6. schôdza

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, prepáčte, ešte vás preruším. Keďže má prísť pán prezident, stihneme povedať úvodné slovo teraz alebo až potom?

Dubačová, Viera, poslankyňa NR SR
Až potom.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Až potom. Je s tým všeobecný súhlas? (Súhlasná reakcia pléna.)
Takže vyhlasujem prestávku a budeme pokračovať v rokovaní o 10.00 hodine. Poprosím o päť minút desať tých, ktorí chcú byť v sále, aby boli v sále. Ďakujem veľmi pekne.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, žiadam vás, aby ste zaujali svoje miesta, za chvíľočku príde pán prezident Slovenskej republiky.
Vážená Národná rada prichádza prezident Slovenskej republiky.

(Príchod prezidenta SR Andreja Kisku v sprievode predsedu NR SR Andreja Danka za zvukov prezidentských fanfár.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci dovoľte mi, aby som na 6. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky privítal prezidenta Slovenskej republiky pána Andreja Kisku. Vitajte, pán prezident (potlesk).
Vítam členov vlády Slovenskej republiky (potlesk).
Pán prezident podľa čl. 102 ods. 1 písm. p) Ústavy Slovenskej republiky využíva svoje ústavné právo a pred Národnou radou vystúpi so správou o stave Slovenskej republiky, nasleduje

vystúpenie prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku so správou o stave Slovenskej republiky.

Dávam slovo prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Andrejovi Kiskovi. Nech sa páči, pán prezident.

Vážený pán predseda parlamentu, vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vystupujem pred vami v čase, keď už o niekoľko málo dní Slovensko prevezme predsedníctvo v Rade Európskej únie. Dnes žijeme v dobe, kedy vie byť akýkoľvek úspech, česť alebo povinnosť spochybnená a keď mnohé veci prijímame ako samozrejmosť. Preto chcem začať moje dnešné vystúpenie pred vami práve touto témou.
Som presvedčený, že nadchádzajúce predsedníctvo Slovenska v Európskej únii je a bude výnimočnou správou o stave Slovenskej republiky v roku 2016. Je úspechom našej krajiny, ale aj čestnou povinnosťou a príležitosťou Slovenska.
Predsedníctvo je správou o stave našej republiky preto, lebo členstvo v Európskej únii dáva našej republike najsilnejšie politické a ekonomické postavenie, aké mohlo Slovensko dosiahnuť. Vďaka členstvu v Únii a, samozrejme, aj v Aliancii sa môžeme cítiť relatívne bezpečne. Vďaka nemu sme v Európe dokázali prekonať historické animozity a aj náš región strednej Európy je stabilnou a bezpečnou časťou sveta.
Preto naše členstvo v Európskej únii nemá žiadnu rozumnú inú alternatívu. A predstavy a návrhy, že Slovensko by mohlo fungovať – a lepšie – aj mimo Európskej únie, sú opakom vlastenectva a sú hazardérske. Hovorím o tom preto, lebo aj na Slovensku rastú nálady a podpora politických síl, ktoré chcú dosiahnuť rozpad Európskej únie, rozpad architektúry mieru, spolupráce, spoločnej slobody a prosperity.
Naše predsedníctvo v Rade Európskej únie je výnimočnou správou o stave našej republiky aj preto, lebo naše členstvo nebolo a nikdy nebude samozrejmosťou. Dejiny sa neskončili pred dvadsiatimi rokmi, kedy Slovensko takmer vypadlo z procesu rozširovania Európskej únie. Dejiny sa neskončili ani pred dvanástimi rokmi, keď sme vďaka rozumným rozhodnutiam našich občanov a ich zvolených reprezentantov, podpore susedov a významných krajín západnej Európy, dobehli zameškané a stali sa členom Únie.
Dejiny sa nekončia ani dnes, keď v jednej z krajín s napätím očakávame výsledky referenda o zotrvaní alebo vystúpení z Európskej únie. Hovorím o tom preto, lebo dopustiť podobnú neistotu v ďalších krajinách, osobitne v našom regióne strednej Európy, by znamenalo vrátiť sem riziká a hrozby minulosti. Hovorím o tom preto, lebo prispieť k súdržnosti Únie našou schopnosťou vyjednávať dobré kompromisy bude súčasťou povinnosti, ktorú o pár dní prevezmeme.
A to je ďalší dôvod, prečo považujem naše predsedníctvo v Rade Európskej únie za výnimočnú správu o stave Slovenskej republiky. Verím, že bude potvrdením, že Slovensko túto službu dokáže poskytnúť, že preukážeme nielen schopnosť vyjednávať o vlastných záujmoch alebo spájať sa regionálne, ale že Slovensko dokáže byť čestný, poctivý a úprimný sprostredkovateľ medzi krajinami a ich záujmami, v prospech celku, v prospech vyše 500 miliónov občanov Európskej únie, najsilnejšej ekonomickej veľmoci na svete s najvyššími sociálnymi zárukami a službami pre svojich občanov a skvelými ľudskými aj ekonomickými predpokladmi zvládnuť každý predstaviteľný problém a krízu.
Ruku na srdce, vedeli by si také niečo vôbec predstaviť naši starí rodičia, alebo ešte donedávna naši rodičia?
Pokúsme sa preto rešpektovať, že najlepšou službou, ktorú môže Slovensko poskytnúť sebe a Európe v nasledujúcich šiestich mesiacoch, je práve pozícia čestného, poctivého a úprimného sprostredkovateľa. Netlačme Slovensko do vyhrotených a konfrontačných postojov, ktoré by túto našu povinnosť oslabili.
Povedal som to viackrát a zopakujem to aj dnes, považujem za chybu, že sme zabudli v domácej politike povedať o Európskej únii čokoľvek priaznivé, že sa v politických diskusiách stratil zmysel pre proporciu, že takzvaný diktát Bruselu je viac prázdny politický slogan než odraz reality, že sa pomaly nenájde nik, kto pripomenie, že podstatné rozhodnutia neprijímajú bruselskí úradníci, ale ľuďmi zvolení predstavitelia v Európskom parlamente a Rade Európskej únie, že tieto rozhodnutia sú výsledkom demokratických hlasovaní, kompromisov a rokovaní, ktorým budú nasledujúcich 6 mesiacov predsedať zástupcovia Slovenska, a že chyby, ktoré sa dejú aj v bruselskej politike, určite nie sú častejšie ako chyby v našej domácej politike.
Podľa informácií, ktoré mám, Slovensko je dobre pripravené prevziať o niekoľko dní predsedníctvo v Rade Európskej únie. Je to výsledok práce našej profesionálnej diplomacie a bývalej vlády, na ktorú súčasná vláda nadviazala. Chcem sa poďakovať všetkým za doterajšie úsilie, rovnako tak hlavnému mestu a jeho obyvateľom, pre ktorých bude znamenať predsedníctvo aj isté nepohodlie.
A dovoľte mi vysloviť jedno želanie, verím, že ho môžem vysloviť v mene väčšiny občanov Slovenska: Predstavme sa ako priateľskí hostitelia, uvážliví moderátori európskej diskusie a zanietení spolutvorcovia európskej jednoty.
Vážené dámy, vážení páni, pred rokom – pri prvej takejto príležitosti v mojom funkčnom období – som sľúbil založiť tradíciu prichádzať do Národnej rady každoročne v tomto júnovom čase. Tento rok sa tak deje relatívne krátko po parlamentných voľbách. V nich svoju správu o stave republiky vydali tí najdôležitejší – občania našej republiky.
Dnes nie je mojím zámerom túto správu dopĺňať, ani s ňou polemizovať. Máme krátko po vzniku novej vlády. To je vždy začiatok, ktorý by mal byť novým impulzom. Je priskoro hodnotiť veci. Rád by som sa však s vami podelil o niekoľko okruhov námetov, ktoré súvisia so stavom vecí u nás a ktoré súvisia aj so správou o stave svojej republiky, ktorú napísali sami občania vo voľbách, pretože ako vidím v súčasnej situácii neistotu a niekoľko významných rizík, tak vidím v nej aj príležitosti.
Tie riziká sú úplne očividné.
V parlamentných voľbách nezískal žiaden politický prúd dominantnú prevahu, ani nezískal dominantnú prevahu žiaden program alebo myšlienka. Namiesto nich sa výrazne posilnila nedôvera k politike a k politikom, a možno až hnev vo viacerých podobách, niekedy aj krajnosť a extrém.
Preto si myslím, že súčasná vláda by sa nemala spoliehať na to, že k nej dnes neexistuje reálna politická alternatíva. Ale ani súčasná demokratická opozícia by sa nemala spoliehať na to, že ak vláda nebude úspešná, tak ju automaticky vymení. Takáto jednoduchá dvojčlenka dnes neplatí.
V skutočnosti situácia nie je dobrá. Štyria z piatich dospelých ľudí na Slovensku si myslia, že náš štát – Slovenskú republiku – ovláda zopár oligarchov. Dôvera ľudí v štát spadla na nové historické minimá. Chcem vážne varovať, že ak bude tento trend pokračovať, ak ľudia nedostanú dôvod, aby obnovili svoju dôveru v štát a jeho inštitúcie, po budúcich voľbách môže byť problematické, ak nie nemožné, zostaviť vládu z demokratických politických strán, akýchkoľvek.
Zatiaľ čo za nedôveru v štát si môžeme predovšetkým my sami tu doma, tak nárast vplyvu rôznych konšpiračných teórií, spochybňovania vedeckých faktov a lživé kampane na internete a sociálnych sieťach nie sú výlučne domáceho pôvodu. A myslím si, že by vláda a štátne inštitúcie mali začať brať tento fenomén vážne, pretože dnes sa z toho stáva otázka bezpečnosti štátu, a nielen konštatovať, nielen analyzovať, ale aj aktívne konať.
Ako prezident sa držím zásady nevstupovať do sporov medzi vládou a opozíciou a nemám v úmysle vstupovať ani do sporov vo vnútri vládnej koalície, akým je dnes napríklad koaličný spor o koncesionárske poplatky. Som ale presvedčený, že aj v súvislosti s fenoménom, o ktorom hovorím, napríklad potrebujeme silné a nezávislé, ale aj odvážne verejnoprávne médiá. A preto vás prosím, apelujem, aby sa nestali predmetom politického záujmu, politického zápasu.
Preto využívam túto príležitosť a žiadam vás, aby ste rešpektovali a posilňovali nezávislosť verejnoprávnych médií, a verejnoprávne médiá a ich zamestnancov vyzývam, aby sa nepoddali tlaku, aby boli pozorní a aby plnili svoju spoločenskú úlohu, pomôcť ľuďom, aby boli informovanejší.
V týchto dňoch je najhorúcejšou témou korupcia. Od prezidenta sa očakáva, že aj pri tomto probléme bude situáciu na politickej scéne a v spoločnosti upokojovať, ale ľudia už takmer neveria akémukoľvek prísľubu, keď ich niekto upokojuje.
Od prezidenta sa očakáva, že nebude vstupovať do politických sporov a hádok politických strán a dokonca v nich niekomu držať stranu, ale korupcia je téma a oblasť, ktorá je podstatná, v ktorej sa vedú politické spory a hádky neustále. Hovorím o čistote verejného života a o schopnosti štátu garantovať rovnosť všetkých ľudí pred zákonom.
Myslím, že v kontexte kauzy, ktorá je dnes politickou témou číslo jeden, nemôžem parlamentu, vláde ani politickým stranám poskytnúť žiadnu radu, ktorú nepoznáte. Ale chcem zdôrazniť, že ak má Slovensko takto pokračovať ďalej, bude to mať veľmi vážne následky.
Asi niet osoby, ktorá by uverila, že niekto v kufríkoch priniesol 12 mil. eur v hotovosti (potlesk). Napriek tomu do dnešného dňa nemáme zmysluplnú odpoveď. Koľko občanov si podľa vás myslí, že orgány činné v trestnom konaní a daňové orgány nepodliehajú žiadnym tlakom – politickým ani iným – a sú absolútne nezávislé a že sa na ich prácu dá spoľahnúť?
Predstavte si, že sa daňové orgány alebo orgány činné v trestnom konaní dopracujú k nejakému výsledku o dva, o tri roky alebo o päť rokov, akémukoľvek. Posilní to dôveru v právny štát dnes, o mesiac, alebo do roka?
Netreba sa preto čudovať otázkam ľudí: Máme skutočne nezávislú políciu, inšpekciu či prokuratúru? Ak áno, tak spoločnosť očakáva výsledky, a reálne, pochopiteľné vysvetlenie neobjasnených káuz.
So závisťou sa pozeráme na okolité štáty, napríklad na Rumunsko, kde od posledných parlamentných volieb v súvislosti s korupciou bolo celkovo obžalovaných, stíhaných a odsúdených viac ako 1 500 osôb, vrátane popredných politikov, za uplácanie sudcov bol odsúdený jeden z najbohatších podnikateľov v krajine a prokuratúra obvinila 77 lekárov z brania úplatkov.
Podozrenia z korupcie a klientelizmu vo vysokej politike sú témou, ktorá vyvoláva najväčšie vášne a politické spory a roky priťahuje pozornosť médií. Žiaľ, deklarovaná politická dôležitosť tejto témy je v príkrom rozpore s tým, čo by sme mohli označiť za uspokojivé výsledky. Kauzy sa vlečú roky a dostratena. Tento rozpor je nevysvetliteľný, nepochopiteľný a neudržateľný.
V lepšom prípade je jediným výsledkom vyvodenie akej takej politickej zodpovednosti, ktoré však nemá byť koncom, ale začiatkom hľadania spravodlivosti a pravdy o vyslovených podozreniach. Vyvodenie politickej zodpovednosti nie je riešením žiadnej kauzy, ale je gestom, obyčajným gestom slušnosti, ktoré má upokojiť verejnosť a umožniť zodpovedným inštitúciám pracovať.
Takto to funguje v krajinách s normálnym systémom spravodlivosti a kultúrou slušnosti v politike, nie však na Slovensku. Naši občania sú namiesto toho konfrontovaní s nepodarenou reality šou, v ktorej môžu najviac tak tipovať, či niekto odstúpi, alebo neodstúpi, a v ktorej si majú vybrať, akým neúplným informáciám a politickým deklaráciám uveria. Toto je druh viery a dôvery, ktorú už jednoducho nemôžeme od ľudí na Slovensku žiadať.
Jediným výsledkom je nedôvera v politiku, štát a jeho schopnosť zabezpečiť elementárnu spravodlivosť a čistotu verejného života. Nesmieme sa hnevať na ľudí, keď už nepočúvajú ani rozumné vysvetlenia. Aj rozumní a mierni ľudia sú už jednoducho veľmi nahnevaní. A rozumná politika toto dokáže aj pochopiť, aj sa podľa toho rozumne zachovať.
Chcem vás – poslancov, vládu, politické strany – požiadať: Hľadajte urýchlene také inštitucionálne a politické riešenie, ktoré konečne poskytne ľuďom skutočnú nádej, vieru a sebavedomie, nádej, vieru a sebavedomie, že je prakticky vylúčené, aby sa ešte niekedy politika zamiešala do daňových a policajných úradov a že už žiadne – skutočne žiadne – porušenie zákona nezostane nevyšetrené a nepotrestané (potlesk).
Musím sa na tomto mieste vyjadriť aj k téme nárastu politického extrémizmu a neonacizmu. Súčasnú situáciu považujem viac za príležitosť, než za dôvod na neprimerané obavy, v prípade, ak túto príležitosť využijeme.
Čo to znamená? Podľa môjho názoru to znamená nulovú toleranciu k prejavom extrémizmu a neonacizmu, na ulici, na internete, na športoviskách, kdekoľvek. Podľa môjho názoru to znamená, že štát sebavedomo zakročí proti každému, kto sa pokúša nahrádzať napríklad jeho úlohu pri zabezpečovaní poriadku.
Chcem v tejto súvislosti navrhnúť, aby sme sa pokúsili prekročiť stále prevažne oficiálny ráz každoročných osláv Slovenského národného povstania. Už je správny čas, aby sme si mohli trúfnuť doplniť oficiálne oslavy SNP pri pamätníkoch aj netradičnými formami, ktoré túto skutočne hrdinskú demokratickú kapitolu nášho života národa spravia príťažlivou, hodnou obdivu pre všetkých ľudí všetkých generácií, aby sme pri tejto príležitosti poslali do kúta neonacizmus, antisemitizmus, rasizmus, popieranie holokaustu a relativizáciu zločinov proti ľudskosti, na ktorých sa, bohužiaľ, podieľala aj časť nášho národa (potlesk).
Vážené dámy, vážení páni, ďalším okruhom, o ktorom sa chcem zmieniť, sú prioritné politiky štátu. Ak si spomenieme, akým spôsobom a čom sa u nás diskutovalo pred rokom, potom sme sa posunuli správnym smerom. Aj na základe programu novej vlády sa mi zdá, že sa už nemusíme presviedčať o tom, že zdravotníctvo máme v kríze a školstvo potrebuje zásadné podnety a reformy.
Dnes ale ľudí na Slovensku už oprávnene ani nezaujímajú nástroje, ktorými chceme dosiahnuť nejaké ciele. Chcú vidieť skutočné, reálne výsledky. Dovoľte mi povedať aspoň tri takéto ciele, ktoré by podľa môjho názoru mohli byť bezpodmienečným cieľom a záväzkom do štyroch rokov.
V zdravotníctve, po prvé, musí byť cieľom, aby ľudia na každom mieste na Slovensku, bez ohľadu na sociálne postavenie a miesto bydliska, mali na rovnakú diagnózu predpísané a garantované rovnaké diagnostické a liečebné postupy, rovnaké podozrenie – rovnako včasnú diagnostiku, na rovnakú diagnózu – rovnakú liečbu, garanciu pre pacienta, povinnosť a záruku pre lekára.
Po druhé, musí byť cieľom, aby ľudia nepociťovali hendikep znevýhodnenia v prístupe k zdravotnej starostlivosti. Hovorím o pacientoch, ktorí ešte skoro ráno za tmy odchádzajú k lekárom, aby sa tam dočkali poradia. A niekedy sa ho aj nedočkajú. A to nehovorím len o Krupine a o Kremnici, kde som bol minule. Ale takýchto miest a dediniek na Slovensku je množstvo. Myslím, že musíme nájsť spôsob, ako prinútiť poisťovne, aby takýto manažment ľuďom poskytli a bol súčasťou záväzkov lekárov voči poisťovni, ak treba, v spolupráci s obcami a mestami.
Po tretie, som presvedčený, že namiesto diskusií o jednom poplatku – a pokryteckom privieraní očí nad desiatkami poplatkov, ktoré sú ľudia donútení platiť –, musí nastať rýchlo deň, keď začne v tomto chaose platiť poriadok zrozumiteľný každému, aby človek popri platení poistenia pri otvorení peňaženky vždy vedel a rozumel, prečo.
Som presvedčený, že rovnakým, veľmi konkrétnym spôsobom musíme dokázať popísať realistický pokrok v druhej priorite – v školstve.
Nebudem opakovať, čo som na túto tému obsiahlo hovoril minulý rok. Pokiaľ ide o stav vecí, sme na tom rovnako ako pred rokom. Pokiaľ ide o ambície, sme na novej štartovacej čiare. Nový minister školstva sa verejne zaviazal urobiť najväčšiu reformu za 25 rokov.
Často ma počujete hovoriť, že musíme vrátiť úctu vzdelaniu a vrátiť úctu učiteľom. Dnes sa chcem prihovoriť, aby sme sa oveľa viac venovali tomu, čo konkrétne chceme dosiahnuť, aby sme namiesto zvyšovania nárokov na naše deti, ktoré dosahujú v priemere čoraz horšie výsledky, zvýšili nároky na naše školstvo – a ono nám to vrátilo na našich deťoch.
Dovoľte mi mieru konkrétnosti, ktorú potrebujeme a ktorú dnes ľudia očakávajú, ilustrovať na jednom príklade, príklade, v ktorom sa prelína úloha pre naše školstvo s problémom našej rómskej populácie. Som presvedčený, že je najvyšší čas zaviazať sa, že pretneme začarovaný kruh chudoby a nízkej vzdelanosti. Začať dnes znamená začať hneď a ambiciózne.
Jeden z konkrétne merateľných cieľov – o ktorých stále hovorím, že si ich vláda musí postaviť –, by mohol byť postavený nasledovne: Do desiatich rokov budú všetky rómske deti na Slovensku končiť základnú školu s porovnateľnými priemernými výsledkami ako nerómske deti, počnúc generáciou detí, ktoré v budúcom roku vstúpia do prípravky. Zrátajme, koľko na to budeme potrebovať peňazí, pedagógov, sociálnych pracovníkov. Už dnes máme základné školy, ktoré s takouto ambíciou pracujú. Ide len o to, či chceme, aby sme ich také mali pre všetky rómske deti.
Zdá sa nám to málo? Myslím, že nemáme nič trvácnejšie a realistickejšie ako preťať začarovaný kruh rómskej otázky – nevzdelanosti a z toho vyplývajúcej chudoby. Je to ambiciózny cieľ, ale už si nemôžeme dovoliť otáľať. Treba si klásť náročné ciele a hľadať cesty, ako ich naplniť – inak na to doplatia nielen rómske komunity, ale celá naša spoločnosť.
Vážené dámy, vážení páni, príklady, ktoré som použil v súvislosti so zdravotníctvom a školstvom, nemusia vyhovovať všetkým. A pravdaže ide o ústavnú kompetenciu vlády a parlamentu formulovať ciele ekonomickej a sociálnej politiky. Ako prezident však považujem za svoju povinnosť takto osobitne upozorniť a ilustrovať, kam sa Slovensko v priebehu roka posunulo, od úvah a diskusií, čo by sme chceli dosiahnuť, akým spôsobom, k jednoznačnej verejnej objednávke. Prestaňme donekonečna diskutovať a proste to urobme.
Vážené dámy a páni, žijeme obdobie neistoty, ale aj obdobie príležitostí. V roku 1998 bolo na tom Slovensko tak zle, že keď chcelo odvrátiť ekonomický kolaps, vláda musela pridať a postupne meniť veci, pretože iná možnosť nebola. A potom s tým prišlo aj zdravé sebavedomie Slovenska, ktoré v priebehu pár rokov dobehlo zmeškané a dotiahlo sa na susedov. Dnes je na tom Slovensko ekonomicky relatívne dobre. Hospodárstvo rastie, nezamestnanosť klesá, fabriky produkujú a živnostníci sa pretĺkajú. Ale servis štátu a štátom poskytované služby tomu nezodpovedajú. A všetci cítime, že u nás proste nie je víťazná atmosféra. A myslím si, že si uvedomujeme, že okrem priorít, o ktorých som hovoril, musíme si v niektorých oblastiach položiť odvážnejšie otázky, aby sme s vecami pohli.
Nikto si už presne nepamätá, kto prvý vyslovil sľub a dátum: „Dotiahneme diaľnice do Košíc.“ Iba vieme, že to bolo už veľmi dávno. Žiaľ, ešte než sa nám to podarí, musíme prijať ako fakt, že široká cesta chudobnejšie a čoraz vyľudnenejšie regióny dnes už nezachráni. A neurobí z nich zázračné bohaté časti Slovenska. Musíme preto rozmýšľať, ako vrátiť sebavedomie do obcí, miest a regiónov, ktoré sa cítia absolútne zabudnuté.
Tiež si už asi nik nepamätá, kedy sme v našej spoločnosti zabudli na to, že štát je tu pre ľudí, a nie ľudia pre štát, že každý jeden pracovník štátnej správy platený štátom je tu preto, aby pomáhal, aby slúžil občanom. Každý jeden pracovník živnostenského úradu, Sociálnej poisťovne, daňového úradu, cudzineckej polície a všetkých ďalších štátnych inštitúcií by si mal znova a znova pripomínať: „Náš zákazník – náš pán. Náš občan – naša služba.“
Tisícky obetavých pracovníkov v týchto inštitúciách situáciu nezachránia. Toto musí byť povinnosťou každého jedného štátneho pracovníka, od tých najvyšších. A je povinnosťou každého občana, každého jedného nášho občana, aby sebavedomo a slušne takúto službu vyžadoval.
Myslím, že máme na Slovensku tiež najvyšší čas uvažovať – a dohodnúť sa –, ako budeme riešiť nedostatok pracovnej sily vo viacerých oblastiach. Stále viac počuť obavy zamestnávateľov, že kapacita pracovného trhu, ľudí s požadovanou kvalifikáciou je v niektorých regiónoch pomaly vyčerpaná.
Zníženie nezamestnanosti je jednou z najlepších správ posledného obdobia. Stále ale chýba našej krajine atraktívnosť pre talentovaných ľudí. Slovensko by malo byť krajinou, ktorá nielen vychováva talentovaných, schopných a sebavedomých ľudí, ale malo by byť aj krajinou, ktorá takýchto ľudí priťahuje zo zahraničia, ktorá umožňuje takýmto ľuďom u nás rásť a byť u nás úspešnými. Naše Slovensko nie je veľkou krajinou a to by sme sa mali naučiť využiť ako našu výhodu. Malá a flexibilná krajina v centre Európy s jasnou podporou kreatívneho priemyslu a inovácií je totiž ideálnym prostredím pre testovanie, zavádzanie a investície do najmodernejších technológií z celého sveta.
Musíme tiež začať uvažovať a dohodnúť sa, ako chceme pripraviť ľudsky dôstojnú starobu našim seniorom odkázaným na pomoc, ktorých bude stále viac. A nás, aktívnych a schopných sa popri práci dostatočne starať o svojich rodičov a starých rodičov bude stále menej.
Vážené dámy a páni, tieto dni držíme prsty našim futbalistom – včerajší Hamšíkov gól, wau. Onedlho budeme držať palce našim športovcom na olympiáde. A potom budeme dúfať, že nás príjemne prekvapí Peter Sagan v jeho staronovej disciplíne. Budeme hrdí, že budú mať na hrudi náš štátny znak, a budeme sa tešiť z ich úspechov.
Poznáte to iste sami. Keď sa zhovárame o tom, čo je na Slovensku skvelé, tak najčastejšia odpoveď je: nádherná príroda a dobrí ľudia. Keď hovoríte s manažérmi slovenských závodov, ktoré patria do celosvetových korporácií, tak vám povedia, že tie naše, tie, ktoré sú na Slovensku, patria medzi najlepšie na svete, pretože máme skvelých a motivovaných ľudí. Ako prezidenta ma skutočne tieto slová vždy napĺňajú hrdosťou. Máme aj pôvodné slovenské firmy, ktoré robia skvelé meno a predávajú Slovensko vo svete.
Ale myslím si, že ako krajina potrebujeme aj úspechy iného druhu, naše spoločné, ktorých súčasťou sa budeme cítiť všetci a na ktoré budeme hrdí. Dôvody takejto hrdosti nemôže nahradiť vynikajúci výkon slovenského športovca, ani celosvetový úspech niektorej slovenskej firmy, ani rast HDP medzi najvyššími v Európskej únii.
Pôvod tejto hrdosti a zdravého sebavedomia môže znova vyrásť iba z toho, že Slovensko dokáže pridať, že sa nám to znovu podarí, že pri každom eure, ktoré z našich daní štát niekam investuje, dokáže kvalifikovane odpovedať, čo od toho eura, čo od tej investície očakáva, že dokáže pohnúť s problémami tak, aby si všetci mohli povedať: Táto krajina, naše Slovensko, nie je iba pre najlepších, nie je iba pre bohatých, nie je iba pre vyvolených, ale že Slovensko je skvelý, priateľský, starostlivý a bezpečný domov aj pre bežných normálnych ľudí (potlesk), že úspechom, ktorý sa spoločensky cení, nie je iba výnimočný výkon, ale aj normálna poctivá práca a že príkladom úcty, ktorú chceme k sebe navzájom pociťovať a prejavovať ako ľudia, je na prvom mieste náš štát – tým, ako sa ku nám správa. Nedokáže všetko, pretože nikto nedokáže všetko. Ale keď ho potrebujeme, dokáže veľa, tak ako my, jeho občania.
Ďakujem za pozornosť (potlesk).

Ďakujem vám, pán prezident, za vaše vystúpenie.
Dovoľte mi, aby som sa v mene Národnej rady Slovenskej republiky rozlúčil s pánom prezidentom a poďakoval mu za jeho vystúpenie o stave Slovenskej republiky.

(Odchod prezidenta SR Andreja Kisku v sprievode predsedu NR SR Andreja Danka za zvukov prezidentských fanfár.)

Vyhlasujem štvorminútovú pauzu, budeme pokračovať v rokovaní o 10.40 hodine.

(Štvorminútová prestávka.)

(Po prestávke.)

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v rokovaní prvým čítaním o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Viery Dubačovej, Ota Žarnaya a Jána Budaja na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej Národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona má tlač 136, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 130.
Dávam slovo pani poslankyni Viere Dubačovej, aby návrh zákona uviedla.