28. schôdza

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Ja budem v takom zmierlivom tóne.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď som sa ocitol na kandidátke do Národnej rady Slovenskej republiky, ľudia sa ma pýtali, či som sa zbláznil. Do politiky predsa normálni ľudia nevstupujú. Ľudia nemajú vysokú mienku o politikoch, to dobre vieme. Na chvíľu som o sebe zapochyboval, či som naozaj v poriadku. Kolegovia psychiatri ma naďalej tolerovali, tak som si vydýchol, že to so mnou až také zlé nebude. Žil som v domnienke, že budem v Národnej rade prezentovať aj iný ako všeobecný mainstreamový pohľad na svet. Po tom, čo sa obchodník či skôr podvodník s pozemkami stal prezidentom, som si povedal, že na Slovensku môže byť hocikto hocičím. A, bohužiaľ, moja katastrofická predpoveď sa naplnila.
Nechcem sa stavať do úlohy odborníka na psychiatriu alebo psychológiu, lebo ním jednoducho nie som. Ak sa to len dá, tak sa v čo najväčšej možnej miere snažím nehodnotiť iných ľudí, lebo sa môžem mýliť, a tým môžem druhým ľuďom ublížiť. Ale moja trpezlivosť má svojej hranice, hlavne ak už nejde o banálne veci, ale o fungovanie slovenského štátu, v ktorom žijem ja i moja rodina, bohužiaľ.
Položme si otázku, je azda niečo zlé na tom, aby sme do vysokých, od vysokých štátnych ústavných činiteľov požadovali posúdenie psychickej spôsobilosti vykonávať tak závažnú a zodpovednú prácu, prácu, ktorá ovplyvňuje životy všetkých obyvateľov Slovenska? Nie, podľa mňa, na tom určite nie je nič zlé. Keď aj mnohí bežní občania potrebujú psychologické testy, napríklad pre držanie zbrane, je namieste, aby tieto testy podstúpili ľudia, ktorí ovplyvňujú životy nás všetkých. Ľudia, ktorí majú v rukách moc, ľudia, čo dávajú príkazy silovým zložkám, armáde, polícii. Títo ľudia môžu byť omnoho, omnoho nebezpečnejší ako nejaký mládenec, čo sa venuje športovej streľbe.
V bežnej populácii sa odhaduje, že medzi nami chodí podľa rôznych zdrojov cirka 1 až 2 % ľudí s poruchou osobnosti. V niektorých profesiách je však ľudí s poruchou osobnosti podstatne viac. Napríklad medzi biznismenmi, vedúcimi pracovníkmi alebo manažérmi sa predpokladá, že až 3, či dokonca 5 % ľudí má poruchu osobnosti, dokonca tie psychopatické charakteristiky až 15 % ľudí. Medzi väzňami v ústavoch na výkon väzby má poruchu osobnosti dokonca 15 až 20 % odsúdených. Na internete som hľadal, ako je to s politikmi. Bohužiaľ, dáke relevantné údaje som nenašiel. Ale podľa tých dostupných dát tá prevalencia porúch osobností medzi politikmi štatisticky vychádza ako v bežnej populácii. Neviem, či tie prieskumy sú kúpené, snáď. Takže aj medzi nami, bohužiaľ, sú tu minimálne dvaja-traja, ktorí majú túto poruchu. Ak však zoberieme do úvahy fakt, že mnohí politici sú súčasne aj biznismeni a mnohí skončili ako odsúdení, je viac ako pravdepodobné, že u politikov možno očakávať vyšší výskyt duševných porúch. Osobne si určite nedovolím ukázať na niekoho prstom. Bol by to povrchný, podľa mňa nekorektný úsudok, možno i politicky podfarbený, ale mali by sme sa určite zamyslieť nad tým, komu ľudia zverili moc ovplyvňovať osud občanov Slovenska.
Varovaním nám môžu byť príklady z minulosti. Anglický historik, spisovateľ a člen britského parlamentu Edward Gibbon povedal: „História je len o málo viac ako zoznam zločinov, hlúpostí a nešťastí ľudstva.“ A za týmito nešťastiami ľudstva sú často skrytí politici, ktorí sú jednou skupinou ľudí vnímaných ako hrdinovia a druhou ako monštrá, počnúc Caligulom, ktorý údajne vymenoval svojho koňa za senátora, Nerom, Ivanom Hrozným, Leopoldom II., Hitlerom až po Ceausesca či Georga Walkera Busha. Ich osobnostné charakteristiky znamenali pre ľudí žijúcich v ich dobe katastrofu.
Viem, že navrhovaný zákon v Národnej rade neprejde. Je to nepísané pravidlo, že koalícia jednoducho nesmie podporiť opozičný návrh, ale tento návrh aspoň môže primäť koalíciu zamyslieť sa nad svojím štýlom vládnutia, štýlom komunikácie a môžme i porozmýšľať o výmene niektorých ústavných činiteľov, ktorí, bohužiaľ, nespĺňajú kritériá na tak zodpovednú prácu nielen po stránke odbornej, vedomostnej, ale i psychickej.
Slovensku chýbajú všeobecne akceptovateľní autentickí lídri, vzdelané autority s víziou.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec. Jediná faktická poznámka na vaše vystúpenie.
Pán poslanec Marek Šefčík, ktorému udeľujem slovo.

Ďakujem. Pán poslanec Urban, my sa stretávame na zdravotníckom výbore a ja už som vám párkrát povedal, že vy do tej strany podľa mňa nepatríte. Na jednej tlačovke, si pamätám, ste stáli úplne mimo nich. Sú fotky, ako stojíte mimo so sklonenou hlavou, a oni tam burcujú - v úvodzovkách - davy pred televíznymi kamerami a vy pokorne stojíte niekde bokom. To je váš obraz. Áno, ja si vás vážim ako odborníka, ale nerozumiem tomu, že ste vstúpili medzi týchto ľudí. Vy ste povedali, že nebudete ukazovať prstom a nebudete odsudzovať, lebo nie ste psychológ alebo psychiater. No lenže predkladateľ zákona išiel jednoznačne po jednej osobe, odsudzoval napriek tomu, že nemám takú vedomosť, že by bol psychiater alebo psychológ.
No a ešte, ešte by som sa dotkol toho, že, že ako v súvislosti s tým, čo tu bolo spomenuté, že niektorí ľudia by, by mali tie psychotesty a na tie, na tie miesta by sa nedostali, a ako príklad bol spomenutý ešte predtým aj Ján Budaj, tak dovoľte mi len krátko zareagovať, že nebyť Jána Budaja, nikdy by ste tu takého veci nemohli slobodne hovoriť.
Ďakujem.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ja som síce požiadal pána poslanca Eduarda Kočiša, aby sa pripravil do rozpravy, ale máme 19.02 hod., preto sa chcem spýtať, ak to nadlho, pán poslanec Kočiš, že by ste dokončili tú rozpravu, samozrejme, ak je všeobecný súhlas. Čiže by som ešte udelil... Hovorí, že nemá nadlho pán Kočiš. Je všeobecný súhlas, aby sme to ukončili? (Súhlasná reakcia pléna.) Výborne, ďakujem pekne.
Takže faktickú má pán poslanec Urban, bude reagovať na faktickú poznámku a potom sa pripraví pán Kočiš.

Ďakujem za slovo. Ja by som teda reagoval na kolegu Šefčíka. Ja sa naozaj nedávam do tej pozície, že som odborník.
Ale podľa mňa tie psychotesty nie je nič v zlom. Však to neni cielené len na jednu osobu. To je cielené aj na nás – aj na opozičných, aj na koaličných, lebo predsa len sme zodpovední za Slovensko, za obyvateľov, a z tohto pohľadu podľa mňa na to nie je nič zlé. Možno sa to odfiltruje, možno tí ľudia, ktorí majú duševné poruchy alebo by cítili sa nejako nekomfortne, by sa do takýchto vysokých pozícií nepechorili. Možnože by to bolo dobré. A to platí pre nás všetkých, tak pre koalíciu, aj opozíciu. Ja s tým problém nemám naozaj.
Ďakujem.

Pán poslanec Kočiš, môžete vystúpiť ako posledný v rozprave, tak ako ste sľúbili, že to nebude nadlho.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Milé kolegyne, vážení kolegovia, zostalo nás tu už pár, ale dovoľte aj mne sa troška vyjadriť k tomuto nášmu predkladanému návrhu zákona.
Začnem úplne vecne a vôbec bez nejakých emócií alebo bez nejakých osobných útokov, pretože táto debata s týmito osobnými útokmi by absolútne nemusela ani vzniknúť, ani, ani zájsť, ak by pán kolega Šefčík troška emotívne, troška viac ako emotívne nevystúpil a nepourážal tuná všetkých a všetko, ale má na to právo, ja to rešpektujem, vyjadril sa, ako sa vyjadril. Ja skúsim úplne ináč.
Nie je absolútne hanbou, ak kandidát na vstup do Policajného zboru alebo do Ozbrojených síl Slovenskej republiky, alebo Zboru záchrannej služby absolvuje pred svojím nástupom povinné psychotesty. Je to úplný štandard, je to úplne holý fakt. A my sa tu ideme teraz baviť, či by nebolo vhodné, aby ústavní činitelia, ktorí majú zodpovednosť za riadenie a za chod štátu, absolvovali takého psychotesty tiež. Nevidím na tom absolútne nič zlé, práve naopak, takýmito psychotestami by sme dokázali vyfiltrovať ľudí, ktorí majú nejakú rozdvojenú, roztrojenú alebo inú poruchu osobnosti. Jednoducho sú takíto jedinci v našej populácii a stáva sa to. Stáva sa to, tak ako to povedal vo svojej rozprave veľmi odborne a veľmi fundovane kolega Urban. Čiže nie je to naozaj hanbou, nepovažujem to za nejaký zločin, prečin voči ľudskosti, aby takíto občania, ktorí z ničoho, z ničoho nič, nejakou úplnou náhodou budú nominovaní na zaujímajú alebo lukratívnu ústavnú funkciu, prešli aj takýmto určitým sitom.
Na druhej strane nemal by som žiadny problém, aby sa to týkalo aj poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, pretože aj tuná sú jedinci, o ktorých duševnom stave mám naozaj veľké pochybnosti.
Tiež nie som odborník ani na psychológiu, ani na psychiatriu, ale stačí len z úplného laického pozorovania, hoci sa za úplného laika nepovažujem, nakoľko v každom semestri na vysokej škole, či už jednej, alebo druhej, som absolvoval skúšku zo psychológie, a dosť ťažkú, takže nebolo by to na škodu to aplikovať aj na parlament. Prečo nie? Tak ako človek má právo voliť, má právo byť aj volený. Ale zároveň má právo vykonávať svoju funkciu pri plnom duševnom zdraví. Ak to niekoho z opozičných lavíc urazilo, tak je nám to veľmi ľúto, naozaj sme nikoho uraziť nechceli. Chceli sme len vecne argumentovať, prečo tento náš návrh zákona predkladáme a prečo ho považujeme za dobrý, správny a dokonca nutný.
Takže na záver, vážené dámy, vážení páni, žiadam vás o podporu tohto nášho predkladaného návrhu zákona, pretože si naozaj myslím, že tento zákon nikomu neubližuje, tento zákon je, naopak, na veľký osoh a na zlepšenie fungovania štátu, pretože ak je kamión v rukách vodiča veľmi silnou zbraňou, ktorou môže ublížiť, dokonca zabiť, tak aj zriadenie a uvedenie človeka, ktorý dostane do rúk v podstate celý štát, celú republiku s 5,5 mil. obyvateľov a vyjadruje sa, ako sa vyjadruje, a tvári sa, ako sa tvári, tak tiež dokáže veľmi ublížiť. A tento náš návrh zákona je naozaj vecný, je faktický a skúsme sa o ňom pobaviť. Môžme vaše pripomienky akceptovať alebo prijať v druhom čítaní, ak ho posuniete cez prvé čítanie.
Takže ešte raz, skúste sa na to pozrieť nie krvavými očami, nie cez červené súkno, ale naozaj vecne, prakticky a zhodnotiť svoj možno nie príliš tomuto zákonu, tomuto zákonu pridelený úsudok, aký máte. Takže ďakujem pekne, že som vás okrádal o čas a skúsme sa na to ešte zamyslieť.
Ďakujem pekne.

S faktickou poznámkou na vaše vystúpenie, pani poslankyňa Zita Pleštinská, nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán kolega Kočiš, keď niekto predkladá takýto neštandardný zákon, asi tie testy potrebuje sám. Ďakujem.

Uzatváram týmto všeobecnú rozpravu a chcem sa spýtať, či chce záverečné slovo pán predkladateľ.
Tak poprosím, nech sa páči.