88. schôdza

Pán poslanec Baránik, ja by som ti chcel zložiť poklonu, lebo účinok tvojho vystúpenia je ohromujúci, niektorí poslanci, ktorí včera kládli otázku, že čo je to pravda, či nejaká pravda vôbec existuje a kto rozhodne, čo je to pravda, pod vplyvom tvojich slov sú schopní dnes hovoriť, že novinári by mali písať pravdu a je im úplne jasné, čo je tá pravda. To málokomu sa podarí, aj keď vlastne aj pánovi predkladateľovi sa podarilo svojimi dvoma návrhmi potvrdiť opodstatnenosť témy, s ktorou, s ktorou prichádza, pretože vyvolala také reakcie, že, že áno, áno, je to problém, je problém ako politici reagujú na novinárov, samozrejme, že nielen politici, ale častokrát aj ich fanúšikovia, ktorí ich v tomto nasledujú, ale vnímam ten problém veľmi podobne, ako pán poslanec Baránik hovoril vo svojom, vo svojom vystúpení, lebo áno, môžme sa sporiť, či písať pravdu, alebo kritizovať a aký je medzitým rozdiel, úlohou novinárov je informovať, úlohou novinárov a právom novinárov je vyjadrovať názor na to, čo sa, čo sa deje, upozorňovať na veci, ktoré vidia ako problematické a častokrát, samozrejme, že novinári vidia veci ako problematické aj také, ktoré sa politikom zdajú, že problém nie sú, ale to neznamená, že problém, problémom nie sú a problém je práve to, akým spôsobom politici reagujú. Lebo áno, každému politikovi sa niekedy nepáči, čo o ňom novinári napíšu, otázka je, akým spôsobom reaguje. Zažili sme tu mečiarizmus s jeho, s jeho vulgárnosťou, potom to chvíľu vyzeralo kultivovanejšie, ale už sme opäť tam, už sme opäť v tých vulgárnych, primitívnych, agresívnych reakciách zo strany politikov.

Ďakujem za slovo.
Pán kolega Baránik, aj pán kolega Dostál, predchádzajúci rečník v rozprave. Ja som za to, aby, aby sa na novinárov neútočilo, aby boli novinári chránení a naozaj, aby, aby nemali dôvod niektorí politici si kopať do novinárov, ako si zmyslia a často je to v niektorých prípadoch napríklad ako pán Fico a nejdem ďalších spomínať, že oni kopú do novinárov, keď napíšu pravdu. Treba sa tu ale aj pozerať na, na druhú stranu, že niektoré, niektoré médiá hlavne progresívno-liberálne, čo oni stvárajú napríklad, len čo sa týka osoby Igora Matoviča. Len za posledné tri roky tú kopu hnoja, tú kopu hnoja, čo niektoré, niektoré progresívno-liberálne médiá nachrlili na Igora Matoviča, tak to, to už bolo ako naozaj cez čiaru.
Pán Sulík mohol urobiť čokoľvek, mohol urobiť akýkoľvek prešľap, tam novinári, česť výnimkám, samozrejme. Nehovorím o všetkých novinároch, ale tam boli tichučko, ale Igor Matovič čokoľvek, čokoľvek dobré urobil alebo aj urobí, tam nikdy u niektorých novinárov nebude písané o ňom ani, ani trošku približujúce sa pravde a toto ma mrzí.
V poslednej dobe mám trošku pocit, že médiá, médiá začínajú písať trošku, trošku viac pravdy. Možno je to aj preto, že podľa prieskumu slovenské médiá patrili medzi spomedzi 46 krajín spolu s médiami z USA medzi najmenej dôveryhodné, tak možno si chcú napraviť reputáciu, tak ma teší, že v poslednej dobe aj ja mám pocit, že píšu omnoho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No rozhodol som sa takto reagovať, lebo je toho dosť, tak musím, považujem si za povinnosť a slušnosť na to reagovať.
Pán kolega Čepček, už to zmieňoval aj Ondrej Dostál. Pravda. Čo to je? Vy sa dožadujete toho, aby aj o vás novinári písali pravdu. Len ja si myslím, že je veľmi málo ľudí na svete, ktorí sú natoľko odlúčení od svojho ega, že dokážu aj informácie v súvislosti so sebou samým posudzovať s nejakou primeranou dávkou objektivity. Takých ľudí je veľmi málo. Za normálnych okolností je lepšie sa vyhnúť komentárom alebo komentovaní na komentáre o sebe samom. Uznávam, že k tomuto poznaniu ja som tiež dospel až neskôr vo svojom živote. Že, že to nie je niečo, čo prichádza prirodzene. A vy ste relatívne mladý človek ešte, hoci niekto si myslí, že nie, ale ja si myslím, že ste ešte vcelku mladý človek, ešte sa len učíte. A ja si myslím, že za takých 10-15 rokov poznáte, že hodnotiť seba je najťažšia vec, ktorú človek musí vo svojom živote dokázať, ak chce sa zmieriť s pravdou a žiť v pravde. To vám dávam do pozornosť toto. Naozaj pamätajte na moje slová. Možnože všetko bude ináč raz za 15-20 rokov, keď si na toto spomeniete.
Veľmi zaujímavý príspevok po viacerých stránkach mal kolega Suja... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec Galis, prosím vás, nevyrušujte.

Baránik, Alojz, poslanec NR SR
Veľmi ma potešil, lebo nahodil tému, ktorá je superzaujímavá a v ktorej sa trošku vyznám aj. A to je, tá téma je, pán kolega Suja, rozdiel medzi faktom a komentárom. A teraz, keď píšu novinári komentáre, čo vy ste povedali, že komentátor a to aj váš kolega Kočiš povedal, že novinári majú písať len pravdu. Ale na to nie sú potrební novinári, lebo tým pádom by ste si mohli len dať do Googlu, že čo povedal ten, čo povedal onen, napríklad tu v parlamente a vám to vysype správu o tom, čo bolo povedané. A to je absolútna pravda. Čiže to je problém, že my vlastne si kupujeme noviny, tí, ktorí si kupujete noviny, a aj si kupujem noviny, tak si vlastne kupujeme kvôli tým komentárom. To je možno pre niekoho prekvapivé, ale len kvôli tým komentárom si kupujem. Pretože fakty tie, na tie nepotrebujeme noviny, ani novinárov, pretože tie sú dostupné. Dnes viac ako kedykoľvek predtým. Takže chránené sú len fakty.
Komentáre, každý si môže písať komentáre, aké chce, lebo keď poviem, že ja si myslím, je to môj názor, že ľudia napríklad, že by nemali chodiť v oranžových ponožkách do parlamentu. Tak je to, samozrejme, názor a niekto môže mať iný názor. Niekto si myslí, že čím farebnejšie ponožky v parlamente, tým lepšie. To je názor. Ale povedať, že kolega Krúpa prišiel v bielych ponožkách do parlamentu. To by bolo popretie faktov. Bola by to ohovárka, lebo každý vie, že v bielych ponožkách do obleku sa nesmie chodiť. Určite, že sú deviácie rôzne. Ale, pán kolega, akože humorista, ťažko, ťažko pri ňom udržať vážnu tvár. Takže ja sa ospravedlňujem, to by bolo tzv. miss reprezentácia, nesprávne uvedenie faktu, keby sme hovorili o nesprávnej farbe ponožiek poslanca. Je to čiastočne osobná vec. To je zase ďalšia oblasť, do ktorej novinár nemá zasahovať. To je osobný život novinára. Čiže tam vám dávam do pozornosti, aj kolegovi Sujovi, aj kolegovi Kočišovi, že nie je to tak, že novinár má písať len pravdu. To je nonsens. A tam to vaše polyhistorstvo pán Kočiš vyžaduje určitú korektúru. Som si istý, že keď prídete domov, že si to doštudujete, že aký je rozdiel medzi, medzi, medzi faktom a komentárom. A že akú každý z týchto subjektov, každý z týchto predmetov vyžaduje ochranu, pretože fakt sa má uvádzať ako fakt, pravda, hovoríte. A komentár je komentár.
Je prirodzené, že keď niekto číta hlavné správy, tak sa dočíta, a to vás, to iste budete súhlasiť, že v hlavných správach sa dočítate iné komentáre, ako sa dočítate v novinách SME alebo v New York Times napríklad, ak máte také, takú inklináciu. Preto ľudia napríklad v Amerike si kupujú, niektorí si kupujú Wall Street Journal, lebo to je, sú pravicové noviny viacej. Ak sa stotožňujú s tými komentármi, ktoré sú tam. Niektorí si kupujú New York Times, lebo sa stotožňujú viacej s demokratickými a ľavicovými názormi. Ale obidva takéto subjekty musia písať fakty správne a potom ich komentujú rôzne.
Takže ešte ku kolegovi Sujovi. Oprávnená kritika. No viete, pán kolega Suja, čo je to oprávnená kritika. Nikto nevie. Zase je to vec názoru, že ja napríklad kritizujem ľudí, ktorí chodia v oranžových ponožkách do parlamentu. Ja si myslím, že to nemá miesto tu v parlamente. A napríklad je to môj kolega, priateľ Juraj, tak nemôžem ho donútiť, aby si išiel dať iné ponožky teraz. Ale, ale proste je to tak, že oprávnenosť kritiky je zase vec nejakej osobnej úvahy, že kde tá oprávnenosť je a kde nie je.
Veľmi zaujímavá, veľmi zaujímavá téma je 15 frajeriek. Tam, partneriek, už, samozrejme, to je len sémantika, ale je veľmi zaujímavé, že keď mal niekto 15 partneriek, tak je to úplne v poriadku. Ako vy ste povedali, na to nič nie je, dokonca tu pán podpredseda povedal, že nemali by ste byť závistlivý. Taký muž nabúchaný, určite by ste to zvládli. Je zaujímavosť taká, že zobrať si za manželku 15 partneriek je nemožné, to je protizákonné u nás. Aj v moslimskom svete maximálne štyri sa tolerujú. Ale to znamená, že keď sa, keď ten muž preukáže nejaký, nejaký záväzok k tým ženám, taký trvalý, že to je aj, aj dokumentované aj nejakým zápisom, štátny orgán to potvrdí, že má k nim záväzok, že deti budú spoločné a tak ďalej. Tak to je zakázané u nás. Ale keď je to len tak, že budeme, raz budeme, raz nebudeme a je to taký háremovský štýl. To to je dovolené. To je zaujímavá, zaujímavá moralita takéhoto prístupu. Predpokladám, že súhlasíte. Takže v tomto, táto, táto diskusia bola veľmi zaujímavá.
Ešte by som sa vrátil ku kolegovi Kočišovi v tom, že uviedol, že 95 % sa tých, čo píšu, sa len hrajú na novinárov. No zase. Kde je ta deliaca čiara? Ja myslím, že napríklad pri posudzovaní, že či sa takýto návrh, aký je tu teraz predložený, že či by sa uplatniť v trestnom konaní, tak to by bolo zase na nejakom objektívnejšom posúdení toho, že či je tak, ako to vy hovoríte, že sa niekto len hrá na novinára. Lebo však viete, ľudia teraz píšu, sú grafomani. Niektorí ľudia majú na to väčší talent ako iní, ale píšu od rána do večera. A častokrát z môjho pohľadu sú to somariny, ako sa povie. Ale sú ľudia, ktorí to berú vážne, tak je to, je to o tom, že ako by sa z hľadiska povedzme súdu, ktorý by hodnotili, že aká, aký je celospoločenský význam takéhoto písania, že ako by sa to posudzovalo. A to si myslím, že mám pán kolega Kollár na mysli, keď hovorí o potrebe zvýšenej ochrany novinárov, že myslí tým novinárov, ktorí sa dostali do alebo sa stali obeťami trestaného činu preto, že práve robia tú robotu, ktorú politici, ústavní činitelia alebo ktokoľvek nemá rád, mu to vadí, a preto nabáda iných, aby toho novinára nejakým spôsobom, povedzme, inzultovali alebo mu nejak inak škodili.
No, samozrejme, na kolegu Dostála okrem poďakovania nebudem reagovať, lebo v podstate so mnou súhlasil.
Veľmi zaujímavo z môjho pohľadu sa tiež vyjadril kolega Kuriak. Lebo povedal, že, že progresívno-liberálne médiá, nepamätám si to konkrétne slovo, ale použijem možno nesprávny výraz, že kydajú na Matoviča a že ho to mrzí. A že Sulík môže urobiť čokoľvek. Ja neviem, neviem o tom, že by sa Richard Sulík vyjadroval o iných ľuďoch tak, ako sa vyjadruje kolega Matovič. Absolútne neviem. Ale ja som pritom človek, ktorý aj verejne, aj v televízii O päť minút 12 som sa zastal svojho času Igora Matoviča za jeho proaktívny prístup napríklad k niektorým proti... protipandemickým opatreniam a tak. Takže ja s tým nemám problém. Aj, samozrejme, Igorovi Matovičovi patrí, patrí vďaka za to, čo dokázal. Avšak, bohužiaľ, v jeho následnej pozícii potom, čo tu niečo dokázal, už to nebolo až také dobré. A ja si myslím, že keď si porovnáme, keď si porovnáme výroky, hlavne výroky Igora Matoviča a výroky Richarda Sulík, tak tam je diametrálny rozdiel. Pretože viem s úplnou istotou, že Richard Sulík nikoho neuráža, o nikom nehovorí napríklad, že je debil, napríklad ako Igor Matovič povedal o svojom vlastnom kolegovi, že je, že je, vlastnému kolegovi, ktorý, člen jeho klubu, povedal, že je debil. A pritom starší človek. To neexistuje, že by to z úst Richarda Sulík niečo takéto vypadlo. Takže alebo na svojho koaličného partnera označil, že je idiot. Vylúčené, že by Richard Sulík niečo takéto povedal. A toto sú práve tie veci, ktoré rozkladajú spoločnosť a veci, ktoré oprávnene novinári kritizujú. A potom, keď ich kritizujú, tak a to je najväčšia perverzia, naozaj to je odporné, potom ľudia ako kolega Kuriak tie médiá označujú, že sú progresívno-liberálne. To znamená, že, že to, čo je komentovaním z úplne elementárnej neslušnosti, tak to oni posunú do nejakej ideologickej roviny a povedia, že za to, že, že ľudia, ktorí píšu do Denníka N alebo do SME RODINA, pardon, do časopisu SME, vidíte, pardon, do časopisu SME, že za to, že takíto ľudia, že nechodia do kostola, tak potom, potom píšu liberálno-progresívne komentáre. A toto, toto, toto rozkladá našu spoločnosť. Ako keby záležalo na tom, že či niekto chodí do kostola v tom zmysle, že či je to slušný alebo neslušný človek. To je, to sú, to sú tie veci. V živote neviem o žiadnom prípade, že by takýmto spôsobom Richard Sulík argumentoval. Ale kolega, kolega Kuriak povie, že liberálno-progresívne médiá preferujú Sulíka. Neviem teda, že kde sú tie percentá, keď teda, keď toho Sulíka toľko preferujú, tak, lebo že môže povedať čokoľvek. V živote som Sulíka nepočul povedať čokoľvek, v živote, ani raz. Lebo, lebo Sulík môže, môže urvať si sprostosť, že mu ujde, ujde jazyk, pomýli sa niekde, aleže povedať čokoľvek v tom zmysle, že by to, že by ho novinári mali napádať za to, to neviem.
Takže, kolegovia, asi, asi toľko. Ak bude treba, tak budem ešte reagovať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pán poslanec Baránik, ďakujem, že ste takto vystúpil, aby sme mohli na vás reagovať, vážim si to, pobavil ste ma, v dobrom. V dobrom. Konečne trošku veselšie, ale nič na tom nemení, že je fakt, že novinári nepíšu pravdu vo veľa prípadoch úmyselne. Vo veľa prípadoch úmyselne nepíšu pravdu a prekrúcajú. A to je fakt, s tým nespravíme nič a každý rozumný, inteligentný človek, čo má aspoň trošku základné znalosti, tak si to všimne pri niektorých článkoch. Tiež ste ma pobavil tým, že ste povedal, že však si kupujem noviny podľa vás s tým, aby sme čítali klamstvá, lebo pravdu sa dozvieme hocikde (povedané so smiechom) alebo kvôli komentárom.
Ja si myslím, že nie každý má čas si dohľadávať tú pravdu. Je ideálne, keď je to zhrnuté v tých novinách, čo sa všade stalo, lebo to si neviem predstaviť, že kto by tu mohol sledovať celý svet, na to sú tí novinári, a kde budú pravdivo informovať a plus môžu tie komentáre, samozrejme, tam byť. Ale nie klamstvá a prekrúcanie. Tak takto si predstavujem ja prácu novinára. Ale vieme vo veľa prípadoch, akí tí novinári sú, no, bohužiaľ, sú, akí sú, ale to teraz neznamená, že by zasluhovali nejakú vyššiu formu ochrany. Podľa mňa takisto musia zniesť určitú kritiku, lebo veľakrát keď sa tí ľudia cítia ukrivdení, tak v tom afekte niečo napíšu a povedia, čo by možno inak nenapísali, lebo nemajú inak ako možnosť zareagovať. Takže takisto ako my, ako obyčajní ľudia, tak aj novinári by mali zniesť určitú formu kritiky. Samozrejme, to, čo ste povedali, s tým každý musí súhlasiť, žiadne fyzické násilie alebo nejaké brutálne vyhrážanie. To je neakceptovateľné, ale normálna reakcia, ja si myslím, každého nasratého človeka väčšinou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
Pán kolega, áno, máte pravdu. To, čo ste povedali, že nie pravdu, ale fakty treba hľadať. Ja s tým úplne súhlasím. Ja som reagoval v predchádzajúcej faktickej poznámke na to, že o mne napísali nie fakty, ktoré boli vo všetkých ostatných médiách, ale polopravdy a klamstvá. A toto je problém, keď ideme chrániť novinárov, ktorí píšu takéto bludy.
Čo sa týka zákonov, napríklad predložíte zákon, ktorý je trošku kontroverzný, tak o vás píšu všade. Ale akonáhle predložíte zákon, ktorý sa týka veľkej časti obyvateľstva, tak to nikoho z novinárov nezaujíma až tak veľmi, hoci môže byť schválený, hoci môže byť dobrý ten zákon, lebo ho väčšina podporila. Takže treba hľadať, že novinári v poslednej dobe, teraz už menej, ale predtým hľadali hlavne senzácie a to, aká pravda tu bola, to im bolo úplne jedno. A ubezpečujem vás, ja nemám problém s pravdou. Ja som kritický aj sám na seba a to ja si nechám poradiť od kohokoľvek, keď mi niekto povie, že som taký alebo taký. Takže v tomto sa mýlite, ale som rád, že aspoň ten tón váš bol pokojný, kľudný a že ste si s tou, ja neviem, desaťminútovou faktickou povedali to, čo ste chceli.
Ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pán kolega, myslím si, že dostatočne viem rozlíšiť, aký je rozdiel medzi faktom a medzi komentárom. Komentovať môže naozaj ktokoľvek a čokoľvek, ale ak novinár, ktorý naozaj by mal zastávať a reprezentovať novinársku obec podľa možnosti v čo najlepšom svetle alebo duchu, bude písať naozaj sprostosti, kde fakty utekajú od reality naozaj na sto honov, tak takýto človek podľa mňa nie je novinár, takýto človek podľa mňa si nezaslúži oslovenie novinár a už vôbec by nemal mať právo mať inštitút alebo štatút nejakej chránenej osoby. Jednoducho je to iba nejaká propaganda na objednávku niekoho.
Takže v tejto časti vášho prejavu si nedovolím súhlasiť, ale ak budeme pozerať naozaj na problematiku, či už komentovania, alebo nejakej faktografie nejakej širokej komplexnosti, tak novinár naozaj musí byť tým hľadačom pravdy. A mal by si tisíckrát overiť zdroje, mal by si tisíckrát overiť svoje informácie, nielen kuloárne, ale možno hľadať troška viac do hĺbky, pretože napísať niečo o niekom je veľmi jednoduché, ale ak raz pred ním už, ja neviem, niekoľko desiatok hľadačov pravdy sa ospravedlnilo dotyčnej politicky exponovanej osobe, že to nie je pravda, čo napísali, a tento trtko si naďalej bude trvať na svojom, že jednoducho to pravda je, lebo ja si to myslím. A jednoducho ak niekomu utečú nervy, napíše mu niečo možno viac osobné, možno niečo viac kritické, tak takýto človiečik sa bude cítiť nejakým spôsobom šikanovaný, utláčaný a ešte budeme o ňom musieť hovoriť ako o chránenej osobe. No s týmto si naozaj nedovolím súhlasiť.

Ďakujem veľmi pekne. Viackrát tu zaznelo slovo pravda. Ale čo je pravda? Je to predsa subjektívna vec. Je toľko právd, koľko je subjektov. Pravda je v konečnom dôsledku práve v subjektivite. Súhlasím, že skutočne objektívni novinári si zaslúžia ochranu, ale nie úplatné hlasné trúby propagandy, ktorí nemajú problém a škrupule mediálne zlikvidovať hocikoho a hocikedy na pokyn svojich majiteľov či donorov. Sú vlastne zamestnancami, vo väčšine prípadov súkromných spoločností, nadnárodných spoločností, ktorí práve cez svojich majiteľov rozohrávajú politické hry a sledujú vlastné svoje finančné záujmy. Ďakujem veľmi pekne.

Pán kolega, toto vaše vystúpenie keď niekto sleduje, ja naozaj neviem, čo si môže myslieť. Uspávač hadov je proti vám snáď nejakým motivátorom. Vy si vezmite nejaké okienko v rádiu a môže sa volať Uspávajme alebo Zaspávajme s Alojzom Baránikom a to bude asi zmysluplnejšie. Ale my keď sme sa tu dohodli naprieč všetkým klubom, že prerokujeme čo najviac bodov a vy tu si zoberiete pomaly hodinu a tárate tu takéto, fakt čo nemalo ani hlavu, ani pätu, to je úplne smutné.
Teraz vážne. Ja súhlasím tiež s ochranou novinárov, však máme tu rôzne, aj medzinárodný dohovor, je tu Rada o ochrane bezpečnosti novinárov, ale treba si uvedomiť, že aj, žiaľ, medzi nimi, medzi tými novinármi sú tí, ktorých objektivita je na bode nula. Máme tu rôzne skupiny, ktoré tu dávajú na piedestál svojich obľúbencov, či už politických, a tam nevidia ani nepočujú ich prešľapy. Na druhej strane tu majú rôznych tých oponentov, ktorých tu dennodenne vozia pod čiernu zem. To tiež nie je úplne v poriadku.
Však alebo aby sme sa nebavili teda o politikoch, ktorí musia zniesť dennodenne nejakú kritiku, tak neviem, či si spomínate, nebolo to tak dávno, keď slovenskú umelkyňu dvaja novinári verejne vozili pod čiernu zem, a hovorili, že ju treba doslova zašiť. A vyzývali ľudí voči, nenávisti voči nej len preto, že vyjadrila svoj kresťanský postoj. To tiež teda nie je v poriadku. Tak buďme trošku objektívni.

Ďakujem pekne.
Ja si dovolím reagovať na jednu vec, ktorá odznela vo vašej reči, pán kolega, a vy ste rozoberal rozdiel medzi pravdou alebo faktami a komentármi. Uviedol ste to do tej roviny, že je prirodzené, že si kupujeme médiá alebo, alebo noviny, tí, ktorí si ich kupujú s cieľom, aby sa dozvedeli a dočítali komentáre jednotlivých novinárov. A ja mám na toto však iný názor. Ja si myslím z toho, čo vnímam, z tej novinárskej práce, česť výnimkám, ale ja si myslím, že mnohí novinári dnes síce komentujú, ale komentujú udalosti a komentujú skutočnosti, fakty, ktoré sa stali, a komentujú ich nepravdivo a častokrát veľmi skreslene. To je ten problém. A tam sa stráca potom ten rozdiel, na ktorý ste vy poukázal, že rozlišujme, čo je pravda a rozlišujme, čo je komentár daného novinára.
No ale pokiaľ novinár vo svojom článku komentuje nejakú tému a zámerne alebo z nevedomosti obíde fakty alebo ich prekrúti, tak si myslím, že to je ten kameň úrazu a tam nastáva problém. A potom tá teória o tom, že toto je pravda a toto je len komentár novinára, ktorý má právo, samozrejme, takýto názor vyjadriť a komentovať, potom, potom sa stráca zmysel toho, pretože naozaj si myslím, že aj ten novinár, pokiaľ komentuje, tak musí sa držať nejakých faktov a musí sa držať nejakej pravdy a nemusíme sa tu baviť filozoficky o tom, že čo je a čo nie je pravda. Jednoducho keď sa tu stane to, že tu vystúpi v rozprave päť poslancov, tak ten novinár, ktorý o tom bude zajtra písať svoj komentár, nemôže predsa uviesť, že tu vystúpilo 50 poslancov. To nie je pravda, to nie je ani komentovanie, to je proste výmysel a tam si myslím, že je hlavný problém toho, čo robia novinári.

Ďakujem pekne za slovo.
Počas svojej aktívnej činnosti, kariéry som zažil veľa športových novinárov. Patrili medzi nich povedzme Igor Mráz, Ján Novák, Sväťo Okrucký, Milan Valko a tak ďalej a musím povedať, že títo novinári mali veľký rešpekt pred nami a vychádzali sme spolu veľmi dobre. Dneska, keď sa dívam na tých niektorých, niektoré články, keď čítam o určitých zápasoch alebo športových výkonoch, tak mám taký pocit, že iné som videl a iné čítam. Čiže tá objektivita mi absolútne chýba a mám taký pocit, že mali by byť viac profesionálni. Pretože jak ste v tom-ktorom športe neprecítil tú atmosféru, tak neviem, ako môžete hodnotiť tých športovcov alebo podľa akých kritérií. Čiže dneska je to veľmi zložité, pretože dosiahnuť nejaké výsledky, čo sa týka nielen Slovenska, ale aj sveta, Európy, je skutočne veľmi ťažké a myslím, že by mali byť viac docenení aj tí povedzme, ktorí nemajú tie naj-naj top výsledky, ale tí športovci, ktorí sa dostanú povedzme v prvej desiatke.
Napríklad zoberiem Petru Vlhovú, no keď nebola prvá, tak už, už neviem, čo sa robilo, už bol problém, čo sa stalo, čo sa stalo. Veď predsa to sú majstrovstvá sveta, tam ide najlepších, ja neviem, 30 - 40 športovcov, takže tá objektivita by mala byť ďaleko väčšia. Ale čo sa týka športu, myslím si, že títo novinári športoví, by mali byť viac profesionálni a viac by mali poznať tie detaily a problémy tých športovcov, ktorí to aktívne robia.
Ďakujem pekne.