40. schôdza

Ďakujem pekne. Ja myslím, že tento Ústavný súd je naozaj takou špičkou ľadovca toho, ako politici, a teda vládni politici, koaliční politici, obsadzujú jednotlivé nezávislé úrady. Ja by som len chcel naozaj doplniť tú paletu toho, čoho sme tu, čoho sme tu boli svedkom, kde všade sa politici uplacíruvavajú. A takými peknými príkladmi je napríklad ÚRSO (Úrad pre reguláciu sieťových odvetví), kde je dnes pán Jahnátek, bývalý, teda neviem, ešte možno aj stále člen SMER-u. Pán Kažimír smeruje do Národnej banky Slovenska. V NBÚ je šéfom pán Magala. Máme tu Úrad pre normalizáciu a metrológiu - pán Pavlis. Na Telekomunikačnom úrade je nominant SMER-u. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, bývalý predseda odstúpil práve preto, že sa jednalo o politizáciu úradu.
A teraz vidíme vlastne Ústavný súd ako naozaj taká špička, ten olymp, ako to aj nazývame, kde opäť chcú smerovať a už aj smerovali v minulosti a sú tam straníci vládnej koalície. A naozaj tu je vidieť, že tu si vládna koalícia ide sprivatizovať vlastne celý štát. Pretože ak tieto nezávislé inštitúcie, nezávislé úrady, ktoré by mali byť z princípu nezávislé a kde by mali byť odborníci a sa tam tlačia politici, tak ja sa pýtam - čo chceme teda tým odborníkom nechať? Čo chceme tým morálnym, čestným odborníkom nechať, keď všetko obsadia či už slúžiaci, alebo vyslúžilí politici? Toto je tá najväčšia tragédia toho celého procesu. Nehovoriac o tom, že akí politici chcú smerovať na Ústavný súd.
Ďakujem.

Ďakujem za vaše reakcie. V podstate som naozaj veľmi zvedavý, ako dnes bude reagovať tajný spolupracovník hlavnej správy rozviedky s krycím menom ESTR pán Kresák. Lebo čo som postrehol včera v televízii, do jednej televízii dal reakciu, že on pozná obsah toho spisu a nesedia tam dátumy, lebo on vtedy bol v Amerike a podobne. A v druhej televízii bola, čuduj sa svete, reakcia, ja som nevedel o existencii takého spisu. Takže myslím, že dneska to dá buď na maznáka, na plagiátora alebo ďalšie, ďalšie vzory, ktoré dokážu sa vykrúcať a krútiť ako hady pred televíziou a popierať svoju vinu.
Áno, uznávam, že môžu byť v registroch aj ľudia, o ktorých, ktorí možno sa tam dostali tak, že v skutočnosti boli záujmové osoby, ale niekto chcel im možno ublížiť, dal ich ako tajných spolupracovníkov a priamo na stránke Ústavu pamäti národa je, áno, aj náš kolega Ján Budaj. Priamo na stránke Ústavu pamäti národa je napísané, citujem: "Mnohé ďalšie dokumenty však poukazujú na skutočnosť, že Ján Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval."
Na rozdiel od tajného spolupracovníka ESTR pána Kresáka, kde je podľa mojich informácií priamo v tom akosi omylom neskartovanom zväzku a spise sú zápisy o tom, koľko stretnutí s agentami ŠtB pán tajný spolupracovník ESTR absolvoval. A iné dôkazy o tom, že táto spolupráca bola aktívna, veľmi plodná a veľmi rozsiahla.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem povedať, že vo svojom vystúpení nechcem a ani nebudem hovoriť, čo je v súvislosti s voľbou ústavných sudcov snáď najmedializovanejšie, teda nebudem hovoriť o otázke, či bývalý predseda vlády Robert Fico spĺňa alebo nespĺňa ústavné podmienky na svoju kandidatúru. Napokon túto otázku sme dopodrobna rozobrali na ústavnoprávnom výbore a môj postoj je celkom zrejmý z hlasovania, kde som opakovane hlasoval proti tomu, že podmienky kandidatúry spĺňa.
A neurobil som to preto, že by som sa na strane tzv. štandardnej opozície, že by som podporoval strany, ktorých prípadná vláda v budúcnosti by bola pre Slovensko a Slovákov rovnako katastrofálna, ako je tá súčasná vláda SMER-u, SNS a MOST-u - HÍD. Keď som hlasoval takpovediac proti Ficovi, urobil som tak preto, že dokumenty, ktoré predložil na ústavnoprávnom výbore, ma jednoducho nepresvedčili o tom, že spĺňa podmienky, ktoré vyžaduje ústava. A ani ja a ani nikto druhý z Ľudovej strany Naše Slovensko nemieni privierať oči nad nedodržiavaním zákona zo strany politikov a tobôž nemienime zachraňovať ľudí, ktorí Slovenskú republiku priviedli do stavu nesvojprávnej kolónie Európskej únie. Každopádne bolo by chybou, ak by bola táto rozprava len o jednom uchádzačovi, a preto radšej prejdem k celkovému hodnoteniu voľby kandidátov na ústavných sudcov.
Ako člen ústavnoprávneho výboru som mal možnosť absolvovať trojdňové vypočutie 39 uchádzačov o funkciu sudcu Ústavného súdu. Toto vypočutie sa tešilo veľkému záujmu médií a sledovalo množstvo ľudí, no napriek tomu som presvedčený o tom, že aj na tomto mieste je potrebné zosumarizovať jeho výsledky a povedať najmä vám poslancom Národnej rady, ktorí sa vypočúvania nezúčastnili, všetko podstatné o uchádzačoch, o ktorých už čoskoro budeme všetci rozhodovať.
Na prvom mieste si musíme všetci uvedomiť, že naším rozhodnutím o tom, koho z uchádzačov posunieme prezidentovi na vymenovanie, výrazne ovplyvňujeme to, kto bude celých 12 rokov rozhodovať na tom najdôležitejšom súde v našej republike na Ústavnom súde, a to o ničom menšom ako o Slovensku a o všetkých jeho občanoch. Pretože je to práve Ústavný súd, ktorý môže akékoľvek zákony, akékoľvek iné všeobecne záväzné predpisy a dokonca aj dojednané medzinárodné zmluvy zmiesť zo stola tým, že ich vyhlási za nezlučiteľné s ústavou. A je to Ústavný súd, ktorý môže zvrátiť aj priebeh volieb a referenda tým, že ich vyhlási za neplatné. A napokon je to Ústavný súd, ktorý je poslednou inštanciou na Slovensku, ktorá môže ochrániť základné práva a slobody našich občanov, poslednou inštanciou, ktorá môže zabrániť tak nástupu novodobej totality u nás, ako aj nástupu bezbrehého liberalizmu rozkladajúceho našu slovenskú spoločnosť a prevracajúceho stáročné hodnoty, ktoré nám odovzdali naši predkovia.
Svojím spôsobom teda rozhodujeme o tom, aký charakter bude mať Slovenská republika. Čo všetko, aké zákony, aké práva, aké povinnosti, aké konanie štátnych orgánov a iných subjektov bude u nás platiť, pretože to bude v súlade s ústavou, a čo, naopak, bude takpovediac za hranou, čo bude na Slovensku nemožné, pretože to Ústavný súd vyhlási za protiústavné.
Rozhodujeme tak v podstate o budúcnosti Slovenska a Slovákov. A práve preto nemôžeme pri výbere uchádzačov na funkciu ústavných sudcov pozerať len na formálne splnenie ústavou stanovených podmienok na vzdelanie, na prax, funkcie či vedeckú alebo publikačnú činnosť v oblasti práva a súdnictva, teda na veci, ktoré si každý z nás vie nájsť ľahko v životopisoch či motivačných listoch jednotlivých uchádzačov. Ale, naopak, musíme prihliadať na morálny kredit a na hodnoty, ktoré títo uchádzači vyznávajú. Dostať totiž na Ústavný súd sudcov, ktorí nemajú jasno v základných etických či právnych otázkach, ktorí nemajú odvahu otvorene hovoriť o svojich názoroch na súčasné, hoci aj kontroverzné témy alebo ktorí svojou hodnotovou orientáciou idú proti duchu samotnej ústavy, proti podstate nášho štátu a jeho základným záujmom, dostať takýchto sudcov na Ústavný súd by bolo z našej strany nielen nezodpovedné, ale vo svojej podstate by to nebolo nič iné ako vlastizradou.
Našou úlohou a naším poslaním ako zákonodarcov a politikov reprezentujúcich vôľu ľudí nie je totiž nič iné, ako ochraňovať, strážiť a presadzovať záujmy Slovenskej republiky a jej občanov, a to je aj zodpovedným rozhodovaním pri kreovaní jednotlivých štátnych orgánov. A toto jedine, toto musíme mať na zreteli pri každom rozhodovaní, a teda aj pri rozhodovaní o budúcej podobe Ústavného súdu.
A mal som to na zreteli aj ja, keď som všetkým uchádzačom kládol počas ich vypočúvania na ústavnoprávnom výbore tie isté otázky, ktorých cieľom bolo zistiť, ako sa jednotliví uchádzači stavajú k problematike zvrchovanosti Slovenskej republiky a ku koncepcii rodiny ako základnej a najdôležitejšej bunke každej ľudskej spoločnosti.
Aby som bol konkrétnejší. Na prvom mieste ma zaujímal ich pohľad na to, ako vnímajú zvrchovanosť Slovenskej republiky ako princíp zakotvený hneď v prvom článku, v prvom riadku a v prvom vete našej ústavy, a to v súvislosti s tým, čo sa uvádza v čl. 7 ods. 2 ústavy.
Na vysvetlenie: Až do 1. júla 2001 bola Slovenská republika bezpochyby zvrchovaným a nezávislým štátom. Po 1. júli 2001, keď bola Ústava Slovenskej republiky novelizovaná a pribudol tam sporný čl. 7 ods. 2, sa všetky naše zákony, všetky slovenské zákony a tým fakticky aj celá Slovenská republika podriadili právu Európskej únie. V praxi to znamená dve jednoduché, ale pritom fatálne následky pre Slovensko:
1. Čokoľvek si u nás v tomto parlamente schválime, akýkoľvek zákon na Slovensku prijmeme v oblasti hospodárstva, ekonomiky, ale aj v mnohých ďalších oblastiach, ktoré rieši Brusel, platí to len dovtedy, dokým Európska únia nerozhodne inak. Prečo? Pretože podľa čl. 7 ods. 2 ústavy majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
2. Ak Európska únia prijme nejaké nariadenie či smernicu, nech by išlo o akúkoľvek hlúposť, nech by boli tieto predpisy aj absolútne v rozpore s našimi národnými záujmami, Slovenská republika ich musí jednoducho akceptovať a dodržiavať, a to bez ohľadu na to, či s nimi my ako zákonodarcovia súhlasíme, bez ohľadu na to, či s nimi súhlasia občania Slovenskej republiky, ktorí nás volili a ktorých tu zastupujeme.
Ak teda máme v ústave článok, ktorý nadraďuje právo Európskej únie pred právom Slovenskej republiky, o zvrchovanosti, resp. suverenite nášho štátu nemôže byť ani reč. Nezáleží pritom, či sme sa vzdali len časti suverenity alebo či sme preniesli na Európsku úniu len výkon našich práv, tak ako to uvádzali niektorí uchádzači, pretože ak sa vzdáme čo i len časti suverenity, ak budú naše štátne práva vykonávať nie naše vlastné štátne orgány, ale cudzinci, teda cudzia moc, už nie sme viac suverénny štát. Suverenita totižto nie je nič iné ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu aj navonok. A neznamená nič iné ako to, že štát nie je podrobený vôli a záujmom iného štátu alebo vôli medzištátnych združení.
V prípade Európskej únie všetci dobre vieme, že náš štát je celkom závislý od toho, čo k nám príde z Bruselu, že náš štát sa nepodrobuje vôli svojich občanov, ale vôli cudzincov, záujmom cudzej moci, záujmom a rozhodnutiam Bruselu, na ktoré nemáme prakticky žiaden reálny vplyv.
Žiaľ, ako som mal možnosť počuť z úst samotných uchádzačov, okrem uchádzača, ktorého som navrhol ja sám, Dr. Hrádeka, sa nenašiel ani jeden jediný, ktorý by vnímal naše členstvo v Európskej únii ako ohrozenie našej zvrchovanosti. Tí, čo majú mať na zreteli ochranu ústavnosti, a teda aj ochranu princípov, na ktorých Slovenská republika vznikla a na ktorých musí stáť, ak nemá byť nejakou nesvojprávnou kolóniou, tak títo uchádzači sa zmohli len na suché konštatovanie, že sme sa dobrovoľne pripojili k Európskej únie na základe referenda a teda že musíme tento stav, toto podriadenie cudzincom, ktoré ja nenazvem inak ako otrockým podriadením, že ho musíme jednoducho akceptovať.
Niektorí z nich prišli dokonca s názorom, o ktorom ani netušili, že bude za pár dní potom prekonaný rozhodnutím samotného Ústavného súdu. Vraj jednotlivé ustanovenia ústavy nemôžu byť vo vzájomnom rozpore. Tento trocha naivný názor, ktorý mal veľmi jednoducho vyriešiť problém zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie bez toho, aby sa nad ním museli ďalej zamýšľať, im vyvrátil 30. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vo veci bezpečnostných previerok sudcov a kandidátov na vymenovanie sudcov konštatoval vzájomný rozpor jednotlivých ustanovení ústavy.
Ústavný súd pritom vyslovil veľmi dôležitú vetu, citujem: "Ústava Slovenskej republiky obsahuje implicitné materiálne jadro, pričom základ tohto implicitného materiálneho jadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a tomuto jadru nemôžu odporovať ani ústavné zákony."
Konštatoval tak fakticky, že akýkoľvek ústavný zákon prijmeme, teda aj ústavný zákon, ktorý v roku 2001 podriadil naše právo právu Európskej únii, musí byť v súlade s princípmi vyjadrenými práve v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že Slovenská republika je nielen demokratický a právny štát, ale na prvom mieste že je štát zvrchovaný. A práve tieto princípy aj ochranu musí mať na zreteli každý ústavný sudca.
Poďme ale ďalej. Ešte viac ako v prípade postoja k zvrchovanosti vo vzťahu k Európskej únii sa jednotliví uchádzači demaskovali pri hodnotových otázkach, na ktoré som sa ich pýtal. Väčšina z nich sa práve pri týchto otázkach krútila ako hadi a alibisticky sa vyhovárala na to, že nie je vhodné, aby sa kandidát na sudcu vyjadroval k témam, ktoré môžu byť v budúcnosti predmetom konania na Ústavnom súde.
V skutočnosti práve preto, že Ústavný súd môže byť v budúcnosti tým orgánom, ktorý rozhodne v konečnom dôsledku o tom, či u nás budú platiť registrované partnerstvá homosexuálov či iných sexuálnych deviantov, alebo adopcie detí týmito indivíduami, práve preto je mimoriadne dôležité, aby sme vedeli, aký názor majú uchádzači na funkciu ústavných sudcov, názor na tieto etické témy.
A rovnako tak je dôležité, aby sme vedeli ich postoje k tzv. Istambulskému dohovoru, na ktorý som sa ich pýtal, pretože práve ten pod zámienkou ochrany žien pred domácim násilím pretláča tzv. gender ideológiu, ktorá popiera prirodzené rozdiely medzi mužmi a ženami a vychádza z pomätenej predstavy, že človek sa rodí ako osoba bez rodu, pričom rod sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy alebo procesom sebaurčenia. Čiže inými slovami, že svoje pohlavie si môžme slobodne vybrať, že sa môžme kedykoľvek rozhodnúť, či budeme vychovávať z našich synov ženy a z našich dcér mužov.
Poviem to jednoznačne. Každý, kto má na zreteli naše národné záujmy, každý, kto nechce, aby naše deti či vnuci žili v degenerovanej spoločnosti, v ktorej bude za normálne považované aj tá, za normálne považované aj tie najväčšie zvrhlosti, každý rozumný človek musí dbať na to, aby rozhodujúcu moc v našom štáte, a to aj súdnu moc a zvlášť súdnu moc na Ústavnom súde, nemali liberáli ani iní nezodpovední jedinci, ale ľudia, ktorí sa dôsledne držia a napĺňajú to, čo je napísané v samotnej preambule našej ústavy. V preambule, kde sa píše o pamätaní na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov, kde sa píše o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve.
Žiaľ, ako som mal možnosť zistiť na vypočúvaní uchádzačov o funkciu ústavných sudcov, Slovensko sa nachádza ešte v horšom bahne, ako som si myslel. Ak totiž z 39 uchádzačov nájdeme nanajvýš dvoch alebo troch, ktorí odmietajú zvrhlú protispoločenskú, a trúfam si povedať, aj protiústavnú agendu liberálov, a ostatní buď mlčia, alebo dokonca otvorene túto agendu podporujú, ako napríklad dnes už odstúpivšia kandidátka rektorka Akadémie policajného zboru Lucia Kurilovská, tak potom sa takmer so stopercentnou istotou dostanú na Ústavný súd ľudia, ktorí Slovensko a jeho spoločnosť pri prvej príležitosti svojimi rozhodnutiami zničia. A to práve, páni poslanci, nemôžeme dopustiť.
Ak mám teda vyjadriť dojem, aký som nadobudol z tohto vypočúvania, niekoľkými jednoduchými slovami, tak poviem, že som bol svedkom zbabelosti, svedkom vykrúcania, svedkom nerozhodnosti takmer všetkých uchádzačov, a to nielen v aktuálnych etických otázkach, ale dokonca aj v otázkach medzinárodného práva, ktoré Ústavný súd takisto rieši, keďže posudzuje súlad medzinárodných zmlúv s ústavou. Za všetky len dva príklady.
Keď som samotnej predsedníčke Najvyššieho súdu Daniele Švecovej položil otázku, ako sa pozerá na problematiku budovania múrov rozdeľujúcich obyvateľov jedného štátu, konkrétne na budovanie múrov rozdeľujúcich dokonca už aj diaľnice v štáte Izrael na židovskú a palestínsku časť, teda o problematike, ktoré mnohí, mnohé ľudskoprávne organizácie vnímajú ako prejav apartheidu, nedostalo sa mi absolútne žiadnej odpovede. Pani Švecová sa proste odmietla na túto tému vyjadriť.
A podobne keď som sa iného uchádzača opýtal na to, ako vníma útok Spojených štátov na Irak bez toho, aby boli Spojené štáty sami napadnuté a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, či toto nie je agresia z hľadiska medzinárodného práva, opäť som sa nedočkal žiadnej odpovede.
Akoby sa viacerí uchádzači báli vyjadriť svoj názor na tieto témy len preto, že sa negatívne dotýkajú štátov, ktoré u nás nemožno kritizovať, a to, bohužiaľ, ani na tejto parlamentnej pôde, ak, samozrejme, ako poslanci nechceme dostať tisíceurovú pokutu, tak ako sa to stalo poslancom Mizíkovi a Mazurekovi.
No čo ma najviac prekvapilo, nebolo to, že sa na Ústavný súd chcú dostať väčšinou eurohujeri alebo ktorí, kandidáti, ktorým slovenská zvrchovanosť nič nehovorí, ani to, že tam chcú ísť ultraliberáli podporujúci práva deviantov, najviac ma prekvapilo, že ústavnými sudcami sa chcú stať aj takí odborníci a "ochrancovia ľudských práv", ktorí už teraz svojimi rozhodnutiami zasahujú do základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Mám na mysli napríklad sudcu Najvyššieho súdu Petra Melichera, ktorý aj pred ústavnoprávnym výborom obhajoval svoje rozhodnutie nezaregistrovať jedno mládežnícke občianske združenie, pričom ako dôvod uviedol okrem iného aj to, že v stanovách malo toto združenie ako svoj symbol uvedenú hymnickú pieseň "Hej, Slováci!". Teda aj na vypočúvaní pred ústavnoprávnym výborom som sa dozvedel, že podľa sudcu Najvyššieho súdu, ktorý chce byť už aj ústavným sudcom, je fakticky nelegálne používať pieseň, ktorú vytvoril ešte v roku 1834 štúrovský básnik Samo Tomášik, ktorú používa nespočetné množstvo rôznych organizácií a jednotlivcov a dokonca aj súčasná vládna Slovenská národná strana. Tak toto je podľa tohto kandidáta niečo, čo je dôvod na to, aby občianske združenie nemohlo byť riadne zaregistrované.
Ale máme tu ešte jedného kandidáta, ktorý chce byť na jednej strane sudcom Ústavného súdu, ale na strane druhej mu nerobí problém, aby ako poslanec Národnej rady zahlasoval za zákon, ktorý je podľa Ústavného súdu protiústavný, a to nie v nejakej technickej záležitosti, ale priamo vo veci základných práv a slobôd. A ten kandidát nie je nikto iný ako dnes už bývalý člen ústavnoprávneho výboru za MOST - HÍD Peter Kresák. Ten Kresák, o ktorom tu včera pán poslanec Matovič hovoril ako o vedomom spolupracovníkovi ŠtB. Ten poslanec Kresák hlasoval za novelu bývalej ministerky Žitňanskej, novelu Trestného zákona, ktorá pod zámienkou boja s extrémizmom zásadným spôsobom zasiahla do práva na slobodu prejavu. A nehovorí to ja. Konštatoval to 9. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vyslovil, že niektoré ustanovenia tzv. extrémistických trestných činov sú v rozpore s čl. 24 ústavy, ktorý hovorí práve o slobode prejavu. A za toto zahlasoval pán poslanec a kandidát na ústavného sudcu Peter Kresák.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak má byť toto vizitka kandidátov na ústavných sudcov, tak nás naozaj Pán Boh ochraňuj, pretože ak sa správne nerozhodneme a takíto ľudia sa na Ústavný súd dostanú, tak potom sa môžme rozlúčiť nielen s poslednými zvyškami našej nezávislosti a s poslednými zvyškami tradičných a stáročiami overených hodnôt, ale aj s poslednými zvyškami slobody prejavu. Potom môžme z našej ústavy vymazať hneď prvú vetu, že sme zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Prosím, pamätajte na to pri svojej voľbe. A hlasujte za takých kandidátov, ktorí možno nie sú najväčšími odborníkmi na ústavné právo, za ktorými možno nie sú desiatky učebníc či súdnych rozhodnutí, ale ktorí sú morálne bezúhonní a dôsledne dbajú na tie najzákladnejšie princípy, na ktorých stojí a musí stáť aj po našej voľbe slovenský štát.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, zvyčajne sa teda neprihlasujem do diskusie s poslancami vašej politickej strany, ale rád by som povedal, že si tu vyprosujem, aby sa na pôde Národnej rady Slovenskej republiky označovali ľudia s inou sexuálnou orientáciou za sexuálnych deviantov.
Ja za deviantov považujem ľudí, ktorí majú vo svojej strane tých, ktorí nosia hákové kríže vytetované na hrudníku, a tých, ktorí rozdávajú neonacistické symboly chorým ľuďom a zdravotne postihnutým. Takže sa, prosím, spamätajte, dobre?!

Pán poslanec Klus, keď je niekto vrah, označíme ho, že je vrah. Keď je niekto zlodej, označíme ho, že je zlodej. Keď je niekto duševne chorý a je sexuálny deviant, tak je to jednoducho sexuálny deviant bez ohľadu, čo si vy vo vašej liberálnej hlave o tom myslíte. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, volíme kandidátov na ústavných sudcov, ktorí budú najbližších dvanásť rokov tvoriť väčšinu, výraznú väčšinu, deväť z trinástich, ústavných sudov. Je to jedna z možno, možno z najdôležitejších vecí, ktorú tento parlament za celé svoje volebné obdobie vykoná.
Je asi príznačné, že najčastejšie spomínaným menom pri celej voľbe je Robert Fico. Nie je to preto, lebo by bol Robert Fico taký vynikajúci právnik, ktorý tak vysoko vyčnieva nad všetkých ostatných. Do istej miery je to preto, že Robert Fico je politik, je predsedom najsilnejšej vládnej strany, je trojnásobný premiér. Polarizuje spoločnosť, polarizuje politickú scénu a samozrejme, že máme naňho rôzne názory. Ale to samé by zrejme nestačilo, aby, aby sa všetka pozornosť alebo skoro všetka pozornosť v súvislosti s voľbou kandidátov na ústavných sudcov strhla na jedného človeka.
Ja sám si nemyslím, že by politici alebo bývalí politici nemohli byť ústavnými sudcami a nemohli byť dobrými ústavnými sudcami. To samé osebe Roberta Fica nediskvalifikuje.
V mojich očiach ho diskvalifikuje to, ako pôsobil, ako pôsobil ako politik, čo všetko je za ním. To, že Robert Fico je priamo zodpovedný za vytvorenie súčasného oligarchického a korupčného systému, ktorý tu už roky máme, a za jeho udržiavanie - ale ani to by nestačilo. To by bolo na pár poznámok. Je to možno náhoda, ale Robert Fico sa stal hlavnou témou volieb kandidátov na ústavných sudcov práve pre niečo, čo je podstatné z hľadiska významu Ústavného súdu, a to sú pravidlá. To je dodržiavanie pravidiel a porušovanie pravidiel.
Snaha vyhnúť sa pravidlám, nalomiť ich alebo ohnúť vo svoj prospech sprevádza Roberta Fica celý jeho aktívny politický život. Keď sa v roku ´98 po rokoch mečiarizmu dostala k moci široká koalícia, ktorá tvorila prvú Dzurindovu vládu, Robert Fico bol úspešným a populárnym politikom jednej z koaličných strán, Strany demokratickej ľavice, a mal zálusk na post generálneho prokurátora. Nemohol sa stať generálnym prokurátorom, keďže nemal vek, ktorý zákon o prokuratúre pre výkon funkcie generálneho prokurátora predpokladá. Nespĺňal teda jednu z podmienok a bolo to evidentné. Boli vtedy dokonca úvahy, že či nezmeniť zákon o prokuratúre, neznížiť tú vekovú hranicu, aby sa úspešný a ambiciózny politik mohol stať generálnym prokurátorom. Našťastie nikto sa k tomu neodhodlal, a teda vtedajšia vládna koalícia rozhodne nechcela účelovo meniť zákon o prokuratúre, aby sa jeden z jej politikov mohol stať generálnym prokurátorom. Niektorí dodatočne ľutovali, že škoda, škoda, že sme neumožnili Robertovi Ficovi stať sa generálnym prokurátorom, nebol by v roku 2000 založil stranu SMER a možno celé slovenské dejiny v posledných rokoch mohli vyzerať inak. Trochu inak, asi nie úplne inak. Ale ja si myslím, že to bolo dobré, lebo pravidlá sa nemajú účelovo prispôsobovať záujmom jednotlivých osôb.
Tak to bolo v roku 1998 a tak to je aj dnes. Lebo dnes sme svedkami niečoho veľmi podobného, opäť tu máme nejaké pravidlo, opäť tu máme ústavou stanovené podmienky pre výkon funkcie ústavného sudcu, opäť ich Robert Fico nespĺňa a opäť tu máme snahu účelovo zmeniť podmienky stanovené ústavou, inak vyložiť text ústavy, text ústavnej podmienky oproti tomu, ako sa vykladal doteraz. Rozdiel je len v tom, že v roku 1998 bol Fico jedným z poslancov druhej najsilnejšej koaličnej strany, dnes je Robert Fico predsedom najsilnejšej koaličnej strany, donedávna premiérom a môžeme si myslieť, čo chceme, ešte stále je najvplyvnejším politikom vládnej koalície aj najvplyvnejším a najsilnejším politikom na Slovensku a má na to silu, aby tie pravidlá menil a ohýbal.
Hovorili sme o tom obsiahlo na výbore, ale myslím si, že je potrebné zmieniť to aj v pléne, lebo niektorí kolegovia tu stále šíria, že však on tie podmienky spĺňa. Z dokladov, ktoré Robert Fico predložil na zasadnutí výboru, teda pred zasadnutím výboru, ktoré boli súčasťou jeho životopisu a dokladov, ktoré boli priložené, možno si to sám neuvedomil, vyplývala právnická prax v rozsahu 13 rokov a 9 mesiacov, teda v období 13 rokov a 9 mesiacov, pričom tam bola zahrnutá aj základná vojenská služba, ktorú Robert Fico v tomto období absolvoval, ale teda neboli tam presné mesiace. Pretože ústava stanovuje podmienku byť činný v právnickom povolaní najmenej 15 rokov a uznesenie Národnej rady z roku 2006, z apríla 2006 hovorí o tom, ako túto podmienku chápať, a hovorí o tom, že byť činný v právnickom povolaní znamená, že pre takéto povolanie sa na základe zákona alebo na základe všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý je vydaný na základe zákona, predpokladá, že právnik, že teda tú konkrétnu pozíciu povolanie alebo verejnú funkciu môže zastávať iba osoba, ktorá má dosiahnuté vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa. Takými boli v kariére Roberta Fica pozície, keď bol zamestnaný na ministerstve spravodlivosti, práve pri príležitosti jeho kandidatúry sme sa dozvedeli, že je zamestnaný až dodnes, až dodnes mu trvá štátnozamestnanecký pomer s ministerstvom spravodlivosti, ale je uvoľnený na výkon verejnej funkcie od 1. mája 2000. Čiže obdobie od 1. mája 2000 mu započítať nemožno, možno mu započítať to obdobie od, od augusta, od 1. augusta 1986 do 30. apríla 2000, keď bol pracoval na právnickom ústave, resp. právnickom inštitúte a keď bol agentom pre zastupovanie Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva. Nemožno mu tam započítať výkon funkcie poslanca Národnej rady, lebo zákon ani ústava nepredpokladajú, že by poslancom mohol byť iba právnik. Nemožno mu tam započítať výkon funkcie premiéra, pretože ústava ani zákon nepredpokladajú, že premiér alebo iný člen vlády môže byť iba právnik. Nemožno mu tam započítať roky, keď formálne, si to predstavte, od roku 2000 a dodnes, do roku 2019, je stále v štátnozamestnaneckom pomere s ministerstvom spravodlivosti, lebo v tom nie je činný. Rovnako mu tam nemožno započítať roky advokácie, lebo v momente, keď sa stal členom Slovenskej advokátskej komory, tak mu bol výkon advokácie pozastavený a nikdy funkciu advokáta nevykonával.
Ja keď som si študoval materiály, ktoré jednotliví uchádzači predložili, tak som prišiel na túto nezrovnalosť a upozornil som na ňu na zasadnutí výboru s tým, že som netvrdil kategoricky, že to je všetko a že nemôže byť, nemôže byť niečo iné, tvrdil som iba, že z dokladov, ktoré nám Robert Fico predložil, vyplýva táto pochybnosť a máme zasadnutie výboru, na ktorom to môže vysvetliť. Mohol to vysvetliť, mohol dodať nejaké ďalšie doklady. Napríklad také, takéto pochybnosti vznikli s pani štátnou tajomníčkou Jankovskou, kde kolega Beblavý upozornil na to, že, že je možné, že do, do výkonu právnickej činnosti si započítala aj obdobie, keď bola na materskej a rodičovskej dovolenke. A pani Jankovská obratom v priebehu niekoľkých hodín poslala členom výboru potvrdenia, ktoré dokazovali, že to tak nie je, že rodičovskú dovolenku absolvovala ešte pred tým obdobím, ktoré uvádza ako výkon právnického povolania.
Robert Fico najprv zareagoval, že je to trápne, spochybňovať jeho, jeho právnickú minulosť, lebo veď kto už by si dovolil spochybňovať Roberta Fica ako právnika, ale to je len taký starý inštinkt, že predsa Roberta Fica spochybňovať nemožno, on je taká autorita, ktorú, na ktorú sa nesiaha.
No ale keďže aj s opozičnými kolegami sme trvali na tom, že tie doklady, ktoré sú predložené, sú nedostatočné, začal Robert Fico posielať ďalšie. Najprv nám poslal články stiahnuté z internetu a vytlačené veľkým alebo zase neprimerane malým písmom články, kde bolo, bolo uvedené, že text článku pokračuje pod videoreklamou, ani, ani toto tam neodstránil, a teda vyzerá, vyzeralo to, ako keby si z nás robil srandu.
V tejto situácii sme hlasovali na výbore, či spĺňa podmienky a pri 39 uchádzačoch sme konštatovali, že spĺňajú podmienky dané ústavou, pri jednom jedinom sme to nekonštatovali. Neprijali sme ani opačné stanovisko, ale to sa stáva úplne bežne pri hlasovaní výboru, že sa na niečom nezhodne, že neprijme nejaké stanovisko. Stáva sa to pri, pri rokovaní o návrhoch zákonov a nikde sa nepredpokladá, že by dookola musel výbor hlasovať, až kým neprijme rozhodnutie.
Inak to bolo v prípade Roberta Fica, ktorý má privilegované postavenie a je dôvodom na to, aby sa ohýbali pravidlá. No tak v tomto prípade došlo k výmene člena výboru, pán poslanec Kresák bol nahradený pani poslankyňou Irénou Sárközy. Robert Fico dostal čas, teda dostal čas, vytvoril sa mu časový priestor, aby dopĺňal, dopĺňal svoje, svoje podanie, a tak ešte sme dostali trikrát doplnenie. Raz sme dostali nejaké potvrdenia, ktoré boli ale veľmi nekompletné, nejasné, to bolo druhé podanie. Potom sme dostali, dostali ako akt zúfalstva okopírované, okopírované, nejakú fotku z indexu (rečník zobral do rúk papier, ukazujúc ho plénu), nie je to vizuálna pomôcka, je to dokument, ktorý doručil predseda Národnej rady, teda predseda strany SMER ako, ako dôkaz, že vykonával právnické povolanie. A až predvčera, čuduj sa svete, prišli ďalšie potvrdenia. Potvrdenia o pedagogickej praxi, potvrdenia o, o tom, že pracoval, teda pomáhal obetiam trestných činov. Členom výboru boli tieto potvrdenia rozposlané 16.58 a 17.02 bola členom výboru rozposlaná pozvánka, že nasledujúci deň o 8. hodine sa stretne výbor. Výbor, na ktorý sme čakali viac ako týždeň, lebo teda bolo zjavné, že pán predseda Národnej rady trvá na tom, aby výbor rozhodol a prijal stanovisko, či Robert Fico spĺňa podmienky. Bolo jasné, že predseda výboru Madej mu vyhovie, keďže rokovací poriadok predpokladá, že keď predseda Národnej rady požiada, tak, tak sa výbor zíde a pýtali sme sa, niekoľkokrát do dňa sme zisťovali, kedy ten výbor bude.
Pri každom normálnom uchádzačovi, ktorému by chcel dať výbor druhú šancu alebo nejaký čas na doplnenie materiálov, tak by bol ten postup taký. Povedalo by sa, že v stredu počas obednej pauzy o dvanástej sa, sa uskutoční zasadnutie výboru a uchádzač má možnosť vyvrátiť pochybnosti členov výboru alebo doplniť nejaké dokumenty do začiatku rokovania výboru. Ale toto bolo úplne naopak. Tuto sa zo dňa na deň iba odďaľovala informácia, že kedy bude zasadnutie ústavnoprávneho výboru a prečo ho pán predseda Madej nezvoláva. Nikto sa to nedozvedel a dozvedeli sme sa to, až keď bol zvolaný. A ten dôvod bol, že sa čakalo na doklady, ktoré dodá Robert Fico.
Naozaj si myslíte, že takto by sa čakalo na ktoréhokoľvek iného uchádzača? Že si to takto robíte v strane SMER - sociálna demokracia, to je v poriadku, ale toto je Národná rada Slovenskej republiky. Čakať so zvolaním výboru iba preto, lebo Robert Fico ešte nebol schopný dodať nejaké relevantné dokumenty, ktoré by mali preukázať, že mal právnickú prax, je niečo nehorázne. Rokovanie Národnej rady sa prispôsobuje osobným ambíciám jedného politika. A ani tieto dokumenty nepreukazujú, že Robert Fico má potrebných 15 rokov. Aj keď mu tam započítame tú pedagogickú prax, lebo zastupovanie obetí trestných činov nie je taká činnosť, ktorú môžu robiť iba právnici, je to napísané v zákone, že to môžu robiť aj neprávnici, resp. nie je tam stanovená podmienka, že to musia byť právnici a tak to bolo aj v rokoch, na ktoré sa Robert Fico odvoláva. Recenzovanie knihy o ochrane ľudských práv tiež nie je činnosť, ktorú môžu robiť iba právnici. Nadácia otvorenej spoločnosti podporuje vydávanie rôznych publikácií, a teda nie je tam podmienka, že iba právnik.
Možno mať pochybnosti, či, či do tej praxe možno započítať aj prednášanie ľudských práv na katedre politológie, na katedre, teda na, na právnickej fakulte, je to podľa môjho názoru, v poriadku, lebo tam prednášajú, prednášajú právnici, ale katedra politológie je čosi iné. Ale aj keby sme to tam započítali všetko, tak ešte stále nám rok alebo pol roka, podľa toho, čo tam započítame, do pätnástich rokov chýba, lebo Robertovi Ficovi nemôžme započítať základnú vojenskú službu. Základná vojenská službu nie je výkon povolania, nie je výkon verejnej funkcie a hoci bol Robert Fico, ako tvrdí, asistentom vojenského vyšetrovateľa, asistent vojenského vyšetrovateľa nie je pozícia, pre ktorú by zákon alebo všeobecne záväzný právny predpis vyžadoval právnické vzdelanie. Vojenský vyšetrovateľ mal byť právnik, ale nemusel byť právnik a vo viacerých prípadoch bolo možné na základe zákona udeliť, udeliť výnimku a vo viacerých prípadoch to tak aj reálne bolo, že ani vojenský vyšetrovateľ, nieto ešte asistent vojenského vyšetrovateľ musí byť právnik.
Ale bez toho, aby na tento argument niekto reagoval, okrem toho, že prečo to vyťahujem až teraz, vecne reagoval, tak 7 z 13 členov výboru odhlasovalo, že Robert Fico spĺňa podmienky, hoci ich očividne nespĺňa.
A je taký zvláštny paradox, že politik, ktorý na sklonku svojej politickej kariéry začal používať slovné spojenie ľudskoprávni svätuškári ako nejakú nadávku, sa pokúša preukázať splnenie podmienok pre to, aby mohol svoj politický dôchodok stráviť na Ústavnom súde tým, že sa dovoláva skutočnosti, že v minulosti prednášal predmet ľudské práva.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. V tom roku 1998 som sedel v týchto laviciach, keď sa na nich nečakane objavil návrh na zmenu zákona o prokuratúre, ktorá znižovala vek predpísaný na prokurátora. Vlastne Robert Fico, ktorý bol predkladateľ tej zmeny, ktorý mal vtedy 33 rokov, vek prokurátora bol 35, vlastne signalizoval, že chce odísť z parlamentu a v istom zmysle by to malo znamenať aj odchod z politiky. Generálny prokurátor by mal byť nadstranícky a v tomto zmysle vtedajší parlament nevidel dôvod meniť, meniť zákon, hoci Robert Fico bol súčasťou SDĽ, ktorá bola v koalícii, pretože stále sa verilo, že generálny prokurátor má byť nadstranícky, nemá byť stranícky funkcionár. A napokon Robert Fico zostal v politike. Niekto to posudzuje po rokoch ako veľkú chybu, iný hovorí, že takýto mal byť vývoj, nakoniec dejiny, dejiny to posúdia za nás.
Teraz sa čosi na tom vlastne opakuje, vtedy Robert Fico ale netvrdil, že 33 rokov rovná sa 35. Chcel zmeniť pravidlá. To bol postup, ktorým sa aj teraz mohol vyhnúť tejto polemike, keby bol povedal, že stačí menej rokov, nie 15, ale 10 rokov. Napokon koalícia má v rukách ten zákon a mohla ho zmeniť. Nakoniec nás dostal do tejto právnej polemiky, a ak, ak to prejde, tak sme, tak budeme signalizovať, že po 21 rokoch je náš parlamentarizmus na tom výrazne horšie, lebo teraz sme už schopní nie zmeniť účel... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Dostál, je mi trochu ľúto a je to pomerne aj trochu trápne, že napriek rozhodnutiu ústavnoprávneho výboru ešte ďalej pokračujete v tomto nedôstojnom divadle okolo Roberta Fica.
Vy sa staviate do polohy demokrata veľmi rád a ako demokrat by ste mali rešpektovať rozhodnutie ústavnoprávneho výboru, ktorý hovorí jasne: Robert Fico spĺňa zákonné predpoklady pre funkciu ústavného sudcu. To, že vy máte iný názor, je v poriadku, ale nemôžete ho prezentovať ako nejaký všeobecný záver, pretože vy patent na rozum v tejto oblasti nemáte. Ak máte pochybnosti, obráťte sa na Ústavný súd. To je, myslím, tá cesta, ktorá by mala byť štandardom.
Hovoríte, že sa opakuje nejaká situácia spred niekoľkých rokov, no veď Robert Fico sa generálnym prokurátorom nestal, nikto neobišiel žiadne pravidlá, nikto nič nezlomil, stal sa najpopulárnejším a najsilnejším politikom, ale tú silu a popularitu si nekúpil, to mu dali ľudia.
Chcem vám pripomenúť, že vy ste stále, predpokladám, členom strany OKS, ktorá sa niekoľko rokov snaží o tú popularitu, ale nikdy ju nedosiahla, a preto sa musíte do parlamentu stále dostať len na chrbte inej strany, teraz SaS, predtým, myslím, MOST - HÍD a podobne.
A Robert Fico musel dokladať niekoľkokrát na ten výbor rôzne doklady. Vy to stále tak ako zľahčujete, že rôzne indexy a podobne, pritom dobre viete, že spred tých rokov už neexistujú žiadne záznamy, ale postavili sa za neho dekan právnickej fakulty, rektor nitrianskej univerzity, čiže všetko je absolútne v poriadku. Navyše musíte dobre vedieť, že aj keby ten výbor nerozhodol, resp. rozhodol s negatívnym stanoviskom, tak má len odporúčací charakter, takže nerozumie, prečo máte potrebu sa stále k tomu vracať. Ešte raz, výbor rozhodol a 39 kandidátov ide do... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Je treba povedať, že pretláčanie Roberta Fica je len vrcholom ľadovca tej celkovej snahy vládnej koalície spustošiť Ústavný súd a neustále pretláčate vlastných poslancov a celkovo ľudí s veľmi pochybným charakterom. Ani pri takejto dôležitej veci pre fungovanie štátu nedokážete mať nadhľad, nedokážete si ako vládna koalícia povedať, že spravme funkčnú inštitúciu, dajme tam svedomito tých najlepších ľudí, tak ako sa o to snaží SaS a opozícia, vybrať naozaj tých najlepších, tých s najlepším charakterom. Aj tu robíte to, čo robíte pri všetkých ostatných inštitúciách v našom štáte, dávate tam svojich ľudí, dávate tam ľudí, ktorých môžte nejakým spôsobom, ako hovorí Fico, držať za gule, ktorí vám budú slúžiť dlhodobo, ktorí budú chrániť vás, vaše zlodejiny a vašich oligarchov.
Je treba sa cez toto preniesť, je treba naozaj začať budovať Slovensko ako vyspelý štát, spraviť dobrý a kvalitný Ústavný súd, nepretláčať Fica, nepretláčať ďalších vašich poslancov a poskokov a spraviť z Ústavného súdu a zo Slovenskej republiky dôstojnú inštitúciu a dôstojný štát.

Naďalej sa preukazuje, že sú rovní a rovnejší. To, že je iný meter na posudzovanie a na pravidlá pre Roberta Fica, je absolútne zjavné.
Áno, bolo tu povedané, že treba dať žiadosť, podnet na Ústavný súd. Tak teraz si predstavte tú situáciu, že Robert Fico sa stane ústavným sudcom a bude on rozhodovať o tejto ústavnej sťažnosti, o tom, že či on bol posudzovaný v súlade so zákonom, alebo nebol. Predstavte si tohto ústavného sudcu, ktorý jeden ako z mála z poslancov tejto snemovne, tohto parlamentu, hlasoval za odňatie mandátu poslanca Matoviča. Predstavte si, že by to bolo naopak, že by naozaj mu bol odňatý mandát a poslanec Matovič by sa odvolával na Ústavný súd a bude o tom rozhodovať práve tento, tento sudca, ústavný sudca Robert Fico.
Sa pýtam, akú má chrbtovú kosť docent Robert Fico, že toto ešte stále dokáže niesť na svojom chrbte a že sa nevzdá tejto kandidatúry na ústavného sudcu?