48. schôdza

Vďaka, pán predseda.
Kolegyne, kolegovia, 36 288 - toľko ľudí podpísalo petíciu, Toto vám neprejde, Progresívneho Slovenska, ktorá protestuje proti tomuto návrhu zákona, o ktorom sa dnes bavíme.
Ja viem, ľahko sa to niekedy spochybní, počuli sme od kolegov, ktorí sa neunúvali na tejto diskusií dnes byť, viackrát, že petície sú dnes ľahké, keď stačí kliknúť a nepotrebujete nič podpísať, netreba zbierať podpisy na ulici. Chcem vás uistiť, že títo ľudia si dali záležať na tom, že nešlo o oveľa viac ako o klik, pretože nám poslali svoje príbehy. Nechali sme tú možnosť napísať pár slov, prečo si myslia, že tento zákon je zlý, škodlivý a nebezpečný a s dovolením využijem svoj čas dnes na to, aby som vám niektoré z týchto príbehov prečítal:
Píše nám Klaudia: "Bolo to síce najťažšie rozhodnutie môjho života, ale som rada, že nemusím vďaka interrupcii vychovávať dieťa človeka, čo ma znásilnil."
Píše nám Nikola: "Byť ženou v tejto krajine začalo byť symbolom a synonymom bezmocnosti. Hoci kričíme, aby ste nám už nerobili zle, aj tak si ešte kopnete. Miesto toho aby ste riešili stovky ďalších problémov, ktoré táto krajina má, vy si do nás radšej kopnete."
Píše nám Beáta: "Počúvajte a rešpektujte ženy! Nerobte z nich obete vašich nezmyselných politických vojen. Ženy chcú a vedia rozhodovať o svojom tele aj bez vás."
Píše nám Henrieta: "Na vlastné oči som v Poľsku videla zmrzačené ženy dôsledkom pokútne vykonaných interrupcií, mladé dievčatá, ktoré už nikdy nebudú môcť mať deti."
Píše nám Zuzana: "72 hodín s plodom, o ktorom sa žena už rozhodla, že ho nechce donosiť, je 72 hodín traumy a psychického ubližovanie. Kiežby ste sa tak starali o narodené deti ako o tie nenarodené. Ženy potrebujú vyrovnanie rozdielov v platoch a v dôchodkoch, dostatok miest v škôlkach a ochranu pred domácim násilím, nie 96 či 72 hodín na rozmyslenie."
Píše nám Mária: "Zamerajte sa, prosím, viac na prevenciu. Učte ženy a dievčatá ale aj chlapcov, ako sa dá chrániť pred nežiadúcim otehotnením. Investujte do vzdelania, sprístupnite antikoncepcie. Vysvetľujte, čo znamená potrat pre telo ženy a pre embryo. Tak podporte mládež a pomôžte tým, ktorí to museli podstúpiť z rôznych zdravotných dôvodov."
Píše nám Judita: "Bojím sa v tejto krajine znova otehotnieť. Uvažujem nad tým, že ďalšie dieťa mať nebudem, i keď po ňom túžim alebo odídem aj s rodinou žiť do zahraničia."
Píše nám Peter. Nielen ženy nám píšu, ale aj chlapi: "Na toto sme nikomu nedávali hlas. Sľubovali ste boj proti korupcií a nie proti zdravému rozumu."
Píše nám Alexandra: "Chcete, aby sme sa vrátili zo zahraničia, ale robíte všetko preto, aby sa na Slovensku nedalo žiť."
Píše nám Dominika: "Bolo by lepšie, ak by ste riešili veci úplne inak ako toto."
Píše nám Miroslav: "Čo vás je do toho, či ho vynosí a porodí, keď vám bude jeho život aj tak ľahostajný?!"
Píše nám Žaneta: "Je to vec každej ženy a partnera, ako sa rozhodnú a nie aby im niekto nariaďoval, čo mám robiť podľa nich."
Píše nám Miroslava: "Dajte pokoj našim telám a starajte sa o deti, ktoré sa už narodili, aby sme sa my nebáli priniesť ich na tento svet, aj keď nemáme ideálne podmienky."
Píše nám Štefan: "Ste tu na to, aby ste riešili problémy a nie aby ste vytvárali."
Píše nám Michal: "Aj pre takéto zákony utekajú zo Slovenska najmä mladí ľudia, ktorí majú byť našou budúcnosťou. Toto je veľký krok späť."
Píše nám Petra: "Dávate stále viac podnetov na to, aby sa na Slovensku nežilo dobre a ľudia odchádzali za lepším životom inam. Zamyslite sa nad svojím presvedčením, ktoré nie je v záujem všetkých, ale iba vašim záujmom."
Píše nám Lucia: "My ženy sme ľudské bytosti, nie bábiky a bábky, s ktorými si môžete robiť čo chcete."
Píše nám Ružena: "Každá žena má právo sa rozhodnúť sama za seba."
Píše nám Ema: "Aj napriek tomu, že som veriaca, že milujem deti a bábätka, prosím, nemiešajte sa do práv žien. Mne ako 21-ročnej žene sa hnusí, že niekto rozhoduje o mne, o mojej maternici. Radšej by ste sa mali starať už o narodené deti, o ich matky a o to ako to vyzerá v pôrodniciach, koľko poberá matka rodičovský príspevok. Je to neskutočná hanba. Takisto sa, prosím, starajte o deti z detských domovov o postihnuté detičky, tie túto pomoc potrebujú, nechajte matky matkami a ženy ženami."
Píše nám Martina: "Ako praktická sestra, ktorá pracuje v nemocnici, s týmto nesúhlasím. Každá žena sa má sama rozhodnúť, či si chce nechať dieťa, alebo nie. Je nemysliteľné, aby sa do gravidity ženy staral ktokoľvek. Momentálne alebo momentálny interrupčný zákon je nastavený správne, netreba ho upravovať a už vôbec netreba do politiky miešať vierovyznanie."
Píše nám Soňa: "Mali by sme sa starať o budúcnosť našich narodených detí. Investovať do vzdelania a zdravotnej starostlivosť. Zabezpečiť im takú budúcnosť, aby nemuseli utekať za hranice. P. S. Ak by som ja musela čakať 72 hodín pred tými 20 rokmi na zákrok, už by som nebola medzi živými."
Píše nám Katarína: "Moja maternica, moje rozhodnutie! Žiadna žena sa neteší na potrat. Nie je to niečo, čo by plánovala. Je tu pre ňu veľmi ťažké rozhodnutie aj bez vašich zákonov a príkazov. Nikto nemá právo rozhodovať o tom, čo môže alebo nemôže žena urobiť. Žiadna žena nie je chodiaca maternica a stroj na deti."
Píše nám Katarína: "Keď sa mi predčasne narodil syn, nemohla som s ním zostať v nemocnici, lebo na Slovensku nie je na to v nemocniciach priestor. A viete, aký je to pre čerstvú matku opustiť pôrodnicu a nechať tam novorodenca? Najskôr sa postarajte o tie narodené deti a potom riešte tie, ktoré narodené mohli byť!"
Píše Katarína: "Viem si predstaviť, čo je to čakať s mŕtvym plodom v bruchu. Moja sestra to zažila počas Vianoc. To som nechápala, ako ju môžu poslať takto domov. Naozaj smutné."
Píše nám Anna: "Vychovám sama dieťa z jedného príjmu. Od štátu nemám žiadnu pomoc, ktorá by mi uľahčila starostlivosť o dieťa napríklad tak, aby som mohla chodiť bez stresu do práce. Pomoc poslancov by sa mala sústrediť na uľahčovanie žien rodičov, nie tvorbu zákonov a obmedzení."
Píše nám Anna opäť: "Vždy je to tlak iba na ženy. Proti agresívnym mužom sa koná minimum. Všetky následky musí znášať žena. S tým, že osamotené ženy s deťmi žijú na hranici chudoby, sa nič nerobí."
Píše nám Zuzana: "Začnite naozaj pomáhať ženám, ale nie okliešťovaním našich práv. Riešte radšej nedostatok a neúnosné čakacie doby u špecialistov pre deti, nedostatok miest v škôlkach. To, že často nemôžeme byť hospitalizované s našimi deťmi. Chcete pomôcť našim deťom? Zachráňte túto planétu! Ďakujem."
Píše nám Hedviga: "Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, som jednou zo žien, ktoré zažili znásilnenie. Bolo to síce pred 30 rokmi, ale dodnes si to, žiaľ, živo pamätám. Z rán na tele, ktoré som od násilníka utŕžila, som sa zotavila, ale rany na duši zostali dodnes. Ako 18-ročná študentka som zostala tehotná. Napriek viere v Boha som sa rozhodla pre interrupciu. Vedela som a doteraz viem, že hoci deti milujem a vychovala som svoje aj cudzie, dať lásku plodu bez násilia, pardon, dať lásku plodu násilia by som nedokázala. Preto vás prosím, nerozhodujte o nás. Radšej sa zmyslite nad dôležitejšími problémami žien, ktoré sú týrané, nízkopríjmové, samoživiteľky."
Mám tých príbehov ďalších 25. Nebudem ich čítať, aby som nemusel prerušiť rozpravu a vrátiť sa k nej doslova o niekoľko hodín, pretože sme si termínovali niečo iného na druhú.
Dovoľte mi ukončiť to tu a povedať, že tieto príbehu budete mať k dispozícii po obedňajšej prestávke.
Skončím tým, že prečo ich čítam. Ono totiž niekde na začiatku našej cesty, ktorých tých 150, ktorí tu zvyčajne sedíme, priniesla do tohto parlamentu, bola túžba pomáhať ľuďom. Pomáhať znamená však hlavne počúvať. Neviem, čo sa stalo, že niektorí z nás stratili tú cestu, že nepočúvame, nechceme počuť ani odborníkov, ani vlastných voličov. Preto toto malé memento za týmito príbehmi, kde 36 288 dôvodov hlasovať proti obmedzeniu práv žien. A za každým z 36 288 podpisov je 36 288 ľudí sklamaných, rozčarovaných, frustrovaných z politiky, akú im z tohto pódia občas ukazujeme. A je najvyšší čas spomenúť si, prečo sme tu a vrátiť sa k tomu, čo nás pôvodne do politiky prinieslo.
Veľká vďaka. A opäť zvyšok týchto príbehov budete mať k dispozícii po skončení obednej prestávke.

Ďakujem pekne. Teraz bude nasledovať obedná prestávka do 14.00. O 14.00 sa vidíme. Kolegovia, kolegyne, prajem vám všetkým dobrú chuť!

(Prerušenie rokovania o 11.59 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)