45. schôdza

Pán kolega, pán poslanec Blaha, teda vás počúvať, to je naozaj veľká silná šálka kávy. Vy ste hrozbou pre zahraničnú politiku. Bo vy zovšeobecňujete to, čo sa vám hodí. Súdite, hejtujte a ohovárate. Ako môžte povedať, že nemáme radi ruský národ? Kto nemá rád ruský národ? Ale ruský prezident ani ruská vláda nie je ruský národ. Poznáme mnoho ľudí, ktorí tu žijú, to sú skvelí ľudia. To je ruský národ. Ohovárate nášho prezidenta, v zahraničnej politike sa vyjadrujete, ako chcete, s rozporom s oficiálnou politikou našej krajiny. Vy ste hrozbou zahraničnej politiky.

Ďakujem pekne za kompliment od pani Zemanovej. Keď ma ona považuje za hrozbu, tak je to naozaj lichôtka.
K pánovi Osuskému len vecne. Kto zničil režim Pol Pota? No bol to zlý komunistický Vietnam. A režim Pol Pota vznikol vďaka dobručkým, chrumkavučkým a demokratickým Spojeným štátom americkým. To len aby ste si uvedomili, aké boli súvislosti. A je milé, že práve vy, ako jeden z najväčším amerických podporovateľov, momentálne hovoríte o Pol Potovi.
V prípade pani Zimenovej, nie, nemáte pravdu, nehovoril som o výskume Konzervatívneho inštitútu pána Štefánika. Ale aj ten je veľmi zaujímavý, lebo ukazuje, že veľká väčšina slovenskej verejnosti stále cíti úctu k tým sociálnym právam, ktoré im dal bývalý režim. Ale hovoril som o výskume amerického inštitútu republikánskeho, ktorý sa volá úplne inak a ktorý hovorí o tom, že 74 % ľudí na Slovensku vníma Rusko ako partnera a iba 22 % ako hrozbu. Tento prieskum vám rád poskytnem, aby ste mali väčší prehľad. Ale prosím, predtým než si overíte fakty, nehovorte, že klamem, lebo to nie je pravda.
Pán Poliačik, Čínska ľudová republika, áno, má problémy s ujgurským teroristom, teroristami. Mám s nimi problémy tak isto ako mnohé iné štáty. A teroristi sú tak isto dávaní do väzenia aj v iných štátoch. A vy hádam nechcete povedať, že tí ľudia v Ujguri, ktorí tam urobili teroristické útoky, si zaslúžia, ja neviem, také podmienky ako má Breivik vo väzení? Asi nie, že? Čiže nebláznime, pán Poliačik! A nehovoriac o tom, že Tiber, ktorý bol kedysi stredovekou teokraciou, je dneska modernou krajinou, súčasťou Čínskej ľudovej republiky. Vy obhajujete teokraciu, kde tam kameňovali ženy a robili naozaj tie najväčšie svinstvá voči ľudským právam? Toto je váš, vaša predstava o svete? A vy si hovoríte, že ste liberál? Vy ste, pán kolega, smiešny.
A už nemám viac času iba dokončiť to týmto spôsobom.

Ďakujem pekne. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, dovoľte aj mne zapojiť sa do tejto zlúčenej rozpravy o našej zahraničnej politike, o členstve Slovenska v Európskej únii a perspektívach do budúcnosti. Pokúsim sa stručne dotknúť všetkých týchto oblastí.
Naša zahraničná politika sa ocitla na dôležitom rázcestí a to je dané závažnými faktormi, či už domácej alebo európskej scény. Sme v období, keď sa po sérii kríz po prvýkrát Európska únia nerozširuje, ale opúšťa nás jeden člen našej európskej rodiny. A tu na Slovensku zatiaľ po dvoch desaťročiach zahraničnopolitického konsenzu a spoločných deklarácií ústavných činiteľov sme sa pomerne dynamicky prehupli do doby, kedy naprieč politickým spektrom sú spochybňované naše členstvo v Európskej únie a NATO, atakované naše spojenecké väzby a kolektívna bezpečnosť, pre ktorú sme sa dobrovoľne rozhodli, dostáva nálepky rovnocenné s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968.
Rozpad konsenzu znamená, že zahraničnopolitické témy sa čoraz intenzívnejšie stávajú témou vnútropolitickej súťaže. To by samo osebe vôbec nemuselo byť na škodu veci, ale, bohužiaľ, nám éter ovládli extrémisti a populisti a v ich koktaile sa varíme ako tá povestná žaba. Aj štandardné s predtým pomerne fungujúcim kompasom si nechali vnútiť túto hru a zapojili sa do súťaže. Dnes už sa napríklad nájde len málo politikov, ktorí by mali tú odvahu pochváliť Európsku úniu bez toho, aby sa hneď ponáhľali za to dodať slovíčko "ale".
Nerozumiete mi zle. Prvá by som sa tešila, keby bol doma záujem o legitímne zahraničnopolitické témy a odbornú diskusiu na ne. Teraz pred voľbami do Európskeho parlamentu by sme sa napríklad mohli rozprávať o tom, či treba fiškálnu úniu, ako viac bojovať proti daňovým únikom, ako zlepšiť spoluprácu bezpečnostných zložiek naprieč Európskou úniou, či treba, v akej forme spoločnú európsku armádu alebo ako spolupracovať v obrane a mnohé ďalšie. Namiesto toho sme však dopustili, aby sa hlavnými zahraničnopolitickými témami sezóny stali Istanbulský a Marrákešsky dohovor. Tie nás síce nijakým spôsobom neohrozujú, skôr naopak, pretože sú súčasťou riešenia, a nie problému, ale stali sa užitočným nástrojom rozdúchavania vášní, podnecovania nenávisti, rozdeľovania, štiepenia spoločnosti a ľudí na dobrých a zlých. A na základe nezmyselných kritérií a hľadania nepriateľa, ktorý niekde tam vonku číha, a treba pred ním Slovensko ochrániť. Výsledok? Nepomohlo to nikomu, len tomu najkrajnejšiemu extrému, ktorý sa v týchto dňoch teší zo 14-percentnej podpory v prieskumoch. Blahoželám všetkým, aj z koalície, aj z opozície, ktorí sa do tejto hry zapojili.
Našťastie, majákom v tejto pomýlenej diskusii zostáva ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré dôsledne napĺňa programové vyhlásenie vlády a stráži pevné zahraničnopolitické ukotvenia Slovenska tam, kde patrí a tam, kde je to pre Slovensko aj najvýhodnejšie. Ešte lepšie by bolo, keby zahraničnopolitické priority stanovené vo vládnom programe napĺňala aj vláda samotná a predložila by na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky strategické dokumenty, ktoré už sama schválila a ktoré na jeseň minulého roku sľúbil aj pán premiér predložiť do konca roka.
No a, úplne ideálne by bolo, ak by všetci traja najvyšší ústavní činitelia sa držali aj činmi svojej deklarácie z jesene 2017. Je totiž v rozpore so základným hodnotovým smerovaním Slovenska, ak jeden z jeho najvyšších ústavných činiteľov máva ruským zbraniam, ktoré porušujú medzinárodné právo, okupujú územia Ukrajiny, Gruzínska, Moldavska. Je v rozpore s našimi životnými záujmami, ak v hlbokom úklone podávame ruku predstaviteľovi štátu, ktorého vojenské avantúry už stáli život tisíce ľudí u nášho východného suseda.
Aby som však nezabudla na tých najdôležitejších, nesmierne ma teší fakt, že napriek dezorientovanej diskusii o zahraničnej politike, v tom kľúčovom má drvivá väčšina našich občanov zatiaľ jasno, že vidia Slovensko aj naďalej, aj v budúcnosti v Európskej únii.
Nájdenie tohto strateného zahranično-politického konsenzu sa síce momentálne javí ako pomerne nereálne, ale to by nás nemalo demotivovať v tom, aby sme hľadali témy a výzvy, na ktoré by sa naša zahraničná politika mala ešte viac sústrediť v budúcnosti. Strategické sa mi z toho pohľadu javia dve oblasti a budem sa im venovať, pretože a napriek tomu, že ani jedna z nich nie je čisto a primárne zahraničnopolitickou témou, na obe však je veľmi dôležité nahliadať aj práve v zahraničnopolitickom kontexte. Sú to klimatické zmeny a hybridné hrozby.
Kým a my tu dohadujeme, či klimatická zmena vôbec nastáva, či je spôsobená človekom, naša planéta sa rúti do záhuby. A robíme chybu, pokiaľ na tento problém nahliadame ako na čisto environmentálny problém, pretože ak máme zle zarámcovaný problém, je veľmi ťažké nájsť adekvátne riešenie. A tento problém zďaleka nie je len environmentálny, ale je oveľa, oveľa širší. Zasahuje do všetkých oblastí života a boj proti klimatickej zmene alebo aspoň za jej zmiernenie, pretože úplne sa jej nezbavíme, si bude vyžadovať dramatické zmeny vo všetkých sektoroch hospodárstva, v zmýšľaní a životnom štýle jednotlivcov i spoločnosti.
A áno, je to dnes aj jeden z najväčších zahraničnopolitických problémov, a to v dvoch rovinách. V prvom rade klíma, ovzdušie ani emisie skleníkových plynov nepoznajú hranice. Nefunguje to tak, že keď ja budem menej znečisťovať, tak sa ma potom klimatická zmena menej dotkne. Takže hoci by sme sa aj my na Slovensku dohodli a dokázali by sme prejsť k nulovým emisiám skleníkových plynov, nemôžeme byť chránení pred negatívnymi dopadmi klimatických zmien. Preto je to problém, ktorý si vyžaduje spoločné, ani nie európske, ale skutočne globálne riešenie a zapojenie všetkých hráčov. Potrebujeme dohodu, ktorú budú skutočne rešpektovať všetci, aj Čína, aj Spojené štáty americké, pretože inak všetci prehráme.
Druhý dôvod, prečo je nutné považovať klimatické zmeny za zahraničnopolitický problém sú ich dôsledky. Masová migrácia, strata území niektorých štátov, otázky, ako čo budeme robiť so štátmi, resp. národmi, ktoré prišli o svoje územie, konflikty o vodu alebo iné prírodné zdroje, to všetko sú problémy, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou zasiahnu aj nás v Európe.
Môžeme prízvukovať, že je v našom záujme stabilná Afrika, môžeme do nej nalievať peniaze v snahe predísť ďalšej migračnej vlne, ale pokiaľ sa nebudeme veľmi vážne sústrediť na klimatické zmeny a ich dopady, tak nám to bude veľmi málo platné.
Druhou veľkou témou, na ktorú sa bude potrebné v rámci zahraničnej politiky v budúcnosti omnoho viac sústrediť, sú hybridné hrozby. V súčasnosti sa spájajú najmä so zneužívaním kyberpriestoru. Ten sa využívaním nových technologických výdobytkov stal novým priestorom potenciálneho konfliktu. Stále väčšia závislosť modernej spoločnosti od internetu prináša aj väčšiu zraniteľnosť prostredníctvom kyberútokov. Tento priestor sa však stáva aj otvoreným bojiskom o verejnú mienku a práve ovplyvňovanie verejnej mienky, jej dezorientácia sa stáva nástrojom na dosahovanie cieľov, často účinnejším než konvenčné zbrane.
V dnešnom svete mediálneho a najmä internetového pretlaku je veľmi ťažké odlíšiť pravdu od lži, od manipulácie či propagandy a tam sa na zdravý rozum spoliehať nemožno. Kybernetické útoky, zneužívanie internetu a sociálnych sietí na lživú propagandu a mnohé ďalšie nástroje hybridnej vojny sme v posledných mesiacoch a rokoch mali možnosť sledovať v celej Európe i za jej hranicami. Ako príklady si stačí spomenúť na ovplyvňovanie prezidentských volieb vo Francúzsku či Spojených štátoch amerických alebo na snahy, úspešné snahy o ovplyvnenie výsledkov referenda o brexite.
Sme konfrontovaní s neľútostnou snahou o manipuláciu verejnej mienky s cieľom meniť politické pomery v jednotlivých krajinách, a s tou sme sa ešte naplno nestretli, alebo teda naplno k nám ešte nedorazila, doba "deepfake". Potrebujeme preto viac aj legislatívou reagovať na tieto javy, aby aj v online priestore platila nielen sloboda slova, ale aj zodpovednosť za ňu. Zároveň by aj vláda v tejto oblasti mala pridať. Vyžaduje si oveľa viac úsilia a nasadenia, či už prostriedkov alebo ľudí. Veď práve kyberpriestor sa čoraz viac stáva dejiskom moderných konfliktov. Keď investujeme veľké čiastky do ťažkej vojenskej techniky, určite je na mieste rádovo zvyšovať aj investície do kybernetickej bezpečnosti.
Verím, že to bude mať vláda na pamäti pri zostavovaní najbližšieho štátneho rozpočtu, napríklad posilnením útvarov, akým je odbor strategickej komunikácie na ministerstve zahraničných vecí. Samozrejme, mohli by sme pokračovať vo vyratúvaní dôležitých oblastí, na ktoré sa zahraničná politika musí zamerať, ako je nárast protekcionizmu v medzinárodnom obchode, tak nebezpečný pre malé a otvorené ekonomiky, akou je práve aj tá slovenská, či prekresľujúcimi sa siločiarami vo svetovej politike v prospech nových hráčov, kde Európska únia, žiaľ, nehrá takú úlohu, v akej by sme ju radi videli.
Zostanem však pri klimatických zmenách a hybridných hrozbách, pretože ich považujem za dve hlavné strategické výzvy do budúcna, o ktorých málo hovoríme napriek tomu, že naberajú na aktuálnosti. Zároveň je jasné, že najlepšie a najefektívnejšie odpovede na ne nenájdeme izolovane na Slovensku, ale len spoločne v spolupráci s našimi partnermi a spojencami, či už na európskej alebo širšej medzinárodnej úrovni. Aj preto by som bola rada, keby sme už prestali nielen so spochybňovaním nášho členstva v Európskej únii, ale i jej neustálym kritizovaním. Akoby náš slovenský dom bol tak opravený, že môže byť príkladom pre celý svet.
Európska únia má svoje nedostatky. Áno, takisto ako všetko na tomto svete, čo zostrojili a spravujú ľudia. Preto by sme sa ale mali menej sústrediť na to neustále utopické vylepšovanie, na ktorom sa nevieme zjednotiť ani len v slovenských rozmeroch, nie to ešte v dvadsať sedmičke, pretože svet nečaká. Čína nebude čakať, kým si vyriešime brexit. Klimatické zmeny sa nezastavia do momentu, kým sa doreformujeme a kým si na ne nájdeme čas. Tí, čo zneužívajú sociálne siete na šírenie dezinformácií a hoaxov, si tiež nezoberú prázdniny, kým my budeme mať čas ich konfrontovať.
Vážme si a stavajme na tom, že sme členmi spoločenstva, ktoré je nositeľom mieru, stability a prosperity už sedem desaťročí. Spolupracujme, priložme ruku k dielu a pomáhajme pri rozvoji jeho kapacít a schopností, pretože to je to najlepšie, čo môžeme pre obyvateľov Slovenskej republiky urobiť.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Asi nie som jediný v tejto sále, kto si všimol ten zásadný rozdiel medzi predsedníčkou zahraničného výboru a predsedom výboru pre európske záležitosti, pokiaľ ide o rétoriku, ale aj schopnosť pomenovať niektoré veci. Tento zásadný rozdiel, bohužiaľ, vnímame v zahraničnej politike a európskej politike Slovenskej republiky už dlhšie obdobie. Prinajmenšom sa začal zásadným spôsobom prejavovať najmä po odchode expremiéra Roberta Fica z úradu. A mám obavu, že ak sme tu v minulosti hovorili o tom, že sa nám stráca zahraničnopolitický konsenzus, tu máme úplne jasný príklad, ako v tomto smere vyzerá vládna koalícia.
Ja by som vám rád pripomenul, milé kolegyne poslankyne a vážení kolegovia poslanci z tejto vládnej koalície, že ste sa tu pred tri a pol rokmi búchali do pŕs, že budete brázdou proti extrémizmu. Toho extrémizmu, ktorý tu má dnes 14-percentné preferencie. A keď sa pozrieme v širšom kontexte, tak 25 %, pokiaľ ide o prezidentské voľby. A toho extrémizmu, ktorý sme mali možnosť tu vidieť aj pri vystúpení kolegu poslanca Ľuboša Blahu, keď ako hovoril o konzistentnosti, ale zabúdal konzistentne pomenúvať jednotlivé javy zahraničnej politiky rovnako.

Chcel by som povedať pani poslankyni Cséfalvayovej alebo opýtať sa jej, či už niekedy bola v niektorých z týchto krajín, ako je Južné Osetsko, Donecká republika alebo Luganská republika, o ktorých tu rozprávate. Už ste videla tie zabité, mrzačené deti alebo sirôtky, ktorým pri obstreľovaní Donbasu zahynuli rodičia? Už ste bola v rozbúranom, zbombardovanom meste Doneck? Ja som tam bol, teraz zhodou okolností cez víkend na 5. výročí a môžem vám zodpovedne povedať, že tie zábery, ktoré som tam porobil a ktoré vám s radosťou odovzdám, tak vás podľa mňa musia, musia vám otvoriť oči, aby ste už takéto veci nehovorili niekedy. Tí ľudia si urobili referendum, v ktorom sa takisto 80 % občanov tejto krajiny Donecka a Luganska rozhodli žiť samostatne, v samostatnej republike a chceli by sa pridať k Ruskej federácii. Kto je viac ako ľud? Politici? Diktát niekoho, ako z Európskej únie? Ja nie som proti Európskej únii, ale musí akceptovať vôľu národa.
Ďakujem pekne.

Nie, nebola som, pán poslanec Marček. Ja si ctím oficiálnu zahraničnú politickú líniu a postoje Slovenskej republiky a nerobím si výletíky na Krym a iné okupované oblasti. Ale práve som rada, ak ste tam videli utrpenie, pretože to je práve výsledkom ruskej agresie, porušenia medzinárodného práva na Ukrajine.
Ďakujem. (Reakcie z pléna.)

Vážený pán predseda, pán minister, ja si dovolím len niekoľko poznámok alebo komentárov k predkladaným dokumentom, pretože zahraničnú politiku považujem azda za najdôležitejší nástroj, aký má štát našej veľkosti k dispozícii. To, aké máme vzťahy s okolím, je určujúce pre mier, stabilitu, prosperitu, ale vlastne aj pre žitie národa.
Pre Slovensko je iste dôležité, aby zahraničná politika bola založená na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách, na spojeneckých záväzkoch. Najmä v súčasnosti, keď sledujeme stále väčší príkon unilaterálnym rozhodnutiam, konanie podľa predvídateľných pravidiel je aj pre nás, ale aj pre stabilitu vo svete, rozhodujúce. Pretože, ak prestanú platiť pravidlá, medzinárodný poriadok, tak ako ho poznáme dnes, sa rýchlo zrúti a malé štáty ako Slovensko sa stanú hračkou v rukách tých silnejších.
Pri posudzovaní zahraničnej politiky Slovenska považujem za najdôležitejšie tri okruhy otázok. Prvá je otázka vnútroštátnej zhody, o základných otázkach zahraničnej politiky, kam vlastne chceme patriť. Po druhé, oblasť kľúčových spojeneckých vzťahov k Európskej únii a NATO. Organizácie, ktoré sú prostriedkami dosahovania našich zahraničnopolitických cieľov a záujmov. Tretia taká veľká oblasť je, samozrejme, otázka vzťahov s našimi susedmi, najmä vo V4.
Aj preto sa ako prirodzená nevyhnutnosť pre nás ukazuje naše pôsobenie v Európskej únii. Členstvo sa zdá ako samozrejmosť, je to však zároveň aj nevyhnutnosť a prostriedok dosahovania našich záujmov. Vďaka členstvu v Európskej únii Slovensko dokáže obrovsky znásobiť svoj potenciál. Naše členstvo sa iste nedá zredukovať na pár čísel, ale ak námatkovo vytiahnem z predkladaného materiálu, že napríklad 80 % všetkých verejných investícií na Slovensku sú financované z rozpočtu Európskej únie alebo že k 15. výročiu vstupu čistá pozícia Slovenska bola plus vyše 14 miliárd eur, tak tieto jednoduché čísla poukazujú na to, ako zásadné pre nás členstvo v Európskej únii je aj z pohľadu financií.
Samozrejme, dôležité je aj, ako to dokážeme využívať, tieto šance. Preto iný údaj, ktorý hovorí, že v poslednom programovom období sme mali k dispozícii vyše 15 miliárd eur, ale ku koncu roku 2018 sme dokázali vyčerpať len 21 %, je hodný zamyslenia.
A áno, musíme sa držať jadra integračných procesov. Napojenie našej ekonomiky na hospodárstvo európskeho priestoru je bezprecedentné. Žijeme z toho. Samozrejme, Únia je aj hodnotové spoločenstvo, spoločenstvo krajín, ktoré spája rešpekt k jednotlivcovi, ľudskej bytosti so svojimi právami, dovolím si tvrdiť, azda s najväčším rešpektom a ochranou na celom svete. Preto ak chceme byť nápomocní lepšiemu životu našich ľudí, jednoducho musíme rešpektovať obe dimenzie, ekonomickú, ale aj hodnotovú.
Z hľadiska bezpečnostného sú spojenci v NATO jediným garantom našej bezpečnosti. Preto by sme mali prispievať k väčšej solidarite, súdržnosti a jednote v rozhodovaní organizácie kolektívnej bezpečnosti, ale aj Európskej únie, ak samozrejme tieto nie sú v protiklade so záujmami nášho štátu. V otázke bezpečnosti je naďalej kladený najväčší dôraz na spojeneckú obrannú alianciu NATO ako garanta našej vonkajšej bezpečnosti. Ukazuje sa, že Slovensko dokáže dokonca skôr prekročiť hranicu výdavkov určených na obranu vo výške 1,6 % z HDP, tak ako sme to predpokladali v nedávno schválenej deklarácii v Národnej rade.
Nebudem dnes rozoberať potenciálne negatívne posuny, tendencie, trendy, spájajúce s vôľou udržať jednotnú Európu, ako čeliť mnohonásobným deleniam, ktoré v rámci európskej politiky v súčasnosti vidíme. Nebudem hovoriť ani o potenciálnych ohrozeniach, ktoré vnímame z pohľadu susedskej politiky, alebo o potrebe posilňovania európskeho bezpečnostného piliera. Som totiž presvedčený, že najväčšie ohrozenie efektívneho, kvalitného výkonu zahraničnej politiky leží práve tu, u nás na Slovensku. Otázka vnútroštátneho súhlasu s výkonom zahraničnej politiky je totiž podstatná. Počúval som aj predrečníčku, ktorá sa tejto otázke venovala, ale viac ako kedykoľvek predtým je potrebný široký súhlas s tým, kam chceme patriť. To potom tiež definuje schopnosť nášho štátu odolávať rozvratným tendenciám a tiež bezpečnostným hrozbám.
Keď má byť zahraničná politika vyjadrením tej vnútornej, tak, bohužiaľ, tu musíme konštatovať istú dvojkoľajnosť, ktorú v našej politike zažívame. Na jednej strane vidíme dobré programové vyhlásenie v tejto oblasti a treba pochváliť ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí za to, že robí, čo sa dá, aby napĺňalo stanovené priority. Na strane druhej stále viac registrujeme protichodné stanoviská a vyhlásenia od rôznych predstaviteľov politických subjektov v parlamente. To sa týka tak opozičných, ako aj koaličných.
Necelé dva roky dozadu na Bratislavskom hrade najvyšší traja ústavní činitelia podpísali deklaráciu, v ktorej chápali priority zahraničnej politiky rovnako a úplne jasne. O žiadnej východnej politike, orientácii na všetky svetové strany sa tam nehovorilo.
Kam sme sa ale za tie necelé dva roky dostali? Diskusia už neprebieha o tom, ako má vyzerať Európska únia v budúcnosti. Namiesto toho vedieme akoby boj o základné témy, čo sme si mnohí mysleli, že sme už dávno prekonali.
Čo také sa stalo, odkedy bolo prijaté programové vyhlásenie vlády?
Čo také sa stalo od času, keď traja najvyšší ústavní činitelia prijali zmysluplné vyhlásenie, ktoré vyslalo jasný signál, kto sme a kam chcem patriť?
Čo také sa udialo, odkedy bola na vláde jednohlasne prijatá bezpečnostná stratégia, ktorá má určovať ďalšie dôležité politiky štátu v oblasti obrany a bezpečnosti?
Považujem za nepochopiteľné, že práve bezpečnostná stratégia, ktorú schválila vláda a predpokladala ju, programové vyhlásenie vlády, sa za dlhé mesiace kvôli politickým obštrukciám nedostala ani na rokovanie parlamentu. Zdá sa teda, že široký súhlas na zahraničnopolitickej orientácii chýba už aj v koalícii. Odpoveďou asi je, že už aj zahraničná, a to už nehovorím o bezpečnostnej politiky štátu, sa stáva zajatcom stále viac populistickej politiky schopnej hazardovať s menom a, nebojím sa povedať, s osudom tohto štátu. Samozrejme, nárast populizmu ako politiky nezodpovednosti a ľahtikárstva nie je niečo, čo je jedinečné pre Slovensko. V Európe, ak nehovoríme o svete, vidíme presah stále jednoduchších hesiel do politiky z implicitných, ale hlasných riešení, vyúsťujúcich do extrémov naľavo aj napravo. Napokon, ako vidíme, ľavicové či pravicové extrémy vlastne u nás tiež nemali nikdy ďaleko od seba.
Zahraničná politika sa aj z tohto dôvodu stáva predmetom vnútropolitického boja. Populisti všetkých odtieňov zistili, že jednoduchšie sa poukáže na často aj fiktívneho nepriateľa. Ak dlhé obdobie v Európskej únii medzi sebou konštruktívne súťažili umiernená pravica a umiernená ľavica, dnes súperí umiernenosť a zdravý rozum s populizmom. A to je aj celoeurópsky problém.
Svet je v súčasnosti charakterizovaný vysokou mierou nepredvídateľnosti. Platí, že zahraničná politika štátu je vyjadrením tej domácej. A tu tiež pribúda neznámych premenných a teda neistoty. Je preto dôležité, aby zahraničná politika štátu nekopírovala vnútropolitické excesy, ale snažila sa o vyrovnanosť a vyváženosť svojich cieľov.
A môžem na záver konštatovať, že som rád, že výkon našej zahraničnej politiky sa zatiaľ nenecháva úplne vláčiť domácou, stále viac populistickou politikou. (Zaznievanie gongu.)
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja len veľmi stručne. Podobne, ako v prípade pani predsedníčky zahraničného výboru, aj v tvojom prípade, Martin, keď si sa pýtal, čo také sa udialo od októbra 2017 a od toho známeho prehlásenia troch najvyšších ústavných činiteľov o jednoznačnej orientácii Slovenskej republiky. No udialo sa to, že v zmysle tej pomyselnej konzistentnosti, o ktorej tu niektorí koaliční poslanci rozprávajú, začíname fungovať v režime, kam vietor, tam plášť, pretože nám niektorým zásadne padajú preferencie. Že áno? A mám na mysli konkrétne Slovenskú národnú stranu a mám na mysli stranu SMER – sociálna demokracia, ktoré sa rozhodli za každých okolností ťažiť v tých vodách, kde momentálne plávajú predovšetkým radikáli a extrémisti, ktorí sa vyžívajú v neonacistickej symbolike. A z toho som veľmi smutný.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Bola tu viackrát zopakovaná otázka, čo sa také udialo v tej zahraničnej politike. Nuž pre tých, čo sa nepamätajú alebo nevedia, čo sa na Slovensku deje, by som chcel pripomenúť, že medzitým prišlo oznámenie zo Spojených štátov amerických, kde sa na nás obrátil veľvyslanec Spojených štátov amerických s požiadavkou, aby sme uzavreli dohodu o obrannej spolupráci. Dohodu o obrannej spolupráci, o ktorej niet zmienky v programovom vyhlásení vlády, o ktorej niet zmienky v koaličnej zmluve. Dohodu o vojenskej spolupráci, ktorá vytvára priestor na vybudovanie základní na Slovensku, tej základne, ktorá je rozpočtovaná v rozpočte americkej armády už na rok 2019. To znamená, niečo sa udialo a tá reakcia by mala byť taká, že sa zverejní tento dokument, že sa o ňom dozvieme viacej a že sa dozvieme o tom, aká je predstava, reakcie Slovenskej republike na tento, na tento dokument, na túto udalosť. A nič sa nedozvedáme. To znamená, že niečo sa udialo, ale nie v Slovenskej národnej strane, ale na ministerstve zahraničných vecí. Tam sa dejú veci teraz. O tom treba hovoriť.

Vážený pán poslanec, ja sa celkom uspokojím v tomto zmysle a v tejto problematike s tým, keď všetky koaličné strany budú dostatočne a jasne podporovať programové vyhlásenie vlády aj v tejto oblasti. To je celé, čo môžem k tomu povedať. A zároveň nechať ministerstvo zahraničných vecí robiť svoju prácu.