51. schôdza

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem povedať, že tento náš návrh ústavného zákona tu v Národnej rade, či už v minulom volebnom období, ale aj v tomto, nepredkladáme po prvýkrát a budeme ho opakovane predkladať až dovtedy, kým nám s definitívnou, kým sa nám s definitívnou platnosťou nepodarí odstrániť z Ústavy Slovenskej republiky, teda z toho základného zákona nášho štátu to, a povedzme si otvorene, hanebné a ponižujúce otrocké ustanovenie článku 7 ods. 2 druhej vety ústavy, podľa ktorej právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Dávam slovo spoločnému spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Borisovi Suskovi.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, milá kolegyňa, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh ústavného zákona do 31. januára 2022. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Mizík a pán poslanec Beluský, ale ešte pred nimi prejavil záujem pán navrhovateľ. Končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Schlosár.

Panie poslankyne, páni poslanci, začnem tak možno trocha z ostra, ale načo si, načo chodiť okolo horúcej kaše?
Jednoducho ja hovorím, že nikto z nás nemá právo nazývať sa poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ak tu na tejto pôde nemá na prvom mieste záujmy svojho vlastného štátu, záujmy svojej vlastnej vlasti a teda záujmy Slovenskej republiky. Nikto z nás nemá právo nazývať sa poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ak pred záujmy Slovenskej republiky kladie akékoľvek cudzie záujmy, ak chce Slovenskú republiku a jej právny poriadok podriadiť akejkoľvek cudzej moci a je jedno, či tá moc pochádza z Bruselu, z Moskvy, z Prahy, z Washingtonu, odkiaľkoľvek, jednoducho je to vždy neprijateľné. Pretože ten, kto by nás takejto cudzej moci chcel podriadiť, ide proti samotným základom našej republiky, proti princípu zvrchovanosti alebo, ak chcete, proti suverenite Slovenskej republiky. Či sa nám to páči alebo nie, tak fakt je taký, že odkedy máme v Ústave Slovenskej republiky zakotvený spomínaný článok 7, osobitne odsek 2, druhú vetu, podľa ktorej právne a záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a odkedy sme členmi Európskej únie, v ktorej sa tento článok realizuje, tak Slovenská republika už viac nie je ani suverénny, ani zvrchovaný štát, a to aj napriek tomu, že po formálnej stránke stále máme v ústave aj článok 1, podľa ktorého sme naopak zvrchovaným štátom. Ale tento druhý článok 7 to zasa popiera.
Každý, kto je aspoň trocha znalý štátneho práva, totiž vie, že suverenita štátu znamená nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu aj navonok. To je jednoduchá definícia, jednoduchá poučka, o ktorej sa učia už študenti na právnických fakultách. V našom prípade je ale štátna moc Slovenskej republiky úplne závislá od cudzej moci, od moci Európskej únie alebo, ak chcete, od moci Bruselu, ktorá čoraz viac a viac zasahuje do našich životov. Ak Európska únia vydá nejaké nariadenie, tak toto nariadenie má na Slovensku automatickú platnosť. Nemusí k nemu zasadnúť ani Národná rada Slovenskej republiky. Má automatickú platnosť a zároveň prednosť pred našimi vlastnými zákonmi. Tými zákonmi, o ktorých aj tu v parlamente rozhodujeme. Ak Európska únia vydá nejakú smernicu, tak Slovenská republika má v zmysle práva Európskej únie povinnosť túto smernicu premietnuť do našich vlastných zákonov a vidíme to, že sa to naozaj častokrát realizuje tu v parlamente, kde mnohé zákony, ktoré sa nám tu dostávajú na stôl, sa nám tu dostávajú na stôl nie preto, že by si to vymyslela súčasná vláda Slovenskej republiky alebo nejakí poslanci, ktorí tu sedíme v Národnej rade, ale jednoducho preto, lebo máme povinnosť implementovať tie smernice Európskej únie do nášho právneho poriadku. Len preto, lebo Európska únia to schválila, tak my potom musíme tieto zákony, naše vlastné, upravovať, preberať atď. Jednoducho musíme sa im podriaďovať, či sa nám to páči, alebo nie. Tak je nastavené právo Európskej únie a tak je, bohužiaľ, nastavená aj naša ústava, pretože obsahuje spomínaný článok 7 odsek 2, druhú vetu.
Európsku úniu pritom absolútne nezaujíma, či tieto nariadenia, smernice sú v národnom záujme Slovenskej republiky, či sú v záujme našich vlastných občanov, či s nimi občania Slovenskej republiky, od ktorých pochádza aj naša moc tu v Národnej rade, či s nimi súhlasia, či s nimi súhlasia nimi volení zástupcovia, teda my, ale jednoducho automaticky musia platiť. Európska únia nám dáva tak v podstate len dve možnosti, buď sa celkom podriadime, alebo nás v tom druhom prípade zažaluje na Európskom súdnom dvore a dá nám obrovskú pokutu, ktorá navyše bude narastať až dovtedy, dokým sa Bruselu absolútne nepodvolíme.
Aby som bol konkrétnejší, tak národnú slobodu a suverénne správanie nás zákonodarcov potrestá Európska únia v prípade, že nebudeme chcieť implementovať tieto smernice paušálnou pokutou v minimálnej výške viac ako 800-tisíc euro a penále v rozpätí od vyše 1 000 eur až do výšky 64-tisíc eur za každý jeden deň omeškania s podriadením sa predpisom Európskej únie.
Ak tento diktát podľa vás nijakým spôsobom nelikviduje a nijakým spôsobom nenarušuje štátnu suverenitu, tak naozaj musíte byť asi celkom slepí alebo hluchí, pretože je viac ako očividné, že Slovenská republika za takýchto podmienok v praxi nie je suverénnym a zvrchovaných štátom. Samozrejme, aj dnes možno bude niekto namietať, že Európska únia nepredstavuje cudziu moc, pretože v jej orgánoch sú zastúpení aj občania Slovenskej republiky, aj predstavitelia Slovenskej republiky, ktorí môžu spolurozhodovať o európskej legislatíve.
Lenže, dámy a páni, viete, aká je váha nášho hlasu, nášho slovenského hlasu v tom byrokratickom obrovskom kolose, ktorý sa nazýva Európska únia? Absolútne, absolútne zanedbateľná. V Európskom parlamente, keď si zoberieme, koľko tam máme europoslancov a aký celkový počet europoslancov, tak sú to len 2 %. V Rade Európskej únie pri rozhodovaní v závislosti od počtu štátov má náš hlas necelých 4 % a pri rozhodovaní v závislosti od počtu obyvateľov dokonca len 1 %. V Európskej komisii sú to necelé 4 % a na Európskom súdnom dvore rovnako. To znamená, že o kľúčových otázkach financií, ekonomiky a hospodárstva Slovenskej republiky môžeme spolurozhodovať, ale náš hlas je maximálne 4 % zo sto. Štyri percentá zo 100. To je náš podiel, podiel Slovenska na moci Európskej únie, z ktorého je celkom zrejmé, že nie my tu na Slovensku, tu v našom parlamente o niečom rozhodujeme v týchto kľúčových otázkach, ale nie my tu riadime náš štát. Ale naopak, rozhodujú o ňom cudzí, rozhodujú o ňom tí, čo získajú v orgánoch Európskej únie väčšinu.
A navyše, a to treba zdôrazniť, v Európskej únii sme znevýhodňovaní oproti mnohým iným štátom tým, že máme menej hlasov. Jednoducho Slovensko nemá toľko hlasov, ako má napríklad veľké Nemecko alebo Francúzsko, a to platí aj v Európskom parlamente, aj v Rade Európskej únie. Teda v tých najdôležitejších orgánoch, ktoré schvaľujú predpisy Európskej únie. Všetky tieto väčšie štáty, ktoré majú väčšiu rozlohu, väčší počet obyvateľov, majú tým pádom aj väčší počet hlasov a ľahko nás môžu prehlasovať.
Kým v minulosti sme mali v mnohých oblastiach právo veta a mohli sme teda aspoň našim hlasom zastaviť niektoré pre nás nevýhodné rozhodnutia a teda mohli sme to riešiť výlučne iba na našej úrovni, tak odkedy bola prijatá Lisabonská zmluva, sme toto právo takmer celkom stratili a takmer vo všetkých oblastiach už rozhoduje Európska únia väčšinovým systémom, čiže ako som povedal, môžu nás ľahko prehlasovať.
Napríklad taký klasický príklad. Do prijatia Lisabonskej zmluvy patrila napríklad oblasť azylovej a prisťahovaleckej politiky v oblastiach, v ktorých sa prijímali rozhodnutia jednomyseľne. To znamená, každý štát mal právo veta a každý štát mohol rozhodnutie Európskej únie v tejto oblasti zablokovať. Teraz to už ale neplatí. Pretože pri hlasovaní, či už o povinných kvótach na emigrantoch či iných nezmysloch, ak si Európska únia povie, že to presadí, tak to jednoducho môže presadiť. Tak je nastavené právo Európskej únie.
Či sa nám to páči alebo nie, Európska únia, a vidíme to všetci, sa čoraz viac centralizuje, čoraz viac obmedzuje suverenitu členských štátov a čoraz viac smeruje k tomu, čo si snáď od začiatku prajú niektorí tzv. európski federalisti, a to k vytvoreniu jedného veľkého federálneho superštátu - Spojených štátov európskych. K tomu superštátu, o ktorom otvorene hovoria už mnohí významní európski politici, netaja sa tým, že aj ich cieľ to je. K tomuto smeruje celá Európska únia. To je práve to jadro, to jadro Európskej únie, o ktorom sa hovorí, že by sme sa mu mali, nejakým spôsobom sa snažiť do neho začleniť.
Ja hovorím, že my sa nepotrebujeme ani nechceme začleňovať do nejakého jadra Európskej únie, pretože by znamenalo už definitívnu a konečnú likvidáciu aj tých posledných zvyškov našej samostatnosti.
Ak tu teda niektorí blúznia o príslušnosti Slovenska k tomu jadru Európskej únie, tak ako som povedal, tým jadrom v konečnom dôsledku nie je nič iné ako tento federálny superštát, ktorý si ale, bohužiaľ, niektorí svetoobčania, niektorí stúpenci multikulturalizmu tak veľmi túžia vybudovať.
Panie poslankyne, páni poslanci, zoberme si v tomto príklad z Poľska a z nedávneho rozhodnutia poľského ústavného súdu, ktorý nielenže spochybnil nadradenosť práva Európskej únie nad poľským národným právom, ale ani takéto otrocké ustanovenia, aké máme my v našej ústave, nemalo Poľsko nikdy vo svojej vlastnej ústave. Pretože to jednoducho ani nebola povinnosť, ktorá by z niečoho vyplývala, a ani nehovorím len o Poľsku, môžem spomenúť aj mnohé iné štáty, ktoré takýto článok jednoducho v ústave nemajú a častokrát sa správajú omnoho suverénnejšie a samostatnejšie, ako sa správa, bohužiaľ, Slovenská republika ovládaná takou vládou, akú tu máme.
Ak by to znamenalo, ak by obnovenie tejto našej nezávislosti a vypustenie tohto článku malo znamenať odchod z Európskej únie, ak sa inak nedá obnoviť naša nezávislosť, naša suverenita, tak potom hovorím jednoznačne áno. Preč, preč z Európskej únie! Preč s týmto diktátom Bruselu, pretože Slovensko musí byť za každých okolností vždy na prvom mieste!

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie.
Pán poslanec Stanislav Mizík.

Ďakujem za slovo. Áno, Rasťo, od zakotvenia článku 7 odsek 2 nie sme prakticky suverénnych štát. Však logicky, ako môže byť niekto suverénny, keď sám seba, svoju hlavu dobrovoľne strčí do chomúta a povie: "Len poriadne šibaj, pane, pôjdem, kam chceš.". Všetky vlády, vrátanej tej, kedy to začalo, sú zodpovedné za toto poníženie. A to v historickej časovej osi tých vlád bolo požehnane už. Či boli modré, či červené, všetky sa pchali do toho čertovho spolku, ktorý sa volá Európska únia. Im to nevadilo, ten odsek, ani tento odsek, článok. Im to nevadí a nebude vadiť. Oni, červení a modrí, sú jedna minca a keď si, Rasťo, spomenul tých našich europoslancov, no ja by som radšej o nich pomlčal. Aj naši poslanci v Európskom parlamente sú jedna minca. Ďakujem za slovo.

Pán poslanec Martin Beluský.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pán poslanec Schlosár spomínal v rozprave Lisabonskú zmluvu, ktorou sa naozaj veľmi výrazným spôsobom zmenilo to rozhodovanie a tam treba to naozaj zdôrazniť a chcem to doplniť, že Slovenská republika, keď vstupovala do Európskej únie, tak bolo referendum. Teraz môže polemizovať o tom, či to bolo alebo nebolo legitímne, ale bolo proste referendum a ľudia teda schválili, že áno, že teda súhlasia s tým, aby Slovenská republika bola členom tejto Európskej únie za nastavených určitých pravidiel, avšak to, čo je oveľa horšie, a to treba naozaj pri tej Lisabonskej zmluve pripomínať, je, že bola, alebo teda bola najprv tá snaha o prijatie tej ústavy, to neprešlo, tak potom spravili túto Lisabonskú zmluvu, tak úplne zmenili to nastavenie a na Slovensku sme tiež, tak ako aj v iných štátoch, mali mať referendum o tom, aby sme, aby sa ľudia vyjadrili, že áno, súhlasia s tým, že teraz budeme ako keby členmi ako keby iného v podstate iného zväzku s inými pravidlami, pretože sa to naozaj veľmi výrazne zmenilo. A našiel som správu, ktorá bola vydaná pred desiatimi rokmi v roku, v decembri 2011, kde tiež sa rokovalo o tom, že by tie zmeny v Lisabonskej zmluve, ktoré mali oslabiť kompetencie členských štátov, mali byť predmetom rokovania referenda, ale s návrhom, prišla s tým návrhom SaS-ka, to je zaujímavé, aby o týchto otázkach rozhodli občania, ale súhlasila s tým iba SNS-ka a nezaradený poslanec Igor Matovič.
Tak ja teda dúfam, že SaS-ka aj poslanci okolo Igora Matoviča budú súhlasiť s naším návrhom zákona, aby sme túto nadradenosť, tak ako je napísané v ústave, odstránili, aby sme navrátili naspäť aspoň niektoré kompetencie.
Ďakujem pekne.

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa Magdaléna Sulanová.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela urobiť taký malý historický exkurz do histórie teda. Spomeňme si, ako sme sa tešili Slováci pred sto rokmi, keď sme sa dostali zo žalára národov, to znamená, keď zanikla, zaniklo Rakúsko-Uhorsko. Vtedy sa všetci tešili, pretože konečne národy budú slobodné. Vzniklo Československo, no ale po dvadsiatich rokoch, ako povedal Andrej Hlinka, teda ani manželstvo s Čechmi sa nevydarilo, pretože zase tu bola snaha o kolonizáciu slovenského národa. Neboli sme slobodní, neboli sme suverénne, navyše od roku 1918 až do roku 1938 na Slovensku klesala životná úroveň, ľudia sa mali stále horšie a horšie a preto privítali vznik vtedajšej Slovenskej republiky alebo Slovenského štátu. Po vojne vzniklo opäť Československo, prežili sme nejakých vyše dvadsať rokov a v 93. roku sa nám naskytla možnosť konečne v novodobých dejinách mať samostatný štát a suverénny štát, lebo nedá sa nič robiť. Keď si pozrieme, čo vlastne je definícia suverenity, v súčasnosti Slovenská republika nie je suverénny štát.
Otázka je, že komu to vadí a komu nie. Nám to veľmi vadí, pretože my chceme byť suverénny, demokratický a právny štát a, bohužiaľ, nie sme ani jedno. A že tento článok, tento § 7, ktorý skutočne nemá niekoľko ostatných členských štátov, čiže nebolo to povinné a táto nadpráca vtedajších politikov, ktorí to prijali, je nepochopiteľná a je to odsúdeniahodné.
Ďakujem.