12. schôdza

Ďakujem veľmi pekne.
Pán kolega, povedal ste, že váš predrečník povedal, kde je pes zakopaný. No pes je zakopaný v tom, čo tu predtým bolo. Treba sa na to pozrieť, ako ste to nastavili cez neziskové organizácie, ktoré brali neskutočné peniaze, a ktorí sa navoľovali sami do tohto systému a naozaj ministerstvo absolútne nemalo kontrolu nad štátnymi peniazmi. Tam je pes zakopaný.
Ja si stále myslím a stále to hovorím, ak naša vláda Roberta Fica chodí na výjazdy do regiónov, tak vždycky dá peniaze všetkým obciam nepozerajúc na to, či je to obec za takú politickú stranu alebo takú, lebo je to verejne prístupný dokument. Títo ľudia sú verejne, ako by som povedala, môžu sa teda viac pranierovať, lebo sú zvolení a sú za, alebo sú za ministerstvo. Teraz poviem, keď bola vaša vláda a teraz zájdem do iného súdka, nie do kultúry, ale to je, všetko spolu súvisí, tak naši starostovia dostávali nulu.
A ďalšia vec. Vy stále chcete, aby sme vám dávali príklady. Ja vám dávam príklady ako Humenné, mesto kultúry. Tu si môžte pozrieť tabuľku, čo to tam všetko je nadovádzané, že tam menšiny majú nulu. Tak vy nám dajte, keď stále rozprávate, že keď Bratislava dá viacej projektov. No tak nám dajte počet, koľko dala Bratislava a koľko dalo celé Slovensko. No určite to bude nepomer. Určite Bratislava nedala viac ako celé Slovensko. A ja mám aj tabuľku, len som nevedela, že to dneska pôjde, kde mi poslali národnostné menšiny, koľko dostali peňazí. Však to absolútne sú nespokojní. A koho, na koho sa môžte obrátiť? Poslanci z mesta Humenné, nie ja, hovorím, si vyžiadali tieto veci, ale nevedia sa na koho obrátiť, lebo sú tam nejakí z občianskeho združenia, ktorý tam sedí v tej komisii, je to anonymný človek, čo s ním zmôžu? Ale keď tam bude niekto sedieť za ministerstvo, keď tam niekto bude sedieť za štát, tak je to určitá garancia. Vždy tá garancia bola a je to nejaká garancia.
Takže nerozprávajme tu také veci. A chceli ste dôkazy, tak ja vám tie dôkazy predkladám.
A ešte raz. Pohoda je politická pieseň!

Ďakujem kolegovi aj kolegyni za reakcie.
A, pán poslanec Michelko, áno, tak keď tá zmena spočíva iba v tom, že rada bude robiť to, čo predtým robil minister, teda schvaľovať tie projekty, tak teraz tam máte vašu ministerku kultúry. Je to nominantka vašej strany. Ak sa tam dejú nejaké problémy, ak, ak teda usúdite, že niekto, kto mal dostať podporu, nedostal podporu, alebo niekto, kto si nezaslúži podporu, bol podporený, tak vaša pani ministerka to môže opraviť. Prečo, prečo to teda idete, idete, idete meniť a idete zmeniť to zhodovanie, rozhodovanie tak, že bude rozhodovať rada, keď bude vlastne podľa vás robiť iba to, čo teraz mohol robiť minister? (Reakcia z pléna.)
A to odôvodňovanie a to, tá byrokratická, byrokratická šikana, ak je tam nejaký problém, tak podľa môjho názoru treba zmeniť, zmeniť pravidlá, zmeniť nastavenie tých pravidiel. Samotný fakt, že radu ovládnu politickí nominanti, nezmení toto, lebo, lebo je ix iných schém, kde, kde sa, takisto majú tí, tí podporení žiadatelia pocit, že dochádza k byrokratickej šikane a ne, nezmení sa to len za to, že sú tam štátom dosadení.
A pani poslankyňa Vaľová, povedali ste, že problémy, že kde je pes zakopaný, že pes je zakopaný tak, ako sme my nastavili systém. Ale však my sme ten systém nenastavili. Veď ten systém vytvoril pán minister kultúry Maďarič. Ja som nikdy nebol s pánom Maďaričom v jednej strane. Vy ste s ním v jednej strane niekoľko rokov strávili a bolo to za Ficovej vlády. Nie za našej vlády. Za Ficovej vlády bol ten systém nastavený.

Vážení kolegovia, veľmi pozorne som počúval všetky vaše výhrady a mal by som k tomu zopár pripomienok. Ja zrejme potom ešte aj po ústnej rozprave sa ako navrhovateľ vyjadrím k tomu, čo odznie, aj keď predpokladám, že viac-menej sa budú opakovať veci, ktoré už boli povedané.
Najprv základný princíp. Teda počuli sme tu obrovské množstvo katastrofických scenárov, ale ja som hlboko presvedčený, že je to oveľa viac strašenie a pri dobrej vôli sa všetko dá urobiť. Vlastne základná idea zákona je nasledovná. Naozaj dneska to bolo nastavené tak, že komisie sú neomylné a vlastne ich problematické rozhodnutia nie je schopný nikto korigovať.
Pre pána Dostála, niekedy, keď bol Štátny fond podpory kultúry, tak všetky projekty išli na podpis ministrovi a minister mohol podporiť, nemohol, robil to výnimočne, ako to povedala kolegyňa. Ale stalo sa to, že nejaké kvalitné nepodporené projekty nakoniec podporené boli. A teraz vlastne urobíme to isté, len nebude to minister, ale bude to rada verejnoprávneho fondu. To je všetko.
Ja som ilustroval a minimálne z tej oblasti umenia, v ktorej sa naozaj vyznám, lebo robil som 21 rokov a viete, to vydavateľstvo má nejaký cveng, dostali sme množstvo cien, takže nie sme ani komerční, nie sme ani, no teda ešte, aby bolo jasné, to nie je moje vydavateľstvo. Ja som tam bol nájomný manažér, čiže ja nelobujem pre seba. Akože ja naozaj som skončil ako konateľ a samozrejmé, že som v kontakte s kolegami, samozrejmé, že mi vyplakávajú, ale to neznamená, že hrám na seba. Nie, je hrám v prospech kvalitnej literatúry. Konkrétne.
A teraz poďme k tomu, že tie výhrady. Ja som si pozeral veľmi dôkladne, aj som citoval výhrady fondu. Ako som povedal, s pánom Špotákom som minimálne trikrát, či už na Združení vydavateľov, kníhkupcov, alebo dokonca sídlime v jednej budove, tak raz, keď čakal, no hovorili sme, no minimálne hodinu som mu hovoril veci, ale výsledok bol taký, že ako keby som hádzal hrach na stenu. Povedal, že, usmial sa, uškrnul sa a všetko bolo po starom. Dopyt alebo výhrady kultúrnej verejnosti, a nebol som sám, na združení vydavateľov skoro všetci vydavatelia, alebo teda všetci, ktorí sa na valnom zhromaždení dostali k diskusii, však neboli všetci, lebo ich bolo sto, ale možnože 15 ľudí, každý jeden dal nejakú výhradu. Oni sa aj častokrát opakovali a výsledok nula. No tak keď dobromyseľná diskusia nie je prijatá, tak sa to musí riešiť systémovo. My sme vedeli, kde je problém, pomenovali sme ten problém a riešili sme to, alebo chceme to riešiť spôsobom, ktorý sa nám nateraz zdá za najlepší alebo to, čo si myslíme, že by ten problém mohol riešiť.
Výber ľudí do fondu, viete, ani teraz, ako keď počúvam tie reči, že vlastne ovládnutie, a teraz ja neviem, akí, akí "oplani" sú tí ministerskí nominanti, tak nateraz to boli ľudia, ktorí fungovali v kultúre tri, štyri, päť volebných období. Áno, častokrát sú to vysokí a plne zorientovaní úradníci ministerstva kultúry, ktorí pracovali s týmito fondami, vedia, ako funguje systém. Bolo dokonca takým nepísaným zvykom, keď vznikol tento fond, že generálna riaditeľka sekcie umenia bola podpredsedníčka rady fondu, tak je to asi osoba, ktorá žije tým a nie je to nejaká tupá úradníčka v zmysle, že jednoducho nezorientovaná, prídeš, stláčaš gombíky a tak. Je to osoba, ktorá sa stretávala, alebo sú to všetko osoby, ktoré sa stretávajú s umelcami, diskutujú, pripravujú legislatívu, pripravujú rôzne záležitosti. A je až dehonestačné, keď o nich hovoríte, ako nejakí tupí politickí nominanti, ktorí tam prídu likvidovať a robiť len zle.
Ja komunikujem s ministerkou. Niekedy je to, sú to náročné debaty, ale myslím si, že pri nomináciách do niektorých orgánov, a tak, viem presadiť ľudí, ktorí majú dôveru. A všetci dobre vedia, ktorí za mnou skúšali, tí takí všelijakí trafikanti a podobne, že pokiaľ tí ľudia sú nekompetentní, v živote som takého človeka neodporučil a, naopak, veľmi rýchlo leteli odo mňa, pretože ja si hlboko uvedomujem, že neexistuje väčšia katastrofa, ako dať nekompetentného človeka na vysoko odborný úrad. Nehovorím, že všetky nominácie ministerstva kultúry sú práve ideálne, ale môžem jednoznačne povedať, že ja s nimi nemám nič spoločné. A samozrejme ten, kto nominuje nekompetentného človeka, ak sa niečo také stane, tak bude niesť za neho zodpovednosť.
Takže prvá tip-výhrada, že to skolabuje, som presvedčený, že nie. Samozrejme, keď sa bude robiť obrovská rezistencia, keď sa budú hľadať všetky možné argumenty, ako to neurobiť, no tak sa to neurobí. Vlastne výsledok tohto je, možno nie úplne najelegantnejší, možno nie je úplne najšťastnejší, taký, že vlastne ľudia v tých komisiách aj nominanti ministerky budú odborníci, napríklad je tam významný výtvarník Piačka. Teraz nebudem všetkých hovoriť. Ale to je človek, ktorý má, a nie je dokonca ministerský úradník, ale teda rozumie sa tomu umeniu, je autorita v svojej komunite a, samozrejme, pozrie si tie projekty a niečo, niečo mu naozaj bude silne nesedieť, no tak bude môcť povedať, že to naozaj asi nie.
To isté plánujem presadiť, pomôcť, odporučiť človeka v oblasti literatúry, ktorý požíva dôveru odbornej verejnosti. A nebude to žiaden nejaký glotovaný rukáv, ktorý bude, neviem čo, robiť cenzora, alebo neviem, bude nejaké hlúposti podporovať, naozaj o to vôbec nejde. Všetky argumenty, ktoré som dával, si za nimi stojím a dovolím si povedať, že pred odbornou verejnosťou, nezaujatou, by som si ich vedel obhájiť.
A ešte jedna vec. Naozaj ma mrzí, že diskusia takáto otvorená je až teraz, že nemohla byť pred troma dňami, dvoma dňami, týždňom, kedy samozrejme, a ja to priznávam, je toto koordinované aj komunikované s ministerstvom kultúry a keď sme už na bránkovej čiare, tak veľmi ťažko sa niečo robí bez toho, aby sa to dalo technicky zrealizovať, resp. poviem dopredu, je to, bohužiaľ, nemožné už. Už teraz je to nemožné. Čo neznamená, že však na každej schôdzi môže byť aj priama a nepriama novela zákona. Ale ja nevidím ten systémový, že nejaká malá vec pri, viete, ja vidím iný, inú pointu celého tohoto odporu. Ten odpor vychádza z jedinej veci, že dneska to teda bolo tak, že tie kreovania v tých komisiách a všetky zásadné záležitosti, robila, teda väčšina v tej rade fondu, ktoré taký, že rámcový orgán, ktorý tieto veci rieši, mali teda občianske združenia a teraz to tak úplne nebude. A to už je peklo, armagedon, koniec. Všetci nominanti, ktorí budú z teda ministerstva, budú nekompetentní a nezorientovaní a nie, akože absolútna apriórna vec, ktorá je totálne mimo reality. A je to len naozaj také, že politické odsudky a podobne.
Poslednú vec, ktorú poviem, a to ilustruje, že teda je aj diskusia, aj sebareflexia. Ak si pamätáte, tak v prvom čítaní išli štyri zákony. Do druhého čítania pokračujú len zákon o FPU a zákon o galériách a knižniciach, ktorý prišiel extrémne, alebo dobre, extrémne, ústretovým gestom, ktorý vypočul nejaké, nejaké veci. A dneska ešte poviem, ak teda sa dostaneme k tomu, aké prípadné argumenty sme dostali v prospech takejto úpravy. Ale chcem povedať, že ten priestor tu bol, ak by sa naozaj komunikovalo. My sme stiahli tie zákony z tejto schôdze, pretože nechceme robiť veci alebo chceme ich robiť po diskusii s odbornou obcou tak, aby boli čo najefektívnejšie. Áno, asi sa malo začať tak, že sme si mali pomenovať problém a poďme sa dohodnúť na tom, ako to riešiť. Naozaj ma mrzí, že tá diskusia išla pomimo mňa alebo mimo mňa, lebo ja som bol vždy ochotný diskutovať a som prístupný na racionálne argumenty. Ale tak dobre, učíme sa. Možno v budúcnosti sa táto chyba nestane a je mi ľúto, že teraz už je asi naozaj neskoro. A potom ešte, samozrejme, ako navrhovateľ zrejme sa vyjadrím k všetkým tým ďalším veciam.
Ďakujem.

Pán poslanec Michelko, myslím, že ohľadom toho, ako reagujete na diskusiu, by ste mohli slúžiť príkladom iným predkladateľom a teda dúfam, že sa vaši kolegovia aj kolegovia z vlády budú tým inšpirovať, lebo tým, že ste teraz vystúpili, tak v zásade aj tí, čo sú prihlásení do rozpravy, môžu na vás reagovať a môžu reagovať aj s faktickými. Takto by sa to teda z formálneho hľadiska malo robiť.
Ale teraz z hľadiska toho, ako ste predložili ten návrh, tak áno, asi už aj sami cítite, že, že takto sa to nemalo, nemalo robiť, že teda najprv mal byť pomenovaný problém a teda, že v optimálnom prípade by, by to malo byť vydiskutované aj s nejakou odbornou obcou, aj so zainteresovanou verejnosťou a v úplne ideálnom aj s opozíciou. Ale, samozrejme, však vy nie ste povinný predkladať návrhy potom po dohode, po dohode s opozíciou. Ale aspoň tie dôvody, keby boli jasne pomenované, už pri predkladaní návrhu zákona, už to by bolo, to by bolo, povedal by som, že dobré, aj keby sme možno s tým nesúhlasili z hľadiska obsahového. Ale to teraz hovoríte, že je neskoro. No ale, ale to naozaj tá diskusia, keď už tak má prebehnúť v parlamente medzi, medzi prvým a druhým, druhým čítaním a problém teda nie je v tom, že keď už bol predložený a schválený ten, ten pozmeňujúci návrh, že, že nikto sa neozval a nebola, nebola diskusia.
A dve otázky mám. Jednak vy hovoríte o tých ľuďoch, ktorí budú nominovaní do rady, ako by ste už vedeli, koho tam pani ministerka nominuje. Tak sa chcem spýtať, či už to viete. A druhá, že ste stiahli z tejto schôdze nejaké návrhy. To tiež som teda nezaregistroval, ktoré návrhy boli stiahnuté.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec, kultivovaná reakcia, všetka česť. Ale trošku sa mi zdá, že veci, ktoré hovoríte, do istej miery nezodpovedajú tomu pozmeňujúcemu návrhu, ktorý ste predložili k tomuto zákonu a že tak trošku až dehonestujete ministerku kultúry. Lebo v tom pozmeňujúcom návrhu je napísané, že tých ôsmich členov rady nominuje ministerka kultúry. A vy ste aj včera pri tej úvodnej reči, aj dnes v tomto vystúpení ste vlastne zopakovali, že tých ľudí budete nominovať vy. Tak pôsobí to tak trošku, akoby ministerka kultúry o tom vlastne ani nerozhodovala a že politicky ako nie je úplne, poviem to tak jemne, zorientovaná, aby ona mohla nejaké autority nominovať do tej rady. Ale nič to nemení na tom, pán poslanec, že väčšinu, rozhodujúcu väčšinu získajú politickí nominanti pani, pani ministerky. A ešte sa k tomu vrátim potom v ústnej rozprave.
Hovoríte, že loptička je už, teda lopta je už na bránkovej čiare a už je neskoro. No nikdy nie je neskoro. Vždy sa dajú tie veci v rámci aj vášho pozmeňujúceho návrhu rozdeliť na samostatné hlasovania. Dal by sa dať ešte pozmeňujúci návrh, ktorý vráti pomer síl v rade fondu tak, že väčšinu by mali nominanti profesijných združení a menšinu by mali priami nominanti ministerstva kultúry. Čiže neskoro nie je nikdy. Je to len otázka nejakej ochoty a politickej vôle.

Ďakujem pekne a ďakujem za reakciu, pán Michelko. Ja by som len chcela povedať, že mňa tak vždy zarazí, keď hovoríte akoby tak veľmi negatívne o konkrétnych možných vlastnostiach budúcich nominantov z ministerstva kultúry, lebo to sú vlastne vaše slová a nikdy som to tu nepočula povedať z našej strany typu, citujem vás: "oplani z ministerstva kultúry, tupí politickí nominanti, ktorí robia zle" a tak ďalej. My sme to tu nikto nespomenuli. Vlastne jediní, ktorí to hovoríte, ste vy a zároveň nám hovoríte už o konkrétnych menách, lebo vy už máte teda niečo v hlave, kto by tam mal byť. A toto ma mrzí, lebo to, o čom sa tu celý čas rozprávame, je, že my tu nechceme byť rozhodovatelia o tom, kto konkrétne tam bude, ale bavíme sa o tom, že tento návrh zákona likviduje ten transparentný a férový systém. Už čokoľvek si môžeme myslieť o tom, čo konkrétne tí ľudia, aké projekty vybrali, ale ten transparentný systém, vy nám to teraz každou jednou, akoby jedným protiargumentom vlastne jasne vyvraciate, že, že ho nechcete.
A stále by som chcela povedať, že pokiaľ sme tu neodhlasovali tento zákon, tak síce sme na bránkovej čiare, ale nie je to ešte koniec. Vy sám máte tú možnosť to stiahnuť. Chápem tomu, rozumiem tomu tak, že je tu vôľa diskutovať, poďme sa o tom rozprávať. Poďme sa na to pozrieť lepšie, na tie problémy, ktoré boli definované, lebo už teraz vieme, že tento návrh zákona nerieši tie problémy. Takže poďme si za to sadnúť. Vy stále máte tú možnosť, ak aj keby to prišlo k hlasovaniu, stále môžeme apelovať na to, že strana SMER a strana HLAS nemusí za zlikvidovanie ich vlastného návrhu, ktorý urobili pred desiatimi rokmi a funguje, zahlasovať. Takže ešte nezahadzujme flintu do žita, prosím.

Ďakujem pekne. Ja iba, pardon (rečníčka rukou zavadila o mikrofón). V reakcii na to, čo tu zaznelo od pána Michelka, že ja už som viackrát od vás počula ten argument, ktorý je pre mňa nepochopiteľný, že vy vlastne svoje legislatívne návrhy zdôvodňujete argumentami nelegislatívnej povahy. To znamená, že vy navrhnete do zákona, že ministerka nominuje nominantov do rady fondu a potom to odôvodňujete tým, že však by hádam ministerka nebola taká hlúpa a nenominovala tam zlých nominantov. Ale to tak nefunguje legislatíva. Proste legislatíva funguje tak, že čo tam je napísané, tak to platí, a my teda vidíme, ako pani ministerka nominuje ľudí kade-kde, akých ľudí a na základe akých argumentov. Takže už dupľom nemáme žiadnu dôveru k tým nelegislatívnym a k externalitám, na ktoré vy sa odvolávate.
A druhá vec je, čo sa týka toho, že, že tu nejak chceli ste diskusiu a tá neprebehla, no. My dvaja sme teda strávili veľmi veľa času spolu v televíznych diskusiách. Ja som sa s vami jedného času stretávala pomaly viac, jak s mojím manželom a, a, bohužiaľ, tá diskusia mala prebiehať pred tým, než ste prišli s týmto návrhom do parlamentu, alebo mala prebiehať medzi prvým a druhým čítaním, lenže očividne vy ste si to neprediskutovali ani so svojimi koaličnými partnermi, ktorí potom chodia za mnou a pýtajú sa ma, že ako by sa to dalo urobiť inak, hej? Čiže, čiže skúsme možno sa vrátiť tam, kde sme to urobili zle, a skúsme možno to vylepšiť a urobiť to tak, aby sme všetci na to boli hrdí.
Ďak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Takže veľmi telegraficky.
Pán Dostál, zákon o Audiovizuálnom fonde bol v minulej schôdzi v prvom čítaní, nie na tejto schôdzi v druhom čítaní. Takisto pamiatkový zákon bol v prvom čítaní, nie v druhom čítaní na tejto schôdzi. Bude až možno na tej ďalšej. A bude až potom, keď sa vydiskutujú veci s ľuďmi, ktorí vieme, čo chceme dosiahnuť, ale chceme to urobiť čo najelegantnejšie a najefektívnejšie. Takže máme sebareflexiu, a keď si nie sme istí riešením, tak radšej to pozdržíme.
Ďalšia vec. V zásade sa ohradzujem voči tomu podsúvaniu a nejakému možno, že ja nejako dehonestujem ministerku. Nie. My máme, a veľakrát som to povedal, pracovné, priateľské a korektné vzťahy. A áno, chodím aj na ministerské porady, vyjadrujem sa a keďže ma vníma ako človeka, ktorý bol v období alebo v oblasti kultúry pôsobil v podstate celú profesionálnu kariéru, tak, samozrejme, predpokladám, že niektoré moje návrhy akceptuje, ktoré si, samozrejme, zdôvodním a že budem mať nejaký vplyv povedzme na to, aby vhodní ľudia boli na dôležitých miestach. To je všetko. Akože hádzanie piesku medzi nás dvoch alebo tak, je úplne také až smiešne, ale dobre. Toto som povedal.
A posledná vec, pani Kleinert, ja tu celý deň počúvam, normalizácia, mečiarovské časy, pomaly ešte, teda normalizácia pred rokom ´89. Vtedy neviem, či socialistické ministerstvo kultúry majú nejakú grantovú schému pre nejaké občianske združenie, ktoré vtedy ani neboli. Možno nejaké z národného frontu. Takže vy ich hovoríte. Vy hovoríte, že pokiaľ ministerstvo nominuje takýchto ľudí, no tak to bude znamenať presne to. Takže nevkladajte mi niečo. Ja, naopak, ich obhajujem, tých ľudí.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, prajem vám príjemné presné poludnie, dvanásť hodín. Vystúpenie je za, za KDH, klub KDH k tomuto návrhu zákona. Teraz prednesiem.
Sloboda prejavu patrí k základným slobodám demokratického zriadenia a je to aj jedna zo základných konzervatívnych hodnôt. Prečo to hovorím? Pretože aj umenie patrí k aktom takejto slobody, ktorá je chránená Ústavou Slovenskej republiky. Vytvoriť dôstojné podmienky na uplatňovanie tohto druhu prejavu je teda pre štát jednou zo základných úloh. Z dejín najmä totalitných režimov však vieme, že tento typ slobody asi hneď po slobode vierovyznania a náboženského presvedčenia najviac prekáža tým, ktorí majú v rukách moc. A sú to umelci, ktorí patria na jednej strane k najviac zneužívaným v prospech ideológie, ako napríklad v legendárnej anticharte v roku 1977 počas československého komunistického režimu.
Na druhej strane sú to umelci, aj pre nás sú umelci aj prenasledovanými či ostrakizovanými, ak si svoju, svojou slobodou umeleckého prejavu dovolia prinášať na svetlo sveta niečo, čo politickej moci nesedí, prípadne čo ju priamo kritizuje, tak ako nám to predviedol napríklad v 30. rokoch minulého storočia vodca Nemeckej ríše. Vtedy propagandisticky urobil výstavu avantgardných umelcov ako ukážku odsúdeniahodného umenia a následne to urobil výstavou moci, moci vyhovujúcich umelcov. Tí mali najlepšie reprezentovať mytologické podhubie národnosocialistickej ideológie. Sú to, samozrejme, extrémy v dejinách, avšak na poučenie, aby sme sa týmto totalitným dejinám ani len trochu nepriblížili, je dobré si ich pripomínať vždy, keď sa politická moc správa tak, ako by slobodu prejavu, v tomto prípade umeleckého prejavu, chcela z pozície moci riadiť. A spôsob, akým pristúpila vládna koalícia k zmene zákona o Fonde na podporu umenia, mi, žiaľ, presne takéto snahy pripomína.
Z legislatívneho hľadiska je nepochopiteľné, že také závažné zmeny vo fungovaní Fondu na podporu umenia nepredkladá ministerka kultúry a rezort, ktorý, pod ktorý fond spadá, ale ide o poslanecký návrh. Je nepochopiteľné, že novelizácii zákona nepredchádzalo riadne medzirezortné pripomienkové konanie a dokonca ani zástupcovia Fondu na podporu umenia neboli prizvaní na rokovanie s poslancami. Je zarážajúce, že v znení zákona, ktoré sa odhlasovalo po prvom čítaní, pozmeňujúcim návrhom samého predkladateľa pred druhým čítaním naberá absolútne nové kontúry a prináša do fungovania fondu zásadné zmeny.
Ja som už pred prvým čítaním upozorňoval na to, že sa tu niekto pokúša z pozície moci postupne ovládnuť verejnoprávnu inštitúciu, akou je Fond na podporu umenia. To, čo však prichádza do pléna Národnej rady v podobe pozmeňujúceho návrhu, sa už na nič netvári a dovolím si povedať, že ide o zoštátnenie Fondu na podporu umenia, ktorého podoba sa ako tak, nezávislého fungovania sa kreovala veľmi dlhé obdobie. Samozrejme sú veci, ktoré na fungovanie Fondu na podporu umenia vnímam kriticky aj ja. Napríklad nevysvetliteľné nepridelenie podpory niektorým významným projektom, dokonca s odôvodnením, že nenapĺňajú dostatočnú umeleckú kvalitu. A zdá sa, že, že dôvodom je najmä iné hodnotové nastavenie hodnotiacej komisie, ako to, ktoré mnou myslené projekty reprezentujú. To, samozrejme, to je, samozrejme, neprípustné a je legitímne hľadať spôsob, ako prostredie podpory umenia odbremeniť od jednostranných ideologických rozhodnutí, ktoré v súčasnosti nahrávajú, nebojím sa povedať, progresívnej ideológii na úkor tých konzervatívnejších, či tých, ktoré prinášajú kresťanskú tematiku.
Rovnako vnímam ako problém regionálnu neproporcionalitu, čo sa týka množstva prerozdelených projektov, kde treba hľadať spravodlivý mechanizmus, ktorý by umožnil umelcom dôstojne tvoriť a existovať aj v regiónoch. Určite sa treba pozrieť na podporu umenia na základe rozdeľovania podľa toho, či vzniká v zriaďovacích, či nezria... v zriaďovaných či nezriaďovaných inštitúciách a či naozaj nehľadať iný mechanizmus na podporu zriaďovaných inštitúcií, ktorých ráz činnosti je iný, ako v oblasti nezávislého umenia. Rovnako je na úvahu vzhľadom na výšku rozpočtu fondu, ako sa pozerá na klasifikovanie a definovanie umenia, ktoré podporuje, a či by nestálo za úvahu v tejto oblasti urobiť poriadok a podporovať prioritne naozaj umeleckú činnosť. To všetko si zaslúži odbornú diskusiu, ale nie nálet vládnej moci, ktorého výsledkom nebudú systémové a vecné zmeny k lepšiemu, ale len mocenské ovládnutie Fondu na podporu umenia ministerstvom kultúry, lebo o to v navrhovanej novelizácii zákona podľa predloženého pozmeňujúceho návrhu ide.
Všetci máte návrh pred sebou a tak si dovolím upozorniť na tie najzávažnejšie zmeny, ktoré zákon v prvom čítaní neobsahoval. Doterajšie nezávislé hodnotiace komisie majú byť len poradné orgány pre radu fondu, ktorá bude po novom rozhodovať o pridelení finančných prostriedkov na umelecké projekty. Keďže ide o tisícky podporených projektov ročne, je otázne, či bude rada fondu v tomto nastavení vôbec túto agendu zvládať. Obávam sa, že to môže činnosť fondu totálne paralyzovať. Pointa, prečo však bude po novom rozhodovať rada fondu, je však zvýšenie jej členov. Ich počet sa zvýši z doterajších deväť na trinásť, z čoho osem, opakujem osem, osem členov má priamo menovať ministerstvo kultúry. A tu práve nastáva paradigmická zmena, paradigmatická zmena vo fungovaní fondu tým, že pomer členov rady fondu sa väčšinou dostáva do rúk zástupcom ministerstva kultúry. A tým dochádza k zrušeniu jeho nezávislého postavenia i verejnoprávneho postavenia.
Zvyšuje sa dokonca aj finančný podiel rozpočtu na prioritné projekty ministerstva kultúry zo súčasných 20 na 25 %, čím sa logicky zníži podiel prostriedkov pre ostatné, na ostatné umelecké projekty. Už dnes je dopyt projektov trojnásobne vyšší, ako rozpočet 20 miliónov eur, ktorým Fond na podporu umenia disponuje. A avizované zvýšenie o 200-tisíc nikomu nepomôže, keďže to aj tak väčšinou zhltnú zvýšené náklady na réžiu fondu, ktoré rastú z piatich na šesť percent, a finančne bude treba nejako uspokojiť aj zvýšený počet členov rady fondu.
Zásadnou kritickou pripomienkou doterajšieho fungovania fondu bola nemožnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, čo sa však za istých okolností dalo urobiť. Avšak terajšie znenie zákona odvolanie a priori vylučuje, čo pri navrhovaných zmenách smerujúcich k zoštátneniu fondu vytvára princíp autokratického rozhodovania o prerozdeľovaní prostriedkov na umeleckú činnosť.
Pri rokovaní výboru pre kultúru a médiá zo strany navrhovateľov argumentačne zaznievala akási osobná nespokojnosť s tým, ako fond fungoval. A preto sa neviem ubrániť dojmu, že spôsob, akým sa zákon predkladá, i jeho vecná stránka, ktorá ruší jeho nezávislosť v prospech mocenského rozhodovania, je skôr výsledkom osobnej pomsty, ako snahy o systémové riešenia.
Ešte raz opakujem, že aj ja sa na mnohé z doterajšieho fungovania fondu pozerám kriticky a volám po náprave, no takýto spôsob, ktorý prináša paradigmickú zmenu fungovania nezávislého fondu na fond závislý od aktuálnej moci, odmietam. Navrhovatelia zákona si asi dostatočne neuvedomujú, že tá budúca aktuálna moc môže mať ideologické znamienko, ktoré tej súčasnej moci, teda im nebude vôbec vyhovovať a takýmto zákonom, ktorý neprezieravo uspokojuje len ich súčasné volanie po vybavovaní si účtov, pripravia podhubie niečomu, čo im v budúcnosti nebude vôbec, ale vôbec po vôli. A umeniu samému, samému už tobôž nie.
A preto, aby som bol aj konštruktívny, a preto by sme sa mali spoločne najskôr zamyslieť nad tým, čo je umenie. Aké je jeho miesto v spoločnosti, čo je kultúra, kultúrna politika. A či nie je pre štát prospešnejšie, keď popri svojim, popri svojich rozpoč... príspev... popri svojich rozpočtových, príspevkových a verejnoprávnych či štátnych samostatných organizáciách, kde má predsa len dostatočné kompetencie na vytvorenie, na vytváranie kultúrnej politiky, nechá priestor aj na fungovanie toho typu umenia, ktoré len napĺňa ústavou garantovanú slobodu prejavu, a nechá pre túto oblasť nezávisle od aktuálnej moci existovať verejnoprávny fond, ktorý túto slobodu prejavu bude umelcom z finančného hľadiska pomáhať uskutočňovať.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Bolo toho povedané veľmi veľa a nebude sa dať v dvojminútovej ploche na všetko reagovať, ale predsa len niečo chcem. Pán poslanec povedal, že tiež má dosť veľa zásadnejších výhrad k niektorým rozhodnutiam a presne to je tá pointa, prečo sa vôbec išlo do tohto zákona. Presne preto chceme, aby bol nejaký korekčný mechanizmus. Pokladám za absolútne falošný ten argument, že teda rada fondu musí dôkladne všetkých 5-tisíc projektov preskúmať. Robil to minister, ktorý mal tú istú kompetenciu pred fondom, keď bol štátny fond? No určite nie. Jednoducho pozrel si tie projekty ich názvy, názvy tvorcov a keď videl nejakého významného nepodporeného autora alebo nejaký projekt, no tak ho mohol zvrátiť. Presne toto bude robiť fond, rada fondu. Tieto ovládnutia a takéto veci, preboha, čo je na, ja som ilustroval včera v rozprave vystúpení konkrétne kultúrne počiny nepodporené, veľmi zásadné a veľmi hodnotné. A dovolím si tvrdiť, že by som ich kvalitu vedel obhájiť. Nič nemali s politikou, absolútne nič. To je naozaj, tu sa tak šialene politizuje, že toto stráca racionalitu takto debata.
Nie pomsta, žiadna pomsta, aj keď som tuná hovoril o jednom podľa mňa krajne problematickom podporenom projekte. A teda môžem vás ubezpečiť, pani kolegyňa Jaurová, že to naozaj nebol ani Houellebecq, ani Henry Miller, ani nikto podobný. Tí nepredali štyri kusy ako tento autor, ktorý vždy a za každých okolností dostane na čokoľvek, čo si zažiada, tak to naozaj že neni vytrhnuté z kontextu, to je veľmi priemerný a podpriemerný autor, ktorého meno vám nič nehovorí, aj keby som... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)