť aj na jeden fakt, že občania s ťažkým zdravotným postihnutím tvoria azda najväčšiu komunitu v celej Európskej únii a určite sa teraz budú ozývať oni a budú trvať na bezbariérovosti. Na jednej strane rozumiem argumentu, že jasle, materské školy alebo škôlky teda nemusia mať bezbariérovosť. Na druhej strane si myslím, tak či onak, že ten tlak nás dobehne o rok, o dva a Európska komisia alebo možno aj naše zákony na iných ministerstvách, hlavne keď si vezmeme dopravu, budú trvať na tom, aby sa táto záležitosť riešila. Opäť to bude debata na úrovni odborno-politickej, pretože odborníci budú tvrdiť, že detí do troch rokov máme minimum, pokiaľ ide o ťažko zdravotne postihnuté. Na druhej strane zase ten tlak, pokiaľ ide o bezbariérovosť, tu bude. Takže to je naozaj, ako si aj spomenula, pani poslankyňa, na tej medzirezortnej komunikácii a tá bude musieť byť oveľa efektívnejšia.
Takže k záveru, k tomuto predkladanému návrhu novely zákona o sociálnych službách ja budem veľmi rada, keď pomôže uľahčiť život naozaj tam, kde je to potrebné. Keď napriek tomu, že niektoré, niektoré majiteľky alebo majitelia už zainvestovali do bezbariérovosti, ja si myslím, že to bude potrebné v čo najbližšej dobe a že to neboli nadarmo vyhodené peniaze.
Ďakujem veľmi pekne za podporu nášho návrhu.

Kolegyne a kolegovia, stojím tu opakovane s návrhom, aby sa dva dni v kalendári označili ako pamätné dni. Neznamená to teda štátny sviatok, ale pamätný deň. Týmito dňami majú byť deň našej okupácie, ktorá sa udiala 21. augusta 1968 a deň, kedy sme sa zbavili posledných okupačných jednotiek, za ktorý sa zvykne považovať 21. jún 1990.
Kolegyne a kolegovia, pred sebou máte dôvodovú správu, v ktorej je rozsiahle uvedený aj počet obetí tejto okupácie, aj počet vyhnancov, ktorých vlna potom odniesla zo Slovenska a z Československa obrovský počet schopných, ambicióznych a čestných ľudí, ktorí odmietali znášať pookupačný režim. Je tam uvedené aj všetko to, čo zostane navždy zapísané, tie krvavé stopy v našich mestách a obciach, kde na uliciach zostali mŕtvi alebo zmrzačení ľudia. Samozrejme to najťažšie, tá obrovská trauma, kedy sa z nádejí celonárodných, že sa režim podarí humanizovať, stalo obrovské sklamanie, ktoré postupne prerastalo aj do sklamania zo samých seba, nie už iba z politických elít. Tieto dôsledky nesieme dodnes. Sú skryté, ale stále prítomné v postoji slovenského občianstva k vrchnosti, v postoji k politickej práci, k angažovanosti sa za veci verejné, ktorou hrabeme len pomalými krôčikmi znovu a znovu padajúc a znovu a znovu sa usilujúc, aby sme dokázali na Slovensku získať ľudí pre to, že sa majú starať o veci verejné a že majú obnovovať a neustále usilovať o dôveru v inštitúcie štátu, demokratického štátu.
Kolegyne a kolegovia, naozaj pri toľkom predkladaní nebudem čítať dôvodovú správu, ako som povedal, máte ju pred sebou a dovolím si, alebo aj cítim povinnosť trochu objasniť svoju tvrdošijnosť, že znovu pred vás predstupujem s týmto návrhom, aby sa do zoznamu pamätných dní zapísali dátumy 21. august a 21. jún.
Tým mojím vysvetlením hlavným je, že ako patriot sa týmto spôsobom snažím o pozdvihnutie týchto dvoch udalostí na piedestál určitej verejnej pozornosti, udalostí, na ktoré môžeme, ba dokonca musíme pamätať a byť hrdí. Ide tu o udržanie národnej pamäte a kontextu s tou časťou slovenskej identity a slovenského príbehu, ktorá je obdivuhodná. Na pohľad už desaťročia žijeme v nových pomeroch, preč je sovietsky režim, máme demokratickú ústavu, dokonca máme demokratický štát. Nazvať okupáciu z 21. augusta ´68 okupáciou už dávno nie je trestné. Tí, ktorí boli za to poťahovaní, väznení alebo vyhadzovaní z práce, na to už môžu iba spomínať. Okupáciu v dobe po Nežnej revolúcii dokonca verejne oľutovali aj sovietski predstavitelia a neskôr aj predstavitelia Ruskej federácie a ďalších štyroch štátov, ktorých vojaci sa museli onej sovietskej akcie zúčastniť.
Alexander Dubček, hlavná tvár roku ´68 smel vyjsť už dávno zo svojho domáceho väzenia. Zo zahraničia sa smeli vrátiť a vrátili sa mnohí zo státisícov utečencov. Alexander Dubček sa dokonca vrátil aj do politiky, dosiahol opäť vysoké ústavné postavenie. Na miestach, kde padli naši ľudia pod guľkami či pod pásmi okupačných tankov, sa zjavili pamätné tabule. Rok okupácie, rok ´68 je od nás už polstoročie a predsa slovenský parlament na rozdiel napríklad od Ruskej dumy, alebo od parlamentov bývalých okupantov neprijal k tejto udalosti žiadne meritórne vyjadrenie, prinajmenej nie také, ktoré by sa zapísalo aspoň nejakým trvalým písmom do ďalšieho budovania pamäte národa.
Dvadsiaty prvý august nie je v zozname pamätných dní, akoby si táto životy viacerých slovenských generácií zasahujúca udalosť nezaslúžila toto miesto, nezaslúžila byť pamätnou udalosťou. Akoby si toto miesto v našej súčasnej pamäti a pamäti našich detí nemali zaslúžiť ani stovky obetí na životoch, státisíce prenasledovaných, z ktorých pookupačný režim urobil občanov druhej kategórie, ani tie už spomenuté masy zahraničných Slovákov, z ktorých urobila emigrantov práve okupácia a obnovenie totality, ktoré nasledovalo.
Podobne sa, kolegyne a kolegovia, chováme aj k dátumu odchodu okupačných vojsk. Tieto vojská, tie boli tou palicou, či možno skôr sekerou, čo visela nad našimi hlavami, pretože tieto vojská tu boli na to, aby garantovali nadvládu ideológie a totalitného z Moskvy dovezeného systému. Moskva si nás cez tieto vojská podrobila, zobrala nám, zobrala nám slobodu, zakazovali nám vieru, zastrašovali a vyhnali státisíce ľudí z domovov. Nedovolili nám inú existenciu, než byť provinciou provincie, podrobeným a porobeným národom, o ktorého existencii vlastne svet ani nemal vedieť. A to sa im celé tie roky aj darilo. Zbavenie sa okupácie a nadobudnutie nezávislosti od cudzej násilnej moci, to je podstata slobodného štátu a nevyhnutná podmienka každej štátnej zvrchovanosti nad svojím územím zákonmi a nad svojím vlastne spoločenským príbehom, nad tou cestou spoločnosti odniekiaľ niekam. A preto býva zbavenie sa okupantov v každom národe nieže pamätným dňom, ale tým najvýznamnejším sviatkom, štátnym sviatkom. Vynára sa mi v tejto chvíli slovo "niepodleglosci", to bolo magické a je dodnes a navždy bude zrejme v Poľsku svätým slovom, pretože "niepodloglosci", oni vedia, že tu v strednej Európe nie je niečím samozrejmým, nie je niečím bežným, ale je vzácnym a spravidla krvou vykúpeným víťazstvom. Ale u nás zabúdame nie iba na okupáciu, ale aj na deň našej "niepodloglosci", deň ukončenia okupácie, za ktorý sa považuje 21. jún.
V ten 21. jún teda opustili naše východné hranice posledné vojenské transporty, ale kolegyne a kolegovia, to nebolo, to nebol odchod vojsk, o ktorom by sa boli dobrovoľne rozhodli Sovieti. To ani zďaleka. Ako jeden z účastníkov vtedajších udalostí to môžem rôznymi príkladmi a svedectvami dosvedčiť. Nešlo to samé od seba. Odchod nebol motivovaný vôľou Sovietov, ale naším dlhoročným úsilím. To víťazstvo a obnovenie nezávislosti nevzišlo len zo známych masových protestov a generálneho štrajku v roku 1989, ale bolo výsledkom obetí a nezlomnosti tisícov pred nami, tisícov politických väzňov prenasledovaných pre vieru, pre politický postoj, alebo proste pre túžbu po slobode a odpor voči totalite. Tisíce, desaťtisíce, státisíce obetí. To bol základ, na ktorom stála odvaha ľudí v novembri ´89 a ktorý bol tou silou, ktorá vyhnala odtiaľto okupačné vojská. To je základ, na ktorom stojí slovenská štátnosť. Na týchto obetiach, na tejto vytrvalosti, na tejto túžbe po slobode a demokracii. A predsa tu v Národnej rade trpíme teda amnéziou, akoby sme chceli dobrovoľne zabudnúť tento príbeh.
Kolegyne a kolegovia, v čom to je, že sa takto zriekame pamäti na okupáciu a jej skončenie? Už tretíkrát predkladám tento návrh a stále je problém, v zákulisí mi niektorí aj do očí povedia, nie, nechceme, nechceme spomínať na tieto dátumy. Skutočne som nad tým rozmýšľal, aký dôvod je vlastne. Nie je známy vlastne žiaden iný národ, ktorý by sa zbavil okupantov a nechcel by si to pripomínať. Navyše si spomeňme, že aj ten samotný 21. august, veď vtedajšie Československo a v ňom aj Slovák Alexander Dubček sa v tomto okamihu vyniesli do globálnej pozornosti. Boli to tie 60. roky, boli prvé roky, kedy už existovali satelitné prenosy, kedy existovala na celom svete televízia a jedna z prvých dejinných udalostí, ktorú videl naozaj celý svet, bola okupácia Československa. To bola globálna udalosť 20. storočia porovnateľná s udalosťami vojnových udalostí v roku ´45. Ako to, že práve my, ktorí sme jej boli aktéri a národ, z ktorého boli obete tohoto, tejto okupácie, národ, ktorý si potom vyvzdoroval aj odchod okupačných vojsk, nemá nieže štátny sviatok, ale ani len pamätný deň?
Dnes uznáva celý svet, že československý pokus a jeho utopenie v krvi a v represáliách bol v 20. storočí dejinným prelomom pre celé ľudstvo, nielen pre Československo. A to v tom zmysle, že ním sa skončili ilúzie mnohých ľudí, že sovietsky systém je reformovateľný a humanizovateľný, že tento systém môže mať, ako sa vtedy hovorilo, ľudskú tvár. Moskva pred svetom nepotupila nás neozbrojených ľudí na ulici, potupila okupáciou predovšetkým samu seba. Československo okupáciou vskutku začalo morálne vyprázdnenie sovietskej vízie, začali roky stagnácie sovietskeho systému, ktorého umieráčik udrel zhodou okolností opäť tu v udalostiach roku 1989.
Vážené kolegyne a kolegovia, prečo si nepripomíname tento príbeh? Do istej miery sa, obávam sa, bojíme minulosti. Po okupácii totiž nastala tzv. normalizácia. Jej vrcholom boli masové previerky. Na tomto mieste asi by bolo treba povedať, čo to boli previerky, lebo už nás môžu počúvať nie iba tí, ktorí si to pamätajú. Naozaj previerky bola nebývalá udalosť v celkových ľudských dejinách. Režim, ktorý mal ašpiráciu byť totalitný, si trúfol po prvýkrát, neurobil to ani v 50. rokoch, neurobili to ani feudálne režimy, si trúfol urobiť celoľudovú masovú ponižujúcu akciu, kedy muži a ženy, živitelia rodín predstupovali pred politické komisie zriadené na rôznych miestach, najmä v podnikoch, závodoch, všade, kde pracovali a museli pred týmito previerkovými komisiami podstúpiť neuveriteľné poníženie. Museli odpovedať na ideologické otázky, na základe ktorých mohla byť zničená ich osobná existencia a existencia ich detí, ak by nezodpovedali tak, ako si to režim želal. Museli a žiadalo sa to od nich, aby klamali verejne a ponižujúco, aby vyhlásili, že okupácia nebola okupáciou, aleže bola bratskou pomocou. Všetci tí, ktorí tam predstupovali, vedeli, že okupačné vojská neboli pozvané. Všetci do jedného to vedeli. Neraz v previerkovej komisii sedel aj ten, čo podpísal tie isté vyhlásenia proti okupácii, než nešťastník alebo nešťastníčka, ktorí stáli pred ním, žmolili nejak v rukách pripravené odpovede, až znovu boli zaskočení. Si vyrovnaný s náboženskou otázkou? Si schopný vyhlásiť, že okupácia bola bratskou pomocou? A podobné a podobné otázky.
Žiaden diktátor nikdy perfídnejším spôsobom a masovejším spôsobom nedonútil svojich poddaných podstúpiť akúsi lobotómiu, akúsi kolektívnu sebažertvu, kedy v mene toho, aby si tí ľudia uchránili aspoň holú existenciu, aby sa aj nestali občanmi druhej kategórie, prijali hru na lož, na dvojitú morálku. Celému národu sa ponúklo, môžeš si myslieť, čo chceš, dokonca doma kľudne nadávaj na režim. My chceme, aby si mal dvojitú morálku, aby si nám tu odprisahal, že režimu veríš, že ho miluješ a že si ateista a kľudne, denne predsa ľudia aj vtedy chodili do kostolov, ten režim vedel, že je to všetko dvojitá pravda, že on od tých ľudí žiada iba lož. Ale moc tohoto poníženia bola obrovská.
Temná moc tohoto poníženia drží ruky niektorých poslancov aj dnes. Tá temná moc nám bráni, tohoto poníženia nám bráni zaoberať sa pravdou o normalizácii, lebo keby sme sa ňou poctivo boli zaoberali po novembri ´89, mnohé z javov, ktoré dnes nás trápia, korupcia, stranícki nominanti, dávno by sme vedeli, že toto je to pravé dedičstvo normalizácie. Neskôr dostalo názov "Mečiarizmus". Dneska mu hovoríme, že to sú prvky mafie.
Vážení, všetko začalo vtedy, keď nás zmrazil dych, ktorý prichádzal z Kremľu. Mráz, ktorý prichádzal z Kremľu, kedy táto celonárodná lobotómia dostala do ľudí, že sa majú učiť život dvojitej morálky, kde pravda môže byť lož a lož môže byť pravda a kde režim od nich nežiada natoľko činy, ako žiada ich svedomie. Ich zdravý rozum a ich identitu, ich ľudskú, občiansku identitu. Ich hrdosť. Tú nám chceli zobrať. A mnohým zobrali. Ak ešte dnes sa toho bojíme, 50 rokov po okupácii, ak ešte dnes na nás leží temný mrak tohoto poníženia, zbavme sa ho.
Dokážeme to aj takým symbolickým gestom, kedy tieto dátumy, na ktoré môžeme byť hrdí, preto celý svet nás 21. augusta obdivoval, ako ľudia vzdorujú okupácii, ako nenásilnou formou dávajú najavo lojalitu so svojou republikou, ako žiadajú nezávislosť a slobodu. A rovnako dátum, kedy sme sa vďaka dlhoročnému úsiliu mnohých statočných žien a mužov dočkali toho, že okupácia skončila. Zapíšme tieto dni medzi pamätné preto, aby sa nemíňali rok čo rok bez povšimnutia. Ešte ten 21. august si novinári povšimnú, ale 21. jún ten sa vôbec nedostal do verejného vedomia, akoby sme naozaj nedokázali ten mrak hanby a poníženia rozptýliť a priznať sa k víťazstvám, ktoré, ktoré si zaslúžime a ktoré si hlavne zaslúžia tí, čo už medzi nami nie sú.
Uvedomme si, že nie je to len naša slobodná vôľa. Na nás sa pozerajú oči tých, ktorých ten bývalý režim umučil a pozabíjal, pozerajú sa na nás oči tých, ktorí museli odísť do zahraničia a ktorých sa životy pretrhli a celkom zmenili, pozerajú sa na nás jednoducho dejiny 20. storočia a my, od nás nechcú nič iné, len aby sme prestali žiť dvojitou pravdou, aby sme boli schopní si priznať, že sme prežili aj pády, ale sme sa z nich postavili a aby sme boli schopní sa priznať sami k sebe a k svojmu príbehu.
O tom je, dámy a páni, moje úsilie, ktoré vás otravuje, ktoré vás mnohých možno hnevá, ale to úsilie o prijatie týchto dvoch dátumov medzi pamätné dni má toto posolstvo a má tento zmysel. Preto vás znovu naliehavo prosím, aby ste pred očami tohoto príbehu a svojho vlastného príbehu, vašich vlastných príbehov, lebo ešte stále tu nie je väčšina dvadsiatnikov, čiže mnohí z vás zažili rok ´68, mnohí zažili ponižujúcu normalizáciu a drvivá väčšia z vás zažila okamihy obnovenia slobody, okamihy našej "niepodleglošči", okamihy, kedy okupačné vojská boli donútené zo slovenského územia odísť. Prosím preto a apelujem, aby ste nechali zapísať deň 21. august a deň 21. jún medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 7. septembra 2018 a gestorský výbor do 10. septembra 2018.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončila som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážený predkladateľ, torzo slovenského parlamentu. Chcela by som, teda najskôr by som chcela povedať pánu predkladateľovi, že myslím si, síce to vysvetľujete v dôvodovej správe, ale aj tak si myslím, že by bolo vhodné písať teda správne názvy, historicky, pretože v tom auguste 1968 neznel názov Československej republiky Česko-Slovensko, ale buď Československo s malým s spolu jedno slovo alebo Československá socialistická republika bez spojovníka. Až potom teda v tých 90. rokoch, po tom 90. roku bolo Česko, vzniklo Česko-Slovensko a Slovensko s veľkým S. To len taká technická pripomienka, že by sa vari hodilo možno historicky správne tieto pojmy, ale to je len technická vec.
Cieľom návrhu je zaradenie dvoch pamätných dní - 21. augusta Dňa obetí okupácie v roku 1968 a 21. júna Dňa odchodu okupačných vojsk. S dôvodovou správou, ako bola predložená, v zásade možno súhlasiť. Násilný príchod cudzích vojsk, okupácia je vždy smutnou kapitolou. Veľké škody napáchali už pády cudzích vojsk v lete v roku 1944. Najprv sovietskych partizánov, následne po vystriedaní nemeckej diplomatickej misie v Martine, ktorý čin spôsobil príchod nemeckých vojsk, ktoré na území Slovenska dovtedy neboli. Čiže príchod aj týchto nemeckých vojsk, čo bola tiež pre Slovenskú republiku veľká tragédia.
Čiže aj vpád takzvaných spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 traumatizoval vtedajšiu spoločnosť a nesmierne ponížil náš národ. Objektívne však išlo zrejme iba o to, že predstavitelia Varšavskej zmluvy považovali za svoje právo brániť povojnové rozdelenie Európy na sféry vplyvu podľa dohovoru víťazov druhej svetovej vojny, Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. To bol zrejme aj dôvod, prečo západné mocnosti na čele so Spojenými štátmi a Veľkou Britániou do tohoto procesu nezasiahli a bývalej Československej socialistickej republike nepomohli.
Predkladatelia návrhu priložili aj zoznam 40 osôb usmrtených v súvislosti s inváziou, ako ho zachytáva odborná literatúra. Áno, sú to prípady individuálneho hrdinstva, ako aj obete nehôd alebo nešťastných náhod. Nedávno sme v Národnej rade Slovenskej republiky i z médií počúvali o tom, veľa o tom, aké dôležité je byť konzistentnými pri predkladaní návrhov. Počúvali sme aj to, že niektorí poslanci nemôžu podporiť ten či onen návrh zákona s odôvodnením, že jeho predkladatelia vraj nie sú konzistentní. Nuž teda pozrime sa, aká je konzistentnosť u predkladateľov tohto návrhu, pokiaľ ide o hodnoty, ktoré má novela vyzdvihnúť. Predpokladám, že takýmito hodnotami sú neprípustnosť agresívneho či provokatívneho správania jedného štátu voči druhému a nadovšetko trvalé mierové spolužitie medzi národmi a štátmi.
Návrh novely o nových pamätných dňoch predkladajú 15 poslanci OĽANO. Keď sa v Národnej rade Slovenskej republiky 16. mája 2018 hlasovalo o škandalóznom návrhu vyslať k 1. 7. 2018 slovenských vojakov do Pobaltia na hranice s Ruskom na posilnenie jednotiek NATO, až 12 z 15 členov klubu OĽANO hlasoval za. Ďalej sa môžem spýtať, kto z týchto predkladateľov vystúpil proti prítomnosti cudzích jednotiek NATO, americké a iné jednotky, na území dnešnej Slovenskej republiky? A čo pozvánka prezidenta Kisku na otvorenie logistického centra NATO pri Poprade? Nie je aj to vlastizrada, takzvaný demokratický pozývací list podobný tomu Biľakovmu z roku 1968? Aká je tu konzistentnosť u týchto takzvaných demokratov, pokiaľ ide o snahu uchovať mier v Európe? Oslavovať odchod jedných cudzích vojsk na jednej strane a zároveň pozývať či vítať iné cudzie vojská, je nielenže nekonzistentné, ale pripadá mi to priam pokrytecké.
Som presvedčená, že Európa a aj Slovensko si užili už vojen dosť. Ak by vypukla ďalšia, k čomu, žiaľ, napomáhajú aj niektorí poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky a prezident Kiska, obávam sa, že by to bola vojna posledná. Pre nás všetkých. Som skutočne za to, aby sme si pripomínali pamätné dni okupácie a ja tento návrh podporím, avšak ako trvalé memento, ktoré nám pomáha udržať mier a nie napínať svaly a zapaľovať nový vojnový požiar.
A ešte jeden, jedna poznámka. Predkladatelia ďalej píšu: "Význam dátumu 21. augusta si veľmi dobre uvedomoval aj totalitný komunistický režim, ktorý počas každého výročia začiatku okupácie mobilizoval svoj represívny aparát, aby potlačil demonštrácie občanov.". Aj to je pravda. No súčasne treba pripomenúť, že násilné potláčanie spontánnych demonš..., demonštrácií, prepáčte, žiaľ, deje sa aj dnes. Pripomeniem len rozohnanie demonštrácie v Šarišských Michaľanoch v roku 2009, kde policajti surovo do krvi zbili viacerých účastníkov, mnohých zatkli. No a ako sa režim bojí prejavených názorov ľudí v uliciach dnes, ukazuje aj prípad politických súdov s poslancami Národnej rady Slovenskej republiky za Ľudovú stranu Naše Slovensko Milanom Mazurekom a Stanislavom Mizíkom. Keď sa pod oknami Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici objavili demonštranti, proces bol rýchlo preložený do prísne stráženej budovy v Pezinku.
Čiže režim v roku 2018 sa bojí ľudí v uliciach tak isto, ako sa ich bál normalizačný režim v roku 1970. Na jednej strane odsudzujete prítomnosť cudzích vojsk na území Slovenska, čo je pochopiteľné a odsudzujeme to aj my, odsudzujem to ja osobne tiež. Zároveň však jedným dychom schvaľovať pozývanie vojsk Spojených štátov amerických na naše územie, takéto konanie možno označiť za nekonzistentné.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Grausová, máte to trochu popletené. To je naopak prejav konzistentnosti predkladateľov. Sovietski okupanti sem v roku 1968 prišli, aby tu udržiavali režim, ktorý bol založený na neslobode, na potláčaní základných práv a slobôd, režim, ktorý bol nedemokratický, ktorý bol diktatúrou. Členstvo v Severoatlantickej aliancii je práve naopak zárukou našej slobody a bezpečnosti. V NATO sme dobrovoľne, pobaltské krajiny a Poľsko súhlasia s tým, aby na ich území boli vojská alebo vojaci ich spojencov, pretože to vnímajú ako garanciu alebo podporu pre svoju slobodu a nezávislosť. My sme sem nikto sovietskych okupantov okrem Biľaka a možno pár ďalších komunistov, ktorí sa k tomu hanbili priznať, prizvať nevolali, čiže je to práve naopak. Odmietať sovietsku okupáciu z roku 1968 a byť za členstvo v Severoatlantickej aliancii dnes a za plnenie si našich záväzkov voči našim spojencom je úplne konzistentný, prirodzený a správny postoj.

Áno. Pán poslanec Dostál, nezabúdajte, že Sovietskemu zväzu, boľševickému, nás zapredal vami okiadzaný a zvelebovaný Beneš ešte v Londýne, keď bol, čiže urobil dohodu so Stalinom. Takže vlastne neviem, aká, jednoducho na akom základe prichádzate k týmto uzáverom. Čiže my sme boli naozaj zaradení do vplyvu Sovietskeho zväzu a prispeli k tomu veľmoci, vami ospevované Spojené štáty, vami ospevovaná Veľká Británia. A pakt NATO, prepáčte, je naozaj jedna zločinecká organizácia, ktorá vyvoláva vojnové konflikty na celom svete.

Oceňujem, že pán predsedajúci pochopil materinské povinnosti. Naozaj mám len krátku, krátke spomenutie by som ho nazval, lebo som si uvedomil aj vďaka tejto nie síce bohatej, ale zaujímavej rozprave, že normalizácia v nás vskutku vypestovala patologickú logiku. Bola to logika zlomených sŕdc, zlomených občanov. Stratili sme nádeje, že za života, nášho života sa dočkáme slobody, stratili sme nádeje, že sa dočkajú tí, čo „naleteli" v roku ´68 a verili, že sa dočkajú nejakej satisfakcie. Boli za hlupákov tí, ktorí verili, tí, čo mali nádej. Dodnes na Slovensku práve preto tak dobre sa darí tej najodpornejšej burine, ktorá v občianskom živote je, a to je cynická skepsa a vypočítavosť. Kto je cynik a vypočítavý, tomu to vlastne vtedy vyšlo. Kto opľul toho Dubčeka, nemal problém zaprieť Pána Boha a zaprieť aj nos medzi očami, ak z toho kvapla funkcia, peniaze, pozície, byty, pozemky, všetko rozdával štát, všetci sme boli zamestnanci a svojím spôsobom aj otroci štátu.
Škála sebaklamov, vážené kolegyne a kolegovia, ktorá nám z tamtých rokov zostala, je nekonečná a vôbec, keďže som sľúbil, že budem hovoriť krátko, sa tu nedá ani len spomenúť. Ten výpočet fejkov, áno, fejky boli aj vtedy, pravdaže. Pravdaže o Palachovi sa hovorilo, že si myslel, že to je studený oheň. Mohol by som tu hodiny rozprávať, aké manipulácie sa používali, aj keď nebol internet a neboli sociálne siete. Jeden z alibistických sebaklamov sú aj reči o tej rozdelenej sfére vplyvu a rozdelené sféry vplyvu isteže boli po druhej svetovej vojne, sú aj po studenej vojne, boli vždy v Európe, aj na svete a aj vždy budú. To ale neponižuje, ale naopak vyzdvihuje hrdinstvo tých, ktorí 21. augusta išli proti týmto sféram vplyvu a bez nich by potom nebol nikdy možný november ´89, nikdy by tí Sovieti bez týchto, povedzte im zúfalcov, ktorí neuznávajú sféry vplyvu, áno, maďarskí revolucionári v ´56. neuznávali sféry vplyvu, čínski študenti, ktorí vyšli na námestie Tchien-an-men, neuznávali sféry vplyvu. Nie, vážení, všetci títo hrdinovia vedeli, že im nikto nepríde na pomoc, že veľmoci znášajú status quo, pretože sú tu jadrové zbrane.
O to viac nás to zaväzuje, ešte raz to zopakujem, priznať sa k vlastnému príbehu, prestať sa pred ním skrývať a naučiť sa byť hrdý na to, na čo hrdí byť máme.

Ja už som to okresala z polovice na tretinu, takže budem naozaj stručná. Považujem za veľmi dôležité, aby práve tento deň 21. august 1968 bol zaradený medzi pamätné dni, pretože mladí ľudia neučia sa o tom, nepýtajú sa, nevedia, dôkazom toho bývajú každoročné ankety v televíziách, všetci o tom vieme, krátka paralela; 21. 8. 1614 zomrela Báthoryová, je s ňou spojených veľa obetí; 21. 8. 1968 zomrela v ľuďoch nádej, a to je z môjho pohľadu veľký zločin. Obdobie pred tým prinieslo veľa obetí a obdobie potom prinieslo veľa obetí na jednej strane. Na druhej strane mnoho ľudí profituje z, pardon, z už, keď už rozprávam a čakala som, ďakujem veľmi pekne, z vtedajšieho systému dodnes, a to je teda veľmi smutné. Moja kolegynka včera Anka Verešová hovorila o víruse ľahostajnosti. V roku 1968 ľahostajnosť nebola vecou voľby a chcela by som zdôrazniť, že dnes tú možnosť voľby máme a keď ju máme, tak by sme sa mali všetci snažiť o to, aby sme ju nikdy nepremárnili. A myslím si, že ten deň 21. 8. by sme si aj z toho dôvodu mali uctiť. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ctení páni poslanci, vážené dámy ministerky, vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, aby som teda z poverenia predsedu vlády Slovenskej republiky, ktorý je na zahraničnej pracovnej ceste v Budapešti a podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ospravedlnil z dnešnej hodiny otázok neprítomných členov vlády a oznámil ministrov poverených ich zastupovaním.
Podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister životného prostredia László Sólymos, bude ho zastupovať pani ministerka vnútra Denisa Saková. Pani podpredsedníčku vlády Slovenskej republiky a ministerku pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Gabrielu Matečnú zastupuje minister obrany Peter Gajdoš, ale keď sa stihne vrátiť z pracovnej cesty, tak pani podpredsedníčka príde. Pána ministra dopravy a výstavby Árpáda Érseka budem zastupovať ja v jeho odpovedi na jeho otázku. Pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jána Richtera, ktorý je na zahraničnej pracovnej ceste, zastúpi pani ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská. Ministerka školstva, vedy, výskumu a športu Martina Lubyová, zastupuje ju pani ministerka vnútra Denisa Saková, ale možno sa stihne vrátiť počas hodiny otázok. A pán minister spravodlivosti Gábor Gál, naňho otázky nie sú. Na pána ministra hospodárstva Petra Žigu takisto otázky nie sú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, úvodom chcem povedať, že Slovenská republika bude vykonávať predsedníctvo vo Vyšehradskej skupine od 1. júla 2018 do 30. júna 2019 už po piatykrát. V tomto období sa v európskom priestore uskutoční viacero kľúčových udalostí. Budú prebiehať rokovania o budúcom viacročnom finančnom rámci, na ktoré plynule nadviaže príprava novej strategickej agendy pre Európsku úniu na roky 2019 - 2024. Diskusia o strategickej agende a nastavení nového inštitucionálneho cyklu bude výrazne ovplyvnená voľbami do Európskeho parlamentu v máji 2019. V tom istom mesiaci si tiež pripomenieme 15. výročie členstva krajín V4 v Európskej únii a v prípade Slovenska aj 15. výročie členstva v NATO. Nemenej dôležitou udalosťou bude odchod Spojeného kráľovstva z Únie koncom marca 2019 a s tým súvisiaca otázka budúceho usporiadania vzájomných vzťahov.
Za štvrťstoročie svojej existencie sa vyšehradská spolupráca posunula od koordinácie v otázkach integračného procesu k presadzovaniu spoločných pozícií na európskej úrovni. Krajiny V4 sú plnohodnotnou súčasťou Európskej únie, pričom V4 predstavuje platformu pragmatickej spolupráce a nie alternatívu Európskej únie.
Vyšehradské krajiny predstavujú úspešný model ekonomickej a sociálnej transformácie a pozitívny príklad pre iné reformujúce sa štáty. Mottom nášho nadchádzajúceho predsedníctva bude "Dynamický Vyšehrad pre Európu". Predkladaný program je postavený na troch prioritách:
- silná Európa,
- bezpečné prostredie a
- inteligentné riešenia,
pričom zámerom bude zdôraznenie našej jednoznačnej orientácie na Európu ako priestoru, ktorý je pre ďalší rozvoj celého regiónu životne dôležitý.
Silnú Európu vnímame ako jednu z našich kľúčových priorít. V tomto kontexte pôjde o posilňovanie spoločnej európskej perspektívy a zabráneniu vytvárania deliacich línií v rámci Európskej únie. Budeme podporovať, aby strategické smerovanie Únie určovala Európska rada v zmysle platných zmlúv o Európskej únii na konsenzuálnom základe, pričom prijaté dohody a závery by mali byť rešpektované aj v ďalšej práci inštitúcií. Sme pripravení niesť svoj diel zodpovednosti za udržiavanie a posilňovanie európskej jednoty. Zasadíme sa, aby do diskusie o budúcnosti Európskej únie a do celkového rozhodovacieho procesu boli viac začlenené národné parlamenty.
Pod vedením Slovenska sa V4 bude usilovať aj o zachovanie silnej pozície politiky súdržnosti, spoločnej poľnohospodárskej politiky, ako aj ostatných európskych politík, ktoré značne prispievajú k rastu Európskej únie a zamestnanosti. Rámcom pre naše spoločné aktivity budú konkrétne výhody pre bežných ľudí, zjednodušovanie služieb, ako aj stimulovanie vzájomných vzťahov medzi podnikateľmi. Naďalej budeme podporovať aktivity Medzinárodného vyšehradského fondu, ktorý je jedinou inštitucionalizovanou formou spolupráce krajín V4. Slovenské predsedníctvo bude hľadať možnosti využívania tohto fondu ako optimálneho nástroja na podporu inovatívnych projektov spolupráce zameraných ako do vnútra V4, tak aj na vybrané tretie krajiny a regióny. Tie, ktoré sú predovšetkým, tie sú predovšetkým krajiny východného partnerstva a západného Balkánu.
Druhou prioritou slovenského predsedníctva je bezpečné prostredie. Bezpečné prostredie vo svete, na aké sme boli zvyknutí, sa zmenilo a bezpečnostná situácia vo viacerých jeho častiach vrátane bezprostredného susedstva krajín V4 sa za posledné roky výrazne zhoršila. Kľúčovým nástrojom našej vonkajšej činnosti ostáva implementácia globálnej stratégie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie. Štáty V4 si súčasne uvedomujú svoj podiel na posilňovaní európskej bezpečnosti a obrany v synergii s aktivitami NATO, či už účasťou na projektoch stálej štruktúrovanej spolupráce PESCO alebo prípravou vyšehradskej bojovej skupiny Európskej únie. Nové možnosti spolupráce v oblasti obrany otvára pre krajiny V4 Európsky obranný fond.
Počas slovenského predsedníctva bude naďalej silno rezonovať téma migrácie vo všetkých jej aspektoch. Slovensko a krajiny V4 sa budú zasadzovať za obnovu riadneho fungovania Schengenského priestoru bez vnútorných hraníc ako jedného z najúspešnejších a najzrozumiteľnejších projektov európskej integrácie pre našich občanov. Naše predsedníctvo má záujem pokračovať v spolupráci krajín V4 v zodpovednom riadení migračnej krízy, čo si vyžaduje komplexný a vyvážený prístup založený na dodržiavaní prijatých pravidiel.
Vážený pán predsedajúci, druhá otázka má rovnaký charakter ako prvá. Či by som mohol pokračovať a zodpoviem aj druhú otázku a potom, keby bol priestor pre pánov poslancov, až je to teda možné.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Určite áno a môžu potom aj doplňujúce otázky obidvaja. Nech sa páči.

Raši, Richard, podpredseda vlády SR pre investície a informatizáciu
Ďakujem pekne. Čiže by som pokračoval aj v odpovedi, ktorá patrí aj pánovi poslancovi Kvorkovi. Tu si. Takže budem pokračovať, pretože tá otázka mala taký istý charakter. Teda naše predsedníctvo má záujem pokračovať v spolupráci krajín V4 v zodpovednom riadení migračnej krízy, čo si vyžaduje komplexný a vyvážený prístup založený na dodržiavaní prijatých pravidiel. V zodpovednosti, ale aj na solidarite zohľadňujúc reálne možnosti členských štátov Európskej únie.
Treťou prioritou sú inteligentné riešenia a znamenajú pre krajiny V4 cestu, ako vytvoriť optimálne, optimálne a užívateľsky prístupné podmienky pre online svet. Preto v oblasti digitálnej agendy budeme vo V4 pokračovať v úzkej koordinácii. Uvedená oblasť dynamicky rastie a prináša aj konkrétny úžitok pre obyvateľov, či už je to prístupom k predplateným cezhraničným mobilným online službám alebo k bezproblémovým online nákupom naprieč celou Európskou úniou. (Kýchnutie v sále.) Na zdravie. Slovenské predsedníctvo bude aktívne reagovať na súčasné inovatívne technologické trendy, napríklad v automobilovom sektore a tiež v oblasti postupného prechodu na zdrojovo efektívne nízko uhlíkové obehové hospodárstvo, ktoré bude podporovať konkurencieschopnosť a inovačný potenciál ekonomík.
Zvláštnou časťou nášho predsedníctva v rámci V4 bude, ako už som spomenul, venovanie sa viacročnému finančnému rámcu a novému rozpočtu Európskej únie na roky 2021 - 2027, pretože práve nasledujúci rok bude oblasťou, keď sa budú prebiehať negociácie a keď bude prebiehať schvaľovací proces nového rozpočtu. V tejto oblasti chceme zohrať aktívnu úlohu, pretože sme v situácii, keď sa na jar 2019 budú konať voľby do Európskeho parlamentu a z hľadiska kohéznej politiky, teda politiky súdržnosti, ktorá slúži na vyrovnávanie regionálnych rozdielov, je pre nás mimoriadne dôležité, aby sa, aby ten negociačný proces prebehol čím skôr, aby bol rozpočet Európskej únie schválený čím skôr, zároveň, podotýkam, za podmienok, ktoré budú čo najvhodnejšie pre Slovenskú republiku.
Hovorím to preto, lebo pokiaľ sa neschváli rozpočet Európskej únie na roky ´21 až ´27, dôjdeme do situácie, že sa vykreuje nový Európsky parlament, budú volení noví eurokomisári, budú vytváraní noví vedúci odborných a expertných skupín a pokiaľ rozpočet nebude schválený do roku 2019, teda do volieb Európskeho parlamentu, celý proces sa minimálne na rok zastaví, čo môže mať a čo bude mať prakticky dopad aj na Slovenskú republiku, pretože pokiaľ sa začne schvaľovať rozpočet nanovo s novým zložením Európskej komisie a aj Európskeho parlamentu, môže sa nám stať to, čo sa stalo v tomto programovom období, a teda že reálne čerpanie európskych prostriedkov z nového programového obdobia začne až po roku alebo po dvoch od začatia nového programového obdobia.
Aj preto Slovenská republika deklaruje oficiálnu pozíciu, že chceme byť v negociačnom procese čo najaktívnejší, chceme byť racionálni, chceme byť konštruktívni, chceme, samozrejme, pre Slovensko vybojovať čo najviac. Na druhej strane vieme, že aj naša pozícia, aj pozícia Európskej komisie sa musia zblížiť a tvrdošijné zastávanie si svojich postov bude viesť k tomu, že sa rozpočet neschváli, pretože tento musí byť schválený so súhlasom všetkých členských krajín Európskej únie a vytvorí to predpoklad problémov do budúceho obdobia.
Vážený pán predsedajúci, záverom chcem uviesť, že návrh programu predsedníctva v Slovenskej republike vo vyšehradskej skupine bol včera schválený vládou Slovenskej republiky a prešiel tiež neformálnym pripomienkovaním zo strany partnerov z krajín V4. Koncom júna 2018 bude predložený na schválenie predsedom vlád krajín V4.
Ďakujem pekne za pozornosť, skončil som.