9. schôdza

Ďakujem, ja by som tiež v prvom rade chcela poďakovať pánovi Mihálovi, že sa naozaj k tejto chybe prihlásil, lebo zdá sa mi to veľmi čestné a férové, a sme ľudia a proste chyby sa robia, takže ja myslím, že chyby by sa mali dať aj odstraňovať.
Spomínali ste, že výsledkom toho je, že títo ľudia nemajú napr. nemocenské poistenie alebo poistenie v nezamestnanosti, ale ja chcem len doplniť, že výsledkom je aj to, že napr. my nemáme osobných asistentov kvôli tomu, pretože tí ľudia za takýchto podmienok do takejto práce nejdú. Samozrejme, nikto z vás by, vie si to každý skalkulovať, že, že je to nevýhodné, a tým pádom osobní asistenti majú tú možnosť, že sa rozhodnú nakoniec pre inú prácu, hoci by ich to veľmi bavilo. Pri opatrovateľoch je to úplne niečo iné, pretože opatrovatelia na výber väčšinou nemajú.
A takisto, takisto chcem poďakovať kolegovi, pretože áno, aj ja si myslím, že my by sme mali navrhovať zákony tak, aby, aby sme zodpovednosť prenášali aj na každého jedného človeka, aby každý jeden mohol o sebe rozhodovať a aby tie zákony neboli nastavené tak, že vlastne musia sa prispôsobiť danej situácii.
Ďakujem.

Ešte predtým, čo by som otváral možnosť sa ústne prihlásiť do rozpravy, pán poslanec Lipšic, procedurálny.

Pán predsedajúci, ja mám, ja mám procedurálny návrh, keby sme mohli o 16.00 hod. hlasovať, a zdôvodňujem to nasledovne.
Pán predseda vysvetlil, že nebudeme hlasovať o 17.00 hod., lebo je samit, ale v princípe samit je v piatok. To ste sa dohodli, že nebudeme hlasovať kvôli tomu, aby proste ten víkend bol dlhší ako štvordňový, a ja si myslím, že aj to znižuje dôveryhodnosť parlamentu. Myslím, že z najväčšieho klubu, 45-členného, sú tu štyria poslanci. Však tých kvitujem, že tu sú, ale dôvod bol, aby všetci mohli ísť vlastne domov, aby bol vlastne rozchod, a samit je až v piatok. Proste ak chceme hovoriť o dôveryhodnosti parlamentu, ľudia majú pocit, že nič nerobíme, poslanci. Tým sme to len akože zdupľovali, naozaj. A ešte na základe klamlivej zámienky, lebo tomu nikto neverí, dneska je 14. a summit je 16.
Takže by som vás poprosil, keby sme sa mohli vrátiť do sály a hlasovať o 16.00 hod.

Pán poslanec, viete, že bolo prijaté uznesenie. A dokonca sme hlasovali o tom, že dnes sa nehlasuje. Takže nemôžem dať hlasovať. To uznesenie je platné.
Otváram možnosť sa ústne prihlásiť do rozpravy. Pani poslankyňa Gaborčáková, Jurinová. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.
Pani poslankyňa Gaborčáková, nech sa páči, máte slovo.

Takže dobrý deň. Ďakujem za slovo. Ja chcem vystúpiť trošku s takým iným pohľadom k tomuto zákonu. Veľa bolo povedané k poisteniu, ja skôr prepájam problematiku opatrovateľov, ktorí sa starajú o svojho člena rodiny dlhodobo, čiže ide o dlhodobú starostlivosť o týchto ľudí a možno ukázať taký iný pohľad na veci tohto zákona, ktorý predkladáme.
Zámerom predkladaného zákona je zrušiť časové obmedzenie povinného dôchodkového poistenia, ktoré štát platí za opatrovateľov a osobných asistentov. Časové obmedzenie bolo zavedené právnou úpravou v roku 2006. Od tohto obdobia platí štát dôchodkové poistenie 12 rokov opatrovateľovi alebo osobnému asistentovi, ktorý vykonáva asistenciu aspoň 140 hodín mesačne. To znamená, po tejto dobe musia uhrádzať dôchodkové poistenie samostatne formou dobrovoľného dôchodkového poistenia, ktoré je z minimálneho vymeriavacieho základu 77,22. To znamená, ak, ako hovoril kolega, keď sa ukončí tých 12 rokov, oni si musia pripraviť ďalšie peniaze k tomu, aby vlastne neskôr dostali slušný dôchodok. Ja som sa pozerala na to, ale skupina opatrovateľov, ktorí sú v produktívnom veku a poberali za rok 2015 priemerný príspevok za opatrovanie, ten priemerný príspevok za opatrovanie bol 172,52 u tých, ktorí sú produktívni, lebo je ešte skupina opatrovateľov, ktorí sa starajú o člena domácnosti, ale popritom berú aj nejakú dôchodkovú dávku. Ale títo ľudia, ktorí sú v produktívnom veku, rozhodnú sa, že teda vzdajú sa pracovnej činnosti, nebudú mať zo zárobkovej činnosti iný príjem a rozhodnú sa obetovať v prospech toho člena domácnosti, majú 172,52. Ak si majú uhradiť dôchodkové poistenie 77,22, tak vlastne nejaká stovka na mesiac im má vykryť náklady.
Realita je taká, že spravidla mama alebo otec, ktorí opatrujú napríklad zdravotne ťažko postihnuté dieťa bez toho, aby boli poistencami štátu, nemajú šancu na slušný dôchodok. Opatrovanie člena domácnosti, ktorý má ťažké zdravotné postihnutie, sa filozofiou štátu radí do povinnosti rodín, v čom ja súhlasím. Problém však vidím v tom, že sa im nepremieta do dôchodkového zabezpečenia. Napríklad matke, ktorá celý život opatruje svojho mentálne postihnutého syna, bola vypočítaná dôchodková dávka vo výške 293 euro. Keďže opatrovatelia, ktorí vykonávajú celodennú opateru, nemajú príjem zo zárobkovej činnosti, ich dôchodky ostávajú malé a mnohokrát na hranici chudoby. Pritom vykonávajú charakter činností, ktorý spadá do kategórie odborných činností v sociálnych službách definovaných ako odborná činnosť, ona je nazvaná pomoc pri odkázanosti na inú fyzickú osobu. To znamená, vykonávajú také úkony, ktoré v rámci sociálnych služieb sú odbornou činnosťou, a ide napríklad o úkony stravovania. Tam len uvediem umiestnenie jedla na tanier, nalievanie tekutiny do pohára a podobne. Ďalším úkonom je napríklad, vyprázdňovanie močového mechúra, presun na toaletu, z toalety, zaujatie vhodnej polohy na toalete. Alebo úkon vyprázdňovania hrubého čreva, permanentná kontrola a pomoc vrátane masáže pri vyprázdňovaní hrubého čreva. Alebo osobná hygiena, umývanie rúk, nôh, výmena hygienických vložiek, čistenie dolných ciest, to znamená zriedenie a vykašliavanie hlienu. Alebo je to celková kúpeľ, obliekanie, vyzliekanie, pohyb po schodoch, pohyb po rovine, orientácia v prostredí, dodržiavanie liečebného režimu, potreba dohľadu. Všetky tieto úkony tí rodičia vykonávajú v domácom prostredí.
V rámci zákona o sociálnych služieb ich definujeme ako odbornú činnosť a v rámci toho, že ten človek sa naozaj odhodlá stratiť príjem, doslova stratiť príjem zo zárobkovej činnosti, lebo sa obetuje, lebo naozaj filozofiou štátu, je to moje dieťa alebo je to môj člen domácnosti a ostane s ním doma, neberieme do úvahy, že vykonávajú tieto činnosti, hej, lebo v podstate dostanú ten príspevok tak nízky, ako keby to bola len nejaká, nejaký príspevok alebo ja by..., je to príspevok terminologicky, ale ja som povedala, že jak keby len im dáme dávku, že niečo vypomáhajú, ale v inom druhu činnosti, napríklad v sociálnych službách, je to odborná činnosť, za ktorú uhrádzame. A je to oveľa drahšie, ak je ten človek v zariadení sociálnych služieb, ako keby mal ostať doma.
A v konečnom dôsledku naozaj tí ľudia sa nám dostávajú potom opätovne do systému, my im síce nezaplatíme ten príspevok za opatrovanie, ale opätovne sa nám dostávajú do systému tým, že majú malé dôchodky a musíme im priplatiť buď do minimálneho dôchodku, keď má aj odpracovaných tých 30 rokov, alebo vlastne sú zase na nejakej dávke. Potom sa dávajú do balíka s ľuďmi, ktorí možno počas svojho života nepracovali. Vykonávajú úkony, ktoré sú definované v rámci sociálnych služieb ako odborné činnosti, ale nepremieta sa to, lebo v podstate v systéme vyzerajú, ako keby boli poberači nejakých príspevkov a dávok.
Čiže to je taký môj pohľad na, na tie veci, a ktoré som si dovolila vlastne poukázať práve na tejto pôde, aby sme naozaj videli súvislosti vo veciach, ktoré predkladáme, a naozaj nie je to politický boj, ale je to o tom, že naozaj raz sa nám tí rodičia predsa len dostanú zase do systému, a nie preto, že by nevykonávali tie činnosti, ale preto, že sme ich zadefinovali ako ľudí, ktorí dostávajú určitý príspevok.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. V rozprave pokračuje pani poslankyňa Jurinová.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, tak dovoľte aj mne pár slov k návrhu zákona.
Myslím, že veľmi odborným spôsobom sme tu mali vysvetlený dôvod, hlavný dôvod, prečo s takouto novelou prichádzame. Len v skratke zopakujem.
Myslím si, že úlohou štátu je pomáhať skupinám, ohrozeným skupinám obyvateľov. A myslím si, že zdravotne postihnutí ľudia, ľudia, ktorí sú na tom fyzicky horšie ako my zdraví, ktorí nepotrebujeme pomoc, či už osobných asistentov, alebo opatrovateľov, tak toto sú naozaj špecifické skupiny, ktorým by sme, ku ktorým by sme mali aj zvlášť pristupovať.
Pán kolega Mihál úplne odborným spôsobom nám profesionálne vysvetlil, dokonca si vylial aj na seba maslo a vysvetlil, prečo sa uberalo spôsobom, akým uberá počas jeho ministerstva, ako to dokonala vlastne ďalšia vláda, ale tak teraz naozaj prišiel čas, aby sme možno niečo pozitívne urobili pre túto skupinu ľudí, a teším sa, tak ako spomenul, že v najbližšej novele zákona o sociálnom poistení alebo kompenzáciách, o kompenzáciách bude 12-ročná lehota, počas ktorej doteraz majú poberatelia opatrovateľského príspevku asistentov, osobných asistentov dôchodkové poistenie od štátu. Myslím si, že to bolo veľmi nešťastné riešenie.
Aj tak, keby sme zobrali ako, ako je postavená filozofia zákona o kompenzáciách, možnože dá sa chápať úmysel zákonodarcov z minulosti, že chceli, aby ľudia, ktorí sa starajú o svojich príbuzných, blízkych príbuzných, aby sa nesnažili zotrvať v domácnosti, ale aby sa aktivizovali, aby si našli prácu a zanechali svojich príbuzných niekomu inému. Tento úmysel by sa dal možno alebo dal by sa obhájiť, hej, ako forma socializácie príbuzných, budiž. Ale naozaj niekto si jak keby nechcel zobrať pohľad z druhej strany, kde je jednoznačne preukázané mnohými odborníkmi, že práve starostlivosť v domácom prostredí a blízkych, s ktorými má väzby, ktorých pozná, ktorí vzájomne poznajú svoje potreby, asi to je najlepšie pre opatrovaného. Samozrejme, neberieme do úvahy teraz výnimky, ktoré spravidla potvrdzujú tieto slová.
Takže už bolo jasne povedané, že tento návrh novely má také dve časti. V prvej časti alebo v jednej časti sa snažíme odstrániť podľa mňa veľmi diskriminujúce obmedzenie 12-ročného ustanovenia, že štát je platiteľom starobného poistenia pre opatrovateľov a osobných asistentov. A druhý balík, ktorý je možnože trošku zložitejší, ale nie tak zložitý, aby sme to nemohli pochopiť aj tí, ktorí nie sme v tejto téme odborníci, je tiež diskriminačné ustanovenie, ktoré na jednej strane teda ponúka osobným asistentom, ktorí vlastne už formou nejakého pracovného, pracovného zväzku vykonávajú túto činnosť, aby si mohli doplácať v prípade, ak by ochoreli, prípadne ak by sa stali nezamestnanými.
V prípade opatrovateľov je ten problém trošku širší a poviem možnože najskôr takú, také niečo, že čo by bolo úžasné, keby sa spoločnosť posunula v tomto smere práve do bodu, že by sa z tohto opatrovateľského príspevku stalo tiež, stala tiež nejaká forma, aby to nebol proste, rovno poviem, aby to nebol štátny príspevok, ale aby to bolo forma zamestnania. Neviem, akým spôsobom by sa to dalo vyriešiť, ale skrátka podľa mňa je správne, keďže naozaj ide o 24-hodinovú starostlivosť, vieme, že nemáme celkom ošetrených ani pestúnske rodiny, ani profesionálnych rodičov v tej, v tejto oblasti. Takže možnože sa nájde taký spôsob, ktorý ochráni aj takéto, takéto nuansy systému.
Takže dôležité je, aby, aby sme k tomuto vzťahu opatrovateľ a štát pristupovali ako k pracovnému zväzku a na tých ľudí potom v budúcnosti, keď skončia opatrovanie, nazerali naozaj ako na tých, ktorí majú veľmi podobné možnosti ako ľudia, ktorí boli normálnym spôsobom zamestnaní.
Dnes, keďže vieme, že systém je nastavený, ako je nastavený, pristupujeme k tomu, že chceme pre nich, aby mali možnosť rozdeliť si balík dobrovoľného poistenia podľa ich možností. Viete, že ani opatrovateľský príspevok, ten vôbec nie, ale ani príspevok na osobnú asistenciu, aj keď je trošku alebo môže byť vyšší, sú to stále veľmi nízke sumy na to, aby si boli schopní títo ľudia doplácať komplet balík poistenia.
Z druhej strany, načo by si mal niekto doplácať opäť dôchodkové a starobné poistenie, keď už raz toto starobné poistenie zaňho zaplatil štát. To by bol, to je, chápete, pochopíte, že scestné. Preto má aj naším zámerom je hlavne, aby títo opatrovatelia a osobní asistenti mali možnosť dopoistiť si, dopoistiť si nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. To je hlavný princíp nášho zákona s tým, že, opäť upozorním, že prvá polovička zákona je už akoby posvätená aj ministerstvom, ktoré má záujem túto vec aj riešiť. Druhá polovička je podľa mňa veľmi dôležitá, dôležitá, aby sa ňou začal opäť štát zaoberať, aby sme teraz, ako sa častokrát stáva, že, verím, že toto si len nevšimli na ministerstve ministerskí úradníci, že chceme ochrániť systém pred zneužívaním, ale na druhej strane tým, ktorí ten systém práve potrebujú používať, tak im vlastne robíme opatrenie diskriminačným.
Takže v závere dovoľte, len aby som vás poprosila, aby sme odstránili tieto dve veci zo zákona o sociálnom poistení, ktoré, verím, že uznáte, že sú naozaj pre skupinu opatrovateľov a pre osobných asistentov diskriminačné práve vzhľadom na ich nízke príspevky od štátu.
Ďakujem pekne.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. O slovo požiadal pán spravodajca.
Pán poslanec Mihál, nech sa páči.

Ďakujem. Ja som najprv chcel reagovať faktickou poznámkou, ale vychádza mi to tak, že to bude dlhšie ako na dve minúty, čiže využívam svoje kompetencie ako spravodajca a chcel by som ešte túto tému, neviem, prečo sme na to pozabudli, ale rozšíriť ešte o jednu ďalšiu skupinu osôb, ktorých sa týka a netýka tá možnosť dobrovoľného nemocenského poistenia sólovo, o ktorej tu vlastne nebola reč, a strašne dôležité, to sú matky, ktoré sa starajú o dieťa vo veku do šesť rokov.
Čiže pozor, opatrovatelia možno desaťročného-dvanásťročného svojho dieťaťa, ktoré má ťažké zdravotné problémy, alebo opatrovateľ, opatrujem svoju mamu, ktorá má ťažké zdravotné problémy, poberám opatrovateľský príspevok, to tu zaznelo. Osobní asistenti, tí, ktorí sa starajú, pomáhajú invalidným, invalidným osobám, ŤZP osobám mimo svojich blízkych, mimo svojej rodiny, to tu zaznelo.
Ale my tu máme ešte tretiu skupinu osôb, o ktorej sme akosi pozabudli všetci rečníci niečo povedať, a to sú vlastne matky, ktoré sa starajú o dieťa vo veku do šesť rokov, čiže do 5,99 roka, matematickejšie povedané možno. Za nich tiež teda platí dôchodkové poistenie štát. Pokiaľ sú to také matky, napr. študentky, ktoré nemajú zamestnanie, z ktorej, kde sú teda na rodičovskej dovolenke, alebo živnostníčky, ktoré podnikajú a to podnikanie prerušili z dôvodu, že sa im narodilo dieťa, pokiaľ sú to teda matky, ktoré inak nemajú v tom akomsi svojom backgrounde nejaký potenciálny príjem, a takých je veľmi veľa, takých sú desaťtisíce, tak zase sme v situácii, kedy síce za nich platí štát zdravotné a dôchodkové poistenie, čo je v poriadku, čo je dobré, ale oni nemajú nemocenské poistenie, nemajú poistenie v nezamestnanosti.
No a teraz si predstavte, že matka, ktorá má trojročné povedzme dieťa, teda je takto poistená ako poistenkyňa štátu, ale nemá zamestnanie, otehotnie a narodí sa jej druhé dieťa. No ona tým pádom, pokiaľ by si neplatila dobrovoľné poistenie, nemá nárok pri tom druhom dieťati na materskú. Jednoducho nemá. Má nárok len na 200-eurový rodičovský príspevok. Ak by si táto matka chcela zabezpečiť materskú, môže. Môže sa prihlásiť na dobrovoľné poistenie a to sme tu už niekoľkokrát opakovali, ale musí sa prihlásiť aj na dobrovoľné dôchodkové, ktoré jej ale platí štát. Tak načo, hej? Čiže, čiže znova v prípade reťazových pôrodov matiek, ktoré sú doma pri malom dieťati, otehotnejú, ale nemajú zamestnanie, napríklad študentka alebo matka, ktorá skrátka má problémy si zamestnanie nájsť, tak nezískajú tým pádom v reálnom živote materskú pri druhom dieťati.
A tento návrh je práve o tom, aby aj takéto osoby, takéto matky si mohli uzatvoriť len dobrovoľné nemocenské poistenie, ktoré teda sa dá finančne utiahnuť, je to možno 20 eur podľa toho, aký si základ stanoví, okolo 20 eur mesačne, a tým pádom si tá matka, ak tak bude sama chcieť, dobrovoľne pripraví podmienky na to, aby pri ďalšom dieťati mala materskú. Čiže nezabudnime, že je tu tretia, možno dokonca najväčšia skupina osôb, ktorých sa tento návrh pozitívne týka.
A ešte jedna poznámka na záver. My taký mini precedens, zákon o sociálnom poistení je strašne komplikovaný, ako to je asi každému jasné, a nechcem teraz tu robiť veľkú prednášku, ale jedna ešte, jedna ešte vec, o ktorej, samozrejme, to je jasné, málokto vie. Ono existuje porovnateľný princíp dnes v zákone o sociálnom poistení, že si niekto môže zvoliť len a len dobrovoľné poistenie v nezamestnanosti. Týka sa povinne poistených SZČO. Povinne poistená SZČO, čiže živnostníci a tak ďalej si povinne platia nemocenské poistenie a povinne si platia dôchodkové poistenie. Poistenie v nezamestnanosti sa ich netýka, to hovorí zákon. Ale keď ten živnostník chce mať aj poistenie v nezamestnanosti, môže sa preň rozhodnúť vo forme dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti a zdôrazňujem teraz, len dobrovoľného poistenia v nezamestnanosti. Čiže on si v úvodzovkách nemusí kupovať celý ten veľký balík dobrovoľných poistení, logicky, pretože nemocenské poistenie a poistenie dôchodkové už má ako povinné, to si platí povinne zo zákona, tak keď teda chce, tak si môže priplatiť ešte dobrovoľne nemocenské, ale len dobrovoľné nemocenské, dobrovoľné v nezamestnanosti, pardon.
A presne vlastne o toto ide pri tomto návrhu, osoby, ktoré už sú dôchodkovo poistené, platí to za nich štát, nech sa môžu pripoistiť, ak sami chcú, len na dobrovoľné poistenie v nezamestnanosti alebo len na dobrovoľné poistenie nemocenskej. Je to úplne logické. Teraz som vám práve povedal, že v podstate porovnateľnú konštrukciu v zákone máme, čiže prosím vás, kolegyne, kolegovia, kde je prekážka v tom, aby sme takúto úpravu zákona urobili aj pre matky s malými deťmi, pre opatrovateľov a pre osobných asistentov. Ja žiadny problém nevidím. Tento zákon je kompetentne pripravený a poprosím vás ešte raz o jeho podporu.

Ďakujem. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce... (reakcia z pléna), pardon. Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická poznámka.
Nech sa páči, pani poslankyňa Jurinová.