9. schôdza

Ďakujem.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal tri písomné prihlášky.
Prvý vystúpi za klub OĽANO pán poslanec Michal Šipoš.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Milí kolegovia, drahé kolegyne, dovoľte, aby som aj ja za náš poslanecký klub k tomuto bodu vystúpil, keďže to tiež spolu, spolu predkladáme.
Ja vám možno poviem aj trošku taký môj osobný príbeh, prečo som možno aj išiel do politiky a prečo tu stojím dnes pred vami. A ten príbeh sa začal písať v mojom rodnom meste, v Starej Ľubovni, kde, kde začali v roku 2009 vznikať herne a začali tam bujnieť, začali sa tam otvárať nové a nové prevádzky a skončilo, ten počet skončil pri počte desať. My máme 16-tisíc, zhruba 16 200 obyvateľov a v našom meste začali tieto herne rásť ako huby po daždi. A keď som sa začal informovať o tom, že ako je možné tieto herne nejakým spôsobom obmedziť, tak bolo mi povedané, že my ako mestskí poslanci nemôžeme proti tomu nič robiť. Ak si dotyčný podnikateľ vybaví všetky licencie na ministerstve financií, ak si on pobehá všetky úrady, jednoducho si tie herne otvorí a podniká si a v podstate my ako mestskí poslanci nemôžeme s tým urobiť absolútne nič.
Následne ma začali oslovovať ľudia, ktorí vo svojich rodinách veľakrát prišli o obrovské peniaze, kde ich otcovia, väčšinou to boli otcovia rodín, poprehrávali celé majetky. Všetko, čo mali v domácnosti, potom tí, následne tí hráči, ktorí prepadli tomu gamblingu, začali predávať veci, ktoré ešte v domácnosti mali. A ja som poznal mnoho mojich aj rovesníkov, aj, aj mladších ľudí, ktorí jednoducho nemali doma už ani na základné potraviny, na základné veci a ja som sa snažil to nejakým spôsobom riešiť a videl som, registroval som jedného kňaza, ktorý v neďalekej obci Lomnička už dlhšie tento problém riešil, pretože tam žije veľká komunita sociálne slabých obyvateľov, ktorí takisto chodili do neďalekého mesta Podolínec, ktorý je v našom okrese, chodili sa snažiť vyhrať peniaze, aby mohli uživiť svoje rodiny. A on už dlhodobejšie riešil tento problém, aby mohli tí mestskí a obecní poslanci vlastne rozhodovať o tom, že či teda tie herne majú byť na tom území mesta, alebo nemajú byť, aby to nebolo o tom rozhodnutí nejakého úradníka v Bratislave, ktorý povie, že áno, ty to splníš, licenciu máš, kľudne si podnikaj.
Ja si osobne nemyslím, že je to podnikanie, ktoré prináša osoh obyvateľom daných miest a obcí. Myslím si, že je to falošná hra na ľudí, ktorí sú veľmi jednoduchí, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní a ten biznis je nastavený tak, že tí ľudia, ktorí tam chodia, sú klamaní a veľakrát rôznymi podnetmi ovplyvňovaní, že myslia si, že vyhrajú nejaké peniaze. A my veľmi dobre vieme, že nikdy nevyhrajú. V podstate vždy prehrávajú. A preto ja som uvítal aktivitu toho pána kňaza, volal sa, a volá sa, ešte žije, volá sa Maťo Majda, ktorý začal písať veľmi iniciatívne poslancom Národnej rady; bolo to v roku 2010; a prosiť ich o to, aby prijali nejakú novelu zákona, aby mestskí a obecní poslanci mohli o tom rozhodnúť, či chcú tie herne na tom danom území, alebo nechcú.
A vtedy vznikla taká iniciatíva poslancov, myslím, že to bola Janka Žitňanská, Rado Procházka, Daniel Lipšic, ktorí pripravili tú novelu zákona, a vďaka tomu, že poslanci v rôznych politických stranách mali voľné hlasovanie, tak ten návrh zákona prešiel. A vtedy vlastne my ako mestskí poslanci sme získali možnosť rozhodnúť o tom, či tie herne chceme, alebo nechceme. A tým, že sme mali veľké skúsenosti s tým, že v tých herniach vlastne chodili mnohokrát tí ľudia prehrávať tie peniaze, tak sme na najbližšom možnom mestskom zastupiteľstve tie herne schválili, teda zatvorili, resp. sme zahlasovali za to, aby boli zatvorené. Samozrejme, že tam ešte dobiehali tie licencie, ktoré ešte ony mali vydané vtedy, ale vtedy nám to obrovsky pomohlo k tomu, keď tie herne skončili, že ten život v meste bol úplne iný. V centrách, v centre nášho mesta, kde sme mali osem herní, postupne vznikali kaviarne, postupne vznikali iné prevádzky a naše mesto si vydýchlo. Veľa ľudí v meste nám za to ďakovalo a dodnes, dodnes sú vďační, že sme to mohli v našom meste urobiť. Samozrejme, že sme zažívali obrovské tlaky, aby sme to neurobili. Samozrejme, že tí ľudia, ktorí prenajímali svoje priestory tým, tým nájomcom, ktorí prevádzkovali tie herne, tak sa snažili využiť všetko pre to, aby sme to neurobili, ale to mesto si nakoniec po tom odhlasovaní vydýchlo.
No a potom, keď teda prišla nová vláda v dvetisícdvanástom Roberta Fica, tak sa dostala, dostala do tohto návrhu zákona práve tá petícia, o ktorej sa my teraz bavíme. A ja chcem poukázať aj na nezmyselnosť tejto petície v tom, že v tej petícii sa hovorí, že podpísať ju majú ľudia preto, lebo, z dôvodu narušovania verejného poriadku. Čo sa týka tých herní, tak tam mnohokrát nedochádza skoro k žiadnemu narušovaniu verejného poriadku. Tí hráči tam prídu, prídu, prehrajú tie peniaze a v podstate smutní a zdesení odídu, odídu domov. Nie je tam veľakrát žiaden nejaký konflikt alebo nejaké, nejaké bitky alebo narušovanie verejného poriadku. My sme v našom meste mali to šťastie, že sa nám pred herňou pobili traja; šťastie v úvodzovkách; ale pobili sa tam traja ľudia, ktorí potom následne sme to mohli zdokumentovať s mestskými policajtmi a mali sme preukázateľný dôvod, že bol narušený ten verejný poriadok a nikto to nemohol spochybňovať. Ale v mnohých mestách práve k tomu nedochádza a sú práve napádané tie rozhodnutia v tých mestských a obecných zastupiteľstvách z toho dôvodu, že tam, tam proste nedochádza k nejakému narušovaniu verejného poriadku, a tým pádom napádajú to tí, ktorí sú proti, a väčšinou sú to tí, ktorí chcú, aby tie herne tam boli, tak to napádajú práve cez tie petície.
Preto ja si myslím, že by bolo fajn, aby sme sa vrátili do tohto obdobia, kde my jednoducho tým mestám a obciam a tým mestským a obecným poslancom dávame to právo, keďže oni žijú v tom meste, poznajú najlepšie tú situáciu, vedia, sú volení ľuďmi, vedia, či chcú tí ľudia tie herne, alebo nechcú, aby mali slobodné právo rozhodnúť o tom a veľmi efektívne a rýchlo, či tam tie herne budú, alebo nebudú. A myslím si, že to, že tie petície teraz sú podmienkou, podľa mňa nie je správne a ak sú mestá a obce, ktoré potrebujú mať možno tú petíciu tam, myslím si, že môžu tú petíciu, nikto im nebude brániť v tom, aby ju mohli jednoducho vypísať, aby mohli tých obyvateľov sa pýtať. A či už sú za, alebo proti, ja som za to, aby tá komunita v tom meste, tí poslanci, tí ľudia, ktorí tam žijú, však oni ich aj volia, tých poslancov, aby jednoducho rozhodli o tom, že či si to prajú, alebo si to neprajú, a tak by to podľa nás predkladateľov malo byť.
To je asi všetko, čo som k tomu chcel povedať. Preto ak vás môžem poprosiť o podporu, budem veľmi rád. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Na predrečníka evidujem desať faktických poznámok.
Prvý vystúpi pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predseda. Plne sa stotožňujem s tým, čo bolo prednesené. Dostali sme zrejme všetci list únie miest, ktorá takisto stojí za touto zmenou. A ja aj keď všeobecne zastávam liberálny postoj v zmysle, že každý je svojho osudu strojcom a kto si ako ustelie, tak si ľahne, predsa len niektoré typy závislostí škodia i iným osobám ako tomu, kto je závislý. A gambling je presne, ako bolo opísané, takáto závislosť. Teda poškodzuje osudy nevinných, ktorí s tým zlozvykom nič nemajú.
Preto teraz čo budem hovoriť, nebude o hazarde a o závislostiach, ale o princípe, na ktorom stojí naša demokracia. Naša demokracia je zastupiteľská demokracia. Je zastupiteľská demokracia, počínajúc obcou cez región až po Národnú radu. Volení poslanci zastupujú občanov a rozhodujú v ich mene až dovtedy, kým tí občania si povedia, že tohto tam nechceme, nebude rozhodovať.
Inými slovami, je celkom jasné a primerané, že nad akoukoľvek petíciou, za či proti, nad akýmikoľvek podnetmi, či za, či proti, stojí vedomie a svedomie poslanca. To znamená, i keby bola petícia akákoľvek, ja budem hlasovať tak, ako káže mne moje vedomie a svedomie. A preto považujem tú petíciu za nepotrebnú a stotožňujem sa s tým, čo je predložené.

S ďalšou faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Pleštinská.

Ďakujem, pán predsedajúci. S Michalom Šipošom sme začali spolu bojovať proti hazardu v meste Podolínec presne tak, ako to povedal. Podolínec sa nachádza pri, alebo obec Lomnička sa nachádza pri meste Podolínec. V tejto Lomničke vlastne teraz žije 3,5-tisíc našich rómskych spoluobčanov a v tejto dedinke bol kaplánom Martin Majda, ktorý teraz pôsobí v kňazskom seminári na Spišskej Kapitule. Áno, práve tento kňaz Martin Majda bol v tomto období naším odvážnym pomocníkom v boji proti hazardu. Nebolo to ľahké, pretože tá skupina vlastne prevádzkovateľov bola taká silná, tie vyhrážky, ktoré vlastne musel aj tento človek znášať, boli veľmi silné a niekedy hraničili s obrovským strachom.
Som tiež jednou z navrhovateľov tohto návrhu zákona. Dnes máme stanoviská rôznych združení. Napríklad ZMOS hovorí o zachovaní petície, únia miest podporuje náš návrh zákona, že petícia je nepotrebná a je to na poslancoch zastupiteľstiev. Myslím si, že rozhodnutie je správne, keď o ňom rozhodnú poslanci obecného a mestského zastupiteľstva. Oni sú zvolení občanmi. Petícia, petíciu pokladám za nepotrebnú a myslím si, že je dôležité, aby o takejto dôležitej otázke rozhodli poslanci obecných a mestských zastupiteľstiev. Takže prosím o podporu tohto zákona.

S ďalšou faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Potocký.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Myslím, že nikto z nás nepochybuje o tom, že hazard ničí ľudské životy a rozbíja rodiny, a preto vítam návrh tohto zákona, ktorý vlastne dáva samosprávam lepšiu možnosť regulovať tento hazard na ich území. Súhlasím s pánom primátorom Nitry, ktorý povedal, že nie je to len o zlepšení sociálnej situácie a bezpečnosti, ale naozaj hazard zmenil aj vizuál našich miest. Ak sa prejdete v menej rozvinutých regiónoch, ako sú mestá Michalovce, Sobrance, Trebišov, tak tieto mestá pomaly pripomínajú Las Vegas. Keď si prejdete centrum týchto miest, tak uvidíte, že vlastne všade je to len samá čínska predajňa, krčma, kasíno, herňa. Takže budem rád, ak sa aj týmto zákonom podarí zmeniť charakter našich miest, že vytlačíme z miest hazard a kasína.
Ďakujem pekne.