32. schôdza

Ďakujem. Pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, súčasná legislatíva nám dovolí bezdôvodne ukončiť ľudský život. Všetko to začalo ale v roku 1917, keď sa v Rusku dostal nedemokratickým štátom, ovládol ho Vladimir Iľjič Lenin so svojimi chladnokrvnými súdruhmi. Demokratizácia sovietskeho Ruska viedla v roku 1920 k prvej svetovej legalizácii umelých potratov. Dobre počujete, v Rusku sa deti zabíjajú už sto rokov. Niečo čo pred rokom 1920 bolo trestné, sa zrazu stalo beztrestné a legálne. Oni to dokonca nazývajú ľudskými právami. Podľa Ústavy Slovenskej republiky ľudský život je hodný ochrany už pred počatím.
Moja otázka znie, koľko detí ešte musí zomrieť, aby sme si uvedomili, že každý ľudský život má cenu?
Ako viete, kolegyňa, ktorá tu síce nie je, už povedala, že dieťa nič necíti, ale ako to môže vedieť, keď ona na mieste toho dieťaťa vlastne nebola, teda myslím toho, ktoré išli roztrhať a ako môžeme vedieť, že sedemdňové kurča to cíti, lebo sa uvádza, že to kurča to cíti a preto nemôže byť usmrtené, ale dieťa v dvanástom týždni to necíti, lebo to je normálne.
Ak si pozriete film Nemý výkrik, tak pochopíte, že to dieťa to evidentne cíti, lebo to dieťa sa bráni tomu, aby ho umelo vytiahli. Náhodou som sa dostal na sociálnu sieť pani kolegyne, kde bol nadpis, že odkaz pre Čepčeka, ktoré bolo napísané teda aj pre Kotlebu, ale to farebné bolo iba pre Čepčeka. Napriek tomu, že to bolo na sociálnej sieti pani kolegyni, boli tam aj na moju adresu celkom pozitívne správy a teda čo ma potešilo, keďže je to uzavretá skupina ľudí, bavili sme sa tu o zákone na pomoci tehotným ženám, ktorý predložila pani poslankyňa Záborská s ostatnými kolegami. Je pre mňa nepochopiteľné, že šestnásti kolegovia z klubu tento zákon, ktorý je na pomoc ženám, nepodporili. Dokonca vydali tlačové stanovisko, tlačovú správu v médiách, že majú s tým problém. Takže my sa bavíme o pomoci tehotným ženám a napriek tomu tu nie je záujem.
Pani poslankyňa Cigániková, tiež bol zákon na pomoc tehotným ženám, vy ste hlasovali ako? To je rečnícka otázka. (Reakcia z pléna.) Myslím, myslím ten pani poslankyni Záborskej, čo bol (reakcia z pléna), no takže ideme pomáhať ženám a potom za to nezahlasujeme.
No ako som už spomínal a avizoval vo faktickej poznámke, v druhom čítaní dám pozmeňovák o zrovnoprávnenie detí, tých nenarodených s kurčatami, teda aby to do 14. týždňa, do štrnásteho dňa boli zrovnoprávnené kurčatá s deťmi. Musím ale spomenúť, robil som si taký výskum na gymnáziu, kde mám aj svedectvá niekoľkých detí, respektíve mladých ľudí, napríklad chlapec, čo ma celkom prekvapilo, chlapec prvého ročníka gymnázia napísal: "Medzi dôležité témy, ktorým by sme sa mali venovať a obhajovať, patrí podpora rodiny a s tým spojená ochrana, obrana a ochrana ľudského života. Rodina je oporou štátu, preto štát musí byť oporou pre rodinu. Ľudia sú slobodní a každý má svoje práva, teda aj nenarodené deti by mali mať svoje práva, právo na ochranu života. Nesmieme sa k nemu správať ako k nejakej veci, keď sa mi to hodí, tak si ju nechám. Potrat by nemal byť vyriešený, vyriešením problému, každý problém sa dá riešiť. Slovenská republika má zákon, ktorý povoľuje ukončiť tehotenstvo do 12. týždňa života plodu. Súčasný zákon dovoľuje potraty aj v tých dôvodoch, ktoré sú riešiteľné. Ak chceme, aby sa znížil počet nenarodených detí, mal by zákon určiť presné výnimky, ktoré by mali byť preukázateľné, možno aj takto by sme mohli dosiahnuť ochranu nenarodených detí.". Opakujem, to bol chlapec prvého ročníka gymnázia.
Teraz na margo dievčat, lebo stále sa tu spomína, že iba chlapci obhajujú, takže aj dievčatá, toto je dievča tretieho ročníka: "V každej učebnici na svete život človeka začína splynutím vajíčka a spermie. Ak má dieťa viac ako dva týždne, nemôže byť potratené a ak má o hodinu menej, smola, môžeme ho zabiť. Kto o tom rozhodol, že mu ešte nebije srdce? Veď každý zdravotník vykonávajúci potrat vie, že dieťa, to malinké bez srdca, sa uhýba chirurgickým nástrojom, nechce byť potratené, chce žiť ako my všetci. My, čo sme dostali možnosť žiť, ako môžeme niekomu túto možnosť vziať?". To sú len také dve správy od detí, aby sme vedeli, ako sa k tomu aj deti správajú.
A ďalej budem pokračovať, čo sa týka, teda mýty o tej poľskej potratovej turistike. Mám informácie, že po zákaze potratov v susednom Poľsku sa potratovosť na - cudziniek - Slovensku nijako dramaticky nezvýšila, naopak postupne klesá. Takže sa predpokladá, že ani u nás zákaz nebude znamenať potratovú turistiku. To sú témy, ktoré sa tu opakujú, tak ja to zdôrazňujem. Keď boli v roku 1993 zakázané v Poľsku potraty, veľká väčšina bola proti tejto zmene, bolo to zhruba 80 % občanov. Dvadsať percent chcelo zákaz. Dnes je situácia úplne opačná, 80 % súhlasí s tým, aby zákon ostal tak, ako je, to znamená, aby sa nemohli vykonávať bezdôvodne a 20 % je za liberalizáciu. Z toho nám vyplýva, že už samotná zmena práva spôsobuje spoločenskú zmenu vnímania toho, čo je a čo nie je správne. Presne to je poslaním nás zákonodarcov nastaviť hranice, vychovávať ľudí, čo je dobré a čo je zlé.
Teraz sa dotknem môjho návrhu zákona. Tento návrh zákona aj dôvodovú správu som od augusta posielal kolegom, koaličným kolegom, koaličným partnerom na koaličnú radu, klub. Koaličnú radu som informoval štandardným spôsobom. V koaličnej zmluve je napísané, citujem v bode 8: "V prípade zákonov týkajúcich sa zvýšenia ochrany života v predpokladaných, predkladaných koaličným poslancom alebo poslancami sa schválenie koaličnou radou nevyžaduje a budú vopred predložené", čo aj boli. Opakujem, má sa to iba predložiť, nie prerokovať, to som presne urobil. Ešte som aj písomne urgoval odpovede dvanástich členov koaličnej rady. Jediná pani kolegynka Zemanová mi odpísala. Okrem toho zákon bol podaný v auguste, neskôr v januári a keďže nebol zaradený na schôdzu Národnej rady, tak som ho opätovne podal znovu, aby sa o tomto zákone rokovalo a aby sme mohli zachrániť ľudský život. Vždy som koaličnej rade doručil zákon aj paragrafové znenie, aj dôvodovku. Ubehol takmer rok od prvého podania zákona na prerokovanie, teda koaličná rada mala na to dosť času.
Moju legislatívnu iniciatívu už v auguste inšpirovali humanistickí kolegovia z klubu, ktorí odmietli obmedziť umelé potraty tak, že by hlasovali za opozičný návrh. Dnes je situácia, dnes sa situácia vykryštalizovala, môžu si slobodne vybrať, majú jeden opozičný a jeden koaličný návrh. Je to veľmi krehká situácia. O tomto zákone môže rozhodnúť aj jediný hlas.
Dotknem sa teraz ešte znovu potratov. Potrat nie je a nikdy nebol riešením pre dieťa ani pre matku. Nie sme v stredoveku. Žijeme v 21. storočí a aj vedecké zistenia sono nám dokazujú, že dieťa v lone matky už žije. Preto nemôžem dopustiť takéto brutálne nakladanie s dieťaťom. Keď máte zľutovanie so psom na reťazi, prečo nemáte rovnaký súcit s nevinným ľudským životom? Napríklad nemecké kura, ktoré tu už bolo spomenuté.
Vážené kolegyne, kolegovia, zákon, ktorý predkladám, nie je o ideológii, ako sa mi snažia niektorí pripísať. Predkladám ho a aj napriek obštrukciám a hejtu, ktorého sa mi dostáva. Ak bude potrebné ho predložiť znova, som ochotný to spraviť opäť. Pochovajme konečne tento krvavý relikt komunistického režimu. Zastavme konečne tento krvavý kúpeľ. V klube OĽANO nás je 53 nezávislých, rôznych osobností v celom parlamente je nás 150, každý máme svoje vzory, niektorí sme kandidovali ako kresťanskí kandidáti a napriek tomu sa tak nesprávame. Je pravdepodobné, že vy sa v týchto dňoch zamýšľate, prečo spadol strom a rozbil sochu našej patrónky Panny Márie v našom pútnickom meste v Šaštíne. Vy, čo ste excelovské typy, spočítajte, koľko pracovnej sily v produktívnom veku sme mohli mať na Slovensku, je to zhruba 1,4 milióna potratených detí na Slovensku.
Nesmiem zabudnúť veľmi vzácnu novinku, a to Európsku úniu, kde náš návrh, teda návrh pani poslankyne Záborskej a ostatných koaličných poslancov včera v Európskom parlamente prešiel, čo je veľmi smutné, ale aj napriek tomu my na Slovensku máme šancu ešte zachrániť ľudské životy. Nedá mi nespomenúť ešte jeden príklad, a to je svedectvo z novembra. Je to svedectvo známeho amerického herca Chucka Norrisa, predstaviteľ akčných hrdinov Walker Texas kritizoval 48. výročie legalizácie umelých potratov v USA, kde bol aj americký prezident a viceprezidentka. Povedal, ako môže niekto zabiť nenarodené dieťa a cítiť sa ako dobrý človek? Je šokujúce, že od roku 1973 prišlo o život 62 miliónov Američanov. Vyzval krajanov, aby si vážili ľudský život od počatia po smrť. Hovoril aj o štatistikách, ktoré sú ale veľmi absurdné a tie sú, že 51 (percent, pozn. red.) občanov v Kanade považuje za hodnotu plastovú slamku a iba 26 % Kanaďanov považuje za hodnotu ľudský život.
Preto vás, milé kolegyne, kolegovia, či koaliční alebo opoziční, poprosím, podporte tento zákon v mene tých, ktorí nemajú hlas.
Ďakujem.

Ďakujem. Za skupinu poslancov teraz vystúpi pán navrhovateľ Schlosár v spojenej rozprave o tomto návrhu, o týchto dvoch návrhoch.
Nech sa páči.

Pani poslankyne, páni poslanci, pán predsedajúci, ja by som v tomto svojom záverečnom slove po tom, čo už bola ukončená rozprava, chcel povedať len niekoľko slov k istému argumentu, ktorý tu padol, ale na ktorý nezaznel nejaký proti argument, a to je ten, že ak by sme aj obmedzili vykonávanie umelých potratov legislatívou, by sme teda zakázali tie potraty na požiadanie, tak by to v podstate nemalo nijaký vplyv na počet umelých potratov, ale naopak, viedlo by to iba k tomu, že by ženy vyhľadávali tie interrupcie niekde inde, alebo by chodili na ilegálne interrupcie, čo by spôsobilo to, že by mohli zomrieť alebo mať poškodené zdravie. K tomu musím povedať, najskôr čo sa týka tých žien, že v ich prípade, pokiaľ by u nás na Slovensku boli tie umelé potraty na požiadanie ilegálne, a napriek tomu by sa nejaká žena rozhodla ísť na tento potrat, tak je to v prvom rade jej vlastné rozhodnutie. To, že chce riskovať svoj život a zdravie kvôli tomu, že potrebuje usmrtiť svoje vlastné dieťa a že za tú cenu, teda alebo chce to urobiť dokonca za cenu porušenia, porušenia zákona, tak je to jej vlastné rozhodnutie, opakujem. Čiže nie je to to isté, ako v prípade nenarodeného dieťaťa, ktoré sa nemôže rozhodnúť, ale za ktorého rozhodujú jeho rodičia, teda matka, ktorá ide na tú umelú, umelý potrat. A tu treba povedať aj toľko, že pokiaľ nám ide o ochranu života, tak aj keď by sme pripustili, že niektoré ženy, ktoré by išli na tie ilegálne interrupcie, by mohli prísť o život, tak keď si pozrieme štatistiku napríklad Svetovej zdravotníckej organizácie, tak pri tých ilegálnych potratoch v krajinách, kde sú reštriktívne zákony, kde sú tie potraty zakázané, zahynie ročne alebo zomrie ročne 47-tisíc žien, čo je, sa môže javiť ako veľmi vysoké číslo. Treba ale povedať, že z 98 % sú to ženy, ktoré postupujú tieto ilegálne potraty v krajinách tretieho sveta, napríklad v Afrike, teda nejde o Poľsko alebo nejaké tie malé európske štáty, ktoré, ako napríklad Malta, ktoré majú tiež ilegálne potraty. Čiže nie je to niečo, čo sa dá porovnávať s nami.
Ale na druhej strane v krajinách, kde sú liberálne zákony, ako je to aj tu na Slovensku, pokiaľ ide o umelé potraty, tak zahynie alebo zomrie ročne vo svete 26 miliónov nenarodených detí. Čiže 26 miliónov oproti 47- tisíc. Každý jeden ľudský život má hodnotu, každý jeden ľudský život, no napriek tomu len takto čisto matematicky, ak sa máme postaviť na stranu života, ak máme ochrániť čo najviac ľudských život, tak lepšou cestou je ísť cestou práve tých obmedzení, reštrikcií umelých potratov, pretože vtedy zachránime viacej ľudských životov, ako keď, keď umožníme, aby naďalej u nás platili tieto liberálne zákony.
No a musím povedať aj toľko, že nie je pravda, nie je pravda, že je úplne jedno, akú máme legislatívu na Slovensku, že ten počet interrupcií nebude nejakým spôsobom klesať. Pretože keď sa pozrieme do histórie, tak výraznou mierou sa liberalizovali, liberalizovala legislatíva práve v roku 1986. Vtedy bol prijatý ten zákon, ktorý tu platí aj doteraz. Predtým tiež bolo možné vykonávať umelé potraty, ale tie podmienky boli omnoho prísnejšie. Boli tu tie interrupčné komisie atď. No a akonáhle bol prijatý ten zákon ešte v bývalom Československu, tak medziročne, medzi tým rokom 1986 - 1987 narástol počet umelých potratov o viac ako 20 %, čiže o jednu pätinu. To je dosť výrazný nárast, ktorý svedčí práve o tom, že keď niečo liberalizujeme v prípade interrupcií, tak ten počet interrupcií stúpne. Ale zase naopak, ak budeme reštriktívnejší, ak to obmedzíme, áno, nezachránime všetky, všetky nenarodené deti, ale výrazným spôsobom to obmedzíme.
A podobný príklad by som mohol uviesť aj v prípade Spojených štátov amerických, kde tým známym súdnym rozhodnutím amerického Najvyššieho súdu boli legalizované interrupcie v roku 1973. To bol rok, keď v tom čase sa vykonávalo približne 100-tisíc v celých Spojených štátoch amerických, 100-tisíc ilegálnych interrupcií. Ale po tom, čo boli legalizované, tak v priebehu desiatich rokov sa ten počet interrupcií vyšplhá na 1,3 milióna. Zo 100-tisíc na 1,3 milióna, čo je aj v prípade teda, že zoberieme, že ten počet populácie v Amerike za tých 10 rokov narástol, stále je to 12-násobný nárast počtu interrupcií len kvôli tomu, že bola tá legislatíva uvoľnená.
Na záver, panie poslankyne, páni poslanci, len toľko, že každý z nás, každý z nás má právo aj povinnosť sa rozhodnúť, zaujať nejaké stanovisko v tejto otázke a má sa teda, môže sa teda rozhodnúť, či sa postaví na stranu života, alebo sa postaví na stranu smrti. V konečnom dôsledku, ja tomu verím, že každý z nás si za toto svoje rozhodnutie, ktoré tu v Národnej rade Slovenskej republiky vykoná, bude raz zodpovedať aj pred Pánom Bohom, aj pred národom. Ale ja musím povedať za seba a za svojich kolegov z Ľudovej strany Naše Slovensko, že my budeme vždy stáť na strane života. A ja by som bol veľmi rád, keby sme v tejto otázke neboli sami. Viem, že sú tu poslanci, ktorí napriek tomu, že sú z koalície, sa na túto stranu života postavili a verím tomu, že rovnako sa postavia aj ďalší poslanci na túto správnu stranu, na stranu, na stranu pravdy.
Ďakujem pekne.

Teraz udeľujem slovo pani poslankyni a spravodajkyni Jane Bittó Cigánikovej, ktorá zaujme stanovisko k rozprave a ako spravodajkyňa môže povedať hodnotenie.
Nech sa páči.

Dostala som správu na sociálnych sieťach, tak dostala som ich viac, niekoľko vám prečítam a začnem touto:
"Potratila som mimovoľne, mala som 18 rokov, študentskú brigádu, celý život a štúdium pred sebou. Krátky vzťah, ktorý by dieťa neuniesol. Brala som antikoncepciu, ktorá však zlyhala, ako sa občas stáva. Keby nepotratím mimovoľne, aj tak na ten potrat pôjdem. Bez toho by som zničila život sebe, jednému mužovi a dieťaťu, ktoré by nebolo zabezpečené, trápilo by sa, malo by rodičov, ktorí trpia, lebo sa oň nedokážu postarať. Neľutovala by som toto rozhodnutie, lebo by som tak zachránila seba a svoju budúcnosť a nezničila budúcnosť niekoho malinkého, nevinného. Jediné, čo ma mrzí, je, že nikto nerieši traumy spojené s mimovoľnými potratmi, že ženy nemajú psychologickú starostlivosť a že nie je možné vykonať interrupciu pomocou tabletky, čo by mnoho, mnohým ušetrilo bolesti a zbytočné trápenie. Ženy majú právo sa rozhodnúť. A mnohé tak nekonajú kvôli tomu, že sú sebecké, ale práve naopak, lebo chcú niekomu dať zaslúžene kvalitný život, nie mu ho vziať."
Poprosila som na internete aj o to, aby predkladateľom ľudia napísali odkaz, že čo vám mám povedať. Poprosila som o to, aby to boli slušné odkazy. Napriek tomu som musela filtrovať. Myslím, že to poznáte aj vy z druhej strany, že naozaj tá téma rozdeľuje spoločnosť. Snažila som sa preto vybrať také miernejšie. Prosím, neberte to osobne. Sú to teda odkazy ľudí.
Radovan Jokel píše: "Keď majú takú starosť o ochranu života, nech sa postarajú o zlepšenie zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia, sprísnenie trestov za násilné trestné činy, zlepšenie kvality ovzdušia, potravín, bezpečnosť práce, prevencie chorôb a aj zlepšenie dôchodkov pre, vďaka ochrane života, čoraz viac dlhovekých občanov. A tiež by som sa ich spýtal, koľko človekohodín intenzívnej práce expertov to stálo, kým prišli na konkrétne tento spôsob ochrany života?"
Viem, čo by ste povedali, že teda však sme pri vláde, tak to zlepšujme, je mi to úplne jasné. Nechcem sa tváriť, že nie, ale pravda je taká, že tieto aspekty sa ešte nezlepšili a už ideme zakazovať, že to je ten, to je ten pohľad.
Petra Hrušková: "Pán Čepček, s kľudom môžte mať aj dve, tri, štyri deti, ale nie sú jasle, nie sú škôlky, nie sú pracovné príležitosti pre matky, nie je dostupné bývanie atď. To sú problémy, s ktorými sa potýka takmer každá rodina. Potraty sú len špička problému v tejto republike."
Zuzana Hudecová: "Ak chcú chrániť život, nech zlepšia podmienky ženám, ktoré od začiatku tehotenstva vedia, že budú na to samé. Nejeden prípad a rozhodnutie ísť na interrupciu vzišiel z obáv, ako sa o dieťa žena postará sama. Nech si oni idú platiť účty z tých smiešnych príspevkov. Interrupcia nie je kratochvíľa a čísla počtu interrupcií neustále klesajú."
Mariana Tilingerová: "Najprv treba prevenciu, ochranu pred otehotnením, až potom dôsledky, pokiaľ nebude žena dobre ochránená zákonmi pred svojvôľou mužov, že ju môžu pomaly znásilniť a donútiť k materstvu, aj keď nechce. Pre ochranu žien pred nechceným tehotenstvo treba, aby si muži urobili vazektómiu a bude pokoj. Treba taký zákon. Alebo trestať mužov, ak bez vysloveného súhlasu ženy sa opovážia ju oplodniť."
Ľubica, okej, to nie, dobre.
Mária Záhorcová: "Však sa ho spýtajte, či vie, koľkým deťom tohto roku zamietli škôlku a z akej almužny žijú rodičia chorých, postihnutých detí, ktorí prišli o prácu, lebo sa 24/7 o deti starajú. A či už dostali aspoň psychologickú a právnu pomoc obete sexuálneho násilia, napríklad aj tie maloleté, z ktorých obťažovania bol obvinený náš kolega."
Ľuboš Forró: "Nech rieši radšej to, ako pomôcť mladým rodinám a nehrabať sa v materniciach žien, pre ktoré je toto rozhodnutie zväčša životná trauma. Počet interrupcií klesá, tak nech to nechajú tak, nech netlačia svoje názory a postoje."
V podstate takto sa dokola opakuje. Nechcem vás zaťažovať. Je to väčšinou o tom, že, že treba najprv riešiť iné problémy. A všetci sa zhodneme na tom, že treba a že sú, aj sa robia niektoré veci, aj sa predkladajú návrhy zákonov, aj sa predkladajú návrhy zákonov, ale skutočnosť je takáto. Asi nikto z nás nepoprie, že tieto problémy nie sú ešte stále vyriešené. A jednoducho nie je fér, kým nie sú vyriešené, kým žena nevie sa postarať, nemá na to financie, keď zostane sama, nemá kam dať to dieťa do jaslí, do škôlky. Pokiaľ je choré, nemá dostatočnú starostlivosť. Akonáhle to dieťa dosiahne 18 rokov a náhodou je samé, nemá kam ísť. Kým toto nie je vyriešené, nie je fér vôbec sa baviť o tom, že prikážeme žene, aby do takéhoto prostredia dieťa porodila bez ohľadu na to, či to chce alebo nechce urobiť.
No zaujímavé bolo, mali sme teraz situáciu, bol COVID a ako viete, tak ja som kedysi zakladala škôlky a jasle práve preto, že som bola mamina dvoch detí a chcela som zároveň byť s nimi a zároveň nebyť odkázaná na tú almužnu. A jediné, čo mi z toho vyšlo napriek tomu, že som mala ekonomické vzdelanie, bolo, že teda urobiť škôlku, normálne si sprístupniť vzdelanie nižšieho stupňa síce, ale pedagogické, aby som sa mohla venovať deťom, urobiť si kurz a otvoriť tú škôlku. A takto takýmto spôsobom som sa vlastne dostala k tomu, že nejakú dobu, a vlastne tie škôlky a jasle fungujú aj teraz, to už je vyše desať rokov, ale nejakú dobu som sa ja sama o tieto detičky starala, aj som teda toto rozbehla. A viem tým pádom veľmi dobre, ako to funguje.
A keď chce dať matka dieťa do škôlky, tak má vlastne dve možnosti, buď berie príspevok na, to je rodičovský príspevok alebo príspevok na starostlivosť o dieťa. No a je zaujímavé, že akonáhle sa jeden alebo druhý príspevok zvýši o nejakú sumu, tak, samozrejme, tí rodičia sa prehlásia na ten príspevok, lebo je vylúčené brať obidva naraz. Čiže buď beriete rodičák, alebo beriete ten príspevok na starostlivosť. V čase, keď bol príspevok na starostlivosť vyšší, všetci rodičia alebo väčšina rodičov ho čerpala a tento príspevok sa čerpá z fondov Európskej únie drvivou väčšinou. Rodičovský príspevok sa čerpá z nášho rozpočtu. A hovorím vám to celé preto, lebo je zaujímavé, že v priebehu času prišlo k tomu, že ten rodičovský príspevok, ktorý čerpáme z rozpočtu Slovenska, tak v podstate sa navýšil, je vyšší ako príspevok na starostlivosť a preto dnes nikto nečerpá, aj keď máme tú možnosť ten príspevok na starostlivosť z rozpočtu Európskej únie, ale všetko sa čerpá vlastne z nášho.
A keď prišlo k tomuto COVID-u a keďže viem, ako to v tých škôlkach chodí, ako sa správajú tí rodičia, ako je to pre nich dôležité, samozrejme, však taká súkromná škôlka, to stojí 400 - 500 eur, v štátnych nie je dosť miesta, no tak tí rodičia potrebujú pomoc. Tak som prišla s návrhom v koalícii, že prosím vás, však urobme to, že zvýšme ten príspevok na starostlivosť o dieťa, aby bolo viac miesta v tých škôlkach pre tie deti, pretože to je problém, prečo veľa matiek ani len sa neodváži mať dieťa, lebo vie, že sa nebude vedieť uplatniť a zostane na to sama, na tú starostlivosť.
A bolo zaujímavé počúvať kolegov, ktorí teraz s tým istým rozmýšľaním, ktorí teraz obhajujú tieto, tieto obmedzenia interrupcií, o tom, že nemôžme to spraviť, my predsa nemôžme dať väčší príspevok na starostlivosť o dieťa, pretože to je iba pre pracujúce alebo študujúce matky a my by sme tým zhodili vlastne tie, ktoré sú doma a preto to nespravíme a nezvýšime ten príspevok a zostalo to tak. Tie peniaze tam ležia, ležali a aj ležia. My čerpáme peniaze v menšom množstve z nášho rozpočtu, pritom z peňazí z Európskej únie sme mohli podporiť, podporiť to, aby tie matky sa nebáli do toho ísť. A len na základe nejakej ideológie o tom, že žena patrí, a to som aj doslova počula túto vetu, že žena patrí domov k deťom, za sporák, a nie teda, že bude nejakú kariéru alebo že bude študovať a že bude pracovať, tak kvôli tejto ideológii sme neboli schopní takéto opatrenie, muselo by to urobiť vlastne ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, sme to jednoducho neurobili. A toto opatrenie by pomohlo naozaj podľa mňa ženám, aby sa rozhodli, aby mali odvahu, nazbierali odvahu mať dieťa. A ja som to s týmto zámerom aj robila. Úprimne to hovorím. Takže toto sú pre mňa riešenia, ktoré pomôžu znížiť počet interrupcií a tomuto podobné. Presne to, čo si ľudia pýtajú, hej, že tú pomoc v reálnom živote.
Zhrňme si to. Dokázala som vám, že to nie je želanie väčšiny, čo ste predložili. Napriek tomu to tu opakujete. No dáta hovoria jasne. Nemusím čítať znova tie grafy. Ale ani pri vašom, o ktorom ste vy hovorili, prieskume, pán Čepček, kde ste hovorili, že 47 % ľudí, ani to nie je väčšina. Ja som taký prieskum ale nenašla. Hovoríte stále dokola, že ide o zabíjanie detí. Ja som vám teda včera sa snažila dokázať, že nie je to zabíjanie a nie sú to deti. Viem, že je to pre vás citlivé, rozumiem tomu, že je to pre vás citlivé, ale vy nemôžte niečo, čo si vy prajete, dávať ako fakt. A jednoducho keby to bolo zabíjanie, tak by bol, bol by to trestný čin, tak by sa za to chodilo do basy, keby to bolo detí, tak by sme nemali všetky tie debaty o tom, že zygota, embryo, vajíčko, embryo, plod, atď. a aj sami pripúšťate, že teda to bude dieťa, a to pripúšťam aj ja. To, to, to, samozrejme, o tom nie je diskusia, ale ja hovorím, dieťa to bude, až keď sa tak rozhodne žena, prípadne rodičia.
Bola tu diskusia o tom, že kedy začína život. Napriek tomu, že som vám včera predložila päť vedeckých pohľadov, odborných pohľadov na to, ako rôzne sa dá pozerať na počiatok života, napriek tomu aj dnes opakujete, veda hovorí jasne, nie je v tom rozpor, nikto nespochybňuje, to nie je pravda. Kolegovia, nepoužívate férové argumenty, pretože včera som vám dala jasný dôkaz o tom, že takto to nie je. Váš pohľad je len jeden z mnohých pohľadov a je legitímne, že nejaká časť spoločnosti má iný. Nie je fér, keď opakujete veci, ktoré jednoducho už boli dokázateľne vyvrátené. A taká debata potom, samozrejme, ani nikam nevedie.
Často sa tu omieľajú komunisti, že teda my liberáli, SaS-kári obhajujeme komunistický zákon. Počúvajte, komunisti hovorili aj, že dva plus dva sú štyri a my liberáli si myslíme, že sú štyri. Ono sa niekedy aj pritrafí aj komunistom, hej? A úplne zaujímavé je potom dávať ako dobrý príklad Hippokratovu prísahu z 12. storočia, že tej by sme sa mali držať, ale toho komunistického zákona už nie. Také zaujímavé rozpory.
Počúvam, že vás napádam. Ja by som sa chcela každého z vás, čo tu sedíte, spýtať, koho som osobne urazila? Koho z vás počas debaty som ja osobne urazila? Na koho som bola osobná? Čo som spravila? Prečítala som štúdiu, ukázala som alebo prečítala som vám grafy, ktoré hovorili o tom, že to nie je názor väčšiny, že ako klesajú, klesajú interrupcie. Prečítala som vedecký článok o pohľadoch rôznych vedcov o tom, ako sa dá pozerať na začiatok života. A reagovala som na faktické, kde ktoré síce boli zväčša osobné, ale snažila som sa vám práve ukázať, že aký je v tom rozdiel.
Úprimne, napriek tomu, že je to pre mňa veľmi emotívna téma, napriek tomu som sa, napriek tomu som sa snažila naozaj nikoho nenapádať a nepovažujem to za fér, keď mi niekto povie: stále ma napádate. Nie je to pravda, ja korektne argumentujem.
Mojou odpoveďou na to, čo som prečítala, boli práve naopak, bola kopa osobných urážok. Skúste si pozrieť tie včerajšie reakcie na ten článok, čo som prečítala. Ja si dám tú námahu, ja to zostrihám. Keď tu stál pán Kuffa a rozprával tu o tom, nebudem to opakovať, boli ste tu. Nikto z vás z tých faktických nepovedal: fú, tak toto je za čiaru. Jedine pán Kotleba potom, keď sa postavil, začal hovoriť, tak, tak na začiatku povedal, že to je za čiaru. Nikto z vás. Kde je vaša ochrana života narodeného? Kde je vaša ochrana žien? Keď váš, keď, keď, síce váš názorový oponent, ale predsa staršia kolegyňa dostáva ako reakciu na jasné dáta a fakty a na úprimné odpovede takýto hejt, kde ste boli, ochranári, vtedy?
Dostala som informáciu, ako vlastne som súčasťou pekelného plánu, že som diablov advokát, agent LGBT, mimochodom k tomu sa hlásim, vrahyňa svojich súrodencov. Pán Suja, k vám špeciálne, od vás nie som zvyknutá, že ste takto nekorektný. Rozumiem, že je to pre vás emotívna téma, aj pre mňa, ale prepáčte, aby keď ja poviem svoj osobný príbeh a vy ma obviníte, že ja som vlastne chcela zabiť svojich súrodencov, však to je fakt úplne za čiarou. Včera, včera ste to povedali, keď som hovorila o tom, že v dospelosti som zistila, aký ťažký život mala moja mama a že som vlastne spoznala svojich súrodencov, tak vo vašej faktickej ste takéto niečo povedali. (Reakcie z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
70a.
Páni poslanci!

Bittó Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
70b.
Hovorili ste, že obhajujem zákon proti pedofílii. Prosím vás pekne, pán Suja, ja som včera hovorila o tom, že nie je normálne brániť tomu, aby mladí ľudia dostali informácie, napríklad o homosexuáloch, pretože sú súčasťou našej spoločnosti. Vy dobre viete, že Orbán zakázal aj toto. A to je, a to je kdekoľvek, pán Suja. Oni sú súčasťou nášho života a vôbec nie je na škodu im povedať, že existujú.
Hovoríte o lieku za dva milióny, že ja chcem teda zabíjať dieťa, ktoré nedostane liek za dva milióny. Pán Suja, hovorím vám ja, že chcete zabíjať tisíc detí, ktoré nedostanú dvojtisícový liek preto, lebo chcete zaplatiť ten jeden liek za dva milióny? Toto nie je fér. Pán Suja, skúste, ja vám len chcem, skúste ma vnímať, ja vám len chcem povedať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
70c.
Pán, páni poslanci! Pani poslankyňa, aj vás poprosím, snažte sa to spravodajské záverečné vystúpenie viesť k tomu, aby ste nepriamo alebo priamo nevyzývali k nejakej reakcii, pretože to nie je účelom ani spravodajcu podľa môjho názoru, takže vás poprosím, skúsme to ukončiť dôstojne. Ďakujem.

Bittó Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
70d.
Ďakujem. Aj sa o to snažím, len sa snažím ukázať, že čo robia nekorektné argumenty, ale áno, rozumiem, idem k tomu. Naozaj nie je mojím cieľom nejako vám to vyčítať, len vám ukazujem, ako veľmi nekorektné argumenty na jednej aj na druhej strane potom zaznievajú a že to nikam nevedie.
Hovoríte, že si neviete predstaviť, že nebudete bojovať za nenarodené deti. Ja vám rozumiem, pretože ja si neviem predstaviť, že nebudem bojovať za slobodu žien, za právo žien sa rozhodnúť, kedy sa budú reprodukovať, za právo žien byť rovnoprávnymi s mužmi.
Ja osobne som chcela napríklad dieťa už v sedemnástich rokoch, prvé som mala v dvadsiatich dvoch, druhé v dvadsiatich štyroch. Ja teda si nemyslím, že by som si zaslúžila nejakú dehonestáciu, ale to mne nedáva právo prikazovať to iným ženám. Ten môj pohľad na život predsa neznamená, že všetci ostatní sa tak musia správať.
Nepatrí sem ani prirovnanie detí ku kuriatkam, psíkom, mačičkám a podobne. Hovoríte o tom, že ženy matky ku gravidným sukám a k sliepkam. Viem, že to nemyslíte ako urážku, len si uvedomte, kam tá debata speje, pretože vy hovoríte o tom, že my, ktorí si zastávame ženy, že my jednoducho bojujeme za práva zvierat, ale za práva nenarodených detí, ľudí, nie. Ale veď to nie je pravda. Veď nikto nebráni majiteľovi tej fenky, o ktorej ste hovorili, aby nemala šteniatka, keď sa tak majiteľ rozhodne. O tom tu diskusia neni, a keď dáte taký návrh zákona, tiež budem proti.
A to, že týranie zvierat, živých bytostí je zakázané, veď to by malo byť samozrejmé tak isto, ako je zakázané týranie detí. Veď o tom neni žiadna diskusia. To nie je fér argument. Nikto nechce, aby boli deti týrané. Nikdy nikto takéto niečo nepovedal. Nie je to od vás korektné a takéto nekorektné, takáto nekorektná argumentácia ukazuje, že to nie je u vás fér hra, ale že je to len presvedčenie, dogma, ktorú chcete ostatným, ostatným vštiepiť.
Hovoríte často o demografickej otázke. Páni, prosím vás, my nie sme tu na, ženy nie sú na to, aby riešili demografickú otázku. My nie sme nástroje nejakej vašej politiky. My sme živé bytosti. My nie sme schránky na rodenie detí. To nie je fér. Jasné, klesá počet ľudí, Slovensko a Európska únia budú, budú tieto deti chýbať, to tu padlo, no tak ženy roďte, páči sa. A my chlapi v parlamente vám to prikážeme. Vážne? Nie je to fér takto uvažovať.
Vraj som sa vytrestala, lebo som tu sama. No ja vám poviem pravdu, ja, odo mňa asi to vidíte, je to úprimné, ale som jediná, ktorá si myslí, že má význam s vami diskutovať. A stále si to myslím, že je treba vám ukázať, že tá druhá strana, to nie je žiadny diabol, žiadne peklo. Že je to len úprimne tak, ako vy úprimne veríte tomu svojmu, tak úprimne aj tá druhá strana verí, že treba bojovať za tie ženy.
V podstate na záver, celú dobu hovoríte iba o dieťati, aj to iba do momentu narodenia, lebo predstavte si, že 4 % z tých detí budú napríklad homosexuáli, vtedy ich už tak ľúbiť nebudete. A nedajbože, že sa by sa ešte narodilo ako, ako nejaký transsexuál alebo niečo také. Tam už láska končí. Nezaujíma vás, že dieťa môže, to, ktoré sa narodí, trpieť nedostatkom, láskou, lásky, zabezpečenia, nič také. A už vôbec vás nezaujímajú tie ženy.
Nepozeráte sa na to z pohľadu ženy, ktorú dvadsať rokov týral manžel a chce si ju zaviazať tým, že jej urobí ďalšie dieťa bez toho, aby sa jej pýtal. Pretože má nad ňou fyzickú prevahu. A pretože máme taký systém, že ona sa bojí ísť na políciu alebo kohokoľvek požiadať o pomoc. Nepozeráte sa na to z pohľadu Rómky z osady, kde jej opitý manžel príde večer domov a vôbec sa jej nepýta, či chce alebo nechce dieťa a antikoncepciu brať nemôže, lebo to je proti Bohu. Nepozeráte sa na to z pohľadu 16-ročného dievčaťa, ktoré dovtedy rodičia úzkostlivo strážili, nikdy nepustili von a ona ide na prvý žúr svojho života a tam ju očarí pekný chalan, ktorého vidí prvýkrát v živote a urobí životnú chybu. Nepozeráte sa na to z tohto pohľadu, ako si zničí život, ako zničí život tomu dieťaťu. Nepozeráte sa na to z pohľadu toho, že ak, ak by k tejto chybe neprišlo, lebo v tomto prípade by to bola chyba, tak by mohla neskôr stretnúť muža, ktorý, s ktorým bude mať ďalšie 2-3 deti a budú šťastná rodina. Bude šťastná ona, budú šťastné deti, bude šťastný ten muž.
Jednoducho sa na to pozeráte len z toho svojho pohľadu, prípadne, musím uznať, z pohľadu nenarodeného dieťaťa, ale nepočúvate, nevnímate nás ženy. Nevnímate ani niekoho, kto si, kto sa vám úprimne snaží otvoriť oči a ukázať aj iný pohľad na svet. Prosím vás pekne, takéto návrhy, na takých sa nikdy nezhodneme, ale určite sa zhodneme, ako tu bolo povedané niekoľkokrát, na podpore žien. Napríklad pri tých škôlkach, pri tých príspevkoch. Toto je cesta, kde sa zhodneme, poďme touto cestou.
Ďakujem pekne.

To bolo záverečné slovo pani spravodajkyne, prerušujem rokovanie o týchto bodoch programu.
Teraz bude nasledovať prvé čítanie o návrhu poslanca Tomáša Tarabu na vydanie ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Návrh ústavného zákona má parlamentnú tlač 529, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 544.
Dávam slovo pánovi poslancovi Tomášovi Tarabovi, aby návrh ústavného zákona uviedol.

(Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša Tarabu na vydanie ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, tlač 529.)

Ďakujem za slovo.
Ctení kolegovia, predkladám návrh zákona, ústavného zákona, ktorý by explicitne do Ústavy Slovenskej republiky zahrnul možnosť vykonať referendum k otázke skrátenia volebného obdobia Národnej rady a teda mandátu poslancov.
Dôvod, prečo predkladáme - a verím, že to môžem aj za opozíciu ako celok povedať - tento návrh, je, že po voľbách sme zistili, že existujú politici, zrazu sa objavili iba z tábora koalície, ktorí začali rozprávať, že občan Slovenskej republiky nemá právo skracovať volebné obdobie Národnej rade. To znamená, že má iba jedno právo, a to zvoliť poslancov do svojich funkcií a potom ich musí štyri roky trpieť.
Mysleli sme si, že pani prezidentka má v tomto jasno. Ukázala svojím odvolaním na najvyšší, na Ústavný súd, že ani ona nevie, že či občan Slovenskej republiky je vlastníkom tohoto štátu, teda že môže politikov nielen vymenovávať, ale aj odvolávať. A z toho dôvodu sme prišli s iniciatívou, ktorá by veľmi elegantným spôsobom vyriešila to, čo dneska je vo vzduchu, teda že či napriek 600-tisíc podpisom, ktoré boli vyzbierané občanmi Slovenskej republiky, že či Ústavný súd toto referendum tak, ako tu čoraz začíname viac počúvať, zablokuje jeho konanie.
Ak zmeníme ústavu, tak podľa toho, čo na konci roka koalícia prijala, teda že Ústavný súd sa nemôže vyjadrovať k ústavným zákonom, tak automaticky by to znamenalo, že Ústavný súd by nemohol zablokovať konanie referenda, ktoré získalo podporu 600-tisíc občanov Slovenskej republiky.
Myslím si, že každý jeden demokrat, každý jeden človek, ktorý si ctí parlamentnú demokraciu, ktorý si ctí občanov Slovenskej republiky, tak každý jeden za tento návrh zákona by mal zahlasovať o to väčšmi, ak sú tu poslanci aj koalície, ktorá nemala nič iné vo svojich sľuboch, ako to, že parlamentná demokracia sa musí na Slovensku vyvinúť aj tým smerom, že inštitút referenda bude sfunkčnený.
Ide tu o to, aby sme jednoducho aj v čase, kedy na Slovensku je extrémna nespokojnosť so systémom, tak ako dnes Slovensko funguje, aby nemali pocit občania Slovenskej republiky, že sú vazalmi, ktorí sa nevedia brániť, nevedia uplatniť svoju moc a o to väčšmi, že ju ukázali v 600-tisíc podpisoch, ktoré odovzdali.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán poslanec. Skôr ako dám slovo spravodajcovi, dovoľte, aby som na balkóne privítal delegáciu Ukrajinského parlamentu a pána veľvyslanca Ukrajiny na Slovensku: "Dobrý deň, vitajte u nás!". (Potlesk.)
Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Rastislavovi Schlosárovi.
Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výbor k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku, ako aj v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh ústavného zákona do 14. septembra 2021.
Zo znenia tohto návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru, vrátane jeho určenia ako gestorského výboru, a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som dostal jednu písomnú prihlášku od pána poslanca Milana Mazureka.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.