88. schôdza

Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu. Písomnú prihlášku som neobdržal, mám len prihlášku pani poslankyne navrhovateľky, ale ešte predtým dám možnosť ústne sa prihlásiť do rozpravy. Konštatujem, že nikto sa nehlá... á, predsa, pani poslankyňa Lucia Drábiková, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Ako prvá bude rečniť pani navrhovateľka Žitňanská, po nej pani poslankyňa Drábiková.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, ja budem naozaj stručná, pretože sa necítim dobre.
Tento návrh zákona, ako som uviedla, nie je tu prvýkrát, už aj v minulosti sa o ňom hlasovalo, pretože už aj v minulosti bolo zrejmé, že na školách nie je dostatočná podpora pre deti so zdravotným znevýhodnením. To, že na školách pôsobia už nejaký čas asistenti učiteľa, ešte neznamená, že všetky deti, ktoré potrebujú pomoc, ju aj dostanú, pretože jednak tento asistent učiteľa proste má svoje poslanie sprostredkovať učivo deťom, čiže nemá vo svojej pracovnej náplni osobné úkony alebo teda úkony, ktoré by mohli niektoré deti so zdravotným znevýhodnením potrebovať, ale tak... prepáčte, môžem, sa necítim dobre... (Navrhovateľka sa otočila smerom k predsedajúcemu a hovorila mimo mikrofónu.)

Úplne v poriadku. (Reakcia navrhovateľky.) Bez problémov, takže pani kolegyňa Žitňanská si odloží svoje vystúpenie, čiže ho teraz prerušila a teraz udelím slovo pani poslankyni Drábikovej, po nej pani navrhovateľka Žitňanská.
Nech sa páči, pani kolegyňa Drábiková, máte slovo.

Ďakujem za slovo.
Milé kolegyne, milí kolegovia, tento návrh zákona, pod ktorý som sa aj ja s veľkou radosťou podpísala, je aj takým ďalším malým krokom v pomoci k takému normálnemu fungovaniu deťom so zdravotným postihnutím. Deťom, ktoré majú špeciálne potreby. Tie špeciálne potreby sa môžu týkať prijímania učiva, môžu to byť rôzne poruchy, kde naozaj veľmi veľkú pomoc môžu spraviť pedagogickí asistenti, ktorých máme stále málo. Ale mnoho týchto detí, ktoré majú rôzne formy fyzického postihnutia, potrebujú aj pomoc a asistenciu pri úkonoch, ktoré zasahujú už do ich takej tej intímnej sféry.
Iste všetci chápeme, že pedagogický asistent a osobný asistent sú trošku rozdielne poslania. Tento osobný asistent, ktorého vlastne toto dieťa so špeciálnymi potrebami má k svojej dispozícii, ktorý mu pomáha pri bežných sebaobslužných úkonoch, či už to je obliekanie, osobná hygiena, alebo aj dávanie rôznej medikácie, starostlivosť v prípade potreby, je človek, ktorý je tomuto dieťaťu veľmi blízky. Dieťa si naňho zvykne a je mu prirodzené, že mu asistuje aj pri úkonoch, ktoré sú veľmi intímne, napríklad tá toaleta alebo hygiena. Preto si myslím a som presvedčená o tom, že naozaj v rámci komfortu v rámci bežného fungovania a čo najlepšieho fungovania aj v tej škole, aj z hľadiska takého dobrého pocitu, aj z hľadiska možnosti sústredenia sa na to vyučovanie je potrebné, aby toto dieťa, ktoré tieto špeciálne potreby má, malo pri sebe člo... malo možnosť mať pri sebe človeka, ktorý je naňho zvyknutý a na ktorého je ono zvyknuté, ktorý pozná jeho potreby, vie, ako riešiť jednotlivé situácie, a nemusí so svojimi potrebami sa obracať na učiteľa a pedagogického asistenta a nejakým spôsobom sa nemusí improvizovať počas vyučovania asistencia.
Na čo narážame neustále a to som si ešte nestihla nejako zvyknúť, ale vidím, že to tak funguje v mnohých rezortoch, je to, že máme pocit, že toto sú sociálne veci, toto je zdravotníctvo, toto je školstvo. A jednoducho máme takéto nejaké princípy, máme tu nejaké také priehradky a každý má tú svoju. Ale ja si myslím a som presvedčená o tom, že ak nám ide naozaj o dobro, o vzdelávanie a o rozvoj, všestranný rozvoj týchto detí so špeciálnymi potrebami, ale rovnako hodnotnými a vzácnymi, ako sme my všetci, ktoré majú svoj potenciál, tak potrebujeme vytvoriť také podmienky, aby mali čo najlepšiu možnosť aj počas toho vyučovania aj sa sústrediť, aj sa zapájať do toho vyučovania, aj byť v poriadku z hľadiska zdravotného, z hľadiska hygienického, z hľadiska napĺňania potrieb, ktoré majú.
A som presvedčená o tom, že politika sociálna a rodinná by mala byť tak stavaná, aby napĺňala a pomáhala potrebám a hlavne ľudí, ktorí si nevedia sami inak pomôcť. Mala by prichádzať k nemu. Nemala by byť postavená nejaká sociálna služba ako princíp nad to a nemala by byť striktne vyhradená, že takto sa to musí robiť. Ona by mala byť flexibilná a mala by byť dostupná vtedy a tam, kde je potrebná. Pretože to dieťa naozaj môže tú osobnú asistenciu viac potrebovať v tej škole, kde nemá pri sebe maminu alebo tatina, kde je medzi mnohými inými deťmi a možno prežíva aj ostych, aj sa trápi s niektorými svojimi problémami a možno v tom poobednom čase tá mamina už keď príde z práce, tak sa mu vie venovať. A preto som presvedčená, že nemali by sme rozmýšľať rezortne, mali by sme rozmýšľať, ako by som povedala, proľudsky. Mali by sme tie služby poskytovať a miešať a nastavovať tak, aby prichádzali čo najbližšie a čo najlepšie korešpondovali s potrebami týchto detí. Ony si to zaslúžia a ony to veľmi potrebujú.
Tak by som bola veľmi rada, milí kolegovia, milé kolegyne, keby ste tento zákon podporili. Považujem ho za veľmi dobrý, veľmi potrebný, jeden z mnohých, jedna z mnohých úprav, ktoré by sme ešte vo vzťahu k ľuďom a deťom so špeciálnymi potrebami mali urobiť.
Ďakujem.

Na vaše vystúpenie, pani poslankyňa, evidujem päť faktických poznámok.
Ako prvý pán poslanec Drdul, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Presne tak, Lucka, ako si povedala, tento zákon a najmä spôsob, akým sa vykladá a uplatňuje aj samotným ministerstvom, je, bohužiaľ, typickým príkladom rezortizmu, ktorý máme stále na Slovensku veľmi rozmohnutý, a je príkladom tunelovitého vnímania sveta prostredníctvom veľmi úzkeho okruhu faktorov, cez ktoré sa pozeráme na svet, a preto si myslím, že keď teda, keď nie je možné, aby úrad práce vykladal a aplikoval zákon rozumne, racionálne a zmysluplne, a napríklad sa tvári, že dieťa zrazu prestane potrebovať všetky samoobslužné úkony, akonáhle prekročí prah školy, na čo odkazuje asi § 21 ods. 4 tohoto zákona, na ktorý chcem aj touto cestou upozorniť, aby ste sa s ním vysporiadali, ak teda ste sa náhodou ešte nevysporiadali, tak, bohužiaľ, Národná rada musí zakročiť a musí takto priamo, explicitne všetko do zákona písať, čo považujem za veľmi veľkú škodu, lebo potom máme veľmi široké a rozsiahle predpisy.
Samozrejme, návrh zákona podporím a v danej situácii a v danom stave ho považujem za potrebný.

Pán poslanec Kočiš s faktickou poznámkou.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Predkladateľom tohto zákona veľmi pekne ďakujem, pretože zákon o kompenzácii ťažkého zdravotného postihnutia 447 je naozaj veľmi obsiahly a obšírny a ľudia, ktorí buď pracovali, pracujú, alebo sa chystajú do budúcna pracovať s ľuďmi, s deťmi, s mladými ľuďmi, ktorí majú ťažké zdravotné postihnutie, a je to ešte v súbehu so školskou dochádzkou či už v materskej, strednej, alebo základnej škole, tak budú vedieť rozprávať o tejto problematike celé hodiny.
To, že dieťa má svojho osobného asistenta v čase mimoškolských aktivít alebo predškolských aktivít, je fajn, ale mať svojho osobného asistenta počas vyučovacieho procesu je naozaj na nezaplatenie aj pre dieťa, aj pre samotného vyučujúceho, poprípade asistenta učiteľa, ktorý sa nachádza v takejto triede. Pretože asistenti učiteľa bez prítomnosti osobného asistenta nie častokrát, ale naozaj v úplnej miere kompenzujú a vlastne zastupujú tohto osobného asistenta dieťaťa vo všetkých či už sebaobslužných úkonoch, či už hygienických úkonoch, alebo v mnohých iných veciach, ktorým sa naozaj učiteľ v danej triede venovať nemôže. A ten asistent učiteľa, ak má len dve takéto deti v triede, tak je to značne náročné.
Čiže ak sa budeme naozaj baviť o komplexnosti zákona, tak bude to len na dobro veci a bude to naozaj ohromný prínos, pretože ak si vezmeme triedy, ktoré sú naozaj špeciálne triedy a ten špeciálny pedagóg má tam dvoch-troch asistentov učiteľa, tak tí asistenti učiteľa okrem vzdelávania takéhoto dieťatka sa naozaj musia venovať aj všetkým obslužným a sebaobslužným návykom, čiže prítomnosť osobného asistenta, na ktorého je dieťa zvyknuté, to je jednoducho na nezaplatenie. Čiže za nás, za poslancov hnutia REPUBLIKA, určite áno.

Ďalšia s faktickou poznámkou pani poslankyňa Mária Šofranko.

Ďakujem pekne.
Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým predkladateľom tohto zákona, pretože je veľmi dôležitý. Na Slovensku platí povinná školská dochádzka aj pre deti so zdravotným znevýhodnením a znamená to, že školy by mali byť pripravené vzdelávať aj tieto deti a ponúkať im potrebnú pomoc nad rámec obvyklého prístupu učiteľov. Väčšina žiakov so zdravotným znevýhodnením sa dnes učí v špeciálnych školách, no trendom je integrovať ich čoraz častejšie aj do bežných materských a základných škôl. A tu je okrem hlavného pedagóga veľmi dôležitý aj pedagogický a osobný asistent. Ja si myslím, že pomoc osobného asistenta je dôležitá a neoceniteľná.
Takže ešte raz ďakujem a verím, že to vyjde.