40. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Ústavnoprávny výbor Národnej rady. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 22. marca 2019 a gestorský výbor do 25. marca 2019.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

A ja tu hovorím o duplicitnom udávaní účtu. Dobre. Takže, kolegyne, kolegovia, ďakujem za vašu pozornosť aj možno všeobecne za pozornosť k tomuto celému balíku zákonov, ktorý postupne predkladáme. Toto je posledný návrh zákona z tohto antibyrokratického balíčka, takže dovoľte mi ho v krátkosti uviesť.
Jeho cieľom je odstrániť povinnosť daňových subjektov oznamovať správcovi dane zmenu čísla účtov vedených u poskytovateľov platobných služieb, na ktorých má správca dane sústredené peňažné prostriedky z jeho podnikateľskej činnosti. Ide o duplicitnú povinnosť, ktorú plnia aj poskytovatelia platobných služieb, to znamená banky či pobočky zahraničných bánk, podľa § 90 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa tohto ustanovenia si banka a pobočka zahraničnej banky je povinná písomne oznámiť daňovému úradu príslušnému podľa sídla alebo trvalého pobytu podnikateľa, ktorý je ich klientom, číslo každého zriadeného a každého zrušeného bežného účtu a vkladového účtu podnikateľa, ktorý je alebo bol ich klientom, a to do desiatich dní po uplynutí kalendárneho mesiaca, v ktorom bol taký účet zriadený alebo zrušený.
Preto máme za to, že táto povinnosť daňových subjektov vrátane podnikateľov je vyslovene neopodstatnená a predstavuje rovnako ako v ďalších jedenástich opatreniach, ktoré som počas tejto schôdze spomenula, zbytočnú administratívnu záťaž, ktorá zaťažuje časovo, ale aj finančne malých a stredných podnikateľov namiesto toho, aby im dával priestor robiť to, pre čo si to svoje podnikanie založili.
Takže toľko k tomuto návrhu zákona. Je to posledný z balíka antibyrokratických návrhov. Poprosím vás o jeho podporu, podobne ako aj ďalších, o ktorých budeme o sedemnástej hlasovať.
Ďakujem, skončila som.

Kolegovia, kolegyne, dovoľte, už teraz neviem, nemám to spočítané, štvrtý či piatykrát vystúpiť po prerušenej rozprave. Šiesty? Šiestykrát vystúpiť vlastne k tomu istému bodu. Myslím, že ani v histórii tu nebol takýto návrh zákona, ktorý by bol toľkokrát, vlastne prerokovávanie toho bodu by bolo prerušené. Ale keďže opakovanie je matka múdrosti, si myslím, že to aj pomôže, lebo náš návrh sa týka problému, ktorý dlhodobo vládna koalícia nerieši. Navrhujeme v ňom, myslím si, že aj možno po desiate, možno na desiatej schôdzi tento návrh predkladáme a pripadá mi to niekedy ako kebyže hádžeme hrach na stenu, aby sme zaviedli povinnosť detí z rómskych osád, aby sa zúčastňovali predškolského vzdelávania.
Keď sme sa minule po tom predošlom prerušení tu rozprávali s poslankyňami SNS, tak pristúpil k nám pán poslanec rómskeho pôvodu z MOST-u – HÍD a hovorí, že prečo tak útočím na Rómov. Tak som sa až musel zasmiať, lebo mi to pripadalo, že asi nechápe buď jazyku, alebo zmyslu týchto vystúpení. Lebo toto nie je útok na Rómov. Toto je podaná ruka deťom v rómskych osadách, ktoré dnes nemajú zabezpečené vzdelávanie a potom od nich chceme, aby sa v tom normálnom vzdelávaní počas základnej školy alebo učňovky nejakým spôsobom chytili.
V skutočnosti to však prebieha tak, že keď dieťa, ktoré nechodí do žiadnej škôlky alebo teda do materskej škôlky, alebo teda do predprimárneho vzdelávania na, počas teda toho svojho raného detstva, keď potom v šiestich rokoch príde na zápis, tak, bohužiaľ, nerozumie tým otázkam, ktoré mu tam sú kladené, lebo jednoducho nerozpráva po slovensky, keďže od začiatku alebo odmalička je vyučovaný alebo je učený, alebo rozpráva sa iba v rómčine, či na ulici, v osade, alebo doma. Tým pádom to dieťa je o jeden mesiac posunuté v zápise. Dáme mu v podstate, ako sme granti, dáme mu rok na to, aby sa dovzdelalo, aby získalo jazykové schopnosti, ktoré, samozrejme, nemá kde získať, a dopadne to tak, že za rok, keď príde, tak znova príde kvázi na zápis a nerozumie, čo sa ho pani učiteľka pýta alebo pani psychologička. Veľakrát potom tie deti skončia v špeciálnych školách, lebo vraj sú mentálne zaostalé.
To vlastne spôsobuje to, že následne do tých detí investujeme približne dvakrát viacej, čo nás stojí vzdelávanie v špeciálnych základných školách v porovnaní s normálnymi základnými školami, a v skutočnosti teda miesto toho, aby sme investovali do detí vtedy, kedy treba do nich investovať, v čase predškolského veku, tak vtedy do nich, sme lakomí, vtedy do nich neinvestujeme, tie tri roky vzdelávania, a potom sa to snažíme dobehnúť tým navýšeným vzdelávaním v špeciálnych základných školách. De facto výsledok vidíme, väčšina týchto absolventov nakoniec skončí ako nezamestnaní alebo ako klienti, profesionálni poberatelia sociálnych dávok, čo zrejme teda nie je prejav nejakého rozumného správania sa zo strany štátu alebo prejav nejakého sociálneho štátu, keď takýmto spôsobom v takejto základnej veci zlyhávame.
Preto náš návrh teda hovorí o tom, aby sme zabezpečili vzdelávanie pre všetky tieto deti, aby sme medzi nimi nerobili rozdiely, či je dieťa väčšinovej, z väčšinovej populácie alebo z rómskeho etnika, aby všetky tieto deti dostali na začiatku rovnakú šancu a aby sme takýmto spôsobom ukázali, že nám nezáleží, kto akej farby pleti je, ale k všetkým ľuďom pristupujeme na Slovensku rovnako.
Priznám sa, dnes po tých piatich prerušeniach ma už ani nebaví, chcel som pôvodne vám to všetkým rad radom opakovať dokolečka, ale keďže dnes sa trošku láme história a pred chvíľkou hlavný kandidát nás, na, ako povedal v tlačovke, na predsedu Ústavného súdu už nebude kandidátom na predsedu Ústavného súdu, nebudem vás nejak ďalej s touto témou vyrušovať. Mrzí ma to. Ani sa mi nepodarilo osloviť všetkých poslancov ĽSNS v tejto veci, ktorým som to v prvom rade chcel predostrieť, lebo naozaj sa ma dotýka, keď ukazujú prstom do osád a nie sú schopní pomenovať, že problémom v skutočnosti nie sú osadníci, ale tí ľudia, ktorí majú kľúče od miešačky dlhé roky a ktorí nezabezpečili, aby, aby tam bol poriadok, aby deti boli od, odmalička vychovávané a aby to v tých osadách fungovalo tak ako inde po Slovensku v normálnych dedinách.
Takže bol by som veľmi rád, aby poslanci z ĽSNS pochopili, že problémom je SMER v tejto veci, ktorý jedenásť rokov vládne a neurobil absolútne nič. V podstate iba dovolili rozkradnúť SNS peniaze najprv určené na rómsku problematiku a teraz MOST-u – HÍD 380 miliónov takisto určených na riešenie rómskej problematiky. Bol by som veľmi rád, aby ste tento návrh zákona podporili, a uvidíme, ako vám záleží na skutočných riešeniach a ako vám záleží na politikárčení.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pán Matovič, len Pán Boh vidí do vášho srdca a len on vie, či ste šialený maniak alebo, a ktorými oligarchami ste platený za to, za tie cirkusy, ktoré v tomto, ktoré ste v tomto parlamente stvárali. Vzhľadom na to, že ste konkrétne oslovili mňa, vzhľadom na to, že ste ma zbabelo osočili a dourážali, pán Matovič, všetky tie nehanebné klamstvá a urážky voči mojej osobe ja vám teraz verejne odpúšťam.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som veľmi krátko, veľmi krátko sa vyjadrila k predkladanému návrhu zákona.
Ja hneď na úvod chcem povedať, že ja som presvedčená o tom, že predkladatelia tohto návrhu zákona sú naozaj že vedení tými najlepšími úmyslami. Je naozaj nepochybné, že deti potrebujú odbornú starostlivosť a vzdelávanie od útleho vedstva, to; od útleho detstva. To je mimoriadne dôležité pre ich optimálny rozvoj po stránke rozumovej, fyzickej, sociálnej, emocionálnej, o tom niet pochýb. A takisto som presvedčená, že tieto najlepšie úmysly viedli k tomu, akým spôsobom sa snaží OĽANO riešiť túto problematiku.
Avšak nedá mi nepovedať predsa len pár poznámok k tomu, že kde sú tie možné problémy v prípade, ak by sa tento návrh zákona naozaj schválil v takej podobe, v akej ho predkladáte. Pokúsim sa to vysvetliť.
Hneď na úvod chcem povedať pár slov k tej motivácii predkladateľov, ktorá je aj v dôvodovej správe napísaná nasledovne, ako hlavná motivácia je uvedené toto: "V rámci vzdelávacieho programu je dôležité motivovať k zvýšenej účasti detí zo sociálne znevýhodneného prostredia na predškolskej príprave už od skoršieho veku, pretože včasnou predškolskou prípravou sa dosiahne potrebná pripravenosť na vstup detí na plnenie povinnej školskej dochádzky, čím sa eliminujú riziká školskej neúspešnosti."
Ono to znie veľmi dobre. Na prvý pohľad. Avšak ja sa domnievam, že by sme už naozaj nemali vnímať predškolské vzdelávanie iba ako prípravu na školu. Mali by sme ho vnímať oveľa komplexnejšie, pretože je to príležitosť na optimálny rozvoj potenciálu dieťaťa. Toto je to hlavné, to je ten hlavný dôvod tohto vzdelávania. Čiže deti ho potrebujú nie preto, aby v šiestom roku veku zvládli základnú školu, ale preto, že základy dôležitých zručností a kognitívnych funkcií sa u nich formujú práve v predškolskom veku.
Isteže platí, že ak sa potenciál dieťaťa primerane rozvíja od útleho veku, prechod do školy je preňho jednoduchší. Ale prestaňme vnímať materskú školu ako tréningové centrum, kde jediným cieľom je natrénovať dieťa na vstup do základnej školy. Skutočnosť, že naše základné školy nevedia pracovať s deťmi, ktoré nemajú vstup do školy dostatočne natrénovaný, ja považujem tiež za problém. Takže toto mi tu chýba. Aj v tej rozprave mi tu chýba takýto komplexnejší pohľad na túto problematiku.
Ja som totiž presvedčená, že by sme sa mali zamerať na dve veci súčasne: Po prvé, skvalitňovať vzdelávanie a starostlivosť v ranom detstve do troch rokov a, samozrejme, aj predškolské vzdelávanie od troch rokov a garantovať jeho dostupnosť. Ale toto ja myslím teraz pre všetky deti.
Po druhé, mali by sme transformovať základné školy na inštitúcie, ktoré vedia prijať akékoľvek dieťa a vedia mu pri učení pomáhať. Ak poviem "a" na úrovni materských škôl, ale nepoviem už toto "b" na úrovni základných škôl, tak mi to tam niekde škrípe, ja to za komplexnosť nepovažujem. Nielen materské školy, ale aj základné školy by totiž mali vedieť odstraňovať bariéry pri učení sa pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo pri deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, teda so zdravotným znevýhodnením napríklad. Mali by dokázať obe, aj materská, aj základná škola, vyrovnávať nerovné šance spôsobené napríklad nerovnakým sociálnym statusom. Mali by dokázať vytvárať motivujúce prostredie, ak ho doma deti nemajú, a všetci vieme, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia ho doma nemajú. A mali by pomáhať slabším žiakom, aj tým, ktorým sa v škole nedarí.
To znamená, že my nemôžeme teraz materskú školu brať ako recept na to, aby deti v základnej škole boli úspešné. My potrebujeme vytvoriť tlak aj na tie základné školy, aby týmto deťom pomáhali ďalej. Čiže tu mi tá komplexnosť naozaj chýba.
Ja osobne mám problém aj so zavedením povinnej škôlky od troch rokov iba pre vybranú skupinu detí, ale zároveň poviem, že mám problém aj s tým zavedením tej povinnosti do súčasného systému, tak ako je dnes nastavený, a to v podstate tento návrh zákona robí. Ja sa pokúsim to vysvetliť.
Je o mne známe, že ja som dlhodobo zástancom aj presadzovateľom tzv. garantovanej škôlky od troch rokov pre všetky deti. To sme tu dávali na tomto mieste ako návrhy zákona viackrát aj spolu s kolegyňou Simonou Petrík, návrh na to, aby každé dieťa na Slovensku malo od troch rokov garantované miesto v materskej škole bez ohľadu na to, z akého pochádza prostredia. Proste to miesto by malo preňho tam byť.
Garancia miesta v škôlke pre všetky deti je v moderných európskych spoločnostiach už dávno normou. Skutočne je. Keď si pozriete rôzne štúdie na úrovni Európskej komisie, tak uvidíte, že tá garancia miesta v škôlke je úplne bežná, len my ju stále nemáme. Môžeme sa sporiť o to, kto má byť tým garantom, či štát, alebo obec, alebo to má byť kombinovaná zodpovednosť, ale faktom je, že vo väčšine európskych krajín majú rodičia zabezpečenú lepšiu dostupnosť predškolského vzdelávania ako u nás. Vo všeobecnosti. V každom prípade hlavným problémom na Slovensku je nedostatok miesta v škôlkach v niektorých lokalitách. S tým jednoducho zatiaľ nevieme pohnúť. Napriek rôznym eurofondom, napriek rôznemu búšeniu sa do pŕs tejto vlády, aká je sociálna, ako to zabezpečí, po dvoch rokoch snáh vieme, že tých odmietnutých žiadostí je stále, sú stále tisíce.
Ja osobne som za rozšírenie programov starostlivosti a vzdelávania v ranom detstve, jednak v oblasti veku, to znamená, rada by som videla viacero takýchto programov podpory aj pre mladšie deti ako pre trojročné, pretože práve neurovedci upozorňujú na to, že do troch rokov sa práve rozvíjajú tie kognitívne funkcie najviac, do troch rokov potrebujú tie deti tej podpory najviac. Takže opäť tá komplexnosť mi tu trošku, trošku chýba. A zároveň by som rada videla aj umožnenie poskytovať tieto programy výchovy a vzdelávania a sociálnej starostlivosti aj u iných poskytovateľov, rozšíriť ten diapazón poskytovateľov a nedávať to všetko len na tie materské školy, pretože sa ukazuje aj vo svete, že to nie je jediný kľúč a jediný model, ktorý môže byť úspešný, ale skôr kombinácia viacerých možností prichádza, nás privádza k úspechu.
V tejto súvislosti chcem podotknúť, viackrát som navrhovala zaviesť pri škôlkach v rezorte školstva aj registráciu tzv. detských skupín, ktoré by boli, plnili by podobnú úlohu v rozvoji predškolákov, boli by ale menšie, mohli by byť flexibilnejšie, ústretovejšie voči potrebám celých rodín. Veď dnes už v systéme také niečo máme. Sú to napríklad firemné škôlky, sú to napríklad tzv. lesné škôlky, veď to treba len do tých lokalít, kde je naozaj málo tých miest pre tých malých škôlkarov, kde je problém s počtom miest, alebo kde máme takéto komunity, ktoré treba dotiahnuť k tomu vzdelávaniu, veď to treba len otvoriť túto možnosť a zaviesť.
Zároveň som viackrát upozorňovala na to, že popri škôlkach, ktoré musia dnes spĺňať prísne normy, je potrebné začať práve v lokalitách s nedostatkom škôlok alebo so zvýšeným počtom detí zo sociálne znevýhodneného prostredia ponúkať vzdelávanie aj v nízkoprahových komunitných centrách. Veď o čo je to vzdelávanie menej kvalitné, ak by sme ho ponúkali cez komunitné centrum, ako keď teraz budeme nútiť tie deti chodiť do materskej školy? Veď to je, to je úplný nezmysel. Tam, kde nám fungujú tie komunitné centrá, tak to umožnime, vtiahnime ich do toho procesu.
Ďalšie argumenty, ktoré sa domnievam, že sa neberú veľmi pri tomto návrhu do úvahy, sú napríklad, že nám chýba príprava učiteľov na vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Veď, prosím vás, nám to chýba aj na úrovni základných škôl, kde je to tak vypuklý problém, že každoročne nám pri testovaní piatakov toto vyskakuje ako jedna z najvážnejších vecí, že my máme tak veľké rozdiely regionálne, pretože im učitelia nedokážu, týmto deťom, pomôcť. No ale do absolútne nepripraveného prostredia materských škôlok bez potrebných učiteľov, ktorí budú na toto pripravení, my ideme zaviesť povinnosť?
Chýbajú asistenti učiteľov. V materských škôlkach zúfalo. Nehovoriac už o základných školách, veď oni chýbajú aj v špeciálnych školách, čo si budeme hovoriť. Takže vy keď nemáte v systéme materských škôl žiadnych asistentov a začnete tam tieto deti z povinnosti umiestňovať, no ako to môže asi dopadnúť?
Chýba odborný personál, špeciálni pedagógovia, psychológovia, terénni pracovníci, logopédi, jazykovo zdatný personál. Kvalifikačné predpoklady na asistentov sme znížili, sme zvýšili tak, že tam nemôžu ísť rómski asistenti napríklad. Čiže ako chcete to dieťa naučiť, aby rozumelo, aby komunikovalo bez týchto asistentov?
Takže mne sa zdá, že uvaliť na rodičov povinnosť 300-eurovej pokuty, teda hrozbu 300-eurovej pokuty bez toho, aby sme toto všetko, čo je na úrovni štátu neriešené systémovo, aby sme my uvalili na rodičov zodpovednosť za toto všetko a pod hrozbou 300-eurovej pokuty od nich chceli, aby tam tie deti dávali, sa mi to zdá trošku nezodpovedné. Pretože v podstate nepomáhame tým deťom nijako, len do tohto systému zavádzame novú povinnosť bez rozmyslu a bez podporných mechanizmov.
Ďakujem za pozornosť.

Pani kolegyňa, očakával som, že aspoň raz poviete, že je to konečne aspoň jeden z krokov, ktorým môžeme začať riešiť tú komplexnosť problémov, ktoré v predprimárnom alebo v primárnom vzdelávaní s deťmi z rómskych komunít máme. Miesto toho som počul iba spŕšku toho, ako nám chýba komplexnosť, ako nám tam chýba riešenie aj pre deti do troch rokov, ako nám tam chýba riešenie aj pre deti na základných školách, aby boli schopné nejako sa integrovať, ako nám chýba v tom návrhu zákona garantované miesto pre všetky deti, ako nám tam chýba návrh na detské skupiny, nízkoprahové vzdelávanie v komunitných centrách; veď to je úplný nezmysel; chýbajú nám učitelia, tak ako môžme takúto vec navrhovať.
Prepáčte, mne to pripadá tak, že keď chce niekto psa biť, palicu si nájde. Naozaj, úprimne, čakal som podporu a nie hanu, ktorá v podstate je podľa mňa extrémne nekonštruktívna, lebo povedal by som možnože, dobre, poďme toto schváliť v prvom čítaní a v druhom čítaní podporme a doplňme tam či teda detské skupiny, doplňme tam riešenie do troch rokov. Hoci na druhej strane nič vám nebráni, aby ste predložili návrh zákona, riešenia do troch rokov, a nič vám nebráni tomu, aby ste predložili návrh zákona, ktorý bude riešiť deti na základných školách, ich integráciu, nič vám nebráni v tom, aby bolo umožnené vzdelávanie nízkoprahové v komunitných centrách.
Prosím vás, robte to, predkladajte na každú schôdzu aj tri-štyri návrhy zákonov. Ale keď to predložíte, tak vedzte, že my vás pochválime a nebudeme vás takto nekonštruktívne kritizovať.

Vážení kolegovia, dovoľte aj mne vystúpiť v rámci tých desiatich minút k tomuto predmetnému návrhu zákona, ktorý odkrýva veľmi vážnu tému, v podstate veď čo iné, len vážne témy dnes tu riešime.
A možno taký trošku pohľad späť mi dovoľte hneď v úvode, na základe, v minulých týždňoch zverejnili výsledky testovania 5. Keď sme už tu hovorili o piatakoch a o testovaní piatakov, tak vieme, že máme už na stole z Národného ústavu certifikovaných meraní a vzdelávania takú súhrnnú správu, ktorá nám popisuje veľmi smutný stav toho, aké sú výsledky. Výsledky žiakov v piatom ročníku, ktorí; najvypuklejšie práve vyskakujú v prípade žiakov, ktorí jednoducho nemali také šťastie a nemajú to najpodnetnejšie prostredie.
Hneď v úvode tejto správy máte uvedené, výsledky horšie ako národný priemer dosiahli okresy Kežmarok, Revúca, Rimavská Sobota a Gelnica. Na úrovni silnej vecnej významnosti. Pokiaľ by sme ale, ja som si tú námahu dal, urobili porovnanie, komparáciu, ak chceme použiť takéto odbornejšie slovo, s už známymi výsledkami porovnávaní v miere zaškolenosti detí, koľko nám vlastne detí chodí do predškolských zariadení, tak zistíme, že tam máme skoro 100-percentnú zhodu, že práve tieto lokality, ktoré už tu boli spomínané, sú tými, kde nás tlačí najviac topánka. A stále to konštatujeme a stále to vidíme. Jednoducho je to stav, ktorý nevznikol včera, je tu dlhodobo a tieto výsledky sa neustále zhoršujú. Z celkového počtu testovaných žiakov z matematiky, ktorý bol 2 041, 4,4 % zo sociálne znevýhodneného prostredia, žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia dosiahli priemernú úspešnosť 22,9 percenta. Naopak, žiaci bez sociálneho znevýhodnenia dosiahli priemernú úspešnosť 60,9.
Pri slovenskom jazyku z celkového počtu 1 822 testovaných detí 4,2 % zo sociálne znevýhodneného prostredia, práve títo žiaci dosiahli priemernú úspešnosť len 23,7 %, naopak, žiaci bez sociálne znevýhodneného prostredia dosiahli priemernú úspešnosť 59,9 percenta.
Čísla. Čísla jednoducho nám hovoria, že stav je mimoriadne zlý a kritický. V januári, možnože ste mnohí z vás postrehli, niektorí si to aj prečítali, tohto roka bola vydaná Inštitútom vzdelávacej politiky v spolupráci s Útvarom hodnoty za peniaze a ďalšími útvarmi, ktoré sú pri jednotlivých ministerstvách, komplexná revízia výdavkov na skupiny ohrozené chudobou alebo sociálnym vylúčením. Je to veľmi smutných 75 strán čítania a zároveň aj porovnávania s tým, keď doteraz niekto, kto o tomto veľmi ani nezavadil, o tento problém, môže porovnať práve, čo je najvypuklejšími problémami. Je tam veľmi veľa dát, o ktorých by sme mohli dlho hovoriť. Napríklad je tam jednoznačne napísané, že máme priamu úmeru, obce, ktoré nemajú materské školy, majú relatívne vysoký podiel rómskej populácie, v číslach vyšlo 18 %, to znamená 198 obcí. A z týchto všetkých obcí podľa zdroja Atlasu rómskych komunít 1 107 obcí, teda z počtu 1 107 obcí bolo celkovo 24-tisíc detí, ktoré vlastne sa nachádzali v tomto prostredí.
Tieto čísla a ďalšie, ktoré by som mohol uvádzať, nám ale nepomáhajú. Máme tu na stole, alebo počujeme o pripravovanom modeli zavedenia povinného jedného roku predškolského vzdelávania, i keď mohli by sme si pozrieť zdvihnutý prst v susednej Českej republike, kde to majú aplikované a kde zisťujú, že už pomaly dochádza k akémusi vytriezveniu z nadšenia, že jednoducho toto je tá cesta, ktorá naozaj pomáha.
Treba si jednoducho rovno povedať, kvázi hovoriť o tom, že keď chceme pomôcť jednej určitej skupine a zavádzame to celoplošne, je určitým riešením, mňa osobne privádza k skeptizmu najvyššieho rangu, pretože tu musí dôjsť jednoznačne k čím skoršej intervencii priamo ku konkrétnym deťom. Možno to znie tvrdo. Možnože v rámci nejakých diskusií, ktoré o tom môžeme tu viesť, tu v parlamente, na odborných konferenciách, diskusných skupinách a tak ďalej, sa nám vidí, že konkrétne navrhované opatrenia v tomto návrhu zákona nie sú úplne top, každopádne ale platí a bude platiť, že už včera bolo neskoro a jednoducho tie opatrenia, ktoré sa mali realizovať v súčasnosti a dlho sme o nich počúvali, sa nezrealizovali. Preto aj na základe skúseností, ktoré mám s ľuďmi, ktorí pôsobia a sú to aj mnohí mladí ľudia, ktorých nachádzame v komunite Teach for Slovakia, ktorí pôsobia práve v tomto prostredí, v prostredí, kde zisťujú práve ľudia, ktorí predtým sa veľmi školstvom nezaoberali, prišli z rôznych sfér a zapájajú do toho svoj um a svoje snaženie, zisťujú, že čím skoršia bude intervencia, tým skôr môžeme tým deťom pomôcť. Jednoducho pohľad, ktorý; pohľad, ktorý je častokrát taký povrchný, jednoducho niekto si myslí, že má nejaký zázračný prútik, ktorým zamáva a to sa vyrieši bez zapojenia, samozrejme, aj iných vecí, ktoré tu už boli spomínané, nám nepomôže.
Berme tento návrh ako jeden z krokov, nie ako za návrh, ktorý všetko rieši, ale ako jeden z krokov. Možno tých prvých, ktoré v súvislosti s ďalšími opatreniami, ktoré môžeme predložiť bez ohľadu na to, ako to dopadne, keďže vieme, že väčšinu tu nemáme, berme to ako jeden z krokov, ktorý ten proces môže začať. Pretože už v mnohých prípadoch je častokrát neskoro.
Ja chápem skepsu a viem, že sú na tieto veci rôzne názory. Ale jednoducho už musíme konečne začať konať. Musíme konať, pretože toto je problém, ktorý nám prerástol cez hlavu, a nestačí o tom len konštatovať tuná v pléne Národnej rady alebo na nejakej konferencii. Musíme už začať konať. A bez ohľadu na to, či to bude zneužívané alebo nebude zneužívané určitým spektrom politikov, ktorí sa snažia využiť predsudky pre to, aby mohli túto tému využiť pre svoje politické body, prihováram sa za to a prosím, aby sme posunutím tohto zákona do druhého čítania a ďalšími zakomponovanými opatreniami sa snažili riešiť problém, ktorý je jednoznačne popísaný a bol tu už veľakrát zopakovaný. Jednoducho vyrástla nám tu stratená generácia, ktorá nebude mať šancu, ak jej nepomôžeme.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Miro, nadviažem na teba, ten, povedzme si tak, rómsky problém tu už máme cez 20 rokov, pretože, no, akonáhle sme aj my, aj oni dostali slobodu, tak my s ňou sa pasujeme doteraz, ale oni si s ňou, žiaľ, poradiť nevedia. A nebudú si vedieť s ňou poradiť, dokým im s tým niekto nepomôže. My už sme tu mali toľko všelijakých zaručených receptov na riešenie tejto problematiky, toľko zhotovených plánov, nebudem hovoriť o tom, koľko peňazí nám vyletelo von komínom na riešenie tejto problematiky, ale všetko sa akosi stratilo a stále čítame, počúvame rovnakú mantru, že rómsky problém tu je a je stále veľmi veľký.
Ja tento návrh veľmi vítam, pretože si myslím, že tie deti z rómskych osád, resp. zo sociálne znevýhodnených podmienok sa skutočne už rodia ako keby s nejakým, ako sa volá, šarlátovým písmenom, skrátka ich podmienky sú oveľa ťažšie ako podmienky nás všetkých ostatných. A to, že dostanú možnosť chodiť do tej škôlky a dostanú tam návyky, ktoré sú pre nás bežných ľudí absolútne normálne v podstate, ale oni, nie je to len, že nevedia po slovensky, oni častokrát tie základné návyky nemajú ani odkiaľ mať.
A v tejto súvislosti si ešte dovolím povedať, že tuším predvčerom išla na RTVS-ke reportáž z Keceroviec, kde sa ide budovať škôlka a v nej vystupovala rómska mamina piatich detí, ktorá túto aktivitu veľmi vítala, pretože ona bude môcť ísť do zamestnania a postaviť sa na vlastné nohy, zarábať peniažky, kým o jej deti bude postarané a na základe toho, že budú v škôlke, sa im dostane možno taký odrazový mostík do života, aký doteraz by im nikto neponúkol.

Ďakujem za slovo. Zareagujem na teba, Miro. Súhlasím absolútne so všetkým a ty veľmi dobre vieš, že v tejto téme my nemáme rozpory, treba týmto deckám naozaj pomáhať. A keď sa niekde rozchádzame, tak možno len v tých detailoch, v tej pomoci.
Ja len chcem aj z tohto miesta ešte raz zopakovať, že veď predsa každý z nás v tej opozícii, komu ležia na srdci tieto deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, konkrétne tie rómske deti, dáva iks návrhov v tomto pléne, takisto sme dávali aj my, aj ja som dávala, aj čo sa týka napríklad tých komunitných centier, na minulej schôdzi bol návrh, aby mali k dispozícii napr. učebné pomôcky tieto deti, keď tam prídu aspoň z tej školy si robiť domáce úlohy, aby sme toto robili. No všetko sa to splachuje, táto koalícia to všetko spláchla zatiaľ.
Ja čo som mala tú kritickú poznámku, chcela som len povedať svoju pochybnosť a ja tú pochybnosť naozaj mám veľmi silnú. Akákoľvek povinnosť zavedenia nejakého, nejakej povinnej dochádzky do inštitúcie, ktorá dnes funguje tak, ako funguje, bez tých potrebných zmien, ktoré tam naozaj je potrebné urobiť, tak samotná táto dochádzka, povinnosť dochádzať do inštitúcie, nám nevyrieši problém. Ja upozorňujem všade na to, že naozaj pokiaľ sa to prostredie nezmení a nezmenia sa tam ľudia, ktorí im budú vedieť pomôcť, a budú tam tie programy naozaj pre ne vytvorené také, že ich potiahnu, tak tá samotná dochádzka nám toto nevyrieši. Preto som v tejto chvíli, v tejto situácii naozaj neviem podporiť takúto povinnosť, ktorá sa ukladá rodičom, keď vieme napríklad to, že priemerná vzdialenosť materskej školy od miesta bydliska je dnes šesť kilometrov, tak ja si chcem predstaviť tie matky, ktoré naozaj idú aj s mladšími deťmi pod pazuchou po tej ceste, kde chodia tie autá, aby tých šesť kilometrov prešli pešo, lebo nemajú na autobus. Viete, to sú všetko tieto súvislosti, ktoré si k tomu treba primyslieť. Ja len na to toľko.