94. schôdza

Ďakujem. Ja rovnako ako kolegovia plne rešpektujem ten názor tých predstaviteľov tých škôl. Majú, samozrejme, na to právo a chápeme aj to, že im to spôsobí nejaké problémy. Ale, tak ako odznelo aj od mojich predrečníkov, teda ktorí už predtým hovorili, skutočne že my vlastne v mnohých veciach napĺňame to, k čomu nás zaväzuje to, že sme v Európskej únii. Európska únia nám v roku 2008, v rezolúcii nás vyzvala, aj všetky členské štáty, aby každá krajina mala minimálne tri hodiny telesnej výchovy. Čiže ten problém, ktorý teraz tuná riešime, nespôsobujeme my, ktorí sme s týmto návrhom zákona prišli, ale tí, ktorí boli nečinní celé tie roky. To znamená nielen ministerstvo, ktoré zaklincoval pán Gröhling, ktorý to už úplne naplno ukázal, že ako im záleží na tom, aby tá tretia hodina bola. A, presne ako už bolo povedané, tieto problémy nemuseli byť, keby sa to bolo vyriešilo v roku ´21 alebo aj ´22. Takže predstavitelia týchto organizácií, ktorí, samozrejme, vyjadrujú tú nespokojnosť, tú nespokojnosť nech nesmerujú na nás, ktorí sme s týmto návrhom prišli, ale na tých, ktorí nekonali.
Zároveň, samozrejme, tak ako, dá sa povedať, vytvárajú tento tlak, aby sa to nejakým spôsobom odsunulo, môžu vytvárať takýto tlak aj na to, aby sa táto tretia hodina dofinancovala, aby to nebolo na úkor možno niektorých tých hodín, ktoré, ktoré možno budú musieť obetovať. To znamená, ten tlak treba spraviť na to, aby táto tretia hodina bola dofinancovaná, pretože už častokrát tu odznelo, že prevencia je oveľa lacnejšia ako, ako potom liečenie. A ja sa ospravedlňujem všetkým tým riaditeľom, ktorí tie problémy budú mať. Verím, že to zvládnu.

Kolegovia, ďakujem, veď sme na jednej lodi, samozrejme, to, čo vnímame ako problém, problém je, že deti a mládež majú málo pohybu, a teda aj my dospelí často. Ja viem, že keď som chodil na základnú školu, tak som prišiel domov zo školy, zakričal som také preventívne: „nemáme žiadne úlohy," nebola to vždy pravda, hodil som tašku do chodby a bežal som von s kamarátmi hrať futbal alebo bicyklovať, alebo len tak behať, alebo sa guľovať, keď bola zima. Naše deti dnes, keď som otec, tak bývame na kraji lesa, pri lúke a ja ich vždycky vyháňam a hovorím, že keď nepadajú sekery, čo robíte vnútri. Padajte von sa hrať. Takže sa snažíme ten pohyb. A treba povedať, že nie všetok pohyb sa má diať alebo deje v škole. Áno, bohužiaľ, ten pohyb v bežnom živote vo voľnom čase, v rodinách je zanedbaný, a preto to prenášame na školu. Takže chceme, všetci chceme viac pohybu pre deti, aj títo predstavitelia týchto školských asociácií, združení povedali a pochválili dobrý úmysel predkladateľov, súhlasia s ním. To vyjadrili úplne jasne. Takže nejde o to, že by to nechceli alebo že by to niekto nechcel. Ide o to, aby sme to urobili dobre a nie zle.
Problém je, že ak sa robia zmeny v školstve na poslednú chvíľku pred prázdninami, niečo, čo má platiť od 1. septembra, je to problém. Pretože ak jeden kolega hovoril, že školy o tom vedeli, ale školy nemôžu vychádzať z toho, čo je navrhnuté, ale z toho, čo je schválené, a to stále ešte nie je. To znamená, že vlastne môžu konať, uzatvárať zmluvy a tak ďalej až potom. Pretože dopredu nevedia, či to bude platiť, nevedia predikovať výsledok hlasovania, ktoré bude pravdepodobne v utorok. Čiže už naozaj v poslednej dekáde júna. Takže ja vám ešte raz chcem všetkým poďakovať. Nie sme v spore, len hľadáme taký dobrý, dobrý spôsob, aby sa dobre aplikoval a aby sme neublížili tým, na ktorých pleciach tá aplikácia bude stáť.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán predsedajúci, pôvodne som rozmýšľala, že nepôjdem už tentokrát do rozpravy, pretože už niekoľkokrát som k tomuto zákonu bola v rozprave, ale po včerajšku jednoducho mi to nedá. Vysvetlím vám, čo sa stalo včera.
Včera prišlo k situácii, kedy zaniká ďalší futbalový klub. Ďalší futbalový klub, ktorý sa staral predovšetkým o deti, a to vo Vajnoroch. Vajnorský klub, domovský klub, ktorý vychoval takého futbalistu ako je Marián Zeman a zároveň klub, ktorý je aj v obci, v ktorej býva naša kolegyňa Anka Zemanová. Zaniká preto, že zrazu od miestneho družstva, od ktorého má klub prenajaté ihrisko, dostali nový výmer na nájom, z 9-tisíc sa posunuli na 50-, čo je absolútne likvidačné. Chcem upozorniť na to, že v Bratislave od revolúcie zaniklo, bolo zbúraných presne 46 futbalových ihrísk, 46. Na všetkých dnes stoja paneláky, úplne na všetkých. Spomeniem aj dva veľké kluby, ktoré zanikli práve preto, že na ich pôde stoja paneláky. Spomeňte si, prosím, na Inter Bratislava, prvoligový klub, spomeňte si na Petržalku, ktorá bola dokonca majstrom Slovenska. Na jej ihrisku dnes stojí panelák, Petržalka neexistuje. Interliga v basketbale, vo volejbale, vo futbale, už sme tak ďaleko, že my tu máme už len tri mužstvá, ktoré dokážu hrať ligu a keďže nemôžu mať domácu ligu, tak hrajú interligu, lebo sa spoja s Čechmi, aby aspoň niekde mali kde hrať, aby mali kde hrať ligu, ligu, hovorím o lige. My tu už musíme hrať v interlige, lebo my už nemáme mužstvá, ktoré by vytvorili jednu normálnu ligu s 12 tímami. Je toto normálne? Kam sme sa to my, preboha živého, posunuli. Hádzaná v Bratislave, ktorá mala tri prvoligové mančafty, z toho Inter Bratislava mal minimálne sedemkrát majster Československa, nemá už ani jedno. Ani jedno. Viete aký je dôvod? Na každom ihrisku, na ktorom hrali tieto tri kluby, či to bola MDŽ-ka, či to bol Inter alebo to bol Štart, na každom jednom ihrisku stoja paneláky.
My sa tu bavíme o tretej hodine telesnej výchovy, už dávno mala byť. A viete prečo? Lebo tie decká už pomaly nemajú kde chodiť hrávať iné športy. Im ostáva už len tá telesná výchova, naozaj už len tá telesná výchova. Sa tu bavíme o Saganovi, Vlhovej, Fehérvárym, no keby nemali rodičov, tak neexistujú ani tí, no neexistujú. Ja si spomeniem na hokejových svišťov, ktorí odišli zo Slovana Bratislava, pretože im nechceli dávať ľad a rodičia sa poskladali, spravili občianske združenie. Vznikol oddiel svištek, ktorí sa vyhlásili do žiackej ligy, viete kde? V Čechách. Slovenskí chlapci chodili hrať hokej do Čiech, ale, chvalabohu, lebo presne z tejto partie, ktorá tam chodila hrávať tú žiacku ligu, presne z tejto partie vzišiel Max Čajkovič, Adam Ružička, Martin Fehérváry. Toto je tá partia, ktorá chodila do toho Hodonína, aby ste vedeli, lebo domáce ihrisko mali v Hodoníne. Sme normálni? Ja sa pýtam, či sme normálni. My sme sa na ten šport tak vykašľali, že to však neni ani možné. Pozrite, čo máme z toho jediného cyklistického oválu, ktorý sme tu mali. Mali sme dva. Jeden je v Prešove, ten ešte, našťastie, funguje, druhý, ktorý sme mali v Bratislave, tak tam sú paneláky. Ako o čom sa my tu bavíme? Tým deckám nezostáva nič iné, len tá tretia hodina telesnej výchovy. Kam tie decká spejú? Ony nebudú mať žiaden pohyb, už žiaden.
Áno, ja možno som ochotná pochopiť, že sa dá oddialiť účinnosť. Som ochotná to pochopiť, ale na ako dlho to budeme odďaľovať. Ak to budeme odďaľovať do nemoty, tak tie decká už nebudú mať fakt nič, nič. Špeciálne Bratislava je na to stavaná. Lebo tu sa tlačia všetci developeri, všetci tu chcú mať paneláky a v zásade vždy na ihriskách, ja toto nepochopím. My sa tu fakt nevieme za to postaviť? Však to už snáď ani nie je možné. Prepáčte, že som takáto intenzívna, ale po včerajšku, kedy som zistila, že už aj Vajnory majú problém, že už aj tam zaniká futbalový oddiel, už ma to fakt rozčuľuje, fakt. A zase len preto, že na tom ihrisku majú zase vzniknúť nejaké stavby. Však to nie je možné. Kam tie decká budú chodiť? Do Rakúska, do Hodonína, jak doteraz? Však to už nie je snáď pravda.
Prosím vás, skúsme sa zamyslieť nad tým, či naozaj je, alebo nie je potrebné, aby sme tento zákon mali. Ja rozhodne stojím za tým, že je to potrebné, pretože tie decká už sa nebudú mať hýbať kde, lebo jediný priestor, na ktorom sa budú môcť hýbať, sú tie školské dvory a tie školské telocvične. Takže skúste nad tým premýšľať aj z tejto strany. A asi chcem poďakovať všetkým tým rodičom, ktorí ešte držia tie deti, ktorí chodia s nimi hocikde, len aby športovali. Inak zamyslime sa aj nad tým, že kam spejú naše reprezentácie vo všetkom viac-menej. A prepáčte mi za to, že som taká emotívna, ale jednoducho mne to už nedá a ďakujem, že ste si ma vypočuli. Všetko.

Toto, čo si povedala, Monika, je pravdou, že dramaticky sa zvýšilo nájomné od časti vlastníka poľnohospodárskeho družstva, ale povedzme si pravdu, že oni nie sú ten vinník, ale bolo to dlhodobé neriešenie aj bývalého starostu, ktorý 12 rokov pôsobil vo Vajnoroch, kandidoval na kandidátke OĽANO. Teraz je šéfom úradu katastra a za tých 12 rokov ako pozemkár nedokázal dosiahnuť výmenu pozemkov s hlavným mestom, hoci hlavné mesto malo dostatok pozemkov na to, aby boli zamenené. Nevenovala sa tomu dostatočná pozornosť. Situácia vyzrela do takejto, do takejto chvíle, kedy už naozaj hrozí, že 50-tisíc euro, ktoré by mali platiť za prenájom futbalového ihriska, je pre oddiel, ktorý nielenže vychoval futbalistov, ale vychováva skvelých športovcov a množstvo chalanov nielen z Vajnor, ale z blízkeho okolia navštevuje toto ihrisko. Áno, treba podporovať šport, masový šport, nie tretiu hodinu telocviku, na ktorú nie sú podmienky, ale snažme sa uchovať tie podmienky, ktoré sú, a podporovať šport tam, kde má zázemie, kde je chuť, a hľadajme riešenia aj takéto pozemkové, kde určite toto nie je jediné futbalové ihrisko, ktoré má takéto majetkoprávne s históriou dané súvislosti. A možno aj predkladateľ návrhu zákona by sa mohol viacej zamerať na analýzu podmienok na realizáciu športu aj organizovaného, ale aj masového, ako sú nejaké... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Nechcem zdržovať, len rýchla poznámka. Monika, nie som z Bratislavy, som z Popradu, tam aj žijem, a ja zase nemám rád také to obhliadanie sa do minulosti, ako všetko bolo dobré a všetci si pamätáme, ako sme chodili vonku hrať futbal na trávu atď. A ty si spomínala, že teda v Bratislave zanikajú tie športoviská, a teda ja len chcem povedať, aby sme sa neprepadli do toho pesimizmu nejakého, že ja zasa mám pocit, aj teda nielen pocit, ale aj to vidím, že športoviská v Poprade tie naopak sú na oveľa vyššej úrovni, také tie akože voľne dostupné, ako boli za mojich čias. Ja som basketbal napríklad hrával, a to som bol ešte veľmi rád, na nejakom asfaltovom ihrisku. Dneska je tam krásne ihrisko, pekne oplotené s mäkším povrchom, s výbornými košmi a takýchto ihrísk vzniklo v tom Poprade viacero. Čiže to je zasa nejaká moja skúsenosť a treba sa teda na to pozerať tak globálnejšie. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Monika, ja si myslím, že je úplne namieste byť intenzívny a byť emotívny pri tejto téme, pretože veľmi záleží na našich deťoch. Čo sa týka podpory masových športov, čo sa týka podpory klubov a hlavne v situáciách, kde tá podpora plynie od samosprávy, je to veľmi rôzne. Môže to byť super, ako je to v Poprade, a môže to byť úplne na figu, tak ako je to v Bratislave. Veľmi záleží naozaj na tých starostov a primátoroch, ako sa k tomu postavia. Preto som presvedčená, že my naozaj potrebujeme tie decká rozhýbať a na to nepotrebujeme nič extra špeciálne. Nakoniec aj v tom zákone sú pripravené nejaké špeciálne podmienky pre školy, ktoré to nedávajú úplne hneď, a takisto neohrozujeme disponibilnú hodinu štvrtákov, čo tomu bolo vyčítané. A ja sa pýtam, že čo sa tu robilo za čias, keď ešte pán Gröhling bol ministrom školstva. Veď táto otázka tu visí už od roku ´20 minimálne. Nehovoriac o tom, že aj tie predošlé vlády to zanedbali. Tak ja si myslím, že poďme hľadať spôsoby, ako sa to dá, a ja som za to, že aj keby sa tie decká prechádzali, aj keby behali okolo školy alebo si len hádzali loptu, vždy je to lepšie ako keď stále sedia na zadku a pozerajú do mobilov, to, čo tu máme teraz stále. Takže ja si myslím, že treba byť intenzívny, treba byť emotívny, pretože aby sme sa aj zobudili. Možno tí, ktorí sme sa ešte nezobudili.
Ďakujem.

Pani poslankyňa, ďakujem ti za tvoje vystúpenie. Absolútne s tebou súhlasím. Normálne sa mi páčila tvoja rozprava, pretože všetko, čo si povedala, tak s tebou súhlasím do bodky. Len je mi trošku tak smutno a ľúto, že my tu diskutujeme de facto o tomto návrhu zákona ešte viac ako napríklad o celom štátnom rozpočte. Keď si to spočítam, že koľko tu bolo rozpráv v prvom čítaní, druhom, treťom, vrátený zákon, výbory. No fakt, že keď som si spočítal tie hodiny, tak oveľa viac diskutujeme tu k trom hodinám telesnej ako k návrhu štátneho rozpočtu na celý kalendárny rok. To je šialené. Toto ľudia keď sledujú vonku a pozerajú, že tu vôbec diskutujeme o takejto normálnej veci, o pohybe pre naše deti, tak to je šialené. Ako ja som aj v rozprave v prvom čítaní, aj v druhom, že my sa de facto vraciame naspäť. Lebo tu bola tretia hodina, ako aj okolitých štátoch, aj v Európskej únii, kde majú dokonca aj päť hodín. Čiže my sa vraciame naspäť, ideme spätných chodom a ešte aj toto je vytýkané, že sa dostávame naspäť do roku 2007, tuším. To je, to je úplne šialené a pritom máme aj odporúčania z Európskej únie, máme aj odporúčania ľudí, odborníkov, ktorí sa tomu venujú, že fakt pohyb je veľmi dôležitý. Ja súhlasím aj čo kolegovia predo mnou rozprávali vo faktických, aj ty v rozprave, že tak lepšie je, keď sedia naše deti a pozerajú do mobilov, akoby sa mali hýbať? A presne tak, súhlasím s tebou tiež. Nech sa radšej prechádzajú okolo školy alebo nech hrajú nejakú vybíjanú, alebo nech hrajú nejaké kolky, ale nech sa aspoň hýbu. Veď je možnosť vymyslieť nejaké spôsoby na to, aby sa hýbali. Len toto mi je už trošku trápne, že tu sedíme a diskutujeme o normálnych veciach, ktoré by mali byť normálne a automaticky prijaté. To je šialené.

Ďakujem pekne. Monika, musím ťa naozaj pochváliť, bola tam naozaj emócia. Trošku mi to pripomenulo, keď som aj ja bol v rozprave pri tejto téme a už som si tiež svoje emotívne výlevy tu nechal, takže som rád, že aj niekto iný. Vieš dobre, ja som to už možno aj spomínal, že k tej hádzanej som mal veľmi blízko, lebo som bol generálny manažér jedného profesionálneho európskeho klubu a, presne ako si povedala, v tej dobe bolo v československej lige alebo v interlige, ktorá sa hrala ako jediná v rámci Slovenska a Česka ako spojená liga, bolo najskôr osem slovenských tímov, štyri české a postupne sa to tak preklápalo, že je to teraz úplne opačne, že máme len štyri alebo päť tímov, ktoré sú vlastne konkurencieschopné v česko-slovenskej lige, čo je úplne nešťastné.
Ale chcel som povedať ešte jednu vec, si mi trošku tak pripomenula, keď sa aj, a teraz nehovorím len o pani prezidentke, ale aj iní politici, a keď máme olympijských víťazov, Maťa Tótha, Nasťu Kuzminovú alebo Zuzanu Rehák Štefečekovú, tak všetci sa s nimi pýšime, všetci sa s nimi fotíme a všetci sme radi. Ale keď títo istí ľudia nahrajú video a nahrajú video o podpore troch hodín telesnej výchovy, tak už zrazu to tým politikom, ktorým to nevyhovuje, už to zrazu nezdieľajú alebo už zrazu nie sú k nim tam blízko. Takže budem veľmi rád, keď si tí politici, ktorí sú proti tomu, aby si pozreli videá, podporné stanoviská aj týchto osobností, ktorí niečo v športe, v živote dokázali, ktorí nás reprezentujú oveľa lepšie ako my, bohužiaľ.
A keby som mohol reagovať na pani kolegyňu Zemanovú, tak by som sa jej spýtal, že koľko mala ona hodín telesnej výchovy a že či boli vtedy lepšie podmienky a či náhodou nebolo oveľa viac vtedy detí v školách. Odpovede asi všetci veľmi dobre poznáte.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Monika, ďakujem ti takisto. Je to fakt šialené, že o tomto sa tu dokážeme toľkoto baviť a ty si naozaj to zobrala zo širšia, chcela si otvoriť oči tým ľuďom niektorým, aby možno tú širšiu súvislosť pochopili a možno si tak aj zabudla povedať jednu vec, že pre 30 % detí je naozaj tá telesná jediným pohybom vôbec. To znamená, že oni nemajú šancu niekde sa hýbať ešte inde. To znamená, že hovoríme o základnej biologickej potrebe detí. Takže neviem, že prečo sa stále tu v podstate ešte nejak zacyklujeme dookola. Naopak si myslím, že je dobré, že máme tento zákon, že je to v zákone, základná biologická potreba detí, že je v zákone a dúfam, že to tam aj nezostane, že sa to bude ďalej rozvíjať, pretože by mali pribudnúť možno nejaké školské športové kluby. Vieme, že ten cieľ je jedna hodina pohybu detí denne práve na školách a v dnešnej dobe je dôležité o tom hovoriť, že tú zodpovednosť by mali vlastne prevziať trošku viacej tie školy. Takže áno, poďme sa pohnúť z miesta konečne a dali sme tam tie výnimky niektoré, odsúvame tú účinnosť tam, kde je to potrebné, kde naozaj tá telocvičňa nie je. Tam to odsúvame teda o tie dva roky zatiaľ, aj to sa dá posunúť, ale kopec dobrých vecí to vie aj naštartovať, tá tretia hodina, ako napríklad teda dostavbu tých telocviční a podobne. Takže ďakujem ti ešte raz.

Pán kolega Lehotský, Poprad, Bratislava, mám to brať globálne. Dobre, skúste to aj vy. Ja chápem, že v Poprade je to fajn, ale skúste sa pozrieť na nás, ktorí tu žijeme v Bratislave. Keby som ja začala vymenovávať, koľko prvoligových mančaftov, ktoré všetky mali žiacke kategórie, všetci mali dorast, koľko nám ich tu zaniklo zo všetkých športov, tak by ste sa nestíhali diviť. Akože katastrofa, fakt katastrofa.
Prvá vec. Ďakujem, pán poslanec Svrček, pán poslanec Kašper, Karol Kučera, vďaka vám za vaše slová, Lucia, tebe takisto. Ja som naozaj tým svojím plamenným prejavom chcela vysvetliť kolegom, ktorí možno nie sú z Bratislavy a u nich je to fajn, že tu existuje jedno mesto, ktoré má zrazu o 200-tisíc ľudí viac ako malo pred revolúciou, ale tých športovísk, ktoré tu mali predtým a ktoré tu mali aj po revolúcii, má zrazu o xy menej. To znamená, že naozaj v Bratislave, možno niekde inde je to okej, ale tu to tak nie je, nezostane tým deťom nič iné, aby sa mohli hýbať, iba tá telesná výchova. Nič iné. Pretože ony sa nemajú už pomaly kde hýbať. Ak si to zoberiete, že naozaj v Bratislave zaniklo 46 futbalových ihrísk. Hovorím o futbalových. To som sa fakt neposunula inde len k futbalu, tak si to viete predstaviť, koľko detí sme pripravili o pohyb.
Čiže aby som to uzavrela, v každom prípade ja kľudne budem aj za päť hodín telesnej výchovy a budem vďačná za každého poslanca, ktorý ten zákon podporí, ale, ako som povedala, som ochotná teda akceptovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)