43. schôdza

Vážené kolegyne, kolegovia, už druhýkrát sa pokúsime zvoliť kandidátov na ústavných sudcov. Je to jedno z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšie hlasovanie tohto volebného obdobia. A na to, aké je dôležité, je nás tu naozaj málo. A dovolím si napriek tomu štyri poznámky k procesu voľby.
Tá prvá, prečo až teraz. Prečo až teraz ideme voliť, voliť kandidátov na ústavných sudcov. Má to dva základné dôvody. Tým prvým je, že vládna koalícia a teda predovšetkým strana SMER – sociálna demokracia a predovšetkým jej predseda Robert Fico zmarili prvú voľbu kandidátov na ústavných sudcov. Pristúpili k tomu absolútne nezodpovedne a len pre nenaplnené ambície jednotlivca stráviť svoj politický dôchodok na Ústavnom súde doslova zmarili voľbu kandidátov na ústavných sudcov na predchádzajúcej schôdzi.
Opozícia pristúpila k voľbe kandidátov zodpovedne. Naštudovali sme si informácie o všetkých uchádzačoch, zisťovali sme si informácie aj inak, ako bolo verejne prístupné, teda informácie, ktoré zverejnili médiá alebo mimovládne organizácie. Zúčastnili sme sa vypočúvaní, kládli sme otázky, počúvali sme, diskutovali sme. Diskutovali sme vnútri poslaneckých klubov, diskutovali sme medzi poslaneckými klubmi, dospeli sme k nejakej dohode na menách, ktoré boli akceptovateľné pre všetky kluby demokratickej opozície. Vládna koalícia miesto toho najprv ostala na pozícii tajnostkárstva, potom sa dohodla na šiestich menách, dohodla sa bez Roberta Fica, a keď prišiel Robert Fico, tak zhodil aj túto dohodu a voľba bola zmarená. Preto musíme teraz voliť znovu a preto ešte stále nám chýba osemnásť z osemnástich kandidátov na ústavných sudcov.
A prečo až teraz, prečo nie povedzme pred týždňom? Za tým je opäť politika, za tým je opäť taktizovanie. Schôdza začala v utorok minulý týždeň. Pokojne v utorok minulý týždeň alebo v stredu minulý týždeň sme mohli prikročiť k voľbe kandidátov na ústavných sudcov, pretože od polovice februára je Ústavný súd de facto nefunkčný, Ústavnému súdu chýba deväť z trinástich sudcov. Nie je najmenší dôvod odkladať voľbu. Naopak, je našou povinnosťou usilovať sa čo najskôr obsadiť tie chýbajúce miesta a napriek tomu pán predseda Národnej rady Danko navrhol, že veď stačí, keď to bude až v stredu druhý týždeň. Ten motív je zjavný, motív je, že boli v sobotu prezidentské voľby a vládna koalícia zrejme chcela rozhodovať o kandidátoch na ústavných sudcov s vedomím ich výsledku. Zrejme ešte nejaká maličká nádej žila, že by sa mohol stať prezidentom kandidát SMER-u pán Šefčovič, čo by Robertovi Ficovi otvorilo opäť dvere na Ústavný súd. Teda sa nestalo, tak teraz už viete, na čom ste. Viete, že Robert Fico sa na Ústavný súd nedostane, tak môžte voliť. Politické kalkulácie sú samozrejme legitímne. Dokonca sú legitímne aj pri voľbe kandidátov na ústavných sudcov, ale nie v situácii, keď už niekoľko týždňov chýba Ústavnému súdu deväť z trinástich sudcov. Je to krajne nezodpovedné a dôsledkom toho je, že až teraz sa prvýkrát od februára pokúšame znova voliť a znova hlasovať.
Druhá poznámka. Koľko kandidátov by mal zvoliť parlament? Chýba deväť ústavných sudcov, tak parlament by sa mal usilovať zvoliť osemnástich kandidátov, pretože je povinnosťou parlamentu ponúknuť prezidentovi dvojnásobný počet kandidátov. Vo februári sme zažili prístup vládnej koalície, keď sa dohodli, že navolíme šesť. A tento prístup považujem za krajne nesprávny. Pretože nevyplýva z toho, že si vládna koalícia posúdila tých kandidátov a povedala, že no viac ako šesť dobrých kandidátov, ktorí spĺňajú kritériá, ktorí spĺňajú naše očakávania o tom, ako by mal vyzerať ústavný sudca, tam nie je. Je ich tam šesť, no tak nemôžeme sa dohodnúť na viacerých ako šiestich. Keby to tak bolo, v poriadku. Ťažko možno nútiť niekoho, aby hlasoval za uchádzača, o ktorom má pochybnosti, s ktorým nesúhlasí, o ktorom si myslí, že by nebol dobrým ústavným sudcom, možno stačia už tie pochybnosti. Ale tak to predsa nebolo. To rozhodnutie bolo šesť, lebo keď navolíme šesť, prezident vymenuje troch, tak plénum Ústavného súdu bude mať sedem z trinástich a tým to aspoň, aspoň trošku zažehlíme. Aj tento prístup, podobne ako zmarenie voľby vo februári, podobne ako to minulotýždňové odmietnutie hlasovať o kandidátoch na ústavných sudcoch už minulý týždeň, ale ponechanie to až po prezidentskými voľbami, je krajne nezodpovedným.
Samozrejme, že ani časť opozície nebude voliť osemnásť uchádzačov. Ani v našom klube sme sa nedohodli na tom, že budeme voliť osemnástich uchádzačov. Ak si niekto myslí, že treba voliť, treba voliť osemnásť, je to jeho právo, ale rovnako legitímne je k tomu pristúpiť tak, ako to odprezentoval v mene poslaneckého klubu SaS kolega Baránik. Budeme voliť tých, o ktorých sme presvedčení, že by boli dobrými ústavnými sudcami. Toto nie je obsadzovanie miesta, pri všetkej úcte, nejakého vedúceho oddelenia na okresnom úrade, ktoré, no potrebujeme ho obsadiť, a teraz sa prihlásia štyria uchádzači. Tak aj keď nie sme z nich nadšení, tak keď spĺňajú tie kritériá, môžu tú funkciu zastávať, no tak, tak niekoho obsadíme. Samozrejme, volíme kandidátov na ústavných sudcov, ktorí budú svoje funkcie zastávať, zastávať nasledujúcich dvanásť rokov, ak ich pán prezident vymenuje alebo pani prezidentka. Neviem, kedy sa dopracuje parlament k tej voľbe. Čiže treba k tomu pristupovať zodpovedne. Ale zodpovedným pristupovaním je, že si povieme, že budeme voliť tých, o ktorých sme presvedčení, že spĺňajú aj odborné, aj morálne kritériá, aby sa stali ústavnými sudcami. Zodpovedné nie je to, že si opäť povieme, a teraz to si môže povedať vládna koalícia, nejaké číslo a potom do toho čísla dosadíme nejaké mená. Ten postup je nesprávny a nezodpovedný.
Tretia poznámka. Tretia poznámka sa týka vypočutí uchádzačov, ktoré boli tentoraz stručnejšie v porovnaní s tou predchádzajúcou voľbou, boli aj menej vzrušené tie debaty, možno s nejakou jednou výnimkou. To, že, to, že nekandidoval Robert Fico, sa pod tým podpísalo významnou mierou, ale rovnako aj to, že dvadsaťštyri z tých dvadsiatich deviatich uchádzačov, ktorí ostali, a z tých dvadsiatich šiestich, ktorí sa zúčastnili vypočutí, boli vypočutí pár týždňov predtým. Takže pre členov ústavnoprávneho výboru to neboli nové osoby, o ktorých nič nevedeli. Naopak, boli to ľudia, s ktorých minulosťou, profilom, charakterom, aj s tým, ako sa zachovajú na vypočutiach, už boli dôkladne oboznámení.
Oproti, oproti tomu predchádzajúcemu vypočutiu rezonovala téma materiálneho jadra, materiálneho jadra ústavy, teda akéhosi, nemeniteľné, nejakej nemeniteľnej časti ústavy, ktorá prípadne oprávňuje Ústavný súd meniť alebo zrušiť aj ústavný zákon alebo inú časť ústavy. Je to téma, o ktorej sa hovorilo aj na tom prvom vypočutí. Bolo to iba v takej teoretickej podobe, že čo by ste povedali na túto tému, lebo je to zaujímavá ústavnoprávna téma. Je to téma, o ktorej sa vtedy mohlo hovoriť v súvislosti s Českou republikou, kde už taký prípad mali, že Ústavný súd zrušil ústavný zákon. Teraz sa o tom, o tom diskutovalo veľmi prakticky, keďže Ústavný súd vo svojom predchádzajúcom zložení prakticky na konci svojho fungovania zmenil dovtedajší koncept a rozhodol sa, že má právomoc rušiť aj ústavné zákony, hoci takúto právomoc nemá zadefinovanú v ústave. Ja by som pozitívne hodnotil, že väčšina uchádzačov v odpovedi na túto otázku síce priznávala existenciu materiálneho jadra, ale snažili sa zachovávať istú väčšiu alebo menšiu zdržanlivosť, ktorá v rozhodnutí Ústavného súdu nebola, nebola dostatočne prítomná. A teda je nádej, že ak by sa títo uchádzači stali ústavnými sudcami, tak by k tej kompetencii, ktorú si Ústavný súd prisvojil, postupovali oveľa zdržanlivejšie, ako pristupovali tí ústavní sudcovia, ktorí rozhodli o zrušení ústavného zákona, ktorým boli do ústavy zakotvené previerky sudcov.
Kolega Baránik tu už upozornil, že uchádzači, ktorí sa nezúčastnili verejného vypočutia, si nesplnili zákonnú povinnosť. Ústavnoprávny výbor nemal dôvod konštatovať to, pretože ústavnoprávny výbor má posudzovať, či uchádzači spĺňajú kritériá a podmienky, ktoré sú stanovené ústavou, nie zákonom, ale zákon o rokovacom poriadku pomerne jednoznačne v tejto veci hovorí o tom, že uchádzač príde a vystúpi na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, predstaví sa. A teda zástupcovia prezidentskej kancelárie aj upozornili, že toto určite pán prezident bude brať do úvahy, a teda je zbytočné, aby parlament navolil nejakých uchádzačov, ktorí si nesplnili túto zákonnú povinnosť. Čiže myslím si, že tak ako hovoril kolega Baránik, prezident to určite bude brať do úvahy, ale aj my ako poslanci by sme to pri voľbe mali brať do úvahy, či, či, či si uchádzači splnili alebo nesplnili túto zákonnú povinnosť, aj keď, samozrejme, že tie dôvody, pre ktoré neprišli, mohli byť, mohli byť rôzne.
Verejné vypočutia sú dôležité a v porovnaní s tým, keď sa v minulosti volili kandidáti na ústavného, na ústavných sudcov, je to dramatický rozdiel. Je to rozdiel z hľadiska informácií, ku ktorým sa dostanú poslanci, z hľadiska informácií, ku ktorým sa dostane, dostane verejnosť. Je to určite aj tlak na, povedzme, menej kvalitných kandidátov, aby si rozmysleli, či chcú absolvovať niečo také, kde môžu byť zaskočení odbornou, ale pomerne triviálnou otázkou, na ktorú nedokážu zodpovedať, či chcú, aby boli prepierané ich pochybenia, pochybenia z ich predchádzajúcich, z jeho predchádzajúceho pôsobenia, ale aby to tak naozaj bolo, tak je dôležité, aby sme my ako poslanci brali do úvahy to, čo sa na tých vypočutiach stalo. Aby to nebola čistá formalita, lebo to naozaj hrozí, že my sme tam strávili v januári tri dni, teraz, teraz dva dni, kládli sme otázky, uchádzači sa pripravovali, ľudia to sledovali a výsledok bude aj tak ten, že lídri strán vládnej koalície si povedia tento, tento, tento bez ohľadu na to, aby, aby mali naštudované životopisy, aby, aby si vypočuli, čo hovorili uchádzači na vypočutiach. Potom sa význam tých vypočutí stratí. Alebo teda nie stratí, ale načo sú potom také verejné vypočutia? Ja to hovorím aj na základe vlastnej skúsenosti, keď som ako mestský poslanec v Bratislave absolvoval vypočutia kandidátov na šéfov troch najväčších mestských podnikov, a potom zastupiteľstvo aj tak iba na základe politických dohôd rozhodovalo nie na základe posúdenia kvality, ktorá sa na tých vypočutiach veľmi jasne ukázala.
Posledná, štvrtá poznámka sa týka verejnej voľby alebo tajnej voľby. Vďaka nejakým nepredvídateľným, alebo, alebo zvláštnym okolnostiam sme minule volili verejne, lebo sa MOST – HÍD obával, že sa SMER dohodne s fašistami a zvolia Roberta Fica na Ústavný súd a potom bude z toho podozrievaný MOST – HÍD. Teraz to vyzerá, že vládna koalícia je dohodnutá, je dohodnutá na tajnej voľbe. Tajná voľba je výdobytkom Novembra ´89, ale vo vzťahu k voličom, nie vo vzťahu k poslancom. Voľba kandidátov na ústavných sudcov, voľba iných funkcionárov v parlamente nie je výkonom volebného práva, je výkonom verejnej moci. Verejná moc má byť uskutočňovaná transparentne, má byť kontrolovaná a je oveľa dôležitejšie, aby verejnosť, aby naši voliči vedeli, ako rozhodujeme, za koho hlasujeme a za koho nie, než to, aby sme si my ako poslanci, ako zvolení zástupcovia občanov dopriali ten luxus, že sa nikto nedozvie, koho sme zaškrtli a koho nie.
Neplatí ten argument, že tajná voľba je demokratická, že je to, že len vtedy sa poslanci môžu slobodne rozhodovať a v prípade verejnej voľby nie, lebo ak by tento argument platil, tak v takom prípade by predsa aj hlasovanie o návrhoch zákonoch, zákonov, muselo byť tajné.
Vážení koaliční poslanci, vy keď hlasujete o návrhoch zákonov, tak nehlasujete slobodne? Nehlasujete podľa svojho svedomia a presvedčenia? Lebo keď iba tajná voľba vám umožňuje slobodne prejaviť svoj názor, tak v prípade verejného hlasovania o návrhoch zákonov vy neprejavujete slobodne svoj názor?
Absurdné. A skutočnosť, že tajnosť voľby a tajnosť hlasovania prináleží voličom, nie poslancom, je zrejmá napríklad aj z toho, že aj v referende, kde sa nehlasuje o personálnych otázkach, aj v referende hlasujú voliči tajne. Nikomu nenapadlo, že by v referende mali hlasovať voliči, voliči verejne, hlasuje sa tajne, pretože má byť zachované, má byť zachovaná tajnosť rozhodnutia voličov, či už v personálnych alebo vo vecných otázkach, rovnako ako má byť zachovaná verejnosť rozhodnutia poslanca ako v personálnych, tak vo vecných otázkach.
A neplatí ani ten často používaný argument, že potom budú ústavní sudcovia vedieť, že kto za nich hlasoval. No a čo, že bude ústavný sudca vedieť, že za neho hlasoval Janko, Jožko, Ferko, Anička, Marienka? Veď to nie je dôležité. Ústavný sudca, ak má byť kvalitným ústavným sudcom, tak toto nebude brať do úvahy. Ja som viacerým uchádzačom kládol otázku, či to budú brať do úvahy, možno s jednou jedinou výnimkou, som sa nestretol s odpoveďou, že by niekto bral do úvahy, keď by vedel, kto zaňho hlasoval a kto za naňho nehlasoval, ale najmä však oni aj tak budú vedieť, kto za nich hlasoval a kto za nich nehlasoval. Nebuďme smiešni. Nie je dôležité, aby vedeli, či jednotlivý poslanec za nich hlasoval, ale ako sa dohodli strany. Čiže keď dostane uchádzač také počty, že bude zrejmé, že zaňho hlasovali poslanci vládnej koalície, tak to je tá dôležitá informácia, nie to, že ktorý konkrétny poslanec ako hlasoval. Takže neexistuje žiadny vážny dôvod na tajnú voľbu, naopak, existujú vážne dôvody na verejnú voľbu a upozorňujem, že to môže byť precedens, lebo teraz nenavolíme osemnástich kandidátov, a tento istý argument bude použitý, aj keď sa k tej voľbe vrátime nabudúce. Teda to upozorňujem najmä kolegov z MOST – HÍD.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. V rýchlosti pár poznámok. Ak si hovoril, Ondrej, o tom, že koalícia sa zachovala nezodpovedne, no myslím si, že to je trochu nepresné, pretože koalícia sa zachovala zodpovedne ku svojim záujmom a ich záujem je pokračujúci Ústavný súd taký, ako ho mali doteraz, to znamená taký, ktorý oni ovládajú. V súvislosti aj s tajnou voľbou by som ešte nevylučoval celkom to, čo sa stalo prvýkrát pri tejto voľbe, že tu príde nejaký prekvapivý pozmeňujúci návrh, alebo, alebo nejaká finta, ktorou sa bude niekto snažiť tu nás všetkých obalamutiť. Takže pozor na to.
Ak si hovoril o osemnástich kandidátoch, rád by som pripomenul všetkým, že ústava naozaj nepozná slovo polovičný počet. Pozná len dvojnásobný počet, dvojnásobný počet, to znamená, dvojnásobný je tento parlament povinný predložiť pánovi prezidentovi počet kandidátov, ktorý sa rovná dvojnásobku počtu uvoľnených miest. Pojem polovica tam neexistuje.
No a ešte ak sme hovorili, alebo ak si ty hovoril o tom, že koalícii je proste v podstate jedno, že čo sa dialo na vypočutí a že je to bez prihliadnutia ku kvalite tých uchádzačov. Dalo by sa povedať, že opak je pravdou, lebo tí uchádzači, ktorých tam koalícia chce, tí musia mať určitú kvalitu, a to je kvalita korupčnosti a bezcharakternosti.
Ďakujem.

Ďakujem kolegovi Baránikovi za reakciu. Keď som hovoril o tom, že koalícia sa zachovala nezodpovedne pri voľbe kandidátov na ústavných sudcov, samozrejme, že som nemyslel, že sa zachovala nezodpovedne ku svojim vlastným záujmom. Myslel som to tak, že sa zachovala nezodpovedne ku krajine a k právnemu štátu.
Pokiaľ ide, pokiaľ ide o tú tajnú voľbu, no môžme sa nechať ešte prekvapiť, že či príde nejaká finta, ale ja mám naozaj obavu, že to bude, že to bude precedens, že minule hrozilo, že by Robert Fico mohol byť v tajnej voľbe zvolený hlasmi koalície, ktorá tu už párkrát zafungovala, teda vládna koalícia alebo jej časť sa spojí s fašistami a presadí si, čo potrebuje, a takýmto spôsobom mohol byť zvolený Robert Fico. MOST si to uvedomili, rovnako si uvedomili, že by to padlo na ich hlavu, že by im nikto neveril, že oni nevolili Roberta Fica, tak zrazu boli za verejnú voľbu. Teraz Robert Fico nekandiduje, teraz možno je aj nejaká dohoda, o ktorej my ešte nevieme, lebo, lebo tie dohody sa pečú iba v rámci vládnej koalície, tak teraz zrejme vládna koalícia bude znovu za tajnú voľbu, nejakých kandidátov možno navolí, ale nezvolíme 18, som si skoro istý, že nezvolíme 18 ani teraz, ani v opakovanej voľbe, opäť sa bude musieť voliť a tam si už dôkladnejšie vládna koalícia, teda najmä SMER dá svojich ľudí. A keď tam bude tajná voľba, tak bude opäť riziko, že sa bude môcť spojiť vládna koalícia s fašistami.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, keď sa pred rokmi na Súdnej rade volil Štefan Harabín za predsedu Najvyššieho súdu, keď išiel do tejto pozície z pozície ministra spravodlivosti, tak samozrejme padala tá otázka, jak je to možné vlastne. A ja som vtedy odpovedala, je to možné preto, pretože okrem zopár právnikov, naozaj zopár novinárov, ale len zopár novinárov a tých zopár desiatok ľudí, ktorí prišli pred Súdnu radu protestovať, to reálne nebola téma, ktorá by hýbala Slovensko alebo zaujímala masy.
A ja si dovolím povedať aj teraz, keď masy zaplnili námestia a volajú po spravodlivosti, konkrétne kroky ku spravodlivosti ako keby až tak veľa ľudí nezaujímalo. Poviem to inak, nebude na Slovensku právny štát, pokiaľ tu v tejto snemovni nás to bude zaujímať len zopár a stále tých istých. Nebude na Slovensku právny štát, keď táto snemovňa bude plná vtedy a len vtedy, keď bude kandidovať na Ústavný súd Robert Fico. Nebude na Slovensku právny štát, pokiaľ taká téma, ako je voľba sudcov Ústavného súdu, sa nestane politickou témou prvého rangu pre každého jedného politického lídra v tejto sále aj v tejto krajine a urobí pre to všetko, aby to bola top politická téma a bol vyvolaný tlak, áno, aj na túto koalíciu, aby jednoducho sa muselo voliť inak a hlavne muselo voliť verejne. A ja musím, žiaľ, konštatovať, že zatiaľ čo pri prvej voľbe to bola politická téma, lebo kandidoval Robert Fico, tak teraz to jednoducho politická téma nie je. To vidíme aj podľa toho, kto dnes sedí od rána od deviatej v tejto sále. A som rada, že je nás trošku viac. Ale opakujem, pri týchto témach stále, stále tí istí. A jednoducho bez verejného tlaku, bez politického tlaku to nejde. Toto je dôležitejšia téma ako odvolávanie ktoréhokoľvek ministra, ktorého sme počas tohto volebného obdobia v tejto parlamentnej sále odvolávali.
Význam Ústavného súdu je zrejmý, ale zopakujme si to. Povedal to aj pán poslanec Dostál. Je to možno mesiac – jeden a pol mesiaca? – čo Ústavný súd tejto snemovni zrušil novelu ústavy. Novelu ústavy, s ktorou sa nestotožňuje nikto, ani tí, ktorí sa hlásia k tomu, že existuje niečo také ako materiálne jadro. A zrušili ju s tým, že piati sudcovia neohlásili svoj osobný konflikt záujmov napriek tomu, že rozhodovali aj sami o sebe, pretože sú zároveň sudcami všeobecných súdov. Preto je dôležité, kto bude sedieť na Ústavnom súde bez ohľadu na to, či Robert Fico kandiduje alebo nekandiduje.
A ten druhý zásadný význam Ústavného súdu a celého procesu voľby spočíva v tom, že ak má byť raz justícia ako taká dôveryhodná, tak musí byť dôveryhodný Ústavný súd. A dôveryhodnosť je proste základ vzťahu občana a štátu, základ vzťahu občana k inštitúciám, ktoré majú chrániť práva a slobody občanov. Pretože keď nie je dôvera, tak potom sa neverí a spochybňuje ešte aj rozhodnutie Ústavného súdu alebo ktoréhokoľvek súdu, ktoré je v poriadku. Lebo potom neveríme a priori. A keď neveríme a priori inštitúciám ochrany práva, no tak jednoducho právny štát tu nebude.
Je absolútna zvrátenosť uvažovať politickým kalkulom dnes navolíme šesť kandidátov na sudcov Ústavného súdu s tým, že budú nejaké ďalšie kolá, ale sfunkčníme Ústavný súd. Nesfunkčníme Ústavný súd, plénum Ústavného súdu bude môcť zasadať, pretože bude mať sedem členov a keď budú všetci do nohy zdraví, tak aj prídu si na to plénum sadnúť, ale je zásadný rozdiel, či má plénum trinásť ľudí alebo či má plénum sedem ľudí. Pretože keď má plénum sedem ľudí, tak stačí jeden jediný hlas jedného, jedného sudcu, ktorý má iný názor, a vec plenárna bude zmätená zo stola bez toho, aby o tom Ústavný súd meritórne rozhodol. To znamená, nedostane sa spravodlivosti. A to je strašne vážna vec. Preto nie, sedem sudcov Ústavného súdu nie je funkčný Ústavný súd.
Dnes máme menej kandidátov, ako sme mali v prvom kole a niektorí, ktorí získali v prvom kole veľa hlasov, a myslím, že išlo naozaj o kvalitných kandidátov, do tohto kola voľby kandidátov sudcov Ústavného súdu sa neprihlásili. Ale aj tak si dovolím tvrdiť, že je tam dosť kandidátov na to, aby parlament mohol vybrať 18 kandidátov, z ktorých môže prezident vybrať takých sudcov Ústavného súdu, ktorí budú garantami nezávislosti fungovanie Ústavného súdu a nestrannosti jeho rozhodovania. Som o tom presvedčená. Ja tam takých vidím a určite môj hlas aj dostanú.
Dôveryhodnosť inštitúcie je aj o procese, akým spôsobom budú vyberaní a volení kandidáti na sudcu Ústavného súdu. Ondrej Dostál to hovoril. Hearing naozaj mal zásadne iný charakter, ako to bolo v minulosti a tento proces výrazne prispieva k transparentnosti procesu a dôveryhodnosti procesu a môže prispieť k vyššej miere dôvery v Ústavný súd. Ale keď bude hearing ignorovaný a, navyše, dohoda bude za zatvorenými dverami a nie verejná o tom, kto bude zvolený za kandidátov na Ústavný súd, tak tá dôveryhodnosť procesu bude zmarená. A o to viac je to dnes dôležité, pretože minulý týždeň tu v tomto pléne sme na vlastné oči videli, že áno, parlamentné strany vládnej koalície sú schopné rokovať a sú schopné verejne, niektorí, sa poďakovať Kotlebovej strane za to, ako hlasovala. Aký máme dôvod veriť tomu, že v akejkoľvek tajnej voľbe tieto dohody neprebiehajú? Bez ohľadu na to, či MOST o tom vie, alebo nevie. Možno nevie, nemusí o tom vedieť. Ale jediná garancia je naozaj verejná voľba. Dnes už pre dôveryhodnosť procesu a dôveryhodnosť inštitúcie v budúcnosti.
Zakončím tým, čo som začala. Nebude na Slovensku právny štát, kým témy, ktoré sú krok za krokom, jednotlivými krôčikmi k tomu, aby právny štát na Slovensku existoval, alebo sa zvýšila jeho úroveň, aby som bola presná, nebude na Slovensku právny štát dovtedy, kým to nebude pri každom jednom kroku top téma politického súboja a top téma politického záujmu politických špičiek naprieč politickým spektrom vrátane opozície, či už parlamentnej alebo mimoparlamentnej.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som len chcel povedať, že nestačí, aby toto bola top téma politikov a politická. Je totiž potrebné to, aby v tomto parlamente boli takí zástupcovia ľudu, ktorí naozaj ľud zastupujú, ktorým naozaj záleží na tom, ako táto krajina vyzerá. A, bohužiaľ, to tu je len o veľkej menšine. My tu máme väčšinou ľudí, ktorých, ktorých táto krajina nezaujíma, ktorí len hovoria a politicky marketujú to, že ich táto krajina zaujíma. Zaujíma ich len vlastné ego a peniaze a podobné veci. Čiže my sme sa dostali už mimo oblasť, kedy záleží na tom, čo si niekto pomyslí o politikoch, ktorí ľudí majú zastupovať. Je to proste jedno, pretože neexistuje škandál, neexistuje svinstvo politické, ktoré by sa nedalo prekryť nejakým marketingom. A vidíme to teraz, hlásia sa do politiky zase nové všelijaké a budú sa hlásiť všelijaké nové subjekty, o ktorých nič nevieme, tak ako sme nič nevedeli o tých subjektoch, ktoré pomohli tejto zločineckej koalícii dostať sa do tohto parlamentu a tento parlament ovládnuť. My nevieme o tých subjektoch v podstate nič, nič moc dobré. Tí sa hlásia sem do tejto politiky novej, do nových volieb a proste tá situácia sa bude opakovať, pretože hodnoty sú to posledné, čo ľudí zaujíma.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Vážené dámy, vážení páni, ja nadviažem na to, čo hovoril aj kolega Dostál, aj pani kolegyňa Žitňanská, a skúsim tomu dať teda ten rámec, že čo sa podľa mňa reálne deje. Kolega Dostál hovoril o tom, že či je legitímne alebo nelegitímne pre opozíciu alebo aj koalíciu najprv si určiť číslo a potom podľa toho si nastaviť citlivosť na kvalitu kandidátov. Keď si zoberieme ten proces, tak pri tej úplne prvej voľbe, keď bol predpoklad, že aspoň niekto kvalifikovaný a slušný by mohol prejsť a vedeli sme, aká vládna garnitúra tu vládne a kto má väčšinu v parlamente, tak bolo legitímne voliť čo najviac kandidátov, lebo existoval aspoň nejaký predpoklad, že niekto sa popri nejakých hlasoch spomedzi vládnej koalície tam dostane. Ak sa mu dá pomôcť pár hlasmi, aby preliezol, tak by sme to mali urobiť. Teraz je rovnako tak legitímny návrh, ktorý dal kolega Baránik, u ktorého by som do budúcnosti očakával trošku väčšiu dôveru k novonastupujúcim silám v politike, že ak je predpoklad, že sa pomery síl vymenia, že tu príde nová vláda, že tu príde nová väčšina v parlamente, tak teraz treba naozaj hlasovať iba za tých, ktorých považujeme za créme de la créme, za tých najlepších, a kde by sme mali teda radšej počítať s tým, že snáď sem príde nová väčšina do parlamentu, ktorá bude môcť mať väčší vplyv na to, že aký bude ten pult, ten zoznam tých kandidátov a potom z toho navoliť teda ešte lepšie obsadenie Ústavného súdu. Myslím si, že aj jeden, aj druhý postup je legitímny. Nemalo by to tak byť, ale, ale jednoducho vždycky sa počíta s tým, že kto má aktuálnu väčšinu v parlamente a kto má akú silu pretlačiť svojich kandidátov alebo kandidátov, ktorých považuje za najlepších.
Čo je na tomto smutné, je vec, ktorú spomenula pani kolegyňa Žitňanská. Ja si neviem predstaviť civilizovanú krajinu, v ktorej by do diskusie o voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu v parlamente sa neprihlásil jediný zástupca aktuálnej vládnej moci. Aký predseda parlamentu, taký parlament. To si musíme povedať, že to, že Andreja Danka už sem nebaví chodiť a že sa snaží z každej schôdze spraviť turboschôdzu a čo najrýchlejšie odtiaľto odísť, je fakt, že už od čias nebohého Pavla Pašku je parlament slúžkou vládnej garnitúry a keď nemôže plniť svoju slúžkovskú úlohu, tak sa nikto neunúva doňho prísť, ale krajina, v ktorej diskusia o kandidátoch na sudcov Ústavného súdu vyzerá takto, je krajina, ktorá nemá rešpektovaný parlament, ktorá nemá parlament, ktorý by reálne plnil svoju funkciu priamo volených zástupcov ľudí.
Ak si novinárska verejnosť, občianska verejnosť, odborná verejnosť nežiada od vládnej garnitúry dostatočne silno zdôvodnenie svojho konania pri voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu, niečo v tejto krajine je veľmi vážne prehnité. Že to prehnité je, vieme aj na základe iných symptómov, ale toto je veľmi vážnym symptómom tiež.
A teraz k tomu, čo som oznámil na začiatku, môj, moja diagnóza toho, čo sa práve teraz deje. Na Slovensku práve prebieha zabetonuvávanie sa na pozíciách. Súčasná väčšina v parlamente, som presvedčený o tom, že už nereprezentuje väčšinou väčšinu obyvateľov Slovenskej republiky pomerne. A ona to vie. Tá väčšina, ktorá teraz v parlamente ešte stále má sedemdesiat šestku a keď prizve fašistov tak má deväťdesiatku, nie je zastúpením väčšiny obyvateľov tejto krajiny. Má ale svoje záujmy, svoje pozície a má strach. Na to, aby sa dokázala zabetónovať v pozíciách, kde je, neváha sa spojiť do tej novej koalície – fašisti, SMER, SNS, kollárovci a tri zlaté prúty pána Marčeka, či Marečka, už štyri dokonca – a meniť ústavu.
A v tej istej situácii tu máme Ústavný súd, ktorý predefinuváva s otáznou legitimitou to, čo vlastne ústavný poriadok na Slovensku znamená. Máme rozporuplné judikatúry Ústavného súdu k mnohým veciam, ktoré sa týkajú aj rokovania parlamentu, rozhodovania niektorých jeho orgánov, máme rozporuplné interpretácie rôznych zákonov z rôznych časov výkonu mandátu rôznych ústavných sudcov.
Mnohí ľudia začínajú hovoriť o tom, že po tridsiatich rokoch od revolúcie by sme mali možno sa zamyslieť nad tým, že tú ústavu treba prehodnotiť a možno aj prepísať. Len na to by sme skôr mali smerovať k nejakému typu spoločenskej zhody a nie na seba vymýšľať stále nové podozrenia a rozštepovať spoločnosť stále viac.
V tomto svetle betonáže súčasných hráčov na súčasných pozíciách môžme vnímať aj obsadzovanie Ústavného súdu novými sudcami ako súčasť tejto hry. Že nejde o kvalifikáciu, nejde o to, kto je ako dobrým sudcom alebo kto čo robil alebo aká je jeho, aké sú jeho názory, aký je jeho svetonázor. A o to tu nejde. Ide len o to, aby tam boli navolené sudkyne a sudcovia, ktorí pomôžu súčasným mocipánom čo najdlhšie udržať svoju vlastnú beztrestnosť a ktorí pomôžu, dajme tomu, aj z opozície nahlodávať akúkoľvek moc, ktorá by sa snažila spraviť v tomto štáte poriadok a unesenú krajinu vrátiť naspäť tým ľuďom, ktorým patrí, občanom Slovenskej republiky, občanom a občiankam.
My z pozície opozičných poslancov a poslankýň, t. j. jediní ľudia, ktorí vystúpili v tejto rozprave, bohužiaľ, zatiaľ môžme nato iba poukázať. Ale v súvislosti s tým, čo tu odznelo z úst pána Baránika, ja môžem dať verejné prehlásenie a prísľub: neexistuje možnosť, že by akýkoľvek novotvar, o ktorom si hovoril, Alojz, a teraz hovorím za Progresívne Slovensko a stranu SPOLU, ktorá sú, ktorí sú v koalícii, sa spolupodieľali na tom, aby pokračovala táto moc na Slovensku.
Nemusíme byť spokojní ani s tým, ako vládnu súčasní mocipáni a súčasná koalícia, môžme mať výhrady aj voči tomu, ako robí opozícia svoju opozičnú politiku, ale v jednej veci sa zhodneme, že Slovensko potrebujú reštart, že unesený štát musí sa vrátiť naspäť do rúk ľudí, že tu musí zavládnuť vláda práva, právo musí byť pre každého rovnaké a že Slovensko sa musí pohnúť dopredu. A dúfam, že sa my dvaja aspoň poznáme dostatočne dlho na to, aby si toto, čo som práve teraz povedal, bral vážne.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Martin, ja som chcel hovoriť aj o nejakých takých odbornejších veciach viacej, ale si ma tak trochu vyzval k tomu, tak ja by som si dovolil povedať nasledujúce: Ja samozrejme verím v to, že ty veríš, a ja ťa poznám ako slušného človeka s názormi, ktoré občas sú iné, ako mám ja, ale v zásade úplne slušného. Avšak dovolím si pripomenúť, že podobné rečí, ako si tu ty teraz viedol, viedol aj ten jeden veľmi nadaný výnimočný pán, ktorý sem doviedol spolu s inými túto vládu, ktorý potom, potom sa rozhodol ísť s touto gangsterskou koalíciou a ktorého ľudia potom sa pridali k tej gangsterskej koalícii výmenou za všelijaké ministerské a iné posty. A podotýkam, že súčasťou tej, tejto skupiny, ktorá dopomohla k tomu, že tu máme túto gangsterskú koalíciu, je aj váš člen tejto, tejto vašej skupiny, ktorý potom zistil, že, jaj, pardon, toto bolo nejak inak. Ale napriek tomu, že má ekonomické vzdelanie, tak musel vedieť, že tam určité veci nesedia, tak napriek tomu teda, že mal ekonomické vzdelanie, tak si akosi nevšimol, že tam určité veci nesedia. Čiže ja tebe osobne verím, ale, bohužiaľ, história nás učí, že musíme byť veľmi opatrní a že ľudia s peniazmi v tejto krajine, častokrát ich majú za pochybných okolností a že majú pochybné záujmy.

Pán poslanec Poliačik, no samozrejme, že sú legitímne rôzne postupy ako sa dopracovať k tomu zoznamu kandidátov, ktorý ten-ktorý poslanec alebo ten-ktorý poslanecký klub alebo to-ktoré zoskupenie poslaneckých klubov nakoniec bude voliť za kandidátov na ústavných sudcov, len rozhodne, a to som chcel aj ja vo svojom vystúpení, na ktoré si reagoval, zdôrazniť, rozhodne nie je v poriadku povedať si, že stačí šesť, lebo veď potom pán prezident bude môcť vymenovať, vymenovať troch ústavných sudcov a už tam bude sedem. A to aj pani poslankyňa Žitňanská správne upozornila, že, že sedem je síce nadpolovičná väčšina, ale, ale de facto to neumožňuje rozhodovanie.
No a pred malou chvíľou vyšla správa o tom, že koalícia ešte stále nie je dohodnutá, že medzi 12.00 a 14.00 hodinou bude koaličná rada, ktorá bude o tom rozhodovať. Teda neviem, kto z členov koaličnej rady sa zúčastnil zasadnutia ústavnoprávneho výboru a počúval všetkých uchádzačov a bude teda ich posudzovať na základe toho, čo tam predviedli, alebo to bude opäť len čisto politická dohoda. Títo šiesti by mohli byť nám blízki, tak ich zvolíme, viacerých nepotrebujeme, hoci možno by sa ich tam našlo viacej. A teraz nehovorím z nášho pohľadu alebo z môjho pohľadu, z hľadiska, čo ja považujem za kritériá pre, pre to byť dobrým ústavným sudcom, ale čo považujú koaliční poslanci, ktorí však boli tam viacerí, nielen členovia ústavnoprávneho výboru, to predpokladám sledovali. Zodpovedné je snažiť sa navoliť všetkých, ktorých považujeme za dobrých.

Ja by som chcel sa odraziť od, od uvažovania pána Poliačika nad tým, aké rozporné výnosy a rozporné judikatúry Ústavný súd v minulosti predvádzal. Skutočne je pravda, že od čias Milana Čiča, kedy Ústavný súd mal takéto vedenia a mal často veľmi kľúčové rozhodnutia pred sebou, ktoré z politických dôvodov, očividných politických dôvodov odsúval na čas, povedzme, po voľbách. Hovorím napríklad o otázke, ktorá sa riešila v súvislosti s kandidatúrou viacerých strán pred voľbami ´98. Už od tých čias vieme, že Ústavný súd naozaj funguje pod neustálym straníckym tlakom. Je to pravdepodobne najsilnejšie atakovaný, formálne v ústave nezávislý orgán, o ktorý zápasí stranícka moc, aby ho presiakla, aby ho kontrolovala.
Ústavný súd zároveň v týchto rokoch varovne, varovne musel sledovať, a my s ním, odhalenie esemesiek zatknutého Kočnera, ktorý sa domáhal od svojich komplicov, aby mu pomohli kontaktami na niektorých sudcov Ústavného súdu, ktorý mali práve ten charakter, že on si mohol trúfnuť ich považovať za svojich ochrancov, lebo pochádzali z istej politickej strany. Tento tieň a neustály problém Ústavného súdu mal dostať korunu v tom, že priamo predseda najsilnejšej strany pôjde za predsedu Ústavného súdu. A to je situácia, o ktorej aj pán Poliačik hovorí ako zlomovej, a v tomto zmysle má pravdu, je to, dotiahlo sa to do úplnej nefunkčnosti Ústavného súdu. Tak ďaleko to ešte nebolo.

Ďakujem pekne. K Alojzovi Baránikovi. Mnohí ľudia urobili v minulosti mnohé chyby a ja úplne súhlasím s tým, že nie každý sa zachoval ideálne. Sú tu ľudia, ktorí si mohli viacej vážiť jedinečnú príležitosť na prerobenie tejto krajiny, ktorá sa vyskytla pri vzniku vlády Ivety Radičovej. Všetci sme sa zachovali ako sme sa zachovali, snáď sme sa poučili. A sú tu ľudia, ktorí mohli menej dôverovať autoritatívnym predsedom, ktorí majú tendenciu viacej klamať ako hovoriť pravdu, zistili to neskoro. Tiež sa snáď poučili a dúfam, že všetci, ktorí tu sedíme a záleží nám na tom, aby sa Slovensko niekam pohlo, sme sa poučili z týchto vecí a z toho poučenia bude vzrastať aj vyššia stabilita akejkoľvek ďalšej vlády, ktorá si na svoje plecia to bremeno reštartovať krajinu zoberie.
K Ondrejovi. Úplne súhlasím, ja som sa skôr na to pozeral z pohľadu poslanca alebo poslancov, ktorí nejakým spôsobom reagujú na správanie sa väčšiny v parlamente, ale s tézou, že nie je možné si povedať, že ideme teda navoliť iba šiestich, aby sa akože formálne sfunkčnil súd, že takéto rozmýšľanie je neprijateľné, s tým úplne súhlasím.
Ďakujem pekne.