40. schôdza

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku.
Nech sa páči, pani poslankyňa, za klub SaS, pani poslankyňa Zuzana Zimenová, nech sa páči.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja budem veľmi stručná. Len v krátkosti pripomeniem jednu časť tohoto návrhu, ktorý nám predniesla už kolegyňa Lucia Nicholsonová. Ide o otvorenie možností, aby mohli asistenti, osobní asistenti pôsobiť aj na pôde základných a stredných škôl. Chcem sa venovať len tejto časti, aj to veľmi krátko, pretože ja už tento návrh zákona v tomto parlamente podávam opakovane, doteraz nebo schválený ani posunutý do druhého čítania, a chcela by som ešte raz zopakovať tie dôvody, prečo tak opakovane robím napriek tomu, že vidím zjavnú nevôľu riešiť túto situáciu. Robím tak preto, lebo sa na mňa skutočne obracajú rodičia detí so zdravotným znevýhodnením a veľmi intenzívne sa na mňa obracajú a žiadajú ma neustále o to, aby som neustávala v tomto boji za ich požiadavky, pretože ich deti skutočne v tých školách nemá kto takzvane opatriť. Nemajú tam nikoho v tých školách, kto by im pomohol ísť na toaletu, kto by mohol im pomáhať so sebaoslužnými činnosťami, je pre nich problém pohybovať sa po chodbách, je pre nich problém ísť do jedálne, alebo sa aj s kamarátmi niekde popoludní po vyučovaní zúčastniť krúžkov alebo mimoškolských aktivít, už nehovoriac o tom, že je problém ísť na výlet a podobne.
V našich školách osobní asistenti nie sú vítaní a tak ako hovorila Lucia, ani v špeciálnych školách, čo sa mi zdá skutočne veľmi absurdné a také ponižujúce, pretože my ako krajina sa tvárime, že naozaj robíme všetko pre to, aby sme integrovali ľudí so zdravotným znevýhodnením do spoločnosti, do vzdelávania, do pracovného procesu, ale pritom ako je tu tejto vláde úplne jedno, že tie deti nemôžu v podstate ísť do školy bez nejakej asistencie, jednoducho tam ten proces nezvládnu, a preto bývajú častokrát takzvane nútene na domácom vzdelávaní, čiže ich rodičia v podstate musia nechať doma.
Takisto rodičia, obvykle sú to matky, musia suplovať túto chýbajúcu asistenciu a keď už chcú mať to dieťa v škole, tak obvykle nejdú pracovať, ale sú s ním celý deň v tejto škole. To znamená, že aj tá krajina tratí dvakrát, pretože namiesto toho, aby sme tej rodine pomohli, tak nútime tých rodičov, aby nepracovali a aby ešte sa v podstate dostali aj do toho pásma chudoby práve kvôli tomu a len kvôli tomu, že majú dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Prečo stále hovorím, že v školách chýba človek, ktorý im má pomáhať, keď všetci vieme, že existuje v školách inštitút takzvaného asistenta učiteľa? Tak ako už Lucia sa toho dotkla v dôvodovej správe, ešte raz pripomeniem, asistent učiteľa má úplne iné, kompetencie, má úplne inú kvalifikáciu a robí úplne iné činnosti. Asistent učiteľa je obvykle pedagóg, pretože musí mať vysokoškolské pedagogické vzdelanie, je to buď bývalý učiteľ, alebo je to špeciálny pedagóg alebo to môže byť aj učiteľka dôchodkyňa, ktorá už neučí, ale chce ešte byť činná a vykonávať túto asistenciu, ale je to asistencia pre učiteľa, nie pre dieťa. To znamená, že títo asistenti učiteľa naozaj pomáhajú pedagógovi zvládnuť to učivo v triede, kde sú rôzni integrovaní žiaci, pomáhajú mu ho naplánovať a pracujú s celou triedou. Ale každý riaditeľ školy vám povie, že tento asistent učiteľa predsa nemôže byť s jedným dieťaťom po celý deň. To jednoducho nie je možné. Čiže netreba si to pliesť. Osobná asistencia a asistenti učiteľa sú úplne iné odlišné veci.
Kde je teda problém, keď vieme, že treba tým deťom pomôcť v školách, je to jasné, žiadajú to rodičia, žiadajú to koniec koncov aj školy, kde je teda problém, prečo to nejde? Dotknem sa toho rezortizmu. Je to skutočne veľký problém aj v tejto vláde, aj v prechádzajúcich vládach. A je to, je to až úsmevné, ako si pohadzujú tento problém jednotlivé rezorty ako horúci zemiak. Keď bola vládna novela tohto zákona v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak ministerstvo školstva dalo zásadnú pripomienku k tejto novele so žiadosťou, aby boli vpustení osobní asistenti aj na pôdu školy. Ministerstvo práce a sociálnych vecí im vtedy zásadne túto zásadnú pripomienku odmietlo zrealizovať. Takže jedni hovoria, že chcú, aby na pôde školy to riešili asistenti učiteľa, druhý rezort práce, sociálnych vecí hovorí, teda hovorí toto a rezort školstva hovorí, naopak, no nie, veď to sú osobní asistenti, tak vpustite sem tých, ktorých vy máte vo svojom rezorte ako osobnú asistenciu.
Zaujímavo sa správa aj ministerstvo financií. Ministerstvo financií aj k mojim návrhom, keď som ich dávala, samostatne vždy napísalo, že ide o negatívny vplyv na verejné financie, hoci ja navrhujem v tomto návrhu zákona, spoločne s Luciou navrhujeme, aby sa nenavýšil balík financií na osobnú asistenciu, aby sa nenavýšili ani hodiny na osobnú asistenciu, aby, naopak, tie deti, ktorým bude priznaná osobná asistencia ako nárok, aby sa mohli ich rodičia rozhodnúť, či chcú, aby tí osobní asistenti s nimi išli, povedzme, na mimoškolskú aktivitu, alebo do kina, alebo či chcú, aby s nimi boli počas vyučovania v škole, aby mohli napríklad tí rodičia pracovať. Čiže ja nevidím žiadne zvýšenie balíka verejných financií v tomto, ministerstvo škol..., ministerstvo financií vidí. Vysvetľujem si to jedine tak, že ministerstvo financií a celá vláda vie, že ten balík je nedostatočný, že oni jednoducho vedia, že tých financií v tom balíku nie je dosť, aby každá oprávnená osoba, ktorá o tú asistenciu zažiada, aby naozaj tú službu mohla mať zaplatenú. A práve sa boja, že ak by to bolo tak, že deti, ktoré tú asistenciu potrebujú, budú ich rodičia žiadať o ten výkon asistencie v školách, že by sa mohlo prudko zvýšiť, by sa mohol zvýšiť počet týchto žiadostí o osobnú asistenciu. Mne sa to zdá strašne nefér a jednoducho táto takzvane sociálna vláda rozhadzuje na rôznych sociálnych balíčkoch, ale nie je schopná naplniť objemom financií veci, na ktoré sú už jasne dané nároky, a keď tu máme skupinu detí, ktorá to potrebuje, tak by aj mali byť ich potreby jednoducho finančne naplnené.
Posledná skupina ľudí, s ktorými polemizujem o tomto návrhu zákona a ktorí nie sú jednoznačne presvedčení, že ide o dobré systémové riešenie, sú takzvaní skeptici. Ja ich nazývam ako skeptici, to sú tí, ktorí z presvedčenia naozaj sa usilujú o dobré riešenia a z presvedčenia tvrdia, že nemali by byť vpustení tí osobní asistenti do prostredia škôl, ale predsa len by to mala riešiť tá inštitúcia, mali by to byť nejakí zamestnanci školy, mali by to teda ak už nie asistenti učiteľa, tak by to mali byť nejaké osoby, ktorých tá škola jednoducho zamestná a mali by to vykonávať pre viacero detí, a nemali by mať rodičia tú starosť hľadať si toho osobného asistenta a dohadovať sa so školou.
Ja tieto argumenty beriem, naozaj idú od skupiny ľudí, ktorí majú deti so zdravotným znevýhodnením, alebo sami sú s osobami so zdravotným znevýhodnením, ale chcem už dopredu povedať aj na takéto argumenty zase inú odpoveď, alebo takú, takú skôr nádej na to, že netreba sa zase báť vnášania nového nejakého prvku do inštitucionálneho prostredia školy, pretože toto je ten argument, že veď oni tam budú možno aj narúšať, tí cudzí asistenti, ten proces výučby a ako sa s tým tá škola zžije, ako sa s tým tí učitelia zžijú. No ja sa domnievam, že by sme sa nemali báť toho chcieť tam vpustiť osobných asistentov, pretože ja považujem osobnú asistenciu za vysoko individuálnu, až takú intímnu službu. A domnievam sa, že naozaj patrí, tá garancia za ten výkon tejto služby patrí rodine. To znamená, že ten asistent by mal byť istým spôsobom zžitý s tým dieťaťom, mali by si rozumieť, mali by si sadnúť. Tá rodina veľmi dobre vie, ktorý ten asistent si s tým dieťaťom rozumie, a kedy už to nefunguje a treba toho asistenta buď vymeniť alebo, alebo nejakým spôsobom zasiahnuť. Toto by sme im mali nechať v ich kompetencii. A preto som toho názoru, že mal by to byť osobný asistent, ktorého vyberie tá rodina a ktorý s tou rodinou spolupracuje a, samozrejme, potom bude spolupracovať aj s tou školou.
A posledný argument, ktorý spomeniem, ak teda chceme naozaj z tých škôl urobiť inkluzívne školy, ak tam chceme vytvoriť inkluzívne prostredie, také začleňujúce prostredie, tak by sme nemali uvažovať v takých intenciách, ako funguje škola dnes. Tá skostnatená škola, ktorá nie je schopná sa prispôsobiť deťom. Ale my by sme práve od tej školy mali chcieť, aby dokázala vyjsť v ústrety tým individuálnym potrebám detí, aby to bolo flexibilnejšie prostredie, aby sa posilnil ten individuálny prístup. A domnievam sa, že práve takýto nový inštitút, ktorý by na tej škole pôsobil, ale nebol by zamestnancom školy, tak by mohol byť dobrým znakom, že sme na dobrej ceste k tej inklúzii, a preto verím, že by to mohlo byť dobré a fungujúce riešenie. A prosím vás o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem.

Jedna faktická poznámka, pani podpredsedníčka, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Zuzana, pani poslankyňa, naozaj, že keď vás človek počúva a tým zrozumiteľným spôsobom tu vlastne odkrývate, čo všetko sa skrýva pod nedokonalosťami zákona o kompenzáciách, tak fakt je človeku až tak smutno. Lebo, lebo aj to, o čom ste hovorili, odkrýva jeden naozaj že veľký a nespravodlivý neporiadok, ktorého obeťou sú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. A ono je to o to smutnejšie, že ide o školopovinné deti v tejto konkrétnej veci, o školopovinné deti, ktoré sú zdravotne postihnuté. A celé je to spôsobené takou absurdnosťou, ako je rezortizmus, že jednoducho jeden rezort povie, že a nie, naši, moji asistenti, to znamená, osobní asistenti sa zastavia pred bránami školy, a v škole môžu byť iba asistenti učiteľa, ktorí ale ani náhodou tam nie sú od toho, aby plnili funkciu osobného asistenta. A naozaj počúvať to a predstaviť si za tým tých dvoch spupných ministrov, ktorí proste majú pocit, že oni sú funkcia a funkcia sú oni, je absurdné a smutné. A teda veľmi sa prihováram za to, aby bola táto zmena podporená.

Ďalšou vystupujúcou v rozprave je navrhovateľka.
Pani podpredsedníčka, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Takže ja poviem niečo o tej prvej časti, ktorú navrhujeme, o tom, o tej prvej zmene v tom našom návrhu novely zákony o kompenzáciách, v skratke povedané. A tým zámerom, teda tými nami navrhovanými zmenami je, aby aj občania s veľmi zákerným ochorením akým je cystická fibróza, ktorá je sprevádzaná so závažnými pľúcnymi a gastrointestinálnymi prejavmi, ale samozrejme aj onkologické ochorenia, aby všetci títo ľudia, a to je obrovská skupina ľudí, mohli byť posúdení ako odkázaní na individuálnu prepravu.
Ono možno na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o nejakú neúčelnú zmenu, ale faktom je, že ak by to prešlo, ak by ste teda, neviem, či sa prihováram tým, ktorí za to asi zahlasujú, ale ak by to nejakým zázrakom prešlo, tak nami navrhovaná zmena bude mať priamy dopad na každodenný život týchto ľudí a na každodenný život ľudí okolo nich. To je, to je obrovská skupina ľudí, ktorým by sme len tým, že proste zmačknete ten správny gombík bez nejakého veľkého dopadu na štátny rozpočet umožnili, aby žili kvalitnejší život. Pretože, a to chcem zdôrazniť, neviem, či o tom viete, či si to niekto z vás pamätá, predpokladám, že pani spravodajkyňa určite, boli to práve rodičia detí s cystickou fibrózou, ktorí celé roky bojovali o to, aby sa dostali do toho zákona, aby bola normálne explicitne tam uznaná tá diagnóza. A ono sa to podarilo, bol to zákon č. 355/2016 Z. z., ale nie nadlho, lebo pán minister Richter a jeho úradníci si povedali v roku 2018, že to zmenia, že to jednoducho z tohto zákona vylúčia, čo je naozaj absurdné. Ako vy, čo viete trochu len o tom, že čo to je za ochorenie cystická fibróza, tak asi si neviete celkom presne predstaviť tie deti, ktoré trpia na toto ochorenie, že cestujú mestskou hromadnou dopravou za svojimi krúžkami, za tým, aby mohli byť v škole alebo aby mohli vôbec meniť nejaké prostredie, aby mohli z bodu A prejsť do bodu B. To je veľmi, veľmi závažná diagnóza a my to všetko ako keby nechávame tým, že to vyhodil pán minister Richter, my to všetko nechávame jednak na tých rodičov, ktorí si majú pomôcť sami, lebo však samozrejme, prečo nie, však žijú v sociálnom štáte. A jednak to nechávame na fantáziu niektorých príčetnejších úradníkov z úradov práce sociálnych vecí a rodiny, ktorí sa občas zmilujú a aj deťom alebo teda ľuďom postihnutým cystickou fibrózou priznajú nárok na prepravu, hej, alebo, alebo príspevok na auto alebo podobne.
No, takže oni v roku 2018 si na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny povedali, že cystickú fibrózu vyhodia odtiaľ explicitne zo zákona. A ja by som sa strašne chcela opýtať, že prečo, že, že keby mi to dokázali zdôvodniť, lebo na to podľa mňa nemôže existovať racionálny dôvod. Chcela by som vedieť, že komu konkrétne to vadilo, lebo neexistujú žiadne racionálne dôvody, aby títo ľudia neboli posúdení ako odkázaní na individuálnu prepravu. Možno jeden jediný dôvod, ktorý mi napadá pod tým, pri tom ako sledujem prácu úradníkov na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí majú jediné zadanie z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, šetrite. Šetrite hlavne na kompenzáciách, lebo jasné, tu sa rozkrádajú stovky miliónov eur pri eurofondoch, pri výzvach, pri zmanipulovaných tendroch, ale poďme my šetriť tie verejné zdroje na tých chudákoch, na tých chudákoch s tou cystickou fibrózou, na tých chudákoch s tými ťažkými onkologickými ochoreniami a nepriznávajme im to, čo im inak v zákone garantujeme, nie?! Tí ľudia nepísali tie zákony, to sme napísali a odsúhlasili my v zákonodarnom zbore. Prišlo nám to od pána ministra, lebo však je nepretržite 10 rokov ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Prišlo nám to od neho, my sme to schválili. My im tvrdíme, že na toto máte nárok, ale keď o to požiadajú, tak jediné, k čomu sa dostanú, sú proste tie ponižujúce situácie, kedy sa musia biť za tú almužnu, ktorá im podľa zákona prináleží, a kedy ich tam lustrujú proste ľudia, ktorí sú dávno vyhoretými úradníkmi a snažia sa dokázať napríklad mladej žene s onkologickým ochorením po operácii hrubého čreva, ktorá má ťažkú inkontinenciu stolice, že ona je uspôsobená na to, aby chodila mestskou hromadnou dopravou. Ja by som chcela vidieť tú pani z toho úradu, aby si to vyskúšala, aké to je byť v mestskej hromadnej doprave po ťažkej operácii hrubého čreva kvôli rakovine, ako s inkontinenciou stolice ona proste si sadne do autobusu a povezie sa niekam z bodu A do bodu B.
Takže tá realita je veľmi smutná, na to by bolo dobré sa opýtať rodičov detí s cystickou fibrózou alebo napríklad s onkologickým ochorením, akými peripetiami prešli na úradoch práce vrátane odvolacích konaní a nakoniec im príde domov papier, ktorý im oznamuje, že im neboli priznané žiadne príspevky, ani len parkovací preukaz. A toto sa deje opakovane, o tomto sme tu aj opakovane hovorili, aj s pani poslankyňou Shahzad, že matka onkologicky chorého chlapca po tretej operácii nádoru mozgu požiada o, majú parkovací preukaz a požiadajú o príspevok na auto a výsledok je ten, že nielenže nedostanú príspevok na auto, ale ešte im pre istotu zoberú aj ten parkovací preukaz. A v odôvodnení sa píše, že ten chlapec je samostatný, že vyhliadky po tretej operácii mozgu kvôli nádoru sú veľmi dobré. Chlapec sa dostavil na ten úrad po svojich, a preto ona si myslí, tá pani na tom úrade, že ten chlapec nepotrebuje ten príspevok na to auto a vlastne nepotrebuje ani parkovací preukaz.
Chcete mi niečo povedať, pán kolega? Ja vám to doložím, ja vám to doložím menovite... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, pán poslanec. Pán poslanec, nediskutujte!

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
... ja vám to doložím, ja mám tie mená spísané, ja mám tie mená, o kom tu hovorím, spísané. A to sú stovky prípadov, to nie sú len tieto jednotlivé prípady, o ktorých hovorím. Takto postihnutí ľudia majú tak závažné ťažké zdravotné postihnutie, že im neumožňuje sa prepravovať hromadnými dopravnými prostriedkami. To sa týka aj teda cystickej fibrózy. Preto potrebujú pomoc a potrebujú podporu formou kompenzácie, aby mohli vykonávať svoje každodenné aktivity, napríklad návštevu školy alebo voľnočasové aktivity, a nezhoršovali tak svoj zdravotný stav, pričom poskytnutá pomoc im môže minimalizovať progresiu tohto závažného ochorenia. A o to by nám malo ísť pri každom takomto ochorení, aby tí ľudia dostali to, čo im podľa zákona prináleží, aby sme sa im snažili skvalitniť ten život.
Pretože z môjho pohľadu, keď si to zoberiem, tak tu je veľká skupina ľudí, ktorí sú naozaj diskriminovaní. Sú to občania, ktorí majú napríklad ťažkú poruchu mobility, duševné poruchy s prejavmi agresivity alebo ťažkú poruchu zvieračov, automaticky považujeme ich za odkázaných na individuálnu prepravu. Samozrejme, toto tejto skupine ľudí prajeme a považujeme to za správne. Ale o čo menej problémov majú deti s cystickou fibrózou alebo deti s onkologickými ochoreniami počas akútnej onkologickej liečby? Tam je naozaj nemysliteľné, aby napríklad dieťa s leukémiou, a môže byť tá správa akákoľvek aj od posudkového lekára, chodilo bežne mestskou hromadnou dopravou. Ono nemôže byť vystavované tomu všetkému, s čím sa v mestskej hromadnej doprave alebo na akomkoľvek mieste s koncentráciou ľudí môže stretnúť. Chcem len zdôrazniť, že čím viac sa rodičia o takéto deti starajú, tým viac zvyšujú kvalitu ich života a mnohokrát predlžujú aj ich život. Na nich je najväčšie bremeno a my by sme sa im mali poďakovať a mali by sme robiť všetko pre to, aby to pre nich bolo čo najľahšie. A namiesto toho sa deje pravý opak. A ten opak, ja vás pozývam potom, kolega, do mojej kancelárie, ja vám ukážem, teraz si pripravujem odpočet mojej poslaneckej práce, takže ja vám z troch rokov dokážem dať konkrétne príklady ľudí, ktorým bolo takýmto spôsobom, akým som hovorila, ukrivdené z pohľadu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a neboli im priznané kompenzácie ich ťažkého zdravotného postihnutia.
A práve kvôli tomuto, o čom som hovorila, ja si myslím, že my to nemôžme nechávať na nejakú svojvôľu alebo na individuálne rozhodovanie individuálnych ľudí na úradoch práce. Jednoducho nehovorím, že na všetkých úradoch práce je rovnaká situácia, ale ja sa teda stretávam naozaj iba s tými extrémnymi prípadmi. Potom sa im snažíme písať odvolania a je to boj s veternými mlynmi a je to strašne ponižujúce a únavné pre tých ľudí. A ja si myslím, že výsledkom toho by malo byť naozaj to, že si priznáme, že v aplikačnej praxi to v mnohých prípadoch jednoducho nefunguje, a preto by sme mali pristúpiť k novelizácii toho zákona. Na tom nie je nič zlé. Malo to byť podľa mňa už urobené dávno a podľa mňa to mal byť vládny návrh zákona a mali by tam byť tie diagnózy, o ktorých vieme, že tam je tá situácia najhoršia, a to je cystická fibróza a to sú onkologické ochorenia. Mali by sme to tam asi napísať explicitne a nenechať to proste len na fantáziu jednotlivcov.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Hambálek, jedna faktická poznámka.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ja presne viem, o čom hovoríte a vôbec som nemal v úmysle spochybňovať závery vašich zistení. Ja chcem len poukázať na to, že podklady pre rozhodnutie, ktoré vydáva daný príslušný úrad, dáva posudkový lekár na základe lekárskych správ od ošetrujúceho lekára. Takže žiadna pani si svojvoľne nemôže dovoliť nepriznať alebo zrušiť, hej. Je to vec lekárov. To som len chcel povedať. Ďakujem.

Pani podpredsedníčka.

Ďakujem pekne za dovysvetlenie. Ja vás presvedčím o opaku, že my v týchto prípadoch naozaj si vždy vyžiadame tie správy od posudkového lekára, kde napríklad je to explicitne napísané. Sú tam ťažké nejaké psychiatrické stavy, je tam tá inkontinencia, sú tam všetky tieto veci pomenované. Napriek tomu je rozhodnutie úradu negatívne. Tá kompenzačná dávka nie je priznaná. Vo veľmi málo prípadoch, keď sme sa do toho naozaj že zahryzli a písali sme odvolania, sme boli úspešní v tom správnom konaní. Vo väčšine prípadov sme boli neúspešní. A keby ste čítali tie odôvodnenia, tak sa chytáte za hlavu. Naozaj, to, to by ste nevymysleli, ale hovorím ja mám konkrétne prípady úplne spísané aj s menami, takže môžme si to prejsť a naozaj to je presne o tom, čo hovorím. Tu by sme to mali pomenovať, že to jednoducho zlyháva, napísať to tam explicitne a nedať veľmi priestor na to manévrovanie.