45. schôdza

Ďakujem. Pán Blaha, ja som nehovorila, keď som hovorila o Azovskom mori, ja som citovala stanovisko ministerstva zahraničných vecí a vášho kolegu pána Lajčáka. Čiže ja som presne čakala, že vy budete osobný, budete útočiť, urážať, ako to vy zvyknete. Ja vždy hovorím fakty. Snažím sa hovoriť konštruktívne, racionálne. Vy osobne urážate. Nech sa páči, ja som hovorila stanovisko ministerstva zahraničných vecí, čiže táto kritika zrejme šla na ministerstvo zahraničných vecí, že ničomu nerozumejú, že ruská agresia a tak ďalej. To si teda vydiskutujte vy medzi sebou.
Čo sa týka ruských sankcií, samozrejme, ruské sankcie, najlepšie by bolo keby sme mali dobré vzťahy s Ruskom. O to sa, asi každý štát sa usiluje, aby mal dobré vzťahy s blízkymi krajinami. Ale v každom prípade keď sa pozrieme na čísla, za prvé mesiace tohto roka náš vývoz do Ruska stúpol skoro o 15 percent. Do Ruska dnes vyvážame päťkrát viac ako pred naším vstupom do Európskej únie. Toľko k sankciám.
Konsenzus. Samozrejme, pán Kéry, ale v prvom rade tú zahranično-politickú orientáciu reprezentujú najvyšší ústavní činitelia a vládna koalícia. Čiže ak traja najvyšší ústavní činitelia majú tri odlišné postoje, tak nemôžeme hovoriť o tom, že Slovensko je stabilným partnerom. Ja napríklad sa stotožňujem a podporujem zahraničnopolitickú orientáciu, tak ako je, tak ako je napísaná v prioritách, v prioritách správy ministerstva zahraničných vecí. Ale čo z toho, keď ako opozícia ju podporujem, keď na medzinárodných fórach traja najvyšší ústavní činitelia majú tri rozdielne názory a predseda eurovýboru úplne iný názor? Čiže v tomto, v tomto je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pýtam sa, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Šesť poslancov. Končím možnosť prihlásiť sa. Ako prvý pán poslanec Číž, nech sa páči.
Pán poslanec Číž, poprosím, spravodajca má prednosť, takže.

Ospravedlňujem sa, že vstupujem takto do diskusie ako spravodajca, ale musím reagovať na to, čo zaznelo ohľadom Rady Európy, a potom samozrejme dám rád priestor pánovi kolegovi Mirovi Čížovi.
Pán kolega Marosz, to, čo ste povedali, bolo vyslovene nefér, lebo vieme, že máme veľmi kolegiálnu spoluprácu v rámci Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, kde ja vôbec nebránim vám ani pánovi Poliačikovi mať svoje názory, rovnako ako mám svoje názory a ako má, ďalší členovia našej delegácie. A myslím si, že v tomto spočíva to čaro tej demokracie, že si rešpektujeme vlastné názory. Neviem si predstaviť, že by som sa teraz postavil a začal do vás takýmto spôsobom kopať za to, že máte vlastné názory. A príde mi to z vášho hľadiska nefér a ja sa podľa toho samozrejme budem správať voči vám aj v budúcnosti pri ďalších stretnutiach. Rovnako mi príde nefér, keď hovoríte, že sa teraz chodí spôsobom, že by som tam ja ako vedúci delegácie išiel bez vás. Vždy sa snažím, aby išla kompletne celá delegácia. Toto si riešte s vedením parlamentu. Minule išiel pán poslanec Poliačik, lebo mala byť schôdza, a preto sme nemohli ísť viacerí. Taká je situácia. Takže mňa z niečoho obviňovať, čo vôbec nie je pravda, je opäť dôkazom toho, že šírite hoaxy, že klamete a že nemáte podložené tie veci, čo hovoríte, faktami ako som aj ukázal na príklade pani Remišovej, Remiášovej, či ako, Remišovej.
Takto. Z hľadiska Rady Európy máte úplnú pravdu. veľmi často vystupujem a veľmi aktívne vystupujem proti tomu, že ruskej delegácii boli zobraté hlasovacie práva. A veľmi vážne a veľmi často a hlučne kritizujem to, že sa tam šíri zo strany ukrajinských, poľských, pobaltských a potom ešte kolegovia z Aldesu, veľmi aktívni, ale naozaj veľmi surová rusofóbia.
Keď som sa naposledy ozval, tak som kritizoval pána poslanca Liaška. Pán poslanec Liaško z ukrajinskej delegácie je čistý fašista aj podľa tých najnižších štandardov tohto slova. To je krajný pravičiar, banderovec z Ukrajiny. Tohto človeka chcete obhajovať? Áno, hádal som sa s ním, pretože nadával na Rusov spôsobom, za aký by sa nehanbil ani Hitler. Lebo to je tento typ človeka, bitkár, násilník a rusofób neuveriteľných rozmerov. V porovnaní s ním je aj pán Osuský milovník Ruska. Toto je situácia v Rade Európy. A áno, keď sa takto kope do nejakého národa, do ruského národa, tak sa postavím a som proti. Ale to je moje právo. A to, že potom prídu aj kolegovia z radikálnej ľavice alebo iní socialistickí kolegovia, je úplne prirodzené. Ja vám teraz nebudem vyčítať, že za vami budú chodiť potom, ak sa ozvete, ale myslím, že ste to ešte nikdy neurobili, kolegovia z pravice. Veď je to prirodzené. Ste pravičiar, ja som ľavičiar. O čom sa bavíme, preboha?
Čo sa týka ruskej delegácie a toto treba, tú situáciu poznať. Možno, že aj pán minister k tomu niečo povie. Je tu veľmi vážna situácia. Rada Európy ako inštitúcia je ohrozená, že nám kľakne finančne, pretože sme sa dostali do situácie, že ruská delegácia prestala platiť finančne do Rady Európy. Tým ohrozujú jej chod, vrátane súdu, ktorý je kľúčový pre ďalší osud Rady Európy. A ten dôvod je ale pochopiteľný. No ruská federácia neplatí peniaze, lebo nemá hlasovacie práva. Ja si neviem predstaviť v žiadnej demokracii, že by sme teraz povedali, že vy nebudete môcť hlasovať za niečo, vy sa nebudete môcť zúčastňovať diskusií a tak ďalej. O čom je takáto demokracia? Aj na tom najbazálnejšom súdnom procese dáte možnosť sa obhájiť tomu, koho obviňujete. V Rade Európy to možné nie je. Oni nemôžu hlasovať v týchto veciach. A majú platiť milióny, lebo oni platia jednu z najvyšších čiastok do Rady Európy. No prečo by to robili? Je to úplne logický postoj Ruskej federácie.
A to cítite v kuloároch a vie to každý, kto v tej Rade Európe funguje. Francúzi, Nemci, všetky tie veľké štáty sa snažia udržať Radu Európy a presvedčiť Rusov, aby sa vrátili. Lebo oni keď reálne teraz nebudú mať možnosť hlasovať za nového generálneho tajomníka Rady Európy, tak odídu. A viete čo? Ruská federácia, načo ona potrebuje Radu Európy, si povedzme z jej hľadiska. Tak to je pre ňu naozaj len taká drobnosť. Ale Rada Európy v tej chvíli, keď odchádza Ruská federácia a keď odíde aj Turecko, čo tiež hrozí, tak v tej chvíli to máte ako takú bečkovú Európsku úniu. No tie isté západné štáty a zopár nejakých malinkých, Arménsko, Azerbajdžan, koniec. Aký to má zmysel geopoliticky?
V záujme nás všetkých je to, aby tam tá Ruská federácia bola, aby aj ten súd, ktorý má v rukách Rada Európy, bol aplikovateľný na ruských občanov. Však to nevidí len slepý. A Francúzi, Nemci, všetky tie veľké štáty Rady Európy sa snažia presvedčiť Rusov, ale potom sa postavia niektorí naši kolegovia a sú veľmi aktívni v tom, aby tam šírili tú najhlúpejšiu rusofóbiu. Je to nerozumné, je to absolútne scestné. A je to scestné aj z hľadiska toho, že to je etnický rasizmus, ale aj z hľadiska z toho, že to je nerozumné z hľadiska budúcnosti Rady Európy.
A v tomto som zajedno aj s pánom Jaglandom ako generálnym tajomníkom, aj s bývalým predsedom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorý sa snažil nájsť cez takzvanú ad hoc komisiu zhodu a nejaký konsenzus s Ruskou delegáciou. A vždy som Rusov podporoval. Ale ja sa to vôbec nehanbím. Toto je podpora toho, aby mali právo prehovoriť, aby mali právo hlasovať, aby tu bola demokracia a slobodná diskusia.
Čiže, pán Marosz, veľmi ma mrzí toto, táto vaša poznámka a myslím si, že ste stúpili veľmi, veľmi vedľa.
Ďakujem veľmi pekne.

S faktickou poznámkou jeden poslanec. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Poliačik, nech sa páči.

Pán kolega Blaha, pán vedúci delegácie, zjavne nesledujete, čo sa v Rade Európy deje, pretože posledne odhlasovaná koksová správa ide v príkrom protiklade proti tomu, čo ste práve teraz povedali. V tej správe bol odsúhlasený nový sankčný mechanizmus, ktorý môže začať aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, ktorý bude mať vopred danú časovú osnovu, v ktorej sa bude musieť Rada Európy rozhodnúť. A práve kvôli tomu, že, že Ruská federácia porušila základné pravidlá medzinárodného práva a anektovala časť cudzieho štátu, prišla o svoje hlasovacie práva. Veď oni im neboli odobraté len tak. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy využilo jednu zo svojich základných kompetencií a odobralo hlasovacie práva tam, kde boli porušené základné dohody a medzinárodné právo.
A treba povedať v tejto veci ešte jednu vec, že keby ruská strana bola akýmkoľvek spôsobom ústretová a napríklad sa zaviazala k tomu, že bude výraznejším spôsobom napĺňať dohody z Minsku, tak by sa s ňou rokovalo oveľa jednoduchšie. Ale ruská strana je momentálne naozaj v polohe vydierača, ktorý nie je ochotný nijakým spôsobom ustúpiť a myslí si, že len z pozície sily, či už finančnej alebo politickej, má plné právo vrátiť sa tam, kde si myslí, že má byť.
Nie je pravda, že by Rada Európy nebola pre Rusko zaujímavá. Ak sa tak dobre orientujete, viete, že, že proti tomu, aby boli zaplatené peniaze v Rade Európy, je v prvom rade predseda Dumy, pán Lavrov zďaleka tak presvedčený nie je. Ten by veľmi rád bol, keby za stolom ostali, a ale práve to jednostranné pretláčanie ruských záujmov, ktoré vy páchate v Štrasburgu vždy, keď ste, škodí tomuto, vyriešeniu týchto problémov.

S reakciou pán poslanec Blaha, nech sa páči.

To je, samozrejme, čistý nezmysel. Pán Poliačik, pokiaľ je jednostranné presadzovanie ruských záujmov to, čo robím ja, tak potom to isté robí a je asi ruským agentom aj pán Jaglan, ktorý sa snaží o dohodu s Rusmi, ale aj ďalšie frakcie, vrátane frakcie konzervatívcov, vrátane frakcie socialistov, ktoré sa všetky snažia o dohodu s Rusmi. Jediný, kto sa nesnaží, ste vy v ALDE, lebo tá vaša fanatická nenávisť voči Rusku je do očí bijúca. Vy nechcete hľadať žiadne reálne riešenia. Len zaslepenosť.
Ale povedzme si, kam to potom vedie? Vedie to k tomu, že Rusko odíde z Rady Európy, vám skončí súd, lebo to nebude mať kto platiť, a skončili ste všetci. Inak, pokiaľ toto je vaším cieľom, tak nech sa páči, Rusi si môžu zatlieskať, že majú takýchto nepripravených oponentov, pretože sami si strieľate do vlastnej nohy.
A z hľadiska tej procedúry nemalo Parlamentné zhromaždenie, nemôže si len tak vylučovať ľudí a pokiaľ chce vylučovať delegácie, tak musí niesť následky. Prečo dneska Ruská federácia je ďalej v OBSE a ďalej sa tam diskutuje aj s Rusmi? Prečo je to tak v OSN a v ďalších orgánoch? Lebo všetci došli k záveru, že je lepšie sa rozprávať o týchto veciach ako umlčať niekoho. Len Parlamentné zhromaždenie Rady Európy sa rozhodlo umlčať. V ministerskej rade Ruská federácia a delegácia tam má ďalej svojho zástupcu. Ako je možné, že takéto niečo odopierame v parlamentnom orgáne najdemokratickejšej Rady Európy? Rada Európy tým strašne oslabila a cítime to všade. Čokoľvek dneska prichádza z Rady Európy, je predmetom diskusií, pretože ju ovládli ideologickí fanatici, ako ste vy, pán Poliačik. A dneska tie deklarácie, ktoré idú, a videli sme to pri Istanbulskom dohovore a vidíme to opäť a opäť, sú práve prejavom tejto ideológie, ktorú reprezentujete vy a s ktorou má ďaleko a stále väčší a väčší problém práve ľudia, ktorí majú iné predstavy o svete a iný svetonázor.
Čiže, pán Poliačik, ja si myslím, že vy ženiete tú Radu Európy do záhuby, ale ja plakať nebudem.

Pán poslanec Poliačik, vám nikto neskákal do reči.
Nech sa páči, ďalší v rozprave, pán poslanec Číž.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Kolegyne, kolegovia, nedá sa nevyužiť príležitosť vystúpiť v tejto rozprave s nejakými reflexiami, keďže rokujeme o troch bodoch spoločne a teda tá debata by mohla dokumentovať ako Slovensko vníma celý komplex zahraničnej politiky, ako reflektuje vnútropolitickú diskusiu, ako reflektuje vnímanie reality našimi občanmi a do akej miery teda tú suverenitu ľudu aj pretláčame do našich videní. Akým spôsobom hľadáme onú zhodu potrebnú pre zahraničnú politiku, aká miera ústretovosti, konsenzuality je v prejavoch a čo by mohlo naznačiť, že vznikne väčšina, ktorá vníma, samozrejme v rozpornosti, naše základné životné a národné záujmy. A teda vytvoríme predpoklady pre zásadnú pomoc potom nášmu ministerstvu zahraničných vecí, ktoré vo svojej práci bude reflektovať túto diskusiu, bude ju vnímať a bude v praktických krokoch ju potom realizovať. Samozrejme, s prípadným svojím vstupom a poznaním, ktoré môže byť v istom zmysle kontroverzné s tým naším.
Tak toto, čo tu prezentujeme, mi skôr evokuje potrebu povedať: viete, mám už teda naozaj tých 65 rokov a od roku ´73, keď som prišiel na vysokú školu, až do roku ´90 som zažíval obdobie tej tzv. totality. Zažíval som to obdobie toho, tej "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!" Radšej sa budem tisíckrát mýliť so Sovietskym zväzom ako s tými jeho nepriateľmi, ktorí tam sú. A takýchto ľudí, ktorí sa vždycky za toho totáča vygenerovali a boli schopní k mysliacim ľuďom, ktorí žili, chápali geopolitickú realitu, chápali historické súvislosti, vnímali ale aj realitu od oslobodenia krajiny a tak ďalej, celý ten obrovský a zložitý komplex, v ktorom sa naozaj môžu vygenenerovať rôzne typy úplne protichodných emócií a záujmov a predstáv, no a tu si všímam ešte druhý moment, že spravidla ale tí ľudia nevynikali nejakým hlbším poznaním reality histórie, politických daností alebo niečím, ale jednoducho práve tou absolútnou razanciou, jednostrannosťou prezentovali a získavali politické pozície.
No, či chcete alebo nechcete, presne to isté vidím teraz. To isté presne tu vidím teraz. Ja som sa tešil, že práve po tom roku ´90 príde obdobie, kde, po prvé, pochopíme, že demokracia, jej základným znakom je rozpornosť v názoroch. Základným znakom demokracie. Dokonca rozpornosť názorov demonštruje existenciu demokracie v krajine. Toto, čo si tu všímam, tých novodobých boľševických – bírešov? – ktorí sú tu absolútne jednostranní, ktorí ako ani trošku nereflektujú, že jeden malý štát, ktorý funguje v stredoeurópskom priestore, kde všetci naši susedia sú radovo minimálne raz tak veľkí, to znamená, musí veľmi pozorne vnímať, akým spôsobom si chce zabezpečovať svoje národné, ale hlavne životné záujmy. A stačí sa pozrieť a vnímať realitu našej krajiny za posledných, povedzme, že 80 rokov? Boli sme svedkami, mali sme zmluvy medzinárodné, mníchovské, neviem aké, predtým zmluvy o ochrane, o všetkom možnom.
A čo sa stalo?
To znamená, my si, bohužiaľ, spojencov nevyberáme. My vnímame geopolitickú realitu a hľadáme prostredie, v ktorom môžme fungovať, ktoré zabezpečí najlepším spôsobom to, čo naša krajina potrebuje. A to som rád, to si myslím, že naše ministerstvo zahraničných vecí robí a vníma to a samozrejme používa aj príslušný slovník, ktorý ani zďaleka nemusí byť totožný s verejnou diskusiou, ktorá tu prebieha, kde naši ľudia budú reflektovať svoje osobné pozície, pocity. Aj to, že sú napríklad Slovania, že žijú v tomto geopolitickom priestore, že inak vnímajú pôsobenie Ruska, oslobodenie Ruska, ako to vníma, povedzme, že nejaký Francúz alebo niekto iný. To predsa neznamená, že nie som lojálny člen Európskej únie. To sú proste úplne prirodzené pozície, v ktorých každý nastoľuje svoje reálne, svoje reálie, z ktorých žije, svoje vnímania. To, že opäť tu máme ľudí a aj múdrych ľudí, o ktorých som veľmi sklamaný, že sa to deje, ktorí tou absolútnou jednostrannosťou vytvárajú atmosféru to, ber všetko, jediná šanca je jednoducho absolútne hegemóna musím vnímať. A dokonca tu v tej najjednoduchšejšej a v tej najhoršej forme.
Veď predsa tí múdri ľudia musia vedieť, ako hrozne rozporná je vnútropolitická diskusia napríklad u súčasného hegemóna v Spojených štátoch. To znamená, že naozaj, ktorý z tých názorov, ktoré tu tak hrozne adorujete, ktoré počúvame, ktoré? Deep statu? Demokratov alebo, alebo konzervatívcov? A tých najhlupších konzervatívcov, Death Party a podobne. Ktorých?
Ak pozerám dneska svetové meanstreemové noviny, hovoria, že tak ťažko čitateľná politika, ako v súčasnosti majú Spojené štáty, kde sa každý týždeň menia priority, kde rovnako jeden týždeň hovorí prezident Spojených štátov, že treba rozpustiť NATO, do toho celého vyprávatetu kde čo, na druhý deň, nie, netreba ho rozpustiť.
Voči komu naozaj potrebujeme 2 až 4 percentá? Proti komu potrebuje Európa zbrojiť? Potrebujeme, vyrábame si pred našimi očami nepriateľa úplne nezmyselným spôsobom.
Ak vážne tvrdíme dneska a pozrieme sa, ako vyzerajú náklady na zbrojenie, na vytváranie zbrojných arzenálov v jednotlivých krajinách, veď tie pomery sú neuveriteľné. A práve tam vzniká to, čo, voči čomu najviac bojujeme, vzniká ten priestor pre tie hlasy, tie tzv. protestné, ktoré jednoducho nechcú vnímať, neveria, neveria meanstreemu, pretože ich bohapusto klame.
A ak naša krajina samozrejme musí robiť zahraničnú politiku, ktorá musí byť predovšetkým účelová, tak ale predsa návrh na diskusiu je tu a teraz predsa nemôže rezignovať na to, aby sme tu diskutovali o hodnotových, o hodnotových parametroch.
Viete, čo? Ja končím, nebudem dlho hovoriť, neviem ani, koľko mám času.
Jedna zásadná vec, ktorá mňa nesmierne znepokojuje. Nikdy za posledných 40 rokov nebol svet v takej atmosfére možnej vojny, ako je v súčasnosti. Ak niečo tento svet potrebuje, potrebuje, aby sa prebrali intelektuáli, aby tu nie touto adoráciou jednostranných, častokrát atakov, útočných vojen, jednostranných mocenských záujmov, jednostranných ekologických záujmov. Že hľadáme aj všeľudské hodnoty. Ešte raz, všeľudské hodnoty. Že hľadáme, že potrebujeme predovšetkým mier a nevytvárať atmosféru, ktorá môže zajtra prepuknúť do veľkej jadrovej katastrofy. V tom je môj zásadný problém.
Pamätám si predsa, že v čase, keď vznikla nová naša republika, teda po 89. roku, predsa absolútne dominovala tzv. idealistická politika. Pán minister mi možno dá za pravdu. Podstatou tej politiky bolo predovšetkým vytváranie atmosféry priateľstva medzi národmi, pozitívnej spolupráce, zákazu použitia silou.
Ktorý z vás si ešte spomína na to, ako vyzerajú dodnes platné predpisy pre to, za akých podmienok možno použiť v medzinárodnom prostredí silu?
Prečo prestali existovať zmysluplne také organizácie ako ESN? Prečo zaniklo UNESCO?
Prečo prestáva platiť medzinárodné právo? Prečo iba pre jedného, pre hegemóna neplatí, pre ostatných platí?
Prečo dneska sa dostávajú do takého štádia tie medzinárodné súdy, ktoré mali odsudzovať vojnu, ktoré v konečnom dôsledku dneska už viditeľne porušujú elementárne zásady spravodlivosti a sú podrobené veľkej kritike aj v západných mainstreamových médiách?
Nemáme právo a povinnosti našej verejnosti o týchto veciach rozprávať vo vnútri?
Za aké hodnoty budeme chcieť, aby sme ako členovia NATO, ako členovia iných organizácií a Európskej únie, ktoré hodnoty budeme presadzovať a ktoré si najviac ctí naše obyvateľstvo? Vtedy mám pocit, že robíme zmysluplnú politiku. Na druhej strane, že musíme robiť aj realistickú politiku. Ani na sekundu nemám pocit, že by sme mali rezignovať na túto povinnosť. Musí byť, ale musí byť taká, že musí byť aj jasné, že Slovensko je za pozitívne hodnoty. Je proti útočným vojnám, je proti používaniu sily v medzinárodnom prostredí. To sú zásadné ľudské vlastnosti, na ktoré keby Slovensko rezignovalo, tak jednoducho nemôže hovoriť, že je slušná krajina. Ja som hrdý, že naši obyvatelia naň nerezignujú. Je veľmi dôležité, aby nám nerezignovala aj naša politická reprezentácia.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Tri faktické poznámky.
Pán poslanec Marček, už ste sa vy prihlásili, je mi to ľúto, neskoro.
Takže nech sa páči, pán poslanec Klus.