83. schôdza

Pán poslanec Eduard Kočiš.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Nedostatok predškolských zariadení je problém, ktorý trvá naozaj desiatky rokov a štát v tomto naozaj, sa dá povedať, že zlyhal. Zlyhanie štátu sa snažila kompenzovať samospráva, teda mestá a obce, ale ani tie nie sú všemocné a ich finančné prostriedky naozaj nestačia na to, aby gro svojich finančných príjmov dokázali implementovať alebo investovať do predškolských zariadení, ktorých je naozaj na celom území Slovenskej republiky ako šafránu a sú naozaj nedostatkovým tovarom. A práve vtedy vstupoval do tohto segmentu služieb alebo sektora služieb súkromný sektor, teda súkromné osoby, a zakladali sa rôzne predškolské zariadenia a doslova jasličky, kde súkromný investor alebo súkromný podnikateľ túto dieru na trhu sa snažil zaplátať.
Pán kolega, nemôžem s vami súhlasiť iba v jedinej veci, a to je to, že ak budeme mať dostatok predškolských zariadení, či už štátnych alebo súkromných, zvýši sa nám pôrodnosť na Slovensku. Asi to tak nebude, pretože trendy v pôrodnosti na celom území Slovenskej republiky od roku ´94 majú len klesajúcu tendenciu a tá naša generácia tých Husákových detí, do ktorej sa radím aj ja, tak takáto pôrodnosť, kedy sa hovorilo, že jedno dieťa pre mamu, jedno pre otca a jedno pre štát, už asi nikdy nebude, pretože mnohí, v úvodzovkách, moderní rodičia sa snažia vychovať jedno dieťa, dať mu, dá sa povedať, ako oni vravia, všetko, ale nepozerajú na to, že aj na ten ich dôchodok, aj na tú ich starostlivosť bude treba viacej rúk a viacej nôh, a preto tá naša populačná krivka je nastavená tak, ako je. Čiže školské, predškolské zariadenia nedostatkový tovar, treba ich viac, potom tam, samozrejme, bude treba viacej personálu, ale určite nám to nezabezpečí nejakú, nejaký nárast pôrodnostnej krivky alebo zvyšovanie populácie obyvateľstva, ale ďakujem za váš príspevok.

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Ledecký.

V prvom rade by som chcel zareagovať na príspevok pani Vaňovej. Ja som povedal, že potreba budovania, potreba budovania škôlok je v obciach so silným demografickým vývojom rómskej populácie. Možno to priblížim. Na Spiši, na Spiši sú obce, ktoré musia zatvárať škôlky, lebo tá demografia je tam slabá, ale sú obce, kde, kde sú rómske osady, nebudem konkrétne menovať, a naozaj deti nechodia do škôlok len preto, lebo nemajú tam priestory. Čiže áno, tam treba vytvárať tie podmienky, ale tento projekt, predpokladám, že keď tam nemajú veľkého zamestnávateľa, tak to riešiť nebude alebo možno bude, keď tam ten zamestnávateľ príde.
A je mi jasné, že ten problém s demografiou Slovenska tento zákon nevyrieši, ale v minimálnej miere môže tomu pomôcť, lebo vieme, že keď chceme, aby, aby tí rodičia na svet prinášali viacej detí, tak musíme vytvárať tie, tie, musíme prispôsobovať to pracovné prostredie tak, aby, aby tie rodiny s malými deťmi si vedeli tie pracovné záležitosti zladiť s tým, s výchovou vlastných detí. Takže toto je, toto je oveľa dôležitejšie ako nejaké zvyšovanie, zvyšovanie sociálnych dávok, lebo toto je lepšia cesta zmiernenie toho zlého demografického vývoja, ktoré na Slovensku máme.

Vyhlasujem rozpravu k tomuto bodu za skončenú. Chce zaujať stanovisko v záverečnom slove pani navrhovateľka? Áno? Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela len zareagovať na faktickú poznámku pani Vaňovej. Áno, komunikovala som s viacerými zamestnávateľmi, ktorí vlastne prišli aj s tou inšpiráciou, aby sme sa pokúsili o nejakú zmenu, lebo vnímali takú krivdu, že ak ide o závody, ktoré majú trebárs v Poľsku, Česku, Rakúsku, v okolitých štátoch, tak dokážu túto službu svojim zamestnancom sprostredkovať. U nás, keď to poviem veľmi vulgárne, povedia, že sa im to neoplatí, lebo štát na tento výdavok nemyslí. Takže, takže áno, chceli zrovnať tie podmienky najmä veľkí zamestnávatelia, ktorí si môžu dovoliť takéto zariadenia v rámci nášho regiónu, lebo, ako hovorím, všade je to takto upravené, u nás nie.

Záverečné slovo, pán spravodajca? Nie. Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pristúpime k prvému čítaniu o návrhu poslancov Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona má tlač 1362, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1431.
Dávam slovo pani poslankyni Vladimíre Marcinkovej, aby návrh zákona uviedla.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 1362.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milí kolegovia, predkladám novelu, ktorá má za cieľ maloletým pacientom garantovať právo mať počas poskytovania zdravotnej starostlivosti pri sebe blízku osobu. Samozrejme, predovšetkým sa tým myslí rodič. Napriek tomu, že toto právo deťom vyplýva z medzinárodných zmlúv a záväzkov, kde je Slovenská republika signatárom, stále na Slovensku prevláda značná nerovnosť a heterogenita v uplatňovaní tohto práva naprieč zdravotníckymi inštitúciami.
Túto novelu som už raz v minulosti predložila. No žiaľ, v rámci nejakých politických diskusií som často dostala odpoveď, že ako keby po tejto zmene nebol dopyt, že to nie je téma dňa. Čo mňa osobne mrzelo, pretože ja odkedy som túto tému otvorila, naozaj na dennej báze dostávam aj negatívne, najmä negatívne zážitky, s ktorými sa rodičia delia, kedy boli oddelení od dieťaťa, čo to spôsobilo vlastne na psychickom zdraví a správaní toho dieťaťa po odlúčení, ale takisto to sú posttraumatické stavy, ktoré to spôsobilo u rodičov. Dokonca sa na mňa obrátili dospelí ľudia, tínedžeri, ktorí si prešli takýmto odlúčením počas hospitalizácie od rodiča a dodnes z toho majú traumu.
Čiže zbieram tieto zážitky, sú veľmi ťažké a práve preto si hovorím, že to nechcem nechať tak, a aj kolegom, vám, som chcela dokázať, že táto téma naozaj patrí na stôl, treba o nej hovoriť, a preto som vyvolala o nej verejnú diskusiu petíciou na podporu tejto novely, kde sa v priebehu šiestich dní podpísalo pod ňu takmer 55-tisíc ľudí. Spustila som ju minulý piatok a dnes tam bolo takmer 55-tisíc podpisov. Takže naozaj toto je dôkazom toho, že táto téma mnohých najmä rodičov trápi.
Priestor hlbšie do problematiky využijem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, aby ste na mňa mohli reagovať.

To bolo úvodné slovo, hej? Dobre. Sme sa vymenili. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre zdravotníctvo, poslancovi Tomášovi Lehotskému.
Nech sa páči, pán poslanec.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1362).
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhov zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.