6. schôdza

Dobrý deň. Ďakujem, pán predsedajúci. Milé kolegyne, kolegovia, chcem povedať na začiatok, že s týmto návrhom zákona, samozrejme, súhlasím, a navrhujem, aby ho podporili aj kolegovia v našom poslaneckom klube OĽANO - NOVA.
Sú tam také dve paralely. Jedna z nich je ekonomická a tento zákon naozaj rieši aj tú ekonomickú časť, to znamená odmieta nepriame zdaňovanie, pretože registrácia vozidla nie je nejaká nadštandardná služba, kde štát by platil viac, lebo niekto má auto s väčším výkonom. A myslím, že naozaj 33 eur je primeraný poplatok za administráciu.
Skutočnosť, že naozaj je to nepriama daň alebo je to tak brané, hovorí aj o tom, že keď sme snažili to v minulom volebnom období zmeniť niekoľkokrát, keďže návrh zákona sa dá opakovane predkladať každého polroka, tak bolo namietané, že tým by vlastne sa stratil účel toho zákona a štát by nevybral tie poplatky. Čiže inými slovami, toto je ale charakteristika dane. To nie je otázka nejakého poplatku za službu, ale to je otázka dane. A to teda odmietame, aby to takýmto spôsobom bolo. Predsa ten, kto používa motorové vozidlo, platí DPH pri kúpe, platí nie malú daň v rámci spotrebných daní, keď to auto používa na pohonné hmoty. Takže z ekonomického hľadiska je to podľa mňa jednoznačné. Áno, je tu snaha vybrať viac peňazí s účelom či už viac prerozdeliť, ako to zvyknú robiť sociálnodemokratické vlády, alebo nejakým iným dôvodom.
Ale keďže sme neboli schopní, boli sme v menšine v minulom volebnom období, zabrániť tomu, aby sa v roku 2012 tento zákon takto zmenil, a teda narástli veľmi prudko tie poplatky, až niekoľko stopercentne viac, tak ja som sa potom na to pozeral aj z takého sociálneho hľadiska a uvedomil som si praktickú vec, ktorá sa týkala aj mňa, ale aj niektorých ďalších rodín, že ak berieme hodnotu 80 kilowattov ako štandardnú a všetko, čo je nad ňu, je luxus, tak to platí veľmi relatívne. Pretože ak si kupujete Škodu Fabiu, tak 80-kilowattový výkon motora je asi vo väčšine prípadov úplne dostačujúci. Ak si kupujete ale napríklad viacmiestne auto, povedzme nejaký, nebudem menovať teda značky, dobre, nejaké viacmiestne auto, tak to auto je výrazne ťažšie, váži bežne o pol tony až tonu viac - a to nehovorím o nejakých prémiových, luxusných značkách, o úplne bežných - tak výkon 80 kW nieže je nielen štandardný, ale aj dokonca poddimenzovaný, lebo rozhýbať to auto je problém. Tak my z tohto sociálneho hľadiska sme si povedali, že budeme navrhovať, a navrhli sme v parlamente, aby sa posunula tá hranica toho tzv. luxusu, keď to teda tak musí byť, až na 110 kilowattov v prípade, že ide o autá, ktoré majú viac miest. Nakoniec po dlhých peripetiách sme sa dohodli, že ak to je v prípade viacdetných rodín, ktoré potrebujú tieto autá, pretože majú štyri a viac detí, čiže potrebujú sedemmiestne, šesť-sedemmiestne autá, takže bude 50 % zľava z toho poplatku. A to sa nám naozaj, prvýkrát som to podával sám, potom som to podával z kolegami z opozície, ich teda spomeniem a budem pozdravovať, s pánom podpredsedom KDH Zajacom a s pánom Ivanom Štefancom, ktorý v tom čase bol ešte poslancom Národnej rady, neprešlo nám to, lebo sme boli opozícia a lebo sme nemali väčšinu.
Ale ku koncu volebného obdobia sa v spolupráci, poslaneckej spolupráci aj s koaličnými poslancami podarilo zmeniť túto vec a naozaj sme dosiahli sociálnu vec. To znamená pre viacdetné rodiny sme dosiahli, že sa posunula tá hranica až po 110 kilowattov, kde môžu dostať teda aspoň 50 % poplatok, zľavu z poplatku, čo je úspora 80 až 200 eur pri takejto registrácii, v prípade, že preukážu, že majú alebo starajú sa o deti, poberajú na nich detské prídavky. A som rád, že sa to stalo.
K tomu, k tomu chcem povedať to, že, že je fakt, že od 1. januára platí ten zákon a už nám niektorí ľudia, nás kontaktovali, že na dopravných inšpektorátoch o tom nevedia, že to ťažko musia vymáhať. Ale preverovali sme to celé. Môj asistent obvolal nebo a zem a, samozrejme, jasné, platí to, len nevedia.
Takže tým chcem povzbudiť aj ľudí, aby na tom trvali v prípade viacdetných rodín a kúpy viacmiestnych áut, aby tú zľavu dostali. Pretože ak si kúpite špeciálne ojazdené auto – a rodina s viacerými deťmi nemá asi peniaze nazvyš –, tak je lepšie tie až stovky eur radšej vraziť do, do servisu, aby to auto bolo v poriadku, ako, ako ich usporiť, a potom, a potom akoby hazardovať s nejakou bezpečnosťou toho auta v prípade rodiny.
Ale celé to chcem zhrnúť tým, že najsociálnejšie je, aby ten poplatok vôbec nebol, lebo potom to nemusíme riešiť. Viete, ja som a my sme, s kolegami z SaS sa v tom zhodnem, zástanca takých jednoduchých a priamejších riešení. Proste 33 eur pre každého a nemusíme potom riešiť takú výnimku pre takého, pre hentakého a tých 33 eur si naozaj každý môže dovoliť. A ak štát má problém s výberom daní, nech to rieši inak. A hlavná vec teda, aby sa tie dane používali férovo.
A teda chcel by som sa rozlúčiť s obligátnym pozdravom, že som presvedčený, že minister Kaliňák musí odstúpiť.
Pekný deň prajem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. To, čo je predložené v našej novele tohto zákona, je opäť istým príspevkom k cteniu Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vymedzuje práva a povinnosti občana a ktorá rozhodne nestojí na pozícii nadužívania zákona za účelom šikanovania, resp. obmedzovania práv a slobôd občana.
Dovolím si z ústavy zacitovať. Ústava v článkoch 16 a 19 zaručuje ochranu súkromia. Podľa článku 16 nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. Článok 19 hovorí okrem iného, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. A tiež hovorí, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Článok 23 zaručuje slobodu pohybu a pobytu. Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.
Slobody podľa odsekov teraz zmienených môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody. Podľa článku 13 medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Zákon o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov v znení neskorších predpisov upravuje práva a povinnosti občanov Slovenskej republiky pri hlásení ich pobytu. Okrem iného stanovuje občanom povinnosť hlásiť ohlasovni pobytu trvalý pobyt, prechodný pobyt a pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní. Je nepochybné, že uvedené povinnosti zasahujú do oblasti základných práv a slobôd. Takéto zásahy síce spĺňajú ústavnú podmienku, že zasahovať je možné len prostredníctvom zákona, otázne však vo vzťahu k ústave zostáva povinnosť hlásiť prechodný pobyt a pobyt v zahraničí a je teda nosná otázka, či je nevyhnutné zasahovanie do základných práv a slobôd a či sa v takomto prípade v tomto zákone pri plnej miere dbá podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia základných práv a slobôd.
V minulom volebnom období sa, ak by som to mal povedať veľmi stručne a zrozumiteľne, zmenilo právo na povinnosť, a keď potom okolo celej kauzy vznikla diskusia, dovolil som si vtedy podať novelu, ktorá ruší povinnosť, tak mi s takou svojou tradičnou úctou k zákonom minister vnútra Kaliňák šarmantne prehodil off records, tuná sediac, to, no že však my to tak nebudeme vymáhať. V tejto vete je posolstvo úcty k zákonom v podobe Kaliňák. My to teda nebudeme nevymáhať. Inými slovami, ja už som to dal do zákona aj so sankciou, ale nebudeme to vymáhať.
Hej, podľa zákona sa majú napríklad iste vyšetrovať aj daňové úniky. Dokonca aj pani Tatiana Ujváryová by o tom niečo mohla vedieť a skúsiť za osem mesiacov zavolať v súlade so zákonom a svojou povinnosťou na výsluch "nášho človeka" Ladislava Bašternáka. Ale v duchu známeho, mne teda minimálne, výroku pána ministra "my to nebudeme vymáhať" sa vlastne nevymáha.
Ale takto zákony fungovať nemajú. Zákon je prijatý na to, aby sa vymáhal. Ale má byť prijatý taký, aby nebol šikanou a aby bol dôvodný. A to, o tom nie sme presvedčení, preto podávame túto novelu s tým, že vraciame situáciu v prípadoch prechodného pobytu a pobytu v zahraničí dlhšom ako 90 dní do kategórie práva občana nahlásiť takýto pobyt alebo takýto zahraničný pobyt podľa vlastného uváženia v súlade so svojím rozhodnutím, čím zachovávame jeho právo na súkromie a na všetko, čo som si dovolil odcitovať v úvode.
Len pre porovnanie si dovolím uviesť, že v Českej republike je evidencia obyvateľov, pochopiteľne, tiež upravená zákonom, ktorý ukladá občanom povinnosť podobne ako u nás hlásiť zmenu trvalého pobytu. Povinnosť hlásiť sa na prechodný pobyt v rámci Českej republiky ani povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní tento zákon občanom Českej republiky neukladá. Prechodný pobyt nie je vo vzťahu k občanom nijako upravený. V zákone sa spomína len v súvislosti s cudzincami, ktorí sa prechodne zdržiavajú na území Českej republiky. Vo vzťahu k občanom zákon okrem adresy trvalého pobytu spomína adresu, na ktorú majú byť doručované písomnosti podľa osobitného právneho predpisu. Občania však nemajú povinnosť takúto adresu ohlásiť. Majú len právo ohlásiť ju, ak si myslia, že je to v ich záujme. Evidenciu pobytu občanov zdržiavajúcich sa dočasne v zahraničí zákon v Českej republike nijako neupravuje. Predkladaný návrh novely zákona o hlásení pobytu občanov neruší inštitút prechodného pobytu ani hlásenie pobytu v zahraničí, mení však ich charakter z povinnosti občana hlásiť prechodný pobyt na právo občana. Tí občania, ktorí budú chcieť, aby úrady o nich evidovali aj takéto informácie, budú aj naďalej môcť prechodný pobyt v rámci Slovenskej republiky či v zahraničí úradom ohlásiť. A úrady budú povinné tieto informácie vo vzťahu k nim evidovať.
Tí občania, ktorí nemajú záujem informovať úrady o svojom prechodnom pobyte v rámci Slovenskej republiky alebo v zahraničí, už nebudú mať povinnosť takýto pobyt ohlásiť. Neohlásením takého pobytu sa už nebudú dopúšťať priestupku a nebude im za takéto konanie hroziť sankcia v podobe pokuty. Úrady budú vo vzťahu k takýmto občanom evidovať iba adresu ich trvalého pobytu presne tak ako v Českej republike. Schválením predloženej novely zákona sa obmedzí zasahovanie štátu do života občanov v prípade, keď takéto zasahovanie nie je nevyhnutné a ukladanie povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd nemá vecné opodstatnenie. Zároveň sa s ním rozšíri slobodné rozhodovanie občanov o vlastných životoch a zodpovednosť za ne. Je teda celkom nepochybné, že iste ja i predkladatelia stojíme pevne na pozíciách práv a slobôd občanov a zároveň zodpovednosti za ich vlastné rozhodnutia. Ale je skutočne na vôli občana hlásiť veci, o ktorých si iný občan môže myslieť, že ich hlásiť nechce, a nie je úlohou štátu nútiť všetkých, dokonca pod sankciou, aj keď ju vraj nebude vymáhať, aby tak robili.
Tento návrh zákona nebude mať nijaký dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné ani podnikateľské prostredie. Je nepochybne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a jej zákonmi a, naopak, zvyšuje kvalitu zákona vo vzťahu k slobodám občanov zakotvených v Ústave Slovenskej republiky.
Myslím si, že existencia zákona, ktorý jeho predkladateľ považuje za taký, že jeho porušovanie nebude sankcionované, hoci v súlade s ním by malo byť sankcionované, je zrejme málo zmysluplné.
Myslím, že sa opäť nejedná o zákon, o ktorom by sa dalo povedať, že slúži opozícii, že slúži opozičným voličom, že slúži len niektorým občanom Slovenska. Ten zákon sa rovnako dotýka a teoreticky sankcionuje a ukladá povinnosti všetkým občanom Slovenska. I tým 28 % z účastníkov volieb, ktorí volili SMER. Nemyslím si, že je dôvod tento nepolitický a nestranícky návrh odmietnuť, i keď tradícia tak káže.
Ale neúcta k zákonu a neúcta k slobode občana je, žiaľ, štandardom a vedie ruku hlasujúcich v tejto Národnej rade v zásade k tomu, aby sa opozičné návrhy odmietali. Potom sa nemôžme diviť, že sa nájdu občania, ktorí nemusia byť bezpodmienečne výlučne voliči tej či onej strany, ktorí odmietajú takýto spôsob fungovania krajiny, a chcel by som záverom povedať, že nás čaká polrok predsedníctva Slovenskej republiky, ktorý bude vládnuca zostava používať ako mantru s tým, že sa nemá rušiť kľud Slovenskej republiky aktivitami opozície, že sa nemá žalovať na spôsob vládnutia, že sa nemá robiť hanba Slovensku.
Chcem povedať, že túto istú "pjesničku" spieval Vladimír Mečiar v čase, keď sa tu samounášalo, samovybuchovalo a samokradlo. Akékoľvek vyjadrenie opozície bolo očierňovaním mladej, krehkej Mečiarovej republiky, všetko bolo žalovaním západným spojencom a všetci tí, ktorí sa ho to dopúšťali, boli zradcovia našej štátnosti.
Chcem teda povedať, že ak sa táto pesnička začne rozliehať v súvislosti s baštrnákmi, kaliňákmi a ficami, tak je to falošná pesnička a ako taká rozhodne nie je záväzná pre občanov, ktorí chcú lepšie fungovanie republiky.
Z toho dôvodu sa domnievam, že ak má byť už Kartágo zničené, tak v rámci veľkorysosti trvám na tom, že Kaliňák má odísť.

Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, pani poslankyni Renáte Kaščákovej.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ako určená spravodajkyňa k návrhu tohto zákona konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona sa prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský Výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 31. augusta 2016 a v gestorskom výbore do 5. septembra 2016.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Začnem tam, kde Peter skončil. Kaliňák musí odísť, a to nielen na základe hlúposti, ktorá je stále súčasťou zákona, ktorý chceme meniť.
Ja... Popravde myslím si, že pre jednu vec je dobré, že, že táto jedna vec v tom zákone stále je, a to je to pamätné vystúpenie Petra Osuského, keď sa to snažil zmeniť prvýkrát. Je to, to bolo vystúpenie, ktoré vstúpilo do archívov ako jedno z tých lepších. Všetky reči o hlásení pobytu z... Kde to bolo? Z lúky pod Káthmandu... (reakcia z pléna), Nanga Parbatom, áno. Kto nevidel, odporúčam.
Slovensko šikanuje zbytočne svojich obyvateľov v niekoľkých prípadoch. Jeden z nich je tento. Tento je ten menej škodný, lebo sám pán minister vnútra hovorí, že keď sa to nebude dodržiavať, tak sa v zásade nič nestane, my to vyžadovať nebudeme. Myslím si, že táto jedna jediná vetička stačí na to, aby aj poslanci SMER-u zahlasovali za našu novelu, aby sme z tejto povinnosti naozaj urobili možnosť. Veď poviem vám tak. Ako človek, ktorý strávil teda niekoľko rokov svojho života v zahraniční, ak by som sa bol býval niekedy cítil ohrozený, tak zrejme by som sa na tú našu ambasádu alebo našim úradom bol býval nahlásil. To som cestoval aj po cestách, kde sme museli mať ozbrojený sprievod, lebo tam bežne ešte kadejaké ozbrojené skupiny prepadávajú autobusy. Napriek tomu nemyslím si, že zváženie toho rizika by sme stále mali nechávať na úradoch a úradníkoch. Mali by sme to nechať na človeku, ktorý sám sa v tej krajine nachádza. Ak si myslí, že mu hrozí nejaká situácia, v ktorej by jeho domovská krajina mala vedieť, kde sa práve nachádza, nech to úradom nahlási, ale ak sa nachádza v chránenom turistickom centre niekde na pobreží Turecka alebo Grécka alebo, alebo ak je v Las Vegas, to riziko je podľa mňa tak malé, že, že vynucovať od takýchto ľudí nahlasovanie svojho pobytu je hlúposť.
Existuje ináč druhá vec, ktorá je, ktorá už nie je takou malinou a veľmi komplikuje život našim občanom v zahraničí, ktorí tam žijú dlhodobo, a to je povinnosť mať dieťa zapísané na kmeňovej škole na Slovensku. Dieťa, ktoré žije v Londýne alebo Birminghame, alebo, alebo vo Švédsku, stále musí byť zapísané na kmeňovej škole na Slovensku napriek tomu, že plnohodnotne navštevuje školu v inej krajine, učí sa v inom jazyku, v inej kultúre, resp. v našej dajme tomu v európskej kultúre, ale nech je to kľudne aj, aj v Dubaji alebo, alebo niekde inde, napriek tomu stále musí byť preskúšavané zo slovenského jazyka, stále musí byť na kmeňovej škole na Slovensku. Tiež to mnoho ľudí ignoruje, na tých kmeňových školách deti zapísané nemajú a zbytočne im podľa mňa táto krajina komplikuje život. Ak by sme mali ísť v tom istom princípe, ako je táto novela, aj ďalej, toto je tiež jedna z vecí, na ktoré by sme sa neskôr mali pozrieť.
Ale rád by som nadviazal ešte na to, čo hovoril kolega Peter Osuský na konci, že každá kritika alebo návrh alternatívnych riešení voči ministerstvu vnútra alebo tejto vláde má byť teraz polroka vnímané ako prejav šírenia nenávisti a destabilizácie tejto krajiny.
Ja si viem predstaviť, že keď by sme sa bavili o ministerstve vnútra, tak by napríklad niekto z východnej hranice tohto štátu začal rozprávať o tom, že by mohli byť policajti a colníci zapletení do pašovania cigariet z Ukrajiny. Keby sa takáto kauza zrazu objavila na verejnosti, tiež by to bolo podnecovaním nenávisti a destabilizáciou tejto krajiny? Keby sme zistili, že ľudia, ktorí sú platení za to, že majú tú hranicu chrániť, dokážu dokonca vyrábať také kulehy, že zvýšením elektrického prúdu a napätia na skeneri, ktorý je na ukrajinsko-slovenskej hranici, ho dokážu dočasne vypnúť práve vtedy, keď ním prechádzajú kamióny plné pašovaných cigariet? Bolo by toto destabilizáciou Slovenska a šírením nenávisti? Alebo keby sme zistili, že dajme tomu by na Slovensku boli celé skupiny pestovateľov konope, ktoré nie je zrovna technické, a že tiež existujú dajme tomu v policajných zložkách, keby existovali v policajných zložkách ľudia, ktorí spolupracujú s takýmito skupinami a dokonca z toho majú z toho zisk? Ak by takéto niečo sa dostalo na verejnosť, bolo by to tiež šírením nenávisti a destabilizáciou tejto krajiny? Ja si myslím že nie.
Načo je dobrá táto, táto hlúpa rétorika? Opozícia je na to, aby povedala, že niečo je zlé a navrhla riešenie. Presne tak, ako to robíme v prípade tejto novely. Nemá význam rozprávať o tom, že akákoľvek opozičná aktivita automaticky destabilizuje túto krajinu. Čo je potrebné robiť, je ukázať sa pred Európou, pred svetom ako predsednícka krajina, ako ľudia, ktorí rešpektujú základné pravidlá. Napríklad tie pravidlá, že keď je minister predmetom vyšetrovania polície, tak nemôže stáť na čele rezortu, pod ktorí tá polícia patrí.
A ak máme niečo pomenovať ako destabilizáciou pozície Slovenska v očiach zahraničnej verejnosti, je to to, že minister Kaliňák stále zotrváva na svojom mieste, preto by z neho mal odísť.
A čo sa týka tejto novely, dôvody, o ktorých som hovoril, by mali byť zase dostatočne silné na to, aby aj poslanci koalície zaň zahlasovali.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Dovolím si skutočne podčiarknuť pre prípadné budúce polročné obviňovania z toho, že kto tu robí Slovensku hanbu.
By som chcel povedať to, že hanbu nerobia ľudia na ulici, dokonca ani tí, ktorí zvolajú zhromaždenie. Hanbu robia tí, ktorí zavdali príčinu pre takéto zhromaždenie. Teda ako hovorí Biblia, hanbu robia tí, z ktorých pohoršenie pochádza. A pamätám sa v rámci toho robenia hanby, že som bol zhodou okolností pozvaný na State Department vo Washingtone presne v deň, keď v Bratislave samovybuchol bavorák Remiášov. Ja som o tom ale, samozrejme, nevedel, lebo je tam časový posun, a keď som prišiel do dverí tzv. slovenského pracoviska amerického State Departmentu, lebo i také tam existuje, tak ma zodpovedná osoba privítala slovami: "Máte na tom Slovensku divné mravy, vyhadzujete ľudí do vzduchu." Inými slovami, nažalovala mi, čo sa deje na Slovensku. Len toľkoto teda k predstave, že sú potrebné zhromaždenia občanov ako akt poškodzovania dobrého mena Slovenska.
Pán minister Kaliňák si hádam nemyslí, že veľvyslanectvá európskych krajín, ktoré sídlia na Slovensku, neregistrujú, čo sa na Slovensku deje, že nemajú pracovníkov, ktorí mapujú 24 hodín dianie v krajine, ktorá je im zastupiteľsky zverená. Že potrebujú tých 4- či 5-tisíc ľudí pri Bonapartovi, aby pochopili, že tu existuje korupcia a zlodejina pod štátnou ochranou. Strašne sa mýlia a rozprávať to môžu presne len tým, ktorých by zastupoval ten, ktorý mal včera veľmi dobrý plagát s otázkou: "Čo si myslíte, že žereme seno?" (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, keď sa o problematike hlásenia pobytu občanov v zahraničí hovorilo prvýkrát, a bolo to pred vyše troma rokmi, tak vznikali na sociálnych sieťach a inde rôzne viac-menej recesistické iniciatívy "Hlásime polohu Kaliňákovi" a podobne. Niektorí, niektorí občania posielali informáciu o svojom pobyte aj nad rámec povinností, ktoré im stanovoval zákon, na ministerstvo vnútra.
Dnes už, bohužiaľ, nie sme v takej veselej dobe, najmä čo sa týka pána ministra Kaliňáka, preto by som skôr, ako sa vyjadrím k návrhu zákona, chcel vyzvať pána Kaliňáka, aby odstúpil z funkcie ministra vnútra, pretože je neprípustné, aby v takejto vysokej štátnej pozícii zotrvával niekto, kto je podozrivý z prepojení na organizovaný zločin.
Peter Osuský tu pri uvádzaní návrhu zákona citoval viaceré ustanovenia ústavy, ktoré hovoria o základných právach a slobodách, pretože tie sú zákonom, tak ako aj v súčasnosti platí, dotknuté.
Rád by som tú argumentáciu doplnil a tiež by som sa chcel oprieť o ústavu. Konkrétne o čl. 2 ústavy, ktorý hovorí o tom, že štátne orgány môžu konať iba to, čo im zákon vyslovene povoľuje, kým ľudia môžu konať všetko, čo im zákon nezakazuje. Tento základný princíp je možné vysvetľovať dvoma spôsobmi. Jednak je to návod na to, akým spôsobom vykladať právny poriadok, ako sa správať v rámci právneho systému, ale druhý možný výklad je aj ten, že toto by sme mali mať na pamäti, keď sa ten právny systém vytvára, keď tvoríme normy právneho priadku, a mali by sme veľmi pozorne zvažovať, aké povinnosti dávame občanom a iným ľuďom a aké práva, právomoci vkladáme do rúk štátnych orgánov.
Zákon o hlásení pobytu občanov stanovuje občanom povinnosť alebo povinnosti, ktoré nie sú opodstatnené, a mám na mysli ako povinnosť hlásiť prechodný pobyt, tak povinnosť hlásiť prechodný pobyt v zahraničí. Štát žiada od občanov, aby im povinne hlásili informáciu, ktorú štát nepotrebuje, zaobíde sa aj bez nej. A zároveň to je informácia, ktorú ani občan nepotrebuje, aby štát o ňom viedol. Napriek tomu to štát žiada. Nie ako právo občana, ale ako povinnosť občana.
V rámci prípravy na prerokovanie tohto návrhu zákona, ktorým sa z povinnosti hlásiť prechodné pobyty, či už na území Slovenskej republiky, alebo v zahraničí, má stať povinnosť, som sa obrátil na ministerstvo vnútra so žiadosťou o informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, lebo som chcel zistiť, koľko občanov túto povinnosť plní a koľko občanov je prihlásených na prechodný pobyt alebo prechodný pobyt v zahraničí, koľko sa hlási. Tie čísla sú zaujímavé, a teda mňa zaujali najmä dve odpovede, ktoré som dostal.
Pýtal som sa jednak na to, že koľko občanov si splnilo tú povinnosť hlásiť prechodný pobyt a koľko si splnilo povinnosť hlásiť prechodný pobyt v zahraničí alebo pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní, a dostal som iba jedno sumárne číslo. A to z dôvodu, že funkcionalita informačného systému nerozlišuje prechodný pobyt na území Slovenskej republiky a v zahraničí pri občanoch s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Čiže napriek tomu, že takúto povinnosť stanovujeme občanom, tak štát nedisponuje informáciou, koľko občanov sa prihlásilo na prechodný pobyt v zahraničí a koľko na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky.
Zaujímavé na tom je, že existuje informačný systém registra fyzických osôb, ktorý bol podporený z projektov alebo teda ako projekt z eurofondov vo výške 19,3 mil. eur. A, samozrejme, že tento informačný systém nerieši iba otázku prechodného pobytu, ale za 19,3 mil. eur nedokáže tento informačný systém poskytnúť informáciu, koľko občanov prihlásených na prechodný pobyt je prihlásených na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky a v zahraničí. Pritom je to triviálna informácia, ktorú pokročilý užívateľ Excelu by bez problémov dokázal vyprodukovať, keby mal tieto informácie uložené v excelovskej tabuľke, informačný systém za 19,3 milióna eur to schopný nie je.
Druhým zaujímavým zistením pre mňa, ktoré vyplynulo z odpovedí ministerstva vnútra, bola informácia o počte občanov, ktorí boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku podľa § 46 priestupkového zákona za konanie spočívajúce v nesplnení povinnosti prihlásiť sa na prechodný pobyt podľa § 8, to bola jedna otázka a druhá, rovnaký priestupok vo k vzťahu nesplneniu povinnosti ohlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní. Odpoveď na prvú otázku, koľko občanov bolo takto postihnutých, je nula. Pýtal som sa na roky 2012, ’13, ’14 a ’15. Odpoveď na druhú otázku týkajúcu sa hlásenia pobytu v zahraničí je nula.
Čiže za roky 2012 - 2015 bolo postihnutých nula občanov za to, že porušili povinnosť, ktorú im ukladá zákon a podľa ktorej by mali hlásiť prechodný pobyt na území Slovenskej republiky alebo pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní. Práve možnosťou postihovať porušovanie tohto zákona argumentovalo ministerstvo vnútra v roku 2013, keď prišlo s vládnou novelou zákona o hlásení pobytu občanov a okrem iného navrhlo zmeniť formuláciu "ohlási vo vzťahu k hláseniu pobytu v zahraničí" na "je povinný ohlásiť". V dôvodovej správe sa tvrdilo, že dovtedajší stav neukladá občanovi výslovne povinnosť danú skutočnosť ohlásiť. Občania často nerozlišujú v právnom predpise, ak je povinnosť ustanovená slovesom bez použitia slova "povinný".
Tuto je zaujímavé, že vlastne pán prezident Gašparovič napriek tomu, že teda ten zákon bol schválený, nahradilo sa slovo "ohlási" slovom "je povinný ohlásiť", zákon vetoval a navrhol vypustiť túto zmenu. Správne argumentoval tým, že ak je v zákone "ohlásiť", tak to stanovuje povinnosť, takže aj to je taký vtipný moment, že pán prezident Gašparovič v tomto prípade prejavil oveľa vyššie právne vedomie ako predkladatelia návrhu zákona a tí, ktorí ten zákon vtedy schválili.
Ale čo je podstatné vo vzťahu k tomu, o čom dnes rokujeme, je, že ministerstvo vnútra pri, pri zdôvodňovaní toho, prečo je potrebné tú povinnosť stanoviť nejako explicitnejšie a jasnejšie aj pre občanov, v dôvodovej správe tvrdilo, že nesplnenie si uvedenej povinnosti umožní správnemu orgánu postih fyzickej osoby podľa zákona o priestupkoch. Ako to už bolo spomenuté zo strany Petra Osuského a Martina Poliačika, ministerstvo vnútra potom po verejnej kritike začalo tvrdiť, že však nikto za to nie je postihovaný a nikomu ani nechceme v budúcnosti za porušovanie tohto zákona ukladať pokuty. Tie informácie, ktoré som dostal z infožiadosti na ministerstve vnútra, potvrdzujú, že je to naozaj tak, že žiadne postihy za porušovanie tohto zákona nehrozia a nikomu sa pokuta neukladá.
Mohli by sme si povedať, fajn, nikto nie je postihovaný za neplnenie tejto povinnosti, je však absurdné, ak štát ukladá občanom povinnosti, ktoré nemyslí vážne. Povinnosť, ktorá nie je nijako odôvodnená, povinnosť, ktorá nie je potrebná. Ak by tá povinnosť bola potrebná, tak štát by mal očakávať, že občania si túto povinnosť budú plniť, mal by jej plnenie vymáhať a v prípade, ak dochádza k jej porušovaniu, mal by trestať tých, ktorí povinnosť porušujú. Alebo je tá povinnosť nepotrebná, zbytočná a potom nie je riešením to, že nebudeme sankcionovať porušovanie tej povinnosti, ale že ju ako povinnosť zrušíme a nebudeme občanom ukladať povinnosť, o ktorej sme my ako zákonodarcovia alebo štát presvedčení, že ju vlastne ani nie je potrebné plniť. Taká povinnosť nemá čo hľadať v právnom systéme.
V Českej republike už v roku 2000 schválili nový zákon o evidencii obyvateľov. Predtým, ako ten zákon schválili, tak si porovnali právne úpravy v iných krajinách a dospeli k záveru, že vzhľadom na spoločenské a ekonomické zmeny, ktorými Česká republika prešla po novembri 89, je inštitút prechodného pobytu už neopodstatnený, že tento inštitút už stratil svoje opodstatnenie, a bolo to v roku 2000. My sme dnes v roku 2016. Bolo to v roku 2000. My sme dnes v roku 2016, napriek tomu takúto povinnosť ešte stále máme.
Posledná vec. Chcel by som sa za predkladateľov vyjadriť k stanovisku ministerstva financií. V dôvodovej správe alebo resp. v doložke sme uviedli, že nebude mať schválenie zákona žiadny vplyv na rozpočty verejných financií. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku uvádza:
"Z dôvodu, že sa navrhuje nahradiť povinnosť hlásiť prechodný pobyt právom hlásiť ho, je podľa nášho názoru možné predpokladať negatívny vplyv na príjmy rozpočtu verejnej správy. Z tohto dôvodu a v súlade s § 33 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy je potrebné uviesť finančné dôsledky na rozpočet verejnej správy, a to nielen na bežný rok, ale aj na 3 nasledujúce roky. Spolu s tým je potrebné uviesť aj návrhy na úhradu úbytku príjmov."
Ministerstvo financií neuvádza, akým spôsobom by mohol mať tento zákon negatívny vplyv na príjmy rozpočtu verejnej správy, takže nevieme, na základe čoho sa to domnieva, ale chcel by som poukázať na inú vec. Toto stanovisko je stanovisko z 27. mája 2016. 25. mája 2013 dalo ministerstvo financií k návrhu zákona, ktorý predložil poslanec Peter Osuský a ktorý bol takisto novelou hlásení o pobyte občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, a tam, čuduj sa svete, berieme na vedomie, že materiál nemá vplyv na rozpočet verejnej správy. A ten návrh nie je podobný, ten návrh nie je veľmi podobný, ten návrh nie je takmer rovnaký, ten návrh je úplne rovnaký s tým návrhom, ktorý tu Peter Osuský v predchádzajúcom volebnom období predložil v roku 2013. Pod oboma stanoviskami je podpísaný pán Radovan Majerský, generálny riaditeľ sekcie rozpočtovej politiky ministerstva financií, a teda buď v roku 2013, alebo v roku 2016 sa pomýlil.
V každom prípade by som očakával, že ministerstvo financií bude mať nejaký informačný systém, ktorý zabezpečí, že k dvom rovnakým návrhom zákona nedá úplne protikladné vyjadrenia, keď v jednom bude tvrdiť, že návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, a v druhom prípade bude tvrdiť, že má vplyv a je potrebné to vyčísliť. Ak takýto informačný systém ministerstvo financií ešte nemá, tak predpokladám, že je možné ho vybudovať, za nejakých 20 mil. eur by sa určite niečo také podobné dalo zrealizovať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. No netajíme sa s tým, že viacerým z nás z vládnej koalície sa tento pozmeňujúci návrh povzdáva, ale zas musíme aj povedať to B, že prechodný pobyt ešte stále v našom právnom poriadku má svoje miesto, lebo je to naviazané napríklad na držanie zbraní a streliva, keď zbrane a strelivo nie sú umiestnené v trvalom bydlisku toho dotyčného, ktorý má toto povolenie.
Čiže toto, ale toto nie je teraz témou tejto veci, len ako samotný inštitút prechodného pobytu nemôžme zo dňa na deň vymazať z nášho právneho poriadku, lebo to sa netýka len jedného zákona, týka sa to viacerých zákonov. Ale samotné toto ustanovenie, keďže sa nenapĺňa, neviem, kto hlási svoj pobyt príslušným úradom a kto bol za toto vôbec niekedy sankcionovaný, že to je obsolentná norma, a preto máme takýchto obsolentných noriem v právnom poriadku asi tisíce, keď nie desaťtisíce, čiže keď pôjdeme rad radom, tak ich, dúfam, že za tých 20, ďalších 20 rokov aj ich odstránime.

Ďakujem za reakciu, pán poslanec Gál. Nepochybne je to obsolentná právna norma, ako som uviedol aj vo svojom vystúpení na základe informácií, ktoré mi poskytlo ministerstvo vnútra, v rokoch 2012 až 2015 za porušenie povinnosti hlásiť prechodný pobyt nebol postihnutý nikto, za porušenie povinnosti hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní nebol postihnutý nikto.
Súhlasím aj s tým, že obsolentných právnych noriem, ktoré sú zbytočné a neuplatňujú sa, máme v našom právnom systéme viacero. Je však rozdiel medzi tým, ak tam taká nejaká, taký nejaký zákon alebo, alebo nejaké ustanovenie zákona existuje a nevieme o ňom, a je rozdiel, ak o ňom vieme, ak niekto naňho upozorňuje, ak argumentuje, že je to obsolentné, nevyžaduje sa plnenie tohto ustanovenia a bolo by to dobré, dobré zrušiť.
Posledná vec na margo tej poznámky, že prechodný pobyt máme nielen v tomto zákone o hlásení pobytu občanov. Súhlasím, ale protiargumentom je, že my nenavrhujeme zrušiť prechodný pobyt, my navrhujeme akurát zrušiť povinnosť hlásiť prechodný pobyt a hlásiť pobyt v zahraničí dlhšie ako 90 dní. A teda ak niekto má dôvod, aby jeho prechodný pobyt bol takisto evidovaný, tak bude mať naďalej tú možnosť, napr. kvôli zákonu o zbraniach a strelive, zákon mu ju nebude nijako brať, akurát sa z povinnosti stane právo a nebude sa zbytočne ukladať povinnosť tam, kde štát neočakáva, že túto povinnosť budú občania plniť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, myslím si, že to, čo tu v posledných minútach zaznelo, hádam nenechá nikoho triezvo uvažujúceho v názore, že existujúca norma je dobrá a netreba ju meniť. Je drobnou šľahačkou na tortičke, že odpoly zadarmo zabezpečený infosystém za 19,3 mil., ako investigatívne zistil Ondro Dostál, nie je schopný oddeliť dve položky od seba. Myslím si, že skutočne inovácia systému za niekoľko miliónov by možno tento kríž a problém vyriešila a iste by sa našli súci na štát naviazaní IT-čkári, ktorí by sa tejto úlohy radi zhostili.
Šarmantný minister vnútra teda dodržiava to, čo sľubuje, zákony nevymáha, ten počet tých sankcionovaných za viacero rokov za obidve položky nula a nula je dokladom, že štát nepochybne na prísnosti vymáhania zákona má veľké príjmy, a je pozoruhodné i to, čo zmienil Ondrej Dostál vo vzťahu k vrcholovému pracovisku, ktoré vedie pán Radovan Majerský. Okrem toho, že je podpísaný pod dvoma absolútne protikladnými výrokmi k tej istej novele zákona, si bystrý pozorovateľ všimne v pravom hornom rohu stanovísk ministerstva a jeho pracoviska, že toto je pracovisko uznané za výnimočnosť. Teda je to niečo ako predikát besonders wertvoll alebo ako zlaté jablko. Proste museli to byť fajn a ostražití vyhodnocovatelia, ktorí takto fungujúcemu pracovisku dali uznanie za výnimočnosť. Aj keď na druhej strane dva protikladné postoje k tomu istému sú nepochybne istou známkou výnimočnosti. Iná vec je, či stavom, dôkazom mentálneho zdravia autora stanoviska.
Summa summarum je tiež pekné, že docent Gašparovič, ktorý bol, samozrejme, takto vlastne človekom SMER-u, mal, buď on, alebo jeho právne oddelenie a pani JUDr. Dreninová toľko právneho vedomia, že uznal hlúposť časti tejto novely, ale ešte aj nad toho, kto je takmer náš človek, sa proste jednoducho valec nadnesie a prevalcuje ho.
Teraz už len toľko, že ak naďalej táto snemovňa bude udržiavať pri živote mŕtvolu zákona, ktorý za riekou Moravou nemajú a celkom úspešne bez neho žijú, pričom predpokladám, na margo poznámky kolegu Gála, i tam žijú poľovníci, i tam žijú športoví strelci, ktorí možno žijú v prechodnom bydlisku, ale Českú republiku to nerozvrátilo.
Chcem teda len povedať, že ak naďalej po hlasovaní pretrvá takýto zákon, tak to bude síce štandard pre tento parlament, že pretrvá zákon, ktorý republika potrebuje asi tak, ako mŕtvy potrebuje zimník alebo tranzistorové rádio pre obveselenie, ale bude tiež svedectvom o mentálnom stave hlasujúcej väčšiny.