83. schôdza

V prvom rade by som chcel zareagovať na príspevok pani Vaňovej. Ja som povedal, že potreba budovania, potreba budovania škôlok je v obciach so silným demografickým vývojom rómskej populácie. Možno to priblížim. Na Spiši, na Spiši sú obce, ktoré musia zatvárať škôlky, lebo tá demografia je tam slabá, ale sú obce, kde, kde sú rómske osady, nebudem konkrétne menovať, a naozaj deti nechodia do škôlok len preto, lebo nemajú tam priestory. Čiže áno, tam treba vytvárať tie podmienky, ale tento projekt, predpokladám, že keď tam nemajú veľkého zamestnávateľa, tak to riešiť nebude alebo možno bude, keď tam ten zamestnávateľ príde.
A je mi jasné, že ten problém s demografiou Slovenska tento zákon nevyrieši, ale v minimálnej miere môže tomu pomôcť, lebo vieme, že keď chceme, aby, aby tí rodičia na svet prinášali viacej detí, tak musíme vytvárať tie, tie, musíme prispôsobovať to pracovné prostredie tak, aby, aby tie rodiny s malými deťmi si vedeli tie pracovné záležitosti zladiť s tým, s výchovou vlastných detí. Takže toto je, toto je oveľa dôležitejšie ako nejaké zvyšovanie, zvyšovanie sociálnych dávok, lebo toto je lepšia cesta zmiernenie toho zlého demografického vývoja, ktoré na Slovensku máme.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela len zareagovať na faktickú poznámku pani Vaňovej. Áno, komunikovala som s viacerými zamestnávateľmi, ktorí vlastne prišli aj s tou inšpiráciou, aby sme sa pokúsili o nejakú zmenu, lebo vnímali takú krivdu, že ak ide o závody, ktoré majú trebárs v Poľsku, Česku, Rakúsku, v okolitých štátoch, tak dokážu túto službu svojim zamestnancom sprostredkovať. U nás, keď to poviem veľmi vulgárne, povedia, že sa im to neoplatí, lebo štát na tento výdavok nemyslí. Takže, takže áno, chceli zrovnať tie podmienky najmä veľkí zamestnávatelia, ktorí si môžu dovoliť takéto zariadenia v rámci nášho regiónu, lebo, ako hovorím, všade je to takto upravené, u nás nie.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milí kolegovia, predkladám novelu, ktorá má za cieľ maloletým pacientom garantovať právo mať počas poskytovania zdravotnej starostlivosti pri sebe blízku osobu. Samozrejme, predovšetkým sa tým myslí rodič. Napriek tomu, že toto právo deťom vyplýva z medzinárodných zmlúv a záväzkov, kde je Slovenská republika signatárom, stále na Slovensku prevláda značná nerovnosť a heterogenita v uplatňovaní tohto práva naprieč zdravotníckymi inštitúciami.
Túto novelu som už raz v minulosti predložila. No žiaľ, v rámci nejakých politických diskusií som často dostala odpoveď, že ako keby po tejto zmene nebol dopyt, že to nie je téma dňa. Čo mňa osobne mrzelo, pretože ja odkedy som túto tému otvorila, naozaj na dennej báze dostávam aj negatívne, najmä negatívne zážitky, s ktorými sa rodičia delia, kedy boli oddelení od dieťaťa, čo to spôsobilo vlastne na psychickom zdraví a správaní toho dieťaťa po odlúčení, ale takisto to sú posttraumatické stavy, ktoré to spôsobilo u rodičov. Dokonca sa na mňa obrátili dospelí ľudia, tínedžeri, ktorí si prešli takýmto odlúčením počas hospitalizácie od rodiča a dodnes z toho majú traumu.
Čiže zbieram tieto zážitky, sú veľmi ťažké a práve preto si hovorím, že to nechcem nechať tak, a aj kolegom, vám, som chcela dokázať, že táto téma naozaj patrí na stôl, treba o nej hovoriť, a preto som vyvolala o nej verejnú diskusiu petíciou na podporu tejto novely, kde sa v priebehu šiestich dní podpísalo pod ňu takmer 55-tisíc ľudí. Spustila som ju minulý piatok a dnes tam bolo takmer 55-tisíc podpisov. Takže naozaj toto je dôkazom toho, že táto téma mnohých najmä rodičov trápi.
Priestor hlbšie do problematiky využijem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, aby ste na mňa mohli reagovať.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1362).
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhov zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milí kolegovia, znovu sa vám prihováram a využijem tento priestor, aby som išla hlbšie do problematiky. Ako som už povedala, právo na prítomnosť blízkej osoby pri hospitalizácii detského pacienta vyplýva z viacerých medzinárodných dohovorov a dokumentov, či už Dohovor o právach dieťaťa a Charta práv pacienta. V konečnom dôsledku aj naša ústava hovorí o tom, že rodiča od dieťaťa nemožno oddeliť inak ako rozhodnutím súdu. Čiže všetky tieto právne argumenty už dávno na Slovensku poznáme, napriek tomu sa však na Slovensku stáva, a nie je to neobvyklé, že toto právo si nedokážu rodičia uplatniť naprieč zdravotníckymi inštitúciami, boria sa s tým, takže podľa mňa je nevyhnutné tam zákon precizovať, aby k takýmto situáciám nedochádzalo. A naozaj ten zákon nastaviť tak, aby bol ochranou jednak tým rodičovským detským právam, ale aj tomu reálnemu stavu lekárskeho prostredia, kde môže nastať situácia, kedy právo rodiča príde do stretu s ústavným právom dieťaťa na zdravie, na ochranu života, kedy pôjde o nejaký život zachraňujúci výkon a vtedy naozaj treba mať upravené v tej úprave, že môže byť odopretá táto, táto prítomnosť na nevyhnutný čas v nevyhnutnej miere, aby bol ten život zachránený. Čiže aj na toto sa pozrieme bližšie.
Samotná choroba a s tým spojené ambulantné ošetrenie alebo hospitalizácia je pre dieťa náročnou životnou situáciou, ktorá je spojená so strachom, s bolesťou, s cudzím prostredím. Separácia od rodiny tieto negatívne javy ešte umocňuje a je významným stresserom. Výskumy ukazujú, že naopak prítomnosť blízkej osoby vedie k lepšiemu manažmentu bolesti, tam to je naozaj vo výskumoch preukázané v konkrétnych číslach, zníženiu stresu, rýchlejšiemu zotavovaniu, dokonca rýchlejšej rekonvalescencii aj po narkóze a u predčasne narodených detí to má absolútne fatálny a preukázateľný vplyv na neurobehaviorálny vývoj dieťaťa, v pooperačnej starostlivosti to bolo takisto skúmané, ako prítomnosť rodiča ovplyvňovala napríklad po prebudení z narkózy vlastne ten stav dieťaťa, aj tam bol nameraný vplyv na včasnú rekonvalescenciu najmä u mladších detí v prípade, že tam bol blízky človek.
Reakcia dieťaťa na separáciu od rodiča má niekoľko fáz, a toto chcem povedať, lebo toto často zaznieva v odborných diskusiách a výskumoch. Keď oddelíte dieťa od rodiča v nemocnici, prvou fázou je, samozrejme, nespokojnosť, krik, agresivita, bojí sa, je v cudzom prostredí. Takou tou druhou fázou, keď je to dieťa už v nemocničnom prostredí samé, tak je to, že je absolútne zúfalé, uzatvára sa do seba, rezignuje, prestáva komunikovať. A treťou fázou, ku ktorej sa uchyľuje, je naviazanie na náhradný subjekt alebo objekt. To znamená, že si hľadá nejakú, nejakú, potláča svoje emócie a hľadá si útechu u nejakej inej osoby, prípadne u hmotnej veci. A táto fáza býva často argumentom aj zdravotníkov vykladaná ako priaznivá reakcia, že to dieťa si na prostredie pomaly zvyklo, ale zo všetkých, absolútne všetkých psychologických výskumov vyplýva, že nejde o adaptívnu reakciu, ale o obrannú reakciu toho dieťaťa, ktorá má negatívny fatálny vplyv na budúcu dôveru dieťaťa v blízke osoby vo vytváranie vzťahov a vlastne o tú psychologickú väzbu. Tam, ak by ste sa chceli pozrieť bližšie na tento výskum, tak je aj v českom jazyku, volá sa Psychická deprivace v dětství, Langmeier a Matějček. Tam to je veľmi konkrétne v číslach popísané, ale tým vás nechcem zaťažovať.
Prítomnosť rodičov u chorého dieťaťa má pozitívny vplyv aj na psychiku samotného rodiča. Mimoriadne dôležité je to najmä u rodín dlhodobo liečených pacientov, kde môže ten zdravotný stav toho dieťaťa dopadnúť na konci dňa aj s neželaným výsledkom, a preto je veľmi dôležité, aby ten rodič aj častou komunikáciou so zdravotníckym personálom, aj tým, že bol prítomný pri tom dieťati, vedel, že bolo urobené všetko preto, aby sa to dieťa vyliečilo. A aj pri takýchto ťažkých diagnózach sa to, samozrejme, nie vždy musí podariť, ale tam má pozitívny vplyv aj na to spracovanie bolesti, aj na spracovanie vlastne celej tej traumy tá prítomnosť rodiča pri dieťati. Čiže nielen pre to dieťa, aj pre toho rodiča.
Cieľom ošetrovateľskej starostlivosti všeobecne podľa definícii je predchádzať negatívnym javom v súvislosti s chorobou a hospitalizáciou, a to napĺňaním biologických, psychologických a sociálnych potrieb. Už dávno to nie je len podanie lieku alebo nejaké liečenie. Naozaj treba hovoriť o všetkých týchto troch aspektoch komplexne a v našich podmienkach, priznajme si, je to veľmi náročné pre sestry a pre všeobecne zdravotnícky personál napĺňať všetky tieto potreby dieťaťa, pretože máme nedostatok zdravotníckeho personálu na Slovensku.
Len pripomeniem, že kým v ostatných krajinách OECD je na tisíc obyvateľov v priemere 9,1 zdravotných sestier, u nás je to len 5,7. Naozaj veľmi nízke číslo. Aj tu je prítomnosť rodiča výhodou pre náš zdravotnícky systém, lebo dokáže zdravotnícky personál odbremeniť od mnohých základných úkonov ako je kŕmenie, prebalenie, ochrana pred poranením v prípade, že má napríklad kanylu alebo niečo podobné, polohovanie, monitorovanie priebehu toho zdravotného stavu, komunikácia s detským pacientom v rozsahu, v ktorom to zdravotnícky personál, samozrejme, z časového hľadiska nemôže zvládať a nemôže zabezpečiť. Čiže tam najmä v dôsledku toho zaťaženia nášho systému toto mnohí zdravotníci vítajú a pri komunikácii s nimi hovorili, že toto je ten najväčší benefit naozaj pri týchto základných úkonoch, že ten rodič je skutočne užitočný.
No a ako som už spomínala pri tých ťažkých diagnózach sú to pri dlhodobých hospitalizáciách časté pocity úzkosti, časté pridružené psychologicky ťažké stavy, ktoré, ktoré, ktoré musia riešiť už nielen lekári, ale potom aj v kombinácii s psychologickou pomocou, aj tam jednoznačne nám vyplýva z tých výskumov a aj zo skúseností našich slovenských odborníkov, stačí sa ísť porozprávať na detskú onkológiu tu v Bratislave alebo v Košiciach, že bez tej prítomnosti rodiča je vlastne tá stagnácia a vlastne to uzdravovanie dieťaťa spomalené a, a tá práca s tým detským pacientom je oveľa ťažšia, ako keď tam ten rodič je a sú mu na to vytvorené podmienky. Toto sú naozaj tie pracoviská, kde, kde volajú po tejto zmene a aby sa tomu na Slovensku aj ďalšie oddelenia nebránili, ale aby to privítali, lebo s tým majú merateľné výsledky.
K samotnému paragrafovému zneniu, kde som postrehla nejakú verejnú diskusiu. Po zverejnení môjho návrhu sa začali objavovať otázky od niektorých matiek, či bola potrebná v navrhnutom znení veta, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi možnosť obmedziť prítomnosť sprevádzajúcej osoby na nevyhnutný čas a v nevyhnutnej miere, ak by bola táto prítomnosť nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu. A či táto veta nie je porušením ústavného práva rodiča na nepretržitú prítomnosť s dieťaťom, keďže ústava hovorí, že dieťa od rodiča môže oddeliť len súd. Ja som si túto výhradu všimla, venovala som jej naozaj veľkú pozornosť. Oslovila som všetkých významných právnikov v republike a som vďačná, že mi všetci odpísali, zdvihli telefón, poslali svoj právny názor. No a všetci do jedného sa zhodli, že je táto veta v tejto, v tomto znení dôležitá, pretože záleží na tom, aby formulácia, samozrejme, plnila svoj účel, ale zároveň môže predvídať možný stret s inými základnými právami, napríklad, ako som už spomenula v úvode, to právo na život, na ochranu zdravia.
Uvediem to na príklade akútneho operačného zákroku alebo iného život zachraňujúceho úkonu, kedy je tá prítomnosť rodiča, samozrejme, pomocou, ak sa to dá, ale ak sa nedá, tak je druhoradá. Lebo prioritou je v tom momente záchrana života dieťaťa. To je ako keď príde záchranka. Záchranár má povinnosť komunikovať, všetko si dať odkonzultovať so zákonným zástupcom, ak poskytuje prvú pomoc, ale v prípade ak ide o život zachraňujúci úkon, resuscitáciu a podobne, vtedy proste koná a nerieši prítomnosť rodiča, ale rieši záchranu toho života. Čiže tam nám do stredu, do stretu pripadajú dva, dva ústavné, dve ústavné práva, ktoré som si chcela byť istá, že sú vhodne upravené v rámci tejto úpravy a že to vytvorí balans medzi týmito právami. Potvrdili mi to, samozrejme sa nebránim diskusii, ak by to prešlo do druhého čítania, o precizovaní tejto úpravy. Ale naozaj, ak to naozaj niekoho zaujíma, som ochotná poskytnúť a odkomunikovať právny názor ľudí, s ktorými som komunikovala túto zmenu aj ďalej.
Do zákona nemožno presne vymenovať, čo všetko sa pod takýmto hraničným zásahom do práv myslí. Ako mi bolo povedané ústavnými právnikmi, proste žiadny zákon nemôže vyzerať ako nejaký recept na bábovku a dať tam presné ingrediencie a popísať všetky situácie, ktoré by mohli nastať, lebo sa nikdy nepodarí popísať a zahrnúť tam všetky situácie, ktoré by mohli nastať. Práve preto tam musí byť dostatočne vytvorený priestor aj pre to dieťa, aby si mohlo tie svoje práva naplniť v kooperácii so svojím rodičom. Ale, samozrejme, aj pre tú druhú stranu, aby mohla naplno vykonávať ten svoj medicínsky výkon.
Čo však vie štát v týchto prípadoch, hraničných prípadoch urobiť, je popísať najčastejšie vzniknuté situácie, ako napríklad resuscitácia, operačný zákrok, narkóza a tak ďalej, kde vie krok po kroku v nejakom metodickom pokyne usmerniť zdravotníka a priblížiť rodičovi, ako bude takáto situácia vyzerať. Nie je to nič neštandardné. Majú to takmer všetky krajiny EÚ. Teraz v medzirezortnom pripomienkovom konaní to majú aj Česi presne takto zadefinované. Napríklad ako vyzerá uplatňovanie právo, práva maloletého pacienta na prítomnosť blízkej osoby na psychiatrických oddeleniach, pri transporte dieťaťa, pri narkóze. Ja to tu aj mám, ak by to niekoho zaujímalo, tento metodický pokyn so sebou. Má 15 strán. A vlastne je tam veľmi podrobne napísané, ako pristupujú k uplatňovaniu tohto práva, sú tu aj všetky štúdie podložené, prečo toto právo má význam, a je to v gescii ministerstva zdravotníctva, samozrejme. Takže naozaj veľmi komplexný materiál. Ja si myslím, že ak by sa nám podarilo zhodnúť na tejto novele, druhým krokom by malo byť práve prijatie takéhoto metodického pokynu, kde sa vieme naozaj tou českou úpravou, ktorá je veľmi precízna, doslova inšpirovať. A vyriešila by mnoho nezrovnalostí, ktoré, ktoré kladú otázniky a, a dopyty v tejto téme, najmä zdravotnícke zariadenia. Tam to všetko riešia.
Ja ešte na konci, ešte mám čas? (Rečníčka sa obrátila na predsedajúceho.) Ja ešte na konci zodpoviem niektoré praktické otázky, ktoré sa v rámci diskusie o tejto téme opakujú. Prvá je napríklad, čo ak nemocnice nemajú pre rodičov lôžka, alebo je stolička pre, pri lôžku dieťaťa dostatočným naplnením tohto práva? Má nemocnica riešiť stravu? Má nejakú starosť navyše o toho rodiča? Čo ak dieťa pri sebe nechce? Čo ak je tu dôvodné podozrenie, že rodič dieťa týra alebo zneužíva? Čo môže vtedy robiť nemocnica a tak ďalej a tak ďalej. Vlastne tieto otázky všetky vznikajú. A je dobré si na nich dať odpoveď.
Myslím si, že práve toto by malo byť obsahom toho metodického usmernenia, lebo v Českej republike presne tieto otázky zodpovedáva toto usmernenie, ale na Slovensku v rámci diskusie zodpoviem ja právnym výkladom. Ak má na to zdravotnícke zariadenie vhodné podmienky, je prítomnosť rodiča ideálne realizovaná formou pobytu spolu s maloletým pacientom. Pre porovnanie so Slovenskom. Do šesť rokov veku dieťaťa je tam, je napríklad v Česku pobyt rodiča v nemocnici hradený z verejného zdravotného poistenia. U starších detí si hradí rodič pobyt sám, ale môže požiadať v závislosti od diagnózy alebo stavu dieťaťa o odsúhlasenie pobytu poisťovňou. A ak to uzná za dôvodné, poisťovňa mu takisto takýto pobyt uhradí. Na Slovensku, žiaľ, toto nie je súčasťou verejného zdravotného poistenia. Ale ako hovorím, toto je niečo, o čom by sme tiež sekundárne potom mali otvoriť diskusiu. V prípade, ak nie je možné zabezpečiť prítomnosť rodiča pobytom, je prítomnosť zabezpečená, a to naozaj vo všetkých krajinách, kde už toto právo funguje, čo sú všetky krajiny EÚ okrem nás, zabezpečená aspoň tak, že je k lôžku hospitalizovaného pacienta umiestnená stolička alebo kreslo. Väčšina krajín už pristupuje k tomu rozkladaciemu kreslu. Ale, samozrejme, tá stolička je naplnením toho práva. Ako to riešia v zahraničí, keď je napríklad na izbe viac ako jeden pacient? No ak sú tam dvaja, tak to nebýva žiaden problém. Dokonca ani pri troch nebýva. Ale, samozrejme, ak sa stane, že v niektorých zariadeniach je tých pacientov viac, tak potom je vhodné podporiť súkromie nejakou prenosnou plentou alebo, alebo podobným provizórnym riešením. Tak to riešia napríklad v Českej republike viaceré zariadenia, komunikovala som s nimi, majú s tým dobrú skúsenosť.
Nie je porušením práva na nepretržitú prítomnosť, ak je zákonnému zástupcovi vlastne neposkytnuté lôžko alebo strava, lebo toto nie je podmienkou toho práva. Naozaj tu pri tom práve de facto ide o to, aby mal ten rodič možnosť držať to dieťa za ruku, byť pri ňom. O to tam ide. A nespomínajú sa tam žiadne ďalšie benefity. To je naozaj otázkou rozvoja, otázkou rozvoja toho nášho zdravotníckeho systému, toho, kam sa chceme posúvať a, samozrejme, malo by to byť želateľným cieľom. Ale tam nevieme povedať, v akom časovom horizonte sa nám takýto štandard podarí dosiahnuť.
Je treba spomenúť aj fakt, že maloletý pacient s náležitou rozumovou vyspelosťou môže tiež prejaviť vôľu, aby konkrétny zákonný zástupca či iná blízka osoba u nich počas hospitalizácie neboli. V takom prípade je nutné toto prianie rešpektovať a vyhodnocuje sa to individuálne. Ak vám dieťa, v práve sa to používa najmä pri deťoch od dvanásteho roku veku a vyššie, vie už s plnou vážnosťou vzhľadom na svoj rozumový vývoj povedať, že ja tu nechcem byť s rodičom, chcem tu byť sám, tak toto právo dieťa má. Treba ho rešpektovať, treba to odkomunikovať. Tu by som upriamila pozornosť aj na § 8 zákona o sociálnoprávnej ochrane, kde sa spomínajú aj zdravotnícke zariadenia ako orgány, ktoré sú povinné poskytnúť dieťaťu okamžitú pomoc pri ochrane jeho práv, keby napríklad dieťa upozornilo na to, že ho rodič zneužíva, ubližuje mu alebo mu jeho prítomnosť nevyhovuje. Čiže všetky tieto situácie máme upravené v iných právnych predpisoch. Čiže toto už, tieto otázky už vyriešené máme. Stačí sa len pozrieť na ďalšie, ďalšie právne úpravy.
Toľko z mojej strany. Ak by mal niekto záujem sa v tejto problematike zorientovať hlbšie, doniesla som výpis vlastne všetkých štúdií, ktoré som ja využívala pri vzdelávaní sa o tejto téme. Všetky sú buď v angličtine, alebo v češtine. Čiže to vám viem poskytnúť. A takisto ten metodický pokyn z Českej republiky, ktorý je obsiahly, detailný. Podľa mňa veľmi dobre napísaný. Ten mám tiež k dispozícii.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pani poslankyňa, ja chválim ten návrh zákona. Samozrejme, prítomnosť rodiča alebo nejakej zodpovednej osoby pri dieťati je conditio sine qua non. To je naozaj nevyhnutné. Tomu všetci dobre rozumieme. Ale aj vy, lebo sa naozaj tomu veľmi veľa venujete, rozumiete, že tu nie je problém neochoty alebo aspoň dúfam, že vo veľkej väčšine prípadov ste sa s tým nestretli, aby lekárski alebo zdravotnícki pracovníci nerešpektovali prítomnosť rodičov, budem to tak skracovať, pri dieťati.
Ten problém, ktorý tu máme a ktorý ani týmto zákonom to nevyriešime, je to prostredie, v ktorom my všetci pracujeme. Proste my nemáme na to ten priestor, aby tam tí rodičia mohli slušne bez nejakých obmedzení existovať pri tých deťoch. A ja viem, že týmto zákonom sa to nedá riešiť, ale mali by sme sa sústrediť na to, aby sme budovali tie nemocnice také a tie zdravotné zariadenia, aby tam tí rodičia pri tých dieťatkách mohli byť. Lebo to vytvára tie napäté situácie. Tam je to, tam je to úzke hrdlo tej fľaše. Že nervózni sú potom všetci. Aj zdravotnícki pracovníci, aj rodičia, ktorí potom si vynucujú, keďže je to v zákone, prítomnosť pri dieťati. A niet tam toho priestoru, ani ničoho, čo by sme im mohli ponúknuť.
A ja tam cítim ten najväčší problém, ktorý je. Takže možnože v budúcnosti budeme mať tú príležitosť, aby sme sa hlavne na toto sústredili. To, čo v Čechách funguje, je hlavne kvôli tomuto. A, samozrejme, potom sú to rôzne komunikačné schopnosti a komunikačné školenia aj pre zdravotníckych pracovníkov, v tom ja nevidím žiadny problém.
Takže ja vám držím palce, aby to vyšlo, naozaj. Ale pokračujte v tom boji aj za tie lepšie podmienky. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán kolega. Veľmi si vážim, že ste zareagovali na to aj tým, že pochádzate zo zdravotníckeho prostredia a naozaj poznáte tú realitu. Ja sa musím priznať, že ja som veľkým podporovateľom zlepšovania podmienok v zdravotníctve aj pre zdravotníkov. Bojujem za humánnejšie zdravotníctvo tak na strane zdravotníkov, ako aj na strane pacientov. Čiže nevnímam ten boj z mojej strany ako jednostranný.
A naozaj aj keď si uvedomujem, že tie podmienky na Slovensku nie sú ideálne, no napríklad ony nie sú ideálne ani v školstve, keď to tak popíšem veľmi zjednodušene. A aj napriek tomu sme schopní dodržiavať tú povinnú školskú dochádzku, napríklad pre deti aj nejakými provizórnymi riešeniami, keď, nerada to hovorím, ale keď je v triede väčší počet žiakov, ako by mal byť podľa zákona a tak ďalej. Naozaj toto sú práva detí, ktoré sú tak hlboko zakotvené v predpisoch od ústavy až po vyššie medzinárodné akty, ktoré my nemôžme nerešpektovať. A vrhá to na nás zlé svetlo, že sme krajinou, kde, kde je najviac prípadov tejto nerovnosti v uplatňovaní tohto práva.
Čiže tam vnímam tým prvým krokom, samozrejme, zakotvenie tohto práva v našom právnom poriadku, čo právny stav v skutočnosti až tak nemení, len nás dostáva do civilizovaného právneho sveta, lebo už dnes tento právny nárok máme. Ale ja tam vnímam tú úpravu veľmi dôležitú aj v tom, že tam vytvárame ten balans aj pre lekára, pretože tam naňho myslíme. Myslíme tam na to, že tam bude musieť zakročiť a vlastne spraviť nejaký život zachraňujúci úkon, kedy naozaj tá prítomnosť rodiča môže byť prekážkou. Čiže ja som sa tam naozaj snažila aj za pomoci ústavných právnikov nájsť ten balans medzi týmito ústavnými nárokmi, aby sme zlepšili ten systém, aby sme zlepšili to fungovanie, aj dôveru medzi pacientom a lekárom. A, a ja sa priznám, že ja som rokovala aj s ministerstvom financií, teda nie konkrétne ja, ale predseda strany SaS, aby v rámci tejto zmeny, ak bude schvá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Rád by som nadviazal na kolegyňu Marcinkovú, aj na pána Baláža, ktorý vlastne hovoril o tom, že súčasné nemocnice alebo väčšina slovenských nemocníc nie je prispôsobená na takúto nepretržitú prítomnosť zákonného zástupca, zástupcu. Chcem k tomu povedať pár slov.
Je pravda, že viaceré nemocnice, a prešiel som ich hodne, môže sa zdať, že teda tá prítomnosť toho zákonného zástupcu nie je možné nepretržite zabezpečiť. V každom prípade ja mám osobné skúsenosti aj teda s onkológiami, aj potom s rôznymi menšími regionálnymi nemocnicami. A treba povedať, že napríklad na takých onkologických oddeleniach tie mamičky s deťmi sa naozaj dokážu veľmi prispôsobiť, čo sa týka tých životných podmienok, pretože pre nich je natoľko dôležité byť pri tých deťoch, rovnako pre tie deti je dôležité, aby pri sebe mali toho rodiča, že sú ochotné na to obdobie, ktoré niekedy ani nie je že krátke, niekedy to býva že dokonca mesiace, tak sú tie mamičky ochotné sa prispôsobiť v tých nemocniciach natoľko, že ležia a spia pri tých posteliach tých detí na rôznych matracoch a podobne. Cez deň sú, cez deň sú na tých lehátkach alebo, alebo stoličkách. Čiže z pohľadu tých matiek, ja mám skúsenosť, že dokážu do veľkej miery byť flexibilné, a preto, aby boli s tými deťmi, urobiť veľmi veľa.
A rozumiem tej výhrade smerom k tomu personálu. A aj pán Baláž hovoril o tom, že vznikajú určite aj nejaké situácie, ktoré sú vyhrotenejšie, lebo samozrejme, že tá matka chce pre to svoje dieťa to najlepšie, môže mať niekedy pocit, že ten zdravotnícky personál nerobí všetko to, čo by malo, niekedy je to subjektívny pocit, niekedy to je objektívny pocit. Ale opäť, zasa treba povedať, že, že aj teda z mojej skúsenosti vyplýva to, že tých, tých benefitov aj v rámci toho vzťahu matka a personál tej nemocnice je viac ako tých negatívnych, negatívnych, negatívnych skúseností. Pretože, samozrejme, že každý sme nejaký, každá aj tá matka môže byť nejaká, aj ten personál môže byť horší, môže mať horší, lepší deň, ale v konečnom dôsledku je ten, je to množstvo benefitov oveľa, oveľa väčšie.
A poviem, poviem len takú vec, ktorá tu už zaznela, ale ktorá sa nám akože povedala, že samozrejme, ale veď aj v modernej medicíne dneška sa dostávame v Európe, v Amerike, v západnej Európe teda do stavu, kedy ten rodič vo všeobecnosti pri tom dieťati má oveľa, oveľa väčšie miesto pri tej starostlivosti, ako mal niekedy v minulosti alebo má v súčasnosti. Ten rodič aj z pohľadu toho, že, že tých zdravotníckych pracovníkov je málo a je málo všade na Slovensku, samozrejme, že vypuklo to porovnanie deväť zdravotníckych sestier v porovnaní so šiestimi je, je známe. Tak aj v tých krajinách, kde teda hovoríme o tom, že relatívne je dosť toho zdravotníckeho personálu, ten rodič dostáva viac a viac kompetencií, samozrejme, v nejakom, v nejakom vnútornom fungovaní toho zdravotníckeho zariadenia, viac kompetencií k tomu, aby pomáhal tomu zdravotníckemu pracovníkovi. A v tom, v tých slovenských reáliách toto vnímam ešte ako keby že ďalší veľký benefit toho, že tá mamička naozaj môže pomôcť s množstvom vecí, ktoré, ktoré sa týkajú tej starostlivosti o dieťa. Kŕmenie, polohovanie, ak je nutné, nejaké jednoduché preväzovania, zdravotnícke zákroky, toto všetko vlastne sa dneska v tých nemocniciach už deje. Že my sa netvárme, že, že, že sa to nedeje. Deje sa to a tie matky sú naozaj výraznou pomocou pre tie zdravotné sestry.
Čiže to som chcel zadávať k tomu, že jednak akože priestorové vybavenie, čo sa dá nejakým spôsobom riešiť tým, že, že tie mamičky sa naozaj dokážu flexibilne prispôsobiť a po druhé aj to organizačné, hej? Že samozrejme, že, že tie, že tí rodičia alebo ten zákonný zástupca bude musieť spĺňať to, ten, to vnútorné fungovanie tej nemocnice, bude sa mu musieť prispôsobiť. Ale treba naozaj sa na to skôr pozerať okrem všetkých tých benefitov, ktoré spomínala kolegyňa Marcinková ohľadne lepšieho uzdravovania a liečby toho dieťaťa, aj na to, že vlastne ten rodič môže byť veľkou pomocou v rámci, v rámci toho zdravotníckeho personálu.
Čiže toto som chcel povedať a, samozrejme, podporujem tento zákon. A ja teda som naozaj často počúval ten argument, že slovenské nemocnice na to nie sú pripravené, títo rodičia môžu robiť prekážku tomu zdravotníckemu personálu. Z mojej skúsenosti práce v Dobrom anjelovi a s niekoľkoročným pôsobením v spoločnosti Svet zdravia, kde sme mali na starosti 17 nemocníc, ja naozaj musím povedať že, že je to oveľa viac benefitov z pohľadu rodiča a z pohľadu zdravotníckeho zariadenia.
Ďakujem veľmi pekne.

No už to nebudem veľmi zdržiavať. Áno, ja, samozrejme, súhlasím s tým všetkým, čo ste povedali. Viete, ja som to fokusoval na to, aby sme nevytvárali, aby respektíve, aby v budúcnosti sme zamedzili vytváraniu z tých konfliktných miest. Tie sú jediné problematické. Verte tomu, že medicína sa zmenila. Z toho šamanstva, kedy ani my sme nechceli ukázať, čo všetko vieme, aby to sme mali zahalené, lebo keď potom sa na to pozriete laici, tak zistíte, že to až tak veľa nevie, neni veľa, čo vieme. Takže to sa otvára, tá medicína sa otvára svetu, to je jasné. Vôbec doba hospitalizácie sa skracuje, všetko sa mení absolútne, čo najmenej ľudí, aby bolo čo najkratšie v nemocnici. To je jasné. Toto do toho zapadá. Preto som aj chválil ten zákon naozaj.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo.
Vážená pani predkladateľka, kolegovia, kolegyne, my sme tu už podobné zákony mali, napríklad sprevádzanie pri pôrode, ženy pri pôrode a vedeli sme sa nejakým spôsobom dohodnúť. A my sme mali podobné výčitky, ako, ako tu už boli spomenuté, ohľadom tých nemocníc. Ja sa teším z toho, že je tam tá veta, že tam ostala tá veta, pretože zdravotnícke zariadenie predsa vie, v ktorých situáciách tam rodič prítomný môže byť a kedy sú tie situácie extrémne, respektíve kedy ide o nejaký zákrok a podobne, kedy tam ten rodič nemôže byť.
Ale neviem, chcem sa opýtať, ja len tak nakrátko vystupujem, či ste rokovali s niekým od nás ohľadom tohto návrhu zákona, lebo ja som tam zaregistroval nejaké výhrady. Ja vám prečítam, aby, aby to nebolo tak, že, že my to nepodporíme a že, že prečo. Že v návrhu nie je nijak vyšpecifikovaná forma splnomocnenia, lebo že tam nie je niečo dotiahnuté a že ide o GDPR, čo je jedna z najcitlivejších oblastí, čo sa týka osobných údajov.
Tak sa chcem opýtať, že či ste s niekým rokovali o tom, že či máte, ste získavali podporu OĽANO pre tento návrh. Ďakujem pekne. Iba toľko.