88. schôdza

Pán poslanec Dostál s faktickou poznámkou.

Pán poslanec Baránik, otvoril si veľmi dôležitú tému, ktorá tu rezonuje aj, aj v rozprave, aj predtým, aj v reakciách na tvoje vystúpenie, a teda to je aj vzťah medzi informáciou a názorom, lebo obávam sa, že ešte stále si mnohí neuvedomujú to rozlíšenie, a teda pokúšajú sa dať aj do polohy názoru, že či je ten názor pravdivý alebo nepravdivý. To, čo je názor, môže byť správny alebo nesprávny, môže sa vám páčiť alebo nepáčiť. Môžeme mať naňho nejaký názor, ale teda že či konkrétne napríklad opatrenie, ktoré schváli parlamentná väčšina vo forme zákona je dobré alebo, alebo, alebo zlé, tak tam, tam tá kategória pravdy nefunguje, lebo, lebo máme rôzne presvedčenia, rôzne názory o tom, čo by mal robiť štát, aká by mala byť sociálna politika, ako by mal štát zasahovať do ekonomiky a, samozrejme, že v závislosti od toho si konkrétne opatrenie jeden človek posúdi ako správne a druhý ako, ako nesprávne, ale to nie je pravda a nepravda.
Problém je, že politici sú precitlivelí na seba a častokrát sú necitliví mnohí z nich voči novinárom. Nevravím, že sú, že sú to vždy tí istí, ale niekedy sú to aj tí istí, ktorí tu nariekajú, ako škaredo sa o nich novinári vyjadrujú, a potom sa vulgárnym slovníkom vyjadrujú na adresu novinárov. Ale čo je teda podstata, ktorá tu v tej debate uniká, je, že, že ak by sa novinári zaradili medzi chránené osoby, to neznamená, že bude, budú chránení v tom, že oni budú písať niečo, čo je zlé alebo nepravdivé, ale iba v prípade, že by bol na nich spáchaný trestný čin, tak by bolo to posudzované vo vzťahu k niektorým trestným činom prísnejšie, a to snáď nejdeme obhajovať, že páchanie tre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Monika Kozelová s faktickou poznámkou.

No ja rozmýšľam nad tým, že prečo my vlastne preberáme takýto zákon, lebo toto je niečo, čo tu malo byť samozrejmosť a to sme nemali riešiť teraz, to sa malo riešiť dávno predtým. Tu si treba uvedomiť jednu vec, že tu už, mám pocit, že už každý druhý je novinár, lebo keď si zoberieme takého Daňa s Vaským, ja rozmýšľam nad tým, čo tí majú sme so žurnalistikou spoločné, to je teda zostavička par exelance.
V prvom rade si myslím, že my by sme mali hlavne vedieť, kto je novinár. Žurnalistika sa študuje na vysokej škole. Žurnuje, študuje sa 4 roky a neštuduje sa len tak, ako hovoria bratia Česi z pedále krika, klika, ale preto, že má určité zásady a že z niečoho vychádza. Hlavne vychádza z pravdy, vychádza z poznania a má mať overené zdroje. Áno, s tým súhlasím.
Čo sa týka urážok, ja ich dostávam denne v správach asi tak zhruba tri - štyri, 89 % z nich je, má značku REPUBLIKA a ten zbytok SMER. Najkrajšia, najkrajšie meno som dostala sviňa, to je najkrajšie a tie ostatné sú také, že to tu nebudem reprodukovať, vešajú ma, strieľajú ma, zabíjajú ma, chytia si ma a neviem čo všetko možné, lebo tak hovoria médiá. No tak ja rozmýšľam, že neviem, kedy tak médiá hovoria.
Na vysokej škole na Katedre žurnalistky sa prednáša aj niečo, čo sa volá novinárska etika, tá sa nám tu stratila. Je to už len preto, že dnes už tu novinára naozaj robí kadekto. Ja ďakujem ešte pánu Bohu za to, že tu funguje taká Jančkárová, že tu funguje Vagovič, že tu funguje Katuška, že tu funguje Marek Biro, Nika Samelová a ešte zopár, zopár naozaj morálne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Krúpa s faktickou poznámkou.

Áno, ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Baránik, nedalo mi to, musel som zareagovať na tú vašu pripomienku, a teda že ste urazil moje ponožky, ja som z toho zostal zhrozený. (Smiech.) Aj keď skôr, neskôr, najprv by som chcel zareagovať na ostatné, čo ste hovorili, a to je, že stáva situácia na Slovensku a hranie sa s tým, čo je pravda, čo nie je pravda, kto má nárok na pravdu, kto nemá nárok na pravdu. Dokonca sme tu počuli aj v sále, že sú rôzne pravdy. Ono o tom je aj Biblia, môže byť klamstvo, lebo sú aj iné názory, a ja si myslím, že pravda je len jedna, je len jedna. Samozrejme, potom je na tých jednotlivých subjektoch, ako si ju interpretujú. Našťastie Slovensko patrí medzi krajiny, ktorá má jednu z najslobodnejších žurnalistík ako takých a to, čo sa u nás deje, samozrejme, sa reflektuje aj v médiách. Ale to nie je tak, že tie médiá o nás škaredo píšu a my sme nevinní. Oni skôr reflektujú tu to, čo sa deje tu. Ako sa my správame a oni to potom opisujú. Nám sa to nepáči, ale nám sa v podstate nepáči ten, to zrkadlo, ten obraz, ktorý vidíme. A len vtedy si to uvedomujeme, a to nás tak škrie, a potom si tu niekto hovorí, že nás dehumanizujú alebo niečo podobné.
Ja nehovorím, že všetko čo novinár napíše, je pravda, aj mne sa tam veľa vecí nepáči a takisto viem, že koľkokrát, že aj fakty môžu byť iné, ale to nie je dôležité v tom duchu, že by sme mali mať si vyhradzovať právo na novinárov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Baránik, ak idete za rečnícky pult, ste opäť v rozprave, môžu na vás reagovať faktickými poznámkami.
Nech sa páči, máte slovo.

No je to. Ďakujem pekne. Je toho opäť viacej, tak musím takto reagovať.
Kolega Čepček, nie je tu, ale v krátkosti poviem, že sa zamýšľal nad tým, že čo je to, čo je to pravda a týka sa to aj viacerých, ktorí reagovali. Je treba si uvedomiť, že komentár nie je fakt, a preto keď niekto negatívne komentuje mňa, ako sa to stáva v parlamente, to je bežné. Alebo komentuje kolegu Čepčeka novinár, tak sú to komentáre. To, že keď si, keď niekto povie, že Baránik je debil alebo Čepček je debil, no je jasné, že obidvaja sme vyštudovali, takže nemôžeme byť debili, akože sme koherentní, máme nejaký, nejakú základnú schopnosť interagovať, tak predpokladám, že nespadáme do kategórie nejakých mentálne postihnutých ľudí, že to je proste len nadávka, je to negatívny komentár. Takže je zjavné, že sa tu nejedná o uvedenie faktu.
A to podobne treba povedať aj o tom, čo zmieňoval kolega Suja, ktorý ešte stále napriek všetkému, čo už bolo povedané, trvá na tom, že zmiešava, zmiešava fakty a komentáre. Totižto ono my si toto takto neuvedomujeme, ale je to vlastne celý jeden vedný odbor, že rozlíšiť, čo je fakt a čo je komentár, súdy sa tým zaoberajú, nie je to vždy čiernobiele a je to predmetom veľkých sporov, ktoré, ktoré sa posudzujú na mnohých súdnych inštanciách až niekde v Štrasburgu častokrát, kde máme rozhodnutia, ktoré nám vysvetľujú, že ako treba rozlišovať medzi uvedením faktu a uvedením komentára. Je to, sú to zaujímavé, zaujímavé, zaujímavé veci.
Ešte by som sa vrátil možno k tomu, čo uvádzal kolega Čepček. V tom zmysle, že on si rád nechá poradiť. No viete, tam tiež závisí, že od koho si necháte poradiť. Ľudská nátura je taká, že stále má tendenciu to, čo som robil včera a čo som robil predvčera, to stále opakujem alebo sa bojím ísť do tých nových teritórií. Takže predstava, že vy kolega Čepček, že by ste si nechali poradiť povedzme odo mňa, hoci, hoci ste, predpokladám, že v bufete, ma počujete, že by si nechal poradiť odo mňa, v tom je práve ten problém, že keď si nechávate stále radiť od tých istých ľudí, tak ako je to v informačných technológiách, že keď ide hlúposť do systému, tak hlúposť aj vychádza zo systému, takže tam riešenie nie je.
Podobne k tomuto sa vyjadroval aj pán kolega Kočiš, ktorý zase dostal svojej, svojej tradícii a schopnosti, že je, že sa vyzná vo všetkom, tak ale to som uňho nebol zvyknutý, ale prejavilo sa to čiastočne, keď hovorí, že vyjadril sa hanlivo o niekom, kto píše, to nie je vhodné o novinároch sa vyjadrovať tak, že je trtko alebo niečo také. Naozaj to by sa nemalo robiť, lebo vtip je v tom, a to platí aj na viacerých, aj týka sa to aj, aj kolegu Suju. Viete, ono to s tými novinármi je do veľkej miery tak, že Slovensko je mladá krajina a malé tradície a bolo by, bolo by s podivom, keby novinárstvo bola výnimka vo všetkom ostatnom, kde jednoducho nie sme v tom dosť dobrí. Lebo viete, my sme vynikajúci, vynikajúco vieme vyrábať autá napríklad Slováci, špičková krajina na výrobu áut, ale to je preto, lebo tá, tá technológia a tie postupy a to všetko bolo prinesené zase od niekoho, kto má tú tradíciu najväčšiu na svete. Čiže my máme slabé tradície, učíme sa stále, niekedy si myslíme, že od Pána Boha máme nejaký dar, kvôli ktorému my sa nepotrebujeme učiť od ľudí, ktorí niečo robia už 100 rokov alebo 200 rokov, že my to, my to vieme automaticky. Tak preto novinárstvo nie je žiadna výnimka ako v rôznych iných odvetviach sa len učíme a keď budeme mať noviny tak staré, ako je The Times alebo Le Monde, tak potom tiež to bude mať inú kvalitu, ako to má teraz. Takže to je, to je prirodzené.
Podobne o tej pravde hovorila kolegyňa Vorobelová, iste čo je, čo je pravda. Nechceme si pripustiť častokrát, že pravdou je to, čo sa nás negatívne dotýka, to je, to je ľudská povaha. A treba povedať, a to súvisí aj s tým, čo sa dotkol predtým kolega Kuriak, do politiky idú ľudia, ktorí majú nejaké ego a ktorí si myslia, že vďaka tomu egu, že budú v politike úspešní, častokrát to tak aj je, a tí neradi počujú pravdu o svojich nedostatkoch a o tom, že majú vlastnosti, ktoré pre spoločnosť nie sú dobré a tieto vlastnosti potom aplikujú v tom svojom úrade, a preto na Slovensku treba povedať, že sme za 30 rokov svojej existencie urobila, urobili oveľa menší pokrok ako iné krajiny, ktoré mali horšiu štartovaciu čiaru ako my a sú oveľa ďalej. A to už nehovorím o krajinách, ktorí mali rovnakú štartovaciu čiaru ako napríklad Česká republiky a tí, tých už nezaujímame.
Akože, samozrejme, sú k nám slušní, lebo si to môžu dovoliť, ale tí sú už úplne inde a my sa tunák medzitým dohadujeme o tom, že aký je rozdiel medzi pravdou alebo teda faktom a, a komentárom, elementárne veci.
Kolega Krajčír, no ja v prvom rade neviem o tom, že by sme sa my tu dohodli, že prerokujeme čo najviacej bodov, že ja by som súhlasil s tým, že ja moje ústavou dané právo mám nejako obmedzené len preto, že vy niečo chcete. Ste, ja som, ja si to všímam, už sa to stalo aj predtým, ste mimoriadne agresívny vo svojom vyjadrovaní. Neviem, na čom toto zakladáte. Predpokladám, že to nie je nič, čo by sa dalo nejako prezentovať verejne ako cnosť. Myslím si skôr, že je to prejavom nedostatkov nejakých, nie, nie je to nič dobré. Dajte si pokoj s takýmito, s takýmito vyjadreniami, ak vám môžem poradiť. Ale to práve je problém, že od koho si človek má nechať poradiť, že?
Podobne, podobne som chcel reagovať aj na kolegu Galisa, lebo presne takto to je, že v novinárstve, aj v tom športovom, jednoducho nie sme až takí dobrí, ako sme možno bývali, ale svet je sústredený, svet je sústredený len na tých najlepších. Bohužiaľ, tým, že máme internet a že máme obrovské množstvo informácií, ktorú z tých informácií si vyberieme. Len tú, ktorá je výnimočná, a to, bohužiaľ, sa viaže aj, aj k výkonom športovcov, ale aj umelcov, a s tou Vlhovou, to bolo akože kladivo na hlavičku, presne, lebo, lebo si myslím, že je to baba, ktorá je úplne výnimočná, a to, že akurát, akurát súťaží v čase, kedy je ešte jedna výnimočnejšia lyžiarka na tomto svete, tak to je len jej smola. Nebyť toho, tak je jednička a všetci ju vzývajú. No. To je proste život, život je pes, no. A ešte šťastie, že to obidve aj, aj jej americká kolegyňa, aj Petra Vlhová berú športovo, takpovediac.
To, to isté platí k tomu, čo povedal pán kolega Vašečka. A nemôžem viacej súhlasiť s tým, čo povedal, že úcta k človeku. Lenže tam je problém nasledujúci. Zaslúži si každý človek rovnakú mieru úcty? Zaslúži si Hitler úctu? Viete, svet je komplikovaný a sú ľudia na tomto svete, ako povedzme pán Krajčír, tiež je taký typ, že si myslí, že za to, že ja sa chovám k nemu úctivo, tak si myslí o mne, že som chmulo a že on sa môže ku mne chovať drzo, lebo však on je niekto, nie? Takže to je, to je ten problém, že to, že sa niekto chová slušne, to v určitých ľuďoch vyvoláva pocit, že oni sa môžu chovať neslušne. To je proste, to je nátura niektorých ľudí a častokrát sa stáva, že takí ľudia práve idú do politiky.
Monika Kozelová, jasné, toto som, toho Daňa a Vaskyho, toho som mal na mysli, že to, ako to rozlíšime, že proste aj oni by mal byť chránení, keď všetci vieme, že robia strašné veci, kvôli ktorým museli, aspoň teda jeden z nich dostať ochranné opatrenie, aby, aby bol s ním pokoj. No sú to veľmi-veľmi ťažké témy.
No a na záver kolega Krúpa uviedol okrem teda jeho oranžových ponožiek aj zaujímavú informáciu, s ktorou by som tiež polemizoval, ale že máme jednu z najslobodnejších žurnalistík vôbec. Ja o tom pochybujem pravdupovediac. Máme, máme, ale vidíme, že aké sú, ako sú rozdelené médiá po vlastníckej stránke a vidíme aj to, že, a pred voľbami to uvidíme ešte oveľa viac, že to vlastníctvo tých médií teraz sa prejaví a budeme vidieť, že nie nadarmo ľudia ako Haščák a im podobní, si kupovali médiá, takzvaní, že majú tie tzv. atómové kufríky, že vytiahnu na rôznych politikov rôzne veci pred voľbami, aby zvrátili to, čo si myslia, že by ich prípadne mohlo ohrozovať.
Ďakujem pekne.

Dvanásť faktických poznámok opäť na vaše vystúpenie.
Pani poslankyňa Kozelová ako prvá.

Áno, ja len nadviažem to, čo ste povedali, že treba si uvedomiť, že napríklad prvé, jedno z prvých kúpených médií bola VTV televízia, ktorú si kúpil Pór, tam to začalo a potom to takto pekne pokračovalo. Naozaj ak si uvedomíte, že 90 % médií, ktoré sú, ktoré sú tu, ktoré sú na Slovensku, patria do rúk oligarchov, tak mi je z toho aj celkom dosť špatne, ale tam niekde začala aj bulvarizácia celých médií a tieto, toto prepieranie špinavých ponožiek, kto má koľko frajeriek a kto kam chodí na dovolenky a s kým chodí na dovolenky a či má podprsenku alebo nemá podprsenku, to, bohužiaľ, začalo s tým. To, tam, tam začal niekde aj, aj taký ako keby trochu úpadok, úpadok novinárčiny, ale nie je spôsobený tými naozaj vyštudovanými novinármi, ktorí, a žurnalistami, ktorí by si podľa môjho názoru určite ochranu zaslúžili.
To, to, čo sa tu deje, je fakt akože už veľakrát aj na zvracanie. Tu je úplne v pohode vymyslieť si, vymyslieť si správu, vymyslieť si fakt, pustiť ju von a nemať z toho nič. Mne sa to osobne stalo a dokonca správu von pustila TASR bez toho, aby si ju overila a dodnes sa mi nikto neospravedlnil. Až potom na výbore pán riaditeľ, ale to bolo asi po roku.
Takže áno, bohužiaľ, asi my budeme musieť žiť s tým, že tu budú na nás kydať špinu a vracať na nás, keďže sme verejné osoby, ja aj rozmýšľam, že či, či to stojí za to, ale aj toto je napríklad vec, ktorú by sme mali zastaviť. Naopak, tých naozaj poctivých, zodpovedných novinárov, ktorí naozaj píšu pravdu, by sme skutočne mali chrániť, a ako to urobiť, nad tým rozmýšľam ja už niekoľko... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)