58. schôdza

Pán poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Shahzad, ďakujem ti za tvoje vystúpenie. Myslím, že si išla po podstate veci. Ja chápem, že ťažko takúto vec vysvetliť niektorým kolegom, lebo oni tam stále vidia tých bubákov pod posteľou, ktorí tam reálne nie sú. Zase pán Hrnko vykrikuje? No dobre.
Ale áno, tento dohovor sa týka rodovo podmieneného násilia, teda násilia, ktoré súvisí s rodom, s rodovými rolami aj s rodovou nerovnosťou, a snaží sa na toto násilie reagovať. Nie každé domáce násilie je rodovo podmienené, ale veľká časť, významná časť, dôležitá časť, väčšinová časť domáceho násilia je rodovo podmienená. Nesúvisí s tým, že muži majú iné biologické znaky ako ženy, ale súvisí s tými sociálnymi rolami, ktoré im spoločnosť prisudzuje a ktoré, prostredníctvom ktorých sa muži udržujú, snažia udržať si napríklad kontrolu vo vzťahu. Čiže nie je to preto, že sa muži častejšie opíjajú alebo častejšie hrajú hazardné hry ako ženy. To môže byť v niektorých prípadoch spúšťač a, ale to nie je podstata toho, čo hovorí, čo hovorí Istanbulský dohovor, a rodovo podmieneného násilia.
No, len problém je, že tuto kolegovia sa snažia z toho vytvoriť nejaký problém a hľadajú tam niečo, čo tam nie je. Istanbulský dohovor nie je o LGBT komunite, Istanbulský dohovor nie je o registrovaných partnerstvách, Istanbulský dohovor nie je o slobodnej voľbe rodu, nič z toho sa v Istanbulskom dohovore nenachádza.

Pán poslanec Zelník.

Ďakujem pekne za slovo.
Nuž, vážená pani kolegyňa, Európa, ale ani Slovensko vôbec nečakalo na to, že kedy bude Istanbulský dohovor, a ešte pred Istanbulským dohovorom Slovensko má, malo prijatých a má prijatých množstvo zákonov, ktoré riešia domáce násilie. Za posledné obdobie dokonca vznikla aj linka, národná linka pre ženy zažívajúce násilie, ktorá funguje nonstop, čiže my sme nemuseli čakať na Istanbulský dohovor, ktorý má byť akýsi univerzálny nástroj na vyriešenie problematiky domáceho násilia a násilia na ženách. Viete, ale niekto tak rafinovane to nazval dohovor proti násiliu na ženách a zakomponoval tam práve gender ideológiu.
A ak niekto hovorí o nejakých bubákoch alebo o tom, že to neni pravda, alebo že si vymýšľame, nuž dôsledky v Európe sú jasné. To nechcete naozaj stále vidieť, že existuje, že už nemôžete si uvádzať do kolónky otec, mama, ale že to už je rodič jedna, rodič dva, rodič tri? Čo sa deje vo svete, že ak niekto nazve, stalo sa v Anglicku, že ak niekto povie žiačke, že teda slečna, tak ho vyhodia zo školy pomaly, pretože ju urazil, pretože ona sa cíti momentálne ako muž, stále to nechcete a nechápete? Stále nechápete to, čo sa chystá, že podpísaním tohoto alebo ratifikovaním tohoto, tohoto dokumentu budeme sledovaní a musíme zaviesť gender ideológiu do všetkých stupňov vzdelávacieho procesu? Toto je účelom tých tvorcov. A že sú to ľudia, ktorí sú chorí ľudia podľa mňa a keby to bolo v 80. rokoch, tak prepáčte, skončia na psychiatrii. A tuto 10 alebo 15 ľudí z tohoto parlamentu bude o tom hovoriť, že máme byť hanbou? Nuž vy ste hanba, ktorí to nepodporíte.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Smolíková.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.
Pani poslankyňa, ja naozaj oceňujem ten váš taký pokojný tón, ktorý k tejto debate ste priniesli, ale zároveň sa musím ohradiť voči tej myšlienke, ktorú ste tam povedali, že tí, ktorí budeme hlasovať proti Istanbulskému dohovoru, tak sme za násilie na ženách. No, ja neviem, ako toto môžete povedať, že sme za násilie na ženách, a ešte teda pozeráte sa aj na nás, na ženy.
Mňa veľmi zaráža, zaráža tá vaša logika v tom, že ako keby ste podsúvali žene, ktorá sa rozhodne, aj z vášho vystúpenia to vyplýva, tak kdesi spodiali to cítim, že žena, ktorá sa rozhodne venovať sa svojej, svojej rodine, svojim deťom a nebude sa, nebude robiť kariéru, nebude spoločensky aktívna, ale bude sa naozaj venovať tomu, čo ona cíti za vhodné, ako by to bolo niečo menejcenné v porovnaní s jej manželom.
Viete, ja vnímam zväzok muža a ženy, či manželský alebo partnerský, vnímam ho, že sme na jednej úrovni. Nikdy som nedala pocítiť môjmu manželovi, že je niečo menej, a nikdy v živote mi to nedal pocítiť ani on, že ja som niečo menej. My keď niečo robíme, keď sa o niečom rozhodujeme, vždy sme rovnocenní partneri. A to, aby sa takto cítili moje dcéry, moje vnučky, ďalšie dievčatá, chlapci, my naozaj nepotrebujeme, nepotrebujeme nikoho zvonka. A keď príde k nejakým zlyhaniam, keď príde k niečomu, že sa v rodine niečo zlé stane a nezasiahne štát tak, ako by mal zasiahnuť, tak, prosím, vyhodnocujme to ako individuálne zlyhanie a tam robme nápravu. Ale nie v tom, čo je pre nás naozaj záväzné a naozaj naše.

Pani poslankyňa Shahzad s reakciou.

Ďakujem. Pokúsim sa odpovedať.
Pán Hrnko, vy ste ma nepočúvali. Tému rodov do Istanbulského dohovoru vkladáte vy. Ja hovorím, že dohovor sa snaží riešiť v prvom rade násilie páchané na ženách. A toto má riešiť dohovor prioritne. To, že tam vy dávate niečo iné, je váš problém.
Richard, ja nemám problém s tým, že ľudia sa o Istanbulskom dohovore rozprávajú. Ja mám skôr problém s tým, ako ich vy upokojujete, že o čom ten Istanbulský dohovor je. Tak to by ma skôr zaujímalo a prečo sa o ňom hovorí ako o škodlivom aj medzi ľuďmi.
Pán poslanec Zelník, zopakujem to aj vám, vy tu už dneska asi tretíkrát, možno aj minule ste to hovorili, stále dookola omieľate, rodič jedna, rodič dva. Ale to nie je cesta. Toto ľuďom takto nevysvetlíte. Naozaj sa venujte tomu, čomu, na čo je ten dohovor zameraný. A to je násilie páchané na ženách, aby sme ho tu mali menej, aby sme ho riešili, aby sme naozaj prispeli do tej spoločnej debaty.
Pani poslankyňa Smolíková, aj toto ste prekrútili, pretože ja som povedala, že kto bude hlasovať za, bude podporovať túto myšlienku, ktorú som tu už dvakrát teraz zopakovala, vy ste tvrdili niečo iné. Vysvetlite si to už, ako chcete.

Pán poslanec Osuský, pripraví sa pán poslanec Mizík.

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, začnem primerane k dnešnému dátumu. Posledná borba vzplála. Pred 72 rokmi po krátkom intermezze polodemokracie opäť zvíťazila totalita. Tá totalita pred ňou ľudí, ktorí vnímali seba inak ako štandardná väčšina, označovala v koncentračných táboroch ružovými pásmi a končili v plyne.
Pravda je, že táto schôdza, pomerne tragifraška, je akousi feériou čohosi, čo sme našli vo vykradnutej špajzi, kde už nebolo nič, len hrniec s pácom, v ktorom boli dobre uležané historické depozity. Boli tam dobre uležané trináste dôchodky, boli tam dobre uležané zvýšené rodičovské prídavky, predsedajúci, pán predseda sa podľa mňa zástupne hanbí za úplne iného predsedu, ktorý do špajze uložil diaľnice do Košíc v roku 2010 a nepochopil som, prečo sa za to hanbí tento predseda, ktorý to v dvetisícdesiatom nesľuboval.
Inými slovami, zo špajze sa vytiahli posledné zbytky a pokú-ša-me; my ani tak nie, ale tí, ktorí za tým stoja a ktorí túto schôdzu založili a otvorili, o poslednú hostinu. Jedným z chodov tej poslednej hostiny, tejto tragifrašky, je Istanbulský dohovor. Ten je tiež dobre uležaný.
Táto zostava, ktorá tu dnes s protokolom máva, mala štyri roky, aby urobila to, čo urobiť mohla, k čomu mala oprávnenie i jej koaličná vláda a vybaviť to k obrazu svojmu, ako to robí teraz, počas štyroch rokov. Samozrejme, ak nám tečie do topánok a hrozí nám, že odchádzame, tak toto "odcházení" lemujeme takýmito heroickými zápasmi, takýmto kultúrnym bojom.
Človek sa s touto témou stretáva relatívne vynútene, pretože štyri roky nikomu z gerojov dnes bojujúcich nenapadlo túto tému ventilovať. Nevadilo im, že sme signatári. Odrazu je to dráma. Čo som si ja v tejto súvislosti vypočul hoci dnes, napríklad to, že v materských školách, čuduj sa svete, budú, nedajbože, sa i chlapci tu i tam hrať s bábikami či kočíkom.
Tento víkend som krásne strávil v Prahe, kde môj syn a jeho rodina pozvali starého otca a starú mamu, ten starý otec som ja, aby videli svojho vnuka. A čuduj sa svete, i keď môjho syna 26-ročného minula tá hrozná vízia, že by, nedajbože, v škôlke kočíkoval a mal bábiku v kočíku, ten môj syn nielen kočíkuje, ale môj syn – a to sa mi skutočne páčilo – úplne elegantne umýva svojho syna, úplne bezvadne ho prebaľuje, maže pod dozorom rodičov dermatológov a robí proste všetko to, čo je donebavolajúce búranie stereotypov. Neviem, čo by sa s ním, nedajbože, stalo, ak by ho takáto edukácia stretla v materskej škole. Možno by už aj kojil.
Keď počúvam tie argumenty, tak chvíľami nadobúdam podozrenie, že tu je niekto zo sorty, o ktorej hovoril Nikolaj Vasilievič Gogoľ vo svojich "Zapískach sumašedšego". Dozvedám sa tu neuveriteľné hrôzostrašnosti o tom, že nejaké dievča sa cíti chlapcom. No, neviem, čo si myslíte o vašich deťoch, vašich vnúčatách. Myslíte si snáď, že keď budú vystavení niečomu, čo som si pri čítaní Istanbulského dohovoru – a trúfnem si smelo povedať, že rozumiem čítanému textu – v ňom vôbec nenašiel, ale to, čo vy doňho vkladáte, že sa vášho vnuka či syna budú trikrát denne v škôlke pýtať, či nechce byť náhodou vašou vnučkou a dcérou, a tým ho zviklajú, tak sa pýtam, preboha, čo ste za rodina, čo ste za rodičia. To je asi taký argument, aj keď ten v tejto súvislosti dnes nezaznel, že by moje manželstvo mohlo narušiť to, že v náprotivných dverách nášho obytného domu bude bývať Fero s Jožom ako registrovaní partneri. Jako čo máte za manželstvo, že toto ho rozruší? Ako fungujete vo svojom manželskom zväzku, že tento strašný príklad susedov na chodbe ho rozvráti? Sa nehanbíte?
Inými slovami, to, čo sa tu predkladá, napríklad i to právo, ako som sa zmienil, tomu dievčaťu, ktoré iste nie rado a iste, možno nie, iste jej to nepripravuje ľahké chvíle, sa cíti chlapcom. To dievča nie je Božie stvorenie? My si myslíme, ako pani Antošová, že Pán Boh stvoril len slušných Slovákov, ale homosexuálov a Rómov stvoril akýsi fušer? To je jej kresťanstvo? Takto vyzerajú dnešní kresťania? Na tomto stoja? Že sú slušní Slováci a potom tí, ktorí sú homosexuáli? Zvláštny pohľad kresťana, ktorý miluje blížneho svojho. Je to čistá hanba, takto by som to povedal. A to som povedal dosť jemne.
To, že som si tu dnes vypočul state a prejavy, ktoré neviem, či kolegyni Grausovej viedol ruku prevtelený Julius Streicher, tí, ktorí nevedia, kto je Julius Streicher, všetko je na webe. A tie úseky, ktoré predniesla, by sa v Streicherovom plátku známom pod názvom Der Stürmer umiestnili na čestnom mieste. Áno, i takto vyzerajú kresťania, ktorí tu pravidelne žiadajú o Otčenáš.
My si myslíme, že Elton John alebo ktokoľvek ďalší, kto vás teraz napadne z tejto minority, nie je dieťaťom Božím? To je čo za výrobok? Kto ho stvoril? Kresťania a kresťanky! Myslíme si, že to dievča, ktoré, možno v ťažkej psychickej situácii, je dielo diablovo? Že ako tu zaznieva, ráno sa cíti tým, poobede tým a večer tým? Je to, samozrejme, blbosť nehodná lekára, ktorý to vypustil z úst. Ale že to pre to dievča je ľahké? Že máme hodiť kameň? Že ju Pán Boh zle stvoril? Že je to kreatúra? Musím povedať, že som si v tejto súvislosti vypočul kdečo.
Mal som celkom radostné stretnutie po dlhých rokoch s mojím starým kamarátom Vladimírom Palkom. Spája nás zápas proti Mečiarovi a nepochybne sa jedná o vysoko vzdelaného, inteligentného človeka, s ktorým som sa pod milým moderátorským dozorom redaktora Oláha bavil hodinu a 35 minút na tému Istanbulský dohovor. Môžem povedať, že nedošlo k výmene názorov. S Vladom Palkom sme zotrvali každý na svojich stanoviskách. Ale tá debata mala podstatne inú úroveň ako to, čo počúvam dnes tu. A aj keď sme sa; ako povedal redaktor v komentári k tej hodine a tridsiatim piatim minútam, ktoré sú k dispozícii na videu v časopise .týždeň; bola to láskavá hádka. Ani jeden z nás necúval, ale nepoužívali sa sprostosti, ako počúvam tu. A tak tá posledná borba je tak trochu aj posledná hanba.