Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, kým sa dostanem k meritu veci, tak k tej technike predkladania pozmeňujúcich návrhov. Samozrejme, že súhlasím, že je dobré veci prediskutovať predtým, ale to minimum, čo by sme mohli zabezpečiť pre to, aby bol dostatočný priestor pre posúdenie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, ktoré zazneli nie na výboroch, ale v pléne, je, že budeme rešpektovať nielen literu zákona o rokovacom poriadku, ale aj jeho ducha a zmysel. Ten hovorí, že ak boli predložené v druhom čítaní v pléne pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, hlasovať o nich možno najskôr 48 hodín po ich predložení v pléne, ak Národná rada na návrh výboru alebo spravodajcu nerozhodne o tom, že pristúpi k hlasovaniu o nich ihneď.
Čiže myslím, že spoločný pán predsedajúci či pán spravodajca nie je zaviazaný, aby sa hlasovalo hneď o pozmeňujúcich návrhoch. Takže pokiaľ tam vzniknú nejaké nejasnosti a trebárs pán podpredseda vlády nebude schopný zareagovať a povedať hneď jednoznačne, že súhlasí alebo nesúhlasí s predloženými pozmeňujúcimi návrhmi, čo je samozrejme, že dôležité pre poslancov vládnej koalície, tak je tam priestor, minimálne tých 48 hodín, počas ktorých by sa tie pozmeňujúce a doplňujúce návrhy mali posúdiť. Mohla by sa k nim vyjadriť aj verejnosť. Čiže opätovne apelujem na to, aby sme postupovali týmto spôsobom, a teda najmä, pokiaľ nejde o úplne triviálne návrhy alebo také návrhy, s ktorými je potrebné sa oboznámiť po istú dobu, aby sme, aby sme rešpektovali, že pravidlo je, že sa hlasuje až najmenej 48 hodín po predložení tých návrhov a výnimka je, že sa hlasuje ihneď.
Dve veci, ku ktorým by som sa chcel vyjadriť a ktoré sa týkajú priamo predloženého návrhu zákona, sú jednak tie už tu spomínané občianske združenia a riešenie vo vzťahu k občianskym združeniam, kde nastáva posun oproti tomu, čo sme dostali do prvého čítania, a teda spoločná správa reflektuje tie pripomienky, ktoré zazneli počas prerokovania zákona. A druhá vec je, tie posuny, ku ktorým má prísť a celková pripravenosť toho procesu spustenia, ktorá s tým súvisí. Vo vzťahu k tým občianskym združeniam a vôbec k mimovládnym neziskovým organizáciám by som rád poukázal na to, že keď sa táto vec komunikovala v minulosti, tak sa skoro výhradne hovorilo o firmách, o tom, že firmy budú mať nejakú povinnosť, o tom, že firmám sa zriadia schránky, čo bolo trošku zavádzajúce, pretože, pretože táto povinnosť sa stanovovala, tá povinnosť komunikovať elektronicky a aktivovať si elektronickú schránku bola stanovená nielen pre podnikateľské subjekty, právnické osoby, podnikateľské subjekty, ale aj pre právnické osoby, ktoré nemajú charakter podnikateľských subjektov, a teda sú to mimovládne neziskové organizácie, občianske združenia, odborové organizácie, nadácie, neinvestičné fondy, neziskové organizácie zriadené za účelom realizácie verejnoprospešných činností a podobne.
Keď bola táto téma otvorená v lete, už potom, čo parlament schválil návrh zákona v prvom čítaní, tak došlo k posunu a k posunu došlo z praktického hľadiska, pretože štát v tejto chvíli nedisponuje informáciou o štatutárnych orgánoch mnohých občianskych združení a občianske združenia sú najpočetnejšou formou neziskových organizácií. A tak sa do zákona má dostať spoločnou správou ustanovenie, ktoré vyjme z povinnosti aktivovať si elektronickú schránku a povinne elektronicky komunikovať, občianske združenia, respektíve tie typy právnických osôb, pri ktorých štát vo svojich registroch nedisponuje informáciami o tom, kto sú ich štatutárne orgány. Ja vítam túto zmenu a považujem to za dôležité a praktické.
Na druhej strane by som rád položil otázku, že či je to dostatočné, pretože medzi podnikateľskými subjektmi a občianskymi združeniami, ak už nechceme hovoriť o všetkých mimovládnych organizáciách, existujú podľa môjho názoru dosť významné rozdiely. Občianske združenia sú realizáciou ústavou garantovaného práva združovať sa. Podnikateľské subjekty sú zase realizáciou tiež v ústave zakotveného práva podnikať. Avšak v prípade združovacie práva hovorí ústava o tom, že toto právo možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnuté pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Vo vzťahu k výkonu práva podnikať hovorí ústava o tom, že sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto práva, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Čiže aj z hľadiska nejakej ústavnej úpravy stanovenie povinnosti komunikovať elektronicky s orgánmi verejnej správy vo vzťahu k podnikateľským subjektom má nepochybne jasnú oporu v zákone. Toto právo možno realizovať len v medziach zákonov, ktoré jeho výkon upravujú.
Nie som si istý, či rovnakú oporu v ústave má stanovenie tejto povinnosti vo vzťahu k občianskym združeniam a teda právo, zásah do práva a do slobody, slobody združovania, lebo podľa môjho názoru na to neexistujú ústavou stanovené dôvody. Som presvedčený, že nemožno obmedziť právo združovať sa len na tie fyzické osoby, ktoré sú schopné komunikovať s verejnou správou elektronickou formou. Keby sme podobným spôsobom chceli zasiahnuť napríklad do práva nie združovať sa, ale zhromažďovať a stanovili by sme, že oznámiť zhromaždenie je možné iba elektronicky, tak by sme tým zasiahli do práva zhromažďovať sa a som presvedčený, že by to bolo v rozpore s ústavou, lebo nemôžeme obmedziť zhromažďovacie právo iba na tie osoby, ktoré sú schopné komunikovať elektronicky a asi by to nikoho ani nenapadlo, že nie je možné priniesť papier, alebo prísť oznámiť na obecný úrad, že chcem o sedem dní uskutočniť zhromaždenie.
A zdá sa mi, že niečo podobné je to aj vo vzťahu k občianskym združeniam, ktorých je veľké množstvo a ktoré zväčša nie sú profesionálne organizácie s aparátom, platenými zamestnancami. Častokrát je to naozaj združenie niekoľkých občanov, ktoré chcú, ktoré chce riešiť nejaký ich konkrétny problém, alebo ich združuje preto, že chcú robiť takú alebo onakú činnosť. Nie sú to, nie sú to inštitúcie alebo právnické osoby, ktoré by potrebovali v podstate komunikovať so štátom, ale pokiaľ štát im stanovuje nejaké povinnosti, tak ak budú mať niekedy v budúcnosti, keď už štát bude disponovať, disponovať informáciou o tom, že kto sú ich štatutárne, štatutárne orgány, tak budú tú povinnosť mať.
Lenže dnes sú občianske združenia zadefinované veľmi, veľmi navoľno, štát ani nedisponuje informáciou o mnohých štatutárnych orgánoch. Tie iné formy neziskových organizácií sú definované trochu prísnejšie, štát má oveľa viac informácií, nadácie, investičné fondy majú oveľa viac povinností voči štátu, čo mu musia kedy hlásiť, ale občianske združenia sú v podstate tým najčistejším výrazom združovacieho práva, a teda ak mám použiť nejakú analógiu zo sveta podnikateľských subjektov, tak oni sú niečo také ako živnostníci. Líšia sa len tým, že živnostníci sú fyzické osoby a občianske združenia sú právnické osoby, ale voči tým obchodným spoločnostiam a družstvám sú oveľa jednoduchšou formou a keď nestanovujeme fyzickým osobám, živnostníkom právo alebo teda povinnosť komunikovať elektronicky - a tam to nechávame na dobrovoľné rozhodnutie - tak si myslím, že podobným spôsobom by sme mali, by sme mali nechať na dobrovoľné rozhodnutie občianskych združení, či budú, či si aktivujú tú elektronickú schránku a budú tým pádom už povinne komunikovať s verejnou správou iba elektronicky.
Nedávam to ako pozmeňujúci návrh k tejto novele. V tejto chvíli, myslím, že to stačí ošetriť tým spôsobom, ako je to navrhnuté v spoločnej správe. Ale smerom do budúcnosti, keďže predpokladám, že tento zákon sa ešte otvárať bude, dávam na zváženie, že či voči občianskym združeniam nepostupovať skôr spôsobom, ako k nim pristupuje, ako tento zákon pristupuje k živnostníkom.
Druhá témou, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je pripravenosť celého procesu a tie posuny, ktoré tam boli navrhnuté, pôvodne boli navrhnuté od 1. augusta, keďže sa počítalo s tým, že zákon bude prijatý už od 1. júla, toto ustanovenie vo vzťahu k povinnosti aktivovať elektronickú schránku právnických osôb z návrhu zákona má vypadnúť. Opäť je to upravené v spoločnej správe a ošetrí sa to, alebo ošetrilo sa to už v tejto chvíli len usmernením zo strany úradu, ktorý hovorí o tom, že 1. augustom sa proces aktivácie iba začne a ukončí sa tým, keď sa príslušný štatutár alebo príslušná právnická osoba si aktivuje reálne tú schránku, alebo teda najneskôr prvým januárom. Čiže či je to, to prvé riešenie by ústavne asi nebolo celkom možné, toto riešenie sa mne zdá tiež otázne z hľadiska právneho, ale teda nepochybne je dobré z hľadiska toho, aký bude mať dopad na občanov a teda najmä na tie právnické osoby, ktorých sa, ktorých sa tá povinnosť dotýka.
Zákon bol schválený, zákon o e-Governmente bol schválený 4. septembra 2013, nadobudol účinnosť 1. novembra 2013, stanovilo sa tam prechodné obdobie a aj to prechodné obdobie vo vzťahu k tejto povinnosti sa už posúvalo. A rovnako sa teraz má posúvať aj vo vzťahu k právnickým osobám aj z hľadiska využívania ústredného portálu, aj z hľadiska, aj z hľadiska prepojenosti tých formulárov elektronických a tam ten posun má byť ešte väčší, až do januára 2018 alebo teda uvažuje sa tu o nejakej ďalšej výnimke až do roku 2020. A to, že sa to posúva, je dôsledkom toho, že celý ten proces nie je pripravený a možno, možno to je aj vysvedčením toho, že sa na to išlo z nesprávneho konca, že sa najprv stanovila nejaká povinnosť, dala sa, dalo sa prechodné obdobie, dokedy aj právnické osoby, aj štátne a iné verejné inštitúcie sú povinné nabehnúť na elektronickú komunikáciu a potom, keď to nestíhame, tak to posúvame.
Som presvedčený, že oveľa efektívnejším, lepším spôsobom by bolo rozbehnúť systém služieb, ktoré verejné orgány poskytujú či už právnickým osobám alebo fyzickým osobám, spraviť ten systém funkčným tak, aby sa občanom, firmám, mimovládnym organizáciám oplatilo komunikovať elektronicky, aby to bolo pre nich výhodné, pretože ten, kto je schopný komunikovať elektronicky, pokiaľ má vytvorené podmienky na pohodlnú elektronickú komunikáciu s úradmi, tak sa tomu určite nebude brániť a určite to uprednostní pred papierovou komunikáciou, lebo je to preňho jednoduchšie, aj lacnejšie, aj rýchlejšie.
Len, žiaľ, my sme nenabehli na tento proces, išli sme na to naopak, najprv sme stanovili povinnosť. Ak sme mali stanovovať povinnosť, tak sme mali stanoviť podľa môjho hlbokého presvedčenia tú povinnosť vo fáze, keď už systém bude fungovať a keď už množstvo subjektov bude mať, bude ho využívať dobrovoľne. S tým sa už asi nedá, nedá v tejto chvíli, v tejto chvíli nič robiť. Ja teda, keďže do teraz neprebehla žiadna dostatočná informačná kampaň, čo je tiež jeden z dôvodov, prečo si právnické osoby neaktivovali elektronické, elektronické schránky a nie sú v tejto chvíli pripravené začať, začať komunikovať elektronicky. Držím palce úradu, aby sa mu do konca roka podarilo zrealizovať dostatočnú informačnú kampaň, aby sa všetci, ktorých sa tá povinnosť týka, do 31. decembra o tom dozvedeli a aby sme nestáli zasa niekedy v polovici decembra pred situáciou, že len veľmi malý zlomok z tých právnických osôb, ktoré majú povinnosť aktivovať si elektronickú schránku, si ju už aj aktivovali a nemuseli vymýšľať zase nejaké náhradné riešenia, že či to znova posunieme alebo či iba budeme akceptovať, ak si tú povinnosť nebudú plniť. Ale vzhľadom na to, čo sa dialo doteraz, mám o tom isté pochybnosti a teda budem rád, keď sa tie pochybnosti nenaplnia.
Ďakujem.
