19. schôdza

Poslankyňa Turčanová.

Ďakujem.
Ja by som sa chcela predovšetkým obidvom kolegom poďakovať za to, že otvárajú veľmi vážne a ťažké zdravotnícke témy, poukazujú na to, aspoň ak to ako laik dobre chápem, že peňazí v zdravotníctve nie je až tak málo, len sú veľmi neefektívne prerozdeľované. A práve tieto nové štandardy a pomoc by mali jednak urýchliť čakacie doby pacientov na ošetrenia, a zároveň aj zefektívniť, aby tých peňazí bolo viac. Dnes sme počúvali, že vláda prijala konsolidačný balíček, bude sa všade šetriť a podľa mňa cesta na to, aby sme sa z toho dostali a aby občania tú kvalitu nestratili, je práve hľadať vnútorné zdroje a vnútorné rezervy.
A vy ukazujete tú cestu, ako sa to dá, tak sa vám chcem veľmi pekne poďakovať a už sa teším na nové štandardy v zdravotníctve.
Ďakujem.

Poslanec Majerský.

Ďakujem pekne.
Ja by som chcel ešte z tohto miesta vysvetliť takú jednu vec, že aj Národná rada naozaj môže prijať dobrý zákon, ktorý má dopad na celú spoločnosť a celú, celú krajinu. Podarilo sa to v minulom období, kde Národná rada schválila, že v obciach nad 500 obyvateľov bude povinnosť mať verejný defibrilátor. Obce na to mali rok a pol.
Do konca roka tohto majú si zaobstarať verejný defibrilátor, ale spolu s tým sa vlastne preškoľujú ľudia laici z prvej pomoci. A tie čísla, čo zatiaľ ukazujú parametre, sú obdivuhodné a naozaj sa zachraňujú ľudské životy bez rozdielu na to, kto je tam starosta za ktorú stranu, lebo ide o ľudský život, ktorý sa nedá ničím nahradiť.
A tu bol taký jeden dôkaz, ktorý som si pamätal z minulého obdobia, že aj Národná rada môže priniesť zákon, ktorý má naozaj ekonomicky obrovský dopad na prežívanie pacientov. Z jednoduchého hľadiska, aby ste si to vedeli predstaviť, že na Slovensku nemôžeme mať záchrannú službu v každej dedine, v každom meste, a ten dojazd zo záchrannej zdravotnej služby je nejaký. Ale vy dnes, keď zavoláte na 155, ste v nejakej obci a máte v obci defibrilátor, tak operačné stredisko vyzve tých ľudí, ktorí sú preškolení, a kým príde záchranka, tak ten pacient už dostáva prvú pomoc, je mu stláčaný hrudník a použije sa defibrilátor. A tí pacienti do piatich minút majú obrovskú šancu prežiť. A deje sa to reálne, čiže aj takýmto spôsobom môžme preniesť do praxe reálne veci, ktoré môžu reálne zachraňovať ľudské životy. A nie je to žiadna ekonomicky drahá vec, lebo ten defibrilátor viete kúpiť do dvetisíc euro pre každú obec a ľudský život má podľa OECD hodnotu 2-milióny eur.
Tak si vezmite, že koľko ľudských... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Poslanec Stachura ako navrhovateľ v rámci rozpravy.

Nechcem vás tu už dlhšie zdržiavať, neviem, či tá téma je pre všetkých kolegov zaujímavá, ale jednu vec ešte chcem, ešte raz uviesť na pravú mieru a dať taký príklad, že čo by znamenal ten náš návrh, alebo ako si to my predstavujeme s tými štandardami. A opäť poviem jeden konkrétny príklad z paliatívnej starostlivosti, teda starostlivosti o ťažko chorých, umierajúcich pacientov a jeden z takých najnepríjemnejších symptómov, ktoré niektorí zomierajúci pacienti musia zažívať, je dušnosť. To znamená, keď sa niekto dusí. No a v tejto dušnosti ešte my na škole sme sa učili teda, že len, prosím pekne, nesmieš podať žiaden opioid, to znamená silný liek od bolesti, pretože ten pacientovi môže ešte utlmiť dychové centrum a jednoducho môžeš ho tým zabiť, resp. tá dušnosť a silný liek od bolesti nejde nejako dokopy.
No ale postupom času a aj tým rozvojom paliatívnej starostlivosti sme prišli k tomu, že presne opak je pravdou a práve u tých pacientov, umierajúcich dušných pacientov je metódou prvej voľby práve použiť tento opioid.
To znamená, ak sa niekto dusí, tak prvým, prvou pomocou, zjednodušene to teraz hovorím, samozrejme že sú nejaké výnimky a špecifiká, je podať morfín, je podať ten opioid, samozrejme, v určitej dávke, aby sme pacienta aktívne nezabili, ale aby sme mu z toho jeho symptómu pomohli a tento symptóm nejako zredukovali.
No a teraz keď sa pozrieme na tie štandardy, ktoré sú vydané na Slovensku, a štandard, ktorý je vydaný v Nemecku, tak na Slovensku našťastie k tejto problematike máme štandard, urobili ho dve dámy, ktoré si ja veľmi vážim, ktoré tú paliatívnu starostlivosť posunuli veľmi dopredu, pani Križanová a ešte jedna pani doktorka, ktoré, samozrejme, vychádzali z určitých informácií, ktoré vtedy mali a urobili to najlepšie, ako vedeli, a v tomto štandarde je napísané, že dušnosť sa môže liečiť tak, že sa podá tento opioid.
No a teraz ako naši zdravotníci a realita v praxi vyzerá tak, a to som si overil, lebo som bol na viacerých nemocniciach a som sa práve na túto tému pýtal, že ak máte zomierajúceho pacienta, ktorý je dušný, ktorý sa dusí, ktorý má takýto symptóm, tak čo robíte. A viacero lekárov mi, žiaľ, povedalo, že no tak dáme mu novalgin. To je liek, akože ten základný liek od bolesti, ale vôbec nie je to lege artis postup pri dušnosti. To znamená, oni mu nevedeli v tejto veci pomôcť tým správnym liekom. A keď som sa pýtal, ako je to možné, veď predsa ten novalgin, to nie je metóda voľby, ktorú by mal dostať tento pacient, tak mi bolo vždy povedané, že no viete, ale my sa bojíme úradu pre dohľad, no tak nemôžme mu dať opiát, lebo ho môžme tým zabiť, lebo môže sa mu utlmiť dychové centrum a jednoducho my sa bojíme tej konzekvencie.
Samozrejme, že je to širší problém, ktorý nebudem teraz rozoberať, ale jeden z dôvodov, prečo sa napríklad boja, je aj to, že nemáme na to tak správne urobený štandard. Keď sa pozrite do tej nemeckej, do Nemecka, tak v tom štandarde je napísané, urobila ho odborná spoločnosť, ktorá je zakrytá ešte ďalšími spoločnosťami, ktorá zadefinovala nejaký klinicky relevantný problém, čiže je tam napísané, že pacienti s nevyliečiteľným onkologickým ochorením, ktorí sa nachádzajú na konci života a majú symptóm dušnosti, majú dostať silný opioid, to znamená napríklad morfín. A teraz je tam ďalšia kolónka, je tam napísané A, to znamená stupeň odporúčania je, že silné odporúčanie znamená, že má sa, ak by, a potom je tam ďalšia kolónka, ktorá hovorí o tom, že na základe čoho to môžu tvrdiť. Tvrdia to na základe toho, že je asi dvadsať rôznych štúdií, vysoko kvalitných štúdií, multicentrických štúdií, ktoré spájajú randomizované kontrolované štúdie, ktoré to potvrdzujú, že áno, takíto pacienti, ak bol podaný opioid, nedošlo k ich usmrteniu, ale došlo k zmierneniu symptómu dýchavice.
Čiže v tom štandarde je napísané, máte použiť opioid, naše odporúčanie všetkých expertov je áno, máte to urobiť, toto sú, toto sú štúdie, ktoré to potvrdzujú, a potom, samozrejme, že je to vybavené, pretože ak niekto odmietne postupovať podľa tohto postupu, musí mať veľmi dobré argumenty, prečo tak nerobí. A u nás, keďže je to tak akože tak, tak všelijak, tak jednoducho ten, ten pacient, žiaľ, v mnohom prípade nedostane to, čo má, čo by dostať mal.
Čiže toto je práve jeden taký konkrétny príklad, že keby prešiel tento návrh, tak ministerstvo zdravotníctva by ako prvé muselo urobiť novú metodiku, muselo by ju zverejniť a muselo by zabezpečiť, že tie štandardy budú mať jednak svoju aktuálnosť, dokedy sú platné, jednak že tam bude musieť byť stanovené, ako kvalitný štandard je, kto vôbec ten štandard môže vydávať, či sú to klinicky relevantné otázky, či nielen, či len neopisujeme knihy, ale či sú to naozaj otázky, s ktorými sa stretávajú naši kolegovia a nevedia sa rozhodnúť a potom na základe čoho povedia, že máte to robiť tak a tak. Čiže urobiť z tých štandardov takú modernú formu, ktorá je pomocou a nielen bičom pre našich zdravotníkov.
Ďakujem pekne.

Poslanec Majerský s faktickou.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Čiže ešte, aby sme to naozaj ešte len trošku zhmotnili a skrátili, ide vlastne o štandardy, ktoré budú používať zdravotníci na jednotlivých oddeleniach, aby sme naozaj zefektívnili systém. V tomto naozaj musím dať za pravdu pánu predsedovi Andrejovi Dankovi, ktorý kritizuje, že idú veľké zdroje do zdravotníctva a nie sú efektívne vynaložené, čo naozaj mu dávam za pravdu, lebo tých zdrojov do zdravotníctva ide dosť, len ich treba naozaj efektívne dávať a nemíňať ich na to, čo nemusíme robiť, nemusíme tieto postupy robiť, ale máme ich dávať tam, kde tie peniaze naozaj majú ísť a na pacientov, ktorí to naozaj akútne potrebujú. Lebo my robíme naozaj všetko opačne. Pacienti, ktorí liečbu, ktorú majú dostať o pol roka, dostávajú hneď, a tí, ktorí sú onkologickí a potrebujú liečbu včas, tak ju dostávajú neskoro, alebo sa jej nedožijú.