34. schôdza

Ďakujem za slovo. Ďakujem za úvodné slovo pri predstavovaní tohoto návrhu zákona, ten cieľ naozaj rozumiem, že je veľmi dobrý, veľmi užitočný, podporujem tento cieľ zákona, a to je zníženie rozdielu medzi platmi žien a mužov, ktoré na Slovensku naozaj je vysoké.
Ja som sa ťa však, pani poslankyňa, pýtala ešte mimo túto sálu, akým spôsobom sa v tomto návrhu zákona riešia školy. A moja otázka znela dosť znepokojujúco, či naozaj bude tento alebo táto povinnosť platiť aj pre školy a že či im ideme uvaliť ďalšiu takúto nejakú byrokratickú povinnosť navyše, školy patria medzi tie organizácie, kde sú tabuľkové platy a sú tam len nejaké drobné čiastky na osobné ohodnotenie. A úprimne poviem, že v tomto prefeminizovanom odvetví, ako je školské prostredie, ak by nejaká riaditeľka preferovala v tom osobnom ohodnotení dobrého fyzikára alebo dobrého matikára, ktorých vieme veľmi dobre, že je málo a že si ich chcú tie školy udržať, práve tých mužov, tak ja by som sa vôbec nečudovala.
Ale tá moja hlavná otázka znela, akým spôsobom rieši tento návrh zákona školy, ďalšiu byrokraciu v školách a čo s tým, pretože sa mi to v tomto prostredí nezdá také užitočné.

Áno, tento zákon rieši školy presne tak ako ostatné organizácie štátneho sektora. My považujeme štátny sektor, aby mal ísť príkladom práve v téme vyrovnávania platových rozdielov medzi mužmi a ženami. Máš pravdu, v školstve, konkrétne teda v školách je, sú zamestnanci prefeminizovaní, ale myslím si, že to by nemalo vplyv na to, aby vedeli ukázať, ako, ako je to s platmi žien a mužov aj v školách.
Spomenula som ten princíp one in, one out, kde aj školám túto povinnosť uľahčujeme práve tým, že spomínané výkazy budú dávať nie mesačne, ale štvrťročne, takže tam im tú administratívu uľahčíme a nechceli sme ich vynímať z tohto zákona. Pretože osobne, keď som s týmto zákonom prišla, myslím, mesiac dozadu na tlačovke, tak sa mi ozvali aj niektoré učiteľky konkrétne, kde tiež bolo vyslovene vyjadrené z ich strany, že ich mužskí kolegovia zarábajú viac ako ony samé. Takže, takže ja si myslím, že aj v tejto oblasti je dobré mať transparenciu, transparentnosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani predkladateľka, vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, sledujúci tento prenos, ja podporujem, samozrejme, ako navrhovateľ, by to bolo čudné, keby som nepodporoval, aj keď tu pred pár dňami už bol taký incident, kedy navrhovatelia nepodporili nakoniec svoj návrh. Ja teda nepodporujem (rečník sa zasmial), prepáčte, ja teda podporujem, samozrejme, tento návrh a v pár poznámkach sa pokúsim vysvetliť prečo.
Je jednoducho holý fakt, že platy žien na Slovensku sú nižšie ako platy mužov. Je to jednoducho holý fakt. Vieme ho podporiť štatistikami z Eurostatu alebo Štatistického úradu, prebehol pred pár mesiacmi prieskum, ktorý robil portál Platy.sk, ktorý spadá pod renomovanú organizáciu Profesia, kde je to teda dosť jasne preukázané. Jedna vec je totálne priemerný plat žien oproti totálne priemernému platu mužov, kde ten rozdiel je možno veľmi dramatický, ale my, samozrejme, aby to bolo objektívne, hovoríme o platovom rozdiele na porovnateľnej pozícii. Čiže predavačka – predavač, účtovníčka – účtovník a tak ďalej atď. Čiže neporovnávame hrušky s jablkami, ale porovnávame mužov a ženy, ich platy na rovnakej pozícii, čo je, myslím, jasné, a tým pádom aj objektívne. No a ten rozdiel jednoducho je taký, aký hovorila kolegyňa predkladateľka, resp. nájdete v dôvodovej správe.
Nie sme v tomto výnimoční, pokiaľ ide o štáty Európskej únie. Skúmali sme, samozrejme, ako je to v iných štátoch, sme, ak sa nemýlim, na chvoste toho rebríčka, nemáme sa čím chváliť, ale tie platové rozdiely sú aj v iných štátoch.
Ak kritik nášho návrhu použije argument práve to, že tie platové rozdiely sú aj v iných štátoch, tak prečo to nenecháme na pokoji. No nenecháme to na pokoji, pretože v prvom rade nejde ani tak o to, čo je v iných štátoch, ale čo je teda tu, jednoducho to nepovažujeme za normálne, aby ženy zarábali menej.
No ale vrátim sa k tým iným štátom, v tých iných štátoch, tým to tiež vŕta v hlave a prijímajú v ostatnom čase rôzne opatrenia. Čiže s týmto naším návrhom v kontexte toho, čo sa deje v krajinách Európskej únie, nie sme vôbec výnimoční alebo niečím špeciálni. Riešenia na vyrovnávania platových rozdielov sa jednoducho hľadajú všade.
No a keď sa vrátim na domácu pôdu, tak tých nespočet rôznych konferencií, rôznych vyhlásení, rôznych akčných plánov, ja neviem čoho všetkého, ktoré by mali prispievať k vyrovnávaniu platových rozdielov, to by človek nespočítal, koľko káv sa vypilo a chlebíčkov sa zjedlo. A kde nič, tu nič. Takže netvrdím, že my sme práve tí najgeniálnejší, ale máme zato, že tento návrh má svoj vtip a že by mohol pomôcť.
Nechceme na druhej strane ísť ani takým, nazvem to, silovým riešením, nesledujete tú tému, ja viem, ale teda ak trošku vás chcem informovať, ako je to, v tomto roku sa stalo na Islande. Na Islande od jari tohto roku platí veľmi striktný zákon, podľa ktorého keď ich inšpektorát práce zistí platový rozdiel, ktorý nie je ničím odôvodnený, medzi mužom, ženou v nejakej firme, tak sú z toho obrovské sankcie, obrovská hanba. My síce máme v našom Zákonníku práce ako samozrejmosť uvedené, že je zákaz diskriminácie, no ale kde sa potom berú tie výsledné rozdiely, ktoré štatisticky nám vyskakujú? Takže chceme to riešiť, chceme to riešiť a relatívne priateľským spôsobom.
Chcem poznamenať, že nerád by som hádzal všetkých zamestnávateľov do jedného vreca, to vôbec nie. A ani sa nechcem ospravedlňovať, ale chcem upozorniť tých zamestnávateľov, kde tie platové rozdiely nie sú, že na nich nikto z nás neútočí. My sme radi, že možno väčšina slovenských zamestnávateľov tie platové rozdiely jednoducho nerobí. Lenže pozor, ak berieme ako premisu, že väčšia časť slovenských zamestnávateľov tie platové rozdiely nerobí, ale pritom štatisticky nám vychádza, že ten platový rozdiel je pomerne veľký, tak tí, čo rozumiete trošku matematike, vám z toho musí byť jasné, že tá menšia časť zamestnávateľov, kde tie platové rozdiely jednoducho sú, tak ten platový rozdiel z hľadiska tej štatistiky je vlastne ešte väčší u tých zamestnávateľov, kde ten rozdiel je, ako vychádza ten štatistický priemer.
Čiže my tu jednoducho máme - a nie je ich málo - zamestnávateľov, ktorí možno až brutálne menej platia svojim zamestnankyniam ako porovnateľným svojim zamestnancom. A o tých ide. Ja, možno je mi trošku ľúto, že teda, áno, zavádza sa ďalšia byrokracia a budú to musieť robiť všetky súkromné firmy nad 50 zamestnancov, ktorých to istým spôsobom zaťaží. Ako bývalý informatik ale tvrdím, že na to, aby som získal zo softvéru, ktorý mi robí mzdovú evidenciu na stlačenie, obrazne povedané, jedného gombíka tieto porovnateľné údaje, toto porovnanie, tak tá softvérová firma s tým nemá žiadny problém, aby ten program, ktorý tá-ktorá slovenská firma používa, aby takto upravila, to je to najjednoduchšie, čo si viem predstaviť. Čiže nikto, žiadna mzdárka, žiadny ekonóm to nebude musieť niekde na nejakých ščotoch počítať ručne. Jednoducho nie je žiadny problém, aby takáto funkcionalita pribudla do softvérov, ktoré firmy nad 50 zamestnancov, samozrejme, všetky majú, a aby im to softvér vyrátal v okamihu, v jednom okamihu zlomku sekundy. Čiže, a aby to zároveň aj vytlačil do tej zostavy, do toho reportu, ktorý treba niekde potom ďalej posunúť. Čiže o nejakej obrovskej byrokracii by som rozhodne nehovoril.
A naviac, ak ste si všimli, ak ste pozorne počúvali, my zároveň navrhujeme, aby sa niečo zamestnávateľom ubralo. Samozrejme, môžme o tom diskutovať v druhom čítaní, že či ten návrh je práve ten najlepší, či by sa nedalo ubrať niekde inde. Ja si viem predstaviť napríklad pri štatistických výkazoch, tam je obrovský priestor vyhodiť z povinných štatistických výkazov pre tie väčšie firmy niečo, čo sa možno zisťuje duplicitne a čo by teda ten zamestnávateľ si mohol ako uľahčiť. Čiže rozmýšľame tak, aby sme zamestnávateľov nezaťažili.
No a teraz vlastne k čomu to je celé dobré? Jednoducho, asi ja by som to videl asi tak v dvoch rovinách. Alebo možno aj v troch. Keď si vedenie firmy vďaka takémuto návrhu uvedomí, že musí verejne oznámiť, že u nich tie platové rozdiely jednoducho sú, tak to pre to vedenie firmy bude určitým spôsobom hanba a možno aj istá obava, či tam nenabehne Inšpektorát práce na kontrolu, ktorý si preverí teda, ako to a prečo tie platové rozdiely sú, či sa tam neporušuje Zákonník práce.
Čiže v okamihu, ak takýto zákon bude platiť, tak tie firmy, kde tie platové rozdiely sú, a možno aj dosť výrazné, si sakramentsky uvedomia, čo im hrozí. V prvom rade aká spoločenská hanba. Predstavte si, že nejaká známa značka, nejaký skvelý podnikateľ, ktorého si všetci vážime, oceňujeme, zrazu by mal zverejniť, že on robí platové rozdiely medzi mužmi, ženami. Podporuje charitu, ukazuje sa na rôznych aktivitách, je skvelý, vnímaný veľmi pozitívne, a zrazu takáto hanba. No sám od seba urobí to ešte pred tým, ako to bude povinné, aby tým svojim ženám vo firme platy upravil smerom nahor. Takže to je rozmer spoločenskej zodpovednosti prejavený takýmto spôsobom, čomu sa tie firmy, o ktorých sa bavíme, jednoducho budú aktívne chcieť vyhnúť.
Druhý rozmer. Keď zamestnankyne firmy uvidia, tie účtovníčky, že my máme v priemere, pozor, to nebudú osobné údaje, to bude spriemerovaný údaj, čiže nebudem vidieť, koľko presne má tá účtovníčka, budem vidieť, koľko majú účtovníčky vo firme alebo administratívny personál, ako chcete. Keď budú tie administratívne pracovníčky vidieť, že ich priemerný plat, toho tímu, je, ja neviem, o 200 eur nižší ako priemerný plat administratívnych pracovníkov v tej firme, tak asi to vyvolá v tej firme menší nepokoj medzi nimi, menšiu možno vzburu a začnú tlačiť na svojho zamestnávateľa alebo vedúceho - čo to má byť, prečo máme my nižšie platy ako muži, ako naši kolegovia? Ak v tej firme sú odbory, tak je to pre nich objektívny nástroj, aby odbory, nato tam predsa sú, aby tlačili na vedenie firmy, aby sa to dalo do poriadku. Čiže to je druhý rozmer. Zamestnankyne, odbory v tej firme získajú informáciu, ktorú dnes jednoducho nemajú. Že tam ten platový rozdiel, o ktorom sa pošuškáva, ten má vyšší plat, ten má vyšší plat, tá má nižší plat, že ten platový rozdiel tam skutočne je.
No a tretí rozmer je ten, že v súčasnej situácii, kedy je nedostatok, a výrazný nedostatok, dobrých zamestnancov, si zamestnankyňa, ktorá si hľadá nové zamestnanie alebo lepšie zamestnanie, veľmi dobre rozmyslí a bude ju to zaujímať, že firma, do ktorej má potenciálne namierené, či robí platové rozdiely medzi mužmi a ženami. A keď zistí, že tá jej potenciálna nová firma, ten potenciálny nový zamestnávateľ tie rozdiely robí, dnes to nemá ako zistiť, ale z tohto povinného oznámenia to zistí, nájde si to na internete, budú toho plné rôzne špecializované portály a podobne. Keď teda zistí, že tam ženy majú nižšie platy, no tak tam, skrátka, nepôjde a ten potenciálny zamestnávateľ tú zamestnankyňu nezíska a možno nezíska žiadneho ani zamestnanca a možno bude mať problémy.
No a čo teda ten zamestnávateľ urobí v ďalšom kole? No mám za to, že bude musieť tú platovú ponuku jednoducho vylepšiť a v tom ďalšom kole, keď o pol roka znova bude musieť zverejniť tie platové rozdiely, to už bude vyzerať inak. Čiže takíto zamestnávatelia sa, skrátka, dostanú pod tlak z troch rôznych strán.
Čiže všimnite si, že my nehovoríme o tom, že povinne sa musia zvýšiť platy žien o 10 %, to by si nikto z nás nedovolil, to je nezmysel. Ale my sa snažíme šikovným spôsobom zaviesť nástroj, kde sami tí zamestnávatelia, ktorí to nemajú v poriadku, usúdia, aha, kurnikšopa, toto fakt robíme zle, možnože to niekto robí neúmyselne, ja neviem, toto robíme zle, dajme si to do poriadku sami. Nikto ich netlačí, aby to urobili, ale bude ich tlačiť jednak vlastné svedomie, jednak ten spoločenský tlak, jednak uvedomenie si vlastnej zodpovednosti a jednak aj to, že možno tie šikovné zamestnankyne z takýchto firiem budú odchádzať, čo som zatiaľ ako argument ešte nepoužil, ale to sa tiež môže stať.
V dnešnej situácii, kedy je boj o dobrého zamestnanca, treba podporiť zamestnancov, aby ich platy rástli. Toto je opatrenie, ktoré nenásilným spôsobom môže platy žien zvýšiť.
Ďakujem teda vopred za vašu podporu.

Ďakujem pekne. Jozef, ďakujem ti veľmi pekne za tento prejav, aj za, za to, že si spolupredkladateľom a že si nám pomáhal s týmto zákonom.
Ja sa ešte krátko vrátim k tej byrokracii, aj keď si myslím, že to naozaj nie je tá najdôležitejšia časť tohto zákona, ale my sme si naozaj dali prácu, preto novelizujeme aj zákon o dani z príjmov, ako som spomínala, aby sme zamestnávateľov odbremenili od inej, menej potrebnej administratívy, čiže naozaj to bude, len nadviažem na kolegu Mihála, bude to len zakliknutie iných políčok, dokonca ich bude menej, ako ich je teraz, to zase nadväzujem na to školstvo.
A zároveň si myslím, že keď takéto informačné povinnosti tieto rôzne typy zamestnávateľov zverejnia, tak naozaj môžu byť, môžu ukázať a môžu byť hrdí na to, že práve platové rozdiely nerobia, ak teda takí sú, ktorí naozaj na Slovensku takí sú. A myslím si, že aj v tom školstve, ako Zuzka ešte raz spomínala, vrátim sa k tomu, je tiež fajn vidieť, ako, ako na tom sú platy mužov a žien, pretože je úplne jedno, či je fyzikár muž alebo žena, ide predsa o to, kto učí tú fyziku lepšie a takže myslím si, že v tomto nejaké tie rozdiely by sa robiť nemali.
No a čo sa týka ešte tej časti, kde hovoril Jožko o, o tých krajinách, kde je už tento alebo podobný zákon zavedený, naozaj tam sa v tých firmách udiali, udiali také veci, že tie firmy majú lojálnejších zamestnancov, majú nižšiu fluktuáciu, a tým pádom aj vyššiu kvalitu zamestnancov, ktorým sa nechce z takejto firmy odchádzať. Takže toto je jeden z naozaj veľmi pozitívnych vplyvov tohto zákona.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona ako spolupredkladateľovi popri našej hlavnej predkladateľke pani poslankyni Petrík.
V tomto parlamente my riešime všetky zákony tohto štátu, ktoré niekto chce zmeniť, kto má zákonodarnú iniciatívu, a v rámci toho sa niekedy riešia zásadné veci a niekedy sa riešia nepodstatné drobné veci a verím, že sa zhodneme, že by sme tu mali predovšetkým riešiť tie najdôležitejšie, tie najvážnejšie, ktoré ovplyvňujú najvýznamnejšie život ľudí, a ja verím, že tento zákon, hoci je poslanecký, opozičný a pomerne stručný, je jeden z takých zákonov, a dovoľte mi odôvodniť prečo.
Ako vysvetľovala už pani kolegyňa Simona Petrík aj môj kolega Jožko Mihál, my máme na Slovensku veľký rozdiel nielen vo všeobecnosti medzi platmi mužov a žien, čo je dané aj tým, že muži a ženy sú zastúpení vo výrazne iných odvetviach, a máme aj veľký rozdiel medzi platmi žien a mužov, ktorí robia tú istú prácu na tom istom mieste. To znamená, pokiaľ ide o všeobecný rozdiel miezd medzi mužmi a ženami, to je otázka, ktorá sa nedá vyriešiť jedným zákonom, pretože je to otázka toho, prečo už len vo verejnej sfére platíme úplne iné mzdy v sektoroch, kde je veľa žien, a úplne iné mzdy v sektoroch, kde je veľa mužov, a je na to potrebnejšia takáto dlhodobejšia zmena, aby sme ich vyrovnali.
Ja pripomínam pre tých možno taký príklad, ktorý nie je úplne o mzdách, ale o niečom podobnom. V Českej republike napríklad diskutujú o niečom, čo na Slovensku bolo považované za úplne kacírstvo, a to je, že by zdravotné sestry mali výsluhový dôchodok, pretože zdravotné sestry čelia minimálne štatisticky rovnakým zdravotným rizikám ako policajti alebo vojaci v realite, keď si porovnáte mieru rizík a chorobnosti, ale akosi sa tu bere automaticky, že nárok na nejaký extra sociálny systém majú len tie odvetvia, kde sú muži. To znamená vojenské, policajné a podobne. Ja osobne si myslím, že je lepšie ľudí poriadne platiť, než ich platiť zle a poskytovať im super extra sociálne výhody, ale to je naozaj na inú, inú debatu. Chcem tým len ilustrovať, že toto sú širšie zmeny, o ktorých budeme musieť aj v našich krajinách diskutovať.
Čo však vieme riešiť, je naozaj ten 9-percentný problém, ako by som ho nazval, teda to, že na rovnakom mieste muži a ženy zarábajú rozdielne peniaze a je to 9 %, čo je pri dnešnom priemernom plate, ktorý dosiahol v poslednom štvrťroku 1 004 eura, je to presne 90 eur mesačne. 90 eur mesačne je suma, ktorá pre asi veľa členov tohto zákonodarného zboru neznie ako veľa peňazí, ale pre drvivú väčšinu ľudí na Slovensku, ktorí živia svoje rodiny, je to pomerne veľa peňazí a je to oveľa viac, ako im reálne poskytuje napríklad dneska štát.
Ak ste rodič, ktorý pracuje a má jedno dieťa, tak dnes vám štát na toto dieťa mesačne poskytuje zhruba 45 euro. Polovica je cez daňový bonus na dieťa, čo sa vám zníži daň, a polovica je cez prídavok na dieťa, ktorý vám priamo štát v hotovosti vyplatí. To znamená, že tento mzdový rozdiel medzi mužmi a ženami na tých istých miestach je dvojnásobok toho, čo vám štát dáva mesačne na jedno dieťa, to znamená, že ak máte, ak sa staráte o dve deti, tak vám štát zhruba vykompenzuje svojimi prídavkami a daňovými bonusmi len tento rozdiel, ak ste matka samoživiteľka. Ide teda z pohľadu skutočných rodín o pomerne veľké peniaze a ide o veľké peniaze aj z pohľadu toho, koľko do toho, koľko štát dáva inak rodinám.
Na Slovensku je miera chudoby rodín s deťmi, kde na čele stojí samoživiteľ alebo samoživiteľka, 33,6 %. To znamená, že každá tretia rodina, ktorá nie je úplná, je chudobná a viac ako 90 % týchto domácností sú na Slovensku vedené ženami. To znamená, že môžme bez nejakého prílišného ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) hovoriť o samoživiteľkách, pretože, bohužiaľ, z rôznych príčin tých samoživiteľov je pomerne málo.
Pre tieto samoživiteľky, ktorá každá tretia z nich je v chudobe a ani tie zvyšné dve tretiny si až na výnimky nevedú veľmi finančne dobre, by napríklad 90 euro mesačne bola zásadná zmena, ktorá by mnohé z nich mohla vytrhnúť z tejto chudoby, keby mali mzdovú paritu s mužmi na rovnakých pracovných miestach.
Preto si myslím, že naozaj tento zákon by mohol pre odstránenie chudoby, pre spravodlivosť a rovnosť a pre slovenské rodiny urobiť viac ako mnoho iných návrhov, ktoré tu sú. A tento zákon zároveň nie je viazaný na ďalšie rozsiahle výdavky štátu, pretože on hlavne tlačí na to, aby ženy začali platovo dobiehať mužov tam, kde robia tú istú prácu. Áno. Stálo by to asi niečo aj štát, lebo dnes v tom tiež musím jemne nesúhlasiť s kolegyňou Zuzkou Zimenovou. Ja si myslím, že k tejto nespravodlivosti dochádza aj v štátnych inštitúciách vrátane škôl, takže štát by to niečo stálo, keby mali muži dobehnúť ženy, ale to by bola podľa mňa najlepšia investícia a, samozrejme, je to veľký problém najmä v súkromnom sektore a tam sme sa aj zamerali.
Preto mi dovoľte povedať, že tento návrh naozaj nepovažujem za nejaký taký drobný alebo nepodstatný, ani za nejaký zvláštny, je to návrh, ktorý by mohol priniesť postupne výraznú zmenu. Kolega Mihál spomínal tie mechanizmy, cez ktoré by mohol fungovať, ja by som ešte doplnil ten, ktorý stručne spomínala aj kolegyňa Simona Petrík, a to je naozaj to, že by sa diskriminované ženy, či už individuálne, alebo kolektívne, alebo aj prostredníctvom odborových orgánov, mimovládnych organizácií, kohokoľvek ďalšieho, možno aj verejnej ochrankyne práv, mohli oveľa ľahšie domáhať svojich práv, pretože by zrazu vedeli, že tie vedeli dokázať, že tie práva sú porušované.
A tu by som možno opravil, dúfam, že mi to odpustíš, Simona, kolegyňu, lebo ja si myslím, že problém nie je v tom, že by ženy dnes nevedeli, že sú diskriminované, ony to zažívajú a v rámci kultúry, ktorá je na Slovensku, ja takmer nepoznám pracovisko, kde by nevedeli ľudia zhruba, kto je ako platený, aspoň tak neformálne, ale dnes to nemajú ako dokázať. To znamená, že je ťažké napísať, je nemožné napísať podnet na Inšpektorát práce alebo žalobu na súd, ktorá hovorí, že ja som počula od kamarátky, ktorá je mzdárka, že môj kolega, ktorý robí tú istú prácu, má o 200 eur vyššie, lebo živí rodinu. To je, to je niečo, čo sa bude dať naozaj robiť až po tomto zverejnení, a to je to, čo ten náš návrh obsahuje.
Zároveň mi dovoľte ukončiť tento oblúk a potom už zdôrazniť len jeden bod práve tým, že u nás sa často vyššie platy mužov za tú istú prácu odôvodňovali tým, že muži živia rodiny. V dobe, keď zamestnanosť mužov a žien je na Slovensku prakticky rovnaká, ak nepočítam obdobie, keď majú malé deti rodičia, je tento argument nielen už nepravdivý a zároveň v štatistickej praxi už dneska opačný, pretože, ako som zdôraznil, pri tých samoživiteľkách je viac ako 90 % žien. To znamená, že tam, kde sú rodičia spolu, tak dnes tú rodinu živia spolu a tam, kde spolu nie sú, tak tam to na 90 % robí žena a muž prispieva cez výživné, ktoré navyše často sa neplatí a ťažko vymáha.
Preto ak by niekto chcel použiť argument živenia rodinou, tak by mal skoro použiť prospech platového preferovania žien. Ale to si my nemyslíme, my si práve myslíme, že by tam mala byť len spravodlivosť a rovnosť, nemyslíme si, že by malo akékoľvek pohlavie byť zvýhodňované.
No a na záver mi dovoľte sa vrátiť ešte k jednej veci. Najprv chcem poďakovať kolegyni aj Zuzke Zimenovej, ktorá sa pýtala na tú otázku byrokracie, lebo ja si myslím, že to je kultúra, ktorú by sme tu naozaj mali zaviesť, že pri každom návrhu riešiť aj jeho praktické dopady a ako to bude vyzerať pre koho. Pretože až príliš často tento parlament schváli nejakú povinnosť bez toho, aby sa niekto na ministerstve, vo vláde zamýšľal nad tým, že čo to konkrétne spraví. Takže ja si myslím, že argument byrokraciou by nemal byť automaticky niečo, čo zhodí zo stola dobrý návrh. A malo by to byť určité sito, ktoré je pre každý návrh a ktorý ten návrh cez to sito musí prejsť. Buď tým, že vysvetlí, že ako si tú byrokraciu v skutočnosti nezvýši, alebo tým, že je naozaj až tak dobrý, že to aj za tú mierne zvýšenú byrokraciu stojí.
Toto si myslím, že ako spravodajkyňa si, ti veľmi pekne ďakujem, že si aj z tohto uhla tú tému odkláňala z toho samotného odborného uhla. A zároveň si dovolím povedať, že tento náš návrh sa pokúša s tým, pretože my sme s tým tiež veľmi sa zaoberali pri príprave a tá odpoveď bola naozaj, že pokiaľ návrh zruší povinnosť, ktorá je minimálne rovnaká alebo väčšia, ako je tá povinnosť, ktorá je navrhovaná, tak ten, ten, by som povedal, stojí to zato a tie povinnosti, ktoré my dávame zrušiť vo vzťahu k daňovo-odvodovým orgánom, ktoré platia teda pre všetkých zamestnávateľov, sú z toho, čo sme si my zisťovali, pre tých zamestnávateľov oveľa náročnejšie časovo-administratívne ako to, čo zavrhujem. Pretože ako spomenul Jozef, jednak pre mnohých zamestnávateľov to ani nebude platiť, pre tých súkromných do 50 zamestnancov, čo je na Slovensku, z hlavy, to myslím, si pamätám, že je to asi štvrtina alebo tretina. A zároveň pre tých, pre ktorých to bude platiť, tak naozaj ich dnešné systémy tie čísla obsahujú, takže v zásade to veľmi jednoducho zistia.
Takže myslím si, že náš návrh sa s týmto sitom vyrovnáva veľmi dobre. Ale veľmi oceňujem, že to sito je tu aj zo strany spravodajcu dávané, a budem teda dúfať, že aj v prípade iných návrhov aj iní spravodajcovia budú, budú tvoj príklad nasledovať.
Takže toľko z mojej strany a ďakujem vám pekne za pozornosť.