60. schôdza

Vďaka. Len veľmi stručne, lebo cítim, že sa v merite veci zhodujeme, pani poslankyňa, a vďaka aj za to objasnenie okolností, prečo sa v tejto veci zatiaľ nekonalo na úrovni vládnej koalície. Uisťujem vás, spomenuli ste tu šikovnosť opozície, vďaka za kompliment, ak to tak môžem nazvať. Uisťujem vás, že toto nie je ani Formula 1, ani Rallycross, tu nejde o preteky, kto stihne predložiť zákon na, návrh zákona prvý. Jednoducho vnímame, že máme tu vec, ktorá je správna, ktorú treba urobiť už len z morálnych a z etických príčin a preto, že je to dobré pre spoločnosť. Vnímame tiež, že tik-tak, tik-tak, už nám trošku horí ten termín transpozície európskej legislatívy a jednoducho chceli sme upozorniť na to, že sa v tejto veci nekoná.
Jediné, kde sa trošku rozchádzam, preto som si aj chcel zobrať slovo, je pripomenúť, že máte na výber viac ako jednu možnosť. Máte popri možnosti napísať vlastnú legislatívu, aj tú možnosť podporiť túto, obzvlášť, keď o nej hovoríte sama, že je, samozrejme, kvalitná a dobrá.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda.
Pani kolegyňa, mňa zaujala najmä tá vaša poznámka ohľadne toho príkladu, čo ste dali s tou pani lekárkou, ktorá keď potrebuje ísť na tú siedmu, že to dieťatko jej do tej škôlky nevezme. Možno je tento príklad výsostne šitý na nejaké bratislavské prostredie, pretože na severovýchode Slovenska, kde celý svoj život žijem, škôlky fungujú bežne od šiestej. Čiže neviem, či toto bol nejaký taký príklad, ktorý by bol nejakým spôsobom aplikovateľný na celé územie Slovenskej republiky, ale nedehonestujem ani nedegradujem tú vašu poznámku, len to chcem uviesť na takú mieru, že väčšinou tie škôlky sa prispôsobujú nejakému stavu, keď je tam nejaká väčšia fabrika, kde tí naozaj zamestnanci začínajú na tú šiestu, tak aj tie škôlky takto fungujú.
A čo sa týka tých príkladov, ktoré ste uviedli zo zahraničia, najmä z toho Nórska, áno, súhlasím, sociálny systém v mnohých iných krajinách po celej Európe je iný. Slovensko má nastavený svoj nejaký sociálny systém, ktorý je možno skostnatený, možno dlhodobý a nejakým spôsobom neakceleruje na nejakú pružnosť alebo rýchlosť doby. V tomto by sme sa teoreticky vedeli zhodnúť, ale čo sa týka nejakého uprednostňovania alebo prijímania nejakej otcovskej dávky, ja si myslím, že rodiny, ktoré majú malé dieťatko, sú už dostatočne flexibilné, aby nejakým spôsobom vedeli participovať na tom, keď sa tá životná situácia v tej rodine mení alebo už by sa mala zmeniť.
Takže vôbec ani nedegradujem tento návrh zákona, mám voči nemu možno nejaké výhrady, v niečom by sme sa vedeli zhodnúť, ale hovorím, koľko ľudí, toľko chutí, takže naozaj nie je to ani zlé, ani by som to veľmi nevychvaľoval, ale ďakujem pekne za tú vašu poznámku.

Ďakujem pekne. Pôjdem odzadu. Zareagujem na pána Kočiša. Môj príklad s tou škôlkou súvisel s tým, že tu máme nejaké dva modely toho prístupu k rodinnej politike. Jeden je ten nórsky, kde uprednostňujú služby, naozaj prispôsobujú či už detské kluby alebo škôlky, alebo zakladanie firemných škôlok a tú flexibilitu v tom svojím občanom a tým zvyšujú mieru flexibility pre toho rodiča, ale, samozrejme, aj za podpory nejakých sociálnych dávok, ale sústreďujú sa hlavne na tie služby, kdežto napríklad nemecký model, ktorý je podobný tomu nášmu, sa nesústreďuje primárne na služby, to je len podporný nástroj a sústreďuje sa na tie podporné dávky, čo je aj náš prípad. A chcela som ukázať práve, ako môžu tieto služby výrazne ovplyvniť to rozhodnutie matky, ak sú flexibilné, ak sú nastavené tomu životnému prostrediu matky, tak oveľa skôr sa vie zapojiť do ekonomickej činnosti. Takže išlo o prípad, príklad.
A v reakcii na pána kolegu Valáška, je mnoho zákonov, ktoré by som rada podporila v rámci opozície. Väčšinou prichádzajú práve od vás, ale keďže máme nejaké pravidlá v rámci koalície, nedarí sa mi to robiť, ale ja si myslím, že je veľmi dôležité aj do budúcna hľadieť na tú politickú mapu a hľadať to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje.
Takže vďaka za užitočné návrhy.

Ďakujem.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, teraz to bude taká veľmi zvláštna príležitosť, že vystupujú po sebe dvaja poslanci z klubu SaS k takejto problematike, ale ono je to v podstate veľmi prirodzené, pretože, pretože pohľady, akými môžeme uchopiť túto tému, sa môžu líšiť aj v rámci jedného klubu. Ja k tomuto návrhu pristupujem na rozdiel od kolegyni Marcinkovej skeptickejšie a nie až tak veľmi sa mi pozdáva. A chcem povedať v podstate len tri alebo štyri veci.
Samozrejme, že smernica Európskej únie takú, takéto niečo odporúča. Priznám sa, že neštudoval som ju veľmi podrobne, študoval som ju do miery, v ktorej sa mi nezdá, že by tam bola nejaká uvedená povinnosť. Aj predkladateľ v dôvodovej správe hovorí, že sa odporúča nejaký počet dní, ktorým by sa mala umožniť táto popôrodná dávka pre otca, pre muža, pre otca dieťaťa. A, takže samozrejme. Ale pokiaľ to táto Európska únia nejakým spôsobom vyžaduje a pokiaľ by sa takáto norma schválila, nemyslím si, že by sa stalo niečo katastrofálne pre verejné financie, nemyslím si, že by sa stalo niečo veľmi katastrofálne pre zamestnávateľov, takže nepovažujem to za niečo, kde by mal nastať nejaký naprosto zásadný, zásadný, otvorený front medzi dvoma znepriatelenými stranami. Myslím si, že to je úplne, úplne v poriadku. Keby niečo takéto prešlo, tak žiadna katastrofa nenastane.
Napriek tomu si myslím, že práve u mňa prevažujú práve tie negatívne dôsledky práve takejto normy. Tu, ku ktorým sa ešte za chvíľku vrátim.
Chcem ešte citovať trochu z dôvodovej správy: "Účelom popôrodnej dávky je primárne posilnenie väzby medzi dieťaťom, matkou a otcom v tesnom období po narodení dieťaťa. Druhá osoba spoločne sa starajúca o dieťa je po narodení dieťaťa nezastupiteľná či už ako podpora matky dieťaťa, alebo pri starostlivosti o staršie deti." Mňa by zaujímala možno len taká otázka, že či je toto tvrdenie nejakým spôsobom podporené nejakou štúdiou, nejakou analýzou, či práve tá, to zavedenie toho, tej možnosti muža, že môže byť tých štrnásť dní alebo niekoľko dní po pôrode tak veľmi blízko, že, že teda aj tých osem hodín, ktoré by strávil v práci, alebo desať, sa bude venovať, bude venovať tomu dieťaťu, že či to má naozaj nejaký preukázateľný vplyv na kvalitu života toho dieťaťa, ktoré sa práve narodilo. Ja si myslím, že tisícročia boli vychovávaní, boli vychovávané deti bez tejto normy a nemyslím si, že by to malo nejaký veľmi zásadný vplyv. Koniec-koncov ten rodič si môže zobrať dovolenku, riadnu, štandardnú.
Návrh, toto, a teraz zasa prídem k tomu tretiemu, k tej tretej veci, ktorá je podľa mňa taká kľúčová, kľúčová v tejto veci. A tento predkladaný návrh v podstate ukladá zamestnávateľovi nejakú záťaž, nejakú regulačnú záťaž za to, a poviem to celkom tak pomerne jednoducho, ukladá mu záťaž za to, že ten, že tomu zamestnancovi sa udiala šťastná udalosť. Tomu zamestnancovi sa narodilo dieťa. Vzťahuje sa to, samozrejme, hovorím o drvivej väčšine prípadov, kedy ten muž to považuje za šťastnú udalosť. Jasné, že existujú v tomto aj výnimky. A my teda vlastne chceme týmto spôsobom vlastne zaťažiť zamestnávateľa tým, že má umožniť tých štrnásť dní, aby ten zamestnanec bol nad rámec svojej dovolenky doma, staral sa o to dieťa, hoci jemu sa v podstate udiala šťastná udalosť. Drvivej väčšine, drvivá väčšina ľudí, keď sa im narodí dieťa, pre nich je to naozaj obrovská a veľmi významná, šťastná udalosť a kľudne si môžu vziať niekoľko dní dovolenky po narodení toho dieťaťa.
Preto ja si myslím, že smerovať, smerovať k tomuto pridávaniu nejakých nových nárokov za šťastnú udalosť, sa mi nezdá byť celkom správne, tak to poviem jednoducho. Nezdá sa mi to byť celkom správne, že sa týmto smerom vyvíja európska legislatíva. Myslím si, že toto naozaj nie je cesta, ktorou by sme sa mali uberať.
V tej, tým, ešte jednu vec, ktorú som si tam všimol, to už je skôr taká technická záležitosť, ale viac-menej je tiež podstatná (rečník si odkašľal), pardon. Vy tam uvádzate, že vplyvy na podnikateľské prostredie, dochádza k zvýšeniu regulačného záťaža, dochádza k zvýšeniu regulačného zaťaženia. Vy tvrdíte, že žiadne tieto vplyvy nie sú. A teda ja si myslím, že sú, pretože samozrejmé, že ten zamestnávateľ musí jednoznačne uvoľniť toho zamestnanca, hoci ho to nebude nič stáť, ale musí toho zamestnanca uvoľniť na ďalších až štrnásť dní, pokiaľ sa teda ten zamestnanec rozhodne, čo sú teda dva týždne, dva týždne práce, ktoré on musí nejakým spôsobom nahradiť nejakými, nejakými inými silami. Takže rozhodne tam by som neuvádzal, v tej dôvodovej správe, že žiadne. Oni tam naozaj majú nejaký vplyv.
Takže pre mňa, to, čo som chcel povedať, je kľúčové, ja si nemyslím, že za prvé teda, myslím si, že ako, keby došlo k schváleniu tejto novely, nebude to nejaká veľká katastrofa, ale z hľadiska takého mini ideového súboja o to, akým spôsobom sa má, majú prisudzovať v legislatíve nejaké nové práva niekomu, si myslím, že ja teda v tomto prípade stojím na strane tých, ktorí si myslia, že takýto, takáto norma by nemala byť, nemala byť schválená, pretože dávať povinnosť, udeľovať povinnosť zamestnávateľovi za to, že sa stane zamestnancovi šťastná udalosť, mi nepríde celkom správne. Naozaj. Viacerí z vás asi, možno aj veľká väčšina máte aj osobnú skúsenosť s tým, že ste boli rodičmi. Vidím tu veľmi veľa mužov. Predpokladám, že takisto ste to, a ste rodičmi, samozrejme, aleže boli ste, pamätáte si, keď sa vám narodilo dieťa, aká to bola šťastná udalosť a bezpochyby, bezpochyby ste asistovali pri tých ďalších prvých dňoch pri starostlivosti o to dieťa a vytvárali ste si tento, túto väzbu a tento kontakt.
Toľko som chcel. Ďakujem.

Ďakujem, Rado, na tvoj pohľad, ale položil si tam aj otázku, že či sú na to štúdie. Tak sú na to štúdie, prečo to je dôležité. Nejde len o šťastnú udalosť. Ide naozaj o fatálne akože dôležitú súčasť tej ranej starostlivosti o dieťa, ktorá má vplyv jednak na psychiku otca, a to nehovoríme len psychiku otca po pôrode, ale dlhodobo. Sú na to štúdie, ako to znižuje výskyt depresií. Sú štúdie na to, ako to znižuje rozvodovosť, priamo tento prvok, a účasť otcov na ranej starostlivosti. Ale čo je veľmi dôležité v tomto, je pozerať sa aj na nejakú otázku štátu, keďže štát žiada od tej matky a od otca nejaké splnenie povinnosti po tom, čo sa to dieťa narodí. Musíš sa ísť nahlásiť na jeden úrad, na druhý atď., máš tam zákonné lehoty, niekde do ix dní. A pre mňa ako matku, ktorá rodila pomerne nedávno, pred rokom a pol, to bol stresový faktor tým, že môj muž mal v tom čase COVID, tak mi nemohol pomôcť, a bolo naozaj obťažne, aby to vybavovala moja mama, tá, keďže som ani k notárke nevedela ísť overiť podpis ako žena po ťažkom pôrode. Čiže toto sú aj také pragmatické stránky, ktoré by dokázal tento návrh vyriešiť, lebo otec dieťaťa, samozrejme, môže zastupovať to dieťa.
No a posledná vec, ktorej sa chcem dotknúť, je znižovanie práve tých stresových levelov u matky, ktoré sú pre matky akože veľmi kľúčové po tom pôrode, kedy sa spúšťa proces laktácie, a akýkoľvek akože vysoký výskyt kortizelu v tom robí problém. A na svete (povedané so smiechom), u nás sa nad tou laktáciou mnohí smejú a podceňujú to, ale na svete sú krajiny, kde platia ženám špeciálny príspevok za to, aby dojčili svoje deti ako matky, pretože sú na to široké štúdie, ako to posilňuje zdravotný stav toho dieťaťa, aký to má dopad, včasná laktácia alebo dĺžka laktácie na to, aké to má potom následky v tom systéme zdravotníctva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vďaka. Pani poslankyňa Marcinková už viac-menej odpovedala, aj keď úplne nestihla na tú prvú časť tej otázky, že prečo a, a nemá veľmi čo dodať. Teší ma, že povedala to, čo povedala a že aj v SaS je, je zastúpený tento názor. Takže odpoviem na tie ďalšie dve námietky, ak sa, ak ich tak môžem nazvať, že či nám to tá smernica vlastne odporúča. Pripomínam, že 21 z 28 krajín to vidí úplne jasne, že nám to odporúča. Máte tú možnosť, nech sa páči, ísť tou cestou, že túto legislatívu netransponujeme a, a počkať potom na prípadné disciplinárne konanie zo strany Európskej komisie.
Dúfam, že to nie je cesta, ktorú si vláda vyberie. Ja vám v tom neviem zabrániť. My sme pripravili a predložili najlepší možný zákon, ktorý máte možnosť schváliť a, a tým sa naše možnosti končia.
Chcem ale jednu takú, že procesne procedurálne vypichnúť. Hovorili ste viackrát o Európskej únii ako o tretej osobe, že ak to teda Európska únia vyžaduje, nebude to katastrofa. Dúfam, že citujem čo najpresnejšie, nechcem skresľovať, lebo už, už to samé o sebe hovorí o určitej mentalite, s ktorou hlboko nesúhlasím. Pripomínam, že rozhodnutia Európskej únie sú aj naše rozhodnutia, v Európskom parlamente predsa sedia naši europoslanci. Ja, takisto máme zástupcu aj v Európskej rade, aj v Európskej komisii. Toto je rozhodnutie, pod ktoré sa podpísali aj slovenskí zástupcovia. Hovoriť o ňom v tretej osobe, ako keby nám ten sem nanútila nejaká, preboha, liberálna či progre..., alebo liberálny či progresívny Brusel, a my sa teraz musíme prispôsobiť. To je mentalita, ktorú by som pripisoval skôr tejto ľavej časti spektra, nie, nie vám a som, som úprimne prekvapený.

Pán poslanec Valášek, trochu som teraz taký za, úplne zaskočený, neviem, ako mám reagovať k tomu prirovnaniu s takmer mňa až ku fašistom za to, že som povedal, že nevznikne nejaká katastrofa. Samozrejme, myslel som na verejné výdavky. Hej? Na verejné výdavky. Akože naozaj toto prirovnanie, musím sa výrazne ohradiť a musím ho veľmi dlho predychávať, pretože príde mi absolútne, absolútne nekorektné.
Samozrejme to, čo som aj povedal, 21 z 28 krajín, myslím, tam spomínate, že už väčšina to má zavedené. Jasné, hovorme o tom, pokiaľ je to naozaj povinnosť, samozrejme, určite to zaveďme. Ja sa zastávam toho, aby sme boli naozaj, aby sme nerobili nejaký gold playting, ale aby sme sa držali naozaj na tých najnižších možných sadzbách, ktoré sú. A podľa mňa, akože môžete ma prirovnávať k fašistom, k hocikomu, ale ako sorry.
Takže to je to, o čom som hovoril. Proste máme na to iný ideový pohľad, ale akože prirovnávať to k fašizmu, to určite rozhodne musím nesúhlasiť.
Pani poslankyňa Marcinková ešte. No jasné, však samozrejme, tá štúdia, ja som aj predpokladal, že nejaké štúdie sú. Však pochopiteľne, keď to dieťa, keď ten otec je s tým dieťaťom prvé dni a nakoniec aj pomáha nejaké vybavovačky robiť, pochopiteľne, že to ešte zvyšuje, tú, tú vzájomnú väzbu a zrejme to má infinitezimálne vplyv na povedzme že nižšiu rozvodovosť. Samozrejme. To vôbec nepopieram, absolútne to nepopieram. Hovorím iba o tom, že máme posudzovať, o akú mieru, akou mierou to zlepšuje ten vzťah, takáto, takéto uvalenie tej povinnosti.
A ja si myslím, že to uvalenie tejto povinnosti pre zamestnávateľa v porovnaní s tými benefitmi naozaj nesedí a nemali by sme ísť do tak, takto prísne do toho.

Tak ako sa už dnes ráno stáva zvykom, opäť ďakujem za slovo, pán predsedajúci. A urobím tú prvú časť veľmi stručne.
Kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh novelizácie zákona tristo, už spomínaného zákona č. 308 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Návrh zákona má, samozrejme, ako je, myslím, z dôvodovej správy jasné, za cieľ sprístupniť ústavou zaručené práva plynúce zo slobody náboženského vyznania čo najširšiemu okruhu osôb.
Poviem veľmi stručne, len načrtnem. Viac to rozoberiem v rozprave, že ako to riešime. Ale v postate ideme cestou navrhnutia dvojstupňového procesu registrácie cirkví či náboženských spoločností a dúfame, že týmto zabezpečíme prístup k právam plynúcim z náboženskej slobody aj menším spoločenstvám a zároveň, samozrejme, vnímame aj reálne potreby štátu a umožňujeme týmto návrhom zákona, aby štát získal reálny prehľad o rozsahu a podobách organizovaného náboženského života vrátane zlepšenia predpokladov na predchádzanie a riešenie spoločensky škodlivých a nebezpečných náboženských prejavov.
Viac už v rozprave, ku ktorej sa zároveň, pán predsedajúci, týmto, do ktorej sa týmto hlásim.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu zákona je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 22. apríla 2022 a v gestorskom výbore do 25. apríla 2022.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Vďaka, pán predsedajúci. Po šiestykrát dnes ráno a dovoľte mi povedať niečo viac touto formou k navrhovanej zmene zákona. Nebudem tentokrát stručný, lebo bez nejakého znevažovania tých predošlých tém, ktoré sú, samozrejme, pre nás všetky dôležité, táto zmena je trošku komplikovanejšia aj, aj zásadnejšia. Tak mi dovoľte trochu obšírnejšie.
Začnem Ústavou Slovenskej republiky. V čl. č. 24 zaručuje slobodu náboženského vyznania a slobodu byť bez vyznania. Osoba s náboženským vyznaním tiež zaručuje právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovaním sa na jeho vyučovaní. Ústava ďalej cirkvám a náboženským spoločnostiam zaručuje autonómiu a právo ustanovovať duchovných, vyučovať náboženstvo, zakladať rehoľné a iné cirkevné inštitúcie. Ústava ďalej hovorí, že podmienky výkonu práv plynúcich z náboženskej slobody možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Toto je teória, no a aká je teda prax?
No v praxi je to tak, že prístup k výkonu viacerých práv je obmedzený podmienkami registrácie cirkví a náboženských spoločností. Ide napríklad o právo zriaďovať cirkevné inštitúcie či mať prístup k celému ďalšiemu radu práv, ktoré uvedený zákon priznáva len subjektom registrovaným podľa zákona. Tento zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktoré v praxi reguluje, ako to ústavné právo na slobodu náboženského prejavu funguje, sa od roku 1991 menil dvakrát a v oboch prípadoch išlo o ich sprísnenie.
Do novelizácie v roku 2007 platné znenie zákona ukladalo registrujúcemu orgánu preveriť, či sa k cirkvi alebo k náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu hlási najmenej 20 000 plnoletých osôb a či majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Novelou v roku 2007 bol tento registrujúci orgán zaviazaný preveriť aj kopu ďalších povinností, ktoré v praxi výrazne skomplikovali možnosť prihlásenia sa, a to pre povinnosť preveriť, či osoby hlásiace sa k cirkvi alebo k náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu podporujú návrh na jej registráciu, či sú jej členmi a členkami, či poznajú základné články viery a jej učenie, či sú si vedomí práv a povinností, ktoré vyplývajú z členstva v cirkvi alebo v náboženskej spoločnosti a zaviedla sa tiež povinnosť doložiť k žiadosti o registráciu mená, priezviská, trvalý pobyt, rodné čísla členov a členiek subjektu žiadajúcich o registráciu.
Ako keby toto nebolo málo, novelizácia v roku 2017 zvýšila minimálny počet osôb hlásiacich sa k subjektu uchádzajúcemu sa o registráciu z 20 000 na 50 000. Novela v roku dvetisíc, v roku 2017 prešla napriek vetu prezidenta Slovenskej republiky z decembra 2016, ktorý správne označil zvýšenie počtu za zásah do základných práv a slobôd. Pretože ako uvádza už spomínaná časť ústavy, tieto práva môžu byť obmedzené len na základe prísne definovaných podmienok, no parlament veto prezidenta prelomil.
Čo má tento drakonicky nastavený zákon za následky? Ako to teda reálne funguje? No v prvom rade po sprísnení podmienok už v roku 2007, ani nehovorím o tej následnej, ešte prísnejšej novele z roku 2017, nebola schválená žiadna žiadosť o registráciu. Ani jedna. Nula. Mnohé spoločenstvá veriacich, ktoré by chceli využívať práva plynúce z náboženskej slobody, sa o registráciu ani nepokúšajú, pretože buď nedosahujú tých, ten počet 50 000 členov a členiek a, alebo jednoducho sú odradené tými rôznymi papierovačkami, ktoré uvalila novela z roku 2007. Sú také, ktoré sa ešte pred druhou, také náboženské spoločnosti a cirkvi, ktoré sa ešte pred tou druhou spomínanou novelou hlásili, našli aj vtedy potrebných 20 000 hlasov a aj tak boli zamietnuté.
Zároveň je dôležité pripomenúť, že prístup k právam definovaným v zákone o registrácii cirkvi, majú tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré registrácie získali ešte pred sprísnením podmienok v roku 2007, alebo vďaka tomu, že patrili medzi štátom uznané cirkvi ešte pred rokom 1989. A keď si pozriete ten zoznam, je to zaujímavé čítanie, lebo z osemnástich registrovaných cirkví a náboženských spoločností podľa ostatného veľmi aktuálneho sčítania ľudu doslova spred pár mesiacov dosahuje počet členov a členiek 50 000 len päť z nich. Inými slovami len päť z tých osemnástich registrovaných cirkví by dnes boli bývali splnili ten minimálny počet ľudí potrebných na registráciu.
K najmenšej registrovanej cirkvi sa podľa sčítania z roku 2021 hlási len 73 obyvateliek a obyvateľov Slovenskej republiky. Áno, rozumiete dobre. Na Slovensku sú zaregistrované cirkvi s menším počtom členov, ako by sa zmestilo do polovice tejto sály, ale náboženské spolky a cirkvi s 10 000 členov nemajú reálnu šancu dostať oficiálny štatút. Ak sa vám to zdá nefér, tak sa nemýlite. Je to ešte horšie, ako si možno myslíte, pretože v praxi sa deje to, že právny stav núti neregistrované náboženské spoločenstvá či cirkvi, aby obchádzali zákon a organizovali sa ako občianske združenia. Lenže, samozrejme, zákon č. 83 o združovaní občanov explicitne zakazuje vyvíjať náboženskú činnosť. Nútime tým 10 000 veriacich do akejsi pololegality, čo predsa nemôže byť v záujme Slovenskej republiky.
Dámy a páni, z povedaného je, myslím, zrejmé, že sprísnenie podmienok registrácie v roku 2007 a v roku 2017 viedlo k zásadnému obmedzeniu práva na výkon náboženskej slobody, ako ho zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Súčasný stav je nespravodlivý voči spoločenstvám veriacich, ktoré sa chcú združovať a uplatňovať, nič viac, nič menej, než svoje ústavné právo na náboženskú slobodu tak, ako ho vymedzuje zákon o slobode náboženskej viery. V záujme zabezpečenia rovnoprávneho prístupu k týmto právam, ktoré im plynú z ústavy, preto považujeme za potrebné napraviť súčasný právny stav a navrhujeme jeden podľa nás veľmi ľahký a priechodný systém.
Po prvé, táto predkladaná novela navrhuje dvojstupňový systém alebo proces registrácie. Tu nevynachádzame nič, čo by už nebolo vynájdené. Obdobná dvojstupňová registrácia a vyššia, sa priznávam, ale obdobné systémy, hoci nie v identickej podobe, existujú v Česku, Poľsku či Maďarsku. Ich podstatou je, že niektoré základné práva, a podstatou nami navrhovanej novely je, že niektoré základné práva, ako to právo zhromažďovať sa za účelom vyznávania náboženskej viery, realizácia sakrálnych stavieb či prístup do verejnoprávnych médií, boli k dispozícii hneď po prvom stupni registrácie, ktorá by sa, kde by sa vyžadovalo 150 podpisov. Ale keďže evidujeme, a ústava tiež uvádza tú potrebu spoločnosti zabrániť zneužívaniu inštitútu cirkvi či náboženského spolku, tie citlivejšie práva, ako napríklad právo na príspevok zo štátneho rozpočtu a kopa ďalších práv, tie získajú subjekty až po druhom stupni registrácie a pre tento druhý stupeň už bude treba vykázať najmenej desať rokov bezúhonnej aktivity, čo tiež, samozrejme, umožní štátu, aby v procese registrácie priebežne posudzoval, či subjekt uchádzajúci sa o registráciu dodržiava zásady znášanlivosti, či svojou ústavou, pardon, či svojou aktivitou neporušuje ústavu a zákony Slovenskej republiky. Bude tiež, samozrejme, treba vedieť pri tej druhostupňovej registrácii dokázať podporu oveľa väčšieho počtu ľudí a nie tých 150. Naša novela navrhuje, aby sme tento limit stanovili na jednu desatinu percenta populácie Slovenskej republiky, čo by bolo aktuálne zhruba 5 400 podpisov.
Dámy a páni, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, dokonca by som povedal, že zosúlaďuje našu existujúcu súčasnú právnu legislatívnu prax lepšie s duchom Ústavy Slovenskej republiky, ako je tomu teraz. Návrh zákona je tiež v súlade s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ako som už spomenul, je aj v súlade s bežnou praxou v okolitých krajinách. Tento návrh zákona zaručuje reálnu možnosť využívať práva, ktoré by mali plynúť z ústavy, ale sú súčasťou, súčasnou legislatívou obmedzené a presne preto, pevne preto verím, že táto novela, ktorá napráva jednu veľkú skrivodlivosť, si získa vašu podporu.
Vďaka.