46. schôdza

Ďakujem kolegom za reakcie. A, pani poslankyňa Grausová, no ja neviem, vy už ste nejako posadnutá, že niekto bojuje proti slovenskej štátnosti, však tu normálne diskutujeme o tom, akým spôsobom má byť upravený zákon o štátnom jazyku. Či ho upravíme tak, alebo onak, tak slovenskej štátnosti sa to nedotkne. V Českej republike nemajú zákon o štátnom jazyku, česká štátnosť je na tom rovnako ako slovenská štátnosť, nie je na tom o nič horšie za to, že nemajú zákon o štátnom jazyku. Majú, samozrejme, zákony, ktoré upravujú používanie ako českého jazyka, tak iných jazykov v rôznych oblastiach verejného styku a nemajú zákon o štátnom jazyku, nemajú ani to ustanovenie o prednosti českého jazyka pred inými návrhmi. Možno raz komunisti budú v Čechách tak úspešní, ako boli Mečiar so Slotom u nás v ’95., a potom to tam budú mať aj oni.
Pán poslanec Paška, my nenavrhujeme vypustiť ustanovenie o tom, že dokumentácia aj v zdravotníckych zariadeniach sa vedie v slovenskom jazyku, to tam, to tam nechávame, ale naozaj by som ponechal to, akým spôsobom sa baví lekár s pacientom, na ich vzájomnú dohodu, a ja som povedal konkrétny príklad, ktorý pri dnešnom zákone môže nastať, a bude dochádzať k porušovaniu zákona, hoci sa obaja - aj lekár a pacient - budú správať úplne prirodzene, budú konať úplne dobrovoľne, nikoho sa tým nedotknú, nikomu tu nebudú škodiť.
A, pán poslanec Blanár, ja som to, že ako hlasovali poslanci MOST - HÍD spomenul iba v reakcii na to, ako vystúpil pán poslanec Bastrnák, že hovoril nejaké výhrady voči tomuto návrhu, to nebol motív, prečo sme s tým prišli.

Ďakujem za slovo. Vážení kolegovia, kolegyne, svoj príspevok si dovolím začať citátom renomovaného jazykovedca Slavomíra Ondrejoviča z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v Bratislave, ktorý v odbornom článku s názvom Ekolingvistické a jazykovopolitické poznámky k majoritným a minoritným spoločenstvám vysvetľuje nezmyselnosť toho často používaného hesla plného dešpektu a nenávisti: „Na Slovensku po slovensky!“
Citujem: „Ešte v prvej polovici 20. storočia sa viaceré štáty pokúšali prebojovať heslo Jedna krajina - jeden jazyk. Dnes sa však už rozvinul a na mnohých miestach i presadil nový postoj aj voči malým jazykom, menšinám a menšinovým jazykom. Možno uviesť štáty, ako je Švédsko, Kanada, Austrália, kde sa podporuje politika multikultúrnej a multilingválnej politiky. Aj viaceré iné krajiny vcelku odchádzajú, resp. už odišli od myšlienky udržať hegemóniu jedného jazyka. Iné krajiny ešte v tejto veci váhajú. Ideálny stav je, keď je podpora dominantného jazyka a záštita minoritných jazykov v rovnováhe.“
Tento citát som vybrala preto, lebo chcem hneď v úvode svojho príspevku jasne zarámcovať svoju lingvistickú pozíciu v rozdúchanom politickom spore o to, či a do akej miery je potrebné na Slovensku zákonom upravovať ochranu, čistotu a dominantné postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka. Z pozície vyštudovanej lingvistky, ktorá sa zaujíma o nové trendy, a nielen v jazykovede, zdieľam názor spomínaného jazykovedca. To znamená, že nielen z politických, resp. ľudskoprávnych, ale aj z odborných dôvodov stojím na opačnej strane pomyselnej barikády v ideologicky motivovanom spore, ktorý pri tomto návrhu zákona rozdúchali v médiách a na sociálnych sieťach najmä národniarsky naladení ochrancovia slovenčiny. Na Slovensku sa najmä vďaka nim znova a znova vášnivo diskutuje o tom, že slovenčinu treba chrániť, podľa niektorých dokonca brániť. Práve oni vždy vyvolávajú vo verejnej diskusii hystériu okolo slovenského jazyka, národa, národnej svojbytnosti a hrdosti. Nám, ktorí vnímame kultúrne posuny v spoločnosti v čase, modernizačný pohyb v rozmanitých sférach života, nám, ktorých bytie, správanie sa a spolunažívanie s inými ľuďmi je pevne a konzistentne postavené na ľudskoprávnych a demokratických princípoch, a nie na nacionalistickom blúznení, ostáva v týchto sporoch len opakovane a pýtať, či by nebolo primeranejšie namiesto obrany slovenského jazyka, zamerať pozornosť na starostlivosť oň a na podporu jeho prirodzeného rozvoja.
V tejto spornej diskusii som na strane sociolingvisticky orientovaných jazykovedcov, ktorí argumentujú, že v prípade spisovnej slovenčiny už v súčasnosti nie je vhodné hovoriť o jej ochrane, či dokonca obrane, nakoľko spisovná slovenčina je už dnes ako jeden z tzv. miliónových jazykov rozvinutým, suverénnym jazykom, jazykom, ktorý primerane plní všetky svoje úlohy a funkcie a nie je bezprostredne ohrozovaný nikým- ani češtinou, ani maďarčinou, ba dokonca ani angličtinou ako zvyknú niektorí zapálení národovci strašiť. Ako taký je jazyk slovenský schopný koexistovať na danom území s jazykmi národnostných menšín bez toho, aby sme sa museli báť, že zanikne, alebo ak by som chcela analogicky použiť slovník zapálených bojovníkov za čistotu jazyka, že sa nám zašpiní. Ako taký je dnes slovenský jazyk prirodzeným tmelom našej spoločnosti a práve preto je namieste veľmi citlivo zvažovať regulácie na jeho používanie.
Netvrdím, že istá regulácia používania dominantného jazyka a menšinových jazykov v úradnom styku nie je potrebná. Som však presvedčená, že niet najmenšieho dôvodu zákonom určovať formu spolužitia a komunikácie rôznoraz..., rôznojazyčných ľudí tak detailne a tak nevyvážene, ako sa to deje dnes.
V súčasnom kultúrnom rámci je dominantné používanie slovenského jazyka tak samozrejmé ako dýchanie, preto lpieť ešte aj dnes na predstave, že ľuďom treba zákonom diktovať národnú hrdosť a úctu k slovenskému jazyku, považujem za zbytočné, dokonca za kontraproduktívne. Niet sporu o tom, že slovenský jazyk je krásny, ľúbozvučný a že je pre nás, pre ktorých je materinským jazykom, aj jazykom najmilším. No som presvedčená, že permanentná snaha nacionalistických síl o jeho násilné presadzovanie, živená iracionálne nafúknutými krivdami minulosti a uzavretá do vnútorne zacyklených ideologických bludov je pre pestovanie lásky k slovenskému jazyku škodlivá.
Môj pohľad na slovenčinu a v širšom kontexte aj na Slovensko ako na modernú krajinu v stredoeurópskom priestore je podobný ako pohľad spomínaných sociolingvistických jazykovedcov. Slovenský jazyk vnímam ako sebavedomý, etablovaný jazyk, ktorý vo vnútri krajiny netreba brániť ani nasilu uprednostňovať, pretože nám ho jednoducho, jednoducho nikto nechce zničiť. Súhlasím s nimi, keď upozorňujú na to, že slovenský jazyk netreba v zákone definovať príkazmi, zákazmi a sankciami, ale usilovať treba skôr o jeho kultivovanie a v súlade s týmto presvedčením predkladám do parlamentu spoločne s kolegami Dostálom, Osuským a Kaščákovou predmetný návrh zákona.
Jazyková politika môže mať rôzne podoby. Vo všeobecnosti sa pod jazykovou politikou chápu akékoľvek rozhodnutia prijímané štátom, v prípade Slovenska vládou a parlamentom, ktoré le..., ktoré regulujú používanie jedného alebo viacerých jazykov na danom území. Jazyková politika môže mať dve polohy, môže mať pobádací alebo donucovací charakter. V prvom prípade sa opiera najmä o samoreguláciu nositeľov, resp. užívateľov jazyka, ktorí chápu symbolický aj praktický význam jazyka ako nástroja na vzájomnú komunikáciu, kultúrny rozvoj spoločnosti a sociálnu súdržnosť. Pri tejto tzv. mäkkej jazykovej politike sa dôraz kladie najmä na udržiavanie jazyka, prípadne viacerých jazykov a na ich propagovanie. Spoločnosť akceptuje, že viaceré jazyky používané na danom území majú spravidla rovnocenné postavenie, a ich rôzne varianty sa chápu ako ich obohatenie.
V druhom prípade, v tzv. donucovacej jazykovej politike sa ľuďom jazyk, prípadne viacero jazykov, ako aj situácie, v ktorých ich musia, nesmú alebo môžu používať, štátom diktujú. Hoci ja osobne som zástankyňa skôr mäkkých pravidiel v oblasti jazykovej politiky, chcem zdôrazniť, že si nemyslím, že politická požiadavka na právne ukotvenie dominantného používania kodifikovanej slovenčiny musí automaticky znamenať hrozbu potláčania používania iných variantov živého jazyka alebo menšinových jazykov. Táto politická požiadavka sama osebe takouto hrozbou určite nie je. Rozmer hrozby však nadobúda vtedy, keď je politická moc slepá k prirodzenému vývoju jazyka, ignoruje moderné výskumy v oblasti jazykovedy a keď zneužíva jazykovú oblasť na posilnenie pokrivenej národnej doktríny na úkor menšinového obyvateľstva. A práve to sa na Slovensku v posledných rokoch deje. Z pohľadu dodržiavania práv národnostných menších či z pohľadu rozvíjajúceho sa plurilingvizmu v európskom priestore to nie je tá najšťastnejšia jazyková politika. Za nerozumnú ju považujú aj niektorí jazykovedci. Dovolím si opäť citovať Slavomíra Ondrejoviča z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, ktorý napísal, citujem:
„Poznáme biblický príbeh o babylonskej veži. Podobný príbeh sa rozpráva aj v iných kultúrach. Podľa neho je zmätenie, a teda rôznorodosť jazykov na svete kliatbou uvalenou na ľudstvo za jeho pýchu a za opovážlivosť. Občas sa ešte aj dnes stretávame s vyjadreniami, že táto odlišnosť jazykov je tzv. trójsky kôň civilizačného vývinu, ba že je to najhoršia vec na svete. No my, čo sme zasvätili svoj život štúdiu jazykov a ich učeniu sa či predkladaniu a tlmočeniu, budeme sotva chápať jazykovú diverzitu ako kliatbu. Táto skutočnosť nie je pre nás nijakým prekliatím, možno práve naopak. My vieme, že táto rôznorodosť je zdrojom rozprávkových pôvabov, farebnosti nášho sveta i zrkadlom skúseností ľudstva.“ Vráťme sa však späť k predkladanému návrhu zákona. Náš návrh zákona upozorňuje na konkrétne situácie, v ktorých spomínané zneužívanie jazykovej politiky národniarmi ľuďom zbytočne komplikuje život, preto obsahuje konkrétne návrhy na takú úpravu, ktorá tieto deformácie odstráni. Tak ako aj v iných oblastiach nášho života, aj v oblasti jazykovej totiž platí, že keď sa jedna poloha, v tomto prípade tá obmedzujúca, resp. donucovacia, preženie a tá druhá uvoľňujúca, resp. povoľovacia sa potlačí, vzniká nežiadúca nerovnováha a z jazykového zákona sa stáva predpis plný nezmyselných zákazov a sankcií. Dokonca ešte aj v téme nezmyselných sankcií sa môžme oprieť o názor jazykovedcov. Viacerí nás politikov opakovane upozorňujú na to, že sankcie vyplývajúce z porušovania jazykového zákona sú úplne zbytočné, pretože úcta k spisovnému jazyku sa jednoducho vynútiť nedá. Som rovnakého názoru.
Rovnako zdieľam aj ich úvahu, že odchýlky od normy, ktoré poznáme ako rôzne varianty jazyka, a takisto aj rôzne jazykové nedostatky vynárajúce sa v jazyku v toku času by sme mali chápať skôr ako spontánny prejav životaschopnosti jazyka na nie ako útok na jeho tzv. čistotu. Moderná jazykoveda ponúka dostatočnú evidenciu o tom, že v súčasnosti je tento posun od tradičného k prirodzenému badateľný prakticky vo všetkých jazykoch. Preto niet dôvodu na to, aby sme tento proces vnímali akurát tu na Slovensku ako hrozbu. Práve na nezmyselné obmedzenia v prirodzenej komunikácii a na nezmyselné sankcie upozorňuje náš návrh zákona a navrhuje ich zrušiť. V mojich očiach sú nepodareným dieťaťom zle pochopeného a ešte horšie aplikovaného purizmu, ktorý deformuje nielen náš jazykový zákon, ale aj širší spoločenský diskurz o našej kultúre, o našej národnej hrdosti, vlastenectve a spolunažívaní v rôznosti.
A opäť si dovolím citovať jazykovedcov, ktorí upozorňujú na to, že purizmus do modernej spoločnosti nepatrí. Moderná jazykoveda dnes purizmus vníma ako prehnanú snahu čistiť jazyk od cudzích slov a neologizmov. V zborníku príspevkov z medzinárodnej konferencie Jazyk v politických, ideologických a interkultúrnych vzťahoch, ktorá sa konala v máji v roku 2014 v Bratislave, možno nájsť k téme purizmu, teda prehnanej snahy o čistotu jazyka aj nasledovné nelichotivé vyjadrenia, ktoré ponúkajú výborné argumenty do dnešnej rozpravy v prvom čítaní o tomto návrhu zákona, citujem:
„Svetová lingvistika vníma purizmus ako jazykové čudáctvo. Niektorí autori ho dokonca pripodobňujú k náboženskému, resp. politickému fundamentalizmu a k najúpadkovejšiemu príkladu národnej lingvistiky. Purizmus vedie často k marginalizácii zásadných jazykových a jazykovedných problémov a k vyzdvihovaniu pseudoproblémov, či dokonca k destabilizácii jazykového citu, k všeobecnej jazykovej neistote a k nedôvere v jazykovede a jej princípom.
Na Slovensku sa stretávame aj s tvrdením, že purizmus je v súčasnosti aj u nás už len vecou histórie. Ale či chceme, či nechceme, purizmus sa nám stále pletie pod nohy ako na Slovensku, tak aj v mnohých iných krajinách. Pojem čistoty jazyka, ktorý je druhou stranou puristickej mince používajú v danom zmysle občas aj zamestnanci ministerstiev nehovoriac o Matici Slovenskej, ktorej hlas by mal podľa schválených zásad vlády na vykonávanie zákona o štátnom jazyku zavážiť aj pri kodifikácii štátneho jazyka na Slovensku.“
Bývalý minister kultúry pán poslanec Marek Maďarič sa nechal v médiách veľakrát počuť, že jazykový zákon rozhodne nie je výsledkom puristických snáh, že na Slovensku sa už purizmus nenosí. Nuž dovolím si zacitovať v tejto súvislosti slová pána poslanca Antona Hrnka, ktoré napísal v roku 2009 v článku s názvom Jazyk nie je len nástrojom komunikácie a ktoré dokladujú, že na Slovensku sú aktuálne pri moci ľudia, ktorým sa ešte aj ten prísny zákon o štátnom jazyku máli, citujem:
„Prijatie jazykového zákona nerieši všetky otázky, ktoré súvisia s aktívnou ochranou slovenského spisovného jazyka, treba prijať aj také opatrenia, ktoré ho budú ochraňovať proti degradácii a degenerácii. Treba si vymôcť od riaditeľov nielen verejnoprávnych masových médií, že nebudú svojich redaktorov a moderátorov prijímať podľa modrých očí, ale podľa toho, ako ovládajú spisovnú normu jazyka. Pritom vôbec nie som proti, proti rozvoju slovenského jazyka, jeho obohacovaniu o frazeologické i slovné neologizmy, ale nesmie sa to diať na úkor rovnocenných slovenských prvkov zdedených po predchádzajúcich generáciách. To máme chápať, takže už archaizmy už nie sú súčasťou slovenského jazyka, že ich netreba zachovať pre budúce generácie? Slovenčina celú svoju históriu zápasila o svoje miesto na slnku. Nemôžeme sa utešovať, že tento zápas skončil.“
Tento môj príspevok bol trochu odbornejší, ako zvyknú byť príspevky v parlamentnej rozprave. Sme však v prvom čítaní, rozprávame sa o filozofii návrhu zákona, nie o detailoch. Napriek tomu si uvedomujem, že téma je to výbušná a nie všetci jej rozumejú. Preto si na záver dovolím zhrnúť povedané do jednoduchého vysvetlenia. Náš zákon o štátnom jazyku nie je dokonalý. Na jeho nedokonalosť pravidelne upozorňujú odborníci v oblasti ľudských práv aj príslušníci národnostných menšín, ktorí v bežnom živote narážajú na množstvo komplikácií, ktoré by vôbec nenastali, keby bol zákon o štátnom jazyku rozumne novelizovaný. V uplynulých rokoch prebiehala v súvislosti s neprimerane prísnym zákonom o štátnom jazyku veľmi vážna diskusia, tak na domácej politickej scéne, ako aj na medzinárodnej úrovni. Vláda Slovenskej republiky sa obrátila na tzv. Benátsku komisiu, teda na Európsku komisiu pre demokraciu prostredníctvom práva, aby tá ako prestížna medzinárodná inštitúcia zaujala stanovisko k zákonu o štátnom jazyku. Benátska komisia tak urobila v októbri 2010 a jej stanovisko obsahuje niekoľko bodov, ktoré dodnes neboli v zákone o štátnom jazyku zohľadnené. Predkladatelia tohto návrhu zákona sa ich zohľadniť usilujú. Nespochybňujú pritom spontánnu dominanciu slovenského jazyka v štáte ani jeho používanie v úradnom styku, ani skutočnosť, že znalosť úradného jazyka je faktorom spoločenskej súdržnosti, ako sa uvádza vo výkladovej správe k rámcovému dohovoru na ochranu národnostných menšín. Taktiež súhlasia so znením preambuly Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, kde sa zdôrazňuje, že ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor úradných jazykov a potreby ich učenia sa.
Predkladatelia návrhu zákona však zároveň berú vážne upozornenia odborníkov v oblasti práva i jazykovedy, ako aj príslušníkov národnostných menšín, ktorí argumentujú, že aktuálny zákon o štátnom jazyku nie je dobre vyvážený a vytvára absurdné situácie, ktoré ľuďom zbytočne komplikujú život. Benátska komisia vyjadrila poľutovanie nad tým, že na Slovensku nie je jasne definovaný vzťah medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. Nepovažuje za správne, že ak vznikne spor medzi zákonom o používaní jazykov národnostných menšín na jednej strane a zákonom o štátnom jazyku na strane druhej, je to vždy zákon o štátnom jazyku, ktorý má prednosť. Upozorňuje nás, že to rozhodne nie je žiaduca rovnováha.
Náš návrh zákona reaguje aj na konkrétne výhrady Benátskej komisie, napr. v oblasti náboženskej slobody alebo vzdelávania. Snažíme sa o to prispôsobiť zákon o štátnom jazyku reálnym potrebám ľudí žijúcich na Slovensku a hovoriacich iným materinským jazykom - jazykmi národnostných menšín.
Ak sa niekomu zdá táto naša snaha zbytočná, alebo dokonca rúhačská, zrejme nejde o ľudí, ktorým súčasné znenie zákona o štátnom jazyku spôsobuje v živote problémy. Chcem ich z tohto miesta ubezpečiť, že ich životov sa náš návrh nijako nedotkne. Bolo by však od nás poslancov Národnej rady nezodpovedné ignorovať širší spoločenský kontext a problémy ľudí, ktorí sa na nás s dôverou obracajú a očakávajú od nás riešenia.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa Zimenová, budem stručná, ale poviem to dosť na rovinu.
Ja sa fakt nestačím čudovať, keď hovoríte, že tu niekto, že tu my rozdúchavame vášne. Pre boha živého, kto tu rozdúchava vášne. Kto prišiel s návrhom zákona, kde začína byť ohrozené to najcennejšie, čo máme, a to je slovenský jazyk? Povedali ste pred chvíľočkou, že nehnevajte sa, že téme nerozumieme, rozumieme a vieme aj to, čo máte za lubom. Pekne to schovávate. Vy totižto nielenže zašpiníte slovenský jazyk, ale mať vás vo vláde, tak môžeme oň aj prísť. Nectíte si totižto žiadne hodnoty ani pôdu, ako som spomínala, ktorú chcete alebo ktorú ste začali a najradšej by ste ju celú rozpredali. Nectíte si ani slovenských potravinárov, viď. obchodné reťazce. Nectíte si ani slovenských občanov, viď. dvojaká kvalita potravín, ktorú ste najskôr zosmiešňovali, robili ste z nás bláznov a potom, keď sa to hodilo, tak zrazu ste si ju chceli prisvojiť.
Toto je tá vaša úcta k hodnotám. Možno nejakú úctu k hodnotám máte, ale ja sa obávam, či sú to hodnoty Slovenskej republiky.

Ďakujem pekne. Ďakujem ti, Zuzana, za skutočne na tieto pomery nezvyklý hlboko odborný vstup do diskusie. Bolo pre mňa potešením vypočuť si opäť raz niečo o purizmoch. Áno, nepochybne slovenčina sa vyvinula a rečou ani sváka Ragana, ani Adama Krta sa už hovoriť nebude. Ale je taká zaujímavá drobnosť, ako napr. vládnuca koalícia používala Benátsku komisiu ako kladivo, keď sa jej to hodilo, ale nie vždy je Benátska komisia očividne dôveryhodným orgánom, prípadne ak treba mlátiť prezidenta Kisku, tak hej. (Povedané so smiechom.) O mne sa asi sotva dá povedať, že nectím slovenský jazyk, že ho nedajbože neovládam alebo že mám príliš biednu slovnú zásobu. Naopak, milujem čím ďalej miznúce prechodníky aj príčastia, dnes už aj internet podčiarkuje prechodníky, nepáči sa mu. Mne sa páčia.
A pokiaľ ide o tú tému na Slovensku po slovensky, no ono je to tak, samozrejme, pokročili sme o tých 115 rokov od Apponyiho zákonov. Ale, presne vzaté, čo chcel gróf Apponyi svojimi zákonmi docieliť? V Uhorsku po maďarsky. Bolo to, samozrejme, o 100 rokov dozadu so všetkým nedemokratickým a tak ďalej, ale bolo to nezmyselné a bolo to jedna, jeden z klincov do rakve tisícročného Uhorska. Neviedlo to k ničomu dobrému pre Uhorsko a malo to pre Uhorsko smutné konce. Chvalabohu. Vznikla Československá republika a slovenčina sa stala úradným jazykom.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, vyjadriť sa, že táto prednáška bola alebo toto vaše vystúpenie bolo odbornejšie, ako býva zvykom v Národnej rade Slovenskej republiky, ale pán poslanec Osuský nás upozornil na to príslovie „Na Slovensku po slovensky“ alebo na ten výrok, ktorý ste pripísali pánovi Slotovi, a treba upozorniť na to, že naozaj tento výrok vznikol v období pomaďarčovania Slovenska, keď slovenská inteligencia sa postavila proti Apponyiho zákonom.
A Bernolák a Štúr sa pokúsili slovenský jazyk kodifikovať, takže nie pán Slota, a to by ste mali vedieť, ak sa odvolávate na vaše vzdelanie. Takže nie pán Slota, ale, ale slovenskí vlastenci, ktorí zachraňovali národ ako taký pred rozplynutím sa v Karpatskej doline, tak tí kodifikovali slovenský jazyk a tí išli s týmto heslom medzi ľudí a učili ľudí slovenskej, slovenskému jazyku a slovenskej kultúre. Takže keď hovoríme o tom, že chceme my v súčasnosti presadzovať nejakú, nejaký prístup ako Apponyi, že v Uhorsku po maďarsky všetci, nie je to pravda. Myslím, že súčasná situácia dnes je, tak ako ste popísali vo vašom vystúpení, kde hovoríte, kde sa odvolávate na, na sociologistickú charakteristiku, kde je uplatnenie väčšinového jazyka v koexistencii s jazykom národnostných menšín.
A čo je dôležité, zabúdate a všetci na to zabúdate opakovane, integračný charakter slovenského jazyka v štáte, kde máme rusínsku, rómsku, ukrajinskú, poľskú, nemecké aj českú menšinu, ergo tých menšín je tu viacej. A ich spoločným jazykom v tomto štáte je slovenská jazyk, nikto im nebráni rozprávať sa doma, v krčme, kdekoľvek aj na kultúrnom podujatí spievať si po maďarsky, po ukrajinsky, po poľsky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ešte raz. Pardon. Už? Môžem?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NRSR
Môžte.

Grausová, Natália, poslankyňa NRSR
Môžem? A počuť?

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NRSR
Počuť. (Reakcie z pléna.)

Grausová, Natália, poslankyňa NRSR
Nepočuť. Dobre. Pani poslankyňa, spomínali ste, že tu niekto chce zvyšovať národnú hrdosť. Žiaľ, tu nikto národnú hrdosť nezvyšuje, pretože tá je na Slovensku tak strašne potlačená, že sme takmer na poslednom mieste v národnej hrdosti a v národnom uvedomení.
Ďalej. Spomínali ste, že... A to potláčaná národná hrdosť na Slovensku je aj takými ľuďmi, ako ste vy. Keď tu hovoríte, že tu niekto vyvoláva hystériu, keď niekto vyvoláva hystériu, ste to vy extrémisti, neomarxisti presadzujúci totalitnú multi-kulti a LGBT neomarxistickú ideológiu, ktorá smeruje k tyranii.
Vy nie ste žiadni demokrati, vy ste neomarxisti s ideológiou, vy ste ideológovia neomarxizmu a vy ste, smerujete k tyranii.

Vážená pani poslankyňa, začiatok vášho vystúpenia vyzeral naozaj, že tu bude diskusia o lingvistike, ale keď ste začali hovoriť o tom, že sa tu rozpútali vášne v médiách, dokonca pán Osuský hovoril, že v mainstreamových, úplná katastrofa, doteraz mainstreamové médiá vždy boli používané ako tie hlavné, dneska je to katastrofa, tak som mal pocit, že hovoríte ešte celkom k veci, ale potom keď ste začali pritvrdzovať, tak už som prestal mať ten pocit, lebo ak tu niekto rozpútava tie vášne, tak sú to práve slová, ktoré vy a tí, ktorí to predkladáte, tak ich formulujete. Ja budem zopár vecí citovať: „Ten, kto chráni štátny jazyk, ide do nacionalistického blúznenia.“ Prepáčte, čo je toto za vyjadrenie, toto si myslíte, že je primerané vyjadrenie tomu, čo ste hovorili? Dokonca ste niekoho citovali. Potom ste hovorili o tom, že Jedna krajina - jeden jazyk a Na Slovensku po slovensky. Ja som nikoho nepočul tu v tomto parlamente, pokiaľ tu diskutujeme, že by to niekto povedal, povedali ste to len vy a pán Osuský. Zámerne vyvolávate práve vy tie vášne.
Alebo že my sme za mäkkú reguláciu. Áno, za mäkkú reguláciu v zmysle ducha, ako, ako napríklad, že trh všetko vyrieši a tak ďalej. A dokonca veta: „A to sa to všetko tu na Slovensku za posledné roky deje...“ No čo sa deje na tom Slovensku za posledné roky, prosím vás, pani kolegyňa?
No a klinec ste dali k tomu, že sankcie, to je najväčšia katastrofa. Hovoríte, ako keby sankcie napĺňali štátny rozpočet tak, že nevieme, čo s tým. Ja si ani nepamätám, kedy boli naposledy sankcie použité pri porušení zákona, vy to tu vytvárate, ako keby to bola najväčšia, najväčší problém. Nie, ja vám poviem, keďže budem mať vystúpenie, aký je môj postoj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Príjemný, dobrý deň prajem. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som za skupinu poslancov uviedol návrh zákona na vydanie, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Predkladaný návrh zosúlaďuje znenie zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení so znením článku 39 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa na základe ostatnej novely zaviedla ústavná garancia maximálneho veku potrebného na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktorý sa u žien odvíja od počtu vychovaných detí.
Predmetná novela ústavy nadobudne účinnosť 1. júla 2019.
V zmysle spomenutého novelizovaného článku je maximálny vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe 64 rokov, pričom u ženy, ktorá vychovala jedno dieťa, sa tento maximálny vek znižuje o šesť mesiacov, u ženy, ktorá vychovala dve deti, sa znižuje o dvanásť mesiacov a u ženy, ktorá vychovala tri a viac detí, sa znižuje o osemnásť mesiacov.
Navrhovaná úprava zákona o sociálnom poistení teda primárne upravuje maximálny dôchodkový vek odstupňovaný v závislosti od počtu vychovaných detí.
V súlade s ústavou sa výchova dieťaťa pre účely zníženia maximálneho dôchodkového veku navrhuje zohľadniť primárne žene. Návrh však reflektuje aj životné situácie, kedy výchovu dieťaťa z objektívnych príčin žene zohľadniť nemožno. Ide napríklad o prípady, kedy sa žena svojho dôchodkového veku, žiaľ, nedožije. V takýchto prípadoch navrhujeme, aby výchova dieťaťa bola rovnakým spôsobom zohľadnená mužovi, ktorý dieťa vychoval.
Návrh tiež definuje pojem výchova dieťaťa. V záujme právnej istoty a kontinuity právnej úpravy vychádza z úpravy podmienok výchovy dieťaťa definovaných právnymi predpismi o sociálnom zabezpečení účinnými pred rokom 2004, kedy sa pre účely aplikačnej praxe používajú dodnes. Ide napríklad v súvislosti s posúdením nároku na vdovské a vdovecké dôchodky.
Vzhľadom na súvisiaci spoločenský vývoj však návrh pri posúdení podmienok výchovy reflektuje aj predtým neznámy inštitút striedavej osobnej starostlivosti. Vo všeobecnosti sa navrhuje zásada, že to isté obdobie výchovy toho istého dieťaťa bude možné zohľadniť len jednému poistencovi, pričom opäť zdôrazňujem, že v súlade s ústavou sa výchova primárne zohľadní žene.
Vzhľadom na navrhovanú úpravu diferencovaného maximálneho dôchodkového veku v spojení s platnou úpravou už existujúcich rozličných dôchodkových vekov sa navrhuje ustanoviť povinnosť Sociálnej poisťovne určovať dôchodkový vek poistenca, a to aj na účely iných právnych predpisov. V osobitných predpisoch je vznik a zánik niektorých práv, povinností a nárokov podmienený práve dovŕšením dôchodkového veku, ktorý pre vyššie uvedenú diferencovanosť nie je možné zo strany tretích subjektov jednoznačne určiť. Máme na mysli napríklad zamestnávateľov alebo orgány štátnej správy.
V záujme zabezpečenia primeranej legisvakačnej doby na zavedenie ustanovených legislatívnych zmien do praxe sa navrhuje, aby predložený návrh zákona nadobudol účinnosť 1. januára 2020.
Pán predsedajúci, skončil som.

Vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol predsedníčkou výboru určený za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1530. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1621 z 3. júna 2019 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 6. septembra 2019 a v gestorskom výbore do 9. septembra 2019.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Dobrý deň, kolegovia a kolegyne, pán predsedajúci, krátko by som vystúpila k návrhu zákona, ktorý teda máme v pléne.
Rozdiel v odchode do dôchodku medzi mužmi a ženami už raz na Slovensku bol, zrušil sa a zavedením dôchodkových stropov sa opäť zaviedol. Tento návrh bude prihliadať na osobitné životné situácie, akými sú výchova detí otcom po smrti matky.
Samotný návrh hovorí, že obdobie výchovy toho istého dieťaťa možno zohľadniť raz jednému poistencovi, a to prednostne žene. Avšak samotný návrh ani dôvodová správa nehovorí o tom, že by sa mala starostlivosť nejako dokazovať. Nezohľadňuje sa ani fakt, kto z rodičov bol na materskej, prípadne rodičovskej.
Tiež chcem pripomenúť, že na účely budúceho započítavania rokov do dôchodku bude potrebné zadefinovať, čo patrí pod definíciu výchovy z hľadiska zabezpečenia školskej dochádzky alebo možno nejakého iného štandardu.
Nárok na zníženie odchodu budú mať aj tí, ktorí vychovávajú osvojené dieťa, ale aj tí, čo ho dostali do náhradnej starostlivosti. V takýchto situáciách nebude celkom spĺňaná podmienka vychovávať maloletého desať rokov. Ak sa teda dieťa dostane do rodiny, keď dovŕši napríklad osem rokov, stačí, ak sa oňho bude rodič starať päť rokov a dosiahne nárok na zníženie veku odchodu do dôchodku.
Pri doložke vplyvov, ktorá sa vyrátavala, v roku 2020 to, to bude stáť viac ako 9 mil., keďže práve v tomto roku sa má uplatniť prvýkrát odpočítavanie rokov do dôchodku, ale do týchto, týchto vlastne vplyvov a doložiek sa nezapočíta, nepočítalo s tým, že túto možnosť využijú už v prvých rokoch aj muži, ktorým zomrela manželka a ktorí majú zväčša vyššie dôchodky ako ženy, čo bude vlastne ten, ten systém predražovať.
Navyše sa pri doložke vplyvov nepočítalo s tým, že sa znižuje aj počet rokov na získanie nároku na minimálny dôchodok bez zníženia jeho sumy. V praxi treba teda rátať s tým, že ľudia budú dostávať rovnaký dôchodok, aj keď budú do Sociálnej poisťovne prispievať kratšie, čiže ten rozdiel bude tiež aj vo vzťahu tým minimálnym dôchodkom, bude musieť uhradiť teda štát a budeme musieť to zaplatiť teda zo štátnych peňazí, aby sa to nalialo do Sociálnej poisťovne.
Ďakujem pekne.