6. schôdza

Pán poslanec Marek Šefčík.

Ďakujem za slovo. Ďakujem aj ja rečníčke pani Kaveckej za to, čo, čo povedala, ako vyzdvihla tých, ktorí sa starajú o tých najslabších, o tých najzraniteľnejších, o zdravotníkov, zdravotné sestry, pôrodné asistentky a tak ďalej, ale rád by som to rozšíril.
Moja manželka pracovala v domove dôchodcov a sociálnych služieb. Aj tam sú pracovníčky, pracovníci, ktorí sa starajú tiež o tých najslabších. Takže je myslím, že, že mali by sme myslieť aj na tých a ten potlesk, ktorý už bol, zrejme patril aj pre nich.
Ďakujem aj im.

Pán poslanec Eduard Kočiš.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani, kolegyňa, súhlasím, že zdravotníctvo je dlhodobo poddimenzovaný segment a k tomuto riešeniu treba naozaj pristúpiť veľmi zodpovedne a s veľkou vážnosťou. Sestry a pôrodné asistentky, o ktorých ste tu rozprávala, sú naozaj neoddeliteľnou súčasťou zdravotníckych zariadení, nemocníc, polikliník a bez nich jednoducho si nedokážem alebo nikto z nás si určite nedokáže predstaviť fungovanie, jednoducho tieto zariadenia by boli odsúdené, odsúdené na zánik. Tým neodsúvam na vedľajšiu koľaj ani laboratórnych pracovníkov a všetkých, všetok obslužný personál, ktorý v týchto nemocniciach alebo v týchto zariadeniach je, ale nikdy som sa, nikde som sa nedočítal v programovom vyhlásení vlády, ako chce vláda jednoducho pokryť výpadok zdravotných sestier v tých najsilnejších populačných ročníkov, ročníky ’58, ’59, ’60, kedy ich v podstate v týchto ročníkoch vyštudovalo, ale tieto ročníky študovali v najväčším, v najväčšom množstve tento odbor zdravotná sestra.
A najviac ma zaujalo to, že vláda Slovenskej republiky si uvedomuje, že súčasťou problému v systéme zdravotnej starostlivosti je nesprávny manažment pacienta, z tohto vyplývajúca nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Jednoducho žiadne riešenia som k tomuto nenašiel, jednoducho len to, že si to vláda uvedomuje. Akým spôsobom to chce vláda riešiť, v tomto dokumente som naozaj nenašiel.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Anna Andrejuvová.

Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela poďakovať Monike Kaveckej a rovnako aj všetkým sestrám a zdravotníckym pracovníkom, lekárom a vedcom, ktorí denne slúžia ľuďom v nemocniciach a v rôznych zdravotníckych zariadeniach či na iných miestach nášho Slovenska, pretože bez nich naša spoločnosť nemôže fungovať, a uvedomujem si to práve v tejto chvíli asi najviac a teším sa, že aj vďaka Monike Kaveckej, ktorá roky bojuje za zdravotné sestry, bude tento silný hlas vypočutý v Národnej rade, tak sa z toho veľmi teším.

S reakciou, pani poslankyňa Kavecká, nech sa páči.

Ďakujem všetkým kolegom, ktorí naozaj pozitívne vnímajú naše požiadavky nielen ako poslancov Národnej rady, ale ako aj ľudí.
Rada odpoviem pánovi poslancovi Kočišovi, že teda neviem, či ste boli v predchádzajúcom volebnom období poslancom, alebo ste sa nejako zaujímali o zdravotnú politiku, ale naozaj ten manažment pacienta je do detailov rozpracovaný, sú tam riešenia, ale do programového vyhlásenia vlády by sa to nezmestilo a takisto napríklad pri tých zdravotníckych pracovníkoch ako hovoríte, že skutočne každý povie na úvod, to sú také tie manažérske, by som povedala, bonmoty, áno, súhlasím, ale, nie, prosím vás, všetkých, pri programovom vyhlásení v stati zdravotníctvo nedávajme ako poslanci, či už opoziční, neviem akí, nepriateľskí, nedávajme tieto veci, že ale, lebo mi tam chýba, nie je to dobré. Každý jeden, ako tu sedíme, každý jeden sme v predvolebnej kampani išli za ľudí, za pacientov, pomáhať Slovensku, pomáhať v zdravotníctve, pomáhať všetkým.
Tak, prosím vás, nehrajme sa tu na politikárčenie. V tejto jedinej oblasti to nemá ani význam, ani zmysel, práve preto môžeme podávať, naopak, návrhy, zlepšováky, ako sa hovorí, alebo ešte viac teda tlačiť aj z radov opozície na to, aby sa zlepšili tie podmienky, aby sa finančne ohodnocovali zdravotnícki pracovníci, a toto, ja dúfam, že od vás budem počúvať štyri roky.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Štefan Kuffa. Nevidím ho v sále, stráca poradie.
Ďalšia prihlásená je pani poslankyňa Lucia Drábiková.
Nech sa páči, máte slovo, pani poslankyňa.

Vážený pán pred... (Rečníčka si odkašľala.) Prepáčte. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, ďakujem za túto možnosť. Chcem vyjadriť naozaj radosť z programového vyhlásenia vlády, aj keď možno nie je také konkrétne a nie je v ňom zapracované všetko to, čo by sme tam chceli doslovne mať. Sama som dávala za náš klub pripomienky k programovému vyhláseniu vlády a veľmi sa teším, že mnohé, mnohé veci, s ktorými sme išli do volieb, za ktoré sme sa odhodlali bojovať, sa tam podarilo dostať. Takže chcem vyjadriť naozaj radosť z tohto a verím tomu, že tieto veci, ktoré sme zapracovali do programového vyhlásenia vlády, budeme postupne počas volebného obdobia rozmieňať na drobné prostredníctvom zákonov, ktoré veľmi konkrétne upravia životné situácie a pomoc ľuďom. Hovorím najmä za tú sociálnu oblasť, ktorá sa tej pomoci týka.
Chcem vyjadriť ešte takú radosť v tom, že toto programové vyhlásenie vlády vnímam ako dokument, ktorý má víziu. My sme išli do volieb, Obyčajní ľudia, s víziou. S víziou priniesť zmenu a priniesť zmenu systému v mnohých oblastiach, kde ju veľmi potrebujeme. Priniesť čerstvý vzduch do oblastí, kde sa roky nehýbalo s vecami. Ja som pracovala, v podstate odkedy som skončila štúdium psychológie, som pracovala v sociálnej oblasti, pracovala som s rôznymi ľuďmi v rôznych ťažkých životných situáciách, pracovala som s migrantami, pracovala som na charite s bezdomovcami, so závislými, s rodinami, ktoré sa trápili či už vzťahovými, alebo existenčnými problémami. Spolupracujem s poradňou Alexis, ktorá pomáha tehotným ženám v núdzi. Čiže mám taký trošku prehľad o tom, čím si prechádzajú mnohí jednotlivci, mnohé rodiny na Slovensku, a na základe týchto mojich skúseností môžem povedať takú vec, že áno, máme trošku problém v tom systéme, pretože my tu, častokrát sa tu riešia veci veľmi ad hoc. Zažívala som to, že rodiny s členom, ktorý bol ťažko zdravotne postihnutý, sa im nedostávalo pomoci, preto zakladali rôzne neziskové organizácie, aby aspoň prostredníctvom dvojpercentnej, 2 % z dane si mohli získať prostriedky na pomoc týmto deťom.
Strašne veľa vecí sa riešilo pomocou projektov. Pomocou projektov sa riešili problémy v rómskych komunitách. Pomocou projektov sa zabezpečovali prostriedky na voľnočasové aktivity, preto chcem veľmi uvítať to, že programové vyhlásenie vlády práve ponúka systematické, systema..., nastavenie systému financovania a pomoci mimovládnym organizáciám. A tu sa trošku pristavím, pretože pojem mimovládna organizácia tu zaznel už mnohokrát a v mnohých kontextoch.
Kto sú tie mimovládne organizácie? Mimovládne organizácie poskytujú neformálne vzdelávanie, poskytujú voľnočasové aktivity, sociálne služby, poskytujú podporu dobrovoľníctva. Máme tu na Slovensku radu pre mimovládne organizácie. Môžem spomenúť Radu mládeže Slovenska, ktorá zhromažďuje detské a mládežnícke organizácie, ktoré mnohé poznáme. Je to DOMKA, je to eRko, je to Slovenský skauting. Moje deti chodia do skautu a mnohé možno vaše deti chodia do rôznych týchto organizácií, ktoré zabezpečujú zdravý rozvoj detí. Učia ich budovať vzťahy, učia ich postupne viesť skupiny, učia ich spolu komunikovať, učia ich tráviť voľný čas zmysluplným a dobrým spôsobom, či už športovými aktivitami, kultúrnymi, rozvojom kreativity. Aj toto sú mimovládne organizácie. Potom je tu Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb, to sú ďalšie mimovládky. Máme tu, máme tu diecézne charity v každej jednej diecéze, ktoré pomáhajú tým najbiednejším. Máme tu ekologické mimovládne organizácie, ktoré učia mladých ľudí, deti ako sa správať k životnému prostrediu. Napríklad u nás v Piešťanoch prenášame žaby, aby nám ich nepozrážali autá. Máme tu organizácie komunitné, máme tu organizácie rozvojové, ktoré pomáhajú chudobným krajinám. Máme tu Slovenskú humanitnú radu, v ktorej som tiež pracovala, pomáhali sme humanitárnou pomocou žiadateľom o azyl - tam sa tiež trošku potom zastavím. Potom sú to materské centrá, sú to rôzne organizácie našich menšín, či už rómskej, alebo maďarskej menšiny, je to Asociácia organizácií zdravotne postihnutých občanov, Asociácia telovýchovných jednôt a klubov, združenie horských a záchranárov, Červený kríž, Vidiecky parlament, kultúrne organizácie a rôzne pacientske organizácie, len v Piešťanoch ich máme zo tri. Čiže toto všetko sú mimovládne organizácie.
Aby bolo zrejmé, že týmto chceme pomáhať, pretože toto sú organizácie, ktoré sú veľmi užitočné pre našu krajinu a pomáhajú práve tým najbiednejším. Sú to rôzne hospice a rôzne organizácie sociálneho typu. To bol taký prvý bod, ktorému som sa chcela venovať. Ako človek, ktorý pracoval dlhé roky v sociálnej oblasti a v pomoci rodinám, veľmi oceňujem to, že veľká časť práve programového vyhlásenia vlády je venovaná rodine, či už sú to rôzne tie príspevky rodinám, matkám s deťmi, osamelým rodičom, náhradné výživné, rôzne tie daňové bonusy, ale chcem povedať aj to, že veľmi oceňujem, a to som hovorila už pred župnými voľbami, nám veľmi, ale veľmi chýbajú poradenské služby a odľahčovacie služby. Tuto, tuto je ten systém slabý. Spadli nám manželské, predmanželské poradne, boli zrušené. Máme nedostatok poskytovateľov dostupných služieb pre ľudí, či už sa to týka poradenstva manželského, partnerského, rodinného, čo sa týka sociálnoprávnej ochrany, takisto tam je naozaj práce dosť.
Máme tu mnohých tzv. vymazaných rodičov, máme tu rôzne problémy a máme málo ľudí. K nám do centra pomoci pre rodinu chodili ľudia, ktorí hľadali poradenstvo, ale neboli schopní zaplatiť v tom privátnom sektore psychoterapeutov, pretože boli veľmi drahí, a práve takejto bezplatnej pomoci psychologickej bolo málo. Psychológovia, špeciálni pedagógovia, liečební pedagógovia išli v prvom kole zo škôl, zo zdravotníctva preč.
Preto veľmi oceňujem to, že v programovom vyhlásení vlády sa hovorí aj o tej druhej stránke toho sociálneho sektora, a to sú tí poskytovatelia, ktorí by mali mať naozaj zlepšené podmienky, či už finančné, ale aj čo sa týka postavenia, aby bola uznaná dôležitosť aj týchto pomáhajúcich profesií.
Ďalej oceňujem aj to, že programové vyhlásenie vlády kladie dôraz na komunitnú a terénnu starostlivosť. Pre mnohých ľudí je veľmi dôležité zostať na sklonku života doma a byť v opatere svojich blízkych. A práve pomoc neformálnym opatrovateľom, si myslím, že je správnym krokom, pretože tak ako matky sú neplatenými pracovníkmi nonstop, takisto sú to neformálni opatrovatelia. A myslím si, že ak takýto neformálny opatrovateľ za svoju 24-hodinovú službu dostal 100 euro mesačne, a kedysi to bolo dokonca 30, tak je to smiešne a je to smutné. Takže toto veľmi oceňujem.
Oceňujem veľmi to, že hovoríme o ochrane života, že ideme pomáhať matkám, nielen tým, ktoré už majú narodené deti, ale aj tým, ktoré majú deti ešte nenarodené. A ideme im pomôcť, aby v tejto situácii, kedy sú možno aj pod tlakom okolia, aby nemuseli zvažovať to najhoršie riešenie, ktoré riešením podľa mňa nie je, ale aby mohli už od toho 14. týždňa tehotenstva poberať príspevok, ktorý im pomôže, keď napríklad potrebujú zo zdravotných dôvodov odísť z práce, že uznávame vlastne to, že ženy sú matkami už v tom 14. týždni, myslím si, že toto je veľký pokrok, a takisto tu máme druhú stranu, koniec života, kedy hovoríme o systéme paliatívnej a hospicovej starostlivosti, a myslím si, že toto je to, čo je potrebné pre, pre nás všetkých, pretože nám tu starne populácia, a tieto služby budú potrebovať čoskoro mnohí. Čiže bude to veľmi, veľmi niečo žiadané a myslím si, že ľudia sú tým najväčším kapitálom Slovenskej republiky a ľudia si zaslúžia to, aby sme sa o nich postarali od počatia až do konca života.
Ďalšia vec, ktorú oceňujem ako psychológ, je starostlivosť o duševné zdravie, že sa duševné zdravie dostalo do programového vyhlásenia vlády a že naozaj chceme, chceme ochraňovať deti v digitálnom priestore, chceme bojovať aj proti tým konšpiráciám a učiť ich rozlišovať. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá zručnosť, ktorú naše deti potrebujú, pretože strávia strašne veľa času vo virtuálnom priestore, a potrebujeme ich naučiť kriticky uvažovať a potrebujeme toto duševné zdravie chrániť či už edukáciou, ale aj tou prevenciou.
Takže a ešte také posledné číselko, možno stihnem za tú pol minútu. Čo sa týka migračnej politiky, minulý rok bolo udelených 9 azylov na Slovensku, len aby sme sa, aby sme boli v pravdivom obraze. To som tak chcela povedať.
A je tu ešte, takú stať prečítam: „V migračnej politike bude vláda presadzovať riešenia založené na efektívnej ochrane vonkajších hraníc, uplatňovaní návratovej politiky a riešení príčin migrácie v krajinách pôvodu. Odmietame politiku povinných relokácií a rozhodovanie o udelení azylu musí zostať v kompetencii členského štátu.“ To len, prepáčte, že som tak prekročila, to len na margo informácií, ktoré tu odzneli.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)