18. schôdza

Ďakujem pekne. Ja si myslím, že tak ako je predložený návrh, tak je naozaj v súlade s tým, čo máme v programovom vyhlásení vlády. A urobili sme skutočne všetko pre to, aby všetci mali dostatočný prístup k tomu, aby sa oboznámili s príslušnými návrhmi, a v rámci legislatívneho procesu v parlamente ten priestor tu jednoducho na pozmeňovacie návrhy je. A ako povedal aj pán spravodajca, skutočne aj tie, ktoré sú, vlastne boli predkladané včera, tak prebiehala k nim dlhotrvajúca diskusia, by som povedala, ku každému, dá sa povedať, že, a prinajmenšom mesačná.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené pani poslankyne, páni poslanci, kolegovia a kolegyne, ja by som chcel, naopak, poďakovať pánovi poslancovi Čepčekovi, ktorý ako jediný z koalície upozornil na to, že tu neschvaľujeme obyčajný zákon, ale že tu schvaľujeme novelu základného zákona štátu, novelu ústavy, pri ktorej tvorbe a schvaľovaní by sme mali byť trochu zdržanlivejší, najmä pokiaľ ide o pozmeňovacie návrhy, ktoré sa prijímajú v pléne v druhom čítaní v Národnej rade.
A už vôbec nechápem útoky kolegov z klubu OĽANO na ich vlastného poslanca za vyslovenie jeho názoru. Kde už má poslanec Národnej rady vyjadriť a prejaviť svoj názor, ak nie v pléne Národnej rady? A považujem absolútne za neprípustné, aby niekto osobne útočil a obviňoval poslanca Národnej rady za to, že prejavil svoj názor v pléne Národnej rady, a ešte aj teda z vlastného klubu, za absolútne neprípustné. (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.)

Laurenčík Milan, podpredseda NR SR
Páni poslanci, prosím, nediskutujte v sále.
Pán poslanec, pokračujte vo vystúpení.

Susko, Boris, poslanec NR SR
Ďakujem. A teraz teda ku konkrétnym, konkrétnym veciam. Nemôžem úplne súhlasiť s tým, čo povedala ani pani ministerka, že všetky tieto návrhy boli súčasťou dlhodobých diskusií a súhlasu a s vedomím všetkých zainteresovaných strán. Pokiaľ sa bavíme o tom najdôležitej... o tej najdôležitejšej zmene, ktorá bola predmetom návrhu zákona, ktorý prišiel do Národnej rady, tak ide o ustanovenie, ktoré v zásade odníma právomoc Ústavného súdu vyjadrovať sa k súladu ústavných zákonov s ústavou a medzinárodnými zmluvami.
Pokiaľ mám teda správne informácie, tak tento návrh, toto ustanovenie nebolo v návrhu zákona, ktorý išiel do medzirezortného pripomienkového konania. Tento návrh, pokiaľ mám správne informácie, vyšiel z medzirezortného pripomienkového konania a bol potom zaradený priamo až do materiálu, ktorý išiel na legislatívnu radu vlády a potom do vlády.
Predpokladal by som, že s takto zásadnou zmenou pôsobností a právomocí Ústavného súdu by navrhovateľ mal zopakovať medzirezortné pripomienkové konanie, ak takýto návrh z tohto konania na základe návrhu nejakého jedného z pripomienkujúcich subjektov vzišiel a ostatní z týchto subjektov sa k tomu nemali možnosť vyjadriť. Je to bežný postup, ktorý, ak nejaká zásadná zmena v návrhu zákona takto vznikne v MPK, tak sa MPK zvykne opakovať, aby sa mali možnosť naozaj všetci zainteresovaní k tomu vyjadriť. A o to viac, že nejde o obyčajný zákon, ale ide o základný zákon štátu, ide o Ústavu Slovenskej republiky.
Povedal to aj sám predseda Ústavného súdu, že boli prekvapení, keď po MPK videli v materiáli, ktorý išiel na vládu, že je tam toto ustanovenie, o ktorom dovtedy nikto nevedel z pripomienkujúcich subjektov. Takže nie je pravdou, že to bolo dlho diskutované a že všetci o tom vedeli. No, v MPK o tom nevedeli. Čiže toto je, toto je prvá pripomienka.
Počuli sme tu, samozrejme, legitímnu debatu o tom, že či je to v poriadku, alebo nie je to v poriadku, že či Ústavný súd má mať túto kompetenciu, alebo nemá mať túto kompetenciu. Je pravdou, že v predchádzajúcom texte ústavy túto kompetenciu Ústavný súd výslovne povedanú nemal alebo ustanovenú nemal, na druhej strane sú rôzne názory odborníkov – a je ich prevažujúca väčšina podľa môjho názoru –, ktorí sa domnievajú, že aj napriek tomu, že takúto kompetenciu Ústavný súd v ústave nemal, existujú hraničné prípady, kedy Ústavný súd môže aj takýto súlad posudzovať. A tými hraničnými prípadmi nie je hocijaký ústavný zákon, ale sú také zmeny ústavných princípov, ktoré zasahujú do tzv. materiálneho jadra ústavy.
A o tom, že či tu materiálne jadro ústavy máme alebo nemáme, sú rôzne debaty na odbornej úrovni v rámci rôznych odborných názorov, článkov, konferencií a podobne, odborníkov z oblasti ústavného práva, ktorí sa ale vo väčšine zhodujú v tom, že takéto materiálne jadro ústavy existuje. A nasvedčujú tomu aj niektoré iné závery z medzinárodnej úrovne a z okolitých krajín. A tým materiálnym jadrom ústavy sú prirodzené, základné ľudské práva a slobody a sú základné princípy právneho štátu a demokratických princípov. Pokiaľ by takéto inštitúty boli ohrozené aj konaním ústavodarcu alebo zákonodarcu, tak sa pripúšťa, aby Ústavný súd mohol o takýchto zásahoch rozhodovať, pretože je to posledná poistka na to, aby zákonodarca nemohol konať svojvoľne.
My tu dnes hovoríme o reforme justície, kde nastavujeme rôzne pravidlá na to, aby sudcovia nemohli konať svojvoľne, ale kde máme poistku toho, aby zákonodarca a ústavodarca nemohol konať svojvoľne.
Ja viem, čo ste hovorili, uvedomujem si to, že poslanci Národnej rady sú volení v priamych všeobecných voľbách a sú zástupcami občanov, a teda v konečnom dôsledku by mohli aj zrušiť Ústavný súd, ale to asi v demokratickej spoločnosti v Európskej únii je nepredstaviteľné a ani ústavodarca v rámci nejakých medzinárodných pravidiel, našich záväzkov, nášho členstva v Európskej únii si nemôže úplne svojvoľne rozhodovať, ako chce. A preto ako za, ako posledná hraničná poistka na svojvoľné rozhodovanie zákonodarného a ústavodarného zboru tu je Ústavný súd, ktorý v takýchto hraničných prípadoch by mal mať možnosť posúdiť aj súlad jednotlivých práv a povinností, ktoré nastaví ústavodarca v rozpore s týmto materiálnym jadrom ústavy. A k tomuto sa vyjadrujú, vyjadruje nielen opozícia, ale k tomuto sa vyjadrujú aj odborníci a sú takého istého názoru. Čiže z tohto pohľadu považujeme za obrovskú chybu, ak ideme schváliť v Ústave Slovenskej republiky výslovný zákaz takéhoto konania.
Ako ja netvrdím, že sa nevieme dohodnúť alebo že sa nemôžme baviť o tom, že kde stanoviť limity Ústavnému súdu, kedy môže o takýchto, o takomto zasahovaní do základných práv a slobôd a do základných princípov právneho štátu a demokracie stanoviť, ale mali by sme to naozaj zanalyzovať a tak to nastaviť. A nesúhlasím s tým, že nemáme čas. Na toto máte 95 poslancov, na toto máte čas ďalšie tri roky, resp. 3,5 roka minimálne.
A nesúvisí to vôbec s tými ostatnými zmenami v ústave, pani ministerka. Ja nehovorím, že máme čas na to, že vy chcete zriadiť Najvyšší správny súd, však v poriadku, môžme mať na to iný názor, ale je to legitímny, legitímna vaša požiadavka, máte to v programovom vyhlásení vlády a mohli ste to urobiť, ale to vôbec nesúvisí s týmto ustanovením ústavy, ktoré, ktoré sa takto doplnilo do ústavy v procese legislatívnej prípravy. Nebol to návrh, ktorý tam bol od začiatku, ktorý vyplynul z nejakého pripomienkového konania jedného subjektu, a ostatní sa k tomu nemali možnosť vyjadriť. Čiže to považujem, považujem za veľkú, veľkú chybu.
Druhá otázka, ktorou, ktorou sa chcem venovať a ktorú, musím povedať, že ja chápem ako úplné znásilnenie legislatívneho procesu pri prijímaní ústavy, je otázka, ktorú, alebo vec, ktorú navrhol pán poslanec Baránik tu v pléne. Podľa môjho názoru boli porušené legislatívne pravidlá tvorby zákonov, pretože hovoria legislatívne pravidlá, že ak je predkladaný návrh, ktorý odkazuje na vykonávací právny predpis, v tomto prípade zákon, tak musí s ním byť predložená minimálne osnova tohto zákona. Takéto niečo tu vôbec, vôbec nebolo.
Okrem toho sa mení základný charakter štátneho orgánu v ústave, o ktorom neprebehla žiadna diskusia. Nie je pravdou, že sa o tom dlho diskutovalo. Možno sa o tom dlho diskutovalo v nejakých kuloároch v kabinete pani ministerky, ale nevedeli o tom žiadne profesné organizácie, nevedeli o tom, žiaden prokurátor o tom nevedel, nevedel o tom nikto, nevedeli o tom ani vládni poslanci, že takáto zmena sa pripravuje a navrhuje. A ide tu o výslovne podriadenie prokuratúry pod vládnu moc, čo považujeme takýmto spôsobom v legislatívnom postupe za úplne neprípustné a Ústavný súd už judikoval, že ak nie sú dodržané pravidlá pri prijímaní, legislatívne pravidlá pri prijímaní zákonov, tak to môže spôsobiť neplatnosť samotného návrhu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pán Susko, ja by som zareagoval na tú vašu poznámku hneď z úvodu. Ja by som si nikdy nedovolil žiadnemu poslancovi uprieť právo na názor v tomto pléne, každý si môže povedať, čo chce. Keď ste si nevšimli, tak ja som reagoval na pani ministerku a ubezpečil som ju, že to nie je postoj celého hnutia OĽANO. Takže asi toľko. Prosím, neklamte a nezavádzajte.
Ďakujem.

Pán poslanec Susko, vo vašom vystúpení ma teda okrem iného zaujalo aj to tvrdenie, že k tomu návrhu týkajúcemu sa právomocí Ústavného súdu posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou sa vyjadruje nielen opozícia, ale aj odborníci a že sa, že sa zhodujú.
No, odborníci a teda špeciálne právnici už majú tú vlastnosť, že mávajú rôzny názor alebo rôzny právny názor. A sú odborníci, ktorí majú názor, že by v ústave nemalo byť riešené vôbec, či Ústavný súd môže alebo nemôže posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou a v podstate by to malo byť nechané na Ústavný súd, aby si to vyvodil alebo nevyvodil a uplatňoval alebo neuplatňoval túto právomoc, ktorú mu ústava nepriznáva. Sú aj odborníci, ktorí tvrdia, že by to tam nejakým spôsobom malo byť zadefinované a že by, že by mala byť upravená nejako právomoc Ústavného súdu posudzovať niektoré ústavné zákony prinajmenšom alebo nesúlad, nesúlad s nejako definovaným alebo možno aj nedefinovaným materiálnym jadrom.
No ale predstavte si, že sú aj odborníci, ktorí si myslia, že je dobré, ak sa zadefinuje, že, že Ústavný súd nemá právomoc posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou, prinajmenšom teda do doby, kým, kým, kým nebude jasné, akých ústavných zákonov a akým, akým spôsobom. Ja súhlasím, že môžeme sa baviť o limitoch, bavme sa o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom upraviť prípadne takúto pôsobnosť, aby, aby sme zvýšili právomoc Ústavného súdu, ale týmto iba fixujeme ten stav, ktorý bol v ústave od jej schválenia až do začiatku minulého roku.

Ďakujem za slovo. Pán Susko, povedali ste, že vládna koalícia má čas, že má ústavnú väčšinu. Povedali ste, že má čas tri roky. No ja si myslím, že nemá. Ich čas sa kráti. Čas týchto rozhádaných pubertiakov vrátane výtržníkov sa kráti, a práve preto chcú meniť ústavu a prispôsobiť si ju pre svoje účely.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Zareagoval by som na pána poslanca Dostála.
Ja som nepovedal, že všetci odborníci. Ja som povedal, že väčšina, o ktorých som ja čítal alebo s ktorými som sa bavil, a sú to právnici, ústavní právnici, a dokonca bývalí členovia Ústavného súdu alebo sudcovia Ústavného súdu, ktorí dokonca hovoria, že takéto obmedzovanie a zásah do základných princípov právneho štátu môže v konečnom dôsledku aj viesť ku konzekvenciám zo strany Európskej únie, kedy Európska únia dnes má tú tendenciu posudzovať jednotlivé krajiny a v prípade, že, že zistí, že sú tam porušované alebo ohrozované základné princípy právneho štátu, demokracie, tak na to viaže aj poskytovanie európskych fondov.
Čiže môžme sa naozaj... a to nie je môj názor. To je názor aj bývalého ústavného právnika, ktorý, ktorý toto tvrdí. Takže vystavujeme sa tu aj takémuto riziku.
Takže myslím si, že nie je správne, že sa s týmto ponáhľame a naozaj sa nebavíme o tom, že ako vymedziť tie limity. Ako ste povedali, že si to viete predstaviť, tak sa bavme o tom a poďme rozbehnúť diskusiu o tom, ako nastaviť tie limity pre Ústavný súd, kedy môže a kedy nemôže.
Ale nie som za to, aby sme to najprv upravili reštriktívne a potom sa bavili o limitoch. Však keď to nevieme dnes, tie limity, vydefinovať, lebo neprebehla o tom diskusia, tak sa najprv bavme a diskutujme o tom, ako ich limitovať, až potom ich, potom ich nejakým spôsobom zadefinujme v ústave. Ale považujem ten proces opačný za, za úplne nesprávny.
Ďakujem.

Ja vás veľmi pekne poprosím, pán poslanec, aby sme tu nestrašili, že nebudeme môcť čerpať z fondu obnovy. Je to veľmi jednoduché, samozrejme, čelíme tomu, vidíme, že je o tom veľká debata v Európskej únii práve v súvislosti s fondom obnovy, s princípmi právneho štátu. Ale toto je veľmi nebezpečné podľa mňa, čo ste tu rozpútali, hej? A podľa mňa to, čo ste urobili, vôbec nie je ani v záujme Slovenska, lebo tu strašíte niečím, čo, ako to nezaznelo ani od pána predsedu Ústavného súdu. Tu nezaznelo, že ideme teraz proti princípom právneho štátu.
Je tu normálny, v úvodzovkách, legitímny boj medzi Ústavným súdom, ktorý si prisvojil právomoc, ktorú nemal z ústavy, to znamená, ústavodarca mu ju nedal, takže on nad rámec toho, čo ústava hovorí, strážca ústavnosti si povedal, ja toto mám. Ako skúsil to, hej? Dobre. Myslím si, že tí, ktorí sa venujeme trošku ústavnému právu, asi máme zhodu v tom, že tak ako to urobil, bol exces.
Existuje k tomu naozaj množstvo odborných článkov, z ktorých je to zrejmé, že je väčšina, takže to teraz nie je o tom, že by sme si vyberali, ale väčšina sa zjavne priklonila k tomu, že Ústavný súd to, čo urobil, urobil exces. To znamená, že vyložil si, jednak si zobral právomoc, ktorú nemal v ústave, pretože z ústavy mu nijako nevyplýva ani dnes, že by mohol posudzovať ústavu s ústavnými zákonmi. Takže zobral si túto právomoc. Vyložil si ju excesne, extenzívne, to znamená, takým spôsobom si potom vyložil tento... Najprv si ho zobral, ktorý ani nemal, a potom ešte povedal, že môžem to urobiť. A podľa mňa to nie je v súlade, pretože toto je tým materiálnym jadrom a je zhoda u tej väčšiny, že tým materiálnym jadrom proste sa sekol. A dosť výrazne. Že tam proste dal niečo, čo tam nepatrí.
To znamená, že my teraz len hovoríme v zmysle tejto navrhovanej právnej úpravy, že nechávame ten stav, ako bol. A to, čo vy hovoríte, je absolútne legitímna debata, aby sme sa rozprávali že do budúcna, či dáme alebo nedáme Ústavnému súdu aj posudzovanie ústavy s ústavnými zákonmi. Môže byť. Môžme uvažovať týmto smerom, ale okolo toho je naozaj potrebných veľa debát. To nie je len o tom, že tam dáme nejaké pojmy a povieme si, že tak tento priestor to je. Lebo ako treba s tým narábať naozaj veľmi opatrne, aby to bolo predvídateľné pre všetkých. Aj pre Ústavný súd, aj pre ústavodarcu. Pretože teraz sme vlastne na takej veľmi krehkej, by som povedala, pôde, kedy sa bavíme o tom, kde vlastne má v budúcnosti fungovať Ústavný súd a kde ústavodarca. Kto je ten, ktorý teda určuje, čo v tej ústave je a čo v nej má byť, ak to nemá byť ústavodarca?
Tak keď si povieme, že to ústavodarca je, a on je naozaj ten a je k tomu kompetentný a má k tomu naozaj ten zdroj moci priamo od ľudu, pretože od nich to priamo máme, tak že sme tu na štyri roky a sme zodpovední s ohľadom na všetko, ako konáme, čo činíme. Ale Ústavný súd tu máme na nejaké obdobie, a to nie je taká, to nie je s takou tou legitímnou, s takýmto silným mandátom, ktorý máme my od ľudu. Takže v tomto je absolútne legitímne si povedať, my sme ten ústavodarca a chceme to mať tak, ako to bolo povedané na začiatku v tej ústave. Nevnímame, že dnes Ústavnému súdu je namieste dať takúto právomoc. To je všetko. Nič viac a nič menej. My mu nič neberieme. My len hovoríme jasne, čo v ústave bolo.
A čo sa týka toho legislatívneho procesu, ešte raz. A páči sa mi, že keď sa nám, keď, keď je tu nespokojnosť zo strany zákonodarného zboru s tým, s čím prichádza predkladateľ, tak, samozrejme, najjednoduchšie je nabúrať proces. Ako to je najlepší spôsob obrany, samozrejme, vždy aj v každom právnom spore. Potom pôjdeme do obsahu, ale najprv skúsme nabúrať proces, pozrime sa, či by sme to nemohli skúsiť. Ako skúšate to, ale podľa mňa to je, je to, absolútne to nesedí, pretože návrh išiel, ako som povedala, začiatkom, začiatkom leta. A to, čo sa udialo, je, že áno, s týmto návrhom prišiel jeden zo subjektov v rámci rozporového konania. Ako podľa mňa úplne legitímne.
Tak si potom povedzme, že v rámci legislatívneho procesu sa nesmie hýbať s návrhom, ktorý ide do MPK. Lebo išiel jasne návrh do MPK. Jasne upravoval aj kompetencie Ústavného súdu. Súviselo to aj s vymedzením Najvyššieho správneho súdu, mali sme k tomu aj významnú debatu aj s Ústavným súdom. Takisto, ako povedal aj pán predseda Ústavného súdu, veľa vecí práve z tej debaty, ktoré sme mali z Ústavnému súdu, s Ústavným súdom, sme zobrali vlastne do toho samotného návrhu a potom normálne v rámci rozporového konania bola debata v rámci toho vymedzenia a z toho vyplynulo, že je tu podnet od jedného z pripomienkujúcich subjektov, aby sme to rozšírili ešte o takúto oblasť. Ako podľa mňa úplne legitímne. Ako potom ideme poprieť celý legislatívny proces a nemáme pri, nemáme vôbec žiadne pripomienky brať do úvahy? Nemáme na základe toho vôbec uvažovať o rozširovaní? Tak potom dobre, tak si to povedzme a potom takto treba upraviť legislatívny proces. Ale tu úplne potom popierame možnosť vlastne upravovať materiál, ktorý ide do MPK.
Lebo keď hovoríte, že na začiatku to... no nebolo to v tom prvotnom návrhu. To máte pravdu. Ale bolo to už potom v návrhu, ktorý šiel do legislatívnej rady, ktorý išiel do vlády, ktorý išiel do parlamentu. Takže je tu naozaj veľmi dlhé časové obdobie, kedy sa o tom bavíme, a ten priestor na diskusiu tu je. A je úplne legitímne v rámci procesu, že to predkladateľ navrhuje. Takže popierať tu legislatívny proces podľa mňa je, úplne nie je na mieste.
Ja súhlasím s tým, že máte na to iný názor. Veď to je v poriadku. Ale nesúhlasím absolútne, keď tvrdíte, že legislatívny proces bol popretý, lebo to nie je pravda.

Ďakujem pekne. Ja som nepovedal, pani ministerka, že bol popretý. Ja som povedal, že v prípade, že sa takýmto zásadným spôsobom mení ústava – nebavíme sa o bežnom zákone, ústava – tak by bolo vhodné a správne, ten legisl... ten medzi, to medzirezortné pripomienkové konanie zopakovať. Keďže sa tí, ktorí sa, ako ste hovorili, že ste diskutovali aj s predsedom Ústavného súdu a s Ústavným súdom, ale oni ten návrh nevideli vtedy, takže nemohli sa k nemu vyjadriť. A že keď takýto zásad... takáto zásadná zmena v rámci MPK vyplynie z toho, tak by, pri ústave by sa patrilo to MPK zopakovať, aby sa ostatní k tomu mohli vyjadriť podľa môjho názoru. To je, to je jedna vec.
Ja som nepovedal, že to je porušenie legislatívnych pravidiel. Akože legislatívne pravidlá to umožňujú. Ja som povedal, že by to bolo vhodné a slušné.
A čo som povedal, že bol porušený legislatívny proces a že to je znásilnenie legislatívneho procesu, som povedal, to, čo tu bolo predložené z hľadiska zmeny charakteru prokuratúry ako štátneho orgánu zadefinovaného v ústave, takto pokútne, v pléne, bez akejkoľvek diskusie. Tak s tým nemôžem súhlasiť a to tvrdím, že je znásilnenie legislatívneho procesu aj porušenie, pretože tam chýba osnova vykonávacieho predpisu.
A pokiaľ ste povedali, že tu straším alebo že vytváram nejakú paniku, tak, pani ministerka, to nie je len môj názor. To je názor bývalého ústavného sudcu a predsedu Súdnej rady pána Drgonca. Ja ho si dovolím zacitovať: "Keď slovenská vláda rozhodne, že núdzový stav" bude u nás preskúmať... "nebude u nás preskúmateľný súdnou mocou, lebo im to tak vyhovuje, Brusel nám môže zabuchnúť dvere k prístupu k európskym dotáciám. Namiesto miliárd eur, o ktorých sa tu tak veľkoryso hovorí, nám zostanú prázdne ruky." Vytrhol som z kontextu a ten kontext je o tom, že Ústavný súd nebude mať možnosť preskúmavať súlad ústavných zákonov s ústavou.
Takže, pani ministerka, nehovorte, že ja tu vyvolávam paniku alebo straším. To hovoria bývalí členovia, sudcovia ús... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Jasné, ja ešte raz, pán poslanec, k tomu legislatívnemu procesu. No, ja rozumiem, že môžme sa rozprávať o tom, že bolo by asi najjednoduchšie aj pre poslancov, keby tie zmeny boli veľmi jednoduché, ale ten legislatívny proces to umožňuje. Takže akože to ja aj rozumiem, čo vravíte, samozrejme, ja vás rozumiem. Čo sa týka ale tejto časti k tomu súladu ústavy s ústavnými zákonmi, tam si myslím, že naozaj ten priestor bol obrovský. Jednoducho v tom je nezhoda. Si myslím, že nech by sme o tom diskutovali aj ďalšie mesiace, proste tú zhodu tu nenájdeme. Ale rozumiem, áno, bol by priestor baviť sa o tom, že či prípadne to neotvoriť a skúsiť vymedziť ten priestor. Ale na to treba naozaj veľmi vážnu dlhú, dlhú debatu.
Takže ja hovorím, v rámci tohto priestoru je namieste povedať si, toto ústavodarca chcel. V rámci tohto priestoru, kým sa to neupraví, tak jednoducho tomu Ústavnému súdu to nepatrí, lebo ten priestor nie je jasný. Hej? Akože teraz, keď hovoríte, nechajte to tak, to znamená, že nech si robí Ústavný súd, čo chce. Lebo akože vlastne toto mi hovoríte. A to, akože to mi vlastne hovoríte, hej? To, ja som to hovorila aj pánovi predsedovi Ústavného súdu, keď sme sa o tom spolu rozprávali, že ako to teraz nie je o tom, že či ja dôverujem alebo nedôverujem Ústavnému súdu. To je o tom, že mám tu nejaké rozhodnutie, v rámci ktorého to použil a ja z neho vychádzam.
Ja teraz ako nehovorím, že do budúcna to neurobí lepšie. No, samozrejme, ja verím tomu, že to urobí stále lepšie a lepšie. Som optimista, ale ako ústavodarca je namieste si povedať, toto som zatiaľ Ústavnému súdu nedal. Tak ja mu to zatiaľ nedávam. A keď mu to dám, no tak mu to dám aj s tým vymedzením, ale toto sa zatiaľ neudialo. To je všetko.

Ďakujem. Mohol by som si to nechať na záverečné slovo spravodajcu, ale považujem za korektnejšie vystúpiť v rozprave, aby prípadne kolegovia mohli reagovať a možno aj pán poslanec Susko, na ktorého chcem reagovať, lebo, lebo myslím, že v jeho vystúpení sa odzrkadľuje mnohé z toho, akým spôsobom prebiehala rozprava k návrhu novely ústavy.
Prvá vec je, že tá rozprava bola rôznorodá, v niektorých prípadoch bola, bola úplne vecná a odzrkadľovala legitímne odlišné názory na to napríklad, akým spôsobom upraviť vzťah ústavodarcu a Ústavného súdu. Tie názory sú rôzne a je legitímne mať rôzne názory na túto, túto vec. A rozhodne, samozrejme, v tomto prípade ústavná väčšina, ku ktorému z tých názorov sa prikloní. Len v niektorých vystúpeniach tento legitímny názorový spor išiel až do absurdných rozmerov, keď sa tu z návrhu, ktorým sa má fixovať stav, ktorý platil v Slovenskej republike od schválenia ústavy do začiatku roku 2019, robí div nie nastolenie totality a ohrozovanie základných princípov demokratického právneho štátu. Tak to jednoducho nie je.
Ja som u pána poslanca Suska zvyknutý skôr na ten, na ten vecný tón, ale v tomto poslednom vystúpení zazneli, zazneli skôr tie alarmistické tóny, ktoré hovorili o ohrozovaní základných princípov právneho štátu alebo o konzekvenciách zo strany Európskej únie, nebodaj aj čo sa týka čerpania eurofondov. Ak si niečo také myslí pán Drgonec, môže si to myslieť, ale to neznamená, že to tak je. No, argument, že jeden človek niečo povie, čo ako úctyhodnú minulosť má za sebou, neznamená, že to tak je, skúsme argumentovať vecne. A teda skúsim to prehnať, aby to bolo jasné. Keby sa Slovenská republika rozhodla, že zruší Generálnu prokuratúru a nahradí ju štátnym zastupiteľstvom, tak si myslím, že žiadne konzekvencie zo strany Európskej únie by prísť nemohli, lebo existujú európske krajiny, ktoré fungujú so systémom štátneho zastupiteľstva, na tom nie je, na tom nie je nič, nič zlé, nič, nič závadné, je to vecou toho, ako je nastavené legislatívne, legislatívne prostredie, a je to vnútornou vecou tej krajiny. A aj keby to urobila Národná rada zákonom alebo zmenou ústavy a zmenou, zmenou zákona a urobila by to napriek nesúhlasu všetkých, úplne všetkých do jedného prokurátora, ich stavovských organizácií a ich orgánov, tak to môže urobiť, lebo o tej veci rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky.
Rovnako to, či bude v ústave zadefinovaný zákaz posudzovania súladu ústavných zákonov s ústavou, nemá nijaké konzekvencie na vzťah Európskej únie so Slovenskou republikou. Preboha, však to nestrašme, ako bavme sa, bavme sa vecne. Národná rada ako ústavodarca môže zveriť Ústavnému súdu právomoc posudzovať niektoré ústavné zákony, môže mu ju uprieť a zakázať alebo to môže nechať na Ústavný súd, je to vecou rozhodnutia ústavodarcu, Národnej rady, ktorá schváli príslušnú zmenu ústavy.
Druhá vec, no, niekoľkokrát sa tu opakoval ten spor o to, že kde má začať tá diskusia, kde sú limity, lebo uznávame asi obaja alebo obe strany toho názorového sporu, že poďme, poďme diskutovať o tom, či nezveríme predsa len Ústavnému súdu nejakú právomoc, právomoc posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou. A v prípade našej pozície je to, je tá debata o tom, že dobre, tak ústava niečo hovorí, ústava túto pôsobnosť alebo právomoc nezveruje, nezveruje Ústavnému súdu, ale výsledkom diskusie môže byť aj zmena ústavy, ktorá to Ústavnému súdu umožní.
Zástancovia opačného názoru tvrdia, že Ústavný súd si tú právomoc vyvodil, prisvojil, privlastnil, kto ako chce, a teda teraz mu patrí a my mu ju ideme zobrať. Ale my tvrdíme, že my mu nejdeme zobrať, my ideme iba explicitne napísať do ústavy to, čo v nej, z nej implicitne, jasne vyplýva.
A skúsil by som takú, takú nejakú analógiu. No, mne sa, mne sa pokazil, pokazil notebook a ja som teraz spravodajcom, tak potrebujem, potrebujem notebook, lebo potrebujem ho k svojej práci. Pán Susko má funkčný notebook a ja by som si ho potreboval od neho požičať, tak si ho zoberiem z jeho stola a začnem na ňom robiť. A pán Susko ho momentálne práve nepotrebuje. A uznáva, že by mi ho mohol požičať na nejakú časť dňa, lebo ja ho potrebujem a on ho nepotrebuje, a ja teda uznávam, že je to síce pôvodne notebook pána Suska, ale ja som si ho, ja som si ho privlastnil. Tak ja sa pýtam, kde má začať tá debata o tom, na akú časť dňa mi pán poslanec Susko požičia svoj notebook? Tak že budem mať ja jeho notebook na svojom stole, lebo som si ho odtiaľ zobral, alebo mu ho vrátim a on ho bude mať na stole a ja ho slušne poprosím, že či by mi, či by mi nemohol, nemohol požičať na dve hodiny, lebo ešte dve hodiny budem potrebovať a on ho nebude potrebovať. Ja neviem. Mne sa zdá logickejšia tá debata tak, že ten notebook bude na strane, na stole pána Suska a ak sa dohodneme, že mi ho požičia na dve hodiny, tak mi ho požičia na dve hodiny. Nie tak, že ja som si ho zobral z toho jeho stola, mám ho na svojom stole a teraz sa poďme baviť, že či ja mu ten notebook na chvíľu, na chvíľu vrátim a zvyšok dňa ho budem mať ja, lebo ja ho potrebujem. A mám na to, mám na to dôvod.
Posledná, tretia vec k tomu procesu. Zazneli tu, zazneli tu viaceré, viaceré výhrady a, samozrejme, je to tak nielen pri novele ústavy, je to tak aj pri novelizácii iných právnych predpisov, že niekedy sa v rámci jednej novely rieši viac vecí, niekedy v rámci medzirezortného pripomienkového konania pribudnú aj nejaké ďalšie návrhy alebo sa nejakým podstatným alebo menej podstatným spôsobom modifikujú tie návrhy, ktoré tam, ktoré tam sú. Pravidlá predpokladajú, že ak sú to zásadné zmeny, tak to má ísť znova do medzirezortného pripomienkového konania, ale je vecou posúdenia toho predkladateľa, čo sú zásadné zmeny a čo nie sú zásadné zmeny a kedy sa pripomienkové konanie opakuje a kedy nie. A nemôže sa to opakovať, opakovať donekonečna, je to skôr výnimočné. A sú situácie, keď jednoducho vás tlačí čas, lebo keď napríklad chcete robiť, robiť reformu súdnictva, no tak nemôžete trikrát opakovať medzirezortné pripomienkové konanie. A rovnako je to tak aj s pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré predkladajú poslanci.
Z hľadiska, z hľadiska legislatívneho procesu môže byť argument, že je čistejšie, ak nejaký návrh, nejaká zmena zákona prejde medzirezortným pripomienkovým konaním od začiatku do konca, alebo v prípade, v prípade poslancov, poslanec, poslancov, tak nech si dávajú poslanecké návrhy zákonov, ale tiež ani z hľadiska, z hľadiska čistoty legislatívneho procesu nie je úplne optimálny spôsob, keď sa zákony prijímajú alebo novely zákonov prijímajú takým spôsobom, že sa ten istý právny predpis otvára desaťkrát, lebo jedna zmena sa týka veci x, druhá vec sa týka veci y, tretia vec sa týka zmeny z, tak je logické, že keď sa rokuje o zmene nejakého zákona a je vôľa ten zákon zmeniť, že sa v priebehu legislatívneho procesu, druhého čítania objavia aj pozmeňujúce, pozmeňujúce návrhy a, samozrejme, že treba hľadať nejaký balans medzi týmito dvoma, dvoma požiadavkami, ktoré sa navzájom bijú. Lebo tak ako je dobré, keď sa zmeny nerobia až v druhom čítaní, tak nie je dobré ani to, keď sa jeden a ten istý právny predpis novelizuje opakovane a opakovane.
No a pán poslanec Susko, aby som sa k nemu vrátil, lebo on ma vlastne inšpiroval k tomuto, k tomuto vystúpeniu, na jednej strane argumentuje, argumentuje tým, že je to ústava, tak mali by sme byť zvlášť zdržanliví, že to nie je novelizácia, novelizácia zákona, obyčajného zákona. A na druhej strane tu argumentuje aj tým, čo teda platí o vzťahu zákona a nejakých vykonávacích predpisov nižšej právnej sily, že keď sa predkladá návrh zákona, ktorý predpokladá vydanie, vydanie predpisu nižšej právnej sily, vyhlášky ministerstva napríklad, tak tá vyhláška by mala byť známa, aby sme, vlastne bolo jasné, že o čom, o čom hlasujeme. Ale teda nie je mi známe, že by rovnaký vzťah platil aj v prípade, že sa mení ústava a nejak sa zakotvuje nejaká nová právomoc, nejaké nové právo alebo nejaká povinnosť, že by automaticky musel byť predložený aj návrh zákona, ktorý toto bližšie upravuje.
Takže budem rád, ak debata aj vo faktických poznámkach ostane, ostane v tej vecnej rovine, lebo mnohé z tých vecí, ktoré riešime, je legitímne mať na ne rôzny názor a rozhodne väčšina, a keď sa tá debata ani teraz, ani v budúcnosti nebude primárne odvíjať nejakým katastrofickým strašením, že tu ohrozujeme základné princípy právneho štátu, lebo to určite nie je pravda.
Ďakujem.