35. schôdza

Dobrý deň, kolegovia, kolegyne. V každom zamestnaní nie je asi nič háklivejšie ako plat. Medzi ľuďmi asi nie je tiež nič háklivejšie ako peniaze. Napriek tomu, že to je háklivá téma a mnohí by o nej radšej boli ticho a nechcú si robiť nepriateľov, ja som sa tejto úlohy ixtýkrát, poviem, rád podujal, lebo si myslím, že to je správne, otvoriť tému platov a zmrazovania platov v tomto mieste, lebo od začiatku, odkedy sme do parlamentu sa ako hnutie dostali, hovoríme, že politici by si zaslúžili vyššie platy, ale len za podmienky, keď prestanú Slovensko zadlžovať.
Zároveň je pravda, že 11 rokov, ktoré nám tu vládne strana SMER a buduje sociálny štát, ani jeden jedinýkrát nedokázala táto strana hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom alebo s prebytkom v rozpočte. Inak povedané, vždy, každý jeden rok minula viac, ako bola schopná vybrať na daniach, odvodoch a poplatkoch od ľudí. Ešte inak povedané, 11 rokov nás strana SMER iba zadlžuje, zadlžuje, zadlžuje, zadlžuje, správa sa nezodpovedne a je to v príkrom rozpore s takouto ľudovou múdrosťou z minulosti, zakrývaj sa takou perinou, na ktorú máš.
Zároveň treba povedať, že ani žiadna iná vláda od revolúcie na Slovensku nehospodárila s prebytkom. Čiže bolo by trošku nefér vyčítať to iba SMER-u, na druhej strane je úplne fér vyčítať SMER-u, že naozaj v dobrých časoch peniaze rozfláka, rozkradne a to, čo chýba v rozpočte, si požičia a ľuďom na krk zavesí ešte väčšie bremeno, jako doteraz bolo.
Zároveň je pravda, že mnohí ľudia tomu nerozumejú a stačí im, že niekto, či Kažimír, Fico, Kaliňák alebo ktokoľvek neviem kto druhý, teraz možno Pellegrini, v tomto čase povedia, že však znižujeme dlh. Áno, znižuje sa percento dlhu v porovnaní k HDP, ale skutočný dlh v absolútnej hodnote stále rastie. Ani jeden jedinýkrát od revolúcie sa na Slovensku dlh nezvýšil (pozn. red.: správne "neznížil") a najväčšie bremeno a najväčší nárast tohto dlhu práve spôsobila táto vláda, ktorá sa správa extrémne nezodpovedne.
Čo s tým máme my tuná poslanci? No my opoziční veľa toho asi s tým nemáme, lebo my vás na to upozorňujeme, že sa správate nezodpovedne, a sme tu v menšine, takže v podstate ani nemôžeme hlasovať.
Ono by bolo fér, nech by to bolo o tom, že tí, ktorí sa správajú zodpovedne poslanci alebo vyzývajú k zodpovednosti vládu, nech majú vyššie platy a tí druhí, ktorí sa správajú nezodpovedne a vláde pritakávajú pri rozkrádaní a rozhajdákaní našich spoločných peňazí, nech majú nižšie platy. Ale asi ťažko by sme potom takto to rozdeľovali.
Takže keď všetci sme v jednom koši a všetci máme mať spoločné, rovnaké platy bez ohľadu na to, kto koľko chodí do roboty, kto koľko návrhov zákonov predkladá, kto koľkokrát vystupuje, bez ohľadu na to, či je niekto z koalície alebo opozície a s prihliadnutím na to, že vláda sa zodpovedá parlamentu, tak vy, hlavne koaliční poslanci, máte tú moc, aby ste si buchli po stole a povedali vláde: nebudeš zadlžovať naše deti a vnúčatá. Možno nie vaše deti a vnúčatá alebo Kaliňákove a Ficove, tí majú nakradnutého dosť, ale všetkých tých ostatných, ktorí prispievajú do štátneho rozpočtu, ktorí raz budú starší a budú tie dlhy, čo vy ste dnes spáchali, po vás splácať.
Čiže, áno, vy ste síce, ale dobrovoľne, v takej submisívnej pozícii voči vláde, čo vláda povie, čo vám sem podhodí, tak stláčate tlačítka a nerozmýšľate mnohokrát, že v ústave máte napísané, že vláda sa zodpovedá parlamentu a nie parlament ústave. Inak povedané, keď raz parlament má kontrolovať vládu a vláda sa má zodpovedať parlamentu, tak vy máte tú možnosť, len ju nevyužívate na to, aby ste vládu upratali pri rozkrádaní, aby ste jej nedovolili rozkrádať, aby ste jej nedovolili zadlžovať naše deti a vnúčatá. A keďže túto možnosť nevyužívate, je úplne normálne a logické, že za to si zaslúžite nejaký trest. Alebo inak povedané, že za to nezaslúžite žiadnu odmenu.
To, čo dnes vlastne súčasný stav platí a s ktorým potichučku tu viacerí a mnohí a väčšina, sa obávam, šúchate s nožičkami, je to, že sa spoliehate na to, že tentokrát platy konečne zmrazené nebudú a od nového roku budete mať o 1 300 eur väčšie platy spolu s paušálnymi náhradami. Mnohí z vás, ruku na srdce, s týmto potajmo počítate.
A ja sa pýtam, ako sa k tomu alebo ako k tomu prídu ľudia, ktorí tento rok mali zvýšený plat možno o 10, 20, 30 eur, ako v ktorom zamestnaní, že zrazu my by sme si tu nadelili o 1 300 eur viacej? A zároveň, keď tí ľudia, keď niečo spackajú v práci, alebo si neplnia svoje povinnosti, tak sú za to adekvátne potrestaní, alebo inak povedané, keď si neplnia svoju povinnosť, určite nedostanú odmenu.
Čím si my zaslúžime 1 300 eur z roka na rok odmenu, keď vy ako väčšina v pléne, väčšina v Národnej rade neplníte si ústavnú funkciu kontrolovať vládu a zakázať jej vlastne a neumožniť jej zadlžovať naše deti a vnúčatá? Myslím naše, všeobecne všetkých ľudí na Slovensku, ktorí tu v tomto spoločenstve žijeme.
Čiže ešte raz, neplníte si, bohužiaľ, keďže ste väčšina, my sme súčasťou tohto parlamentu, neplníme si povinnosti, ktoré nám ústava dáva, dovolíme dlhodobo vláde tunelovať, rozkrádať, prehajdákať peniaze, a tým pádom pre mňa logický uzáver je, že si nezaslúžime vyššie platy, v žiadnom prípade nejakú odmenu.
Preto predkladáme návrh zákona, ktorý hovorí, ináč, prepáčte, toto je úvodné slovo, to som chcel hovoriť v rozprave. Ale tak dobre, predkladáme návrh zákona, viac poviem v rozprave.

Ďakujem pekne. Ešte raz dobrý deň. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, Ústavnoprávny výbor Národnej rady. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní na schôdzi NR SR.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Čiže dovoľte, aby som pokračoval. Preto predkladáme návrh zákona, ktorý v podstate ja osobne asi predkladám, neviem, piaty alebo šiestykrát, čiže nie je to niečo, nejaký populizmus teraz vytiahnutý niekde z vrecka, rýchlo potrebujeme prebiť a na tejto téme si tu nejaké body vyrábať. Jednoducho osobne som hlboko presvedčený o tom, že poslanci Národnej rady, ktorí majú ústavnú povinnosť strážiť vládu pri výkone výkonnej moci, tak ak si túto povinnosť neplnia a spôsobuje to zadlžovanie štátu, tak si jednoducho nezaslúžia zvýšené platy. Inak povedané, dokedy Slovensko nebude hospodáriť minimálne teda vyrovnane, že bude hospodáriť iba s tými peniazmi, čo vyberie, a nebude ľudí zadlžovať, tak dovtedy zodpovední politici si vyššie platy nezaslúžia.
Uvedomujem si, že niektorí z vás, možno aj tí, ktorí tu teraz nie sú, sa môžu cítiť týmto návrhom dotknutí. Povedia si, že oni by v súkromnej sfére mohli zarábať 5-, 10-tisíc, Jožko Mihál možno aj 50-tisíc - že, Jožko? - a tu má robiť poslanca za 3-tisíc eur. Áno, svojím spôsobom je to obeta od tých ľudí, ktorí robia toto poslanie, lebo ten, kto zamestnanie poslanca vykonáva naozaj zodpovedne, podľa mňa je to naozaj poslanie za tých podmienok, títo ľudia sa môžu cítiť dotknutí. Na druhej strane, ako by k tomu prišli naozaj ľudia, že kvôli pár makáčom v parlamente aj tí ostatní sa zvezú a tí, čo tu ani za rok nepovedia jediné slovo, nepredložia návrh zákona, zrazu budú mať vyššie platy kvôli tým, ktorí si toto odmakajú a ktorí si to odmakajú aj mimo parlamentu.
Jednoducho nebolo by to fér a ešte raz hovorím, omnoho teda silnejší ešte argument je to zadlžovanie, za ktoré, áno, aj my opoziční poslanci musíme prebrať takúto kvázi kolektívnu zodpovednosť. A je to aj tá kolektívna zodpovednosť trošku aj tých, hovorím, tých makáčov v pléne alebo makáčov v parlamente, ktorí by si zaslúžili aj rádovo vyššie platy, ale, holt, máme tu medzi sebou ľudí, ktorí dokopy tvoria tú koaličnú väčšinu, ktorá sa správa nezodpovedne, takže iná cesta nie je. Áno, aj v tomto prípade aj tí, ktorí by si zaslúžili platy, vyššie platy aj zvýšenie platov, aj nejaké odmeny, že všetci zostanú na jednej lodi a nikto nedostane nič. Holt, možno nespravodlivé, ale voči tým ľuďom, ktorí chodia na nočné, ktorí chodia na zmeny, ktorí nemôžu prísť do roboty, kedy sa im zachce, a ktorí robia mnohí za minimálnu mzdu, niektorí za 400, 500, 600 eur čistého, tak voči tým ľuďom je to takto fér. V žiadnom prípade si jednoducho nezaslúžime o 1 300 eur z roka na rok vyššie platy. A už sa iba opakujem, a preto predkladáme tento návrhu zákona.
Možno ste si všimli, možno nie, trochu sme sa dostali do konfliktu s Rišom Sulíkom z SaS kvôli tomuto návrhu, lebo ma pomenoval teda na Facebooku, mrzí ma, že mi to nebol schopný povedať do očí alebo zatelefonovať, alebo akokoľvek inak odkomunikovať, a teda na Facebooku mal potrebu napísať, že teda to už je neviem aký, čo to bolo, populizmus a pokrytectvo a podobné veci.
Ja si práveže myslím, že to je zodpovednosť, a chcel by som aj z tohto miesta to odkázať Rišovi Sulíkovi aj strane SaS, lebo vyžadovať zodpovedné správanie sa koaličných poslancov alebo vlády, lebo tento zákon sa teda týka všetkých, tak týchto politikov, ktorých som vymenoval, vyžadovať od nich zodpovedné správanie sa voči hospodáreniu, vyžadovať od nich vyrovnaný rozpočet a povedať im, potom tie vyššie platy majte, ale dovtedy ich nebudete mať, tak si myslím, že je v príkrom rozpore s populizmom, ale že to je zodpovedné.
A práve by som očakával preto od strany aj SaS, takej našej najbližšej politickej strany v parlamente, že nebude tento návrh považovať za populistický, ale za zodpovedný v súlade s tým, čo dlhodobo hlásajú, že mali by sme mať vyrovnaný rozpočet.
Argument, nezazneli iné, tak dovoľte, aby som teda používal Rišove, argumentoval v tom svojom postoji aj tým, že za tieto peniaze nie je schopný získať kvalitných ľudí. No, holt, keď vieme, že si tie peniaze nezaslúžime, v rámci tej alebo v súvislosti s tou kolektívnou vinou, ktorú preberáme my ako opoziční poslanci za správanie koaličných poslancov, tak v tom prípade aj strana SaS, aj každá iná v parlamente má možnosť použiť peniaze zo štátneho rozpočtu čistou legálnou cestou na to, aby doplatila tým svojim poslancom, ktorí zrejme robia aj stranícku činnosť, jednoducho robia niečo pre svoju politickú stranu a potom sa logicky možno cítia nedocenení, lebo možno si to teda naozaj odposlančia osem hodín denne v priemere a potom ešte dve-tri hodinky, keď robia pre stranu.
Rišo Sulík, máš možnosť touto cestou tých ľudí odmeniť. Uzatvor s nimi riadne a verejné dohody o vykonaní práce, kde sa pomenuje presne, čo tí ľudia robia, a zákon to dovoľuje, v žiadnom prípade nezakazuje. Fašisti to robia potajmo dávno, nechcú povedať, komu koľko si vyplácajú. Tak keď to urobí SaS alebo niekto iný verejne, zverejnia, že týmto ľuďom doplácame, lebo si jednoducho zaslúžia viac, tak možno aj pre tých voličov to bude dobré, že budú vidieť, že kto z tých poslancov aktuálnych, ktorí tu z ktorejkoľvek našej strany sú, kto robí nadprácu alebo robí viac, ako by možno bol nejaký štandard, lebo však asi toho, kto nerobí, by nedoplácala z toho vlastného rozpočtu.
Čiže bol by som veľmi rád, aby sme nepozerali teraz iba na svoj vlastný prospech a snažili sa tu vylobovať si pre seba vyššie platy, ale aby sme si uvedomili v prvom rade, že mnoho ľudí na Slovensku, a stále sú to desiatky tisíc ľudí dnes, ani žiadnu prácu nemajú, že státisíce ľudí, myslím, že okolo 800-tisíc ľudí žije na Slovensku pod hranicou chudoby. Státisíce ľudí, keď sa blíži výplatný termín, tak si musia požičiavať peniaze, aby boli schopní prežiť do ďalšej výplaty. Státisíce ľudí žije z ruky do úst a ledva dožijú do tej ďalšej výplaty. Že milióny ľudí mali zvýšené v tomto roku platy o 10, 20, 30 eur, ale nie o 1 300, ktoré by ste chceli svojím mlčaním a nekonaním spôsobiť si alebo takto si zvýšiť platy sami sebe. A preto by som očakával už aj s ohľadom na to ostatné, čo som povedal predtým o zadlžovaní a nezodpovednom správaní sa koaličnej väčšiny voči vláde, že tento návrh zákona podporíte.
Zároveň je to také naivné očakávanie, lebo čokoľvek rozumné, dobré, čo tu predložíme, koaličná väčšina neschváli. Tvári sa, že tu nie je, buď sa zdrží, hlasuje proti, potom za týždeň, dva, za mesiac, za tri to predloží okopírované, takže asi realita bude skôr taká. Nevadí.
Potreboval som vás zobudiť a povedať vám argumenty, prečo si jednoducho vyššie platy vy koaliční a my v súvislosti s tou kolektívnou vinou, ktorú nesieme spolu s vami, nezaslúžime. Takže budem veľmi rád, aby ste tento návrh zákona podporili.

Chcem iba dodať to, že ma mrzí to ticho, že bolo by podľa mňa omnoho férovejšie teraz tuto vystúpiť a povedať a buchnúť si po stole, zaslúžim si. Alebo že tí predsedovia strán, že by sem prišli a povedali by o tých, o tých svojich poslancoch, že prečo si myslia, že si zaslúžia, napriek tomu, že sa správajú nezodpovedne. Ale je tu ticho, takže predpokladám, že aj taký osud potichu bude alebo bude snaha potichu spláchnuť v utorok pri hlasovaní tento návrh zákona, čo najmenej o tom hovoriť a nejakým spôsobom si zabezpečiť to zvýšenie platov.
Však uvidíme, čo ste sa dohodli, ale som veľmi zvedavý, ako to potom zargumentujete ľuďom, ktorí naozaj žijú mnohí z ruky do úst.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som tu v úvodnom slove v krátkosti predstavil tento návrh zákona, ktorého cieľom je, aby sa zaviedla nová kategória odborného zamestnanca - školského mediátora.
A viac potom vysvetlím v rozprave, do ktorej sa hlásim týmto ako prvý.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom Výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1179). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, výskum (pozn. red.: správne "mládež") a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Takže ešte raz prajem všetkým príjemný piatkový deň.
Hlavným účelom predloženého návrhu zákona, tak ako je napísané aj v dôvodovej správe, je posilnenie zdravého prostredia a medziľudských vzťahoch v školách a v školských zariadeniach, a to najmä z pohľadu správania sa jednotlivých účastníkov vzdelávacieho procesu s ohľadom na slušnosť, vzájomnú úctu, rešpekt a toleranciu k odlišnosti, aby sa predišlo napríklad pomerne často sa vyskytujúcej šikane nielen medzi žiakmi samotnými, ale častokrát aj medzi učiteľmi a vedením školy alebo školského zariadenia.
Riešenie, s ktorým prichádza naše hnutie, je zavedenie konkrétnej osoby, ktorá by bola nestranná, ktorá by bola ochotná počúvať, vidieť veci v súvislostiach, byť trpezlivá, vnímavá, bola by dobrým poslucháčom a veľmi dobre by vedela, kedy práve tie spory, ktoré na našich školách sú, už prerastajú do právnej formy riešení.
Je to problém, o ktorom by sme mali hovoriť neustále. Je to problém, ktorý sa tak plíživo dostal do našej spoločnosti. A bol aj predtým, len sa o tom možno menej hovorilo, ale je potrebné o ňom hovoriť. Je potrebné zviditeľňovať vždy konkrétne prípady na školách, treba ich stále zverejňovať, treba o nich hovoriť, pretože len toto je cesta, ak chceme riešiť nejaký problém, že si uvedomíme, že problém tu máme, že sa nebojíme o ňom hovoriť a pomenúvať ho.
Samotné, dnes už máme už aj určité čísla, ktoré nie sú vôbec lichotivé. Podľa správy Štátnej školskej inšpekcie, ktorá v minulom školskom roku, v minulých školských rokoch iniciovala dotazník konkrétne pre žiakov 6. a 8. ročníka na základných školách, na prvý pohľad pekné číslo, 80 % respondentov sa cíti v škole bezpečne. Ale opakovane bol obeťou šikanovania takmer každý piaty žiak. Takmer každý piaty žiak.
A svedkom šikanovania takmer polovica slovenských žiakov. To šikanovanie totiž nesúvisí len s tým, ako si možno niektorí predstavujú, že tam je len jeden agresor. V princípe stále ide o to, aby agresor zapájal do svojej činnosti aj ostatných. A tak sa stáva, že ak hľadáme pravdu mnohokrát a je to potom viditeľné, ale keby sme to, držali sa podľa nejakého pravidla väčšiny, problém ako keby neexistoval, vymýšľa si to len jedna konkrétna osoba, to jedno konkrétne dieťa, ktoré trpí a znáša a častokrát mlčí.
Tu je priestor pre spoluprácu rôznych odborných zamestnancov. Počul som výtku, že prečo zavádzať ďalšieho odborného zamestnanca. Prečo v tých kompetenciách, ktoré tam sú uvádzané, sú veci, ktoré sa môžu týkať aj ostatných. A prečo by to nemohli urobiť aj tí druhí? To práve podľa mňa problém nie je. Ten prienik jednotlivým kompetencií konkrétnych zamestnancov a konkrétnych ľudí, ktorí sa deťom venujú, ak tam dochádza k čomusi, čo je podobné, je to skôr výzva pre to, aby spájali sily. A pritom všetkom aby zároveň tu bola osoba, ktorá bude mať patričný nadhľad. Pretože toto často je hlavný problém - miera subjektivity.
Zároveň by tento zamestnanec, tento odborník, ktorý prejde patričným vzdelávaním, mal pracovať s konkrétnymi žiakmi a študentmi už na začiatku. Už dnes máme formu rovesníckej mediácie, kde sa to deti vedia naučiť. Dneska to už funguje. A sú to techniky, o ktorých treba hovoriť aj tu v pléne Národnej rady a šíriť to ďalej. Sú to techniky, ktoré idú presne opakom k tomu, aká je dnes doba, že máš ostré lakte, máš jasný postoj, máš silný hlas a vieš sa presadiť. Dnešná doba skôr praje agresivite a výraznosti. Ale pritom existujú techniky, ktoré vám, keď ich naučíme, tie deti, a budú ich používať v konkrétnom živote, zatiaľ v uzatvorenom priestore triedy a školy a potom neskôr aj vo svojom vlastnom prostredí, tieto techniky môžu pomôcť celej spoločnosti. Je to o tom, a dnes už našťastie máme aj mnoho vzdelávacích zdrojov, ktoré prichádzajú aj zo sveta, aj u nás sa tomu odborníci venujú, ako sa dá robiť argumentačná sebaobrana, akým spôsobom máme reagovať na agresora. Že to nie je o tom, aby sme hrali jeho hru. Je to skôr o tom, aby sme mu vybili argumenty. Agresor totiž, alebo primárne mu ide o to, aby sa vyvŕšil na tom slabšom. A pointou je, aby sme nedávali najavo tú slabosť, aby sme vedeli oponovať, aby sme sa vedeli postaviť nespravodlivosti. A spájať sa navzájom, keď vidíme, že sa deje nespravodlivosť môjho spolužiakovi, môjmu kolegovi, a nie ticho mlčať.
Nick Vujicic, známy motivátor, má jednu takú dobrú prednášku, kde vysvetľuje študentom na strednej škole, ako to v živote chodí, že ten trend byť tvrdý a presadzovať sa za každú cenu po určitom čase sa vždy môže vrátiť aj nám. Čiže to, čo sme nechali niekomu inému okúsiť, potom neskôr zažijeme i my, pretože všetko sa vráti ako bumerang.
A preto je podstatné, aby sme vytvorili priestor pre to, aby títo odborníci mohli na našich školách fungovať. Samozrejme, toto je len prvý krok. Je to krok, ktorý odborníci poznajú, upozorňujú na nich už dlhodobo, a práve preto prichádzame aj s týmto návrhom zákona, aby sme začínali práve v školskom prostredí. Pretože pokiaľ začneme problém riešiť už tu, dokážeme pomôcť celej spoločnosti. Toto je mimoriadne dôležité, aby to bolo o tom, že na nespravodlivosť treba poukázať, treba sa jej aktívne brániť a zároveň treba vytvárať takú sieť odborníkov, ktorá vie včas zachytiť signály trpiacich detí, častokrát detí, ktoré majú práve nejaký druh hendikepu.
Jedna zahraničná štúdia hovorí, že až 94 % detí s Aspergerovým syndrómom zažilo šikanovanie. U nás, keď by sa to realizovalo, neviem, či budeme mať lepšie čísla. Toto sú veci, ktoré treba otvárať, a preto je tu aj tento návrh zákona, ktorý, verím, ak by sme pri dobrej vôli, sa posunul do druhého čítania, dal ešte vylepšiť, dal by sa upresniť, jednotlivé ustanovenia, najmä kompetencie, koho by bol zamestnancom, ako by sme zabezpečili jeho nestrannosť ešte viac, pretože takýto odborník by zároveň slúžil nielen deťom, slúžil by aj zamestnancom na školách.
Pretože jedna pravda je istá, a narážal som a stretával som sa s tým, odkedy som pôsobil v Slovenskej komore učiteľov, mobbing a bossing. Máme ho, priznajme si to, máme ho tam a musíme preňho aktívne prichádzať s riešeniami, ktoré ho budú potierať. Pretože atmosféra, pracovná klíma na pracovisku sa odráža. Pokiaľ naši učitelia sú pod tlakom, sú vystavovaní mobbingu a bossingu, ako môžu oni učiť naše deti k tomu, aby sa stali sebavedomými občanmi, keď sami sú pod tlakom a keď dopustíme, aby pár jedincov sa na nich vŕšilo?
Takže otváram túto tému. Chcem, aby sme o tom hovorili, chcem, aby sme o tom diskutovali. A verím, že sa zapoja aj iní, či už v tomto pléne, alebo aj mimo neho, aby sme tieto problémy vyniesli na svetlo, aby o tom nebola len reportáž teraz a hodinu alebo za deň vyšumí, ale aby sme z toho urobili tému, ktorá pomôže celej slovenskej spoločnosti.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, sociálna klíma na mnohých školských pracoviskách nesie v sebe množstvo patologických znakov. Prichádzajú správy z rôznych častí Slovenska i rôznych typov škôl o tom, že mobbing a bossing je v skrytej, ale niekde i v miernej poodhalenej podobe každodennou realitou. Nepoznáme čísla, koľko pracovnoprávnych sporov skončilo na súde a koľkým sa dalo predísť ani počet súdnych sporov rodičov a vzdelávacích inštitúcií.
Na stránkach Štátnej školskej inšpekcie sa dozvedáme o dôvodoch sťažností na pedagogických aj nepedagogických zamestnancov. Len z médií sa z času na čas dozvedáme o prípadoch, ktoré balansujú na hranici únosnosti. O konfliktoch na pracovisku, ktoré často končia podaním trestných oznámení, písaním sťažností a iných podnetov rôznym inštitúciám, zvyšujúcej sa nevraživosti v rámci samotných učiteľských kolektívov, kde často zo strachu pred prepustením a inými sankciami sa väčšina obracia proti svojim sťažujúcim sa kolegom a drží tak chrbát vedeniu školy. O útokoch, našťastie verbálnych a nie fyzických, o ohováraní a napätých vzťahoch na pracovisku či iných konfliktoch.
To sa, samozrejme, prenáša aj do vyučovacieho procesu. Pretože v takejto napätej atmosfére, kde sú poškodené medziľudské vzťahy, sa ťažko pracuje a negativita ovplyvňuje, aj keby nemala, psychické prežívanie tých, ktorí majú v triedach učiť v pozitívnej atmosfére.
Aj o tomto je súčasné slovenské školstvo. Nielen o nízkom ohodnotení práce učiteľov. Žiaľ, problémom medziľudských vzťahov na školách, šikanovaniu zo strany nadriadených, ale aj zo strany vlastných kolegov, a teda bossingu a mobbingu, sa venuje malá pozornosť. Aj samosprávy sa ich snažia zamiesť pod koberec alebo podceňovať ich dopad na celkovú klímu a výsledky danej školy.
Funkcia školského ombudsmana bola zrušená. Učitelia si musia svoje interné problémy vyriešiť sami a nemajú sa v podstate ani na koho obrátiť.
Rovnako narastajúci charakter má aj šikana medzi deťmi. Na jednej strane sa niet čomu diviť, keďže v rámci spoločnosti, doma i v školskom prostredí sa deti stretávajú s právom silnejšieho, s nízkou dávkou tolerancie k názorom iných a nedostatočnými komunikačnými zručnosti, ako aj schopnosťou riešiť problémy pokojnou cestou. Stúpajúce všadeprítomné napätie sa odráža i na ich správaní a konaní. Kopírujú svet, ktorý je okolo nich, z ktorého sa učia.
Na druhej strane máme schopnosť zachytiť tieto nežiaduce javy a postupne ich prekonávať. Hovoriť o tom, že každý by mal začať od seba ako človek, ako rodič, ako zamestnanec, ako občan, je zrejme zbytočné, pretože to je zjavné. Spôsoby riešenia týchto problémov v školskom prostredí sa doposiaľ nevyčerpali a možno by stačila vyššia dávka tolerancie, trpezlivosti, dôslednosti a racionálnejšieho využívania pedagogických zručností. Príkladom sú školy, kde to funguje, kde sa darí vo zvýšenej miere prevenčne pôsobiť vo všetkých uvedených skupinách.
Ďalšou možnosťou je inštitút školského mediátora ako odborného pracovníka, ktorý je navrhnutý v tomto zákonnom návrhu. Mediátor ako tretia, nestranná osoba môže konfliktu predísť alebo ho pomôcť usmerniť. Mediátor v školskom prostredí by mal plniť svoju úlohu znížením stresujúcich situácií v pracovnom prostredí, ktoré je samo osebe veľmi náročné na zvládanie stresových situácií.
Myšlienka ako taká je dobrá a z môjho pohľadu by takýto človek mohol byť reálnym prínosom pre školu. No v záujme právnej istoty i správneho zavedenia nového inštitútu by sme mali myslieť na podrobné a reálne určenie jeho náplne, kompetencií, odbornej akreditácie i financovania.
Inštitút školskej mediácie je v návrhu definovaný ako, citujem: "Odborná metóda na uľahčenie riešenia konfliktných situácií v školách. Mediačná činnosť ako odborná metóda nie je mimosúdnou činnosťou na riešenie sporov prostredníctvom mediátora zapísaného v zozname mediátorov."
Ďalej dôvodová správa v osobitnej časti uvádza, citujem: "Úlohou školského mediátora je hľadať zmierlivé riešenia vznikajúcich sporov alebo nedorozumení medzi všetkými účastníkmi vzdelávacieho procesu v školách a školských zariadeniach a prispievať tak k lepšiemu pracovnému a vzdelávaciemu prostrediu v školách a školských zariadeniach. V prípade presahu sporov do právnej roviny škola môže odporúčať riešiť vzniknuté spory v školskom prostredí mediáciou prostredníctvom mediátora registrovaného v zozname mediátorov vedenom na ministerstve spravodlivosti ako mimosúdnu formu riešenia sporov." Koniec citácie.
Požiadavkou teda je, aby školský mediátor pre svoju kvalifikáciu absolvoval rovnaké vzdelávanie ako mediátori u akreditovaných poskytovateľov. Na rozdiel od mediátora zapísaného v zozname mediátorov sa však nebude musieť podľa tohto zákona zúčastňovať každoročného vzdelávania, keďže toto zákon neuvádza.
Ak učiteľ absolvuje mediačné vzdelávanie s následnou skúškou a získa certifikát, môže v podstate požiadať o zápis do zoznamu mediátorov a vykonávať aj túto činnosť na požiadanie, keďže získanie certifikátu a vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa sú požiadavkou na jeho výkon, pretože podľa tohto návrhu zákona je spôsob naplnenia kvalifikačných predpokladov pre školského mediátora, ako aj mediátora zapísaného v zozname mediátorov úplne rovnaká.
Takže otázkou je, ako to bude s ďalším vzdelávaním školských mediátorov? Ako dlho im bude platiť získaný certifikát? Keďže získanie certifikátu nie je zdarma, kto bude financovať vzdelávanie i jeho získanie? Učiteľ? Škola? Zriaďovateľ? Štát? A v konečnom dôsledku, keď pedagóg získa certifikát rovnocenný s ostatnými mediátormi, čo bráni tomu, aby požiadal o zápis do zoznamu mediátorov na ministerstve spravodlivosti a v prípade ďalších krokov mohol pomôcť dotiahnuť riešený prípad do dôsledkov a nemusel by sa vyhľadávať iný mediátor?
Na tieto otázky mi návrh zákona odpovede nedáva. Rovnako ako aj vymedzenie kompetencií je značne vágne. Mediátorom by mala byť nezávislá a nestranná osoba, ktorej úlohou je prostredníctvom facilitácie pomôcť dospieť zúčastneným stranám ku konsenzu zmierlivou cestou. Nadhľad, komunikačné zručnosti, vecný a logický prístup k samotnej podstate sporu či problému a spoločné riešenie problémov je umenie, ktoré musí dobrý mediátor zvládnuť. Samozrejme, že dôležitým faktorom je dôvera a určitá vážnosť, profesionalita mediátora.
V bežnom živote sa mediáciu nie vždy podarí ukončiť pozitívnym konsenzom. Tu chceme, aby sa školský mediátor podieľal aj na vzdelávacích a prevenčných aktivitách vo všetkých skupinách na škole. Určite by táto činnosť mohla účinne prispieť k zníženiu patologických javov v školskom prostredí, ak sa bude správne a cieľavedomo vykonávať. Vyvstáva teda otázka, či zavedenie tohto inštitútu a absolvovanie akreditovaného vzdelávania pre školského mediátora budú zárukou toho, že sa z tohto nového odborného miesta nestane len ďalší formálny inštitút, ktorý reálne nenaplní očakávané ciele. Vychádzajúc zo špecifickosti školského prostredia, ktoré ešte stále predstavuje určitý sociálny skleník, bude pomerne náročné pre človeka, ktorý z neho vyšiel, udržať si nadhľad, nestrannosť, ale určite nie nemožné.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, škola, ako sme ju vnímali predtým, je už dávno anachronizmom. Konflikty, ktoré najčastejšie vznikajú v školskom prostredí, vychádzajú z nedorozumení, nedostatočnej informovanosti, komunikácie, z rozličných záujmov, postojov a očakávaní strán, ale aj z nedostatočnej znalosti školskej dokumentácie. Môžeme povedať, že akýkoľvek konflikt, ktorý vyústi do sporu v školskom prostredí, je možné riešiť prednostne zmierlivou metódou, teda mediáciou. V plnej miere podporujem zavedenie tohto inštitútu na školskej pôde pre skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu, sociálnej klímy na všetkých úrovniach i v rámci prevencie patologických javov.
Chcem len požiadať, aby sme nezostávali v záujme právnej istoty vo všeobecnej rovine zavádzania tohto nového inštitútu, ale zodpovedali na všetky už vyššie spomenuté otázky vopred, kým sa nás ich začnú pýtať školy samotné.
Ďakujem.

Pán kolega Žarnay, teraz kolega ako učiteľ, ja som vás počúval a musel som sem prísť vám povedať tú faktickú. Neviem, či ste sa aj vy počúvali, to, čo ste prečítali. Veď vy ste, a to hovorím ako človek, ktorý tiež bojoval na pracovisku v škole s rôznymi vecami, ale ktorého sa na rozdiel od vás žiadne médiá nezastali. Vy ste tých učiteľov vykreslili vo svojom vystúpení ako nejaké týrané, ustráchané, submisívne osoby, ktoré proste trpia v tej škole ako na svojom pracovisku, ktoré sú tam doslova šikanovaní a ktorí potrebujú nejakú pomoc, aby to tam zvládali v tých neskutočne ťažkých podmienkach.
No, pán kolega, ja vám musím povedať, že ak takíto ľudia, o akých ste vy rozprávali, majú byť učiteľmi, tak to je tragédia nášho školstva. Takí ľudia, ktorí nemajú v sebe ani toľko toho, aby si sami spravili poriadok v kolektíve, či už medzi kolegami, alebo v triede, tak jednoducho nemajú čo robiť za katedrou.
A dávať im barličky a všetko to, čo ste rozprávali, no, ja som to, ja som to nechápal. Ja som vôbec nechápal, ako môžte s takýmto názorom na fungovanie školy vystúpiť v parlamente ako s nejakou obhajobou toho vášho návrhu a, áno, poďme to ešte viacej zjemniť, zmäkčiť, poďme z nich spraviť už úplne medúzy, ktoré sa rozplynú v tom prostredí. A potom sa nečudujme, že z tých škôl vychádzajú deti dnes, aké vychádzajú.
Jednoducho, možnože myšlienka nie je zlá, pán kolega, ale to, ako ste to podali, ako ste to chceli odôvodniť, tak to ma ako učiteľa prinútilo sem prísť vám to povedať.

Ďakujem za vašu poznámku, pán poslanec. Neviem, ja nie som predkladateľ tohto návrhu, tak ste asi nesprávne mňa považovali za predkladateľa. Predkladateľom je pán Sopko z OĽANO.
Napriek tomu si myslím, že tá myšlienka školského mediátora, tak ako som ju prezentoval, bola prezentovaná správne, resp. vychádzala z poznania praxe a zo skúseností a z toho, aké problémy učitelia na Slovensku majú.
Ja som nepovedal, že väčšina učiteľov na Slovensku prežíva na školách týranie, trápenie, šikanovanie, ale že sú zaznamenané tieto prípady a že bossing a mobbing na pracoviskách má narastajúcu tendenciu a niet účinných mechanizmov, ktoré by tomu dokázali zabrániť. A že práve z tohto dôvodu by funkcia mediátora mohla napomôcť, ale, tak ako povedal aj pán kolega Sopko, mediátor, školský mediátor by mal pomáhať nielen učiteľom, ale aj žiakom pri riešení ich vzájomných konfliktov, ale aj pri riešení konfliktov medzi pedagógmi a žiakmi, medzi nepedagogickými zamestnancami.
Teda neviem, že kam smerovala vaša kritika môjho prejavu, pretože si myslím, že zase vy ako keby ste popierali, že na Slovensku existujú takéto problémy a že učitelia na školách sú úplne spokojní. A ešte tá vaša téza, že by oni sami mali niečo urobiť pre to, aby vyriešili konflikty, ktoré majú na pracovisku, a bránili sa účinne proti šikanovania, je z môjho pohľadu dosť naivná a populistická, pretože keby ste išli do škôl, videli by ste, že tí učitelia majú strach. Jednoducho majú strach sa ozvať a bojovať proti bossingu.