43. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja hneď v úvode svojho príspevku začnem tak od stredu rázne a dovolím si povedať, že predloženie uznesenia poslancami SNS považujem za rýdzi populizmus a politický primitivizmus, pretože hodiť tento výbušný granát do parlamentu a rozdúchať ním ďalšiu kultúrnu vojnu v čase, ktorá je, kedy je spoločnosť veľmi hlboko polarizovaná je prejavom hrubého neotesaného a nebezpečného zneužitia tejto výbušnej témy na presadenie úzkych straníckych záujmov. To som povedala na výbore, opakujem to aj tu v pléne, stojím si za tým a takto začnem nebudem okolo toho robiť omáčky.
Na ľudskoprávnom výbore som sa vás, pán Paška, pýtala ako jedného z predkladateľov uznesenia, prečo ho spolu so svojimi kolegami predkladáte do parlamentu akurát v tomto čase, keď predsa od leta minulého roka je na základe uznesenia vlády jasné, že vláda nechce v tomto volebnom období tému Istanbulského dohovoru otvárať. Odpoveď som dostala v duchu Orwellovho hesla Vojna je mier. Tému, ktorá je na vláde uzatvorená, vraj otvárate preto, aby ste ju uzatvorili. Tak nad týmto vysvetlením mi dodnes ako rozum stojí. To hovorím vážne. Podľa môjho názoru sa strana SNS týmto uznesením chce iba zviditeľniť. Sleduje jediné, zviditeľniť sa v téme, plne ju obsadiť a kúsok na naj vyrásť. O nič iné im nejde.
Vážené kolegyne, kolegovia, neviem sa zbaviť pachuti z tejto frašky a musím aj v pléne vysloviť obavy, ktoré som povedala na výbore, a to, že o naše názory v tejto rozprave predkladateľom vôbec nejde. Bez ohľadu na to, čo v rozprave zaznie, tu sa pečie niečo poza náš chrbát s prapodivnými politickými motiváciami a my v tom figurujeme len ako štatisti, komparz, nevyhnutné pozadie. Napriek tomu ostanem verná svojim zvykom a do debaty o tomto nezmyselnom uznesení ponúknem aspoň zopár vecných argumentov v nádeji, že možno motyka vystrelí a padnú na úrodnú pôdu. Na úvod spomeniem niekoľko čísiel a faktov, ktoré vyplynuli z viacerých výskumov a ktoré jednoznačne poukazujú na to, že rodovo podmienené násilie na ženách je vážny problém, s ktorým sa dodnes Slovensko nevysporiadalo a s ktorým bojujú aj ženy v iných európskych krajinách. Tie čísla sú mrazivé.
Zo štúdie agentúry Európskej únie pre základné práva, ktorá bola prezentovaná v marci 2014, vyplýva, že až tretina opýtaných žien v Európskej únií má skúsenosť s fyzickým alebo sexuálnym násilím. Približne 13 mil. žien zažilo v období 12 mesiacov pred prieskumom telesné násilie (ruch v sále a zaznievanie gongu) a za rovnaké obdobie to platí o takmer 4 mil. žien v prípadoch sexuálneho násilia. To sú šialené čísla, keď uvážime, že ide o krajiny civilizovanej Európy.
Každá dvadsiata žena sa priznala, že bola znásilnená, a každá tretia zažila nejakú formu fyzického alebo sexuálneho útoku. Spomedzi žien v prieskume, ktoré uvádzajú, že boli znásilnené svojím partnerom, približne jedna tretina konštatuje, že ich partner znásilnil viackrát. Prieskum potvrdil, že znásilnenie v manželstve je realita pre mnohé ženy a že veľký počet týchto žien je v manželstve znásilňovaných opakovane.
V prípadoch domáceho násilia až 67 opýtaných, 67 % opýtaných uviedlo, že útok nenahlásili na polícii. Tieto hrozivé čísla odzrkadľuje aj aktuálny reprezentatívny výskum Sexuálne násilie na ženách, ktorý sa zameriaval na skúsenosti žien so sexuálnym násilím na Slovensku. Priniesol nasledovné zistenia. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.) Sexuálne násilie v priebehu svojho života zažilo takmer 5 % respondentiek, čo približne tvorí 100-tisíc žien na Slovensku. 22 % z týchto 100-tisíc žien sa stretlo so sexuálnym násilím v detstve, 63 % po dovŕšení 15 rokov a 15 % aj v detstve, aj v dospelosti. 80 % žien pritom páchateľa poznalo. Najčastejšie išlo o bývalých alebo súčasných partnerov žien, známych alebo príbuzných. Partnerské sexuálne násilie zažilo 38 % žien. V troch štvrtinách prípadov išlo o bývalého partnera a 22 % uviedlo, že zažili sexuálne násilie od súčasného partnera. 80 % žien so skúsenosťou s partnerským sexuálnym násilím žilo s násilným partnerom v spoločnej domácnosti. Až 84 % týchto žien malo skúsenosť s týmto násilím opakovane. Ženy so skúsenosťou s partnerským násilím zažívali aj iné, s partnerským sexuálnym násilím zažívali aj iné formy násilia. Tri štvrtiny žien zažívali najmä fyzické a psychické násilie. Takmer dve tretiny zažívali kontrolujúce a nátlakové správanie zo strany partnera a vyše polovica aj ekonomické násilie. Ženy často súhlasili so sexuálnym stykom, aby predišli k fyzickej agresii alebo stupňovaniu násilia, aby predišli hádke alebo aby ochránili deti a svojich blízkych.
Takmer všetky ženy trpeli po prežití sexuálneho násilia niektorým zo symptómov posttraumatickej stresovej poruchy, pričom v prípadoch partnerského násilia boli výraznejšie, čo je pravdepodobne spôsobené dlhodobým zažívaním kombinácie viacerých foriem násilia vo vzťahu. Až 85 % žien na Slovensku nevyhľadalo po incidente sexuálneho násilia žiadnu pomoc, 39 % žien v tom bránili rozpaky a hanba, 36 % to chcelo udržať v tajnosti a 27 % bolo presvedčených, že by im aj tak nikto neveril.
Toto správanie je pochopiteľné na pozadí faktu, že až tretina žien reálne zažila negatívne reakcie zo strany svojho okolia. Koordinačno-metodické centrum pre rodovo podmienené a domáce násilie vypracovalo sériu analýz, ktoré prezentujú závažné zistenia v oblasti násilia páchaného na ženách s ohľadom na najviac ohrozené skupiny žien. Medzi najzraniteľnejšie patria staršie ženy, ženy so zdravotným postihnutím, ale aj ženy žijúce na vidieku. Pre vidiek je totiž typická nižšia miera anonymity a ženy niekoľko násobne ťažšie prekonávajú obavy zo stigmatizácie, pocit hanby a strach, že sa násilne konajúci partner dozvie o tom, že hľadali pomoc a že sa voči nim potom pomstí.
Pani poslankyňa Verešová vo svojom príspevku spomenula, že náš právny poriadok je predsa v súlade s opatreniami, ktorými sa má v krajine riešiť násilie na ženách. Akoby ratifikácia dohovoru nemala pre ženy na Slovensku žiaden význam, pretože v tejto oblasti je už vraj všetko vyriešené. Dovolím si nesúhlasiť. Na Slovensku má systém pomoci ženám zažívajúcim sexuálne násilie vážne nedostatky v kvantitatívnej aj kvalitatívnej rovine. Je vôbec otázne, či sa dá hovoriť o systéme. Chýbajú totiž nástroje na zmysluplnú systémovú prevenciu, celoplošnú informačnú kampaň a najmä na komplexné naplnenie potrieb žien, ktoré sú obeťami násilia.
Nedostatky boli odborníkmi identifikované na všetkých úrovniach. Napríklad krízová intervencia je pokrytá len online poradenstvom a telefonickou linkou, pričom iba telefonická linka je financovaná z verejných zdrojov. Veľké nedostatky sú aj pri poskytovaní psychologickej pomoci a psychoterapie. Na Slovensku máme nedostatok terapeutov, ktorí sa špecializujú na traumy zo zažitého násilia. Tam, kde terapia ponúkaná je, narážajú ženy na neprimerane dlhé čakacie lehoty alebo sú tieto služby natoľko finančne náročné, že sú pre ne nedostupné. Situáciu neriešia ani verejné psychologické služby, pretože nemajú vytvorené podmienky na to, aby sa dôsledne rodovo podmienenému násiliu venovali do hĺbky.
Mementom sú pre nás aj štatistiky. Na Slovensku je každoročne spáchaných približne 500 a viac násilných trestných činov, ktoré sú vyhodnotené ako partnerské násilie na ženách, pričom si treba uvedomiť, ako som už spomínala, že vyše 80 % týchto činov ženy vôbec neohlásia. A to najtragickejšie číslo spomeniem nakoniec. V dôsledku partnerského násilia zomrelo v období rokov 2010 až 2016 až 40 žien. Aktuálne čísla nemám k dispozícii, ale novinové titulky dávajú tušiť, že toto číslo rastie ďalej. V tejto situácii považujem snahu zmietnuť zo stola dokument, ktorý prináša konkrétne návrhy na ochranu žien pred násilím a tlačí na vládu, aby tento problém riešila, za vyslovene nezodpovedné. Nezodpovedné voči tým ženám, ktoré sa stali obeťami násilia, ale aj voči dievčatám, ktoré sa nimi ešte nestali. Čo iné ako nezodpovednosť je vysadnutie jednej z koaličných strán na vlnu demagógie a konšpirácií s cieľom vyťažiť z toho predvolebný politický kapitál. A teraz si dovolím vrátiť sa z odborného diskurzu späť do politickej rétoriky a prečítať jeden veľmi zaujímavý citát. Citujem: „Otázka rodovej rovnosti a násilia na ženách bola v roku 2011 široko diskutovaná hlavne kvôli príprave ratifikácie Istanbulského dohovoru a jej odporcom. Diskusia však v konečnom efekte neviedla k pomenovaniu skutočných problémov, ale k utvrdzovaniu predsudkov a nesprávnych interpretácií rodovej terminológie a konceptov s ňou spojených. Napríklad v kampani Zastavme zlo z Istanbulu sa objavili nasledovné tvrdenia od gender ideológii, ktoré tvrdia, že genderizmus znamená tri veci: diktatúru LGBTI, juvenilnú justíciu a sexuálnu deformáciu. Genderizmus zabíja náš národ, zabíja Európu a zabíja celý svet. Je ako jed v pohári multivitamínového džúsu, pretože pracháči majú záujem na redukcii populácie.“
Máte pocit, že ide text progenderových aktivistov? Mýlite sa. Materiál, z ktorého som toto citovala, je Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2017, ktorú do vlády predložil minister Ján Richter v júli minulého roka. Je pravda, že táto správa dodnes nebola zaradená na rokovanie vlády, a teda ju postihol rovnaký osud ako bezpečnostnú stratégiu, ktorá dodnes nebola zaradená na rokovanie parlamentu pre nezhody v koalícii, ale faktom je, že ešte v lete minulého roka nemala strana SMER - SD, prostredníctvom svojho ministra problém kriticky komentovať nekorektné zavádzanie v téme rodovo podmieneného násilia na ženách a hlásila sa k Istanbulskému dohovoru.
Som zvedavá, ako budú poslanci za SMER - SD hlasovať o tomto uznesení dnes. Sledujúc predvolebnú prezidentskú kampaň ich koňa Maroša Šefčoviča, ktorý sa zázračne prerodil na veriaceho katolíka a stretáva sa s otcom Kuffom, od ktorého žiada vo voľbách podporu výmenou za prísľub, že tzv. zlo z Istanbulu ako prezident zastaví, tuším, že uznesenie naši kolegovia zo SMER-u podporia. Koniec koncov pán poslanec Blanár to dnes potvrdil svojím vystúpením vo faktickej na pani Verešovú. Ak sa však chce dnes strana SMER - SD tváriť, že je rovnakého názoru ako SNS, že Istanbulský dohovor treba odmietnuť, pretože sa doň vpašovala podvratná gendrová agenda, má táto strana buď krátku pamäť, alebo sa už definitívne oportunisticky vykĺbila z vlastných hodnotových rámcov, na ktorých stála jej kontinuálna vláda počas troch volebných období.
Dovolím si pripomenúť, že už za prvej vlády Roberta Fica boli tejto strane pojmy rodová rovnosť, rodové stereotypy či rodovo podmienené násilie známe a dokonale zrozumiteľné. Viera Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny v prvej vláde Roberta Fica sa k týmto témam hlásila a aktívne presadzovala opatrenia na podporu rodovej rovnosti. Na konferencii s názvom Rodová rovnosť, nové výzvy, nové otázky, ktorá sa konala dňa 18. novembra 2008 v Bratislave v hoteli Bôrik, doslova povedala, citujem: „Európskym paktom rodovej rovnosti prijatým v marci 2006 sa členské štáty zaviazali prijať opatrenia na odstránenie rodových rozdielov a na boj proti rodovým stereotypom, osobitne tým, ktoré súvisia so vzdelávaním a rodovo segregovaným trhom práce.“ Musím zdôrazniť, že podpis za Slovenskú republiku pod uvedeným paktom nechýbal. „Príčinou rodového mzdového rozdielu je predovšetkým pretrvávanie rodových stereotypov ako ustálených, zjednodušených až rigídnych presvedčení o vhodnom a primeranom správaní sa mužov a žien a ich vhodných a primeraných vlastnostiach a ďalších psychických či sociálnych kvalitách.“
Minister Ján Richter sa počas svojho pôsobenia v druhej vláde Roberta Fica na margo Istanbulského dohovoru vyjadril nasledovne, opäť citujem: „Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny gestoruje problematiku násilia na ženách a podporuje prijatie dohovoru zo strany Slovenskej republiky v roku 2014. Uvedený dohovor aj ja sám považujem za jedinečný nástroj v oblasti pomoci ženám v neľahkom úsilí našej spoločnosti za odstránenie násilia na ženách a domáceho násilia.“
Samotný predseda vlády Robert Fico v tomto období podporoval pristúpenie Slovenska k Istanbulskému dohovoru. Vo svojom príhovore na konferencii Fóra podnikateliek Slovenska 3. decembra 2013 ocenil, že Slovensko bolo medzi prvými krajinami, ktoré k nemu pristúpili, a hrdo sa pochválil, citujem: „Výraznou mierou sme sa zasadzovali o prijatie tohto dohovoru, o predchádzaní násilia voči ženám a domáceho násilia a o boji proti nemu. Boli sme medzi prvými štátmi, ktoré túto medzinárodnú zmluvu podpísali.“
18. decembra 2013 schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 730 Národný akčný plán pre elimináciu a prevenciu násilia na ženách na roky 2014 až 2019, v ktorom okrem iného uložila ministrovi spravodlivosti plniť konkrétne úlohy. K týmto úlohám patrilo aj pripraviť a predložiť na rokovanie vlády Slovenskej republiky návrh na ratifikáciu Istanbulského dohovoru s termínom na rok 2014. V roku 2013 sa preto pokúsila ratifikáciu Istanbulského dohovoru zastaviť organizácia Fórum pre verejné otázky. Fórum vtedy vypracovalo analýzu, v ktorej zdôvodnilo neprijateľnosť ratifikácie dohovoru Slovenskou republikou podobnými pseudoargumentmi, akými dnes zavádzajú verejnosť predkladatelia tohto uznesenia a ktoré zaznievajú aj od aktivistov združených pod heslom Zastavme zlo z Istanbulu. Strana SMER - SD, ktorá dnes v panike zo straty moci predvádza pri Istanbulskom dohovore priam jogínské ohýbanie svojich politických názorov, však ešte počas druhej vlády Roberta Fica vedela na tieto pseudoargumenty racionálne reagovať.
V roku 2013 zaslal minister Ján Richter fóru stanovisko, v ktorom sa okrem iného uvádza, citujem: „V súvislosti s vašimi výhradami si vás dovoľujeme uistiť, že čl. 14 Istanbulského dohovoru nepredstavuje nástroj na presadzovanie rodovej ideológie, ako uvádzate. Slovenská republika vo svojich legislatívnych i nelegislatívnych nástrojoch nepoužíva pojem rodová ideológia. Namietané pojmy ako rod, rodová rovnosť a rodová identita sú v súčasnosti bežne používanými pojmami, ktoré sú zadefinované v medzinárodných dokumentoch aj vo vnútroštátnej legislatíve.“ Špeciálne pán poslanec Zelník, dúfam, že počúval, keďže vo faktickej napádal práve tento paragraf v dohovore.
Pri vysvetlení rodovo podmieneného násilia sa Ján Richter, minister druhej vlády Roberta Fica stotožnil so všeobecným odporúčaním OSN k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám a aj ho v stanovisku nasledovne citoval: „Diskriminácia žien je definovaná v čl. 1 dohovoru. Definícia diskriminácie zahŕňa rodovo podmienené násilie, to je násilné činy, ktoré sú namierené proti žene, lebo je žena. Patrí sem každý prejav rodovo podmieneného násilia, ktorý má alebo by mohol mať za následok telesnú, sexuálnu alebo duševnú ujmu, alebo utrpenie žien, ako aj hrozba takýmito činmi, zastrašovanie a iné formy obmedzovania slobody. Tradičné názory, podľa ktorých sú ženy považované za podriadené mužom alebo ktoré im pripisujú stereotypné roly, prispievajú k pretrvávaniu zvykov, ktorých súčasťou je násilie alebo nátlak. Sem patrí napríklad aj násilie a zneužívanie v rodine. Zámerom takéhoto násilia namiereného proti telesnej a duševnej integrite žien je zbaviť ich možnosti rovnoprávneho užívania a uplatňovania ľudských práv a základných slobôd a povedomia o nich.“
A minister Richter k tomuto odporúčaniu OSN sám iniciatívne dodáva, citujem: „V tejto súvislosti by sme chceli zdôrazniť, že vzťah k tradícii nedáva žiadnu legitimitu postupom, ktoré vedú k ponižovaniu žien a k páchaniu násilia na nich.“ Svoje stanovisko uzavrel konštatovaním, že, opäť citujem: „Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že požiadavku na zastavenie ratifikácie Istanbulského dohovoru považujeme za neopodstatnenú.“
Týmito slovami z úst čelného predstaviteľa strany SMER - SD ukončím svoj príspevok v rozprave, lebo hoci sa to naozaj obvykle nestáva, s týmito výrokmi ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jána Richtera do bodky súhlasím a nemám k nim čo dodať.
Na úplný záver už len zopakujem, že som veľmi zvedavá na to, či toto nezmyselné uznesenie získa podporu koaličných poslancov.
Ďakujem za pozornosť.

Pani kolegyňa, samozrejme, že máš pravdu, keď hovoríš, že nie je všetko vyriešené, ale za tým, že nie je všetko vyriešené v prospech obetí násilia v rodinách, za to nie je, za tým nie je to, že sme neprijali doteraz Istanbulský dohovor, ale neochota vlády a neochota štátnych inštitúcií robiť viac, robiť dôsledne, aplikovať legislatívu v praxi tak u polície a u všetkých inštitúcií, ktoré sú zodpovedné a kompetentné. Viac ako o dohovore by sme mali naozaj rozprávať o násilí, aby sme scitlivovali verejnosť, aby tá bola vnímavá na násilie v rodinách a aby verejnosť, každý z nás tlačil na to, aby tieto inštitúcie naozaj zodpovedne vykonávali svoju prácu v prospech obetí násilia, a tlačiť viac na vládu, aby urobila ešte viac. Tento dohovor, táto medzinárodná zmluva už 8 rokov polarizuje spoločnosti a vôbec nie len na Slovensku, nie na Slovensku.
Že môžeš mi vysvetliť možno, by som sa ťa chcela spýtať, že čo je za tým ťažkým pôrodom ratifikácie medzinárodnej zmluvy? Prečo sa takto ťažko realizuje v mnohých členských krajinách Európy, ale aj členoch Rady EÚ, Európskej únie, ale aj u členských štátov Rady Európy. Že za čím to je? Takto pripravená medzinárodná zmluva, veď sme ich tu prijali, v tomto pléne medzinárodných zmlúv už ix a nebola k tomu žiadna debata. Takže čo je za tým? Zle je pripravená alebo ako si toto vysvetľuješ?
Ďakujem.

Ďakujem. Pani poslankyňa tu spomínala viackrát aj Slovenskú národnú stranu a boj proti násiliu na ženách, ako keby, neviem, my sme chceli niečo absolútne iné. Práve naopak, aj Slovenská národná strana je jednoznačne proti násiliu na ženách a hovorili sme to viackrát, že urobíme všetko pre to, aby násilie v takejto forme, ako ste aj spomínali tie štatistiky, samozrejme, bolo čo najnižšie. Ale vy si myslíte, že keď sa príjme Istanbulský dohovor, tak že zrazu nejakým čarovným prútikom sa tu stane, že nebude žiadne násilie? Nemyslím si to, absolútne. Viete, spomínali ste tu aj tú štatistiku, koľko žien nenahlási násilie, ktoré sa na nich pácha. Samozrejme, treba robiť niečo preto, aby to ženy nahlasovali, treba sa baviť o tom, aby spoločnosť na to bola pripravená, orgány činné v trestnom konaní a všetci komplet, ktorý okolo toho, okolo toho majú čo povedať, aby, keď sa niečo takéto stane, okamžite konali, ale prepáčte, toto Istanbulský dohovor nevyrieši. Absolútne to nevyrieši. Vy si myslíte, že keď sa prihlás..., podpíše a prijme Istanbulský dohovor, že každá žena zrazu bude to niečo nahlasovať?
My naozaj potrebujeme do našej legislatívy dostať inštitúty a pripravovať našu spoločnosť a všetky orgány, ktoré s tým majú čo dočinenia, aby takéto niečo fungovalo, aby naozaj to násilie mizlo, a tí, ktorí ho páchali, aby boli riadne potrestaní. Toto je princípom a nie prijímanie nejakého Istanbulského dohovoru, ktorý sčasti je dobrý, ale má v sebe aj niektoré prvky, o ktorých ešte budeme hovoriť, ktoré sú naozaj choré.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pani kolegyňa, tento návrh ste nazvali v úvode politický primitivizmus. Prosím vás, odpustite si takéto vyjadrenia, opätovne vám hovorím a pripomínam, že je to slobodná vôľa šiestich poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sa rozhodli predložiť návrh na prijatie uznesenia k tzv. Istanbulskému dohovoru.
Pani kolegyňa, nie je to téma, ktorú sme vytiahli teraz a účelovo. Chcem vám pripomenúť, že SNS a jej predseda sa viackrát v minulosti vyjadrili, že sú proti procesu ratifikácie Istanbulského dohovoru, lebo okrem iného by to mohlo viesť k registrovaným partnerstvám homosexuálov.
Pani Zimenová, môžem vás uistiť, že SNS je za ochranu žien a nemieni tolerovať násilie páchané na nich. Apelujete na koalíciu, aby nepodporila tento návrh. Prosím vás, počkajme si na slobodné hlasovanie poslancov, lebo ja som presvedčený, že za tento návrh budú hlasovať aj poslanci z opozície, pretože budú hlasovať podľa svojho vedomia, svedomia a presvedčenia.

Ďakujem veľmi pekne Zuzke Zimenovej za detailné zhrnutie predošlých rozhodnutí a takisto aj vyjadrení tejto vládnej koalície, ktorá sa predtým zázračne vyjadrovala v prospech Istanbulského dohovoru, a teraz zrazu ako jeden používajú manipulatívnu techniku a populisticky sa tu vyjadrujú proti tomuto dohovoru, čiže to je aj moja otázka na nich, ako je to možné, že sa to takto zmenilo. Upozorňujem, čo sa týka terminológie, rodovo podmienené násilie alebo rovnosť medzi mužmi a ženami, to je terminológia, ktorá je celosvetovo prijatá. Používa sa aj u nás, v našej legislatíve vyše 20 rokov. Ja nerozumiem, odkiaľ ste vy nabrali to, že vám to teraz zrazu začalo vadiť. Namiesto toho, aby ste robili niečo naozaj komplexné proti alebo pre boj s násilím na ženách, tak namiesto toho tu účelovo pred voľbami vyťahujete takéto veci a používate nás, používate vôbec rozpoltenú spoločnosť na to, aby, aby sa ešte viac polarizovala.
Ďakujem.

Vymazať rámček !!!

Ďakujem pekne za slovo. Pani Zimenová, ja som vás pozorne počúval a z tej raketometnej paľby percent o násilí na Slovensku vo mne vyvoláva dojem a vzniká dojem, ako keby sme žili tu v nejakom filmovom horore. To, čo ste povedali, je pre slabšie povahy asi dôvod aj na vysťahovanie sa zo Slovenska. Takže podľa môjho názoru treba opatrne používať tie fakty. A ja viem, že niektoré údaje sú až zarážajúce, ale zase nevyvolávajme dojem u ľudí a u občanov, že polícia a primerané orgány na Slovensku alebo politici s tým nič nerobia. Premenené na skutočnosť Istanbulský dohovor je teda podľa vás, podľa všetkého všeliek na riešenie problematiky násilia na ženách. Podotýkam, že je tu aj násilie na, na senioroch, násilie na deťoch a môže byť aj násilie na mužoch. To sme už zdôraznili. Tému nikto nespochybňuje, nikto nespochybňuje ani jej dôležitosť, ale pri všetkej úcte, ak máte návrhy do slovenskej legislatívy, tak ich predložte, mali ste na to už aj tri roky k dispozícii, rešpektujem vaše právo na názor. Prosím vás, rešpektujte právo na názor aj u nás, u iných poslancov a skôr ako plamenné prívlastky navrhnite konkrétne legislatívne zlepšenie, ak ich máte.

Ďakujem. Pani poslankyňa Zimenová, na rozdiel od predrečníka si myslím, že fakty treba používať a netreba sa tváriť, že ich treba používať opatrne, a, naopak, veľmi oceňujem, že si povedala konkrétne fakty, lebo problém násilia páchaného na ženách je rozšírený viac, ako si zrejme väčšina ľudí myslí, a je vážnejší, ako si zrejme väčšina ľudí myslí, a áno, naozaj niekedy to vyzerá ako horor. Riešením nie je, že sa odsťahujeme zo Slovenska, riešením je, že s tým problémom budeme sa snažiť robiť. Ratifikácia Istanbulského dohovoru, samozrejme, že by nebola všeliekom, ale bola by krokom v úsilí niečo s problémom domáceho násilia robiť.
Spomenula si aj znásilňovania v rámci manželstva. V Istanbulskom dohovore sa hovorí o stereotypoch, ktoré treba odstraňovať. A toto je napríklad jeden taký veľmi vážny a škodlivý stereotyp, že keď je to v rámci manželstva, tak to vlastne ani nemôže byť znásilnenie, lebo veď tá manželka si iba plní svoje povinnosti. Tak toto je napríklad stereotyp, ktorý je škodlivý a ktorý treba odstraňovať. Ďalší stereotyp, ktorý je škodlivý a ktorý treba odstraňovať, je že čo sa doma upečie, to má ostať doma, že aj keď je tam nejaké násilie, tak pokiaľ to nie je tak, že ten muž ženu zabije, no tak predsa nepôjde, neopustí ho kvôli tomu, nerozbije rodinu, nepôjde dávať trestné oznámenie na otca svojich detí. Aj toto je negatívny stereotyp, keď dochádza k násiliu, tak je potrebné to riešiť. Netreba si predtým zatvárať oči a netreba si nahovárať, že ten násilník sa polepší len tak sám od seba.
Toto sú negatívne stereotypy, s ktorými treba niečo robiť, keď vám chýbali nejaké konkrétne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Chcem sa vyjadriť ku kolegyni pani poslankyni Zuzane Zimenovej aj ku Simone Petrík. Ja som rozčarovaný z toho, čo tu vyjadrujú teraz. Pamätám si na dobu, keď boli v jednej strane, za ktorú kandidovali, a keď kandidovali a keď sa uchádzali o posty v tejto strane, keď prejavovali svoje názory. Som z toho totálne rozčarovaný. Keby boli tieto svoje názory prejavovali takýmto spôsobom vtedy, tak dneska v tomto parlamente nesedia. A, bohužiaľ, cítim sa veľmi sklamaný a zodpovedný za to, že tu takéto názory teraz prejavujú. Hanbím sa za to.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Verešová, sama hovoríš, že by bolo dobré tlačiť na vládu, aby riešila násilie na ženách aktívnejšie. Nuž podľa mňa tento dohovor je tým nástrojom, ktorý môže ten tlak vyvolať. Pýtaš sa, prečo to ale teda ide tak sťažka aj v iných krajinách. Ja sa domnievam, že tento dohovor je poznačený veľmi nekorektnou debatou verejnou, v ktorej zaznievajú pseudoargumenty a konšpiračné teórie, takže to je môj názor.
Pán Bernaťák, spája nás odsúdenie násilia na ženách, to rozhodne, ale rozdeľuje nás názor, že násilie na ženách je v absolútnej väčšine prípadov rodovo podmienené. Toto, toto si ja myslím a toto je v Istanbulskom dohovore. Pán Soboňa, dovoľte mi upozorniť vás, že registrované partnerstvá gejov a lesieb Istanbulský dohovor, ale v žiadnom prípade nerieši.
Pani poslankyňa Petrík, vám ďakujem za opätovné vysvetlenie toho, čo som sa snažila o rodovej terminológii ozrejmiť aj ja. Nie som si však istá aj vzhľadom na tie faktické poznámky, či, či padne aj, aj toto vaše dovysvetlenie na úrodnú pôdu, lebo aj pán Farkašovský sa teda vyjadril tak, ako keby nerozumel, ale zase som na druhej strane rada, že v tomto prípade vo faktickej poznámke pána Farkašovského zafungovali argumenty a že tie fakty a čísla, ktoré som vytiahla z vládnych materiálov, podotýkam, že ním otriasli.
A ďakujem aj Ondrejovi Dostálovi, ktorý toto uvedenie faktov ocenil a naďalej, a ďalej dovysvetlil.
Nuž a posledná poznámka k pánovi Adamčíkovi. Opakujem to neustále, poviem to znova možno 155-krát. Nikdy som nebola členkou strany SIEŤ, som nestraníčka a aj ostáva nestraníčkou. A keď som kandidovala... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)