34. schôdza

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, ja rozumiem tomu, že otvárate tému, vďaka ktorej, aj vďaka ktorej v roku 2010 sa SaS dostala do parlamentu, keďže to bol jeden z jej bodov programu. Otázka je, prečo ste na to netlačili v roku 2010, keď ste boli vo vláde? Teraz v opozícií je vám jasné, že je to, je to asi nemožné. To je jedna vec. A druhá vec. V princípe ja nemám problém s registrovanými partnerstvami v prípade, ak si gay vezme lesbu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, ja len dve veci. Po prvé, heteropáry majú v tejto chvíli majú možnosť kedykoľvek uzavrieť manželstvo plnohodnotné, čiže nie je potrebné, nejaká notárska zápisnica, ktorá je v podstate veľmi podobný inštitút ako sobáš. A čo sa týka LGBTI, tento zákon zavádza v podstate do našej legislatívy pojem registrované partnerstvo a otvára tým cestu k uznaniu manželstiev ľudí rovnakého pohlavia so všetkým, čo k tomu patrí, teda aj s výchovou detí, a s týmto ja zásadne nesúhlasím.

Ja by som povedala, že tento návrh veľmi vítam aj preto, že je rodovo neutrálny, aj teda v prípade LGBTI, pretože aj z toho praktického hľadiska, čo sa týka toho dedenia partnerov, ktorí spolu žijú a nemajú to nejako zoficializované, aj čo sa týka toho nahliadania do zdravotnej dokumentácie, je to momentálny problém a treba ho riešiť. Takže ak je toto otváranie Pandorinej skrinky, také drobné, vítam ho.
Netvrdím, že taktiež nemám veľký rešpekt pred samotnou tou obrovskou loby, ktorá je trošku taká monštruózna, a bojím sa toho, že sa jedného dňa dožijeme toho, že ráno sa budem cítiť ako dievča a poobede ako chlapec a bude mi to vlastne úplne jedno, lebo to bude normálne, takže to nie. Ale tento krok považujem za veľmi potrebný, takže aj zaň ďakujem zároveň.

Títo ľudia žijú v našej spoločnosti, vytvárajú hodnoty pre našu spoločnosť. Preto ich treba vylúčiť z našej spoločnosti alebo ich posudzovať? Každého človeka si treba vážiť, jeho ľudskú dôstojnosť. A myslím si, že problémy treba riešiť. Ďakujem.

Pani poslankyňa Blahová, veľmi oceňujem, že si spolu s kolegami prišla s týmto návrhom. Je veľmi ťažké postaviť sa za takýto návrh v spoločnosti, kde žijú hlupáci, ktorí si myslia, že homosexualita je duševná choroba, a dokonca títo hlupáci majú zastúpenie aj priamo v parlamente. Na celej tejto debate nie je podstatné to, či je to progresívne alebo reakčné alebo konzervatívne alebo liberálne, taká loby alebo onaká loby. Tento návrh je návrhom ako pomôcť konkrétnym ľudom v ich živote, v riešení problémov, s ktorými sa potykajú, a zároveň je to cesta ako prejaviť úctu a rešpekt k ľudskej dôstojnosti, pretože oni si tú úctu, rešpekt zaslúžia. To nie je vec ideológie, to je vec elementárnej ľudskej slušnosti.

Ďakujem pekne za faktické poznámky. Ja si vážim aj ľudí s mentálnym postihnutím, tých tiež musíme integrovať, len mi je ľúto, že tu prítomné deti si musia prichodiť ako v chránenej dielni.
Rovnako ďakujem kolegyniam z OĽANO.
A pánovi Lukáčovi by som chcela povedať, že by som ho veľmi pekne chcela poprosiť, aby si návrh prečítal. Pretože nezavádza registrované partnerstvo. Tento návrh prichádza s inštitútom partnerského spolužitia, ktoré prechádza notárskou zápisnicou a rieši tri veci, dedenie, nahliadanie do zdravotnej dokumentácie a v treťom prípade ošetrovanie akoby člena rodiny. Takže nič iné neprináša, len tieto minimalistické zmeny. Neotvára sa tým žiadna Pandorina skrinka, pretože my sme tí, ktorí takéto skrinky môžu otvoriť alebo nemôžu otvoriť. My sme zákonodarci. Prichádzame s minimalistickou zmenou, minimalistickou zmenou. Títo ľudia potrebujú oveľa viacej od tejto spoločnosti, aby sa v nej cítili vítaní, aby sa v nej cítili doma a aby sa necítili vylúčení.
Takže my robíme len základnú minimálnu zmenu, ktorá si naozaj zaslúži posmešky len preto, že v 21. storočí a uprostred Európy je takáto minimálna. A že tu máme týchto našich mentálne postihnutých kolegov, to je tiež vizitka našej krajiny v strednej Európe. A ja si myslím, že by sme mali urobiť všetko pre to, aby sme sa prestali za seba hanbiť.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi na úvod povedať, že moje dnešné vystúpenie bude pre mnohých z vás možno šokujúco politicky nekorektné a práve z toho dôvodu, vzhľadom na predchádzajúce pozorovania, ktoré som tu videl v tejto sále, vás chcem poprosiť, aby ste mi zbytočne neskákali do reči, aby vás jednoducho neťahalo nejak prerušovať môj prejav, ale aby ste ma nechali jednoducho dohovoriť. Bez ohľadu na to, čo si budete myslieť o tom, čo budem hovoriť, a potom vo faktických poznámkach na mňa už reagujte akokoľvek len chcete, vynadajte mi akokoľvek len chcete. Skrátka vás len žiadam o to, aby ste v tomto prípade zachovali slušnosť.
Strana SaS podáva do tohto pléna návrh zákona, vďaka ktorému by si aj osoby rovnakého pohlavia mohli zadovážiť akýsi, respektíve získať akýsi partnerský zväzok, nejakú formu občianskeho spolunažívania, ktorá by im dávala v podstate podobné práva, ako je tomu pri manželstve.
Je priam neuveriteľné, čím dokázala strana SaS argumentovať v dôvodovej správe ako obhajobu tohto návrhu zákona.
Spomína tam napríklad to, že týmto návrhom zákona, kedy by sme dali možnosť napríklad dvom homosexuálom získať takýto občiansky zväzok, jednoducho žiť spoločne oficiálne, zaregistrované ako pár, by sa znížila miera rozvodovosti v Slovenskej republike, pretože, ako oni tvrdia, množstvo mladých párov uzatvára manželstvo tak priskoro, neuvážene a spôsobuje to vysokú rozvodovosť. Ale keby také mladé páry aj heterosexuálne páry mali možnosť podľa strany SaS uzavrieť takýto zväzok, ktorý by nebol manželstvom, tak by sa vlastne v prípade roztrhnutia tohto zväzku nemusela zvyšovať miera rozvodovosti a držali by sme si nejakú peknú štatistiku. To je krásna myšlienka, ktorú tu SaS prezentuje, ale vo svojej podstate, keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, je to neuveriteľná dehonestácia inštitútu manželstva ako takého. Toto jednoducho slušná národná kresťanská spoločnosť nemôže akceptovať ako legitímny návrh. Takýmto spôsobom dehonestovať manželstvo ako niečo proste naviac, niečo, čo až tak nie je potrebné, a tak ďalej.
Ja sa tak zamýšľam nad tým, že prečo by vlastne takéto homosexuálne registrované partnerstvá mali existovať. Aká opora v realite vlastne existuje pre to, aby sme niečo takéto museli prijímať? Ja viem, že mnohí ma môžu označiť za konšpirátora, za extrémistu a tak ďalej, ale všetci dobre vieme, že homosexualita bola ešte pár desiatok rokov dozadu na svetovom zozname duševných chorôb. Duševných chorôb, ktoré viedla Svetová zdravotnícka organizácia v skratke WHO. Takisto všetci vieme, že táto duševná choroba bola z tohto zoznamu odstránená, čím argumentujú liberáli a snažia sa presvedčiť zvyšok spoločnosti o tom, že homosexualita vlastne duševnou chorobou nie je, že je to niečo normálne, akceptovaniahodné, skrátka niečo, s čím sa máme v bežnom živote v našej spoločnosti zmieriť. Každopádne, ale keď si pozrieme okolnosti toho, ako bola homosexualita vyradená z tohto zoznamu, zistíme, že okrem vyhrážok násilím, nenávistných urážok a obrovského politického nátlaku tam žiaden iný faktor nerozhodoval. To znamená, tá homosexualita nebola vyradená zo zoznamu duševných chorôb preto, že by došlo k nejakým závratným objavom na poli medicíny, ktoré by zničili tie predchádzajúce predsudky a podobné veci, ale na základe toho, že to bolo už vzhľadom na vyvíjajúcu sa politickú korektnosť nekorektné a bolo potrebné upraviť tieto zoznamy tak, aby to korešpondovalo s predstavami liberálnych fanatikov. No a práve preto teraz prichádzajú s týmto návrhom zákona.
Ale ja sa tým pádom pýtam, keďže ja nerešpektujem takéto odstraňovanie duševných chorôb zo zoznamu, prečo by si potom nemohli registrované partnerstvo zvoliť aj pedofili napríklad s malým dieťaťom? V čom je tam rozdiel? Pretože pedofíliu všetci verejne akceptujeme ako duševnú chorobu s tým rozdielom, že jej miera spoločenskej akceptácie je oveľa nižšia ako pri homosexualite, ale jediný rozdiel medzi pedofíliou a homosexualitou je ten, že spoločnosť bola niekoľko desiatok rokov intenzívne masírovaná či už zábavným priemyslom, hudobným priemyslom, filmovou branžou a tak ďalej a tak ďalej, politikmi, médiami, jednoducho všetkými k tomu, aby postupne tou salámovou metódou začala tú homosexualitu akceptovať ako niečo normálne, niečo bežné, niečo, čo má byť súčasťou nášho každodenného života. A nikto mi v tomto nemôže namietať, pretože keď sa dnes, ja síce televíziu nepozerám, ale keď občas idem okolo nejakého programu, pozriete na tie programy, všade už takmer povinne, respektíve tak to vyzerá, musí vystupovať nejaká osoba, ktorá je buď transgenderová alebo je homosexuálne orientovaná. A práve tú svoju homosexualitu neustále dáva do pozornosti ako čosi, čo ju preferuje nad všetky ostatné, ako čosi, vďaka čomu ju máme vnímať, vďaka čomu ju máme rešpektovať a tak ďalej a tak ďalej. Bez ohľadu na to, ako sa táto LGBTI, QRS, neviem, koľko ešte písmen tam všade je, mám pocit, že stále tie písmená pribúdajú, táto loby snaží donútiť alebo presvedčiť občanov Slovenskej republiky, aby sme akceptovali tieto veci ako normálne, ako racionálne tými dúhovými pochodmi, keď pomaly nahí chodia po námestiach s dúhovými vlajkami a kričia, že oni sú hrdí na to, že sú homosexuáli. V poriadku, ale takýmto spôsobom, kedy len vzbudzujú zlosť, nenávisť, agresivitu v spoločnosti tým, že sa pretŕčajú a dávajú svoju sexuálnu orientáciu, to, čo ja považujem za duševnú chorobu, na pretras pred celú verejnosť, že pozrite my sme takí a takí a prezentujeme to takto a takto, tak naozaj musíme konštatovať, že si nevedú tou správnou cestou.
Čo je ale najdôležitejšie, čo je najviac nebezpečné pre nás a prečo ja tvrdím, že každý takýto zárodok musíme zneškodniť už okamžite na začiatku, takýto zárodok postupnej akceptácie alebo legislatívnych zmien vedúcich postupne k akceptovaniu homosexuálnych manželstiev, homosexuálnych adopcií detí, zmenám pohlavia a všetkých tých rôznych úchylných vecí, ktoré môžeme vidieť napríklad vo Švédsku a v Nemecku, my musíme jednoducho tieto veci zneškodniť už v zárodku. Pretože keď som bol teraz nedávno v Berlíne a videl som reklamu na nové berlínske metro, na jeho novú časť, tak tam bol taký obrovský bilbord, tam bol jednoducho nakreslený vlak a za oknom vlaku sa bozkávali muži v policajných uniformách. Toto je reklama na nové berlínske metro, ktoré som videl na vlastné oči. A keď som sa tých Nemcov pýtal, že ako je možné, že to dospelo až do takéhoto bodu, že vám do stredu Alexanderplatzu, námestia v Berlíne, vycapia dvoch homosexuálnych policajtov, ako sa bozkávajú a vás to má zaujať, ako novú reklamu na metro, tak povedali, že aj u nich to začalo postupne, dávnejšie pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi. Prišli homosexuáli, oni potrebujú registrované partnerstvá kvôli dedeniu, kvôli zdravotnej dokumentácii, lenže za tým bola obrovská homosexuálna loby, ktorá bola financovaná obrovskými miliónmi, tak ako je to aj u nás. Máme tu štedro dotované mimovládne organizácie prezentujúce práve tieto názory. No a k čomu došlo? Podarilo sa im presvedčiť spoločnosť, aby presadili registrované partnerstvá. Potom si možno Nemci naivne mysleli, že táto LGBTI loby sa stiahne do úzadia, že svoj cieľ presadila, že sa všetko podarilo a že je všetko vybavené. Ale kdeže! Okamžite na to prišla akceptácia homosexuálnych manželstiev ako čosi, čo je rovné manželstvo heterosexuálov v kostole pred Bohom, čo je niečo nepredstaviteľné, ale dnes v Nemecku úplne normálne, legálne. Ako sa im podarilo presadiť toto, prišli adopcie detí pre homosexuálov, čo je pre nás úplne niečo nepredstaviteľné, neakceptovateľné, ale v Nemecku úplne legálne. Postupnými krokmi sa im podarilo takéto veci do spoločnosti zaviesť.
A my dnes stojíme pri tom prvom kroku, pri tom prvom kroku, ktorý sa udial v Nemecku možno pred 30 rokmi, a my ho tu máme dnes. A našou možnosťou je pozrieť sa na to, čo sa tam deje, a teraz jedno, či vezmeme Nemecko, Rakúsko, či vezmeme Francúzsko, Anglicko, všade je tá situácia rovnaká. Pozrieť sa na to, čo sa deje dnes a povedať si, či chceme dôjsť do bodu, ktorý teraz zažívajú Nemci, alebo to chceme ukončiť hneď v zárodku, postaviť sa jasne na odpor, brániť národné a kresťanské hodnoty a nedovoliť tejto LGBTI, Q a neviem čo všetko, loby, aby tieto zvrátenosti u nás presadila.
Bol som tiež začiatkom júla vo Švédsku, navštívil som Malmö, Helsingborg. Dozvedel som sa takú zaujímavú informáciu, vo Švédsku len pred nedávnom otvorili tzv. genderovo neutrálny štadión. To znamená, šatne pre mužov, pre ženy a pre tretie pohlavie. Keď som sa pýtal, čo to je to tretie pohlavie, tak to mi nikto nevedel bližšie špecifikovať. To sú skrátka ľudia, ktorí sa necítia ani ako muži, ani ako ženy. U nás by sme povedali, áno, ten človek má nejaké duševné problémy, proste sa nevie identifikovať so svojím biologickým pohlavím, má nejaký problém jednoducho, treba mu dať nejakú podpornú liečbu, pomôcť mu. Vo Švédsku, keby som toto povedal, politicky nekorektné, dokonca trestný čin, tam už je to akceptované ako čosi úplne normálne a legálne. Dokonca, ako hovorím, otvorili špeciálny štadión, kde všetky hráčske tímy, ktoré tam hrajú, musia prejsť nejakým školením nejakej LGBTI mimovládky, ktorá im vysvetlí, ako majú tolerovať rôzne formy inakosti.
Dokonca to došlo až do takých hraníc, že už si tam človek môže povedať ja som mačka, ja som pes, ja som kanárik, ja neviem čo všetko, proste ľudia si tam myslia, že sú zvieratá, že sú čokoľvek, neviem si proste, jednoducho, čo si len dokážete predstaviť. Dnes nám to príde naozaj ako absurdné, ako scestné, ako smiešne, ale toto je cieľ tej LGBTI loby, ktorá pôsobí aj na Slovensku. Pretože keď by sme dnes akceptovali tieto registrované partnerstvá a mysleli si v neskonalej naivite, že táto LGBTI skupina prestane následne tlačiť na ďalšie a ďalšie kúsky tej salámy, ktorú nakoniec tu pretlačí celú, tak by sme boli tak naivní, až by to bolo na plač.
A práve preto, ak keď viem, že tento zákon jednoducho neprejde, sme, som teda považoval za nutné prísť tu a povedať niečo k tomuto, pretože my musíme slovenskú spoločnosť varovať, my musíme slovenskej spoločnosti otvoriť oči a musíme im ukázať, aké sily v Národnej rade dnes pôsobia a aká v skutočnosti protinárodná a protikresťanská je strana SaS, ktorá sa snaží tieto veci jednoducho presadiť. A dobre to vieme, že sa nezastavia pri takýchto registrovaných partnerstvách.
Naozaj ich cieľ, ich úmysel, neviem, kam až veľmi siaha, ale keď sa pozrieme na tie neomarxistické teórie, ktoré hovoria o tom, že treba rozložiť všetky národné štáty, že treba rozložiť kresťanstvo, že treba rozložiť všetky kultúry toho zlého bieleho heterosexuálneho muža, všetko jednoducho, čo tie národy spája, tak základnou doktrínou týchto, tejto neomarxistickej kritickej teórie, s ktorou prišla frankfurtská škola, je to, že musia relativizovať všetky pojmy. To znamená, relativizovať pojem rodina, rodina už nebude muž, žena, deti, už to bude aj Janko, Ferko a ich dieťa, ktoré si adoptujú, a podobne. Relativizovať národ. Čo to je národ? Nič také neexistuje, to nemá jednoducho nič, spojitý s realitou, toto sa reálne deje. Relativizovať vieru. Veď to je hlúposť, to jednoducho nepatrí do 21. storočia. Relativizovať kultúru. Nič také ako kultúra neexistuje. Prečo si myslíš, že tvoja kultúra je napríklad lepšia ako kultúra nejakých tancujúcich afrických divochov, divochov? Ona je úplne rovnaká. Toto všetko tu prebieha v priamom prenose a nikto to nemôže poprieť. A cieľom toho celého, keď si pozriete výsledky kritickej teórie frankfurtskej školy, je rozložiť národy, rozložiť štáty, rozložiť kresťanstvo, jednoducho zničiť všetko tradičné, všetko to, na čom stojí naša civilizácia, všetko to, čo budovali naši otcovia, naši dedovia a za čo umierali naši predkovia na bojových poliach.
Práve preto keď aj sa mnohým môže zdať tento návrh zákona, tieto tzv. registrované partnerstvá ako čosi neškodné, ako čosi, čo nemôže nikomu ublížiť, ako čosi, čo nemá ako vplývať na zvyšok spoločnosti nejakým negatívnym svetlom, treba sa mať poriadne na pozore, pretože toto je vždy, vždy ten prvý krok. Bol to prvý krok vo Švédsku, bol to prvý krok v Nemecku, bol to prvý krok vo všetkých tých štátoch západnej Európy, kde už dnes normálne legálne funguje adopcia detí homosexuálmi, čo je zvrátenosť, ktorú si ani poriadne neviem predstaviť. Ale tam tá spoločnosť, tieto štáty, ľudia, ktorí tam žijú, to berú ako čosi úplne normálne, čosi legitímne.
Majme sa preto na pozore a nepodporujme akékoľvek podobné snahy na zavádzanie týchto LGBTI agiend do slovenskej legislatívy.
Ďakujem.

No každopádne s takýmito návrhmi tejto liberálnej strany sa nedá súhlasiť ani len v nejakej minimálnej časti. Je to proste choré, dekadentné, zvrátené, proti životu.
Ale v podstate ma zaujíma hlavne logika tejto, tejto liberálnej strany SaS, resp. všetkých neoliberálov ako takých, keďže na jednej strane ste vítači imigrantov, ale neviem, či viete, čo vlastne imigranti, ktorí sú z 90 % moslimovia, robia s týmito homosexuálnymi typmi na našej planéte. No poväčšine ich trestajú smrťou vo svojich krajinách. Takže mám pocit, že chcete spraviť nejaký taký spoločenský vražedný kokteil, a neviem, či je to veľmi milé teda.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Milan, to Nemecko si správne uviedol, veľmi správne si to uviedol. V Čechách sa totižto deje to isté, najprv boli registrované partnerstvá a teraz už sú aj adopcie detí. A je tu taká zvláštna otázka, neviem, či vulgárna, ale je namieste. Neviem, ako to bude pri tých rozvodoch, ako budú delené deti, komu to dieťa súd pririekne, tomu, čo hrá v tom mužskom partnerskom zväzku ženu? A čo keď obidvaja hrajú aj muža, aj ženu? To bude teda rébus. A keď si už spomenul stranu SaS, jej predseda jasne preukázal svoj postoj k rodine, keď mal tričko so skratkou JBM rodinu. Všetci vieme, čo to znamená. Ďakujem za slovo.

Ďakujem, ďakujem veľmi pekne. Pán Mazurek, ja som vás veľmi pozorne počúvala, lebo tiež som sa rovnako snažím, tiež tie pre mňa úplne sci-fi svet a snažím sa naozaj úprimne pochopiť vaše myšlienkové pochody. No a povedali ste, preto sa vás teda chcem niečo opýtať, povedali ste presne, že my túto úchylnú vec musíme zastaviť už v zárodku, lebo aj v Nemecku to takto bolo a dnes majú genderovo neutrálny štadión, v ktorom majú teda šatňu pre to stredné pohlavie. A ešte ste hovorili o tom, že nakoniec to dopadne tak, že ľudia, alebo nie, že v Nemecku je to tak, že tam si už ľudia môžu povedať, že ja som mačka, ja som pes a hocičo si môžu povedať.
A ja by som sa vás chcela úprimne spýtať, že čo konkrétne vám na tom vadí, ale teraz nemyslím, že povrchne, ale že čo je problém, že keď si ľudia budú toto robiť, tak ubližujú niekomu inému alebo sú zlým vzorom napríklad pre deti alebo nejakým spôsobom ohrozujú identitu iných ľudí? Prípadne ohrozuje vás, keď je niekto iný, homosexuál, ohrozuje to napríklad vaše nejaké smerovanie? Úprimne sa teraz, naozaj nie vŕtavo, ale úprimne sa pýtam konkrétne do hĺbky, v čom je problém, keď si človek bude hovoriť, že ja som pes, hej, napríklad. Alebo keď je niekde šatňa pre stredné pohlavie, zabije to niekoho, ohrozí to konkrétne niekoho? Tak chcela by som teraz ja pochopiť vaše uvažovanie a budem vďačná za odpoveď.
Ďakujem.