40. schôdza

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Opäť mi dovoľte ako určenému spravodajcovi predniesť správu výboru pre kultúru a médiá k návrhu na voľbu členov Správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky.
Je potrebné zvoliť 4 členov Správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky pozostávajúci z odborníkov v oblasti práva, ekonómie, žurnalistiky a z odborníka v oblasti informačných technológií. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky sa listom z 20. decembra 2018 obrátil na predsedov všetkých poslaneckých klubov, profesijné a občianske združenia pôsobiace v oblasti médií, kultúry, audiovízie, vedy, vzdelávania, informačných technológií, rozvoja a ochrany duchovných hodnôt, ľudských práv, reprezentujúce alebo zastupujúce profesné združenia, národnostné menšiny alebo etnické skupiny, iné menšiny alebo registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, aby v určenej lehote predložili výboru pre kultúru a médiá návrh kandidátov na členov Správnej rady.
Výbor dostal tieto návrhy kandidátov na členov Správnej rady. Opäť budem čítať vez titulov.
Oblasť práva: Jozef Tuhovčák, Tamara Valková.
Oblasť ekonómie: Peter Abrahám, Vladimír Vašičin, Anna Klimíková, Peter Mestický.
Oblasť žurnalistiky: Peter Abrahám, Svetlana Hlavčáková, Vladimír Holan, Michal Kaliňák, Árpád Korpás, Anton Szomolányi, Tamara Válková.
Oblasť informačných technológií alebo informačné technológie: Ladislav Mikuš, Ondrej Mravec, Robert Renthammer.
Gestorský výbor posúdil predložené návrhy kandidátov na voľbu členov Správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a konštatoval, že všetci kandidáti spĺňajú všetky náležitosti. Gestorský výbor v prijatom uznesení č. 142 z 29. januára 2019 vyslovil súhlas s návrhom na voľbu členov Správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a odporúča Národnej rade Slovenskej republiky, aby
a) konštatovala, že je potrebné zvoliť 4 členov Správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky z odborníkov v oblasti práva, ekonómie, žurnalistiky a v oblasti informačných technológií,
2. zvolila
štyroch členov Správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky:
a) 1 odborníka v oblasti práva,
1 odborníka v oblasti ekonómie,
1 odborníka v oblasti žurnalistiky,
1 odborníka v oblasti informačných technológií na funkčné obdobie 5 rokov, ktoré začne plynúť dňom 27. februára 2019,
3. uskutočnila druhé kolo voľby v prípade, že v prvom kole nebude zvolený z navrhovaných kandidátov odborník v oblasti práva, ekonómie, žurnalistiky a informačných technológií, do druhého kola postupujú 2 kandidáti s najvyšším počtom hlasov,
4. nová voľba členov Správnej rady sa uskutoční v prípade, že nebude zvolený zástupca v oblasti práva, zástupca v oblasti ekonómie, zástupca v oblasti žurnalistiky alebo zástupca v oblasti informačných technológií, na nasledujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky.
To je všetko.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu k tomuto bodu.

Prajem vám príjemný deň. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, z poverenia výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny uvádzam správu výboru k voľbe člena Správnej rady Ústavu pamäti národa (tlač 1303).
Uplynutím 6-ročného funkčného obdobia 13. februára 2019 zaniká členstvo člena Správnej rady Ústavu pamäti národa voleného Národnou radou. V súlade s § 12 zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa po zániku členstva člena Správnej rady volí nového člena ten orgán, ktorý volil predchádzajúceho.
Do určenej lehody, lehoty, teda do 16. januára 2019 boli gestorskému výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny podané 2 návrhy na kandidátov. Ich zoznam je uvedený v tlači č. 1303.
Návrh na voľbu pána Ondreja Krajňáka podala skupina 7 poslancov z rôznych opozičných poslaneckých klubov. Návrh na voľbu pána Richarda Pavloviča podali poslanci poslaneckého klubu SMER - sociálna demokracia.
Gestorský výbor návrhy prerokoval na svojej 48. schôdzi 23. januára 2019 a svojím uznesením č. 115 konštatoval, že všetci navrhnutí kandidáti spĺňajú podmienky uvedené v zákone o pamäti národa. Gestorský výbor preto odporúča Národnej rade zvoliť člena Správnej rady Ústavu pamäti národa z kandidátov uvedených v správe výboru (tlač 1303).
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani predkladateľka, vážená snemovňa. Spolu s kolegami z viacerých politických strán som jeden z tých, ktorý predložil návrh na člena Správnej rady dvojnásobného doktora Ondreja Krajňáka, PhD. Pre to, aby som sa na tomto návrhu podieľal, je veľa dôvodov.
Ústav pamäti národa bol dieťaťom môjho zvečnelého priateľa Jána Langoša a členovia Demokratickej strany pri ňom vo veci vzniku tohto ústavu stáli, pretože tak ako to zvykol hovoriť Ján Langoš, tí, ktorí nepoznajú svoje dejiny, si ich budú musieť zopakovať. A dejiny 20. storočia na Slovensku sú z významnej časti dejinami totalít, hnedej i červenej.
Problémom Slovenska bolo, že platilo takmer okrídlené, že v každej rodine sme mali niekoho i v Hlinkovej garde, i v komunistickej strane, a platilo tiež z hľadiska morálky spoločnosti hlboko deštruktívne: „Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji.“
Ústav pamäti národa bol majákom, ktorý mal osvetliť tie temné časti našich dejín, temné časti dejín, ktoré neboli zďaleka len dielom nemeckých beráterov a Edelweissu, ale i dejinami našich zákonodarcov, našich zákonov, našej gardy a našich pohotovostných oddielov gardy, nie len dielom sovietskych beráterov, čiže dá sa povedať dohliadačov nad železnou päsťou robotníckej triedy organizujúcich procesy, ale i nadšených vykonávateľov z našich vlastných radov. Nie, my sme neboli len trpnou súčasťou, my sme sa na kdečom, počínajúc zákonmi o vyobčanení židovských spoluobčanov cez masakre v Kremničke až po týranie väzňov v komunistických väzniciach a gulagoch, podieľali.
Sme v krajine, ktorej pamäť je v stave, že sa stavajú pamätníky Vasiľovi Biľakovi a prokurátor okresnej prokuratúry v tom nevidí propagáciu a schvaľovanie zločinov totality. Vešajú sa pamätné dosky Pješčakovi, stavajú sa busty Ďurčanského. Taký je stav pamäti národa a zdá sa, že napriek existencii paragrafu Trestného zákona 422, prípadne jeho súčasti 422d nikomu nevadí, že chabá pamäť národa umožňuje prijať podobné výstrelky bez reptania.
Ústav pamäti národa po smrti Jána Langoša prešiel zložitou cestou. Zostava Mečiar, Slota celkom evidentne nemala veľký záujem na jeho existencii, čo je povedané veľmi salónne, tak bolo až prekvapivé, že pod vedením Petranského nezanikol. Pravdou ale je, že Ústav pamäti národa - úplne proti duchu, ktorý doňho vložil jeho zakladateľ Ján Langoš - osídlili novoľudácki a starokomunistickí historici, ktorých profily by ich zaradenie na takéto pracovisko v čase Jána Langoša nikdy neumožnili.
Ústav pamäti národa sa stal v ďalšom potom, ako sa jeho štatutárom stal Ondrej Krajňák, terčom súdnych procesov, kde - a to je tiež obraz pamäti národa - sudcovia brali ako bernú mincu výpovede riadiacich eštebákov o ľuďoch, ktorých títo riadili a pred súdom z nich robili nevinných. Už vtedy som povedal, že by na Norimberskom tribunáli mohli vystupovať esesmani a tvrdiť, že Himmler, Goebbels, Heydrich o ničom nevedeli, že oni s tým nič nemali, oni nikoho nestrieľali ani nesplynovávali, čo je technicky pravda. Samozrejme, Norimberský tribunál by takéto informačné zdroje asi ako obhajobu neakceptoval. U nás to stačilo.
Pravdou je, že apriórne bolo perverzné obracať sa na Ústav pamäti národa ako na žalovanú stranu zo strany eštébakov a iných, pretože Ústav pamäti národa je muzeálna inštitúcia, svojho druhu, samozrejme, a archívy a uložené dokumenty boli archívmi ministerstva vnútra. Keď už sme u formálnej stránky veci, to je asi tak, ako keby Národné múzeum v Prahe bolo žalované vo veci nactiutŕhania pri tragickom osude sv. Václava, lebo drží možno jeho lebku. Múzeum je múzeum.
Každopádne v tejto ťažkej dobe Ondrej Krajňák do toho zápasu išiel a môžme povedať, že ním vedený Ústav pamäti národa v ňom obstál. Ondrej Krajňák je človek, ktorý má nepochybne ten najlepší vhľad do fungovania Ústavu pamäti národa. Samozrejme, keď niekto je štatutár, vždy sa môžu nájsť momenty alebo jedinci, ktorým sa to či onô na jeho fungovaní nezdá. Ale zároveň treba povedať, že ústav viedol dobre, že ten ústav sa dôstojne zaradil do kontextu podobných inštitúcií krajín, ktorí prešli totalitou, a že i v tomto zmysle výrazne otvoril ústav verejnosti.
Ako prorektor univerzity Komenského som mal tú česť podieľať sa na organizovaní výstavy, ktorú v jej priestoroch v spolupráci s Ústavom pamäti národa v čase Ondreja Krajňáka usporiadal známy nemecký Gauckov inštitút. „Feind ist, wer anders denkt“ bol názov tej výstavy. Nepriateľ je ten, kto si myslí iné. Toto všetko otváralo prácu, poznatky a osvetľovalo pamäť národa, ktorá nie je v dobrom stave.
Akýže bol osud Ondreja Krajňáka, akej odmeny sa mu dostalo? Vznikol zákon, ktorý v pôvodnej verzii, čo je neuveriteľné, bol zákonom, kde bol Ondrej Krajňák uvedený menovite ako mukl, ako muž určený k likvidácii. V závere návrhu zákona bol zmienený s presným dátumom likvidácie. Treba povedať, že v dejinách nášho zákonodarstva po páde totality sú len 2 zákony, ktoré menovite pojednávajú o osobách. To je zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika a zákon zvaný Lex Hlinka. Ondrej Krajňák sa tak stal tretím, ktorému sa dostalo cti, v tomto prípade veľmi pochybnej. Musím povedať, že to bola hanba a neuveriteľná nízkosť predloženého návrhu, pravda je, že potom jeho meno v konečnej verzii z toho návrhu zmizlo, lebo ešte aj predkladatelia hanebnosti občas, ak im svitne v hlave, môžu pochopiť, že vstúpili do, no čo vám budem hovoriť. Takže Ondrej Krajňák prestal byť štatutárom, ale nič to nemení na fakte, že ako člen správnej rady niet vôbec nikoho, ktorý by ho mohol predčiť. Som presvedčený, že chorý nápad, ktorým bolo zrušenie štatutára, a teraz nejde o to, či ním bol Ondrej Krajňák, ale nechať viesť takúto inštitúciu viachlavým drakom v podobe kolektívneho vedenia bol skutočne nápad storočia.
Samozrejme, vyslovujem na tomto mieste nádej, že ak dôjde k tomu, že budeme mať možnosť reštituovať pôvodný Langošov Ústav pamäti národa, tak viachlavú, aj keď bezzubú hydru ako štatutársky kolektív zrušíme. Pre fungovanie za status quo je Ondrej Krajňák ako jeden z členov Správnej rady tou najlepšou voľbou. A aj keď viem, že ak niekoho navrhuje opozícia a ak ešte k tomu všetkému s jeho prezentáciou vystúpi poslanec Osuský, tak mu možno nedláždi cestu k víťazstvu, ale som presvedčený, že príde deň, ktorý bude opäť dňom fungujúceho a svoje vážne povinnosti plniaceho Ústavu pamäti národa, a v nejakej roli v ňom bude i Ondrej Krajňák.
Ďakujem.

Kolegovia, kolegyne, ďakujem pekne za slovo. Je to také zvláštne a zároveň aj symbolické, že začínam tento bod už tretíkrát, že už dvakrát bol prerušený, a vyzerá, že bude prerušený ešte ďalších párkrát. Som veľmi rád, že tu aj vidím Róma medzi nami, poslanca, že tu sedí, lebo táto téma sa Rómov týka.
A opakovanie je matka múdrosti. Neviem, Komenský, niekto to povedal, niekto múdry a je veľmi dobré, že túto tému si takto môžme zopakovať znova, a ja som včera, keď som ťahal to vystúpenie proti teda siedmej alebo koncu, koncu schôdze, tak som hovoril, že v tomto prípade využijem svoje právo ako predkladateľa, že áno, budem to opakovať dovtedy, dokedy tu neoslovím každého jedného koaličného poslanca s otázkou, aj plus poslancov z ĽSNS, či by sa chceli narodiť v osade, či by si chceli vymeniť svoj osud s tými deťmi v osade.
Chcem to robiť preto, lebo už ma nebaví jak hrach na stenu hádzať tu tento návrh zákona, a vždy tu iba taká tichá väčšina odhlasuje, že nebudeme sa o tom baviť. Naozaj ma nebaví ďalej si zatvárať oči pred tým, že nám v osadách vyrastajú deti bez budúcnosti, budúci poberatelia sociálnych dávok, a my sa tvárime, že sme sociálny štát, že sme spravodliví. Naozaj ma nebaví sa tu ďalej pozerať na nejakého zvrhlíka politika, ktorý keď je v úzkych, zrazu ukazuje do osád, že tamto tí Cigáni a on ich umravní, on ich naučí robiť. Naozaj ma nebaví, ak si nejaká fašistická strana miesto toho, aby zaujali rozumnými návrhmi, hrá na tie najnižšie rasistické city, ktoré sú skryté hlboko v nás, bohužiaľ, v mnohých z nás.
Preto predkladáme návrh zákona, ktorý má za úlohu v podstate veľmi jednoduché opatrenie, a to je zaviesť povinnú škôlku pre deti z osád od troch rokov. Hovoríme, hovorím tu o tom možno desiatykrát. Nepočítal som presne, koľkýkrát sme to predložili, prvýkrát predkladal Peťo Pollák, prvý rómsky poslanec, ktorého sa nám na našej kandidátke podarilo dostať do tohoto parlamentu, a pre mňa osobne to je veľmi dôležitý návrh zákona, lebo keď tu sú alebo Slovensko si hovorí, že je kresťanské, keď tu v parlamente je väčšina poslancov, ktorí si hovoria, že sú kresťania, ale takisto aj z druhej strany, že sú tu liberáli, ktorí hovoria, že však buďme ústretoví voči všetkým, buďme ústretoví voči menšinám, ale teda kresťania zase, ktorí hovoria, hovoria, že nasledujú Ježiša Krista, ktorý ani raz nehlásal, že niektorá rasa je menejcenná alebo niektorá rasa je vyvolená, tak ja naozaj nechápem, ako tento parlament, tento suverénny parlament, tento zákonodarný orgán môže dovoliť vláde alebo aj samým sebe, že pred týmto problémom si zatvárame dlhé roky oči. Nechápem, ako pomaly v roku 30. výročia od revolúcie naďalej tu vytvárame podhubie na vznik fašistických strán alebo rasistických strán, ktoré následne sa nám do parlamentu dostanú, ktoré následne používame na to, na výhovorku, že sa musíme postaviť k sebe tí, ktorí predtým sľubovali charakter, a hovoríme, že chceme vytvoriť hrádzu. Po tých troch rokoch tejto vlády sa už o tej hrádzi nejako moc nehovorí, ale naozaj ma nebaví sa k tomu len prihliadať. Je to naša spoločná zodpovednosť, aby každým rokom nevyrástlo ďalších 5-tisíc detí bez budúcnosti v tých osadách. Povedal som to tu už pri tých predošlých dvoch vystúpeniach, prerušených, k tomuto bodu môžno trikrát, štyrikrát, poviem to znova.
Pribudol tu pán poslanec, prepáčte, musím si vás podľa obrázku pozreť, neberte to osobne, Stanislav Drobný z ĽSNS. Chcem sa vás opýtať, vymenili by ste si váš osud za osud ktoréhokoľvek dieťaťa v rómskej osade? Chceli by ste sa narodiť v rómskej osade, kebyže si máte vybrať, u vás doma, kde ste sa narodili, alebo v tej chatrči, v Jarovniciach, niekde inde. Nie asi. Ako myslím si, že nie. Či áno? (Reakcia z pléna.) Nevidíte v tom rozdiel? Či? (Reakcia z pléna.) Nepočul som dobre. Však povedzte, normálna vec. (Reakcia z pléna.) Jaj, že nemáte názor. O. K., tak nemáte názor, ja si dovolím odpovedať za vás.
Jasné, že by ste sa tam nechceli narodiť, jasné, že ten osud by ste si nechceli vymeniť, a tým chcem iba ukázať na to, že pozerajme sa na tento problém možno očami týchto detí. Je veľmi ľahké ukazovať na dospelých - nerobia, kradnú, neviem čo, príživníci - a zneužívať to rasistické cítenie v nás na to, aby sme si nahnali hlasy. Je omnoho zložitejšie prísť pred..., postaviť sa pred tých svojich voličov a povedať im, že ale to, že tí ľudia nerobia, je v podstate príčinou alebo my sme príčinou, my, ktorí sme neprišli s riešením, aby sme zabezpečili, aby tí ľudia mali dostatočné vzdelanie, aby boli zaujímaví na pracovnom trhu, aby ich nejaká firma chcela zamestnať. A to by som..., to týmto návrhom sledujeme.
Sú osady, v ktorých škôlka je, ale nedostanú sa do nej všetky deti. Tie, ktoré sa do tej škôlky dostanú, čuduj sa svete, nie sú nejaké mongoloidné, nejaké dementné, nemajú nejaké horšie výsledky ako, jako tie ostatné biele deti z osady, keď použijem váš slovník, majú porovnateľné výsledky ako ostatné deti z tej majoritnej spoločnosti. Sú osady, kde žiadna škôlka nie je a žiadne dieťa nemá takúto možnosť. Je pár osád na Slovensku, kde každé jedno dieťa do tej škôlky môže ísť, a čudovali by ste sa, že tie deti naozaj sa v tom živote chytia, prídu do normálnej základnej školy, normálne študujú, skončia, dobre, O. K, aspoň tú učňovku, možno niekto iba čestne skončí tú základnú školu, ale v tom živote sa chytí. V situácii, keď vieme, že ako spoločnosť dramaticky starneme a každým rokom nám bude pribúdať alebo zvyšovať sa rozdiel medzi počtom dôchodcov a pracujúcich ľudí, je pre nás veľmi dôležité, aby sme podchytili týchto ľudí na Slovensku. Čo nám osoží, že tu budeme ťahať ostnatý drôt, zneužívať znova nejaký alebo vyvolávať strach v ľuďoch z utečencov, budeme hovoriť, že nedopustíme, my sme tí najväčší bojovníci voči utečencom, keď..., a zároveň počujeme od firiem, že potrebujú pracovnú silu a zároveň si zatvárame oči pred tým, že nám pracovná sila vyrastá, ale my jej nedovolíme, aby vyrástla z nej pracovná sila.
Pani poslankyňa, prepáčte, zabudol som vaše meno, pozrem si, pani Grausová, krúti hlavou. Celkom ma zaujímalo, naozaj že čo som povedal v tých posledných vetách ako také, čo, s čím nesúhlasíte, alebo teda čomu neveríte, tak sa to, skúsim potom sa prihovoriť aj vám, prepáčte, zopakujem to vám, teraz toto vystúpenie patrí pánovi Drobnému.
Navrhujeme preto, aby sme každému dieťaťu na Slovensku dali rovnakú šancu bez ohľadu na to, že či je Slovák, Maďar, Rusín, Róm alebo dieťa nejakého utečenca, ktorý, ktorý tu svoje dieťa porodí alebo sem ho prinesie. Myslíme si, že keď chceme byť spravodliví voči tým deťom a chceme im zabezpečiť rovnakú šancu na život, na taký, na nieže na život, ale rovnakú šancu na dôstojný život, tak okrem toho, že by sme mali bojovať za to, aby sa mohli narodiť, tak ako ste predviedli vy na tejto schôdzi, a dobre, rešpektujem, možno niekedy sa trošku čudujem, že prišli ste s tým vy, a nie kresťania iní v tomto parlamente, ale aspoň ste ich trošku nakopli, ale takisto by sme mali bojovať o to, aby mali rovnakú šancu aj v tom vzdelávaní.
Deti, ktoré vyrastajú v inšpiratívnom prostredí, inšpiratívnom rodinnom prostredí, kde mama je vzdelaná, otec je vzdelaná, vzdelaný, povedzme si, že naozaj ešte aj kompletná rodina, takisto keď prídu k starým rodičom, tak jednoducho stále to je inšpiratívne prostredie, v ktorom vidia, že, že či už rodičia, starí rodičia, širšia rodina vzdelávali sa, majú dobrú prácu alebo majú prácu, čím lepšie sa možno učili, snažili, tak tým majú lepšiu prácu a vidia tú rovnicu základnú, že čo dáš do toho vzdelávania, to od toho života potom možno dostaneš. Tie to majú v živote omnoho ľahšie. Takisto aj my všetci, predpokladám, možno niekto to mal v tom živote ťažšie, ale ten pozitívny vzor, ktorý máme doma alebo v tej širšej rodine, je veľmi dôležitý. Keď vidíme tie vzory, že učiť sa oplatí, že keď sa učím, mám veľkú šancu získať potom to, to zamestnanie a mať ten lepší život, je to veľmi dôležité pre motiváciu toho dieťaťa, aby sa učiť chcelo. Neviem ako vy, mne sa do školy chodiť nechcelo. (Povedané so smiechom.) Ale preto, aby som to prekonal, potreboval som mať ten pozitívny vzor. Niekedy explicitný, ho vidieť a niekedy v podvedomí vedieť, že, že áno, keď budem lenivý, tak nakoniec potom si to vyžeriem v tom živote a ten osud ma tak nejako dohryzie a nebude to moc príjemné.
Tým deťom v tých osadách toto, bohužiaľ, chýba. Ešte pred 10, pred 15 rokmi videli, že šak oco sa učil alebo babka sa učila, mala prácu nejakú. Hovorí o tom, že mala prácu. Čiže vidí tam to, že niečo do toho dala, a oplatilo sa, lebo mala prácu. A mali z toho nejaké peniažky a potom jednoducho mal ten lepší život. Bohužiaľ, posledné roky tie deti v tých osadách, nehovorím možno o poslednom roku, kedy sa tá situácia trochu zlepšila, lebo už áno, už firmy museli sa pozrieť aj do tých osád a hľadať pracovníkov aj tam. No, bohužiaľ, posledné roky my sme týmto deťom do hlavy vštepovali vzor, nie že peniaze sú za prácu, ale peniaze sú na pošte. Ale to nie je zlyhanie tých ľudí, ktorí chodili si zobrať tie dávky na tú poštu. To je zlyhanie nás ako spoločnosti, nás zákonodarcov, nás akože tých exkluzívnych ľudí, ktorí by tu mali prijímať zákony a zastupovať tých ostatných, nás - piedestál v spoločnosti, ktorý by mal byť schopný posúdiť, čo treba opraviť v nejakom tom štáte alebo v tom našom štáte, ktorý spravujeme, aby sa tu ľudia mali lepšie, aby sme tu zadosťučinili spravodlivosť. My sme neurobili nič.
A teraz poviem k SMER-u. Za jedenásť rokov neurobili v tejto veci absolútne nič, hoci boli rozhodujúca politická sila, hoci v minulom volebnom období tu vládli úplne sami. A za jedenásť rokov alebo, poviem, desať uzavretých, alebo už aj to mali jedenásť, za desať rokov sa v tých osadách narodilo 50-tisíc detí bez škôlky. 50-tisíc detí, ktorým ste dali do vienka ako taký pomaly dedičný hriech alebo dedičnú záťaž, že sa tým životom budú predierať veľmi, veľmi ťažko a 90 % z nich skončí na úrade práce. To je vaša vyzi..., váš výsledok v riešení rómskeho problému.
Dovolili ste rozkradnúť SNS-ke 300 mil., ktoré sme dostali z Európskej únie na riešenie rómskej problematiky, a teraz v tomto volebnom období strana MOST - HÍD má rovnako zverené financie na riešenie rómskej problematiky, ktoré si kolenačky Peťo Pollák v Bruseli vyboxoval, ktoré nám nechceli dať, lebo jednoducho videli, ako to SNS-ka bola schopná rozkradnúť. A znova tie peniaze nie sú. A to, čo idete prijať akože riešenie, tak miesto toho, aby ste tie deti, ktoré to nevyhnutne potrebujú, aby ste im tam postavili aj zhrdzavené lodné kontajnery a nahnali ich do škôlky, miesto toho tu teraz sľubujete holuba na streche, že od 1. septembra 2020, počujete dobre, od 1. septembra 2020, čiže až za ďalšej vlády všetky deti od päť rokov naženiete povinne do škôlky. A myslíte si, že týmto vyriešite problém, rovnostárskym systémom, rovnostárskym prístupom, že všetky deti od 5 rokov do škôlky. A ja sa pýtam, prečo musíme hnať dieťa, ktoré 5 rokov je vychovávané v inšpiratívnom prostredí, v prostredí, kde má pozitívne vzory. Kde možno, áno, je matka s jedným svojím súrodencom alebo dieťaťom na materskej a popritom má druhé dieťa doma. To decko vie pomaly v piatich rokoch čítať, písať, je normálne civilizované, je prichystané vstúpiť do toho vzdelávacieho procesu. Prečo toto dieťa ideme hnať do tej škôlky povinne? A zároveň hovoríte, že toto je riešenie rómskeho problému.
Váš pán poslanec, ste tu relatívne nový, neberte to ako útok. Hovorím to iba preto, aby ste pýtali vašeho splnomocnenca pre rómsku problematiku zo strany MOST - HÍD. Opýtajte sa ho, či takýmto rovnostárskym opatrením pomôže riešiť rómsky problém.
To druhé decko z tej osady takisto v piatich rokoch, teda podľa vás od 1. septembra 2020, čiže až za budúcej vlády naženieme do škôlky. Ale tomu decku to figu pomôže! Za ten rok sa nechytí. Necháme ho 5 rokov, aby ho vychovávalo blato, aby spalo na koberci, lebo posteľ nemá, nemá písací stolík, nevie počítať, nevie čítať, nevie po slovensky! A myslíme si, že to zachránime za ten jeden rok v tej škôlke!
Miesto toho, aby sme pozerali na to, naozaj že riešiť problém tam, kde treba, a tieto deti dali od troch rokov do škôlky na plnú predškolskú výchovu na tie tri roky a podchytili ich naozaj vtedy, kedy sa podchytiť dajú, tak ideme rovnostársky jak takto, normálne mi to pripadá, že niekto sa pozrie na problém, že nie ani si sadne k tomu stolu, ale z troch metrov a povie: „Však všetky deti!“ Všetky deti na jeden rok a budeme spravodliví. Jaká je to spravodlivosť?! Pri tých deťoch, ktoré majú to podnetné prostredie, sú to vyhodené peniaze a znásilňujeme tie rodiny, ktoré ich môžu mať doma, a ničím im neublížia, že tie, že tie deti zostanú naďalej v tej rodine. A pri tých deťoch, ktoré sú v problémoch, ktoré vychováva blato, ten problém nevyriešime! Toto je výmysel najväčší vašeho splnomocnenca vlády pre rómske komunity za štyri roky! Čiže výsledok práce strany MOST - HÍD v riešení rómskej problematiky je rozkradnutých 380 mil., ktoré nám druh..., na druhý pokus dala Európska únia, a akože riešenie od 1. septembra 2020 - všetky deti od 5 rokov povinne do škôlky! Veľmi nefér voči rodinám, ktoré to dieťa chcú mať doma a vôbec necítia žiadnu potrebu a ani naozaj objektívna potreba, aby to dieťa do škôlky išlo. Veľmi nefér voči týmto rodinám, znásilňovanie vôle týchto rodín. A veľmi nefér voči tým deťom, ktorým tým jeden rok z rómskych osád v tej škôlke nepomôže. Lebo oni za ten rok sa tam ani ten jazyk nenaučia.
Pripadá mi to, prepáčte, použijem, ale zabudol som na to, že toto je venované pánovi Drobnému, tak som sa vám zabudol viackrát prihovoriť, ale teda nezabúdajme na to, je to pre vás. Pripadá mi to ako, predstavte si ambulanciu, pred ktorou sa v čakárni stretajú pacienti. Pravidelne, je to, je to taký ten všeobecný lekár. A teraz ľudia tam prídu. Marek príde so soplíkom, Elena príde pomaly s infarktom, ďalší príde s chrípkou, Jano príde s nejakým boľavým kolenom a tí ľudia tam sa pravidelne stretajú, trošku sa premiešajú, ale viac-menej sa už poznajú. A po rokoch toho stretania sa v tej čakárni si povedia, ale však my tu zabíjame trošku čas a nedohodneme sa s tým doktorom, že by to nejako sme zjednodušili. A prídu za doktorom so spísanou petíciou, že oni všetci chcú penicilín. A doktor si povie, že keď chcete, tak teda dobre, budete mať všetci penicilín. Áno, niekomu na tú angínu ten penicilín zaberie z tej čakárne. A niektorému ďalšiemu, ktorému sa priedušky zapálili, alebo teda na nejaký iný zápal. O. K., antibiotikum penicilín, asi to bude fungovať. Ale tomu Janovi na tie soplíky to asi bude zbytočné. Takisto aj tej Márii s tým pomaly nadchádzajúcim infarktom alebo Ferovi s tým kolenom.
A takto presne mi pripadá to riešenie tejto koalície tohto problému. Všetky deti en bloc povinne do škôlky od päť rokov a nepozeráme na potreby, na reálne potreby. A čo tým chceme dosiahnuť?! Rovnostársky, hlúpo, zbytočne a na nič to nebude dobré!
Prepáčte, nedokážem sa na takéto niečo pozerať, a preto som sa rozhodol o tejto problematike tu hovoriť dovtedy, dokedy neoslovím každého jedného poslanca z vás. Viem, že vám to bude nepríjemné, lebo ste si možno mysleli, že pôjdete skorej na víkend. Na druhej strane máte o 1 500 eur vyššie platy a odsedieť si tu, počúvať jeden alebo dva dni navyše veľmi dôležitú tému, aj keď možno 80-krát dokola, je veľmi dôležité, lebo opakovanie je matka múdrosti.
Postupne nám tu pribúdajú poslanci, lebo sa blíži hlasovanie, takže si dovolím osloviť pána. Myslím, že Peter Krupa. Vy na kraji ste? Keď som sa nepomýlil. Neberte to naozaj osobne. Povedal som si, že idem všetkých plus ĽSNS poslanci, to ako nikto mi tu nevenoval vystúpenie, tak aspoň ja vám venujem. A pevne verím, že keď obsah budete počuť, tak si poviete, že v podstate na dobrú vec.
Chcel by som sa vás, pán Krupa opýtať, či by ste si chceli vymeniť váš osud s ktorýmkoľvek dieťaťom z rómskej osady. (Krátka pauza.) Ukazujete, že uhm, čiže asi je vám to jedno. Predpokladám, že nie je vám to jedno, a dovolím si odhadnúť, čo si myslíte. Alebo opýtam sa inak, či by ste sa chceli narodiť ako dieťa v rómskej osade. Takisto vám je to jedno asi (povedané so smiechom), ukazujete. Ale nie je vám to jedno, nechceli by ste sa tam narodiť.
Určite by ste nechceli byť vystavený posmeškom niekde na ulici alebo vystavený tomu, že prídete v 6 rokoch na zápis do školy. Tam bude sedieť teta a učiteľka a teta psychologička a budú sa vás niečo pýtať po slovensky a vy tomu budete rozumieť asi tak ako ja maďarčine. Jednoducho vedieť, čo hovorí, nebudete vedieť, čo sa pýta, tá teta tam potom napíše na papier. A v skutočnosti to bolo odklad, že máte sa teda ďalej sa vzdelávať v rodine, v tom blate na ulici, v tej osade a máte sa ukázať za rok na tom zápise.
A potom prídete ako 7-ročný na ten zápis a teta psychologička znova by sa vás niečo opýtala po slovensky, vy by ste znova rozumeli asi tak ako ja po maďarsky. Zapísala by tam, že ste mentálne postihnutý typu B. Nevedeli by ste, čo tam ani napísala, iba zrazu by ste dostali, že tam máte niekam chodiť do školy, do nejakej špeciálnej školy. Doma máte v chatrči zbitej z dosák trikrát štyri metre v rohu jednu posteľ, na tom ďalších desať kobercov. Večer, keď prídete, roztiahnete koberce po chatrči, ľahnete si a to je vaša posteľ. V druhom rohu v tej chatrče máte nejaký šporák, tam mama niečo navarí. A keď knižku by ste chceli čítať, tak v celej osade tú knižku nenájdete. Vychováva vás ulica, lebo v tej chatrči sa nepomestíte všetci. (Ruch v sále.) A toto je prostredie, v ktorom takto vzdelávaný sedem rokov prídete do základnej školy... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, je 11.00 hod., musím vás prerušiť. Dávam trojminútovú prestávku. Budeme pokračovať hlasovaním.

(Trojminútová prestávka.)

(Po prestávke.)

!!! Vymazať rámček !!!

!!! Vymazať rámček !!!