9. schôdza

Tak najprv by som to zobral odzadu. Pán kolega Kresák, v tom asi je podstata problému, že my hovoríme každý o niečom inom. Vy hovoríte o tom, že ako vytvoriť, prijať zákon, ktorý bude vyzerať dobre. A my hovoríme o tom, že chceme, aby sa tu potierala korupcia. Je nám to jasné, že keď vy máte takýto náhľad, tak sa nikdy mentálne nestretneme.
A pokiaľ ide o to, čo hovoril pán kolega Rajtár, môžem len potvrdiť aj z mojich skúseností, že tí, ktorí sa snažia poukazovať na korupciu, sú potieraní, a teda tí, ktorí robia korupciu, tí majú pocit úplnej istoty. Čo tento zákon na tom zmení, nie je jasné. Tento zákon prinajhoršom vytvorí trošku viacej sofistikované prostredie, ktoré ale zase bude vyhovovať tým skupinám, ktoré sú na tú sofistikáciu zariadené. A všetkým ostatným sa len zvýši miera byrokracie.

Dobrý večer. Pani predsedajúca, chcem sa spýtať, lebo moje obávam sa, že moje vystúpenie je výrazne dlhšie, ako je zostávajúci čas dnes večer, že ako to riešiť.

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Je mi to jasné. Tak je to na vás, ja len by som veľmi nerada, aby mal niekto pocit, že skracujem dnešné rokovanie teda. Tak sa opýtam, že ako to vidíte vy? Chcete si to rozdeliť, alebo pokračovať zajtra?

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Z môjho pohľadu, ak teda by neboli námietky zo strany kolegov, je vždy lepšie mať vystúpenie vcelku, aby tie argumenty mohli byť, aj ten súčet tých vystúpení býva potom dlhší zbytočne, lebo človek opakuje a tak. Takže ak by nenamietala sála, tak...

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Dobre. Je v sále všeobecný súhlas, že by sme teda dali takúto možnosť pánovi poslancovi a skrátili si tým ale dnešné rokovanie? (Súhlasná reakcia pléna.) Áno, dobre. Veľmi pekne vám ďakujem. (Reakcie z pléna.)

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Nie, to môžem sľúbiť určite, ani tri hodiny. Myslím, že to bude niekde medzi.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi vystúpiť k tomuto zákonu. Začnem trošku inak, než som pôvodne plánoval, priznám sa, lebo počúvajúc včerajšiu rozpravu, som si uvedomil, že jeden dôležitý bod, ktorý, priznám sa, ja už som bral ako vyriešený a zdá sa, že nie je, minimálne v politickej diskusii, a to je, že či je tento zákon dôležitý. Lebo v rozprave sme sa už za veľmi krátky počet vystupujúcich stretli s názormi od toho, že je veľmi dôležitý, otázka je, či je kvalitný, ale to je iná otázka, až po názory, že je to len nejaká forma tieňohry alebo v podstate úplne nepodstatnej legislatívy, ktorá má zakryť oveľa dôležitejšie veci. Tak ako je to, je ten protischránkový zákon dôležitý, môže niečo zásadne zmeniť, alebo vlastne tu trávime teraz čas niečím treťotriednym, čo sa vydáva za niečo dôležité?
No pravda je taká, že nerozumiem ja osobne, priznám sa, celkom tým dvom extrémom, lebo určite majú pravdu tí, ktorí hovoria, že nemožno sa spoliehať pri budovaní právneho štátu len na ľudí. Myslím, že to vyplýva priamo z tej definície právneho štátu, že on je predovšetkým o pravidlách a systémoch, to znamená, hovoriť, že stačí vymeniť Kaliňáka a stačí vymeniť neviem koho všetkého ďalšieho, asi neplatí, najmä keď aj historicky vidíme, že mnohé problémy, ktoré naša spoločnosť zažíva, sa opakujú naprieč vládami. Za vlád, za ktorých sú menovaní horší ľudia, sa opakujú vypuklejšie a povedal by som, že drzejšie a s oveľa väčšími škodami, ale často sa vyskytujú v nejakej podobe aj za tých vlád, ktoré sú povedzme že slušnejšie alebo z hľadiska korupcie minimálne razantnejšie, čo naznačuje, že to nie je len o ľuďoch. Zároveň takéto systémy sú aj jeden spôsob, ako meniť aj správanie tých ľudí, ktorí sú pri moci, pretože Slovensko nie je úplne banánová republika a tým pádom zákony majú určitú svoju moc.
Na druhej strane, samozrejme, je nevyhnutné súhlasiť aj s tými, ktorí hovoria, že tento zákon sám osebe nie je všeliekom na problémy korupcie na Slovensku. To koniec koncov je zrejmé už z toho, že schránkové firmy sa síce vyskytujú v mnohých škandáloch, ktoré sme na Slovensku zažili, ale zďaleka nie vo všetkých, dokonca asi nie vo väčšine. Takže určite ak by niekto tvrdil, a myslím, že to ani predkladateľ dokonca netvrdí, že by to bol nejaký všeliek alebo liek na väčšinu korupčných problémov, je to ale jeden z liekov na časť jeho problému.
Zároveň čo treba povedať, je, že takéto zákony treba vždy vnímať v kontexte aj iných zákonov, to znamená, že ja podobné otázky často dostávam, napríklad pri ústavnom zákone o konflikte záujmov, ktorý tu už máme 11 rokov a tým pádom môžme ho aj vyhodnotiť. Vieme, že to je zákon, ktorý je v mnohých aspektoch deravý; nie, nebudem tu teraz o ňom hovoriť detailne, lebo nie je na predmete rokovania; ale vieme o tomto zákone, že je deravý, a vieme dokonca, že aj keby sme tie diery zapchali, tak často by sám osebe nefungoval.
Ja som dostal otázky, keď som predkladal veľkú novelu tohto zákona o konflikte záujmov, že no dobre, vy hovoríte, že politik musí deklarovať majetky aj v zahraničí a tieto oveľa podrobnejšie ako dnes v tom našom návrhu, no a čo, keď to proste zatají, však vy to aj tak neviete. A moja odpoveď bola rovnaká ako aj tu, lebo tá istá námietka sa môže vzťahovať aj na takýto zákon, že tieto zákony sú ako, predstavte si formu piesku, ktorú nasypete na podlahu a, samozrejme teoreticky, keď je niekto extrémne šikovný a technicky vybavený, tak môže tú miestnosť prejsť bez toho, aby zanechal nejakú stopu, ale je to veľmi ťažké. A čím viac takýchto mechanizmov je, tým je to veľmi-veľmi ťažké. Koniec koncov, ak sa pozriete na kauzy ako Baštrnák, o ktorom tu, samozrejme, najviac teraz hovoríme, tak to je kauza, ktorých tých stôp v piesku bolo zanechaných strašne veľa aj pri dnešných zákonoch.
Tak isto dokonca, poviem vám príklad, aj pri súčasnom zákone protischránkovom, ktorý prijal, teda ešte dokonca už nie platnom, v tom úplne prvom Ficovom protischránkovom zákone, ktorý už je zrušený medzičasom, lebo bol považovaný univerzálne za nefunkčný, tak napriek tomu ešte aj s týmto nefunkčným zákonom sa podarilo v národnom ústave srdcových chorôb jednu schránkovú firmu v tejto chvíli odpáliť, ak to sledujete. To znamená, že dokonca aj zákon, ktorý objektívne je úplne deravý a úplne nefunkčný, mal síce malý, ale pozitívny účinok v jednom prípade. Z tohto mne vyplýva, že takýto zákon určite nie je tým, čo vylieči korupciu na Slovensku, ak to bude jediný alebo dokonca najvýznamnejší protikorupčný počin tejto vlády, tak sa s korupciou za tejto vlády veľa nestane, pretože on je naozaj málo, a zároveň to neznamená, že tento zákon nemôže priniesť aj významné pozitívne zmeny. Bohužiaľ, v situácii, v ktorej sme, však nie určite dostatočné. Naozaj vnímajme ho ako, ak sa prijme v dobrej podobe, ako ďalší piesok, cez ktorý sa už bude veľmi ťažko ľuďom prechádzať.
Pani poslankyňa Remišová včera hovorila o tom, že finančné skupiny nájdu určite spôsob, ako ho obchádzať. Na jednej strane o tom nepochybujem, na druhej strane, viete, vezmite si už len situáciu, akú sme zažili pred pár rokmi so skupinou J&T, kde v reakcii na určité moje výroky jej šéf a spolumajiteľ neváhal verejne vlastne prezradiť, že obchádzajú dane smerom na Cyprus so svojimi klientami. A to znamená, že netreba ani preceňovať tieto finančné skupiny alebo teda iných týchto aktérov, teda ani ich inteligenciu, ani ich schopnosť kontrolovať svoju komunikáciu. Takže tým pádom netreba to brať tak, že každý zákon, ktorý nezviaže aj supermana, je nanič, pretože, chvalabohu, na Slovensku ani v tom súkromnom sektore až toľko tých supermanov nie je, ako si oni o sebe radi myslia. Oni, naopak, často v minulosti využili to, že štát je paralyzovaný často deravými zákonmi riadených ľudí, ktorí sú nimi ovládaní, ale akonáhle stoja tvárou v tvár aspoň trochu normálnym úradníkom, tak často zistíme, že až takí supermani to napriek tým peniazom nie sú.
Toľko k tomu zákonu ako k celku. Preto ja si myslím, že je dôležité ho mať, nepreceňujem ho, a v tej podobe, v akej je tu dnes predložený, si dokonca myslím, že jeho účinok bude významne oslabený, ako o chvíľu vysvetlím, ale napriek tomu ten zákon má svoj zmysel. Nemusíme sa tváriť, že je všeliek, na to, aby sme ho podporili.
No a teraz už k samotnému zákonu. Pani ministerka to včera nepovedala, takže to musím povedať ja, že je to tu už tretí protischránkový zákon, ktorý predkladá Ficova vláda do tohto parlamentu. Zloženie tejto vlády nás zároveň dostáva do veľmi ťažkej situácie, lebo predstavte si situáciu, keď tá vláda s tým istým predsedom predkladá už tretíkrát nejaký protikorupčný zákon a to len v podstate v priebehu, ak sa nemýlim, asi roka a trištvrte. Za rok a trištvrte máme tretí protischránkový zákon, pričom vlastne, keďže to predkladá tá istá vláda, tak je to vlastne uznanie toho, že tá vláda predtým urobila v podstate, no, veľmi zlú prácu. Neviem to inak povedať. Keď dokonca ten prvý zrušila ešte hneď sama po niekoľkých mesiacoch, prijala druhý a teraz teda navrhuje tretí. Takže na jednej strane by som tu mal teraz byť veľmi kritický, veľmi, nechcem povedať, že agresívny, lebo to sem do parlamentu nepatrí, ale veľmi tvrdo kritický, lebo to nie je normálne, ale v priebehu roka a trištvrte vláda predkladala tretíkrát riešenie tej istej veci. Naznačuje to buď veľkú nekompetentnosť, alebo neochotu naozaj to riešiť, alebo kombináciu.
Na druhej strane zákon predkladá ministerka spravodlivosti, ktorá pri tých predchádzajúcich dvoch pokusoch stála na druhej strane, to znamená, stála na strane kritikov tých zákonov a koniec koncov spoločne sme presadzovali práve tvrdší protischránkový zákon, s ktorým ona sem aj dnes prichádza.
To, že MOST – HÍD a aj pani ministerka vstúpili do tejto vlády, vytvára túto paradoxnú situáciu, kde na vládu ako takú by sme mali byť mimoriadne kritickí, lebo je to stále vláda Roberta Fica a hlási sa ku kontinuite, myslím, že to slovo je aj v programovom vyhlásení vlády, na druhej strane predkladá to ministerka, ktorá si svoj pokus zaslúži. Takže to je asi k tej politike.
K zákonu samotnému. Predtým, než sa dostanem k jednému zásadne kritickému bodu, dovoľte mi povedať aj tie pozitíva, aj keď nie vždy. My sme s pani ministerkou formulovali ešte v opozícii spoločne štyri kritériá na takýto zákon, ja ich tu vždy opakujem. Ospravedlňujem sa tým, ktorí ich už počuli. Sú to, že zákon by mal odhaľovať skutočných majiteľov firmy, nielen tých oficiálnych. Zákon by sa mal týkať všetkých transakcií verejného sektora, nielen obstarávania. Zákon by mal byť verejný, teda ten zoznam by mal byť verejný, nielen prístupný orgánom, a štvrtá je, že mal by byť vynútiteľný účinne. Teda ak niekto klame alebo nedá informácie, malo by to byť reálne vynútiteľné proti nemu. Mal by sa toho báť, malo by mu to robiť zle.
To, čo ja si dovolím povedať, je, že ten dnešný zákon – až na malé výnimky – je veľmi dobrý v tých prvých troch bodoch. To znamená, skutoční majitelia, verejnosť tých majiteľov aj teda obsiahnutie verejného sektora. A jeho zásadná slabina je v tej vynútiteľnosti, v tej reálnej, v tom reálnom treste pre tých, ktorí to budú sa snažiť oklamať, a im teda vysvetlím podrobne prečo, ale k tomu sa ešte o chvíľku dostanem.
Predtým mi však dovoľte ešte chvíľu tie chvály alebo tie pozitívne informácie, aj keď zmiešané s jednou kritikou, na ktorej sa práve ukáže, ako dôležité je nedávať tam diery. Oproti súčasnému právnemu stavu, aj na základe mojich pripomienok, musím povedať, že je tam napríklad obsiahnutá dokonca aj kauza Váhostav. Podľa tohto návrhu zákona veritelia, ktorí sa budú hlásiť v konkurze o pohľadávku viac ako milión eur, budú musieť tiež preukázať svoje vlastníctvo. Takže by sa nemalo opakovať to, čo sme videli v kauze Váhostav, kde najväčšími veriteľmi Váhostavu boli schránkové firmy, o ktorých boli dôvodné podozrenia, že sú napojené na samotného pána Širokého, čo v podstate znamenalo, že cez konkurz a reštrukturalizáciu si tento človek alebo táto skupina vlastne prelievali peniaze medzi sebou v rozpore so zákonom. To znamená, že to je napríklad jedna vec.
Tak isto tento zákon sa zásadne posúva – opäť na základe pripomienok, ale aj dohody s ministerkou – do oblasti zdravotníctva. Podľa dnešného stavu sa neriešia nielen zdravotné poisťovne, ale ani zdravotní poskytovatelia. Totižto na čo sa často zabúda, že súčasný právny stav síce pokrýva verejné obstarávanie, ale objednávanie zdravotníctva nespadá pod verejné obstarávanie. Teda keď Všeobecná zdravotná alebo poisťovňa Dôvera uzatvára zmluvu s poskytovateľom, to nie je podľa verejného obstarávania. To je iná zmluva. To znamená, že dneska všetky tie schránkové firmy v zdravotníctve, ktoré sú poskytovateľmi, nespadajú pod tento, pod dnešný zákon, ani zdravotné poisťovne nespadajú pod dnešný zákon. Takže my stále nevieme, kto je majiteľ alebo spolumajiteľ Dôvery, druhého najväčšieho hráča v slovenskom zdravotníctve. Pretože oficiálne je ním spoločnosť PENTA a potom tam bol druhý spolumajiteľ, ktorý teraz oficiálne vystúpil. Je to pán doktor Futej, ale nikdy sme nevedeli, či je aj naozaj reálny a kde na takýto fantastický, fantastickú investíciu zobral. Pani ministerka to mení. Podľa tohto návrhu na základe našich pripomienok budú predmetom zákona aj zdravotné poisťovne, aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. To znamená, celý sektor zdravotníctva bude musieť, cez ktorý idú verejné peniaze, bude musieť odhaľovať svoje vlastníctvo. A takto by som mohol pokračovať, že naozaj sa rozširuje to verejné obstarávanie na všetky transakcie s verejným sektorom.
Tu mi zároveň dovoľte aj kritiku a možno úkaz toho, ako aj dobre mienené veci naozaj na Slovensku sú riskantné. Pani ministerka po pripomienkovom konaní, keďže inak by som to určite zásadne pripomienkoval, vyňala zo zákona neziskové organizácie. Sama to tu včera hovorila, s argumentom, že by to bolo pre ne veľmi byrokratické a zbytočné a že je to vlastne zbytočné. No, dovoľte mi, pokiaľ ide o tú byrokraciu. Je to pre mňa zvláštne, lebo my sme, naopak, v pripomienkovom konaní navrhovali, aby pod tento zákon nespadali fyzické osoby, lebo pri nich nie je veľmi otázka, kto je skutočný vlastník. Ak ste živnostník, tak ste to vy. Tam ťažko. Samozrejme, aj on môže podpísať nejaké úverové zmluvy, ale to, ako povedala včera pani Remišová, to ani tento zákon úplne nedokáže podchytiť niektoré jeho záväzky. To znamená, zapisovať živnostníka do registra je byrokratická záťaž s veľmi malým efektom. Napriek tomu to bolo zo strany pani ministerky odmietnuté, ak si teda správne pamätám, ale boli vyhodené neziskovky, právnické osoby.
No a teraz mi dovoľte povedať jeden konkrétny príklad, ktorý ešte nezaznel, takže ak vás zaujímajú ani nie že kauzy, ale čo sa deje v krajine, tak vám takú jednu vec porozprávam. V meste Stará Ľubovňa minulý rok na jeseň schválilo zastupiteľstvo návrh, aby na 40 rokov za symbolické peniaze prenajalo mestskú plaváreň jednej spoločnosti, ktorá sa volá region DEVELOPMENT. Tento návrh prezentoval na mestskom zastupiteľstve pán Roman Šipoš mladší, čo je syn predsedu kancelárie predsedu vlády pána Roberta Fica Roman Šipoš, a dneska, pokiaľ viem, je v tejto funkcii, ktorý tam zastupoval túto spoločnosť, hoci nie je jej konateľom. Jej konateľom je istý pán Saloň, ktorý, pokiaľ viem, je v nejakom príbuzenskom vzťahu s predstaviteľmi SMER-u, áno, ale to dneska nechajme bokom. Zastupiteľstvo odhlasovalo, odhlasovalo veľmi zvláštnu situáciu, lebo odhlasovalo situáciu, keď za symbolických podmienok prenajalo plaváreň na 40 rokov za podmienky teda, že, samozrejme, ten investor ju zveľadí. Ten investor ju však neplánoval zveľadiť a neplánuje z vlastných peňazí. On ju plánuje zveľadiť z eurofondov, ktoré sa mohli vtedy získať, a dokonca zmluva obsahuje ustanovenie, že ak sa mu ich nepodarí získať, môžu od zmluvy aj odstúpiť. To znamená, že investor bol v situácii, že ak vybaví eurofondy, bude bohatý, keď nevybaví eurofondy, vráti mestu. Spolu so situáciou, keď podľa teda toho, ako sme skúmali tie možnosti, takéto peniaze mohlo získať aj mesto samo, teda nemuselo ísť cez súkromnú spoločnosť, to vytvára veľmi zvláštnu formu privatizácie, kde ak teda vybavíte eurofondy, tak máte zisky, ak ich nevybavíte, straty alebo problémy má mesto. A teda túto spoločnosť zastupuje syn riaditeľa kancelárie predsedu vlády, pričom teda ten riaditeľ kancelárie predsedu vlády a keďže dneska neexistuje na Slovensku niečo, čo by nesúviselo s Bašternákom, tak tiež má v Bonaparte svoj byt, pokiaľ som to správne čítal v novinách.
No, a teraz prečo to hovorím, je, že túto eseročku region DEVELOPMENT vlastní nezisková organizácia. Myslím, že je to občianske združenie, a teraz si nie som istý, to je koniec koncov aj jedno, a tým pádom presne končí stopa skutočných majiteľov v tejto chvíli, pretože sa len dočítate v obchodnom registri, že to vlastní táto nezisková organizácia a koniec. Podľa návrhu pani ministerky to bude ďalej platiť, pretože takéto organizácie budú môcť žiadať si eurofondy, budú môcť vstupovať do záväzkov so štátom, a teraz nehovoríme o nejakej 5-tisícovej dotácii z ministerstva spravodlivosti na starostlivosť o utečencov v záchytnom tábore Sobrance. Teraz hovoríme o miliónových sumách a veľmi dobrých kšeftoch a veľmi nejasných majiteľoch, ale so zaujímavými politickými menami.
Aby ste si nemysleli, že krivdím synovi, že syn nemá byť prečo prepojený na otca, tak vám pripomeniem, že pán Šipoš mladší je zároveň nominovaný za štát za Ficovej vlády do orgánov viacerých spoločností, kde má štát svoj vplyv, vrátane, ak sa nemýlim, Východoslovenskej energetiky, kde je štát akcionár. To znamená, že ten vzťah medzi synom a štátom je pomerne silný, ale hovorím, teraz nejde o tú kauzu, len aby sme vedeli, že akonáhle takúto dieru tam dáme, tak hovoríme o takýchto situáciách. Nielen o tých, ktoré pani ministerka asi mala na mysli, keď ten návrh schvaľovala. Takže ja by som bol rád, keby sme to zmenili. Napriek tomu, a to tu zopakujem, pokrytie je oveľa silnejšie.
To pokrytie je silnejšie aj vo vzťahu k verejným funkcionárom. Lebo ten dnešný zákon hovorí o tom, že konečného užívateľa treba odhaliť len v situácii, keď nejakým spôsobom ovláda aspoň 25 % spoločnosti. To znamená, ja som ten príklad aj uvádzal, lebo pôvodne to bol aj návrh pani ministerky, že ak by tie firmy pána Bašternáka alebo nejakú inú eurofondovú firmu vlastnili spoločne 20 % Fico, 20 % pán Počiatek, 20 % pán Kaliňák, 20 % pán Bašternák a 20 % pán Brhel, tak vlastne nikto z nich sa nemusí ukázať v tom registri aj po tomto zákone. Pani ministerka, lebo jej hovorca oponoval, že ak konajú v zhode, tak áno, ale na to ja som povedal, že oni nemusia konať v zhode na to, aby si to podelili, a nehľadiac o tom, že to konanie v zhode by ste museli preukázať, čo je právne pomerne komplikované.
No a tu chcem oceniť, že pani ministerka po tomto argumente napríklad doplnila do zákona to, že ak je akcionárom alebo teda majiteľom verejný funkcionár, tak to tam musí byť bez ohľadu na objem vlastníctva. To znamená v tej situácii, ktorú som popísal, ak by sa teraz ukázalo, že toto je pravda a takáto firma by bola v registri bez týchto pánov, tak by bol zásadne porušený zákon. Takže to len ako príklady toho, že naozaj aj v tom návrhu, aj potom v jeho vylepšovaní v pripomienkovom konaní sa naozaj, oproti dnešnému právnemu stavu je to veľmi významný posun dopredu v tých prvých troch otázkach. Teda skutoční majitelia, ich verejnosť a pokrytie verejného sektora.
Kde je teda ten problém? Ten problém je naozaj potom vo vynútiteľnosti tohto celého. To znamená, že keď teda niekto, kto vás naozaj bude chcieť oklamať, keď to niekto bude chcieť obísť, čo sa mu stane. Znamená tento zákon, že sa mu naozaj niečo stane? Pani ministerka a vláda propagovali tvrdé pokuty, ktoré v tom návrhu sú obsiahnuté, teda argumentujú, že ľudia sa budú báť pokút. No, ale ako vieme, ľudia sa boja pokút len vtedy, keď je reálna šanca, že ich niekedy budú musieť zaplatiť. Inak tie pokuty samy osebe, my už dneska máme veľa zákonov, kde sú veľmi drastické pokuty a nevzbudzujú veľký strach, lebo by neboli nikdy uplatnené. Pozrime sa teda na to, čo sa stane podľa tohto zákona. Treba rozlíšiť dve situácie.
Prvá je, keď sa firma chce zapísať do registra, a druhá je, keď to chce niekto spochybniť. Začnime tým zapísaním. To zapísanie bude prebiehať tak, že firma, ktorá bude chcieť byť zapísaná do registra, sa bude musieť dohodnúť s nejakým advokátom, notárom alebo nejakým iným hráčom, ktorý je tam v tom zákone definovaný, a budú, teda budú, ten za nich bude predkladať ten návrh do registra, kde teda opíše, kto sú tí skutoční majitelia a ako na to prišli alebo na základe čoho si to, to tvrdia. Úradník, ak sa nemýlim, vyšší súdny úradník na Okresnom súde Žilina podľa tohto návrhu dostane tieto papiere na stôl a skontroluje, či obsahujú formálne všetky právne náležitosti, ktoré podľa zákona majú. To znamená, pozrie, či ak zákon hovorí, že má byť tento dokument, tento dokument, tento papier, je tam, je tam, je tam, ak to tam všetko je, vyšší súdny úradník to vezme a takto to zapíše do registra. On nebude mať, on nielenže nebude mať ambíciu, on nebude mať dokonca ani v zákone veľmi; proste to nie je ten proces, ako je navrhnutý.
Ten proces pani ministerka navrhla na základe svojej dobrej skúsenosti s obchodným registrom, kde to funguje už, neviem, 15 rokov, 14 rokov podobne, že tiež sa neskúmajú tie veci, ale pokiaľ sa neskôr ukáže, že niekto klamal, tak teda je postihnuteľný. To znamená, že obchodný register funguje podobne. Aspoň to je ten argument.
V skutočnosti, ak ste niekedy, neviem, tento parlament vždy obsahuje na slovenský pomer nadštandardné množstvo podnikateľov, či už bývalých, súčasných, takže asi väčšina z vás bude vedieť, o čom hovorím, že keď dávate na obchodný register návrh, tak to aj v skutočnosti neznamená, že tam môžte napísať, čo chcete. Nielen kvôli tomu strachu, ale kvôli tomu, že v skutočnosti ten obchodný register je pomerne technická vec, kde ku všetkým tým náležitostiam aj rokmi, aj zákonmi je pomerne jasne precizované, že čo k tomu treba predložiť, aby bolo jasné, že je to tak. To znamená, že, samozrejme, aj tam sa dá sfalšovať papier, taký výpis alebo takéto čestné vyhlásenie, ale ten priestor je nepomerne zúženejší, lebo aj to zapisovanie vlastníctva orgánov je nepomerne technickejšia vec ako to sledovanie tých skutočných vlastníkov. Takže preto by som povedal, že preto tá analógia podľa mňa nefunguje. To je môj prvý problém s tým.
A vrátim sa k tomu, čo som povedal. Ak predložíte papiere, ktoré formálne spĺňajú náležitosti zákona, budete zapísaný. Verím, možno pani ministerka bude oponovať, ale verím, že na tom sa dokonca aj zhodneme, že toto nie je tá bariéra proti falšovaniu. To, čo je to podstatné, je, čo sa stane potom. A tu asi sa rozlišujeme, že podľa názoru predkladateľa, ak sa viac ukáže alebo budú nejaké pochybnosti o tom, či sú tie údaje pravdivé, tak teda hrozí morálne odhalenie a potom hrozia i reálne pokuty. Aspoň tak chápem ten argument. Teda že môžte štát oklamať, môžte verejnosť oklamať, ale raz sa na to príde a potom budete platiť. To je ako keby tá filozofia. No a teraz otázka je, že či tá filozofia platí. Či teda, čo sa stane?
No, tak v prvom rade mi dovoľte povedať, že sú tam štyri problémy s touto cestou k pokute. Prvý problém je to, že ten orgán, v tomto prípade Okresný súd Žilina, môže a nemusí akceptovať podnet na preverenie. To znamená, ten návrh zákona hovorí, že, dokonca opäť musím povedať, že pred pripomienkovým konaním hovoril, že ani nehovoril, že by vôbec také podnety mali byť možné. Ale teraz sú tam doplnené. To znamená, že budete môcť podať ktokoľvek – vy, ja, občan – podnet na Okresný súd Žilina, že nezdá sa mi tento záznam v registri vlastníkov. Z týchto a týchto dôvodov si myslím, že to nemusia byť tí skutoční majitelia alebo že to nespĺňa podmienky zákona.
No a prvá vec, ktorá tento návrh už, chvalabohu, obsahuje, je, že súd aj takýto podnet prijme, ale zákon hovorí, že môže na základe neho konať. Nemusí. To znamená, že úplne legálne a pokojne ho ten súd môže odložiť na základe svojej subjektívnej úvahy. Neexistuje tam žiadny proces na to, ako on sa musí presvedčiť o niečom a tak ďalej. To je prvý problém. To znamená, predstavte si preťažených, pomerne legalisticky založených z povahy veci sudcov a vyšších súdnych úradníkov, ktorým začnú chodiť nejaké podnety. Asi vieme, čo sa do veľkej miery s nimi bude diať, pokiaľ nebudú veľmi dobre vyargumentované a podložené papiermi. Len určité logické úvahy, ktoré poukážu na nejaké rozpory, povedzme s verejnými informáciami, málokedy, predpokladám, budú týmto sudcom stačiť a navyše, keďže sú to sudcovia a vyšší súdni úradníci, oni ani nepodliehajú nejakej politickej a spoločenskej zodpovednosti.
To znamená, že predstavme si situáciu, že budeme namietať, že nejaké firmy, ja neviem, v nejakej podnikateľskej skupine tam sa tvária, že nepodliehajú pánovi Širokému a pánovi Brhelovi, a budú nejaké informácie z minulosti o možných prepojeniach, a dokonca môžte v takom podnete aj navrhnúť, aby si ten súd vyžiadal od zahraničných orgánov, povedzme z Cypru alebo odtiaľ, nejaké dohľadanie a tak ďalej, ten sudca a vyšší úradník sa na to pozrú a pokiaľ povedia, že nie, nezdá sa nám to dostatočné, tak to je koniec. Nikto ich nemôže za to ani odvolať, pretože môžu, to znamená, nie je tam žiadna disciplinárna zodpovednosť, a oni teda ako sudcovia nepodliehajú, samozrejme, ani žiadnym voľbám a podobne, takže nepodliehajú tej politickej sankcii. To je prvý problém. Ale povedzme, že sa to nestane, povedzme, že ten sudca, čo to bude riešiť, alebo teda tí ľudia na tom súde, čo to budú riešiť, prijmú ten podnet.
Druhá vec, ktorá je v tom zákone, je, že oni, samozrejme, veľmi ťažko to vedia sami vyšetriť, pokiaľ im to niekto nedá na papieri, viete, že pokiaľ im to niekto nedá na tácke, že im pošle všetky dokumenty, tak oni nevedia sami osebe, či je to tak alebo nie je to tak. To znamená, budú sa musieť obracať na domáce a zahraničné orgány. Zákon hovorí alebo návrh hovorí, že sa môžu obracať na domáce a zahraničné orgány, a hovorí, že tie sú im aj povinné pomôcť, ale zároveň hovorí, že pokiaľ to nie je v rozpore s tajomstvom takým, onakým a inými vecami. Je to, na taký dôležitý zákon je takýto kratučký odsek (poslanec prstami naznačil dĺžku), môžte si ho prečítať, a v podstate znamená, že keď tomu súdu odpíše finančná správa, tak ako teraz odpísala, pán Rajtár by o tom vedel rozprávať, parlamentnému výboru, že sorry, daňové tajomstvo, neodpovedáme, tak sorry, daňové tajomstvo, neodpovedáme, súd sa zavrie.
Keď to isté robia iné orgány, banky napríklad, tak podľa nás to nespĺňa kategóriu prelomenia bankového tajomstva, sudca akurát pokrčí, bude môcť pokrčiť plecami. To znamená, že druhá bariéra je možnosť odopretia informácie, ktorá síce v zákone je formálne riešená, ale reálne, reálne nie, pretože na to, aby bola reálne riešená, by sa muselo ustanoviť, že naozaj má ten orgán právo na všetky informácie aj tie, ktoré podliehajú tajomstvu, samozrejme, za určitých podmienok, a potom môže ísť skutočne do hĺbky veci. V opačnom prípade nevyskúma vôbec nič.
Tretia bariéra je kapacita súdu. Rok som bol predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a keďže sme vtedy viedli viacero prípadov, pardon, rok a pol, tak som si vyskúšal v takej menšej podobe, čo je to byť niečo medzi prokurátorom a sudcom, samozrejme, v úzkej skupine prípadov. A v mnohom môj život pripomínal to, čo nám hovoria sudcovia, keď sa ich pýtame. Pretože hoci pod tento výbor parlamentný, všetci ho poznáte, patrí, myslím, že okolo 700 verejných funkcionárov, ktorých teda majetkové priznania, ale najmä prehrešky tento výbor by mal riešiť, tak ten výbor má jednu tajomníčku a polovicu sekretárky, aspoň tak to vždy bývalo; neni tu pán Poliačik, aby povedal, či je tak aj dneska, ale myslím, že áno; ktorí teda nielenže musia naskenovať a riešiť všetky tie papiere, ale teda sú aj jediná pomoc, ktorú máte ako predseda k dispozícii pri tých konaniach.
Tým pádom ja som zažil situácie, kde keď sme skúmali pani Bubeníkovú a potrebovali sme niečo od gréckych orgánov, tak som si musel osobne napísať ten list po anglicky, lebo inak by to nebolo. Keď sme riešili predstavenstvo Národnej diaľničnej spoločnosti, ktorých sme teda úspešne opokutovali zo zneužitia funkcie v jednom veľmi dôležitom precedense a zaplatili páni 70-tisíc eur za to, tak som musel to rozhodnutie napísať s pomocou jedného právnika, ktorý mi v tom pomáhal pro bono, v podstate nezávisle sám, lebo parlament nemá reálne kapacity na to. A teraz to nehovorím, aby som, hovorím to len preto, že v podobnej situácii sú ale sudcovia, ktorí budú toto riešiť.
Teraz Okresný súd Žilina, pokiaľ pani ministerka neplánuje ho, jeho prebudovanie na niečo medzi FBI a CIA, je okresný súd, ktorého sudcovia, vyšší súdni pracovníci, technické vybavenie a všetko je na úrovni okresného súdu. To, že či predseda, či niektorí sudcovia sú tam možno lepší, aktívnejší, to ja neviem posúdiť, to vie lepšie pani ministerka. Nič nezaručuje, samozrejme, a to, že by títo sudcovia v situácii, keď nemusia, keď nemajú reálne tú druhú protistranu, lebo oni súdia prípady, kde sú vždy dve protistrany, navrhovateľ, odporca, aj v trestnom, aj v obchodnom, aj v občianskom, aj v každom konaní to tak je. Tu reálne chýba, tu síce ten navrhovateľ bude, že dá podnet, ale nemá na tom ten silný právny záujem ani to postavenie účastníka v tom zmysle, v akom to býva inde. A ten sudca by mal, naopak, sám aktívne skúmať všetky tie veci, ktoré tu riešime. Tá predstava, poznajúc slovenské súdnictvo, je pomerne nereálna, to si myslím, uzná každý, kto teda slovenské súdnictvo pozná. To je ten problém kapacity.
Preto my sme navrhovali a tlačíme opakovane, aby to nebolo na okresnom súde, aby to bola Národná banka Slovenska, finančná správa. Hoci chápem, poznám pána Rajtára, že keď poviem slovo finančná správa, možno sa mu taký skeptický úsmev, ale ja by som pripomenul, že aj pri firme Bašternák tá finančná správa dala tie podnety, to len niektorí nadriadení ich potom skrečovali. To znamená, že keby sme vedeli vyriešiť odpolitizovanie finančnej správy, skutočne myslím, tak jej kapacita a jej možnosti sú tiež veľmi silné, ale o tom sa dá debatovať. V každom prípade Okresný súd Žilina nemá kapacitu na to, aby úspešne vykonával tento zákon.
No a keď všetko toto prekonáte, predstavte si, že ste všetko toto prekonali, to znamená, že neodmietol sa podnet, neodopreli sa informácie, súd, nejaký bláznivý sudca tomu naozaj venoval všetok ten čas, ktorý je na to treba, aby sa to vyšetrilo, a blížite sa k tomu, že ste ukázali, že niekto klamal, ste tam. Tak teraz sa dostaňme k tým pokutám. A tie pokuty hovoria, že tie pokuty budú udelené tomu advokátovi, notárovi alebo teda inému človeku, ktorý zodpovedá za podanie tých papierov, ak sa mu dokáže, že nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou.
To znamená, že on nedostane, to znamená, ja teraz risknem to, lebo nie som právnik, ale ak to chápem správne, nepoužil tam koncept objektívnej zodpovednosti, kde ste zodpovedný bez ohľadu na vašu mieru ako keby úmyslu a iný, ale proste ste zodpovedným subjektom, ak sa vám preukáže, že teda ste mohli a mali postupovať inak, a vy ste tú odbornú starostlivosť neurobili. Pojem "náležitá odborná starostlivosť" je, samozrejme, subjektívny, čo je pri takýchto právnych termínoch aj v poriadku, v tom, že práve sa to necháva na výklad súdov. Ale teda v najlepšom prípade to znamená, že ak aj všetky tieto prekážky budú prekonané, tak to, či niekto dostane pokutu, bude otázkou dlhodobého budovania precedensu na súdoch, že čo ešte je a čo nie je náležitá odborná starostlivosť. Pričom, samozrejme, advokáti, notári nielen individuálne, ale aj kooperatívne budujú a majú veľmi silný záujem, aby tento pojem v tejto súvislosti definovali čo najvoľnejšie, pretože v opačnom prípade im bude hroziť, že budú dostávať pokuty. Takže toto všetko stojí v ceste tomu, aby na konci niekto dostal pokutu, toto všetko, čo som už dlhšie hovoril, takže nebudem naťahovať. Preto, dúfam, pochopíte, keď na konci poviem, že tak ako som chválil to, že v pokrytí, v definovaní tých, kto je ten prijímateľ, v tom všetkom je veľmi významný pokrok, ale je tu veľká diera v tom vynútení.
Inými slovami, čo sa stane, bude, že tí, čo zo zákulisia rozkrádajú tento štát, budú vedieť, a to som ešte ani nedošiel do situácie, kde si nájdu bieleho koňa, ktorému to bude všetko jedno, ktorý bude mať advokátsku licenciu, notársku a podobne. Ale povedzme, že ani to tak nie je, tak stačí, keď budú vedieť to dostatočne zamotať na to, aby tento ich kôň to na súde ustál, že konal s náležitou odbornou starostlivosťou.
Napríklad on povie, že áno, boli tu za mnou, bol tu za mnou právny zástupca tejto spoločnosti a predložil mi tieto dokumenty. Jeden z nich sa neskôr ukázal ako sfalšovaný, ale ako som to ja mal vedieť? A v tej chvíli už je v podstate z obliga, lebo naozaj málokto očakáva, že náležitá odborná starostlivosť v tomto pokrýva ešte aj detailnú verifikáciu všetkých dokumentov, povedzme s ich nejakými pôvodnými, nejakým notárom na Cypre povedzme. Alebo, možno otázka na pani ministerku, či si myslí, že to pokrýva, a prečo to potom do toho zákona nenapíšeme.
Takže tým pádom máme zákon, ktorý si myslím, má dobrú ambíciu, máme zákon, ktorý môže byť aj dôležitý. Tieto zákony nikdy nebudú dokonalé, vždy je to závod medzi tými, ktorí podvádzajú, a tými, ktorí ich chytajú, ale tento zákon v samom svojom jadre obsahuje veľkú dieru v jeho reálnej vynútiteľnosti. Preto sme aj s kolegyňami, s ktorými teda sme spoločne v parlamente, s pani Petrík a s pani Macháčkovou po dlhej diskusii dospeli k tomu, že v prvom čítaní podporíme tento zákon, lebo si myslíme, že je dôležité, aby sa o ňom rokovalo v parlamente, a o tom je prvé čítanie a myslíme si, že predstavuje pokrok oproti dnešnému stavu. Ale pokiaľ zostane v tej podobe, v akej je dnes, v akej je navrhovaný vládou, tak ťažko ho možno podporiť v druhom a v treťom čítaní, pretože by sme podporovali niečo, čo naozaj sa bude tváriť na účinný protischránkový zákon, ale v skutočnosti bude síce pekne napísaný zákon, ale zákon, ktorý sám vo svojom jadre bude mať čiernu dieru.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem velice pekne, pán predsedajúci.
Súhlasím s pánom poslancom Beblavým a nemyslím si, že tento protischránkový zákon splní na 100 % svoj účel a bude účinný. Práve to pred chvíľočkou pomenoval. A ja som tak isto podnikateľ a viem, čo podnikatelia sú schopní urobiť za úskoky. A hlavne je mi to také trošku tragikomické, že predkladá vládna, proste koaličná strana, ktorá má aktívne účinne bojovať hlavne proti ľuďom, ktorí sú napojení napríklad na stranu SMER a sú to oligarchovia, ktorí hlavne využívajú tieto možnosti schránkových firiem a dostávajú obrovské tendre, štátne zákazky, sú napojené na verejné financie, takže preto si nemyslím, že tento zákon bude účinný a že je tak spravený, aby naozaj všetkých týchto oligarchov postihol.
Cez to všetko si myslím, že je to správne, že vôbec sa s takýmto zákonom sem ide, lebo sa im to aspoň trochu obmedzí. Je tu tá možnosť, že keď bude prijatý ten zákon, že aspoň trošku im to obmedzíme. A som rád, že vôbec pani ministerka s týmto prišla, ale nevidím, nevidím nejaké svetlo na konci tunela a že skutočne sa zbavíme toho, o čo v tomto zákone by malo ísť, o tých oligarchov, ktorí sa schovávajú za rôzne nastrčené firmy a skutočne drancujú tento štát.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
A pripomínam, že klub SaS nepodporí tento zákon, lebo je to naozaj dymová clona, aby sa predstieralo, že sa niečo robí s korupciou. Nerobí sa, všetko bude naďalej závisieť od tých ľudí, ktorí tam sú. A jeden z najväčších problémov je tam, keď po tej technickej stránke to zobereme, že utajení vlastníci alebo konatelia v zahraničí sa jednoducho nedajú oficiálnou cestou dopátrať, tie rôzne daňové raje majú inštitúty také, že ten skutočný vlastník sa jednoducho nikde nezverejňuje a pokiaľ nejaká tajná služba nespraví nejakú úplne špeciálnu akciu, tak jednoducho sa k tomu nikto oficiálne nedopátra a stále to bude na tom, že Váhostav vlastní nejaký pán Hidalgo, Dobles, Ayon, Jimenez a podobne.
Ďalšia vec je, že predtým, ako sa vôbec takýto zákon robí, by si bolo treba upratať ten neporiadok v obchodnom registri tu na Slovensku, lebo ani tu nemáme upratané a ako sme videli aj pri kauze Bašternák a v ďalších kauzách, tak jednoducho tie firmy sú napísané na nekontaktné osoby zo zahraničia. Aj predtým boli často napísané len na bielych koňov, takže po oficiálnej stránke sú tam nejakí majitelia, ale tie firmy reálne kontroluje niekto iný. No a napríklad ani pri zlučovaní firiem na Slovensku sa neskúma, či tá firma má vyrovnané všetky záväzky, ako keď firma zaniká, preto aj firma brata Roberta Fica, ktorá sa podieľala na korupcii pri stavbe diaľnic, aj teda Bašternákove, Kočnerove a tak ďalej a tak ďalej firmy sa ukončujú väčšinou zlučovaním. Majú jednu takú veľkú firmu, do ktorej to všetko pozametajú, na konci je tam biely kôň, tradične zo zahraničia, a takýmto spôsobom sa to ukončí. Takže treba spraviť poriadok v obchodnom registri úplne v prvom rade.

Ďakujem veľmi pekne kolegovi Beblavému, ktorý zhrnul aj moje obavy, ktoré mám voči tomuto protischránkovému zákonu. A vieme veľmi dobre, aké, ja som to už včera spomínala, aké veľmi ťažké je odhaliť skutočného konečného užívateľa výhod. Jedna vec je to, čo hovoril kolega Rajtár, a často sú to, tie prepojenia sú často vo forme ústnej dohody. To znamená, že na firmu je napísaná nejaká fyzická osoba, akákoľvek fyzická osoba, a tie dohody sú, buď je to nejaký papier, ktorý je u niekoho, alebo to môže byť aj ústna dohoda s niekým, komu ten zisk skutočne ide. A dopátrať sa v niektorých prípadoch ku skutočnému, skutočnému užívateľovi konečných výhod, je, myslím si, pre tých, ktorí majú za to niesť zodpovednosť, je to priam nemožné.
A ja sa priznám, že mám stále takú morálnu dilemu. Na jednej strane si myslím, že ten schránkový zákon je dôležitým signálom najmä pre partnerov zo zahraničia, pretože, ako som hovorila, Veľká Británia teraz prijíma nejakú legislatívu. Myslím, že oni musia uvádzať skutočných majiteľov, neviem, či vo výročných správach, ale aj k ostatným krajinám je to signál, že chceme v tejto oblasti niečo robiť. Na druhej strane, tá moja morálna dilema spočíva v tom, že akákoľvek vláda, ktorá podporuje zotrvanie pána Kaliňáka vo funkcii a nebojuje proti tomu, čo my teraz na Slovensku zažívame, nemôže dôveryhodne bojovať žiadnym zákonom proti korupcii. Že ani ten najlepší schránkový zákon, ani keby sme opravili tie chyby, ktoré v zákone sú, a bola by som veľmi rada, keby sa v druhom čítaní odstránili, nebude v tom boji proti korupcii dôveryhodná. A je to aj taká moja výzva pani ministerke, aby sa partneri vládnej koalície... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Nadviazal by som na to, čo povedal kolega Rajtár a čo povedala aj kolegyňa pani Remišová. Tento zákon sa tvári, a dokonca aj tu boli ešte včera k tomu také náznaky, že v tomto štáte všetko perfektne funguje a že bude fungovať aj vynucovanie v zmysle tohto zákona. Všetci vieme, že je to nonsens, a preto tento zákon nikdy nebude nejako významne účinný. Bude to len ďalšia byrokratická vrstva, ktorá skomplikuje život tým, ktorí chcú podnikať čestne. Všetci vieme napríklad, alebo by sme mali vedieť, že už teraz sú inštitúty v Obchodnom zákonníku ako napríklad inštitút ovládajúcej osoby, ktorý sa prakticky vôbec nepoužíva, nikto to nesleduje, robí si s ním každý, čo chce.
To znamená, v tomto štáte neexistuje žiaden spôsob vynucovania práva v situáciách, kedy niekomu na tom záleží. Preto ani tento zákon nemôže fungovať, nie je možné ho podporiť. Nie preto, že by v ňom boli zlé myšlienky, tie myšlienky sú dobré, len, bohužiaľ, kvôli tomu, že je v prostredí, kde sa nevynucuje právo na miestach, práve tam, kde sa vynucovať najviac má. Nie je možné ho považovať za nič iné len ako kamufláž a niečo, na čo sa korupčníci už tešia, že ako to budú zneužívať, pretože ich konkurencia bude mať skomplikovaný život.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Beblavý, rezignácia, ako to predviedol aj poslanec Baránik, je najhoršie, čo môžeme spraviť, aby sme napravili nejaké neresti, ktoré máme. A musím povedať, že my nemáme až taký zlý právny poriadok, ako to preukazuje alebo nasvedčuje stav spoločnosti. Čo je problém, a to ste viacerí už spomínali, že zlyháva ľudský faktor. Preto nie som zástancom toho, aby sme doplňovali právny poriadok, Zbierku zákonov o ďalšie zákony, keď aj tak vieme, že bude to zbytočné.
Ale ja si práve myslím, že tento zákon je veľmi dôležitý a zapĺňa veľkú dieru, veľmi veľkú dieru, ktorú už tu pár rokov v tejto poslaneckej sále pomenuvávame. Ale dokonalý zákon tu nikdy nebol, nie je a ani nebude, hlavne pre opozíciu. To je jedno, že aká je opozícia, či ľavicová, pravicová, teraz, v budúcnosti taký dokonalý zákon nebude.
Ale napriek tomu som rád, že tento zákon podporíte v prvom čítaní, aj keď máte k tomu veľké, ako veľa výhrad. A pre krátkosť času nebudem vaše omyly alebo mylné dojmy všetky vymenovať a ozrejmovať, ale podotýkam, že s podobným problémom sa brodia všetky aj vyspelé krajiny, aj USA, aj teraz pani poslankyňa Remišová spomínala Veľkú Britániu, aj mnou veľmi obdivovaná Škandinávia, lebo stále je, proste vynárajú sa nové a nové možnosti, ako sa zatajovať. Ale proste musíme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
Ďakujem všetkým kolegom, hoci hovoria z rôznych uhlov a niekedy aj protichodné názory, myslím, že každý pomenoval niečo, čo legitímne cítia, od pána poslanca Kollára až po pána poslanca Gála. Dovoľte mi preto reagovať možno len na dve-tri kľúčové veci v tej krátkosti.
Prvá je, že čo je naozaj kritériom na podporu zákona. No podľa môjho názoru je to kritérium, či prináša významné čisté dobro, teda či tie náklady, ktoré sú, sú významne prekonávané prínosmi, ktoré sú. A to, čo ja som sa snažil v tom vystúpení vysvetliť, je, že tento zákon by mohol toto kritérium poľahky spĺňať, pokiaľ by sme verili, že bude reálne vynútiteľný v praxi. Pokiaľ tomu neveríme, tak aj všetky tie iné dobrá, ktoré v ňom sú, nefungujú, pretože vlastne nakoniec on fungovať ako celok nebude, tak ako keď postavíte vynikajúce, krásne auto, ale motor je nefunkčný, no tak také auto nikto nekúpi a darmo budeme riešiť, že má super karosériu a interiér. To znamená, moja otázka je, že či sme v tom druhom čítaní ochotní vymeniť ten motor, alebo ho teda aspoň upgradnúť tak, aby fungoval ako-tak.
Súhlasím s pánom Gálom, že nebude to nikdy dokonalé, len dneska to nie je, dneska je to pod čiarou. A ja poviem, že je to pod čiarou toho, čo sme tu spolu odhlasovali ešte v minulom parlamente, ako tie štyri princípy, lebo tam bol ten princíp účinnej vynútiteľnosti a ten tu chýba. A práve vzhľadom na posledných 25 rokov ja nepoznám na Slovensku človeka, ktorý by si myslel, že keď takýto zákon zveríte okresnému súdu, tak ho zverujete tomu, kto ho naozaj vie vynútiť. Ja sa priznám, že to je pre mňa záhadou.
A posledná poznámka, veľmi pekne ďakujem pánovi Rajtárovi za jednu vec, lebo úplne som zabudol na jednu dôležitú vec, ktorá naozaj je v druhom čítaní kľúčová, a to je naozaj to, že v tých návrhoch, ktoré sme s pani poslankyňou Žitňanskou ešte predkladali v minulom období, bola možnosť, aby štát zverejňoval zoznam, čierny zoznam krajín, ktoré reálne nespolupracujú, a z takých krajín by jednoducho nebolo možné zapísať do schránkového zoznamu, resp. bolo by to možné, len ak by tá firma dôveryhodne preukázala, že tie jej papiere sú správne. To je naozaj dôležitá vec, na ktorú som zabudol, pretože tým pádom naozaj ten zákon by bol ešte deravejší. A verím, že keďže pani ministerka to v minulosti so mnou predložila, toto budeme schopní ešte vyriešiť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Dovolím si krátko zareagovať na doterajšiu diskusiu, pretože sú asi dve veci, ktoré podľa mojej mienky je namieste pred pokračujúcou diskusiou o tomto návrhu zákona zarámcovať.
Ja sa chcem v prvom rade veľmi pekne poďakovať pánovi poslancovi Beblavému za to, že na úvod svojho vystúpenia – podľa mojej mienky správne – zarámcoval tento zákon.
Ja som aj vo svojom úvodnom slove opakovane, opakovane zdôraznila, v čom vidím účel tohto zákona. Účelom tohto zákona je maximalizovať transparentnosť vzťahov medzi štátom a biznisom, nič viac. Ale zároveň chcem povedať, ani nič menej, pretože ja to považujem za dôležité. A pokiaľ sa nám to podarí účinne urobiť, tak je to významný krok k tomu, aby sme zase zúžili priestor pre korupciu, pretože transparentnosť jednoducho ako princíp vo vzťahoch medzi verejným a súkromným sektorom zužuje priestor pre korupciu. A ja chcem povedať, že za históriu tohto štátu, najväčšie, žiaľ je to tak, najväčšie úspechy sme žali pri zužovaní priestoru pre korupciu cez uplatňovanie princípu transparentnosti vo verejnom živote. Takže odpoveď je, nie, tento zákon nemení prácu polície a ani nemá tú ambíciu. Tento zákon nemení prácu prokuratúry, ani nemá tú ambíciu. Tento zákon má ambíciu vniesť maximálnu transparentnosť do vzťahov medzi štátom a biznisom. A považujem to za dôležité a považujem to za dôležité predkladať v akejkoľvek situácii. Toľko na úvod.
Druhý okruh, lebo možno k tým niektorým konkrétam ja sa vyjadrím aj na záver rozpravy, ale ten druhý okruh, ktorý považujem za dôležitý, je, vyjadriť sa k otázke pozícií bánk, advokátov, notárov a týchto subjektov v tomto celom nastavenom systéme, čo súvisí aj s tou otázkou vynútiteľnosti, ktorú otvoril pán poslanec Beblavý. Než k tomu dôjde, možno jedna malá poznámka. Veľmi rada sa budem v rámci druhého čítania zaoberať ešte aj otázkou neziskových organizácií, pretože riešenie, ktoré dnes máme, je riešenie, ktoré v zásade vypovedá o tom, že sme nenašli dobrú odpoveď na otázku, kde je deliaca čiara medzi neziskovými organizáciami, ktoré tu naozaj nemajú čo hľadať v tomto zákone a ktoré by tam patrili, čiže túto debatu ešte rada zvediem veľmi konštruktívne v rámci druhého čítania.
Ale k tomu podstatnému, čo sa zmienila aj pani poslankyňa Remišová a potom na to nadviazal aj pán poslanec Beblavý. My sme stáli predtým, ako sme začali písať tento zákon, pred jednou zásadnou otázkou, ako nastaviť kontrolné mechanizmy, jak preventívne, tak následné, pokiaľ je tu nejaké podozrenie z porušenia zákona. A v zásade sme videli dve cesty, pretože dve cesty sa ponúkajú. Tá jedna cesta je vyšetrovací orgán, zjednodušene povedané, ktorý bude pôsobiť aj preventívne, aj následne, to znamená, každý jeden zápis bude skúmať z úradnej moci a následne potom vydá nejaké rozhodnutie a zapíše do registra konečných užívateľov výhod.
Riziko tohto konceptu podľa mojej mienky spočíva v dvoch smeroch, jeden je ten, že som presvedčená, že proste vybudovanie takého úradu v kapacitách Slovenskej republiky pri plnej šírke dnes jednoducho nie je. Kapacitne, po všetkých stránkach, teraz nemyslím len z hľadiska toho, koľko by musel mať ľudí a ako by musel fungovať, ale aj – a vrátim sa k tomu, čo hovorila pani poslankyňa Remišová – proste nájsť ľudí, ktorí naozaj toto sa naučia robiť, vedia robiť, proste to nie je problém len u nás, to je jednoducho tak.
Riziko tohto konceptu by ale spočívalo následne v tom, že takto zapísané údaje, čo prešli týmto kvázi tvrdým verifikačným mechanizmom špecializovanej inštitúcie, by bolo, že štát by dal vlastne štempeľ za to, že toto je pravda, čo je tu zapísané. A niečo, čo nevieme garantovať, tak ja nechcem, aby sme sa jednoducho na to tvárili. Tak sme hľadali soft modely, ktoré pri primeraných nákladoch môžu výrazne naplniť účel. Soft model je zverejňovanie zmlúv, výrazne naplnil tento model účel, pretože určite pokrývame 90 % prípadov. A áno, hľadáme riešenie pre to, ako proste to, čo sme doteraz nevedeli zachytať, aby sme to zachytili zmenou právnej úpravy a možno následne príde čas aj na to, aby sme sa zaoberali, či potrebujeme predsa len, alebo nepotrebujeme kontrolnú inštitúciu.
Aj toto je soft model, ktorý v sebe zahŕňa prvky preventívnej kontroly a možnosti následnej kontroly. Tie prvky preventívnej kontroly, áno, sú postavené na tom, že tá banka, notár, advokát, audítor, daňový poradca, ktorí dnes už majú nejaké povinnosti podľa zákona o boji proti praniu špinavých peňazí, čiže nejaký kontakt s témou majú, musia po preskúmaní s odbornou starostlivosťou verifikovať údaje, ktoré sa navrhujú zapísať zo strany povinnej osoby, ktorá chce peniaze zo štátu. S tým, že banka, advokát, notár môže to urobiť, nemusí to urobiť, ergo, keď necíti istotu, že to, čo podpíše, naozaj dokáže odbornou starostlivosťou verifikovať a potvrdiť, tak nesie spoluriziko, čiže je tu to, že nemusím to urobiť.
Áno, je možné, že sa nám vygeneruje skupina ľudí z týchto profesií, ktorým to jednoducho bude stáť za to. Ponesú ale s tým spojené riziko. Riziko pre dnešok, riziko pre budúcnosť. A ja v tejto súvislosti budem stále hovoriť aj o riziku pre budúcnosť, pretože týmto zákonom nastavujeme systém, a tak ako som hovorila aj v mojom úvodnom slove, ktorý je vo veľkej miere závislý od toho, ako sa nám bude dariť aj v rámci medzinárodného spoločenstva a v rámci Európskej únie zvyšovať transparentnosť a posilňovať sieť inštitúcií, ktoré si vymieňajú informácie o týchto firmách.
Za chvíľu tu budete mať novelu zákona, ktorým sa bude transponovať smernica o boji proti praniu špinavých peňazí, na základe ktorej budú musieť všetci podnikatelia do obchodného registra zapísať svojho konečného užívateľa výhod. To je smernica, musíme. Bude to neverejná informácia, lebo tak vraví smernica.
Už tu máme jeden ďalší referenčný register, ale pozor, my prepájame obchodné registre v rámci celej Európskej únie a tento údaj bude musieť byť v obchodnom registri v rámci všetkých krajín Európskej únie. Čiže budeme tu mať ďalších 26 referenčných registrov, z ktorých môžme porovnávať údaje. A teraz nehovorím ešte o trestnoprávnej rovine a výmene informácií. Čiže už to trošku sťažujeme všetkým, lebo minimálne si musia dať pozor, že čo kde zapíšu a nepomýliť sa. Tým reagujem na to, čo hovoril Miro Beblavý. V behu je už teraz novela tejto smernice, že tieto údaje sa budú mať zverejňovať. Budú musieť zverejňovať. Vo všetkých vzťahoch. Čiže zase sa tu nám sprístupní ďalšia masa údajov a zároveň súčasťou týchto mechanizmov, ktoré sa pripravujú, či už medzi ministrami spravodlivosti, alebo ministrami financií, je zlepšovanie toku výmeny informácií o týchto firmách. To znamená, ako sa nám bude zlepšovať prístup k informáciám, tým sa bude zužovať priestor pre klamanie, ak to mám zjednodušene povedať, zlepšovať možnosti verifikácie aj predbežnej, ale zároveň zlepšovať možnosti následnej kontroly.
Ja sa rada pozriem ešte raz na tú časť právnej úpravy, ktorá upravuje súčinnosť obchodného súdu, respektíve súdu, Okresného súdu v Žiline, ktorému toto dávame do pôsobnosti, rada sa ešte raz pozriem na tú právnu úpravu súčinnosti s inými inštitúciami. Hlavne musíme zase pracovať aj s týmito európskymi právnymi normami a potrebujeme prekonávať bariéry, aj bariéry ochrany informácii v tomto prípade, pretože narážame na bariéry, kedy zber údajov môže byť použitý na ten účel, za ktorým sa zbiera. Čiže máme tu ešte bariéry, ktoré nie sú prekonateľné len z našej moci. A ja som presvedčená o tom, že tým, že nastavujeme latku naozaj vyššie, tak môžme byť v tejto oblasti výraznými priekopníkmi. Pretože som hovorila, že sa budú koneční užívatelia výhod podľa európskej legislatívy zapisovať do obchodných registrov na základe vyhlásenia. Lebo aj v tej Británii to robia len na základe vyhlásenia toho daného subjektu bez nejakej možnosti kontroly, bez nejakej možnosti sankcie. My pre vzťahy so štátom chceme ale viac. To znamená, daj si tú námahu. Advokát, banka, daj si tú námahu. Zdokladuj! Nes za to zodpovednosť! A ja som presvedčená, že naše prostredie to zlepší a že tá miera transparentnosti sa výrazne zvýši.
Kapacita. Kapacita bude tam, kde si ju trúfame vybudovať. Netrúfam si vybudovať vyšetrovaciu kapacitu, trúfam si vybudovať zázemie na Okresnom súde Žilina tak, aby pri dobrej súčinnosti s inými inštitúciami mohol plne plniť funkciu, ktorá sa od neho očakáva podľa tohto zákona a v prípade preukázania pochybností, respektíve preukázania porušenia tohto zákona aj udeľovať sankcie. Bude musieť spolupracovať s inými inštitúciami, bude vo veľkej miere odkázaný na spoluprácu s týmito inštitúciami. To, ako ju nastavíme, máme v rukách a pokiaľ sa nám podarí následne postupne ako keby prelamovať tie bariéry aj používania údajov, ktorými disponujú iné inštitúcie aj pre účely tohto zákona, čo je aj otázka právnej úpravy, nielen otázka vnútroštátnej úpravy, ja som presvedčená o tom, že táto právna úprava ako celok môže byť, môže byť účinným nástrojom na zvýšenie transparentnosti v rámci vzťahu medzi verejným a súkromným sektorom.
Opakujem a poviem to ešte raz. Úspešní budeme v takej miere, ako dokážeme, samozrejme, napĺňať tento zákon, to znamená i moja zodpovednosť, ako dokážeme toto pracovisko pri Okresnom súde v Žiline vybudovať, to na jednej strane, ale na druhej strane úspešní budeme do tej miery, ako sa nám v rámci medzinárodných vzťahov podarí nastavovať transparentnosť a nastavovať výmenu informácií.
Ďakujem pekne.