9. schôdza

Ďakujem za slovo aj za vystúpenie, pán kolega Osuský. Čo chcem povedať k vášmu vystúpeniu?
Ak ste povedali, že peniaze, ktoré majú samosprávy ako originálny príjem, nie sú niečo, čo by bolo ich vlastné alebo čo by im spadlo z neba, alebo vykopali to v zemi, ale sú to peniaze nás všetkých, ja s vami súhlasím.
Ale peniaze na originálne kompetencie, ja by som to povedal tak, aby tomu rozumeli ľudia. Ak bude hovoriť Juraj Blanár, či dá 10 mil. alebo koľko na stredné školy, alebo dá 10 mil. do cestnej infraštruktúry, obe sú peniaze, ktoré, ktoré sú potrebné. Skúste sa prejsť po ceste v Turčianskej doline a tí ľudia vám povedia, že tie peniaze, ktoré dali do toho školstva, mohol lepšie využiť, lebo to je tankodróm. A tu, tu ste v tom rozhodovacom procese a ani jedny neboli zdefraudované. A nevykopali ich ani zo zeme, ale použil ich účelne. Len otázka toho, kto čo považuje za prospešnejšie. Čiže tu je ten jeden rozdiel.
Ak budeme hovoriť o tom, že ste povedali, že pri veciach, v tej poslednej tretine som hovoril, poďme sa rozprávať, áno, lebo myslím si, že na tieto veci, ktoré som dnes nadniesol, nie je úplne jednoznačný názor v pedagogickej verejnosti, stavovských organizácií. Viem, že rozmýšľanie odborov je úplne iné. A myslím si, že túto debatu potrebujeme viesť aj vo vládnej koalícii. Nehovoriac o tom, že je potrebné možno hľadať spoločenskú dohodu naprieč politickým spektrom.
To znamená, že to sú veci, ktoré nie sú úplne vyjasnené. Možno niektoré boli aj provokatívne, kontroverzné, ale je potrebné začať o nich rozprávať.

Ďakujem pekne, pán predseda. Áno, absolútne súhlasím s tým, že to nie sú témy, ktoré sa dajú rozhodnúť za päť dní, keď si sadnú dvaja ku káve a všetko je im jasné, jak hovoril Jiří Suchý: "Myšlenky mi v hlavě rotujou a náhle lup ho, je tu poznání. No tak holt moc jasný to zas není." Takže áno, ale mám tie tri a pol roka moc. To znamená, treba si to nepochybne rozharmonogramovať, a to, čo ste teraz nadniesli, hovoriť s tými, s tými aj s tými, aj s koalíciou, je v poriadku. My radi budeme počúvať a prípadne stratíme slovo v tej debate.
Ale aby sa o štyri roky po ďalších voľbách za nejakých okolností opäť nepovedalo, je treba o tom hovoriť. Lebo to je vždy, keď sa začne hovoriť, že treba veci riešiť systémovo, na to slovo som smrteľne alergický, a vy ste ho nepoužili, ale to je strašné zaklínadlo. Riešiť veci systémovo je ako riešiť veci v krematóriu. To je systémové riešenie, z ktorého už nikto nevstane. Toľko k tomu.
Ale ako hovorím, teším sa, budem pripravený aspoň počúvať, možno aj slovo povedať, keď dôjde na to, poďme o tom hovoriť.
Nemyslím si, pán župan Blanár, že by som niečo poprel. Ešte raz hovorím, tá politizácia v tom takom lexikálnom zmysle je to, že niekam vnášam politiku. To znamená, že to bude silne pravicová, vzdelávanie, že nepripustíme to, aby sa hovorili, a toto zarazíme a Kasardovu poviedku o poslednom pokušení Krista a zarazíme časopis. To nie. To je politizácia v pravom slova zmysle. U nás je to skoro vždy klientelizácia. To znamená, že ak máme svojich ľudí, ktorých sme rozmiestnili, a potom im zavolá Baštrnák, že nechce platiť 150-eurovú pokutu, tak to na tom nie je žiadna politika. Baštrnák, neviem, či chodí na voľby vôbec, ale nech chodí, kam chodí. To znamená, u nás je veľmi často nakoniec, keď prijdeme k poslednému... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán predseda výboru už tu nie je, ale budem reagovať naňho a pôjdem postupne bod od bodu, ako rozprával on.
Celá táto otázka má pre mňa dve hladiny alebo dva pohľady. Jeden z toho je právny, ale nemôžme ani v navrhovanej úprave, či už jednej, alebo druhej, ani súčasnému stavu nič po právnej stránke vyčítať, takže je to absolútne indiferentné.
Pre mňa je to však otázka spoločensky politická a z toho spoločensky politického hľadiska je pre mňa tá apolitickosť školstva absolútne kľúčová. Keď v súčasnej právnej úprave funguje to, že zriaďovateľ má ako keby konečné slovo, slovo veta a môže si tam doplniť svojho riaditeľa, veľmi to vo mne evokuje, že potom môže prenášať svoj vplyv, či už priamo, alebo nepriamo, ja budem hovoriť, pán Blanár, prepáčte, o vás, že, a teraz netvrdím, že zdvihnete telefón a zavoláte do školy, že keď budú najbližšie voľby, že musia všetci voliť, ale keď budú župné voľby a riaditeľ, ktorého si tam dosadíte vy, bude sa môcť rozhodnúť, že či urobí diskusiu s vami alebo diskusiu s Alianciou Fair-play, asi všetci vieme, ktorej diskusii dá prednosť. A to je tá apolitickosť, ktorú chceme presadiť v rámci týchto návrhov.
Pán Petrák hovoril o financovaní a hovoril, že zriaďovateľ školy financuje alebo dofinancováva ško..., dofinancováva školu, a preto by mal mať slovo pri výbere riaditeľa. Školy sa veľmi tešili, keď bola celá decentralizácia v 2002. a získavali majetky a všetko ostatné, a ja úplne chápem tejto argumentácii, že budovy sú, aké sú, musia sa opravovať, sú tam havarijné stavy, dofinancovávanie nepedagogických pracovníkov. Ale ja poviem jednu paralelu a možno sa budete jemne usmievať.
Ale aj justícia je financovaná z kapitoly ministerstva spravodlivosti a ministerka spravodlivosti nebude menovať sudcov a ich odsúhlasovať alebo nebude vetovať ich názory alebo ich rozhodnutia. A tiež sú financovaní z ich kapitoly. Takže tvrdiť, že keď niečo financujeme, takže môžeme o tom rozhodovať, pre mňa nie je správne. Možno sa vám to zdá, že to je veľmi, veľmi, nepoviem, že revolučné, ale veľmi evolučné, ale vo všetkých, vo všetkých, ale čo som si narýchlo pozrel, v dvoch okolitých štátoch, v Nemecku je nezávislosť a apolitickosť školského systému reálne v ústave v čl. 5gd, v Rakúsku, tu za rohom, to nie je v ústave, ale je to prijaté zákonom, ktorý musí mať ústavnú väčšinu. Tam je to základný zákon štátu. Takže prečo by sme nemohli tvrdiť, že okrem vlády, parlamentu, súdu hovorme o apolitickosti aj školstva ako takého. A to, že školstvo nie je ako apolitické dané v ústave, podľa mňa to nie je náhoda, páni, ktorí tvorili ústavu, to dali cielene, lebo vedeli, že vedia cez školstvo ovplyvňovať veľmi veľa ľudí.
A mne pritom napadne, že keď nehovoríme o revolúcii, ale o evolúcii, dnes už ministerstvo školstva zverejnilo, že tak problematická kniha Sekerou a nožom, že bude vyčlenená z povinného čítania. My stále chceme mať progresívne školstvo, my stále chceme mať novátorské školstvo, a pritom na jednej knihe, kde tá hlavná úloha je potom na učiteľovi, vysvetliť, že či je správne alebo nesprávne, úplne zlyháme a cukneme. Ja vždy hovorím, že keď sa spýtame na Slovensku, že či chceme mať životnú úroveň ako v Rakúsku, tak každý povie, že áno. Že keď chceme mať dôchodky ako v Rakúsku, tak každý povie, že áno. Ale potom keď chceme urobiť nejaký posun aj v tom školstve, tak okamžite každý sa cukne a chceme, aby všetko zostalo tak, ako má byť.
Hovorili ste o argumente, že kedy zriaďovateľ v súčasnom stave zasiahol do výberu, čo sa týka riaditeľa. Ale porovnávate zase dve veci, ktoré sa nedajú porovnávať, lebo porovnávate súčasnú úpravu, ktorá je v jednom, v jednom roku, a tam porovnávate úpravu, ktorá je veľmi veľa, teda dlhé roky. A ja sa potom pýtam, že či boli naozaj tie problémy až také výrazné, že či tie rady školy vyberali až takých zlých riaditeľov alebo kandidátov. A mne teraz napadla taká paralela, keď sme boli malí, šiesti kamaráti, hrali sme jednu hru s piatimi stoličkami, určite ju všetci poznáte, že sa pustila hudba a my sme chodili do toho kola, vypla sa hudba a išli sme si sadnúť a ten, čo si nesadol, lebo nemal tú stoličku, tak musel vypadnúť. Mali sme tam kamaráta, ktorý bol vždy zúfalý a hrozne kričal, dupal nohami a všetko ostatné, a mne príde, že hráte presne túto istú hru, len opačne, že vy tie stoličky tam pridávate, lebo chcete rozširovať ten svoj vplyv, a stále ďalšiu a ďalšiu stoličku niekde, len aby ste tam mali tých ľudí, ktorých tam chcete mať. Veľmi to na mňa takto pôsobí.
Argument, ktorý ste povedali, že kto má najväčší záujem na vzdelaní detí, to berem, že trochu vám asi ušlo, lebo najväčší záujem na vzdelaní detí majú jednoznačne rodičia, a to je taký ten nefalšovaný záujem, kde naozaj nemôžme nič povedať. Takže keď rodičia sú v rade školy, tak je to správne, pretože im ide o to, aby mali to vzdelanie, aby deti mali to vzdelanie, a nejde tam o známky, ale k tomu ešte poviem niečo.
Ja zhodou okolností som čítal aj správu Parlamentného inštitútu, o ktorom ste hovorili aj vy, a máte úplnú pravdu. Máte pravdu, že Estónsko, Fínsko, Švédsko a Veľká Británia, že riaditeľa školy volí zriaďovateľ, teda mesto a obec. Je to tak. Ale presne, ako pán Osuský povedal, v týchto krajinách, prosím vás, aký je klientelizmus a korupcia? A ja k tomu pridávam, poďme hovoriť, teda v Estónsku aká je kvalita vzdelávania. Estónsko má najväčšiu digitalizáciu v školskej správe. Aké majú výsledky v PISE? Poďme rozprávať teda o Fínsku, aké tam majú vzdelanie a aké dosahujú výsledky. Takže zasa porovnávame veci, ktoré nie sú až tak porovnateľné.
Na mňa to veľmi pôsobí, že stále chceme o niečom rozhodovať, stále má prísť niekto, ktorý povie také to posledné slovo.
Aj včera, alebo predvčerom ministerstvo školstva rozprávalo o racionalizácii na druhom stupni alebo na racionalizácii stredných škôl. Ja si neviem predstaviť, ako to chcú dosiahnuť. Oni rozprávali, že budú o tom rozhodovať, alebo že to budú odporúčať, ale pre mňa je, že ministerstvo školstva týmto bude iba zbierať, iba plody, a toho šetrenia, ale ten politický dopad bude na zriaďovateľov. Bude na pánovi Blanárovi, Baškovi, pánovi z Banskej Bystrice a pre mňa je to také, ktorí sú omnoho bližšie k konečnému človeku, tomu rodičovi, takže si neviem predstaviť, akým spôsobom tú racionalizáciu chcú spraviť.
A čo tým chcem povedať, je, že my stále rozprávame alebo v iných subjektoch a oblastiach sa hovorí o hodnote za peniaze. Ja som nikdy nepočul, že by sa rozprávalo o hodnote za peniaze v školstve. A mnoho ľudí nevie povedať, čo je hodnota za peniaze v školstve. To čo je? Že budeme mať opravené školy alebo že budeme mať plot alebo že budeme mať novú telocvičňu, to je tá hodnota v školstve? Hodnota v školstve je kvalita. A my o tej kvalite absolútne nerozprávame. A keď chceme rozprávať o kvalite, a to mi musíš dať za pravdu, my ani nevieme o nej rozprávať, lebo nemáme absolútne žiadne čísla. Ja som žiadal o ix čísel, aby sme sa vedeli niekde posunúť, a my tie čísla nevieme. Nevieme, aká je kvalita jednotlivých škôl. A ja keď rozprávam o kvalite, lebo sa mi často stáva, že kolegovia sa na mňa tak zle pozerajú, že prosím ťa, ty chceš iba merať a chceš tu urobiť nejaké, či už maturity, alebo monitor 5 - 9 a podobne, nehovoríme absolútne o takomto meraní. Hovoríme o meraní uplatniteľnosti absolventov po ukončení školy. My absolútne nevieme, čo tí ľudia robia. A toto je bežné v dvadsiatich štátoch okolo nás. Reálne meranie po troch mesiacoch, šiestich mesiacoch. Po troch mesiacoch preto, lebo chcú vedieť, že čo sa deje priamo s tým absolventom, keď skončí školu. Po roku, po troch rokoch a po piatich rokoch. Preto aj s pánom Jurzycom navrhujeme, dávame návrh, aby vznikla prepojená databáza Sociálnej..., na požiadavkách ministerstva školstva so Sociálnom poisťovňou, úradom práce, aby sme mali reálne čísla, čo robia ľudia po škole, aby tam boli štatistické priemery za jednotlivé odbory a školy, aby sme vedeli. A toto je tá racionalizácia spontánna.
A ja sa k tomu dostanem, že kto teraz ide rozhodnúť o racionalizácii? Ministerstvo, štátny úradník, pán Blanár? O tom majú rozhodnúť rodičia, tam, kde dajú svojich žiakov, lebo tie školy, ktoré budú mať zverejnené svoje výsledky, tie školy, ktoré ukážu, že sú naozaj kvalitné, že vedia uplatniť svojich absolventov, ktorí robia v tom, čo vyštudovali, tak to bude tá kvalitná škola a to bude tá racionalizácia, tá spontánna racionalizácia presne tých, ktorí majú o tom rozhodnúť.
A keď niečo takéto budeme mať na Slovensku a budeme mať kvalitné školstvo, potom nech zriaďovateľ si kľudne vyberie riaditeľa, akého chce.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Pán poslanec Gröhling, veľakrát ste ma zobrali do úst pri svojom vystúpení, ale chápem, že asi v dobrom.
Viete, štatistika, o ktorej hovoríte, že chcete s pánom Jurzycom priniesť, my už s ňou pracujeme na samosprávnom kraji. Od ÚPSVaR-u už máme dnes tie, úradu práce a sociálnych vecí, informácie o tom, ako sa uplatnili, kde sa uplatnili, a dokonca aj meráme to, že či keď študenti sa dostali na vysokú školu, či ju aj skončili. Lebo neznamená iba to, že sa dostali na vysokú, že ju aj skončili. To znamená, toto je jeden pohľad a druhá vec, čo ste povedali, apolitickosť. Nuž zdá sa, že máme rozdielny pohľad na pojem slova apolitickosť, a to je medzi pánom poslancom Osuským, pani Remišovou aj vami, pretože podľa vášho výkladu by znamenalo, že v podstate apolitickosť školstva by mala byť taká, že minister by ani nemal byť nominovaný nejakou politickou stranou, to by nemal byť ani len člen politickej strany a dokonca my všetci politici tu v Národnej rade by sme nemali prijímať zákony, pretože všetci sme politici. Tak to asi ste nemysleli vážne.
No, ale dokonca som sa dozvedel novú vec. Ste povedali, že okrem troch pilierov demokracie, súdnictvo, vláda, parlament, ešte tu má byť školstvo samostatné. Tak teda to porovnanie bolo úžasné. Viete sám, že súdnictvo sa so školstvom v tomto prípade nedá porovnávať.
A posledná vec. Vy ste aj pracovali tuším na ministerstve školstva, ak sa nemýlim. Ako môžete povedať, že zástupca zriaďovateľa, ako napríklad je Blanár teraz za Žilinský samosprávny kraj, si zvolí riaditeľa? V štrnásťčlennej výberovej komisii v rade školy má zriaďovateľ päť členov. Tak mi to vysvetlite, prosím vás, to by som naozaj chcel vedieť, ako si Blanár, Baška a hocikto iný alebo hociktorý starosta zvolí svojho riaditeľa. To ste nemysleli vážne. Vy, ktorý ste pracovali na ministerstve školstva, ja začínam pochybovať o vašej fundovanosti, keď takéto niečo dokážete povedať.

Ďakujem. Ďakujem kolegovi Gröhlingovi, že tak výborne zhrnul podstatu problému, a pripomenul aj to, že áno, pán Petrák sa odvolával na údajne mnohé prípady, kedy tá pôvodná úprava pôsobila problém, kdežto táto úprava nepôsobí žiadny problém.
No, naozaj platí len rok a už je tu prípad vo Vrbove, kedy poslanci nepotvrdili dvakrát vo funkcii súčasného riaditeľa školy, hoci ho rodičia aj pedagógovia veľmi chceli. A keď sa ich pýtali na dôvody, tak buď odišli tí poslanci z rokovacej sály, zdvihla sa aj starostka, pretože údajne tam chcela svoju kandidátku, a keď sa pýtali, že prečo poslanca, prečo tak hlasoval, tak povedal, že neviem posúdiť, ktorý z kandidátov by bol, to ho citujem, ktorý by bol lepší alebo horší, opýtajte sa starostky, prečo dala takto hlasovať. Takže keď sa rozprávame o politizácii školy, tak myslíme presne toto. A či už to nazveme klientelizmus alebo politizácia, je to úplne jedno, ale je to presne toto.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem len najmä prítomným kolegom z územnej samosprávy dať jedno prirovnanie.
Právo zriaďovateľa vetovať návrh na riaditeľa školy je asi podobné, ako keby dostal prednosta okresného úradu alebo nejaký minister právo vetovať voľbu starostu alebo primátora. Povie voličom, prepáčte, s týmto starostom sa nestotožňujem, zvoľte si iného. To je podobný princíp, ponechaním tohto práva veta hovoríme, že členovia samosprávy sú nesvojprávni, popiera tú podstatu samosprávy ako takej.
To nie je žiadny ďalší pilier. To je jednoducho samostatné fungovanie, preto sa to volá samospráva.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, my máme za sebou rad rozhovorov a myslím si, že na mnohé veci vieme nájsť spoločný názor, na mnohé nie. Ale budem opätovne provokatívny.
Keď si spomenul príklady Fínsko, Estónsko, ešte neviem, tretia krajina, ktorá to bola, kde riaditeľa menuje zriaďovateľ. Tak ak by som to inak voľne parafrázoval, tak poviem, menovanie riaditeľa zriaďovateľom nie je prekážkou kvality ani rozvoja školstva. Dobre, hovorme o slovenských podmienkach, ale tak potom sa poďme, potom sa poďme baviť o tom, ako skvalitníme prostredie aj slovenskej samosprávy, a, ale nie len o tom, že toto je najlepšia platforma na voľbu riaditeľa.
Ďalšia otázka, racionalizácia na základe kvality, to znamená aj uplatniteľnosti. V princípe súhlasím, ale uvediem jeden príklad, ktoré sú fakulty informatiky na Slovensku, kde povolanie dobré, platové ohodnotenie nadštandardné, v mnohých prípadoch vysoko nadštandardné, dostatok miest na týchto fakultách, a napriek tomu sú nenaplnené, a to vzhľadom na náročnosť štúdia. To znamená ani kvalita vzdelania, ani uplatniteľnosť v praxi, ani finančné ohodnotenie v budúcom živote nepresvedčí tých ľudí, aby išli vyvinúť zvýšenú námahu na svoju obživu v budúcnosti.
A posledná poznámka, meranie kvality. Že to uvádzaš, ja to tak v dobrom budem, teraz to poviem, keďže sedíš vedľa pána Jurzycu, ktorý je priateľom tvrdých dát, a musím povedať, že aj ja som priateľom tvrdých dát pri posudzovaní školstva, je to, je to úplne prirodzené a tuto určite nájdeme zhodu.

Pán Blanár, nepracoval som na ministerstve, chvalabohu. Dúfam, že raz budem a potom to školstvo posunieme niekde ďalej.
Čo sa týka toho zverejňovania, ja som aj komunikoval s pani Mažgútovou, s ktorou sa mi komunikuje veľmi dobre, aj so všetkými ostatnými župami, aby mi tiež poskytli tie informácie, ale vy nemáte informácie o štatistických priemeroch platov absolventov, ktorí sa uplatnia. Podľa mňa to je tiež dôležitá vec, ale môžem sa mýliť. Myslím si, že to je čisto iba, čo sa týka počtov. A tá paralela s vládou, parlamentom, súdom a školstvom bola nadnesená. Ja som to povedal, že to je evolučné. Ja som hneď k tomu dal príklad, že tá apolitickosť školstva je definovaná v ústavnom zákone a v ústave v Nemecku a Rakúsku, takže to berte ako niečo, čo by, naozaj je veľmi evolučné.
Veronika, ja ďakujem veľmi pekne za ten príklad a stále ho opakujme, že aj keď nám rozprávajú, že za ix rokov, že sú nejaké nezrovnalosti, čo sa týka výberov, a že za tento rok je to iba jeden, tak keď to bude pretrvávať ďalšie obdobie, tak určite sa to vyrovná.
Vladovi ja veľmi ďakujem, že urobil ďalšiu paralelu, ktorá je taká reálna z toho života.
Pán predseda výboru, pôjdeme na kávu a vydebatujeme si to ďalej, tak ako debatujeme všetky ostatné veci. Ja som veľmi rád, že som v školskom výbore, a som veľmi rád, že si tam aj ty, lebo sa mi veľmi dobre s tebou rozpráva, aj keď naozaj nemáme spoločné názory na niektoré veci, tak si vieme vyargumentovať, ale napriek tomu vieme spolu ďalej slušne komunikovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predseda za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, sľub vždy predstavoval záväzný inštitút a bolo otázkou cti ho plniť. Politici často dávajú verejné vyhlásenia, ktorých súčasťou je prísľub nejakej činnosti voči určitému okruhu ľudí, no zväčša iba preto, aby upokojili ich prejavy nespokojnosti, dúfajúc, že prúd času odnesie ich splnenie do nenávratna.
Týmto krátkym úvodom by som chcel pozdraviť kolegov učiteľov, pre ktorých morálna kategória cti nie je len bezduchým výrazom, ale i súčasťou ich každodennej práce a života a legitímnym spôsobom sa domáhajú splnenia verejných prísľubov im daných a z tohto miesta im vyjadriť svoju podporu.
Odraz nerovnomerného vývinu občianskej spoločnosti, ako aj pokrivenej politickej arogancie je možné badať rovnako na štátnej, ako aj na komunálnej úrovni. Odraz klientelizmu, rodinkárstva, spolužiactva či politikárčenia možno badať aj na najnižších stupňoch samospráv, rady škôl nevynímajúc. Ľudia ako keby sa nestotožnili s jednou zo základných myšlienok demokracie, sloboda je zodpovednosť.
Začal sa nový školský rok 2016/2017. Vstúpili sme doň so starými problémami a novými nádejami na zlepšenie stavu a situácie. Problémov je viac ako dosť a zasahujú širokú oblasť školstva, počnúc nedostatkom finančných prostriedkov pre školy, cez nerovnaké materiálne vybavenie jednotlivých škôl až po nedostatočné morálne i finančné ohodnotenie práce učiteľov. Nemožno opomenúť ani situácie, keď sa učitelia stávajú rukojemníkmi riaditeľa či zriaďovateľa školy, keď sú ohrozovaní skončením pracovného pomeru nie z objektívnych dôvodov, ale napríklad z dôvodu, že si dovolili nesúhlasiť s nezmyselnými nariadeniami, kriticky poukázali na nedostatky na škole, prípadne poukázali na porušenie zákonov vedením školy alebo zriaďovateľom.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj študentov a v neposlednom, v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia zriaďovateľa. A práve zriaďovateľ školy, ktorý aktuálne rieši problémy školy, jej ďalšie ciele a smerovanie, hľadá finančné a materiálne zdroje, má významný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa školy či školského zariadenia.
Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia pri dodržaní všetkých zákonných podmienok sa javí ako hrubý zásah do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Zriaďovateľ predsa má svojich zástupcov v rade školy, ktorých povinnosťou je pravidelne ho oboznamovať s reálnymi problémami školy a školského zariadenia a zastupovať jeho záujmy v rade. Priamy vstup ďalšej strany v podobe vetujúceho starostu, primátora, poslancov bez priamych znalostí problematiky, potrieb, ale aj bez odborných kompetencií nie je zárukou ani právnej, ani odbornej istoty školy či školského zariadenia.
Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia, ktorá je súčasťou terajšej právnej úpravy, je od minulého roka 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží právo vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať ho do funkcie víťaza výberového konania.
Keď v roku 2015 vtedajší poslanci Národnej rady schvaľovali právo veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy, vyvolalo to veľkú polemiku a jednoznačný odmietavý postoj všetkých rozumne zmýšľajúcich, ktorí si uvedomovali, aké následky môže táto zmena priniesť do demokratického a autonómneho postavenia rád škôl. Protestovali učitelia, protestovala Aliancia stredoškolákov, namietali predstavitelia školských organizácií a snáď aj niektorí riaditelia. Napriek tomu sa uvedená klauzula o práve veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa vsunula do zákona. Navrhovatelia sa pritom odvolávali na to, že voľba riaditeľov škôl tak bude transparentnejšia, že budú zvolení len odborne spôsobilí kandidáti, zabráni sa rodinkárstvu a klientelizmu pri presadzovaní svojho kandidáta, či sa umožní, aby dôchodkový vek presahujúci riaditelia škôl, ktorí niekoľko rokov presluhovali za pomoci svojich podporovateľov v rade školy, konečne uvoľnili miesto mladším a spôsobilejším.
Argumentovalo sa aj tým, aby rada školy nepreferovala len pôvodného riaditeľa a dostali šancu aj iní. V skutočnosti však dôvodom zmeny zákona nebolo, aby rada školy nezvolila niekoho odborne nespôsobilého. Odborne nespôsobilý kandidát je totiž vyradený na základe jednoznačných požiadaviek ešte pred samotnými voľbami.
Najčastejšou námietkou proti zrušeniu veta zriaďovateľa, ktorá, samozrejme, zaznieva práve z úst zriaďovateľov, a to ako štátnych, tak i súkromných a cirkevných je tá, že sú to oni, kto dáva školám peniaze, a majú mať tak i rozhodujúci dosah na takú podstatnú vec, akou je voľba riaditeľa vrátane spomínaného veta.
Na čo ale títo zriaďovatelia a - znovu, znovu opakujem - všetci zabúdajú, je to, že to nie sú ich peniaze. Tieto financie pochádzajú zo štátneho rozpočtu a boli získané z daní, a teda od ľudí. A práve rada školy sú títo ľudia. Sú to zástupcovia učiteľov, nepedagogických zamestnancov a hlavne rodičov. Teda práve ľudí, ktorí tým, že pracujú a platia dane, umožňujú ich finančné zabezpečenie školstva. A práve zriaďovateľské veto berie takýmto ľuďom právo rozhodovať o takých dôležitých aspektoch školstva, akým je i voľba riaditeľa. A v prenesenom zmysle i o nakladaní s financiami, ktoré pochádzajú od nich.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo veta v zákone: "Návrh rady školy je pre zriaďovateľa záväzný," niekomu tak veľmi prekážala. Niektorí funkcionári zriaďovateľov majú totiž svojich známych, kamarátov a manželky týchto kamarátov. Veľmi ťažko sa sľubuje týmto priateľom, že dostanú kreslo riaditeľa na škole. Ťažko sa sľubuje a ešte ťažšie sa splní, keď rada školy zvolí niekoho iného. Chcú predsa iba urobiť dobre svojmu kamarátovi a nedá sa to. Už pozametali, t. j. odvolali za zvláštnych okolností bývalého riaditeľa, znechutili väčšinu potenciálnych kandidátov, aby sa ani neprihlásili, lenže rada školy si aj tak niekde vyhrabala inú kandidátku a prekvapivo ju zvolila. Týmto predstaviteľom je jedno, že ich riaditeľku neznáša väčšina učiteľov a rodičov, lebo sa už predtým povyhrážala každému, komu mohla. Nevadí im, že atmosféra v škole bude viac ako zlá. Dôležitý je pre nich iba ich záujem - protislužba pre kamaráta. Áno, toto je skutočná príčina, prečo sa právo veta pre zriaďovateľa zaviedlo do zákona.
Rada školy ostala jediná reálna, rade školy ostala jediná reálna riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo je však orgán bez reálnych právomocí? Na nič. A môžeme ho pokojne zrušiť. Načo majú členovia rady tráviť svoj vzácny voľný čas, spisovať papiere, vyberať kandidáta, keď ich právomoc sa stala len biednym odleskom demokracie bez reálnych kompetencií? Nemá význam pre ľudí strácať čas v radách školy a nechávať zo seba robiť bláznov. Z akého dôvodu majú niečo navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa ani záväzný? Snáď by stála za zmienku možnosť návrhu obmedzenia výkonu funkcie riaditeľa školy či školského zariadenia maximálne na dve volebné obdobia na jednom pôsobisku, čím by sa eliminovali obavy z klientelizmu, ako aj stagnácie, alebo pochybení spôsobených syndrómom vyhorenia, či nevhodnou sociálnou klímou na pracovisku. Nie je nič horšie ako riaditeľ zabetónovaný vo svojej funkcii vďaka lojalite členov rady školy, ktorých si tam starostlivo on sám nanominoval. Namiesto okliešťovania posledných právomocí rady školy by sa malo teda pristúpiť k systematickejším zmenám.
Ochranu zamestnancov školstva majú zabezpečovať školské odbory, ktoré tak viac či menej úspešne aj činia. Iný druh angažovanosti učiteľov na chode školy umožňuje účasť pedagogických, nepedagogických zamestnancov v rade školy, ktorá je iniciatívnym a poradným samosprávnym orgánom školy alebo školského zariadenia. Jej poslaním je vyjadrovať a presadzovať verejné záujmy, záujmy žiakov, rodičov a zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. Zdôrazním vybranú časť vety: vyjadrovať a presadzovať záujmy zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. A sme pri merite veci. Zamestnanci podriadení riaditeľovi školy majú právo prostredníctvom rady školy presadzovať iné názory a záujmy zamestnancov.
Myslí si snáď niekto, že je toto reálne možné bez negatívnych dôsledkov pre samotných zamestnancov? Ak niekto váha s odpoveďou, môžem ho z vlastnej pracovnej skúsenosti uistiť, že to bez dôsledkov možné nie je.
Dovoľte mi teraz citovať postoj predsedu, predstaviteľa, teda postoj predsedu Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca k tejto téme. Hovorí, že už v roku 2015, kedy poslanci Národnej rady pretlačili spolitizovanie voľby riaditeľov do zákona, študenti reagovali:
"Vyzvali sme dokonca i prezidenta republiky, rovnako ako odbory učiteľov, aby tento návrh novely zákona nepodpísal. Veto zriaďovateľa, ktorý nemusí rešpektovať rozhodnutie rady školy je úplnou mocenskou bodkou. Odpolitizovanie voľby riaditeľov sa nedá zaručiť len zrušením veta, ale hlavne spôsobom voľby riaditeľa a tým, kto ho volí. Mali by to byť výlučne členovia rady školy a nie ktokoľvek iný zo štátnej správy. Členovia rady škôl potrebujú zároveň väčšiu ochranu, pretože zamestnanec školy predsa nebude hlasovať alebo konať proti záujmom svojho riaditeľa.
S politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie súvisí aj financovanie školstva, kde zriaďovatelia rozdeľujú jednotlivé financie školám. Potom už na škole, kde je politický nominant riaditeľ, to tak aj vyzerá. To znamená, že na aktivity školy chodia predstavitelia jednej politickej strany a akékoľvek ďalšie názory nie sú prípustné a sú považované za zlé. Je nám ľúto, že sa veľmi často zabúda, že jedným mandátom v rade školy disponujú aj žiaci. Stáva sa veľmi často, že naše názory nie sú brané vážne alebo v prípade, keď zahlasujeme inak, ako to chce riaditeľ školy, nastanú problémy.
Veľké problémy stredoškoláci a členovia Aliancie stredoškolákov pocítili počas štrajku učiteľov, kedy nám bolo často bránené zúčastňovať sa podporných aktivít učiteľov. Ale rovnako mávame problémy i my, keď riaditelia škôl nechcú púšťať na akcie Aliancie stredoškolákov svojich žiakov, lídrov žiackych školských rád, pretože sú tam aj politici z iných strán, ako sú oni sami. Odpolitizovanie voľby riaditeľov je veľká priorita Aliancie stredoškolákov. Zaradili sme ju aj medzi 4 požiadavky stredoškolákov do petície, ktorú podpísalo skoro 30-tisíc stredoškolákov. S touto petíciou sme prišli i za ministrom školstva, ktorý podľa jeho vlastných slov a vyjadrení chce túto zmenu presadiť. Otázka je, či prejde aj k činom."
Toľko citácia predsedu alebo prezidenta Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca. Stíham ešte? Koľko je hodín?
Moje vlastné skúsenosti hovoria za všetko. Odkedy vznikla inštitúcia rady školy, pracoval som v nej, pracoval som v nej ako zástupca pedagogických pracovníkov. Bol som zvolený legitímne, v tajnom hlasovaní, drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Ale aj o tom je život.
Podľa mojich zozbieraných poznatkov od iných učiteľov a vlastných skúseností na Slovensku fungujú dva typy rady školy. Ten prvý je založený na komunikácii a skutočnej demokracii. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky, riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady, často uhnaným spôsobom, o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má. Lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa im deťom niekto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, na čo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas 17 rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, prebiehalo v rušnej a neraz dramatickej atmosfére. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. V skutočnosti to bola pracovná diskusia. Aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov. Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal kritiku zo strany podriadených s vysokou dávkou tolerancie. Hoci sme sa na rade školy boli schopní aj pohádať, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Pretože obaja sme si uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, ktorá sa dotýka celého kolektívu. O tom je konštruktívna diskusia.
Po výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a odmietal prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon vyvrcholenie v podobe mojej výpovede.
Vôbec sa nečudujem, ak sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú hoci len kandidovať. Riziko, že sa prejavenými názormi stanú pre riaditeľa napokon a napokon aj celé vedenie školy nepriateľom č. 1, je príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a riešili..., a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ešte stíham? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Nabudúce. (Potlesk.)