8. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pán podpredseda, ďakujem ti za tvoje vystúpenie. Ja učila som niekoľko rokov dejepis na strednej škole a to, čo si povedal, že múzeum zločinov všetkých totalitných režimov je extrémne dôležité, povedala by som možno aj múzeá, nie múzeum, ale buďme pri zemi. Je to veľmi dôležité. Študenti alebo deti sú zmietané rôznymi sociálnymi sieťami, netušia, nevedia vyhodnotiť pravdu. Ak im tak, ako si povedal, interaktívnym spôsobom ukážeme len, len realitu a fakty, ktoré sa diali, tak tým môžme naozaj, naozaj veľmi veľa mladých ľudí zachrániť od úplne že, že scestných vyhodnotení situácií. Ďakujem ti veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, v podstate ja sa vás spýtam, koľko máte vy rokov? Vy ste ešte za socializmu vôbec nežili. To znamená, máte tridsať rokov. Vy vôbec si viete predstaviť, ako sa žilo za socializmu, ako sa žije teraz? Nože sa zamyslime, vážení priatelia, kolegyne, kolegovia, koľko je žobrákov na území Slovenskej republiky, len v samotnej Bratislave je vyše 4 400, pokiaľ mám dobré informácie. Toto za socializmu, páni, nebolo. Ja sa pamätám na roky do roku ´89, kde sme naháňali ľudí za porušovanie pracovnej disciplíny v zmysle § 8c, to bolo, myslím, zákon č. 150/1969 Zb. a zároveň sme strestali za dvestotrojky, takzvané príživníctvo. Dneska tých ľudí podporujeme a v podstate z dávok štátu im dáme finančné prostriedky.
Alebo sa zamyslime nad tým, naši mladí ľudia teraz dostávajú byty a berú úvery, hypotéky na byty, ktoré sa vystavovali do roku ´89. Na to zrejme zabúdame, ale toto je holá skutočnosť, vážení priatelia. Ja hovorím, že tie zločiny, ktoré boli, treba to odsúdiť, treba to potrestať, to je samozrejmá vec, ale prosím vás pekne, zamyslime sa, a čo hovoril pán kolega poslanec Urban. Vážení priatelia, to je fakt stav taký, ako on hovoril. Takže za to hovorím, pán Šeliga, vy hodnotíte zo svojho pohľadu a pritom ste vôbec v tomto režime nežili. Tí, ktorí robili proti ľuďom, ako komunisti, treba ich pozatvárať, samozrejme, Jáchymov, atď., atď. Ale treba pozatvárať aj tých, ktorí v podstate doviedli nás, našu spoločnosť do tejto doby, ktorá momentálne je - Havel a jeho družina. To si už povedzme konečne otvorene.
Takže treba to hodnotiť objektívne, vážení priatelia, vážení pán podpredseda, nielen z jedného uhla pohľadu, teda z pohľadu, ktorý ste vôbec vy nežili.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec, ja som nežil ani počas Veľkej francúzskej revolúcie, Márie Terézie alebo Rakúsko-Uhorska, a to však neznamená, že toto obdobie nemáme skúmať. Ja som, priznám sa, nepochopil, čo ste mi chceli povedať, pretože to, čo hovorím, je, urobme múzeum zločinov totalitných režimov a to je úplne kľúčové. Viac hovorme mladým ľuďom o našej histórii, pretože to je takisto kľúčové, lebo z histórie sa treba poučiť, aby sa neopakovala. A to, čo hovoríte vy, ja neviem, teda koho ste naháňali a zatvárali, či ste to robili vy osobne alebo niekto iný, pretože to miešate jablká s hruškami a ten sentiment za socializmom a komunizmom a neviem, či vo vašom prípade aj fašizmom azda spočíva v nejakých sociálnych istotách, no tam treba vždy dodať, že koľko ľudí umrelo alebo bolo zabitých, koľko ľudí bolo väznených kvôli týmto režimom a ja vám poviem úplne na rovinu, že počas tých režimov by tu niektorí vaši kolegovia, samozrejme ani ja, ani iní nesedeli v tejto Národnej rade. To je, to je faktom, však o tom je demokracia, že sa tu dostali cez voľby. Takže tej druhej časti vášho vystúpenia som nie úplne dobre porozumel.
A čo sa týka Havla, ja musím povedať, že ma pobavilo, ako sledujete teda, kde som bol a čo som robil, s tým, že opäť poviem, páni, nebiť Havla a ďalších, tak nemáme demokraciu na Slovensku. Aj vy z toho ťažíte, ťaží z toho celá krajina a, prepáčte mi ten logický, to nie je, že lapsus, ale že kotrmelec alebo salto spojiť slobodu a demokraciu s bezdomovcami, tomu naozaj nerozumiem.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, vážený predkladateľ správy, milí kolegovia, spolu s pani poslankyňou Záborskou som tu celkom evidentne jediný, ktorý v onen pamätný augustový deň v roku 2002, teda pred takmer osemnástimi rokmi, svojím hlasom prelomil veto bývalého komunistu prezidenta Schustra, ktorým sa postavil proti vzniku zákonu o Ústave pamäti národa a tým pádom proti vzniku Ústavu pamäti národa. Samozrejme, bývalý komunista, ako hovorí známy vtip, je skoro ako niečo ako bývalý černoch. No existujú svetlé výnimky, ktorým patrí naša úcta, ale i toto bol drobný symptóm sveta, ktorý, v ktorom žil a z ktorého vyšiel Rudolf Schuster. Podarilo sa nám nazbierať nie v plnej sále parlamentu dostatok hlasov na prelomenie veta, ako vieme, na to treba 76 hlasov, ale bolo dovolenkové obdobie a išlo o mimoriadnu schôdzu kvôli trom zákonom, dva z nich boli Langošove a jeden môj. Prelomili sme to, pričom ku cti a tiež ilustratívne dodávam, že ani jediný hlas poslancov SDĽ, s ktorými sme boli v koalícii, prelomenie veta nedostalo.
Potom sa môj život tak akosi v istých časoch blížil k existencii Ústavu pamäti národa, samozrejme z toho augustového dňa ako perlu vo svojej knižnici už schovávam trošku ohmataný návrh toho zákona, ktorý mal Jano Langoš, vedľa ktorého som sedel, pred nosom, a keď sme na tabuli videli digitálny výsledok, tak mi Jano napísal krásne slová na ten titulný list: "s úctou venuje Ján Langoš". Bojoval som aj ja pomerne výrazne o získanie nečakaných hlasov pre prelomenie veta, ktoré som získal ozaj nie bez toho, aby som bol istý, v radoch HZDS. No každopádne zákon tu bol a ústav vznikol. Vo vystúpení pána riaditeľa zazneli niektoré faktá, v ktorých som sa tiež akýmsi riadením osudu vyskytol. Pamätná doska na Univerzite Komenského, týkajúca sa študentského pochodu 16. novembra, vznikla v čase, keď som bol súčasťou jej vedenia, na protiľahlej stene univerzity pamätná doska troch obetí zastrelených na tomto námestí okupačnými sovietskymi vojskami bola priam zverená mne a tak som rád, že sa tam ešte stále stretávajú ľudia, ktorých história zaujíma. V čase, keď som bol prorektorom pre zahraničné vzťahy, usporiadali sme v spolupráci s tzv. Gaukovým inštitútom, čo je nemecká obdoba Ústavu pamäti národa, pozoruhodnú výstavu Feind ist, wer anders denkt. Nepriateľ je ten, kto myslí inak. Táto veľmi dobre vybratá výstava hádam otvorila, alebo vôbec otvorila dvere okrem očí študentom Univerzity Komenského, ktoré vzhľadom na jej dobré umiestnenie vo foajé univerzity túto návštevu navštívili. Ale keď sme, alebo keď som si potom listoval v knihe podpisov a hostí, tak okrem očakávateľných pozitívnych názorov bolo miestami desivé čítať komentáre ľudí, ktorí priam napĺňali tých hodnotiteľov, ktorí hovoria, že nepriateľ je ten, kto myslí inak.
Pravda je, že táto výstava o činnosti štázy bola niečím, čo mohlo a malo mobilizovať budúce generácie, o ktorých bola reč aj v súvislosti s plánmi a perspektívami Ústavu pamäti národa. Roky som dostával a dostávam pozvanie na Festival slobody, ktorý je záslužným projektom, ale zároveň ako pamätník musím povedať, že sa pamätám na to smutné a trápne zasadnutie výboru pre ľudské práva, na ktorom glváčovsko-hrnkovská klika zmenili ráz Ústavu pamäti národa, tentoraz aj štrukturálne, a predložili návrh zákona, ktorý bol asi jediný v dejinách našej parlamentnej histórie, kde bol priam určený deň popravy človeka, kvôli ktorému lex Krajňák vznikol. V prechodných ustanoveniach proste bolo napísané, kedy ho zotneme, aby som to povedal tak jasne a stručne. Potom vzhľadom na to, že sa súčasť koalície HÍD mierne vzpriečil, tak sa urobila úprava tejto hanebnosti, ale nič to nemení na tom, že Krajňák bol sťatý, keby ste boli počuli vystúpenie referujúceho o jeho zločinoch typu nákupy kovralov a podobné veci na chodby, tak zostával rozum stáť.
Samozrejme, že Ústav pamäti národa po tragickej smrti Jána Langoša mal, dá sa povedať ťažké obdobia. Jeho sínusoida vývoja bola oscilujúca k jasnému hnednutiu. Bol som pozvaný na desiate výročie vzniku pamäti národa. Musím povedať, že dojem, ktorý to tam zanechalo, rečníci, ktorí boli vybratí, bol desivý. Človek mal pocit, že je v strede Slovenského štátu. A chcem teda povedať, že je veľmi potrebné, aby Ústav pamäti národa plnil svoje úlohy. Bude možno i našou úlohou vyvinúť tlak, aby dostal konečne budovu, aby nechodil krajinou ako kočovný cirkus, aby kreatúry typu Harabina nemali možnosť odvesovať pamätnú dosku Jána Langoša z budovy a hodiť ju do papundeklovej škatule kdesi v suteréne. Vďaka Agnesovi Snopkovi, Andrejovi Petrekovi a ďalším sme tento hanebný ťah tejto hanebnej kreatúry riešili a jeho pamätná doska s basreliéfom stojí na Námestí SNP. Ale i to je jeden z príznakov. To, čo tu zaznelo, historik Holec ako asistent nejakej poslankyne ĽSNS, nie to je dôvod, prečo by mali mať uvažujúci ľudia problém s historikom Holecom. To je len príznak. Pardon, Lackom, prepáčte, prepáčte, hovorím omylom o Holecovi.
Chcem teda povedať, že i na nás je nejaká tá úloha. I my budeme musieť okrem tlaku na vybavenie dôstojnej a trvalej budovy ÚPN i múzea zločinov totalít vyvíjať napríklad aktivitu v zmysle nápravy zákona, teda reštitúcie do stavu pred novelou z roku 2017, lebo to už je úlohou parlamentu. My nemôžme stavať budovy, ale môžme obnovovať zbúrané a v tomto zmysle si okrem iných vecí i my musíme dať svoje úlohy a pokúšať sa ich naplniť.
Ja som tu včera hovoril o stave prokuratúry a práve to, že Ústav pamäti národa je potrebný a nevyhnutný, dokladám i včerajším argumentom o tom, že žijeme v krajine, ktorá má síce zákon o zločinoch komunizmu, ktorá má trestný zákon, ktorý zakazuje propagáciu totalitných režimov, ale zároveň si žijeme v krajine, kde si prokuratúra nevšimne stavanie pamätných dosiek Piešťakovi a pamätných stĺpov Biľakovi. Je teda pole neorané, ktoré stojí pred nami, ale i Ústavom pamäti národa a myslím si, že jedna vec je brániť právo na názor a na vedecký výskum. Druhá vec je, že ten názor, samozrejme, si môže i historik mať, aký uzná za vhodné. Otázka je, či by ho ale mal mať v drese inštitúcie, ktorá reprezentuje demokratický a dá sa povedať nepochybne s daným názorom protikladný názor. Teda historik Irving, ktorý je jedným z apologétov nacizmu a známym kontroverzným britským historikom, by nepochybne nepracoval v Nemecku v inštitúcii, ktorú štát zriadil na to, aby zločiny nacizmu dokumentoval. A tak je to i u nás a je preto len ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, musím vás prerušiť.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
... ďakujem, je preto len záverečným aktom, že ak Ústavný súd rozhodol tak, ako rozhodol v kauze Bureš, tak je to len dôkazom toho, že i sudcovia Ústavného súdu sú, ako ukazovalo zloženie triumvirátu, len naši ľudia, a preto sa i takémuto rozsudku a nálezu má a musí Ústav pamäti národa postaviť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. No, pán kolega Osuský, bývalý komunista je terajší fašista, tak ako to vidíme aj z dnešnej rozpravy. Je to človek, ktorý klame o tom, čo bolo, klame o tom, čo je dnes, mladého vzdelaného človeka ponižuje tým, že je mladý a že ničomu nerozumie. No on tomu, on tomu rozumie. To je bývalý komunista, ktorý žil v klamstve, a teraz to klamstvo, v ktorom žil, chce aplikovať na našu dnešnú spoločnosť, chce, aby on bol ten, ktorý všetko ovláda cez klamstvo tak, aby sme žili podobne, ako on si predstavuje ideálny život. To je bývalý komunista.

Pán poslanec Osuský, vy ste, vy ste skvost tohto parlamentu. Vy ste poslanec, ktorý sa nezdráhal dať facku človeku na ulici len preto, že mu povedal svoj názor. Vy ste človek, vy ste poslanec, ktorý si tu robí narážky o bývalých černochoch, z ktorých existujú svetlé výnimky, ale keď ja nazvem členov alebo príslušníkov cigánskeho etnika cigánmi, tak je to rasizmus. Ale hlavné, pán poslanec Osuský, vy ste majster selektívnej pamäte. Majster selektívnej pamäte. Aj tu ste rozprávali o tom, ako treba všetky tie krivdy jasne pomenovať, vyšetriť, ukázať, ale ja sa vás pýtam, veď to je v poriadku, ale prečo nespomeniete bombardovanie Bratislavy Američanmi? Nehodí sa vám to dnes do vášho, do vašej hodnotovej výbavy, kde vaši oslavovaní spojenci zabili takmer dvesto nevinných ľudí len preto, že si chceli dokázať, že toto bude patriť im a keď nie, tak to tu všetko zničia. Toto treba tým deťom povedať, toto treba v tom múzeu jasne ukázať, že aké to celé bolo humánne, aké to bolo ľudské, aké to bolo nezištné, pán poslanec. Takže na budúce, keď to hovoríte, ak ohodnotíte, tak to hodnoťte naozaj komplexne. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pán Osuský, ďakujem vám za to, že ste sa prihlásili do rozpravy a rozpovedali ste plénu komplexný pohľad na Ústav pamäti národa. A ďakujem vám predovšetkým za podporu Langošovho zákona. Verím, že to bolo ťažké nájsť vtedy podporu vo vtedajšom politickom spektre a vy ste to spoločne s Jánom Langošom dokázali. Ešte raz vďaka.

Pán poslanec Osuský, no áno, bol to záslužný počin založiť Ústav pamäti národa, je to iba jedna z vecí, za ktoré vďačíme Jánovi Langošovi, lebo tých vecí je oveľa viacej, ale toto je jedno z jeho najviditeľnejších dedičstiev a zároveň je to dedičstvo, ktoré je ešte stále nedokončené. Ešte stále máme aj vo verejnom živote veľmi silno reprezentované hlasy, ktoré obhajujú obdobie neslobody, či už to tú fašistickú časť, fašistický Tisov Slovenský štát z rokov 1939 až ´45 alebo komunistický režim z rokov 1948 až 1989, prípadne oboje, lebo ono je to také logické, že sa to, že sa to nejakým spôsobom prepája, že obhajcovia fašistického režimu si veľmi dobre rozumejú s obhajcami komunistického režimu, že ich spája nenávisť voči slobodnej spoločnosti, lebo sú to len dve verzie obdobia neslobody, ktoré oni obdivujú. A preto nie je ani nijako zvláštne, že nielen ich obdivujú, ale začínajú prerastať, začínajú, niekedy naozaj je veľmi ťažko rozoznať, čo hovorí komunista, čo hovorí fašista. Takže pred Ústavom pamäti národa je ešte veľmi veľa práce a jeho misia určite nie je dokončená, nielen pokiaľ ide o dokumentáciu toho, čo sa udialo, ale pokiaľ ide o budovanie pamäti národa, lebo keď tá pamäť národa bude vybudovaná, tak toto naozaj budú len nejaké excesy a nie myšlienkový prúd na pôde Národnej rady.

Ďakujem diskutujúcim.
Kolega Baránik, povedal si kus pravdy. Na Slovensku to bolo známe pod všeobecným postojom z gardy do strany. V Hlinkovej garde som síce bol a bol som tam len nasadený rodnou stranou. Tieto totality majú mnoho spoločného a jedným z prvých aktov nastupujúcej hnedej totality bolo zrušenie politických strán. Presne tak, aj keď formálne na semeno si zopár nechali, urobili to isté komunisti. Bola to rovnaká chátra a rovnaký myšlienkový poklad, z ktorého vychádzali, takže takto to bolo.
Kolega Kotleba, viete, ten štát, ktorý milujete, vyhlásil vojnu Spojeným štátom, ak sa nepamätáte. Takže bombardovanie Apollky ako rafinérie pracujúcej pre prospech Wehrmachtu bolo štandardným vojenským aktom, neposýpali Bratislavu fosforovými bombami, hoci mohli. Tak toľko len na margo, čo budeme učiť budúce generácie.
Ďakujem kolegovi Šefčíkovi. Bolo mi cťou sedieť štyri roky vedľa Jána Langoša a budeme hľadieť, aby i ústav sa vrátil opäť pevne na postať, ktorú Ján Langoš ústavu zanechal. A presne tak, ako povedal Ondro Dostál, tá blízkosť myšlienková sa priam personifikuje v dvojici Lacko - Bobák. Každý vychádza z inej postate, ale v konečnom dôsledku sú to tí, ktorí totalitu nelikvidujú, ale skôr bránia.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi, aby som reagoval na pripomienky poslankýň a poslancov.
Takže v prvom rade by som sa chcel veľmi pekne poďakovať pani poslankyni Andrejuvovej za pozitívne slová. Veľmi si ich vážim a tak isto si vážim prísľub toho, že sa vyrieši priestorová situácia Ústavu pamäti národa. Takisto si nesmierne vážim to, že vláda urobí všetko pre to, aby sa pokračovalo v delimitácii dokumentov či už z ministerstva vnútra alebo aj z Českej republiky. Môžem prisľúbiť, že aj naďalej budeme sa venovať obetiam komunistických režimov a pripomínať si ich aj pamätníkmi a pamätnými miestami.
Som taktiež veľmi rád, že súčasná vláda vníma potrebu zriadiť múzeum totalitných režimov. Verte mi, že Ústav pamäti národa to tiež vníma rovnako a bude veľmi aktívne na tejto veci participovať.
Čo sa týka pána poslanca Dostála, taktiež naozaj by som sa na začiatok chcel poďakovať za to, že drží palce Ústavu pamäti národa. Čo sa týka jeho otázok, o ktorých sme už hovorili aj na výbore, tak si dovolím aj v pléne k nim povedať pár slov.
V prvom rade, čo sa týka novely zákona z roku 2017, tak tá má svoju objektívnu príčinu. Tou objektívnou príčinou je to, že Ústav pamäti národa za štatutára Ondreja Krajňáka, pričom, samozrejme, urobilo sa aj veľké množstvo dobrých vecí, keďže personálne ten ústav kontinuoval z predošlého obdobia a kontinuuje aj naďalej, sa ocitol, bohužiaľ, v takom stave, že vnútorne, vnútorne boli v ňom veľmi silné pnutia. O tomto svedčí, a teraz nehovorím iba o ľuďoch, ktorí boli pánom bývalým predsedom prepustení, ale hovorím vo všeobecnosti, pretože na Ústave pamäti národa v rokoch 2016 - 2017 si môžeme to, čo sa tam dialo, pozrieť napríklad v zápisniciach, či už zo správnej rady alebo z dozornej rady, ktorá je najvyšším kontrolným, najvyšším kontrolným orgánom Ústavu pamäti národa, ale taktiež aj zo zápisníc zástupcov zamestnancov.
Bohužiaľ, pre vnútorné prostredie ústavu toto obdobie nebolo tým najšťastnejším. Výsledkom bola novela zákona, ktorá stanovila, že štatutárnym orgánom nebude jednotlivec, ale celá správna rada. Správna rada má deväť osôb. V súčasnosti to zloženie správnej rady, dá sa povedať, naozaj v drvivej väčšine ide o ľudí pôsobiacich v akademickej sfére. Sú tam profesori, docenti, vedúci Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a pod. Samozrejme, pokiaľ dôjde k zmene štatutárneho orgánu na kolektívny štatutárny orgán, nesie to so sebou aj nárast alebo komplikáciu samotných procesov. Ale môžem povedať, že sme našli taký model, ktorý... (Zaznievanie gongu.) Môžem pokračovať?

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Áno, to bolo len na utíšenie kolegov.

Pálffy, Ján, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa
66.
Našli sme taký model, ktorý dokazuje, že aj za týchto podmienok je Ústav pamäti národa funkčný a myslím si, že o tom hovoria aj výročné správy z roku 2018 alebo z roku 2019.
Keby som mal ešte zhrnúť možno takú myšlienku tejto novely, tak došlo k tomu, že je eliminované, sú eliminované možné excesy jednotlivca, ktorý stojí na čele tejto inštitúcie, pretože ku všetkým, ku všetkým podstatným veciam je potrebný súhlas väčšiny členov správnej rady. Taktiež by som ešte povedal, že pán Krajňák nebol zbavený funkcie, on sám abdikoval z funkcie predsedu správnej rady.
Čo sa týka organizačnej zmeny, ktorú Ústav pamäti národa v súčasnosti realizuje, tak tá je pripravovaná dlhodobo od roku 2018-2019, pretože boli identifikované dôvody, ktoré už nevyhovujú. Tá organizačná štruktúra, ktorá v súčasnosti na Ústave pamäti národa je, nevyhovuje, pretože je orientovaná príliš horizontálne. Je tam veľké množstvo útvarov, ktoré sa nazývajú sekciami, a tie sa ďalej členia na oddelenia. Preto sme pristúpili k tomu, že sme do logických celkov združili procesy a činnosti. Na základe tohto sme vytvorili tri väčšie organizačné útvary. V rámci kancelárie Ústavu pamäti národa budú združené všetky administratívne, organizačné a obslužné činnosti. V rámci archívu ÚPN budú združené všetky činnosti, ktoré súvisia s výskumom prvotných, prvotných primárnych prameňov, ktoré sú teda dokumenty Štátnej bezpečnosti a pod. a v rámci centra výskumu obdobia neslobody sú sústredené všetky činnosti, ktoré majú za následok výstup smerom k verejnosti.
Čiže tá organizačná zmena má sprehľadniť, zjednodušiť a naozaj hlavne napomôcť tomu, aby Ústav pamäti národa aj do budúcnosti mohol plniť svoje úlohy lepšie. Čo sa týka možných dopadov na zamestnanosť, my sme pri spustení tohto celého procesu dali prísľub všetkým zamestnancom, že tí, ktorí v súčasnosti na ústave robia, tak dostanú adekvátnu ponuku pracovného miesta a tento sľub sme dodržali. Samozrejme dochádza aj k presunom medzi niektorými organizačnými zložkami, ale tieto boli taktiež prediskutované s ľuďmi, ktorých sa to dotýka, a nie je s týmto problém.
Na ďalšiu otázku pána poslanca Dostála, že sa Ústav pamäti národa venuje aj iným veciam, ako obdobiu neslobody, a boli tam menované niektoré príklady, tak tam, samozrejme, by som chcel povedať, že sa jedná o rok 1938, kde už naozaj môžeme vidieť tie tendencie, ktoré následne sa týkajú nášho rozhodného obdobia od roku 1939. Svedectvá pamätníkov naozaj vnímame ako prioritu, pretože naozaj pamätníci obdobia neslobody alebo období neslobody umierajú každým dňom a preto sme si aj povedali, že to je presne tá vec, ktorú musíme prioritizovať, a to sa taktiež prejavilo na zvýšení počtu zachytených svedectiev.
Teraz by som možno prešiel k téme - súd s pánom Babišom. Čo sa vlastne udialo v roku 2019 a aký je stav, pretože s týmto sme sa stretli u viacerých mojich predrečníkov. Takže pokiaľ dovolíte, pripravil som si také veľmi stručné zhodnotenie tohto celého procesu.
V roku 2012 žalobca podal žalobu na Ústav pamäti národa vo veci ochrany osobnosti. V roku 2014 Okresný súd mu dal za pravdu a povedal, že je neoprávnene evidovaný. K tomu dospel na základe výpovedí bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti, ktorí tvrdili, že si tú evidenciu vymysleli. V roku 2015 Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu. V roku 2017 Najvyšší súd odmietol dovolanie Ústavu pamäti národa a preto sa Ústav pamäti národa obrátil sťažnosťou na Ústavný súd. Výsledkom toho je to prvé rozhodnutie Ústavného súdu alebo teda nález, ktorý hovorí v prospech Ústavu pamäti národa, a hovorí o tom, že výpovede príslušníkov Štátnej bezpečnosti sú nedôveryhodné a zároveň hovorí o tom, že Ústav pamäti národa nemá byť žalovanou stranou, pretože nie je pasívne vecne legitimovaný. Toto vnímame ako absolútne prelomové rozhodnutie, pretože toto tvrdíme od začiatku, kedy Ústav pamäti národa vznikol. Preto sme to aj, samozrejme, privítali.
Na základe tohto nálezu v januári 2018 po tom, čo Ústavný súd povedal, že sa v tejto veci má, tejto veci sa má naďalej venovať Krajský súd, tak ten rozhodol v prospech Ústavu pamäti národa. Pán Babiš podal dovolanie voči tomuto rozhodnutiu na Najvyšší súd, ktorý v máji 2018 odmietol jeho dovolanie. Preto sa opätovne formou sťažnosti teraz on obrátil na Ústavný súd. Tá sťažnosť smerovala voči rozhodnutiam Krajského súdu a Najvyššieho súdu a išlo o to, že z jeho pohľadu on ako osoba nemá koho žalovať, preto namietal alebo tvrdil, že mu je odopreté právo na spravodlivý súdny proces.
Ústavný súd vyzval následne Krajský súd, aj Najvyšší súd, aby sa k veci vyjadrili. Taktiež upovedomil Ústav pamäti národa, teraz už v polohe zúčastnenej osoby, či sa chce k danej veci vyjadriť. Ústav pamäti národa sa k danej veci vyjadril a zhrnul svoju pôvodnú argumentáciu, ktorá viedla k tomu prvému rozhodnutiu Ústavného súdu. Koncom roka 2019 Ústavný súd vydal nález, ktorým, teraz by som naozaj poprosil o pozornosť, potvrdil nález z roku 2017. Čiže my to vnímame, aj to druhé rozhodnutie potvrdzuje nález roku 2017, a to vo veci, že Ústav pamäti národa nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože si plní svoje zákonné úlohy, keďže zo zákona musí, musí zverejňovať tieto informácie. Ani v tomto druhom rozhodnutí Ústavný súd nenapadol, nenapadol výrok prvého, prvého nálezu Ústavného súdu, ktorý sa týka dôveryhodnosti alebo nedôveryhodnosti príslušníkov Štátnej bezpečnosti a ich výpovedí.
Vo veci, v ktorej vyhovel žalovateľovi, tak to ide o to, že Krajský súd má určiť, kto bude pasívne vecne legitimovaný, s kým sa teda pán Babiš má súdiť. To znamená, druhým rozhodnutím Ústavného súdu nedošlo k zvráteniu toho prvého a Ústav pamäti národa naďalej zotrváva v tej pozícii, ktorú dosiahol už v roku 2017 a nijakým spôsobom nedošlo k nejakej zmene alebo k zvratu v týchto veciach. Tu by som ešte povedal aj to, že Ústav pamäti národa aj v minulosti uvádzal príklad z Českej republiky, kde naozaj tým pasívne vecne legitimovaným subjektom je Ministerstvo vnútra Českej republiky... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)