51. schôdza

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Schlosár. Nech sa páči.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pani ministerka, ja tu nechcem teraz v rámci druhého čítania opakovať to, čo som už hovoril v prvom čítaní aj v minulosti na tému sankcií za odmietnutie povinného očkovania. Naposledy, keď sme prerokovali tento vládny návrh zákona, tak som dosť podrobne vysvetlil, prečo je diskriminačný voči neočkovaným deťom, prečo trestá v podstate jedného z rodičov fakticky stratou zamestnania, no najmä prečo je toto diskriminačné opatrenie, ktoré navrhuje pani ministerka zdravotníctva, zbytočné, nelogické a neefektívne.
Preto by som chcel ešte pred tým, než tu prečítam môj pozmeňujúci návrh, zdôrazniť len jednu skutočnosť, ktorá jasne dokazuje, že celá tá argumentácia v prospech tohto diskriminačného návrhu zákona stojí len na tvrdeniach, ktoré nie sú podložené žiadnymi reálnymi číslami, teda žiadnymi reálnymi faktami. A ja tu teraz nechcem hovoriť o tom, že či očkovanie je efektívne alebo nie je efektívne, či je škodlivé alebo nie je škodlivé. Na tieto veci máme evidentne odlišné názory. Ja sa chcem zamerať na jednu konkrétnu vec, na jeden konkrétny argument, ktorý je v dôvodovej správe k tomuto vládnemu návrhu zákona a ktorý je v podstate jediným argumentom, ktorým pani ministerka argumentuje.
Pani ministerka, vy ste v tej vašej dôvodovej správe, kde navrhujete, aby neočkované deti nemohli byť prijímané do školských zariadení, uviedli, citujem: "Neočkované deti v kolektíve môžu byť prameňom pôvodcu nákazy pre iné deti, ktoré nemôžu byť očkované pre kontraindikáciu alebo sú neimúnne pre neschopnosť organizmu vytvoriť si ochranu." To sú teda vaše slová z dôvodovej správy. Čiže vy ste tú vašu argumentáciu postavili na ochrane, nazvime to, takzvaných rizikových detí, ktoré buď nemohli byť zaočkované alebo u nich očkovanie nefunguje.
Ja na jednej strane chápem túto vašu argumentáciu, pretože podľa oficiálnej lekárskej teórie je očkovanie účinné, chráni zaočkovaných ľudí, a preto sa v podstate iné ako rizikové deti ani nemôžu od neočkovaných detí nakaziť. Čiže chápem, že nemôžete argumentovať ochranou očkovaných detí, ktoré tvoria drvivú väčšinu detí v škôlkach, že musíte tvrdiť, že chcete chrániť aspoň tú menšiu skupinu rizikových detí. To chápem, keďže... Čo však nechápem, sú však vaše východiská, teda reálne východiská podopreté konkrétnymi číslami. Pretože ani vy v rámci prvého čítania, ani váš štátny tajomník, ktorý tento návrh obhajoval na ústavnoprávnom výbore, ktorého som členom, ste mi neboli schopní uviesť hoci len jednu štatistiku, jednu analýzu alebo jednu štúdiu, z ktorej by vyplývalo, koľko týchto rizikových detí bolo za posledný rok, za posledných päť rokov alebo desať rokov nakazených chorobami, proti ktorým sa očkuje, v škôlkach a to od detí, ktorých rodičia povinné očkovanie odmietajú. Pán štátny tajomník mi na výbore povedal, že takáto štatistika nie je a ani nemôže byť. S tým ale je rozhodne nemôžem súhlasiť. Áno, je na jednej strane pravda, že nemôžeme presne zistiť, v koľkých prípadoch skutočne došlo k takémuto prenosu nákaz, keďže rizikové deti sa mohli nakaziť aj mimo škôlok od iných ako neočkovaných detí. Čo však môžeme zistiť, je aspoň počet prípadov, kedy vôbec k takémuto prenosu nákaz, pred ktorým chcete tie rizikové deti chrániť, mohlo dôjsť. Zdôrazňujem, mohlo dôjsť. Čiže môžeme zistiť aspoň, aká je šanca, aké je reálne riziko, že k takémuto niečomu príde.
A poviem, akým spôsobom by sa to dalo zistiť. Stačí, že by sa spočítal počet prípadov, kedy došlo k ochoreniu na choroby, proti ktorým sa povinne očkuje. Následne by sa zistilo, v koľkých z týchto prípadoch ochoreli práve rizikové deti chodiace do škôlok. A na záver, či do týchto škôlok v tom čase chodili aj nezaočkované deti, ktorých rodičia odmietajú povinné očkovanie. Ja si myslím, že týmito informáciami Úrad pre verejné zdravotníctvo v prípade zistenia týchto ochorení určite disponuje, keďže sú veľmi prísne sledované. Alebo ich potom môže, keď tieto choroby vypuknú, ľahko dohľadať. No vy aj napriek tomu žiadnu takúto štatistiku nemáte. Vy ste nám, poslancom Národnej rady jednoducho, vy ste nám nedali žiadne konkrétne čísla, ktoré by nie na základe nejakých teórií, na základe nejakých poučiek, ale na základe skutočného života, na základe praxe dokazovali, že hrozba šírenia ochorení, o ktorej hovoríte vy v dôvodovej správe, je naozaj na Slovensku reálna a vážna natoľko, že musíte kvôli tomu diskriminovať dobrovoľne neočkované deti. A ja som presvedčený, že keby ste nám túto štatistiku predložili, tak by sme zistili, že táto vaša hrozba, tento váš strašiak, ktorý tam uvádzate a ktorým argumentujete, jednoducho neexistuje. Alebo ak existuje, tak existuje len výnimočne, natoľko výnimočne, že vás rozhodne neoprávňuje na takýto mimoriadne reštriktívny, diskriminačný a, povedzme to otvorene, totalitný prístup.
A vy to, ja som presvedčený o tom, že vy to dobre viete, preto ste nám radšej žiadnu štatistiku ani neposkytli. Ja to poviem inak. Vy idete diskriminovať deti, ktoré neboli dobrovoľne zaočkované, teda deti, ktorých rodičia odmetajú povinné očkovanie, idete fakticky vyhadzovať ich rodičov z práce, aby ste údajne ochránili podstatne menšiu, len jednopercentnú skupinu týchto rizikových detí. No potrebu tejto ochrany, respektíve reálnu hrozbu pre tieto rizikové deti nemáte podloženú absolútne žiadnymi konkrétnymi číslami, žiadnymi konkrétnymi prípadmi zo Slovenska, ale v podstate ani zo zahraničia. Jednoducho celý váš návrh, ktorým chcete zakázať prijímať dobrovoľne neočkované deti do škôlok je postavený na vode, pretože absolútne nevychádza z reálnej praxe a z reálneho života.
Teraz by som chcel prejsť teda k samotnému pozmeňujúcemu návrhu, v ktorom navrhujeme vypustiť z vášho návrhu ustanovenie, ktoré podmieňuje prijatie detí do škôlok absolvovaním povinného očkovania. Ja si ho dovolím teda prečítať. Poprosím zastaviť čas.
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa mení takto: "V čl. I v bode 37 sa v § 24 ods. 6 vypúšťa písmeno b). Doterajšie písmená c) a d) sa označujú ako písmená b) a c).".
To je všetko. Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca jediná faktická, pán poslanec Martin Kotleba. Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Rasťo, ty si vo svojom prejave spomínal teda absenciu tej diskusie, že tam chýbajú fakty. Ja by som teda iba spomenul takú jednu príhodu, ktorú som zažil. Ja som totiž bol na tom stretnutí, čo pán Zelník tu dosť spomína, tak dávnejšie už to bolo. A zúčastnila sa ho aj pani Krištúfková zo Slovenskej zdravotníckej univerzity. No a ona teda dostala otázku od už, neviem koho, že či teda je ochotná ísť diskutovať na tému očkovania, na ktorú ona odpovedala, že ona teda hádam nebude diskutovať s niekým, kto je informatik alebo niečo v podobnom štýle. Bolo to troška také komické, keďže vedľa nej sedel pán minister zdravotníctva vtedajší, ktorý vyštudoval informatiku. Takže, takže tá argumentácia je niekedy vážne chabá a možnože, možnože keby tých faktov bolo viacej a nielen takéto, takéto vyhýbanie sa tej diskusie, tak možno by to bolo na prospech veci. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Schlosár, nech sa páči, môžte reagovať.

Ďakujem za túto faktickú poznámku. Ja len k tej diskusii. Spomenul si, že si bol na tej konferencii, ktorú organizoval pán poslanec Zelník. V minulom, teda v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona zaznel taký argument od pána Zelníka, že prečo sme sa teda my, keď takto kritizujeme to očkovanie, tie sankcie za povinné očkovanie, prečo sme sa nezúčastnili. No a ja tu musím na tomto mieste povedať, že pokiaľ by sa tej konferencie zúčastnili nielen, nazvime to tak, odborníci, vedci, lekári, ktorí, ktorí obhajujú povinné očkovanie, ale aj ľudia z opačnej strany spektra, ktorí toto povinné očkovanie odmietajú, pokiaľ by dali priestor aj tejto druhej skupine ľudí, tak pokiaľ by tam aj títo mohli ako pozvaní hostia s tým, že by tam mohli prednášať, vystúpiť, potom by tá debata mohla byť naozaj objektívna a potom by bolo opodstatnené, aby sme sa tam zúčastnili aj my ostatní poslanci parlamentu, ktorí napríklad so sankciami za povinné očkovanie nesúhlasíme. Ale pokiaľ viem, na tej konferencii druhá strana nemala taký priestor ako tí ostatní. Neboli tam pozvaní odporcovia očkovania, boli tam pozvaní v podstate len stúpenci očkovania. Takže preto sme sa nezúčastnili.

Môžme... Chcete v rozprave? Môžme sa dohodnúť, že najprv vystúpi pani poslankyňa Shahzad a potom poprípade pán poslanec Zelník ako spravodajca?
Nech sa páči, pani poslankyňa Shahzad, máte slovo. Pani poslankyňa, máte nejaký problém?

Mikrofón nefunguje. Či? Áno, už teraz. Ďakujem pekne.
Takže, vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, ja by som tému opäť vrátila späť k dojčeniu, lebo samozrejme toto máme s Natáliou momentálne spoločné. A napriek tomu, že diskutovať treba aj o očkovaní a veľa a asi sa o tom očkovaní ešte dlho diskutovať bude, tak nemali by sme zabúdať na to, čím v podstate tento život začíname a aký budeme mať štart do života, tak možno taký budeme mať aj celý život.
Možno by som mohla povedať, že prichádzame s týmto pozmeňujúcim návrhom takým, ktorý by nemusel vyvolávať diskusie, lebo však už to tu bolo povedané niekoľkokrát. Ide o naše zdravie, ide o naše zdravie a ide o zdravie celej spoločnosti a nemuseli by sme tu o ňom hovoriť vôbec. Ale prax ukazuje, že nemáme stále žiadne základné pravidlá, ktoré, na základe ktorých by sme mohli hovoriť, že dojčeniu sa u nás darí a že je to úplný štandard. Bohužiaľ, nemáme, podľa toho, aké máme informácie, nemáme ani len začiatky.
A tak sme sa rozhodli teda priložiť do tejto diskusie aj tému dojčenia, ktorá je naozaj veľmi dôležitá. Vieme veľmi dobre, že aj diskusie o dojčení sú rôzne a napriek tomu, že je to, je to, povedzme, na prvý pohľad veľmi jednoduchá téma, lebo majú pocit všetci, že tomu rozumejú, a všetci vedia, čo dojčenie znamená. Na rozdiel napríklad, keď som pred chvíľkou ponúkala na podpis niečo o procese deinštitucionalizácie, tomu nerozumie vôbec nikto. Tak toto sa tvária naozaj ľudia zo všetkých strán, že tomu rozumejú, a či sú to muži, ženy, všetci, ale skutočnosť je niekde inde. Naozaj sa niekedy mamičky dostávajú do veľmi zložitých situácií, že čo vlastne majú v skutočnosti robiť a ako majú postupovať. Na to, aby, aby to dojčenie naozaj fungovalo a aby to dieťatko dostalo hneď na začiatku všetko to, čo má.
Napríklad tu máme nezodpovedané otázky o tom, že ako dlho máme dojčiť. Ja som sa nad tým nikdy predtým nezamýšľala a keď som prvýkrát túto otázku počula, tak som vôbec netušila, že čo vlastne, aká je na ňu odpoveď. Ani som o tom neuvažovala. Aj keď už som možno matka bola. Jednoducho berieme to všetko tak ako bežnú súčasť, ale úplne také jednoduché to vždy nie je. A tak pre mňa je veľmi inšpiratívne, že som, že som túto odpoveď dostala v uznesení toho českého parlamentu, ktorý už toto má a ktorý, kde je jasne zadefinované, ako by to asi malo vyzerať a čo si, čo si pod tým môžme predstavovať. Preto by bolo dobré, aby sme aj my mali niečo podobné.
Väčšinou ešte stále máme pri štarte do života pôrodnice. Takže je to naozaj veľmi dôležitá súčasť aj dojčenia. A teda ďalšia vec, ktorú som si ja nikdy predtým neuvedomila, je, že vlastne samotný pôrod tvorí len veľmi maličkú časť toho pobytu v tej nemocnici a dôležitú podstatnú časť tvorí práve dojčenie a spôsob akým sa tento proces naštartuje. A napriek tomu sa možnože aj tá pôrodnica, asi aj názov by sa možno mohol zmeniť, a práve možno to s tým súvisí, že vlastne pôrodnica súvisí s pôrodom, ale nie je to o tom, aby tam nejakým spôsobom trávili mamičky príliš veľa času.
Možnože je už veľmi dobré, čo som ocenila napríklad aj ja z vlastnej skúsenosti, keď tu už hovorili kolegyne nejaké svoje skúsenosti, že je bežnou praxou pôrodníc, že si môžte ísť pôrodnice pozrieť dopredu a dozvedieť sa všetky zaujímavé informácie. Ani o tomto som netušila a to je naozaj, myslím si, že toto by malo byť v zdravotníctve vo všetkých oblastiach, nielen v pôrodniciach. A naozaj to je tá pozitívna časť, ktorú tu máme a ktorá, zdá sa, a funguje na mnohých miestach. Takže toto naozaj oceňujem.
Otázka je, že či sa aj tie budúce mamičky vedia naozaj pýtať na všetko a či dostanú na tom mieste a pri tej prehliadke naozaj všetky tie podstatné informácie, ktoré by mali vedieť. A ak sa na to jednoducho neopýtajú, tak, tak možno sa to nikdy nedozvedia.
Niekedy to vyzerá naozaj veľmi jednoducho, ale keď už príde to bábätko a príde tá situácia, že to bábätko naozaj treba dojčiť, tak všetky tie situácie, aj keď ich už majú mamičky naštudované, sú nové. A preto potrebujú mať naozaj v každej chvíli tú pomoc. Potrebujú sa pýtať neustále, ale nemáme, mám pocit, až takéto zabezpečenie. A dokonca sa obávam, že nie je ani tá informovanosť toho personálu na takej úrovni, aby tým mamičkám dokázali pomôcť.
Nerada by som skĺzla do, teraz do pozície laktačnej poradkyne, lebo toto naozaj aj napriek tomu, že už mám teraz oveľa viac informácii, ale vôbec si netrúfam hodnotiť, čo je naozaj správne, čo nie je správne, ale chcem pripomenúť, že aj keď je personál milý a naozaj ústretový a pomáha vám, žiaľ, štandardom je, že k dojčeniu sa vždy prináša napríklad fľaša a často je to fľaša s umelým mliekom. Priznám sa, že tak isto som sa nad tým nezamýšľala.
A ďalšia informácia, ktorá ma zaskočila, keď ešte v mnohých nemocniciach nie na 100 % funguje a niekedy to nie je možné, aby bábätká boli s mamičkami v tých nemocniciach. Tak vlastne vystáva tu otázka, že keď sú tie bábätká na oddelení celú noc, čo vlastne pijú. Ktovie, čo im dávajú. Proste toto, táto informácia naozaj nezaznie a nemala som ju ani ja.
Máme tu, máme tu nastavený systém hodnotenia pôrodníc, ale viac ako pretekať sa v tom, kto bude lepší a ktorá nemocnica a pôrodnica je najlepšia, by nám malo ísť o to, aby sme dosiahli všade rovnakú úroveň a aby sme naozaj dosahovali baby friendly nemocnice, ktoré tu nemáme.
Ak som spomínala tú situáciu s fľašou, tak, tak úprimne, naozaj bežná situácia je aj to, že dieťatko sa naučí piť v pôrodnici a napriek tomu vám v tej pôrodnici na druhý deň bábätko nakŕmia umelým mliekom. Proste nonsens. Preto možno aj v rámci šetrenia finančných prostriedkov ja by som odporúčala zvážiť, že kedy je ten čas, kedy mamička z tej pôrodnice môže odísť, a možnože môžme skrátiť čas pobytu mamičky v pôrodnici. Možnože sa dá s tým niečo robiť. Vieme tým ušetriť možno nejaké prostriedky a možno tá mamička môže ten celý proces skôr naštartovať alebo... Naštartovať? Naštartovať by ho mala v pôrodnici, ale ak príde domov čo najskôr, tak skôr sa môže nadstaviť na tie domáce podmienky a môže, môže sa naozaj venovať plnohodnotne domu dojčeniu.
No a tak naozaj potom prichádza ten ďalší ten krok, čo s tým, keď je doma, či jej má kto pomôcť. A veľakrát sa tu stretávame s tými otázkami a máme plné facebooky informácií, či ktorá matka je teraz dobrá a ak nedojčí, či je dobrá, ale to vôbec nie je otázka na toto. Otázka je, či tá mamička má dostatočnú pomoc, či jej má kto tie informácie poskytnúť, či tie informácie sú dobré, či tie informácie sú overené. A naozaj vyznať sa v spleti toľkých informácií je veľmi, veľmi ťažké. Aj kolegyňa tu spomínala niekoľko, niekoľko skúseností s tým, ako, ako skúšala dojčiť, ako sa s tým pasovala. A možno v mnohých prípadoch sa tá pomoc vyhľadáva veľmi neskoro a vlastne, keď už to nejde, tak potom sa vyhľadáva pomoc a, bohužiaľ, to má za následok, že to dojčenie nefunguje.
A preto sme tu, preto by sme naozaj chceli poprosiť, aby sme do nekonečna len nediskutovali o tom, že či dojčenie áno alebo nie, ale aby sme už tú podporu dojčenia naštartovali, aby sme, nechceme, aby to bolo zase len v podobe nejakého návrhu zákona a potom ostane ticho. Chceme, aby naozaj sme pre to niečo urobili, lebo to nie je o tom, či, či nájde jednotlivá mamička tú pomoc. To je o tom, aby sme túto spoločnosť priviedli na tú správnu cestu. A chcem povedať, že aj keď to vyzerá na prvý pohľad, že dojčenie sa týka mamičiek, týka sa úplne všetkých. Sú v tom zahrnutí oteckovia, sú v tom zahrnutí starí rodičia, všetci príbuzní, celá spoločnosť, celé blízke okolie, lebo práve odtiaľ často prichádzajú tie informácie a práve odtiaľ často počúvame najčastejšie vetu: Nemáš málo mlieka? A mala by si s tým niečo robiť. A nie je to o tom, že by vám chceli ublížiť, ale zrazu vám v hlave začína proces, ktorý, ktorý proste zrazu uvažujete nad tým, že či náhodou nemajú pravdu a začnete sa o to báť a neviete ani posúdiť, či vaše bábätko dobre pije, či veľa pije, či naozaj si môžte stáť za tým, že mu dávate to najlepšie. Je to, je to veľmi zložitý proces. A to, že máte pri sebe naozaj ľudí, ktorí vás podporia, že máte, máte blízkych, ktorí vám, ktorí vás nespochybňujú, to je strašne, strašne dôležité.
A tiež chcem povedať, že veľmi si teraz uvedomujem, tým, že ja potrebujem s tými bábätkami pomôcť, tým, že sa stretávam s množstvom ľudí, ktorí mi pomáhajú, tak vidím, že tie generácie našich mám a starých mám sú naozaj vtiahnutí do stratégie, marketingovej stratégie firiem, ktoré tu ponúkajú umelú náhradu alebo teda umelé mlieko. Pre nich je úplne samozrejmé, úplne automaticky, naozaj to majú niekde zakódované už, že prvá pomoc rovná sa umelé mlieko. A pritom to môže byť úplne niekde inde.
Aj ja som sama zažila niekoľko veľmi vtipných príhod, ale, ale naozaj som si uvedomila, že práve tieto generácie sú poznačené tým, že pre nich sa toto stalo štandardom, a my teraz tento štandard potrebujeme nejakým spôsobom zmeniť.
Preto verím, že téma dojčenia nezostane nepovšimnutá, preto verím, že sa tu nájde dostatok ľudí, ktorí budú ochotní tento návrh zákona alebo tento pozmeňujúci návrh, pardon, podporiť. A preto verím, že aj pani ministerka napriek tomu, že to nemáme veľmi vydiskutované, tak je to naša chyba, samozrejme, to si priznávame, ale, žiaľ, je to chyba aj tým, že predsa len máme aj tie mamičkovské povinnosti a v tom závale tých, tých... (Reakcia predkladateľky.) Ja chápem, ale, pani ministerka, viete veľmi dobre, že táto téma je tu, nie je tu prvý deň a nepriniesli sme ju my, je tu už dávno. Prinášame ju možno len opäť. Takže preto by som vás chcela poprosiť, aby naozaj ministerstvo zdravotníctva nemalo povesť len toho, ktorý otvára diskusie na rôzne témy a potom ich nedokončí. (Reakcia predkladateľky.) Pevne verím, pevne verím, ale ešte ďalšiu vec, ktorú by som chcela povedať, že aby, aby bolo jasné, samozrejme my s tou témou neprichádzame sami, máme za tým tak isto ľudí, ktorí sa tomu venujú dlhodobo. To znamená, že, že nie je to o tom, že by sme nemali dostatok informácií. A tak vás prosím, aby ste nás v tomto podporili.
Ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne jediná faktická, pani poslankyňa Milanová. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, kolegyňa, za tvoj prejav. Ako si matka troch detí, z toho ešte máš dvojičky, pre mňa si neskutočným vzorom, ako sa veci dajú, aj keď by sa mohlo zdať, že sa nebudú dať. Ale ty si prekonala z môjho pohľadu množstvo limitov a množstvo obmedzení. A som veľmi rada, že aj v tejto téme som našla v tebe podporu. Ono, ja som to aj hovorila vo svojej rozprave, že keď sa tento návrh zákona tu otvoril, tak pre mňa bola inšpiráciou ako reč pani ministerky, kedy som si už povedala, že už nie je viacej načo čakať, lebo ja chápem, že téma dojčenia je tabu a že asi nikdy by nebol ten správny čas otvoriť ju na pôde parlamentu. Ale práve podpora dojčenia si myslím, že by mala byť súčasťou, aj keď možno iba v deklaratívnej rodine, v rovine toho zákona o ochrane verejného zdravia. Pretože tam má skutočne čo robiť a má tam mať svoje miesto. Ďakujem.