48. schôdza

Ja som veľmi rád, že v čase, keď tu maďarskí iredentisti v slovenskom parlamente požadujú peniaze pre svoj iredentistický spolok, že tu zaznel aj hlas alebo informácia o tom, ako sa darí slovenskej národnostnej menšine na území súčasnej Maďarskej republiky. A ja by som len dodal ako taký možno historický údaj, že po prvej svetovej vojne, keď sa Uhorsko rozpadlo a keď vzniklo Maďarsko, tak v 1920. žilo na území Maďarska, súčasného Maďarska skoro 400-tisíc Slovákov, teda osôb, ktoré hovorili, ktorých materinský jazyk bola slovenčina. Dnes je takýchto osôb podľa nejakého posledného sčítania, myslím, to bolo v roku 2016, ich nie je ani 30-tisíc.
To samo osebe vypovedá o tom, ako sa vodí Slovákom v Maďarsku v čase, keď sa maďarskí predstavitelia dožadujú nejakého financovania svojich iredentistických spolkov tuná u nás na našom území na Slovensku.
A vidíme aj to, že bolo úplne jedno, či to bola vláda po tej prvej svetovej vojne, alebo tu bola vláda potom po druhej svetovej vojne komunistická, jednoducho akákoľvek maďarská vláda systematicky pomaďarčovala všetky svoje národnostné menšiny na svojom území a práve toto je, výsledkom toho je to, že slovenská menšina je úplne na vyhynutie, Slováci ako keby tam už ani neexistovali.

Pán poslanec Kočiš s faktickou poznámkou.

Vďaka za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, to, že na Slovensku od 90. roku naozaj nikdy nebola, ale ani predtým za, teda v období reálneho socializmu, nikdy nebola nejaká prílišná snaha o poslovenčovanie maďarskej národnostnej menšiny, ale táto národnostná menšina ovládala aj maďarský jazyk a plynule rozprávala aj po slovensky, čiže v žiadnom prípade nedochádzalo tam k nejakej násilnej asimilácii, kdežto v týchto rokoch za riekou Dunajom sa takáto asimilácia obyvateľstva diala, ale to je vlastne najmä dôsledok toho, že ani bývalá Československá republika k tomuto problému nepristupovala, respektíve nepovažovala tento problém za nejaký vypuklý a brala to na ľahkú váhu.
Čiže to, že klesá počet príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku je naozaj holý fakt a čísla nepustia. Ale za tento pokles je naozaj zodpovedná každá jedna vláda Slovenskej republiky, ktorá tuná v novodobej histórii bola a vládla, pretože nie je to len o posielaní učiteľov slovenského jazyka, ale je to aj o pravidelnom prísune a nákupe kníh, podporovaní slovanských spolkov, slovenských spolkov v Maďarskej republike. A to sa naozaj deje v tak mizivom počte a v takých mizivých číslach, že naozaj sa ani nečudujem, že čím ďalej, tým viac príslušníkov aj slovenskej národnostnej menšiny sa už vlastne ani k slovenskej národnosti nehlási a tento trend bude mať naďalej len z tohto pohľadu klesajúcu tendenciu. Takže dožijeme sa naozaj, že o pár rokov, možno o desať rokov už bude slovenská menšina v Maďarsku iba minulosťou, a to treba zastaviť.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Sulanová, môžete reagovať na faktické poznámky.

Ďakujem pekne.
Pán Gyimesi, každý máme svoje dojmy. Viete, občas vy si mýlite dojmy s pojmami a ja mám zase svoje dojmy, takže beriem na vedomie.
Pán poslanec Taraba, ten problém slovenskej menšiny v Maďarsku je veľmi komplikovaný. Ja nemám čas to tu vysvetľovať. Tam nie sú ani podmienky. To nie je, že nevedeli vyslať učiteľov. To bola snaha, lenže tam neboli podmienky, tí učitelia tam nemali kde bývať a tak ďalej. Utekali, nikto tam nechcel ísť, lebo tak otrasné podmienky, že tam nikto nechcel ísť. Takže ono to neni úplne tak jednoduché. Maďarská strana robila všetko pre to, aby sa tam tí Slováci neusídlili. Takže to by som tak nebrala.
Čo sa týka tej vlajky, ste asi prepočuli, že maďarskí organizátori, to Heger sa má obzerať, že aká vlajka? To je tým, že to organizátori nedali tam slovenskú vlajku, tým ukázali, za čo nás majú, aký majú postoj. To bola ťažká urážka. A to neni vecou Hegera, že má kontrolovať, či mu ten orgán, to je psia povinnosť organizátora. Takže toto, s týmto ja s vami nesúhlasím. To bolo, to bol zámer a to bolo úmyselne.
Pán Kočiš, áno, národnostná menšina. Máte pravdu, že tu nikdy nebola snaha zo slovenskej strany nejak podporiť tú slovenskú menšinu, nejak im pomôcť, áno. Keď už tí Maďari ich asimilujú, bolo to treba nejak zastaviť a pomôcť im. Nebola tu bohvieaká, je to pravda. Ale ja mám... takto. To, čo som povedala ohľadne, preto... Teda takto, ja to nedávam vinu tomu ani pánovi Gyimesovi, ani tomuto zákonu. Ja som, ja apelujem na slovenskú vládu a slovenských predstaviteľov, začnite sa konečne o nich starať, lebo ja... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Tomáš Taraba. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Dámy a páni, bol by som rád, keby sme neupadli do nejakej skepsy alebo do nejakej hystérie. Pán Gyimesi sem dal návrh zákona na podporu kultúrneho spolku Csemadok, ktorý predstavuje fakticky v podstate prísľub 300-tisíc eur ročne zo štátneho rozpočtu, zo slovenského štátneho rozpočtu, veď z akého iného, sme na území Slovenskej republiky, a myslím si, že nemali by sme vysielať taký signál, že sme úplne nejakí trochári, ktorým vadí to, že maďarská menšina, ktorá má sedempercentné zastúpenie na území Slovenska, dostane z tohoto štátneho rozpočtu 300-tisíc euro. Ja si myslím, že tiež sa musíme potom rozhodnúť vlastne, čo chceme, čo nechceme, čo nám vadí a čo nám nevadí, pretože ak, viete, Maďarská republika je ochotná v desiatkach miliónov eur ročne skupovať na Slovensku pôdu, teraz teda to zastavili, aspoň teda nebudú to robiť inštitucionálne cez štátny rozpočet, možno cez nejaké iné ťažšie vystopovateľné formy, ale jednoducho jasne dali najavo, že tie finančné prostriedky tu majú.
Pokiaľ zaznievajú informácie, že prispievajú na obnovu kultúrnych pamiatok na Slovensku a tak ďalej, tak snáď si nemyslíme, že Maďarská republika má problém im poslať sem 300-tisíc, jeden milión, tri milióny, päť miliónov euro? A zrejme sa to aj deje, preto ja to, čo si myslím, že kvôli úplne takej transparentnosti vzťahov je úplne normálne, že Maďarská republika chce podporovať menšinu maďarskú na Slovensku, a myslím si, že by malo byť úplne normálne, že aj my slovenskí politici nemáme problém s tým, že maďarská menšina na Slovensku bude podporovaná. Pretože tí ľudia tu žijú, oni sú tu neni piata kolóna. To, že niekto by ich tak chcel vnímať, ale považovať, to je druhá vec, že sú takí aj možno aj na strane maďarskej, ale aj na druhej strane, ktorí tento spor rozdúchavajú. Ale Slovensko je integrálna súčasť, jej súčasťou je aj maďarská menšina.
A to, že v akom bude stave a v akej bude kondícii táto menšina a kopu iných menšín na Slovensku, nezávisí od toho, či dostane, alebo nedostane 300-tisíc eur – ako sme počuli, pravda je taká, že dostávajú vyše štyri milióna eur –, ale závisí od toho, v akom stave bude južné Slovensko, v akom stave budú lokality, v ktorých žijú Rusíni a iné komunity. A to je skutočná pravda, že ten stav na juhu Slovenska, ekonomický, infraštruktúrne napojenia a podobne, je dlhodobo poddimenzovaný. Takže v skutočnosti to, čo sa deje, je erodovanie tej menšiny. Jednoducho za tých desať, pätnásť, dvadsať rokov došlo k vysťahovaniu aj v rámci tejto maďarskej menšiny zo Slovenska. To znamená, toto je nespochybniteľný fakt a určite tá menšina nebude teraz prekvitať len preto, že dostane ročne 300-tisíc, ale v skutočnosti budú prekvitať podľa toho, aké tu budú pracovné príležitosti, aký budú mať dôvod na Slovensku žiť. A to je v skutočnosti to, čo rozhoduje, že či niekto bude, alebo nebude na Slovensku žiť. Pokiaľ si nevie nájsť dobrú prácu, pokiaľ tu nevie mať dobré zázemie, tak jednoducho my môžeme sa tváriť, že problém je takých stotisíc, onakých stotisíc, proste tých ľudí tu nikto neudrží.
A to sa deje, áno, aj maďarská menšina emigruje, aj chodia do Británie, niektorí sa vracajú do Maďarska a podobne. Deje sa to, čo sa deje so slovenským väčšinovým národom, veď tiež zažívame tieto veci a práve preto si myslím, že je dobré a nie je zlé, keď na Slovensku čo najviac ľudí žije, pretože to robí zo Slovenska silnú ekonomiku a to len predstavuje, že my musíme vytvoriť dostatočné pracovné príležitosti úplne pre každého. A toto rozhoduje o tom, či ľudia sú, alebo nie sú na Slovensku spokojní.
A druhá vec, myslím si, že nie je vôbec teraz kľúčové si vyhadzovať, že kto alebo by koľko mal dostať peňazí. Ja na začiatku som bol ten z vás všetkých ako z poslancov, ktorý otvoril otázku Matice slovenskej. Nikto ste to tu neotvárali, že Matica slovenská má málo peňazí, že jej boli siahnuté peniaze. Koniec koncov my sme s pánom Gyimesim otvorili túto vec, lebo on ma informoval o tom, že chce prísť so zákonom o Csemadoku. Ja som povedal, že podľa mňa úplne zlé kultúrne prostredie na to, keď on príde so zákonom o Csemadoku v stave, kedy situácia s Maticou slovenskou je taká, že ministerka Milanová prvé, čo oznámila, bolo, že ako keby vyhlásila takú tichú vojnu Matici slovenskej, že de facto hneď jej siahla na peniaze a začala vysielať signály, ako keby ju finančne chcela položiť na kolená. A vtedy som inicioval v podstate aj stretnutie, aj, pán Gyimesi, neviem, či sme tam spolu boli, alebo nie, sme išli do Matice slovenskej, absolvovali sme tie stretnutia a jednoducho tá informácia, že s Maticou slovenskou, s jej financovaním by sa niečo malo robiť, tomu môžme veriť. Ja chcem tomu veriť, že sa to udeje, že to pôjde dobrým smerom.
Ale za stav, v akom sa nachádza, dámy a páni, tak ako to tu spomínate, slovenská menšina v Maďarsku, ja viem, že vždy je jednoduchšie povedať, za to môžu Maďari, za stav slovenskej menšiny v Nemecku môžu Nemci, za stav slovenskej menšiny v Spojených štátoch amerických môžu Američania, ale pravda je taká, a to si musíme my naliať ako Slováci čistého vína, my sme národ, ktorý sa v cudzine rýchlejšie asimiluje a jednoducho my ako národ nepodporujeme svoje menšiny tak, ako to robia Francúzi, ako to robia Maďari, ako to robia ostatní. A to je úloha, ktorá je pred nami. Teda keď my budeme dávať tie peniaze slovenským menšinám žijúcim v cudzine, potom my môžeme ukazovať prstom na to, že dobre, aké boli podmienky.
Ja plne akceptujem to, čo ste povedali, že nemuseli byť dobré podmienky pre tých slovenských učiteľov v Maďarsku. Ale to nič nebráni tomu, že Slovenská republika, ak by mala záujem tam tých slovenských učiteľov posielať, a tá informácia, že slovenskí učitelia nie sú na juhu, nie sú v Maďarsku, to nie je päť rokov stará, to nie je desať rokov stará. Tá informácia bola v Slovenskom rozhlase, myslím, jeden alebo dva mesiace dozadu, kedy normálne predstavitelia slovenskej menšiny v Maďarsku hovoria, zo Slovenska nám neviete poslať učiteľov. Nás tu učia slovenčinu v podstate maďarskí učitelia, ktorí nejaké také ešte majú základné základy. Takže my neukazujme prstom na druhých.
Ale to, čo si myslím, že je trošku problém, ku ktorému by sme sa my mali na Slovensku vrátiť. Ja nerozumiem jednej veci a som to tu dnes spomenul, že opäť ukazujeme prstom, že je problém, že Orbán chce na Slovensku skupovať toto, tamto, dneska sme počuli, že chce energetiku, včera sme počuli, že skupuje kultúrne pamiatky. A tomuto ja nerozumiem, tomu, tomu, tomu zázemiu, pretože my na Slovensku máme zákon, že pri kultúrnych pamiatkach má štát predkupné právo. A ja nerozumiem, prečo táto vláda si neuplatňuje predkupné práva na tieto historické budovy.
A to sa, pán Gyimesi, pýtam, pretože ste z OĽANO, ministerka je vaša predstaviteľka, že prečo nechávate, a to som myslel tie národné klenoty, ktoré tu sú, a to nerobí dobrú krv, že prečo Slovenská republika si neuplatňuje na tieto najvýznamnejšie historické pamiatky predkupné právo a nechávate to, aby to išlo do rúk cudzieho štátu. Nikdy nie je problém, ak to kupujú fyzické osoby, ak to kupujú súkromné inštitúcie. Vždy je problém, keď vstupuje na územie druhého štátu cudzí štát. To je vždy problém, pretože štát má neobmedzený majetok, štát si vie tlačiť peniaze, so štátom nevie nikto viesť konkurenčnú akokoľvek, by som povedal, obchodnú vojnu. Pretože nikdy nepreplatíte štát, žiaden súkromník. To znamená, že keď si niekto povie, že idem teraz kupovať čokoľvek na území cudzieho štátu a robím to prostredníctvom štátnych fondov, tak vy neviete tomu zabrániť.
A preto my ako opozícia na vás apelujeme, pripravte zákony, ktoré toto nebudú umožňovať. Ak bude chcieť Maďarsko akúkoľvek nehnuteľnosť, lebo povedia, tu chceme mať konzulát, tak nech sa to povie, chceme kúpiť túto nehnuteľnosť ako Maďarská republika alebo nemecká alebo ktokoľvek, tak jak sa kupujú budovy pre veľvyslanectvá a podobne, povieme, nech sa páči. Ale skupovávať systematicky, tak, samozrejme, že každý sa bude pýtať, že prečo. To znamená, toto sú tie veci, ktoré zbytočne potom vytvárajú také trecie plochy.
Ale na druhej strane ja to tvrdím a bol som ten poslanec, ktorý napísal Orbánovi list, za ktorý, keď som sa postavil na stranu Maďarska v prípade, keď boli lynčovaní z Bruselu. Ja to tvrdím, Maďarsko a Poľsko sú naši spojenci prinajmenšom v tomto čase, v tejto dobe. A či chcete, alebo nie, ja vidím posun aj, čo sa týka slovných... Nevidíte, jasne, nespomínajme tu nejaké župy 64 a podobne. Ale pozrite sa na oficiálny slovník aj Orbána, nehovorí už o kotline, hovorí o strednej Európe, pretože aj Orbán si je vedomý, že potrebuje Slovensko, aby mal v ňom spojenca a nerozdúchavali sa tu veci, ktoré nás obe strany budú oslabovať. Takže toto je, myslím si, na zváženie.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie.
Pán poslanec Mizík, nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Pán Taraba, čo sa týka kúpy tých budov, konkrétne napríklad v Košiciach, viem o tom niečo. Konkrétne viem niečo o budove na Hlavnej ulici, kde sídli Ústavný súd.
Predtým tam bola Východoslovenská galéria a v nej šéfoval istý pán Zuzuľák, ideologický šéf KSČ pre kultúru v Košiciach. Poznám tú budovu až veľmi dobre, aj pivnicu tej budovy poznám. Nejaký čas som si totižto prenajímal celý zadný trakt z tejto budovy. Organizoval som tam výstavy pre výtvarníkov, ktorí nemohli vystavovať počas socializmu. Nuž poznám aj tú rodinu, čo to zreštituovala a bola to veru vec peňazí. Kto dal, oni brali a tu je na vine práve naša vláda, ktorá neuplatnila predkupné právo. To je tá kultúra, čo naša vláda zdevastovala, a tento palác mohol patriť Slovenskej republike.
Ďakujem za slovo.

Pán poslanec Szőllős s faktickou poznámkou.