3. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec, paradoxne možno teraz je najväčšia šanca prijať ústavný zákon o zrušení amnestií. Nebol by to až taký veľký precedens, boli prípady v minulosti, kedy v diktatúrach boli zrušené amnestie, koniec koncov tie amnestie boli zneužitím práva. Dať si amnestiu akoby sám na seba je zneužitím práva. Tam bolo, aj ten právny vývoj je teda veľmi pozoruhodný v tejto kauze, aj, aj rozhodnutia Ústavného súdu ešte z konca 90. rokov, kedy boli popreté úplne všetky precedensy Ústavného súdu aj samotná ústava, ale to by asi bolo, bolo na dlhšie.
V princípe tým, že, tým, že veľká časť opozície, možno celá, neviem, predpokladám, že návrh podporí, aby sa dal priechod spravodlivosti, tak, tak je tak. Pokiaľ sa k tom pridajú menšie koaličné strany, tak návrh proste prejde. Tak návrh proste prejde. A minister vnútra Kaliňák tuná spomínal v tom svojom polohysterickom prejave pred pár dňami, že ako povyhrával Lexa súdy. No to by asi tiež bolo na dlhšie rozprávanie. Ale povyhrával ich nie kvôli prokurátorovi Serbinovi a som prekvapený, že minister vnútra má tú odvahu sa doňho navážať, to je teda akože veľká odvaha, keď sa nemôže brániť, ale však to je jeho vizitka, jeho charakter, ale pretože tie najzávažnejšie kauzy nemohli sa dostať pred súd práve kvôli amnestiám, práve kvôli amnestiám.
Ak niekto tvrdí, že všetko bolo v poriadku v 90. rokoch, tak by o to viacej mal dať priechod spravodlivosti. Aby o tak závažných podozreniach, o podozreniach v princípe z teroristických trestných činov, z teroristických trestných činov mohol rozhodnúť súd.

Pán kolega Budaj, veľmi pekne ďakujem za túto iniciatívu, lebo bude to taká iniciatíva, ktorá bude odkrývať karty, bude ukazovať skutočný charakter poslancov, ktorí sa v tejto sále nachádzajú.
Len mám takú obavu, že čo sa týka poslancov SMER-u, že oni za tento návrh nedokážu zahlasovať, lebo oni nechápu to zlo, ktoré sa stalo pri vražde Remiáša. Jednoducho ľudia, ktorí sa nehanbia obhajovať komunizmus, ktorý má na svete na svedomí 80 až 100 mil. obetí, oni necítia, že sa niečo stalo pri vražde Remiáša. Ľudia, ktorí sa nehanbia kryť zločiny prvej, druhej a aj tretej Ficovej vlády, ktorej dôsledky sú to, že na Slovensku zomiera o 3-tisíc ľudí ročne navyše, voči tomu alebo práve kvôli tomu, že sa rozkráda zdravotníctvo, a bez hanby sklonia zrak a stláčajú správne tlačítka, títo ľudia necítia, čo sa stalo pri vražde Remiáša, a preto mám veľkú obavu, že aj dnes iba sklonia hlavu a poslušne stlačia tlačítko, ktoré si praje predseda politickej strany SMER.

Ďakujem. Keďže sú symbolické veci, ktoré v spoločnosti veľmi dlho fungujú a tvoria tzv. pamäť národa, chcel by som prečítať jeden úryvok, možno pozvánku od Anny Remiášovej, ktorá hovorí, že politická vražda spáchaná na objednávku SIS za mečiarizmu.
"Dňa 29. apríla, t. j. tento piatok bude 20.!!! výročie zavraždenia Róberta. Smútočné stretnutie sa koná 29.04. o 17.00 hod. v Karlovej Vsi pri pamätnom kríži priamo na mieste vraždy. Tí, ktorí ste ho poznali a mali radi, a tí, ktorí ste ho nepoznali a odsudzujete túto nepotrestanú politickú vraždu, venujte mu, prosím, tichú spomienku. Ďakujeme vám."
Chcel by som tieto slová pani Anny Remiášovej presunúť aj do tejto sály a podporiť iniciatívu Jána Budaja, aby sme vyvodili zodpovednosť za politickú vraždu, a to je tým, že by sme prijali návrh, ktorý pán Budaj predkladá. Pretože slzy matky môžu byť dosť veľkým mementom na to, aby táto sála, keďže to má v rukách, urobila historickej pamäti, pamäti národa zadosť. Politická vražda, ktorá bola spáchaná na Róbertovi Remiášovi, by mala byť vyšetrená a Mečiarove amnestie by mali byť zrušené.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Predseda vlády a docent práva Fico onehdá vyhlásil, že tie amnestie sú právny suterén, ale ich zrušenie by bolo tiež právny suterén.
No, musím povedať, že nie som právnik a som len lekár, ale takto dovedený právny pozitivizmus za hranu spravodlivosti a slušnosti je podľa mňa nepochopiteľný. Viete, možno keby 30. apríla 1945 vyhlásil ríšsky kancelár a vodca Adolf Hitler tesne predtým, ako si preženie guľku, hlavu guľkou, amnestiu na všetky činy spáchané jednotkami SS, na všetky činy a rozhodnutia jeho podriadených a na všetko, čo súviseli s dvanástimi rokmi existencie tretej ríše, bolo by nepochybne - zrejme podľa istej interpretácie práva - právnym suterénom zrušiť túto Hitlerovu amnestiu. Pretože tie zákony boli prijaté Ríšskym snemom, tie napr. norimberské, a mnohé iné ďalšie veci sa diali v súlade s tým, čo vtedy platilo.
Dá sa, samozrejme, byť zástanca právneho pozitivizmu, ale ak vedie k takým výsledkom, že sa amnestie zločinov chránia právnym pozitivizmom, tak je to čistá perverzia. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja sa k tomu krátko vyjadrím, k tým amnestiám. Áno, nebolo to správne. Za náš klub môžeme povedať, že podporíme tento návrh pána poslanca Budaja.
Ale chcel by som upozorniť aj ostatných kolegov, keď už tunák hovoríme o tých amnestiách, nezneužil to len bývalý predseda vlády Mečiar, ale zneužil to aj rovnako pán prezident Kováč, keď udelil amnestiu svojmu vlastnému synovi, ktorý okradol, evidentne okradol, spáchal trestný čin a okradol Technopol a takisto mu dal amnestiu. Čiže už keď sme pri tom, tak bolo by dobré sa na to pozerať objektívne a aspoň to povedať.
Takže tento inštitút tej amnestie bol zneužitý aj pánom prezidentom Kováčom, keď udelil svojmu synovi, ktorý okradol Technopol a dostal amnestiu spolu s komplicmi. No a potom, samozrejme, už nastal ten samotný problém, proti ktorému teraz všetci bojujeme a my určite zahlasujeme za zrušenie týchto amnestií.
Ďakujem.

Skrivodlivosť, pošliapavanie práva, politické vraždy, zlodejiny. Pán poslanec Budaj, ďakujem veľmi pekne za váš návrh a som rada, že odznel tuná na prvej riadnej schôdzi nášho parlamentu. Pokým sa nevysporiadame s našimi dejinami, históriou, ale i súčasnou históriou novodobou po revolúciu, tak naša spoločnosť nie je, nemôže byť demokratická, nie je spravodlivá.
A budem s pokorou a s nádejou na to, že snáď tento návrh zákona prejde, hlasovať za.

Ďakujem pekne všetkým kolegom, ktorí , ktorí podporujú to očistenie tejto škvrny a nápravu tejto nespravodlivosti. Budem vďačný nielen ja, ale predovšetkým, domnievam sa, v budúcnosti všetci, čo budú sa snažiť pochopiť príbeh Slovenska, odkiaľ kam sme to vlastne kráčali a prečo sme si tú Slovenskú republiku zriadili.
Takisto ďakujem aj za vyjadrenie pána Kollára, aj za podporu. Mám jednu poznámku, že tú amnestiu pánovi Michalovi Kováčovi ml. udelil prezident na základe toho, aby mohol získať cestovné doklady a ísť vypovedať do Nemecka. On potom v Nemecku vypovedať bol, dal sa k dispozícii spravodlivosti, iste nepochybujeme, že v Nemecku tá spravodlivosť nezohľadňovala žiadne postavenie otca obvineného, a bol oslobodený. Takže z tohto hľadiska súhlasím s vami, že amnestia nemá sa účelovo používať, je to trošku feudálny inštitút, ktorý stále prežíva. Treba povedať, že dokonca aj ten pojem amnestia používame nepresne, príde, v tomto prípade neboli títo ľudia odsúdení právoplatne, takže nejde o amnestie, ide o zastavenie vyšetrovania. Po roku ’98 bola novelizovaná ústava, myslím, že v roku ’99 sa takáto forma zastavenia vyšetrovania už zamedzila.
V každom prípade súhlasím, že treba merať vždy rovnakým metrom. V tom máte, pán Kollár, svätú pravdu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, únos syna prezidenta Slovenskej republiky je asi najväčšia trauma v novodobých dejinách Slovenskej republiky. Politická, bezpečnostná a justičná trauma. K tejto téme už zaznelo hádam všetko nielen v médiách, ale aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky pri opakovaných pokusoch o zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, ktoré už 20 rokov bránia spravodlivému potrestaniu páchateľov. Dvadsať rokov!
Prezident Michal Kováč mal v čase únosu svojho syna 65 rokov. Dnes má 85 rokov. Skúste sa, dámy a páni, na chvíľu vžiť do kože exprezidenta Michala Kováča. Tí, ktorí máte deti, viete si predstaviť, že vaše dieťa násilím unesú na pokyn a za účasti štátnych orgánov a že sa páchateľom, hoci sú odhalení a známi, nič nestane? Že si beztrestne užívajú slobodu, akoby sa nič nestalo, a to preto, lebo to to zariadil jeden z najvyšších ústavných činiteľov tohto štátu. Viete si predstaviť vaše pocity ako rodičia? Viete si predstaviť pocity prezidenta Michala Kováča, 85-ročného Michala Kováča? Určite je v tejto sále mnoho matiek a otcov, tak si to skúste na chvíľu predstaviť, ten pocit nespravodlivosti.
Michal Kováč mladší sa neuniesol sám. Polícia jeho prípad vyšetrila a uzavrela s návrhom na podanie obžaloby a jediná prekážka na otvorenie súdneho pojednávania je amnestia bývalého premiéra Mečiara. Amnestia vydaná vysokým ústavným činiteľom tohto štátu. Nie po odsúdení páchateľov, ale ešte pred ich postavením pred súd. To je väčší dôkaz o vine ako akýkoľvek rozsudok. Za uplynulých dvadsať rokov tu bolo množstvo pokusov o zrušenie Mečiarových amnestií, ale takáto šanca, ako sa ponúka dnes, tu ešte nebola. Dnes totiž historicky to prvýkrát vyzerá tak, že obhajcovia Mečiarových amnestií sú v parlamente v menšine. Dnes je tu reálna šanca, že návrh získa potrebnú ústavnú väčšinu, pričom treba dodať, že neexistuje žiaden racionálny dôvod na odmietnutie tohto návrhu.
Samozrejme, vopred vieme, čím sa budú kritici brániť, že amnestie boli ten morálny alebo právny suterén, ako to zmieňoval pán poslanec Osuský v mene Roberta Fica z minulosti, ale teda že právne vraj nie je možné tieto amnestie zrušiť.
Dámy a páni, ale Národná rada nie je súdny orgán. V skutočnosti vôbec nie je úloha parlamentu posudzovať, či je alebo nie je možné ústavným zákonom zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara. Tu v tejto stále je to nepodstatná otázka, ktorá slúži len a len na odvedenie pozornosti. To predsa nech posudzujú súdy. My tu nie sme vyšetrovatelia ani sudcovia. Zrušenie Mečiarových amnestií nie je rozhodnutím o vine a nevine, ale je o tom, či dáme, alebo nedáme aspoň teoretickú šancu na spravodlivé doriešenie násilného únosu občana tohto štátu. To, že tomu bránil Vladimír Mečiar, je pochopiteľné, spáchali to jeho ľudia, a keby ich nechránil, zrejme by sme sa nakoniec dozvedeli aj o jeho úlohe v tejto kauze. Ale aký dôvod by mala Národná rada brániť ľudí Vladimíra Mečiara? Nemali by sme skôr stáť na strane spravodlivosti? Nemali by sme dať aspoň iskierku nádeje Michalovi Kováčovi a všetkým ľuďom ktorí boli traumatizovaní touto kauzou, že sa dočkajú spravodlivosti? Mali. Kto iný by mal ísť príkladom vo vymožiteľnosti práva v presadzovaní spravodlivosti ako štát? Aké právo má štát vyžadovať spravodlivé potrestanie akéhokoľvek zločinu, ktorého sa dopúšťajú bežní ľudia, ak tento istý štát kryje zločiny svojich vlastných predstaviteľov? Odpoveď na túto otázku si môže dať každý z nás hlasovaním o návrhu na zrušenie amnestií Vladimíra Mečiara. Spravodlivý trest má, samozrejme, aj preventívny účinok a tu mi dovoľte prečítať krátku pasáž z knihy novinárky Ľuby Lesnej s názvom Únos demokracie:
"Slovensko sa po páde totalitného systému nedokázalo vyrovnať s niektorými jeho zvyškami. Netrvali sme na dôslednom zmapovaní a prešetrení zločinov komunizmu, nepostavili sme sa zásadne proti predstaviteľom Štátnej bezpečnosti, vykonávateľom zvrátených amorálnych praktík vlády jednej strany a zároveň aj najpravdepodobnejším páchateľom komunistických zločinov. Nemalo ísť o pomstu, ale o to, aby dôsledným pomenovaním vinníkov a previnením minulosti mohla začať vytvárať zdravá, slobodná spoločnosť bez vydierateľných ľudí, nezaťažená predošlými hriechmi. Je pravdepodobné, že práve takéto ignorovanie previnení totalitnej tajnej služby vytvorilo podhubie na vznik novej tajnej služby, ktorá pár rokov po zrútení Berlínskeho múra, vychádzajúc z praktík bývalej ŠTB, začala na Slovensku nastolovať štátny terorizmus. Slovenská informačná služba v súčasnosti čelí mnohým obvineniam. Vyšetrovatelia už preukázali, že pracovníci Lexovej tajnej služby uniesli syna slovenského prezidenta, diskreditovali predsedu Konferencie biskupov Slovenska, sledovali opozíciu a tak ďalej a tak podobne.
V súčasnosti rovnako ako po páde berlínskeho muru tiež potrebujeme dôsledné prešetrenie všetkých káuz a zločinov, ktorých sa Slovenská tajná služba dopustila, a potrestanie ich vinníkov. A opäť nejde o pomstu. Bez presných zistení protiprávnosti SIS a ich zverejnení riskujeme opäť, že sa čohosi podobného znovu dopustí ďalší, alebo ten istý slovenský štátny orgán."
Dámy a páni, ako som spomenul, je to historická šanca schváliť zrušenie Mečiarových amnestii a dovoľte, aby som v tejto súvislosti navrhol aj vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k amnestiám udelených bývalým predsedom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, a to vyhlásenie znie nasledovne:
"Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi mladšiemu a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. 8. 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia."
Vážený pán predsedajúci, dovoľujem si vás úctivo požiadať, aby ste o tomto vyhlásení dali hlasovať ešte pred hlasovaním o zákone samotnom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)