88. schôdza

Čas vám vyprš... Pardon, ste ako spravodajca, ospravedlňujem sa.

V pohode. Takže ak aj niekto píše o športe napríklad, tiež je novinár, sa hovorí športový novinár. A teraz je otázka, že či by sa trestný čin, ktorý na ňom bol spáchaný, že či by sa posudzoval v zmysle takéhoto ustanovenia alebo nie. No, samozrejme, tu prichádza potom v úvahu práve tá motivácia, motivácia jednak, jednak toho páchateľa a jednak toho novinára. Lebo predpokladám, že keď niekto píše o spôsobe ako upiecť koláč, tak ak sa nejedná o Richarda Sulíka, ktorý raz za štyri roky píše takéto veci vždycky pred voľbami, tak potom je, je jasné, že asi by tá motivácia tam absentovala. Ale keď píše niekto o tom, že, že napríklad tú naši kolegovia, že sú v podstate neonacisti a, že ich cieľom je dosiahnuť to, aby tu bol taký režim, ako bol v Nemecku v ´30 rokoch, tak to, samozrejme, by bolo niečo úplne iné. A to verím, že jednak vo verejnom záujme, je to legitímne o tom, o tom písať a že to môže vyvolať tresnú činnosť na tom novinárovi. Že ten novinár by sa mohol stať obeťou trestnej činnosti. Čiže treba hovoriť o týchto veciach, treba hľadať spôsoby, ako lepšie chrániť novinárov a treba bojovať o lepšiu spoločnosť, pretože ak to neurobíme, tak všetci tí ľudia, ktorí si myslia, že do politiky sa chodí len preto, aby aj oni mohli participovať na tom, čo tu fungovalo od vzniku tejto republiky, to znamená, že ako to povedal istý novinár, bolo to citované bývalým prezidentom Kováčom v denníku SME, že táto republika bola založená pre potreby desiatich rodín a do toho by sa nikto nemal starať. Tak, že tí, ktorí vstupujú do politiky, že tam idú preto, aby oni boli tá jedenásta rodina v tom, že to treba odhaľovať, o tom treba písať a je samozrejmé, že potom tých ľudí, ktorých sa to dotýka, hlavne, keď majú násilnícku povahu, tak môžu ľahko sa rozhodnúť, že to vyriešia trestnou činnosťou, veď sme toho boli svedkami a realita je taká, že teraz tí, ktorí boli za tým, čo sa tu stalo tým novinárom, tak tí teraz bojujú o to, aby sa to ešte viacej zvrátilo, aby sme sa tu dostali do situácie, kedy nemôžme v podstate nič, že tu budeme len taká bábková, bábková republika, kde demokracia je len na oko, že prípadne si tu v parlamente môže každý povedať, čo chce, ale tým to končí, a tak si myslím, že by bolo lepšie, keby sme mali novinárov čím viacej takých, ktorí sa nemusia báť o to, že dôsledkom ich činnosti budú nejaké útoky nielen verbálne, ale povedzme aj fyzické na nich, na ich blízkych a tak podobne.
Čiže k samotnému návrhu uvádzam, že ja vítam tú tému, myslím si, že je spracovaná spôsobom, ktorý vyvoláva určité, určité pochybnosti vzhľadom na to, že už teraz máme v trestnom zákone úpravu o tom, že, že je prísnejšie stíhaná trestná činnosť s osobitným motívom, čo už tu, samozrejme, je v tom akosi zahrnuté, lebo novinár, ako som zmienil, sám osebe zo spoločenského hľadiska nie je potrebné, aby bol chránený, ak je to napríklad novinár, ktorý píše, ako som zmienil, povedzme o tom, ako najlepšie upiecť koláč alebo že kto bol najlepší útočník vo včerajšom zápase futbalovom. Čiže ten samotný status podľa mňa nie je až tak dôležitý, čo je dôležité, ale je tá motivácia, ktorá sa viaže k novinárovi a tou motiváciou, samozrejme, je dotknutie sa nejakého okruhu záujmov osôb, ktoré majú moc a ktoré motivujú možnože páchateľov trestnej činnosti k tomu, aby, aby útočili na novinára.
Tak si to ja predstavujem, i keď pripúšťam, samozrejme, že je možné, aby bez takejto motivácie len preto, že niekto je novinár, bol niekto stredobodom útoku. Ťažko povedať. Je to téma, ktorú treba hlbšie rozobrať, neviem, či máme na to tu dosť času, ale jednoznačne, máme. Výborne. Takže čas je nekonečný a to ma, to ma teší, lebo vieme, že kolega Kočiš je polyhistor, pretože sa vyjadruje úplne ku všetkému a je to obdivuhodné pochopiteľné. Ja sám by som si netrúfol, ale to je možno tým, že nieže možno určite tým, že nemám taký talent, ako má kolega Kočiš. Tak ja myslím, že zatiaľ toľkoto a potom prípadne ešte budem reagovať na vaše komentáre.
Ďakujem. (Potlesk.)

Kolegovia, prosím vás, tie telefóny, skúste to zvonenie si povypínať. Každú chvíľu tu niekomu zvoní.
Pán Taraba, vy ste chceli faktickú? Či nie? Lebo ste sa hlásili. Dobre, čiže päť faktických poznámok. S prvou faktickou poznámkou pán poslanec Čepček.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja vás budem upodozrievať, že ste si tu kartu nechali na svojom mieste sám, lebo ste povedali, že vystúpite len s faktickou poznámkou, ktorá trvala takmer osemnásť minút a okrem toho obviňujete tu, že poslanci nemajú vlastnú agendu, ale ja sa pýtam, akú vlastnú agendu máte vy.
To je ďalšia otázka a, pán poslanec, ja mám osobnú skúsenosť s médiami a s novinármi, ale ak o vás novinár napíše na dve strany A3 s obrovskou fotkou samé polopravdy a klamstvá a vy podáte predžalobnú výzvu a odpoveď znie, ste politicky exponovaná osoba, ktorá musí zniesť kritiku a toto je naša interpretácia, nehnevajte sa, takýto novinár si ochranu nezaslúži. Ale mal by spraviť všetko pre to, aby napísal pravdu a hľadal tú pravdu. Toto je môj názor, pán poslanec, a nie to, čo ste tu vy sedemnásť či osemnásť minút rozprávali z každého kúta Slovenska pomaly.
Ďakujem.

Pán poslanec Suja.

Ďakujem za slovo. Mne nevadí, že pán poslanec Baránik hovoril osemnásť minút, keby aj tridsať je to jeho právo, je spravodajca. Máme tu nejaké pravidlá, tak ich dodržujme. Takže toto absolútne je v poriadku, ale jedna vec, pán poslanec Baránik, čo ste povedali, nie je pravda. Novinár nemá čo kritizovať. Novinár má písať pravdu. A ak je pravda kritika, tak áno, ale ak niekto spraví niečo dobré, tak novinár nemá prečo ho kritizovať. Musíme si to povedať na rovinu. V prvom rade novinári majú písať pravdu, informovať verejnosť objektívne, nie jednostranne podávať informácie a zavádzať. Toto by mala byť úloha novinárov. Bohužiaľ, vidíme, ako si to oni zdôvodňujú, živia rodiny, platia hypotéky, píšu to, čo musia. Im je jedno, aký to má dopad. Oprávnená kritika, áno, tá je potrebná, ale musí to byť pravdivé, musí to byť pravdivé a, pán poslanec Baránik, neni protizákonné mať 15 frajeriek. Je to možno nemorálne, keď ste hovoril, že niekto má 15 frajeriek a že novinári o tom píše, niekoho to dostane do parlamentu ako predsedu parlamentu, viete, takže je to možno politická kultúra, ktorá ho sem dostane alebo štýl, ako sa sem dostať. Takže mne je osobne jedno, či niekto píše, či mám 15 frajeriek alebo nemám, alebo oné. Horšie by bolo, keby písali, že mám 15 frajerov, no to by sme o tom nemohli hovoriť, že to je v poriadku. Už potom sa vyjadrujeme tak, že 15 partnerov. Ako som povedal, pre niekoho je to odsudzujúce, pre niekoho cesta do parlamentu. Takže toto by som sa, týmto by som sa vôbec netrápil, je to podľa mňa úplne normálne. Ďakujem.

Pán poslanec, závisť je škaredá vlastnosť. S ďalšou faktickou pán poslanec Kočiš.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V prvom rade, pán kolega, každý jeden novinár alebo študent žurnalistiky by sa mal riadiť nejakou písanou alebo nepísanou novinárskou etikou. Žiaľ, v našej spoločnosti už niekoľko desiatok rokov sa deje to, že nepísaná novinárska etika sa buď pošliapava, alebo sa interpretuje úplne inak alebo ináč. Každý jeden novinár, každý jeden redaktor by mal byť tzv. hľadačom pravdy. Lenže tu sa deje taký nešvár, že tu sa nehľadá pravda, tu sa len píše to, čo má najväčšiu buď sledovanosť, alebo čitateľnosť. Čiže čím väčšiu sprostosť vo verejnom priestore dáte, čím väčšie klamstvo vo verejnom priestore zverejníte, tým viac vás ten váš šéfredaktor alebo majiteľ média hladká po hlave a bude vám hovoriť, aký ty si môj krásny, úžasný, aký ty si skvelý, len pokračuj v tom, v čom si začal. Tu si musíme zároveň povedať ďalšiu vec, že 90 % novinárov, ktorí sa buď na novinárov len hrajú, alebo s novinárskou činnosťou nemajú nič spoločné, ale sú to len takí písalkovia, sú platení najmä za to, aby čo najviac špinili. Nie aby hľadali, odhaľovali, vysvetľovali, ale jednoducho, aby čo najviac špinili. Nehovoriac o tom, že novinár by mal byť hlavne nestranný. A tú nestrannosť si vymenili alebo úplne obrátili za podsúvanie vlastného názoru buď v politickej relácii, kde pôsobia ako moderátori a toho sme svedkom už naozaj niekoľko mesiacov, kde niekedy a dosť často moderátor alebo komentátor tejto relácie sa v podstate stáva ďalším diskutujúcim. Toto je už úplne zlé.
A či ochrana novinárov je dôležitá, alebo nie je dôležitá, to si myslím, nechajme posúdiť iných.

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Baránik, ja by som ti chcel zložiť poklonu, lebo účinok tvojho vystúpenia je ohromujúci, niektorí poslanci, ktorí včera kládli otázku, že čo je to pravda, či nejaká pravda vôbec existuje a kto rozhodne, čo je to pravda, pod vplyvom tvojich slov sú schopní dnes hovoriť, že novinári by mali písať pravdu a je im úplne jasné, čo je tá pravda. To málokomu sa podarí, aj keď vlastne aj pánovi predkladateľovi sa podarilo svojimi dvoma návrhmi potvrdiť opodstatnenosť témy, s ktorou, s ktorou prichádza, pretože vyvolala také reakcie, že, že áno, áno, je to problém, je problém ako politici reagujú na novinárov, samozrejme, že nielen politici, ale častokrát aj ich fanúšikovia, ktorí ich v tomto nasledujú, ale vnímam ten problém veľmi podobne, ako pán poslanec Baránik hovoril vo svojom, vo svojom vystúpení, lebo áno, môžme sa sporiť, či písať pravdu, alebo kritizovať a aký je medzitým rozdiel, úlohou novinárov je informovať, úlohou novinárov a právom novinárov je vyjadrovať názor na to, čo sa, čo sa deje, upozorňovať na veci, ktoré vidia ako problematické a častokrát, samozrejme, že novinári vidia veci ako problematické aj také, ktoré sa politikom zdajú, že problém nie sú, ale to neznamená, že problém, problémom nie sú a problém je práve to, akým spôsobom politici reagujú. Lebo áno, každému politikovi sa niekedy nepáči, čo o ňom novinári napíšu, otázka je, akým spôsobom reaguje. Zažili sme tu mečiarizmus s jeho, s jeho vulgárnosťou, potom to chvíľu vyzeralo kultivovanejšie, ale už sme opäť tam, už sme opäť v tých vulgárnych, primitívnych, agresívnych reakciách zo strany politikov.