83. schôdza

Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Dávam ešte možnosť predtým, ako dostane slovo pán navrhovateľ, prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Ondrej Dostál ako jediný, končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.
Ako prvý v rozprave vystúpi pán poslanec Alojz Baránik ako navrhovateľ, nech sa páči.

Ďakujem pekne a ďakujem pekne aj pani spravodajkyni, že priaznivo naznačila vhodnosť tohto návrhu na túto debatu, a naozaj si myslím, že po všetkom, čo si naša krajina zažila v súvislosti s Trestným poriadkom a v súvislosti s výsadným postavením a monopolným postavením prokuratúry v našom ústavnom poriadku a podľa Trestného poriadku, tak si myslím, že debata je nanajvýš potrebná.
Čo si myslím, že aj poslanci Národnej rady si zaslúžia mať pripomenuté, je nasledujúca skutočnosť. Podľa základných zásad Trestného poriadku paragraf... v § 2 ods. 5 Trestného poriadku prokuratúra, prokurátor zastupuje v trestnom konaní štát a tiež prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie. Toto je tajomstvo, ktoré celá škála poslancov, ktorí sa spoliehajú na to, že pán Žilinka ich raz prípadne oslobodí, alebo dokonca aj VIA IURIS, by som povedal, právne oddelenie strany Progresívne Slovensko, zatajuje a vyzdvihuje to, čo je číry nonsens podľa nášho, našej úpravy ústavnej, že prokurátor má, prokurátor má chrániť práva osôb a štátu. To je nonsens, samozrejme, to je mečiarovský nonsens, ktorý bol zavedený Mečiarom už v predvídaní toho, že budú potrebovať generálneho prokurátora na to, aby raz ich chránil. Nie chránil súd, tak ako je to v každej slušnej krajine, ale prokurátor. My sa týmto návrhom snažíme túto hegemóniu... (ruch v sále a zaznievanie gongu) prokuratúry narušiť spôsobom, ktorý je štandardný, ktorý je štandardný, opakujem to a opakujem to aj tým, ktorí sa prípadne vyjadrili pozitívne o tomto. Toto je štandardný spôsob v našej, v našom teritóriu. Toto je spôsob, ktorý existuje v Poľsku, existuje v Maďarsku, existuje v Rakúsku, existuje vo veľmi širokej miere v Nemecku.
A my, samozrejme, sa tu tvárime, že nielenže máme štvrtú ústavnú štátnu moc, choďte sa pozrieť na vystúpenia generálneho prokurátora niekde, že ako sa chová. Nielen to, že nikto nemôže podať disciplinárny návrh na generálneho prokurátora, len prezident, ktorý môže a nemusí, nie je to jasné, nechce sa mu do toho. Čiže máme tu jednu, jeden totálny monopol, a to aj v situáciách, kedy je úplne jasné, že spoločnosť si žiada, aby trestné konanie prebehlo. A na tieto situácie cieli tento náš návrh. A treba povedať, že je to navrhované, by som povedal, veľmi mierne a v rámci toho návrhu tá možnosť súkromnej trestnej žaloby je rozdelená na dve kategórie.
Jedna kategória je alebo sa týka trestných činov, pri ktorých sa predpokladá súhlas poškodeného, ktoré sú vymenované a sú to vo väčšine prípadov také trestné činy, ktoré sa priamo dotýkajú toho poškodeného, kde, dá sa povedať, je štát, aspoň na tej primárnej úrovni má znížený záujem na stíhaní v trestnej roviny, a sa preto očakáva, že na také trestné činy dá súhlas poškodený. Ak však podľa tohto návrhu sa trestný... trestné stíhanie na základe rozhodnutia prokurátora alebo orgánu činného v trestnom konaní neodohrá, tak napriek tomu, že súhlas poškodeného bol daný, tak potom podľa tohto návrhu nastupuje možnosť súkromnej trestnej žaloby.
A potom je tu v tomto návrhu druhá skupina trestných činov a to sú trestné činy, kde súkromnú trestnú žalobu (ruch v sále a zaznievanie gongu), a týmto je vytvorená taká fikcia, dáva ministerstvo spravodlivosti. Táto myšlienka vychádza z toho, že na rozdiel od, od normálnych, právnych krajín alebo krajín, kde existuje právny štát, tak my ani v ústave nemáme definované to, že prokurátor zastupuje štát. Čiže vôbec tam nie je napísané, že by výlučne mal zastupovať štát v trestných veciach, ale dokonca nemáme to spomenuté vôbec. To je ten mečiarovský spôsob riešenia postavenia prokuratúry. Čiže už aj zo znenia ústavy plynie, že sú tu prípustné alternatívy, že ak nezastupuje alebo nechce zastupovať prokurátor v trestnej veci štát, no tak potom zastupuje v trestnej veci, alebo žalobu trestnú vedie ten, kto má na tom záujem. A ak sa jedná o trestné činy, ktoré sú uvedené v § 14 Trestného poriadku, to znamená, to sú tie trestné činy, o ktorých rozhoduje Špecializovaný trestný súd, tak potom vzhľadom na to, že prokurátor nemá výhradnú právomoc stíhať trestné činy, tak potom môže stíhať ministerstvo spravodlivosti.
Tiež pripomínam takým, ktorí možno sa týmto až tak do hĺbky nezaoberajú, že v civilizovaných krajinách a v krajinách, kde je právny, štát ministerstvo spravodlivosti rovná sa generálna prokuratúra. Ale keďže my to tak nemáte, že sme si vytvorili túto fikciu, že tu máme nejakú štvrtú štátnu moc, tak potom je namieste povedať, že keď nie Maroš Žilinka, tak potom minister spravodlivosti. Nič z ústavného hľadiska nič tomu nebráni.
Tak znova by som to teda len zhrnul, že je nanajvýš štandardné, aby sme takúto úpravu v Trestnom poriadku mali. Je nanajvýš potrebné, aby sme túto úpravu v našom trestnom systéme mali preto, aby sa pochybnosti o tom, či výhradný pán trestnej žaloby, to znamená prokurátor, či si plní svoje povinnosti v záujme našej spoločnosti, aby sme to riešili spôsobom, ktorý posilní práva poškodených a ktorý nás odpojí od toho komunistického poňatia prokuratúry ako orgánu, ktorý len stíha trestné činy a ktorý sa v podstate nezaujíma o poškodených a ktorý sám rozhoduje o všetkom, čo sa v trestnom konaní deje, až kým to príde na súd, a dokonca aj na súde môže podľa svojej vlastnej úvahy tú obžalobu stiahnuť, a to bez akejkoľvek vonkajšej kontroly.
Čiže cieľom tohto návrhu je aj zabezpečiť to, aby aj prokuratúra a výkon právomocí prokuratúry podliehali určitej verejnej kontrole, pretože tie pochybnosti, už či je generálnym prokurátorom Maroš Žilinka, alebo ktokoľvek iný, tie vždy môžu byť. A v situácii, kedy je veľmi ťažké odhadnúť, že či si prokurátor vykonáva, alebo nevykonáva svoje právomoci riadne, tak si myslíme, že toto je vhodná poistka, ktorá sa nemusí až tak často prakticky využívať, ale ktorá veľmi často môže viesť k tomu, že keď sa prokurátor rozhoduje, že či má trestne stíhať, alebo nie, či sa rozhodne, že predsa len bude stíhať, pretože ináč prichádza k úvahu, že sa tam vyskytne súkromná trestná žaloba.
Samozrejme, budem rád, keď budem môcť reagovať na vaše prípadné podnety.
Ďakujem.

Dvaja kolegovia s faktickými poznámkami.
Ako prvý pán poslanec Miroslav Suja.

Ďakujem za slovo. Ja sa len chcel spýtať, pán Baránik, vy ste hovoril, že za Mečiara, a som sa trošku stratil, lebo veľmi ťažko sa vás počúva, tak sa ospravedlňujem, ak niečo poviem zle, že už sa nastavovali tí prokurátori, aby ich mohol chrániť, proste že nejaký systém sa tam už nastavoval vtedy.
A ja by som sa chcel spýtať, vaša vládna koalícia mala 95 hlasov, zvolili ste Žilinku. Aj opozícia ho volila. Ale vy ste ako vládna koalícia mala 95 hlasov, mohli ste si zvoliť, koho chceli. Teraz z toho vášho vystupovania tu vidím, ako keby teraz nerobí tak, aby chránil vás, alebo chráni opozíciu, alebo robí nestranne, tak zrazu je tu problém. Tak sa chcem spýtať, že prečo ste si nezvolili niekoho iného. A keď vy poviete, že vy ste ho nevolili, ja viem, ale mali ste aj právo veta, niekedy ste ho aj využili. Tak? 95 per... 95 hlasov ste mali, mohli ste si zvoliť, koho chcete, koho chcete... koho ste chceli.

Pán poslanec Eduard Kočiš.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Cieľom tohto zákona je vraj uplatňovanie si práv v trestnom konaní pred súdom ako súkromní trestní žalobcovia, čiže je to jedna z ďalších právnych perál pána Baránika.
Podľa zákona súkromní žalobcovia budú suplovať úlohu prokuratúry v trestnom konaní. V ods. 8 sa hovorí, že práva a povinnosti súkromného trestného žalobcu sa stanovujú ako primerané k tým, ktoré prislúchajú prokurátorovi v konaní pred súdom. A v ods. 10 sa vyjadruje účel zákona, ktorým je za stanovených okolností a podmienok možnosť vytvoriť alternatívu k doterajšej zásade, že len prokuratúra rozhoduje o tom, či sa trestná vec dostane pred súd, ktorá zásada sa týmto zákonom v stanovenom rozsahu podriaďuje právam poškodených, čiže je preto logické, že zásady prokuratúry alebo akéhokoľvek prokurátora do týmto predkladaného zákona, alebo do týchto zákonom stanovených práv sú v rozpore s takým účelom, a teda je to neprípustné.
Čiže toto je taký mačkopes a zase ste si iba kopali do Generálnej prokuratúry, do generálneho prokurátora a tento váš jednoducho zákon, ktorým idete nejakou okľukou dať na rovnakú úroveň trestnú žalobu, a chcete to zrovnoprávniť s výkonom prokuratúry, tak to, si myslím, že nieže nie je vhodné, jednoducho je to neprípustné.

Pán navrhovateľ Baránik, chcete reagovať? Nech sa páči. Počkajte, ale vy nie ste Kolíková. Máte svoju hlasovaciu kartu? (Reakcia navrhovateľa.) Nič sa nedeje. (Krátka pauza, navrhovateľ si priniesol hlasovaciu kartu.) Aby aj tí, čo sledujú schôdzu, videli správne titulok a toho, ktorý reční.
Nech sa páči, prihláste sa a môžete reagovať na faktické.

Ďakujem pekne. Tak, pán Suja, tento zákon podľa mňa nesúvisí s tým, že kto bol zvolený za generálneho prokurátora v poslednom období, priamo, len, len nepriamo. A ja nezodpovedám za bývalú koalíciu ani nemám možnosť nejako ovplyvňovať to, ako bývalá koalícia si zvolila terajšieho generálneho prokurátora, takže nejak naznačovať, že ja za toto zodpovedám alebo mám možnosť to ovplyvňovať, je, ako ste sám povedali, asi neprimerané, takže neviem, čo ste vlastne chceli povedať.
Pokiaľ ide o pána Kočiša, ja som v podstate nerozumel tomu, čo uvádzal pán Kočiš. A obvykle rozumiem, ale u pána Kočiša tentokrát to nejak nevyšlo. A zdá sa mi, že pán Kočiš nedával dosť pozor, pretože keď povedal, že toto je neprípustné, tak neviem, prečo to povedal, lebo keď je to prípustné vo všetkých krajinách tu naokolo s výnimkou Českej republiky, ktorá zase má iné poistky v porovnaní s nami, tak potom nerozumiem, prečo by to malo byť neprípustné.
Asi, domnievam sa, len preto, že by to mohlo viesť k tomu, že by niektorí ľudia, ktorí sa spoliehajú na to, že prokuratúra zabezpečí, že nebudú trestne stíhaní, že by sa nemuseli cítiť až tak bezpečne. Ale to je asi tak všetko.

Teraz vystúpi ostatný prihlásený do rozpravy pán poslanec Dostál, ktorému udeľujem slovo.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja povedal pár slov k návrhu novely Trestného poriadku, s ktorou prichádza pán poslanec Baránik a pri ktorej som spolupredkladateľ, nie preto, že by som sa podieľal na príprave, ale preto, že som stotožnený s tým návrhom.
Považujem ho za užitočný nápad, ktorý, nerobím si ilúzie, že by mal veľké šance pri tomto zložení parlamentu a v tomto volebnom období, období prejsť, ale považujem za dôležité, že s touto témou prichádzame, otvárame ju, a napokon nie je to niečo, čo by sa vyboč... čo by vybočovalo z toho, čo chcela dosiahnuť vládna koalícia pri svojom, pri svojom nástupe.
Zacitoval by som, ako to s obľubou robia kolegovia z hnutia OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, z programového vyhlásenia vlády, ktoré sa tiež zmieňovalo o téme, o ktorej dnes hovoríme. Konkrétne: „Vláda Slovenskej republiky zváži zavedenie inštitútu obžaloby vo verejnom záujme v prípadoch domáceho násilia, tak aby vec mohol prerokovať súd aj bez ingerencie orgánov činných v trestnom konaní. Vláda Slovenskej republiky následne v súčinnosti s parlamentom zváži zavedenie inštitútu súkromnej obžaloby v trestnom konaní aj bez ingerencie orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom bolo, budú posudzované vybrané trestné činy týkajúce sa sféry poškodeného podľa vzoru nemeckej právnej úpravy. Vláda Slovenskej republiky zároveň podľa vzoru americkej právnej úpravy zváži v súčinnosti s parlamentom zavedenie obžaloby vo verejnom záujme (actio popularis) v situáciách, keď je prokuratúra nečinná a štátu vznikla škoda, najmä v dôsledku korupcie alebo klientelizmu vrátane odmenenia osôb, ktoré takúto žalobu podajú, ak bude úspešná.“
Čiže keby som chcel argumentovať podobne, ako minulý týždeň tu argumentovali kolegovia poslanci z OĽANO, no tak by som teraz hovoril, že však mali by ste za to hlasovať, lebo veď je to v programovom vyhlásení, za ktoré ste, za ktoré ste všetci hlasovali. Ja si to, ja si to odpustím, ale neodpustil som si pripomenutie toho, že tá téma, ktorú prináša návrh novely Trestného poriadku, s ktorou, s ktorým prichádzame, tu je od začiatku, bola v programovom vyhlásení vlády, bola teda naformulovaná jej potreba v čase, keď sme netušili, kto bude zvolený za generálneho prokurátora a akým spôsobom bude svoju funkciu vykonávať. Čiže nie je to účelové, nie je to reakcia na Žilinku, je to, je to reakcia na potrebu, ktorú časť koalície pociťovala úplne na začiatku a ktorú si v tej podobe, uznávam, že nie úplne záväznej, osvojila celá vládna koalícia a vláda do svojho programového vyhlásenia.
Ako už pán poslanec Baránik hovoril, nie je to nič neobvyklé, ja som tiež neporozumel tomu, čo pán poslanec Kočiš myslel tým, že takéto niečo je, teraz neviem, aké slová použil, naopak, tento inštitút (reakcia z pléna), neprípustné, tento inštitút v rôznej forme je používaný vo viacerých vyspelých demokratických európskych krajinách. Na našom území sa uplatňoval v Rakúsko-Uhorsku od, myslím, roku 1873 a v Československu v prvej republike, resp. až do roku 1950, kde bol zrušený s prechodom na komunistické trestné právo, ktoré nepovažovalo za potrebné nejako zásadnejším spôsobom chrániť práva poškodených a práva, teda práva súkromné.
Súkromná žaloba alebo subsidiárna žaloba, alebo v iných podobách vedľajšia či podporná žaloba sú inštitúty, ktoré poznajú rôzne právne poriadky aj dávno v minulosti, historicky dokonca sa niekedy rozlišovalo, ktoré delikty alebo trestné činy boli stíhané súkromnou žalobou, ktoré boli stíhané verejnou žalobou, je, je, je to stíhanie, stíhanie väčšinou v prípadoch, ktoré, ktoré, v prípadoch trestných činov, ktoré sa bezprostredne dotýkajú záujmov poškodeného, čo je vyjadrené napríklad v tom návrhu tým, že ide o trestné činy, kde je pre trestné stíhanie potrebný, potrebný súhlas poškodeného, ale teda majú podobnú právnu úpravu, nevravím, že rovnakú, v každej krajine to má vlastné špecifiká, tak ako majú tie trestné systémy špecifiká, ale teda okrem už tu spomenutých okolitých krajín ako Nemecko, Rakúsko, Poľsko či Maďarsko, takéto inštitúty alebo podobné majú aj v Bulharsku, Fínsku, Španielsku, Švédsku, Dánsku, Belgicku a Chorvátsku.
Je to nový návrh, lebo od roku 1950 sme nič také nemali, ale v zásade by sme to mohli považovať za rozšírenie práv poškodeného, ktoré už dnes sú súčasťou trestného konania, sú zakotvené v trestných kódexoch, lebo poškodení majú právo obhajovať svoje záujmy a svoje, svoje práva aj podľa súčasného znenia Trestného poriadku, a toto je niečo, čo im k tomu dávame navyše, aby mohli uplatňovať svoje práva a aby mohli zabezpečiť, že trestné stíhanie bude pokračovať aj v prípade, že sa orgány činné v trestnom konaní, teda prokuratúra v tomto prípade rozhodne, že nebude pokračovať v trestnom stíhaní.
Čiže nie je to tak, že by ktokoľvek mohol miesto prokuratúry trestne stíhať trestné činy alebo vymedzený okruh trestných činov, je to tak, že v prípade, že sa prokuratúra rozhodne, že nebude pokračovať v trestnom stíhaní, aby poškodený mohol podať sťažnosť, a v príp... až v prípade, že tej sťažnosti nie je vyhovené, tak môže uplatniť právo súkromného trestného, trestného žalobcu. Čiže nejde tu o nahradenie toho systému, ktorý tu dnes máme, ale o jeho doplnenie o účinnejšiu obranu práv poškodeného.
A potom je tam ten druhý rozmer, ktorý sa týka korupčných trestných činov predovšetkým alebo trestných činov, ktoré sú v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu a Špeciálnej, Špeciálnej prokuratúry, tak tam tú súkromnú trestnú žalobu by podľa návrhu mohlo vykonávať ministerstvo spravodlivosti, čo opäť, ako spomenul pán poslanec Baránik, nie je nič neobvyklé v krajinách, kde majú, nemajú ten náš zo sovietskych časov zdedený systém monokratickej generálnej prokuratúry, ale kde majú systémy, systémy štátneho zastupiteľstva.
A v zásade by podobnému účelu ako navrhovaná právna úprava, pokiaľ ide o právo ministerstva spravodlivosti stať sa súkromným trestným žalobcom, mohol slúžiť aj ten často diskutovaný § 363. Ale iba v prípade, že by sa § 363 využíval tým spôsobom, akým bol myslený, keď sa stal súčasťou Trestného poriadku, teda ako opravný prostriedok, mimoriadny opravný prostriedok proti nezákonným rozhodnutiam, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, nie ktorým bolo začaté trestné stíhanie alebo ktorým sa vykonali nejaké úkony v trestnom stíhaní, ale voči tým meritórnym rozhodnutiam, ktoré znamenajú de facto skončenie trestného stíhania, lebo takto bol naformulovaný § 363, keď sa ocitol v novom Trestnom poriadku, a takýmto spôsobom mal byť používaný nie tak, ako je dnes využívaný a zneužívaný generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom.
V takom prípade, ak by Špeciálna prokuratúra zastavila trestné stíhanie, tak generálny prokurátor by mal možnosť, by mal možnosť rozhodnúť, zrušiť takéto rozhodnutie cez § 363 a rozhodnúť o tom, že sa v trestnom stíhaní bude pokračovať.
Realita je však u nás úplne opačná, preto je na mieste uvažovať aj o takýchto riešeniach, ktoré obsahuje návrh novely Trestného poriadku, o ktorom práve rokujeme.