83. schôdza

Ja budem reagovať na pána Ďuricu nie na faktickú poznámku. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hej, pán Ďurica, vy ste sa to aj snažili tak zaobaliť to vaše vystúpenie, že teda celá republika sa tu snažila o nejaký vyvážený prístup, o nejaké objektívne zhodnotenie udalostí. Ja som tu sedel celý čas a ja musím povedať, že, že si to nemyslím, že s vami nesúhlasím, pretože toto je uznesenie o ruskej agresii na Ukrajine a ruskej agresii na Ukrajine ste podľa mňa venovali 0,1 % vašich vystúpeniach. Keď ste sa tu postavili, ktokoľvek z vás tak hovoril o agresii najmä Spojených štátov, v tej krajine, v hentej krajine, v inej krajine, ale o Rusku okrem toho, že ste zopakovali tú vašu všeobecnú formulku, že odsudzujete akúkoľvek vojnu, tak ja som od vás nepočul, tak správa sa teda ako teroristický štát tu Rusko, keď ruskí vojaci programovo, na čo sú dôkazy, znásilňujú ukrajinské ženy, je ich ta veľa, že to už nemôže byť náhoda, nejaké neuposlúchnutie rozkazov, ale ide o nejakú systematickú politiku ruskej armády. Útočí teda Rusko na civilné ciele, keď útočí na nemocnice, keď útočí na obydlia. Terorizuje Rusko aj vlastných občanov, ruských občanov tým, že najskôr verbuje masových vrahov do svojich radov a potom ich prepustí a tí ruskí vrahovia pobehujú dneska slobodne po ruskej krajine, aby opäť terorizovali tých, tých nešťastných obyvateľov. Tak ja sa, ja som to počúval celé, ale ja som vás nepočul rozprávať o konkrétnych týchto činov, nepočul som vás rozprávať o Buči a tak ďalej. Nepočul. O Američanoch... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Patrí sa reagovať, a preto som sa prihlásil, aj keď, samozrejme, pán Lehotský na tieto všetky, na tieto všetky ja vám nebudem odpovedať, pretože to by sme museli ten konflikt posudzovať príliš dlho a museli by sme riešiť každé detaily a každé vyhodnotenia alebo správy z vojenských operácií alebo z útokov.
My vo všeobecnosti, hoci vy to nejakým spôsobom nieže zľahčujete, ale podceňujete možno to naše vyjadrenie, my vo všeobecnosti ten konflikt odsudzujeme, a to si myslím, že je dostatočným dôvodom a nie je treba ísť do detailov toho konfliktu, čo sa deje na ktorej strane a ktorý vojak je horší a ktorá vojenská jednotka čo v danom konflikte pácha. To sú hrôzy vojny, ktoré tu nikto ani nemá chuť otvárať ani nejakým spôsobom popisovať. My sme, my sme upozorňovali na to, že tu boli a bola tu dnes diskusia aj s kolegom Osuským aj moji kolegovia sa s ním v podstate dopĺňali v tej výmene názorov, že tu boli vojenské konflikty a boli tu operácie, ktoré sa pamätáme, ktoré sa neuskutočnili alebo neudiali tak dávno, kde nikto neodsudzoval tieto krajiny a nezaraďoval ich na nejaký zoznam teroristických krajín a to je to, čo nám chýbalo, to je celá podstata. Naozaj si nemyslím, že by akokoľvek prispelo do tej diskusie to, keby sme tu teraz jednotlivé konflikty analyzovali a plytvali do detailov.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja sám osobne by som neveril, že v 21. storočí sa dožijeme vôbec vojny v Európe. Ono mi to naozaj pripadalo ako niečo abstraktné, čo sa nemôže v Európe udiať. Ako skončil režim socialistický v ´89, zdalo sa, že nastúpime na cestu mieru, pokroku v Európe a žiadna vojna tu nebude. Ja si zvlášť uvedomujem, že v tejto vojne trpia predovšetkým civilisti, máme tisícky sirôt, tisícky vdov, aspoň nad tým by sme sa mohli zamyslieť. Tá vojna naozaj k ničomu dobrému nevedie a cesta k mieru je jediná správna.
Povedal by som pár mien, aby som vás trocha do toho problému uviedol z môjho pohľadu - Amina Ayman Ahmed 3 roky, Mosul, Leila Raid Said 4 roky, Kirkúk, Alina Alimová 4 roky, Donbas, Sofia Bulajeva 4 roky, Donbas, Alisa Hlans, Sumy, 7 rokov, Polina Kudrin 10 rokov, Kyjev. Je rozdiel medzi týmito menami obeťami? To sú detské obete vojen. Sú to detské obete vojen v Iraku, v Donbase a v samotnej Ukrajine. Viete, celé roky sme prehliadali, ako keby sa tu nič nedialo, žiaden konflikt akoby tu neprebiehal v Iraku, v Sýrii, v Líbyi, v Afganistane, v Jemene. Tých konfliktov bol iks. A tieto detské obete nás upozorňujú na to, že začali sme si všímať, až keď tie obete boli tu pri nás na Ukrajine. Keď sa to odohrávalo v Iraku, tak sme to ignorovali. Státisíce zabitých, nikto nerobil ani menné zoznamy, pretože zomreli celé rodiny, celé dediny, mestá boli vyhladené a tú vojnu spôsobili Spojené štáty americké kvôli vymysleným zbraniam hromadného ničenia, čo na to povedať. Kde sme boli, mávli sme rukou a nič sa nedeje, ideme ďalej.
Takisto, vojna na Ukrajine začala v roku 2014 bombardovaním, deti zabité, civilisti máte tam, v Donecku je "Alej anjelov", kde je pochovaných okolo 150 detí, ktoré boli vlastne zabité v ukrajinskou armádou alebo oddielmi Azov. Hej, tiež sme to ignorovali a teraz príde, vojna sa posunula smerom bližšie k nám smerom na západ a začíname si uvedomovať tie hrôzy, ktoré táto vojna zo sebou prináša. Označiť ju ako Rusko za teroristický štát, no dobre, tak poďme ďalej, označme tak aj Spojené štáty americké, Veľkú Britániu a v podstate všetky krajiny NATO aj Slovensko. To, že na Ukrajine je zložitý konflikt a my sme viac menej podcenili diplomaciu alebo sme sa na tú diplomaciu vykašľali, to je naša zodpovednosť, že ten konflikt skončil tam, kde je. Ja rozumiem aj pohnútkam Ukrajincov aj rusky hovoriacim obyvateľov Ukrajiny, je mi absolútne jasné, že Ukrajinci ako sa osamostatnili, tak získali väčší kontakt so západnou Európu, pricestovali na Slovensko, do Poľska, našli si tu prácu a začali, vznikli u nich tie snahy, aby sa tu integrovali do Európy. Ja tomu rozumiem. Z krajiny, ktorá bola úplne demoralizovaná, rozkradnutá, skorumpovaná, zrazu pochopili, že v západnej Európe to v celku funguje a tie ambície stať sa súčasťou Európskej únie boli celkom pochopiteľné.
Zase na druhej strane, keď si zoberieme tú juhovýchodnú časť Ukrajiny, tá zas skôr lipla k tomu Sovietskemu zväzu nejak k takému sentimentu, a preto vlastne vznikol ten konflikt. Ja rozumiem tým Ukrajincom z Ľvova. Ľvov nikdy nebol súčasťou nejakej ruskej ríše a bol len krátkou históriu, bol to súčasť skôr poľsko-židovské mesto, neskôr ukrajinské, takisto Ivano-Frankivsk, predtým Stanislav, Odesa bola zase rusko-židovské mesto, Doneck ruské. Ako tá história je dlhá a veľmi zložitá, preto rozumiem, prečo tak reaguje tá východná časť Ukrajiny inak a západná časť Ukrajiny inak.
Ja by som spomenul pár názorov renomovaných ľudí, nebudem si sám vymýšľať. Napríklad už bol spomínaný Jeffrey David Sachs, ktorý, americký ekonóm, analytik absolvent Harvardu, ktorý sám povedal, že ten konflikt nemožno vyriešiť vojenskou cestou. Spomínal význam Krymu pre Rusko, Sevastopoľ, základňu. Ak naozaj trošku pozreme do tej geopolitiky, čo tam tí Rusi mali v tom Sevastopole. Mali tam zmluvu s Ukrajinou, kde, ktorá im prenajímala ten prístav, aby tam mohli mať ponorky, mohlo to fungovať. Keď Rusi obsadili Krym, Ukrajinci im odstavili prívod vody z Dnepra a robili si takto naprotiveň. Ten konflikt sa dal riešiť diplomaticky. To, že to došlo k vojne, je nešťastie, je to naozaj naša škoda. Alebo povedzme, spomeniem aj Elona Muska, je to veľký vizionár, múdry človek, ten navrhoval referendá v týchto krajinách pod dozorom nejakých medzinárodných organizácií. Ja myslím, že aj to bola cesta, mohlo sa to riešiť omnoho jednoduchšie alebo novinár Hersch, ktorý nedávno zverejnil správu, že Nord Stream do vzduchu odpálili Američania s Nórmi. To bol teroristický útok na infraštruktúru.
To ako keby sme to prehliadali, máte kopec vyjadrení od Chomského aj Pápeža Františka a spomenul by som aj samotného generálneho tajomníka OSN Guterresa, ktorý povedal: "Vyhliadky na mier sa stále zmenšujú, šanca ďalej v ďalšej eskalácii a krviprelievania len narastá a ja sa obávam, že svet sa rúti do veľkej vojny a nie je to nevedomky." A na tú poslednú časť by som upriamil pozornosť a nie je to nevedomky. Čo tým chcel Guterres povedať. Možno tým chcel povedať, že práve tento konflikt bol plánovaný, bol cielený, bol pripravovaný celé roky a tá vojna nebola, že nevyprovokovaná, ale bola vyprovokovaná. Viete, ono začalo to už dávno, od toho 2014, prišli minské dohody, mohli sa uplatniť, Ukrajina to nechcela sama, Merkelová to potvrdila, že to bolo klamstvo, len chceli získať čas, aby sa Ukrajina ozbrojila. V tých minských dohodách Donbas mohol zostať autonómnou súčasťou Ukrajiny, na Krym sa mohlo zabudnúť. No dobre, poviete, že Krym bol dôležitý, áno, ja chápem, že vždycky vojny sa vedú aj kvôli ekonomickým záujmom, strategickým záujmom, je tam Azovské pobrežie, je tam nerastné bohatstvo, zemný plyn myslím, že aj ropa alebo ťažba bridlicového plynu v Donbase. Určite tam je záujem aj zo strany Ruska aj zo strany Spojených štátov amerických. Tie minské dohody boli teda absolútny podvod, klamali sme Rusom a nakoniec to viedlo k tejto vojne. Sankcie viedli k poškodeniu našej ekonomiky, európskej ekonomiky v prvom rade, mysleli sme, že oslabíme Rusko, no ani moc nie, ak im kleslo HDP o 2,5 %, tak to zasa až taká strata nie je.
Ak niekto profituje z tejto vojny, ak to túto vojnu živí, eskaluje a stále ju bude podporovať, tak to sú Spojené štáty, predovšetkým ich zbrojovky, ktoré vlastne majú ako keby politickú moc Spojených štátov. Získala, samozrejme, i Čína, Čína, ktorá získala zase vplyv veľký v Rusku a my sme ako Európska únia na tomto všetko stratili a prehrali. Škoda, že Rusko sa preorientováva na východ, lebo ja myslím, že je to strata pre Európu. Rusi majú to nerastné bohatstvo, majú aj nejaký ľudský potenciál, my sme mali know-how a spojenie kooperácie a Európy a Ruska by bola určite výhodnejšia. Porovnávať Rusko s fašistickým Nemeckom mi príde úplne od veci. To ja si myslím, že už sme prekročili istú takú červenú hranicu, neni to tak. To, že rozpad ZSSR vníma Putin a celá tá, ten ansámbel ruský ako geopolitickú katastrofu vyplýva z toho, že zrazu po rozpade ZSSR sa 25 mil. etnických Rusov ocitlo mimo Ruskej federácie, kde im do značnej mieri boli upierané práva, spomeniem len to Pobaltie, volebné právo, kde stratili vplyv v stredoázijských republikách, nakoniec aj na samotnej Ukrajine obmedzovanie ruského jazyka, pálenie ruských kníh a podobne. Viete, tak ako ja vnímam, že tí Rusi ako mohli mať pocit, že by mali tým ruskojazyčným Ukrajincom pomôcť alebo mali by sa tam v tomto konflikte angažovať. Ja si myslím, že Slovensko nemá žiaden záujem na tom, aby vojna na Ukrajine pokračovala, mali by sme hľadať cesty k mieru. Táto vojna naozaj nie je naša vojna. To uznesenie mi teda príde ako pokrytecké a ak máme vyhlásiť Rusko za teroristický štát, tak môžme spraviť so všetkými krajinami NATO, že sú teroristické. Tá vojna sa nakoniec aj tak rozhodne mimo nás, rozhodne sa na nejakej konferencii medzi predstaviteľmi Ruska a Spojených štátov. Mňa len mrzí, že sa ten konflikt naťahuje a že zbytočne umierajú tisíce, dokonca už státisíce obyčajných ľudí, obyčajných Ukrajincov, ktorí v takej dobrej viere, že bojujú za svoju krajinu, hoci ten konflikt sa dal riešiť omnoho jednoduchšie a myslím si, že diplomatickou cestou. Bojujú za svoju, áno, za svoju, za svoju vlasť, ale to riešenie mohlo byť omnoho jednoduchšie, diplomatické a nemuselo dôjsť k toľkým úmrtiam.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ja si myslím, že keď priemerný Slovák pozerá toto, toto vysielanie, musí krútiť hlavou. Je tu päť či koľko poslancov, riešime, či Rusko je teroristický štát na Slovensku. Dnes bolo zverejnené, že v celej Európe najviac klesá spotreba elektrickej energie v priemysle na Slovensku, čo páni kolegovia znamená to, že slovenský priemysel začína, keď to poviem ľudovo, skapínať kvôli tým cenám energií, ktoré ste nám vybavili. Pretože keď klesá spotreba energie v priemysle, to znamená, že klesá výroba. No a bez ohľadu na to, že my tu budeme viesť tieto geopolitické debaty, že proste čo bolo skôr, kto kde viac vybúchal ľudí, zabil a podobne, tie vojny budú, boli, vždy budú a jednoducho my ako štát môžeme len žiť s tou realitou, aby nás to čo najmenej postihlo, a tak to je realita a pokiaľ my tu budeme prijímať, môžme akékoľvek deklarácie, veď tieto deklarácie neprijímajú ani štáty ako Amerika a podobne. Takže, takže, keď Slovensko, ktoré má päť a pol milióna obyvateľov, čo je mestská štvrť Paríža, prijme aj rozhodnutie, že Rusko je teroristický štát, tak na dianie vo svete to bude mať asi, asi taký vplyv.
Raz si pamätám, dal také prirovnanie Newt Gingrich, on bol predseda snemovne, keď ho raz kritizovali a povedal demokratom, že vy máte na tom takú zásluhu ako kohút na tom, že ráno vyjde slnko. Tiež to kikiríka. Takže, takže takéto deklarácie, to je taká súdruhovská práca, že proste áno, treba si šplhnúť, že my sme v prvej línii, ale myslím si, že skôr by sme mali riešiť, mi volali ambulantní lekári, že tie peniaze, tie navýšenia, čo ste im sľúbili o 20 %, tak v tých zmluvách to znie tak, že zvyšujete o 20 percent, ale musia dôjsť peniaze. Takže toto sú veci, čo trápia Slovensko, a teda buď to rýchlo prijmite, alebo poďme riešiť reálne veci.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja navrhujem, aby ľudia, ktorých to tu nezaujíma, aby tu vôbec nesedeli, obliekli si plášť Supermana a išli zachraňovať slovenský priemysel. Pán Urban, vy v tom vašom vystúpení ste tak rozprávali, ako keby to bola taká nejaká stolová hra, že veď sa pozrite na mapu na Krym, kde leží, tí Rusi tam mali v Sevastopole svoju základňu, prenajímali si ju, potom ho zabrali, potom im Ukrajinci prestali posielať vodu. Že akože ja nerozumiem tej logike, že čo ste tým chceli povedať? Že teda Rusi na ten Krym majú nárok, lebo na mape vyčnieva do Čierneho mora, to znamená, že niekto si môže začať robiť nárok na časť Slovenska, lebo niekam vyčnieva. Nerozumiem úplne tomu presne, ale zase ste to sa snažili relativizovať, že tak Rusi niečo urobili, Ukrajinci niečo urobili. No nie. Tá postupnosť bola taká, že Rusi zabrali Krym a potom Ukrajinci im prestali púšťať vodu. Tak to bolo a ten časový, tá časová súvislosť je veľmi dôležitá. Lebo vy ste hovorili o tom, že ten konflikt začal tak, že, že bola nejaká, nejaká vojna na Ukrajine, že občania boli nespokojní, ale tak to nebolo. Na Ukrajine nebola žiadna občianska vojna. Žiadny nespokojný juhovýchod sa nechcel odtrhnúť od Ukrajiny. To nie je pravda. Tam Putin poslal svojich vojakov, ktorí robili nepokoje a ozbrojenie, zabrali časť Donbasu a časť Luhanska a Putin to aj priznal. Čiže zasa je tam nejaký problém s tým, čo je pravda, čo nie je pravda a stále sa tu objavuje to magické eskalovanie vojny a že Amerika eskaluje tú vojnu. Ako Amerika eskaluje tú vojnu? Rusko napadlo Ukrajinu. Rusko momentálne sa snaží dobyť Bachmut... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Urban, povedali ste to, že to došlo k vojne, je nešťastie. No nie. To nie je nešťastie. Nešťastie je, keď sa prevrhne bárka a utopia sa traja ľudia, nešťastie je, keď vybuchne sopka alebo príde tornádo a prídu o život desiatky alebo stovky ľudí. Ale keď jedna krajina napadne druhú krajinu z dôvodu, že si chce privlastniť časť jej územia a ten zvyšok dobyť a ovládnuť a nastoliť tam sebepriateľský režim, to nie je žiadne nešťastie, to je evidentný zločin. Hovoríte tu o minských dohodách a o tom, že Ukrajina chcela získať čas, aby sa vojensky pripravila na ďalší konflikt. No ja nevidím nič zlé na tom, ak sa krajina pripravuje na to, aby sa dokázala brániť proti agresorovi. Ak Ukrajina využila ten čas, ktorý mala vďaka minským dohodám na to, aby sa pripravila na obranu proti ďalšej agresie Ruska, tak je to úplne legitímne.
Rusko využilo čas, ktoré získalo minskými dohodami na to, aby sa pripravilo nie na obranu, ale na ďalšiu agresiu. Čiže Rusko je to, ktoré urobilo podvod, čo sa týka minských dohôd. A okrem minských dohôd sme tu mali ešte aj nejaké budapeštianske memorandum, ktoré bolo o dvadsať rokov skôr v roku 1994 a na jeho základe sa Ukrajina vzdala svojich jadrových zbraní, nechala ich Rusku a za to Rusko, Spojené štáty a Veľká Británia garantovali alebo zaviazali sa, že budú garantovať ukrajinskú nezávislosť a suverenitu v medziach jej vtedy platných hraníc. Rusko sa v roku 1994 zaviazalo, že bude garantovať územnú celistvosť a nezávislosť Ukrajiny. O dvadsať rokov napriek tomuto záväzku to porušilo a bolo to práve ono, ktoré narušilo územnú celistvosť Ukrajiny.

Pán poslanec Urban, vy aj vaši kolegovia sa snažíte ukázať sa vo svetle takého nejakých mierotvorcov, ľudí, ktorým záleží na mieri, na šťastí všetkých ľudí a ja vám nebudem odpovedať svojimi slovami, slovami Róberta Ondrejčáka, diplomata, v súčasnosti veľvyslanca Slovenskej republiky v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. Ktorý na sociálnej sieti si položil takú otázku. A v čom sa teda falošní mierotvorcovia mýlia? A odpovedal. V podstate vo všetkom. Tlačia na Ukrajinu, aby sa vzdala, aby súhlasila so zotročením vlastného štátu a vlastných ľudí z perspektívy, morálky a hodnôt, neobhájiteľná pozícia. Je to z ich strany de facto podpora agresora a obetovanie slabšieho. A čo sa týka našich slovenských záujmov, je to tiež strategická neznalosť alebo ignorancia. Podporovať, aby sa agresívna veľmoc, ktorá je otvorene nepriateľská, dostala až priamo k našim hraniciam, je šialenstvo. Čiže ak chcete mier, hovorte s agresorom, ktorý vojnu začal a dodnes ju vedie na cudzom území a nesnažte sa potopiť obeť a ani záujmy vlastného štátu.

Ďakujem pekne. Ja len krátku poznámku.
Kolega Urban spomenul minské dohody a všeobecne známe je to, že každá vojna je zlyhaním diplomacie a všetkých diplomatických riešení, ktoré tomu predchádzajú alebo by mali predchádzať a práve tie minské dohody boli ukážkou toho, ako zlyhala diplomacia, keď Merkelová priznala, že to bolo v podstate len získaním času a aj to je možno jeden z míľnikov, kedy diplomacia nefunguje a takéto správanie diplomatov vedie k vojne.

Ďakujem pekne.
Pán kolega, vám skutočne musím znova zopakovať to, že vaša strana zdobí parlamentné lavice už najmenej od roku 2016. Za tú dobu sa odohrali niektoré konflikty, ktoré zmieňujete. Čo vám bránilo navrhnúť uznesenia, že teraz, keď je reč o tomto uznesení a o tomto konflikte, tu prebieha skutočný festival ačohentizmu tam to, mohli by sme sa teoreticky vrátiť aj k dobytiu ríše Aztékov, ale znova. Nič vám nebránilo konať, ak ste mali pocit, že vaša vec je spravodlivá.
Pokiaľ ide o tej vode na Krym, no je skutočne chorá predstava, že niekto anektuje moje územie a ja mu budem umožňovať, aby mu to tam pekne fungovalo dodávkami čohokoľvek. Sovietsky zväz ešte o druhej v noci 22. júna 1941 posledným vlakom prekročil hranicu Veľkonemeckej ríše, keď plnil svoje záväzky k Adolfovi Hitlerovi. Ale iste uznáme, nech si o Stalinovi, vrahovi, myslíme, čo chceme, že asi dvadsiateho tretieho už nijaký vlak neprešiel. Takže diviť sa nad tým, je tak ako diviť sa nad tým, že Putin je dojatý, že sa Rusi ocitli mimo hraníc. No presne to hovoril Horthy: "Nem, nem, soha!" Vrátiť sa, visszajött. A to isté hovoril Hitler: "Heim ins Reich." Sudeckí Nemci neboli sudeckí Česi ani Maďari na Slovensku neboli slovenskí Maďari, boli to tí, ktorých chcel Horthy a Hitler naspäť do ríše. No ak tomu dáme za pravdu a považujeme za tragédiu, že tak nie je, tak sa nad tým zamyslite.