46. schôdza

Poslankyňa Grausová s reakciou.

Spomínate tu český národ, ktorý nemá tieto problémy. Našťastie český národ nemá takých nepriateľov českého národa, ako my máme nepriateľov slovenského národa.
Hovoríte, že som použila nešťastný tón a ja neviem čo. Bohužiaľ, áno, pretože vy, kolega Osuský, a vy, kolega Dostál, zahraniční agenti, vy ste naozaj nešťastím pre Slovenskú republiku.

Poslankyňa Kaščáková. Pripraví sa poslanec Mizík.

Ďakujem. Ja nechcem už veľmi zdržiavať možno opakovaním toho, čo už bolo, bolo povedané, ale možno takto zareagujem lepšie aj na mnohé faktické, ktoré boli na, na moje predchádzajúce vystúpenie.
Takže chcem len naozaj zopakovať tie, tie námietky voči tomuto návrhu o tom, že ideme nejako ohroziť štátny jazyk. Naozaj nie sú namieste, nič neohrozujeme. Všetky ustanovenia, ktoré uprednostňujú štátny jazyk v úradnom styku, zostávajú, zostávajú zachované. Avšak hovoríme iba to, že keďže okrem úradného styku a čisto nejakej súkromnej komunikácie v domácnostiach je tu aj veľmi rozsiahla sféra, by som povedala, vo verejnom priestore, kde, kde ľudia, firmy, organizácie spolu navzájom jednoducho komunikujú, ale pritom nejde o, o úradný styk, ale ide o komunikáciu súkromných subjektov. To sú práve tie médiá, kultúra, verejné zhromaždenia a podobne. Tak o túto sféru nám ide.
A naozaj tu badať taký stret tých dvoch, by som povedala, myšlienkových svetov, o ktorom tu už tiež bola reč, a teda tomu nacionalistickému pohľadu zodpovedá tá predstava, že, že aj tam všade v týchto priestoroch je nutné nariaďovať povinné používanie štátneho jazyka, čo podľa nášho názoru je nevynútiteľné, nedá sa to takto urobiť.
Okrem toho žijeme v demokratickej spoločnosti, kde naša ústava naozaj nám garantuje teda aj používanie jazykov menšín, ale aj slobodu prejavu a máme takisto slobodu šíriť informácie, informácie aj prijímať informácie v našom materinskom, alebo teda v našom jazyku. To znamená, že toto boli tie pohnútky a to, čo nás viedlo vlastne k tomuto návrhu.
Opakujem to už niekoľkýkrát, nebolo nič rozvracať, nerobiť tu žiadne veci naschvál ani so zlým úmyslom, ale naozaj čisto z pragmatického, praktického hľadiska vypustiť z tohoto zákona veci, ktoré, ktoré tam sú úplne zbytočne a navyše, pretože prax nám ukazuje, ukazuje, že aj tak si ten jazyk žije svojím životom. Vravím, ak teda sa nebavíme o tom úradnom styku, kde naozaj tá slovenčina má opodstatnenie, ale tie všetky ostatné veci v tom verejnom priestore, tam, tam už je to trošku iné.
A keď sme už pri tých výnimkách, tak stále sme tu teda o nich hovorili, že na jednej strane tu máme nejaké nariadenie a potom z toho, z toho nejaký systém výnimiek, tak je ich naozaj veľmi, veľmi veľa. Napríklad také elektronické médiá, naozaj tam, tam je nariadenie, alebo teda platí pravidlo, že teda musia vysielať v štátnom jazyku okrem zopár výnimiek, keď nemusia napríklad. Alebo v periodickej tlači sa používa štátny jazyk, ale okrem nejakých výnimiek, ktoré sú dané osobitným predpisom, to znamená zákonom o povinných výtlačkoch alebo o povinných výtlačkoch periodických publikácií a podobne, tak tam sa stanovuje to, že, že vydávanie tých publikácií v iných jazykoch nie je obmedzené pri dodržaní zase iných nejakých zákonných ustanovení. Toto, toto myslíme tou spleťou tých výnimiek. Napríklad príležitostné tlačoviny, hej, určené pre verejnosť, pre kultúrne účely. Tie katalógy, pán kolega Dostál o tom, o tom hovoril, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy koncertov, tak tie, opäť máme pravidlo, že sa vydávajú v štátnom jazyku, ale s výnimkou tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín, ktoré, ktoré ale musia obsahovať aspoň nejaké základné informácie v štátnom jazyku. A tie v štátnom jazyku takisto môžu obsahovať aj znenia v inom jazyku, ktoré však musí nasledovať až po tom štátnom jazyku, ale malo by to byť obsahovo totožné. To znamená, takisto je to s tými nápismi, reklamami. Máme tu teda nejaké pravidlo a potom máme, máme množstvo rôznych teda výnimiek a kľučiek, ktorými sa to pravidlo aj tak dá už dnes obísť. Tak preto hovoríme, tak načo také pravidlá, ktoré, ktoré v podstate sa dajú obísť, nevieme ich ani nijako skontrolovať a tak ďalej.
Takže toto je to, čo sme mysleli tým systémom tých spletitých výnimiek a čo by sme radi odtiaľ, odtiaľ odstránili.
Ešte k tomu, možno k tomu zdravému rozumu, lebo viackrát tu padlo, že sme teda operovali tým, že vnášame do tohoto návrhu nejaký zdravý rozum a že snáď iba my máme patent na zdravý rozum, kým iní ho nemajú. No nebola by som rada, ak by tieto naše návrhy vyzneli nejako, nejako nadradene. Ale naozaj to, keď to hovoríte, asi máme na mysli to, že niekedy naozaj postačí iba čítať s porozumením, čítať, čo naozaj týmto návrhom myslíme. A úplne jasný príklad toho, kde, kde sú veci v rozpore so zdravým rozumom, je tá kodifikácia, to znamená, tá veta, že "akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný". Ako je myslená táto veta v tom zákone? Ako je to myslené, naozaj, veď tú kodifikáciu robí ministerstvo kultúry a akýkoľvek zásah do kodifikácie jazyka môže spraviť iba ministerstvo kultúry. Kto iný by mohol? Prečo je teda v zákone veta, že takéto zásahy sú neprípustné. To znamená, že ak spraví ministerstvo zásah do kodifikácie, tak je to neprípustné? Veď to nemá logiku, nemá to zdravý rozum.
Ak sa tým ale myslelo, lebo nevieme, ten duch zákona mohol byť nejaký, ak sa tým myslelo, že aj v bežnej reči alebo v nejakom bežnom kontakte nesmie človek zasahovať do kodifikovanej podoby jazyka, nuž tak sa pýtam, že či potom aj v tomto pléne sme mnohokrát neporušili, neporušili zákon, pretože naozaj sa tu často vyskytujú rôzne nespisovné výrazy a možno rôzne štylistické, gramatické chyby tu nájdeme. Potom, potom v tom bežnom živote naozaj častokrát zasahujeme do, do kodifikovaného jazyka, ale v tom prípade tú čistotu toho jazyka nemôžeme ustrážiť tým, že to zakážeme, že nesmiete zasahovať do kodifikovaného jazyka, ale jednoducho tým, že, že deti vyučujeme k tej slovenčine, že jednoducho dbáme o čistotu slovenského jazyka úplne inými prostriedkami ako nejakými príkazmi, lebo tým, že niekomu toto prikážeme, tak to v zásade nevieme, nevieme vynútiť. Toto sme rozumeli pod tým pojmom, že chceme vniesť zdravý rozum. Nemalo to vyznieť nijako, nijako nadradene.
Takže takéto a podobné ustanovenia navrhujeme naším návrhom zo zákona o štátnom jazyku vypustiť. To neznamená, že ideme vypustiť teraz povinnosť používať štátny jazyk. Veď, ja neviem, už asi koľkýkrát to tu opakujeme, o nič, o nič teda nejde. Takže čítať s porozumením, prosím, nepodsúvať nám ako predkladateľom snahu rozvracať štát, je to nezmysel. Prečo by sme to, preboha živého, robili?
Ďakujem.

Štyri faktické. Pán poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Kaščáková sa ako jedna z predkladateliek veľmi správne ohradila voči tomu, čo tu často zaznieva, že naším cieľom by bolo niečo rozvracať. To rozvracanie sa tu objavuje v dvoch podobách a polohách. Jednak teda, že cieľom tohto návrhu je rozvrátiť vládnu koalíciu, vniesť do nej svár a prišli sme s tým preto, lebo chceme, aby MOST - HÍD bol za a SNS a SMER proti a aby boli nejaké spory vo vládnej koalícii. Toto je nejaká konšpirácia, ktorá vyplýva z toho, že ja som včera v replike na vystúpenie pána Bastrnáka povedal, že pripomenul som, lebo hovoril nejaké výhrady, a ja som pripomenul, že poslanci MOST - HÍD za to zahlasovali. Ale, preboha, ako by sme si my mohli myslieť, že, že koaliční poslanci budú hlasovať za opozičný návrh, hoci aj taký, za ktorý kedysi hlasovali, keď ešte boli opozičnými poslancami? Však poznáme realitu tohto parlamentu, vieme, že vládni poslanci, aj keď niekedy zahlasovali za niečo, o čom boli presvedčení, tak teraz, keď to navrhujú opoziční poslanci, tak za to nezahlasujú.
Ja za seba hovorím, že ja som úplne šokovaný z toho, že poslanci MOST - HÍD chcú hlasovať za tento návrh, teda som príjemne prekvapený, aby to neznelo pejoratívne, ale, ale nebolo to niečo, že dávame tu návrh, aby sa MOST - HÍD pohádal so Slovenskou národnou stranou.
A druhá poloha toho rozvratu, z ktorého sme upodozrievaní, je, že chceme rozvrátiť slovenskú štátnosť, slovenský národ. No to, samozrejme, tiež nie je pravda. Sebavedomý národ sa nemusí obávať toho, že sa na jeho území používajú aj iné jazyky. Sebavedomý národ to jednoducho zvládne.
A ten zdravý rozum, to nebolo, že tí, čo obhajujú ten zákon, nemajú zdravý rozum, ale že zákon obhajuje niektoré ustanovenia, ktoré ako keby boli v rozpore s elementárnym zdravým rozumom.

Poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predseda. Strana Sloboda a Solidarita i Občianska konzervatívna strana sú strany, ktoré stoja dlhodobo konzistentne a budú stáť vždy na pozíciách individuálnej slobody, ja dodávam, aj zodpovednosti, to znamená, že stojíme za slobodu, dokonca tak elementárnu slobodu, ako hovoriť tak, ako nám zobák narástol, a to bez nezmyselných zákonných pút.
Ak tu bola reč o tej kodifikácii, tak keby sme doslovne interpretovali tento paragraf zákona jazykového, to znamená, že ani to ministerstvo kultúry už nikdy v budúcnosti ani teraz nesmie zmeniť kodifikovanú podobu, lebo to ma zarazené paragrafom zákona, to znamená, ak by takúto múdrosť bol niekto vymyslel pred 100 rokmi, tak tá slovenčina zamrzne v tej chvíli. Samozrejme, že jazyk sa mení a vyvíja a na to netreba byť ani jazykovedec, stačí byť pozorovateľ slobodnej reality.
A ak teda hovoríme o zdravom rozume, tak ešte raz, tak ako povedal Ondrej Dostál, považujeme za otázkou zdravého rozumu, aby niekto nechápal, nedajbože, ako poruchu kodifikovaného jazyka to, že niekde hovoria o grulách, inde o erteplách a v Liptove, mojej rodiny, o švábke. Jednoducho neexistuje v normálnej krajine pri zdravom rozume niekoho, kto bude pútať jazyk. Jazyk je slobodná vec a my nijako sa nedotýkame úradného styku a všetkého toho.
A úplne nakoniec by som veľmi rád videl, ako si predstavujete v praxi takzvanú prednosť slovenského jazyka. V čom by to malo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Blanár.

Vážená pani poslankyňa, ja som sa už k niektorým argumentom vyjadroval, ale predsa len ešte raz poviem jeden z tých argumentov, kde navrhujete vypustiť § 3 ods. 2 písm. c) že "v štátnom jazyku sa vedie celá úradná agenda (matriky, zápisnice, uznesenia, štatistiky, evidencie, bilancie, úradné záznamy, informácie pre verejnosť a podobne), agenda cirkví a náboženských spoločností určená pre verejnosť. Tým nie je dotknuté používanie jazykov národnostných menšín podľa osobitného predpisu", myslí sa tým zákon o používaní jazykov národnostných menšín.
Avšak oblasť vedenia krstných a sobášnych listov, ako aj cirkevnej agendy s účinkami v civilnom práve je vyslovene povolená odporúčaniami vysokého komisára OBSE z Oslo z roku 1998 ako agenda, kde môže štát určiť vedenie tejto dokumentácie v štátnom jazyku. V žiadnom prípade agenda cirkvi nie je jazyk komunikácie cirkvi s verejnosťou.
Čiže podľa vás je potrebné toto zrušiť. Nemožno si jednoducho zamieňať komunikáciu s verejnosťou s agendou cirkvi, to sú dve rôzne veci.