22. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Rokujeme tu teraz o naozaj mimoriadne dôležitom zákone, ktorý je, samotný teda infozákon je jedným z pilierov právneho štátu a zabezpečuje prístup verejnosti k informáciám týkajúcim sa fungovania jednotlivých štátnych orgánov a inštitúcií, nakladania s verejnými prostriedkami a vlastne zabezpečuje aj súvisiacu kontrolu zo strany verejnosti, preto by bolo ideálne, keby išiel riadnym legislatívnym procesom a cez medzirezortné pripomienkové konanie. A pán Lučanský síce uvádzal, že konzultoval ten pozmeňujúci návrh aj s ministerstvom spravodlivosti, len teda ja som sa rozprávala so samotným ministrom a ten o tom veľmi nevedel, čiže škoda, že to teda nešlo riadnym procesom, ale nevadí, sme tu, tak poďme o tom diskutovať.
Kľúčovou zmenou, ktorú táto novela prináša, je spoplatnenie sprístupnenia informácií, čo má, samozrejme, za následok obmedzenie prístupu k informáciám a vytvorenie bariéry pre naplnenia práva na prístup k informáciám. Ide o právo, ktoré nám zakotvuje aj samotná ústava, konkrétne v článku 26, kde je garantovaný v odseku 1: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené," a ďalej v článku 26 ods. 4: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." Ďalej v odseku 5 ústava upravuje v článku 26: „Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku."
Čo sa týka samotnej dôvodovej správy, navrhovatelia uvádzajú, že cieľom predkladaného návrhu je zavedenie mechanizmu, ktorý umožní povinným osobám efektívnejšie riadiť proces poskytovania informácií a zabezpečiť úhradu nákladov spojených s rozsiahlym vyhľadávaním a sprístupňovaním informácií. Navrhovaná úprava zákona zavádza možnosť povinných osôb požadovať úhradu nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií. A to je teda ten základ, o ktorý tu ide, zavedenie nového inštitútu mimoriadne rozsiahleho vyhľadávania informácií.
Ďalej sa teda uvádza v dôvodovej správe nasledovné: „Z dôvodu, že nie je možné žiadnym spôsobom kvantifikovať množstvo žiadaných informácií, posúdenie toho, či si predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov, závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená." Ako je aj zrejmé z tohoto samotného odôvodnenia, návrh oslabuje práva žiadateľov a žiadateliek tým, že povinnej osobe dáva možnosť požadovať úhradu nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií, pričom nie je nijako stanovené, o aké prípady má ísť. To vytvára priestor pre svojvoľnosť povinných osôb, čo potvrdzujú aj samotní navrhovatelia v dôvodovej správe, keď uvádzajú, že posúdenie toho, či predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená. Čiže aj samotní navrhovatelia vo svojom odôvodnení v podstate potvrdzujú to, že ide o svojvoľné, nejaký výklad, ktorý bude mať, bude vyslovene v kompetencii povinného subjektu.
Mechanizmus poskytovania informácie založenej na princípe poskytovania informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii, to znamená, že povinná osoba už pri súčasnej úprave nie je povinná vytvárať nové informácie, ktoré k dispozícii nemá, a v takom prípade môže aj odmietnuť tú žiadosť o informácie. Ak ich k dispozícii má, je povinná ich poskytnúť. Priestor na vytváranie arbitrárneho podmieňovania prístupu k informáciám spoplatnením môže naraziť aj na ústavné garancie, tak ako som už v úvode uviedla, v samotnej našej ústave máme v článku 26 tento základný, základné právo upravené. Sú tu teda pochybnosti, či celý mechanizmus podmienenie poskytnutia informácií úhradou je v súlade s našou ústavou, ako už bolo uvedené, v článku 26 ods. 4 ústavy sa zakotvujú legitímne dôvody, kedy je možné obmedziť prístup k informáciám, a to je, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť a, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. To je zjavné, že toto nie sú tie prípady, ktoré predpokladá naša ústava, neuvádza možnosť obmedziť prístup k informáciám z dôvodu nezaplatenia úhrady.
Máme tu teda aj pozmeňujúci návrh, ktorý má zabezpečiť, ktorý bude asi ešte prečítaný, ale vieme, je dostupný už, samozrejme, na webstránke Národnej rady, má zabezpečiť pre žiadateľa možnosť podať námietky voči vyčíslenej úhrade, avšak ani tento inštitút neodstráni arbitrárnosť rozhodovania povinnej osoby. Okrem iného problémom je, že infozákon neupravuje inštitút námietky, čiže vôbec nie je zrejmé, aký právny procesný režim tento inštitút bude mať, a to je problematické, mali by sme tu naozaj prijímať také zákony, ktoré sú právne jasné, a toto nie je ten prípad. Nie sú stanovené ani lehoty na jej podanie, ani lehoty na rozhodnutie o námietke, to prakticky znamená, že sa žiadateľ ani po tomto pozmeňujúcom návrhu nemá ako efektívne brániť. To len teda podčiarkuje otázniky ohľadom ústavnej konformnosti daného návrhu.
Vy sa teda aj pri tomto návrhu odvolávate na českú právnu úpravu, ale tá tento postup upravuje presne, konkrétne stanovuje, na podanie sťažnosti voči vyčíslenej úhrade stanovuje lehotu 30 dní, povinný subjekt je do 7 dní povinný vyhovieť sťažnosti, alebo ju predložiť nadradenému orgánu a ten nadriadený orgán má potom na rozhodnutie 15 dní odo dňa, kedy mu bola sťažnosť predložená. Takže je zjavné, že tam ten postup je stanovený presne, to nie je prípad inštitútu námietky, ktorý v našom infozákone neexistuje.
Na rozdiel od toho predloženého návrhu zákona je jedna veta, žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke. Čiže žiadne lehoty, nič, len deklarácia toho procesu. A predložená novela teda nijakým spôsobom neupravuje samotný proces pre podanie námietky a robí ho nevykonateľným, v zásade podľa predloženého znenia nadriadený orgán by nemusel o námietke rozhodnúť ani nikdy a žiadosť tak zostane nevybavená, čo je mimoriadne problematické.
Aby toho nebolo málo, tak máme tu ešte ďalší pozmeňujúci návrh, ktorý teda predpokladám, že bude tiež prečítaný v tomto pléne, ktorý prichádza od poslancov HLAS-u, a oni predložili vlastný pozmeňujúci návrh spolupodpísaný teda predkladateľom samotnej novely pánom Lučanským, kde chcú zmeniť lehotu ôsmich pracovných dní na vybavenie žiadosti až na 12 pracovných dní. Odôvodňujú to administratívnou preťaženosťou povinných osôb, čo mi príde teda naozaj úplne absurdné, lebo sa na to pozrime teda z toho hľadiska, že ak štát teda nevie zabezpečiť svoje povinnosti v zmysle existujúcich zákonov, tak riešením je to, že si to zákonom upravíme a zľahčíme a zhoršíme tak služby pre obyvateľov a obyvateľky Slovenska? Lebo tento princíp podľa mňa je absolútne nesprávny. Ak máme problém s dodržiavaním nejakých lehôt v dôsledku administratívnych nejakých ťažkostí alebo personálneho obsadenia, tak je potrebné sa zamerať na to, aby sa vylepšil ten proces a nie meniť zákon tak, aby sa to štátu uľahčilo.
Čoho sa tiež obávam, je to, že predĺženie lehoty zároveň zväčšuje priestor napríklad pre predstaviteľov vlády, aby do verejnosti šírili svoje informačné manipulácie a tieto taktiky sme tu už videli viackrát, napríklad pri známej teda dotačnej schéme na ministerstve spravodlivosti, ktoré vypustilo do sveta nejaké informácie, ktoré nebolo možné si overiť nijako inak ako prostredníctvom žiadosti o informácie, o sprístupnenie informácií a, samozrejme, čím dlhšia bude táto lehota, tak tým viac priestoru je na to, aby sa tieto manipulované informácie šírili vo verejnosti a už ťažké je potom to nejakým spôsobom zvrátiť. To znamená, že verejnosť sa k reálnym informáciám po takomto pozmeňujúcom návrhu, ak sa príjme v tomto pléne, dostane ešte neskôr ako v súčasnej dobe a klamstvá si už budú žiť svojím životom. A, samozrejme, vytvorí to teda ešte väčší priestor na balamutenie ľudí výmyslami. Problém je, samozrejme, keď už hovoríme o téme infožiadosti a infozákone, že aj v súčasnej dobe máme teda skúsenosti, že obzvlášť ústredné orgány štátnej správy pristupujú k plneniu svojich povinností v zmysle infozákona naozaj veľmi zvláštnym spôsobom, takže sa snažia tieto žiadosti všelijako ich stopiť a neodpovedajú alebo naťahujú lehoty a toto je mimoriadne samo osebe problematické, ak ešte zhoršíme aj zákonne tento prístup k informáciám, tak vlastne obmedzujeme práva verejnosti na dôležitý prístup k zásadným veciam, ktoré sa v štáte dejú, ktoré majú zabezpečiť aj kontrolu verejnej moci zo strany obyvateľstva.
Na záver už len jedna poznámka, že zavádzaný mechanizmus bude mať za následok aj vytvorenie akéhosi nerovnomerného prístupu k informáciám pre ľudí v závislosti od ich ekonomickej, socioekonomickej situácie, pretože je zrejmé, že pre nízkopríjmovú skupinu obyvateľstva bude náročné zaplatiť akúkoľvek úhradu, ktorá bude vyčíslená, pritom ľudia, ktorí nemajú problém so svojou ekonomickou situáciou, tak si budú môcť túto úhradu zaplatiť bez problémov a tým sa tu vytvára taký akože dvojaký systém, ktorý je vlastne sociálne nevýhodný, čo je tiež mimoriadne smutné v tomto kontexte.
Naozaj tento návrh ani po tých pozmeňujúcich návrhoch nie je prijateľný a teda mňa mrzí, že aspoň minimálne my sme tu mali debatu o tých námietkach a o tom celom systéme, ako by to malo byť nastavené, že ani toto nebolo zapracované a čakala som teda, že príde ešte k nejakému zlepšeniu a zjemneniu tohto návrhu. Naopak, prišlo ešte zhoršenie zo strany HLAS, tak to je, to je smutný vývoj k tomuto celému návrhu zákona a pevne verím, že ešte by sme sa mohli naozaj zastaviť a premyslieť si to poriadne.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Ja ťa chcem, Lucia, v tomto podporiť. Myslím si, že tento návrh zákona, aj keď bude doplnený tými pozmeňujúcimi návrhmi, naozaj jednak nie je v súlade s ústavou, ale tiež zhorší možnosť ľudí domáhať sa svojho práva na informácie. A tiež by som sa chcela ohradiť voči tomu tvrdeniu, že tento návrh zákona reaguje na nejaký dlhodobý problém vo vzťahu k povinným osobám. Tiež som bola chvíľu na strane povinných osôb ako viacerí v tejto sále a, dobre, môžeme sa baviť o tom, že aké rôzne žiadosti o informácie chodia, ale ja si myslím, že normálny štátny orgán alebo orgán verejnej moci, ktorému ide naozaj o to a chápe, že má tú moc z dôvodu, že ho platia daňoví poplatníci tejto krajiny, sa vie s akoukoľvek infožiadosťou včas a riadne vysporiadať a nie je potrebné zavádzať takéto obmedzenia.
A keďže sa tieto obmedzenia chcú zaviesť prostredníctvom poslaneckého návrhu zákona, kde sa jednoznačne obchádza právo verejnosti sa k tomu vyjadriť, tak ja mám prosto podozrenie, že tu vôbec nejde o dobrý úmysel, pretože sa ide okliešťovať práve právo verejnosti na informácie. Keby sme chceli, aby sa verejnosť vôbec mohla vyjadriť k tomu, či má takýto názor, že táto úprava je dôležitá a potrebná, tak by sme ho dali do MPK. Keďže sa tak nestalo, podľa mňa navrhovatelia nemajú dobrý úmysel v tomto.

Pani poslankyňa Plaváková, plne súhlasím s tým, že účelom tohto návrhu zákona je obmedziť prístup verejnosti k informáciám. Tá floskula o tom, že povinné osoby sú zaťažené nadmernými žiadosťami o informácie, ktoré sú príliš rozsiahle, je obľúbený argument, ktorý už roky používajú tí, ktorí sa snažia obmedziť prístup k informáciám. A som presvedčený o tom, že je to len zámienka. Nechcem spochybňovať, že existujú kverulanti, ktorí si žiadajú nezmyselné informácie, ktoré im nie sú nanič okrem toho, že obťažujú povinnú osobu, ale rovnako existujú povinné osoby, ktoré si neplnia svoje povinnosti a len si hľadajú zámienky, aby informácie neposkytli. Po schválení tohto návrhu zákona to budú mať ešte jednoduchšie.
Ten prvý pozmeňujúci návrh, ktorý je súčasťou spoločnej správy, ktorý pán poslanec Lučanský predložil na výbore, čiastočne vylepšuje ten návrh, lebo dáva do hry nejaký opravný prostriedok proti rozhodnutiu o spoplatnení prístupu k informáciám, ale nerieši to ten zásadný problém a myslím si, že je to veľmi nedokonalý nástroj, tak ako je navrhnutý, napriek tomu, že sa predkladatelia odvolávajú na právnu úpravu v Českej republike, nie je to porovnateľné, nie je to to isté, neposkytuje to žiadateľovi podobné záruky.
Ten druhý pozmeňujúci návrh, ktorý je na webe Národnej rady zverejnený pod menom pána poslanca Gašparoviča, zrejme ho prednesie pán poslanec Lučanský, ten pôvodný návrh nijako nevylepšuje, naopak, ešte ho zhoršuje a teda naťahuje, naťahuje lehoty o polovicu. O polovicu dlhšie budú mať, bude trvať sprístupňovanie informácií, ak to prejde.

Ďakujem za slovo.
Ja by som chcel pani poslankyni Plavákovej pripomenúť, že vlastne v § 22 zákona 211 sa píše: „Ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní." Čiže vlastne ďalej definuje zákon č. 71/67 Zb. o správnom konaní, správny poriadok, v prípade tých námietok.
A ohľadom, ohľadom všeobecne týchto procesov, procesu žiadania cez infozákon, viete, ja obhajujem aj tých starostov, ktorí vlastne majú, majú, môžu sa dostať do situácie, kedy príde žiadosť, že chcú z deväťdesiateho siedmeho vytiahnuť všetky uznesenia a zápisnice z obecného zastupiteľstva, a vtedy nastane situácia, kedy sa to rozstrelí na dva-tri dni, keď jeden zamestnanec je vyťažený len tým, že skenuje dokumenty a nie je možné pristúpiť k ďalšej práci. Spoplatnenie je na vôli povinnej osoby. Nie je to povinnosť. Neznamená toto, že teraz budeme povinne spoplatňovať všetky infožiadosti.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem za doplnenie. Adam, ale neviem, či si si aj pozeral tie ustanovenia o námietkach v správnom poriadku, pretože to naozaj nie je použiteľné a my potrebujeme mať ten proces stanovený v infozákone. Tam je námietka, úplne iný inštitút opäť. Takže toto nemôžeme len tak mirnix-dirnix si odkazovať na nejaké predpisy, ani naňho vlastne neodkazuješ, lebo keby si naňho chcel odkázať priamo, tak to uvedieš ako osobitný predpis, podľa ktorého sa to má riadiť. Jednoducho to je fakt, že to je zlé právne spravené. To nie je tu vôbec na žiadnu debatu. Je to proste zle spravené a bude to nevykonateľné a bude to spôsobovať v praxi problémy.
A preto som ťa na to upozorňovala ešte pred tým, než sme otvorili toto druhé čítanie a bol priestor na to ešte do toho zasiahnuť, mohol si predložiť pozmeňujúci návrh. Ja som s nádejou teda otvárala ten pozmeňujúci návrh, ktorý tam pribudol, a bola som nemilo prekvapená, že to nie je oprava tejto chyby, ale je to ešte zhoršenie toho pôvodného návrhu. Tak to ma mrzí naozaj, lebo ja to myslím vyslovene že v dobrom, naozaj je to právne zle spravené a bude to v praxi spôsobovať problémy, pretože ten inštitút nie je jasne definovaný, nie sú tam stanovené lehoty, nedá sa použiť ten odkaz na správny poriadok, proste taká je právna realita. Takže ja som v dobrom ťa na to upozorňovala a mrzí ma, že teda nedošlo k tej náprave.
Ďakujem.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, môžem len zopakovať, že zmyslom predloženej novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám je obmedziť prístup k informáciám. Je obľúbenou a dookola opakovanou floskulou, že povinné osoby sú preťažené nadmerným množstvom informácií, o ktoré si žiadajú žiadatelia, a preto je potrebné nejakým spôsobom obmedziť, obmedziť ten prístup k informáciám. Jeden z tých spôsobov je, samozrejme, že spoplatnenie, ktoré keď bude nastavené takto vágne, tak bude znamenať, že povinné osoby de facto budú môcť odmietať, odmietať žiadosť o prístup k informáciám na základe toho, že navrhnú tam nejaké, nejaké poplatky, ktoré budú, budú nadmerné, odvolací orgán to potvrdí a bude to, bude to v poriadku. V tom pôvodnom návrhu nebol, nebola ani žiadna možnosť odvolať sa voči tomu rozhodnutiu povinnej osoby dať, teda stanoviť úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie, vyhľadávanie informácií. Teraz v tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý už prešiel cez výbory a je premietnutý v spoločnej správe, sa už počíta s inštitútom námietky.
Ja budem reagovať teda najprv na tú diskusiu, ktorá tu už bola, že v Českej republike ten opravný prostriedok je upravený, je jasný ten postup podľa neho. Vo vašom návrhu, pán poslanec Lučanský, ktorý je teda súčasťou spoločnej správy, sa hovorí iba o námietke. Námietke, o ktorej rozhodne odvolací orgán. Akým spôsobom, za aký čas, koľko to bude trvať, to tam nie je upravené. No a na námietku pani poslankyne Plavákovej ste povedali, že veď predsa to, čo nie je upravené v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, subsidiárne sa na to vzťahuje správny poriadok, čiže ten všeobecný predpis o správnom konaní. No tak si pozrime, čo o námietkach hovorí správny poriadok.
Správny poriadok spomína námietku na ôsmich miestach.
V § 21 ods. 2 hovorí o tom, že osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada. To nám asi nedá nejaké vodítko.
Potom § 22 ods. 3, ktorý sa týka zápisnice, hovorí, že odobretie, odopretie podpisu, dôvody tohto odopretia a námietky proti obsahu zápisnice sa v nej zaznamenajú. No to nám asi tiež nebude veľmi užitočné, aby sme vedeli povedať, že akým spôsobom sa má rozhodnúť, rozhodnúť o námietke, novonavrhovanej námietke podľa infozákona.
Potom sa spomína námietka v § 47 ods. 3, kde v jednom z náležitostí rozhodnutia je, aby sa v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol okrem iného aj o tom, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania. To opäť, opäť nám nedáva, napríklad na rozdiel od odvolania nám to nedáva žiadny, žiadny návod.
No a potom tu ešte máme námietku v § 76, ktorá je súčasťou spoločných ustanovení k výkonu rozhodnutia. Výkon rozhodnutia zase tiež nie je niečo, čo by, čo by sa týkalo situácie, ktorú popisujete. Tam sa to spomína na štyroch miestach.
A potom naposledy sa spomína námietka v § 80 ods. 2. Paragraf 80 ods. 2 sa týka vymáhania nepeňažných plnení.
Čiže ani na jednom mieste, kde sa v správnom poriadku spomína námietka, tak to nie je použiteľné na tú námietku, ktorú navrhujete vy, a, samozrejme, vy môžte zaviesť nový inštitút, inštitút námietky do zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale ak má byť funkčný a efektívny, tak by mal byť aj nejakým spôsobom upravený. Lebo to, čo nie je upravené napríklad vo vzťahu k odvolaniu v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, áno, odvolanie je inštitút, ktorý pozná správny poriadok a pomerne podrobne ho upravuje.
Aj po schválení tej zmeny a po predložení toho pozmeňujúceho návrhu ostáva problematický už samotný ten fakt, že poskytnutie informácií bude podmienené zaplatením úhrady a dokonca zaplatením úhrady vopred. Jednak už tu pani poslankyňa Plaváková citovala z ústavy, ktorá hovorí o tom, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Čiže nie je tam ten dôvod, ktorý uvádzate vy, a ide o obmedzenie prístupu, prístupu k informáciám z dôvodu nezaplatenia, nezaplatenia úhrady. Je to problematické a na to upozorňuje aj VIA IURIS, o ktorej, o ktorej vyjadrenia, ktoré boli adresované aj poslancom, sa tiež vo svojom vystúpení budem opierať. Napríklad z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, spisová značka 19 S 216/02 zo 14. novembra 2022, kde sa upozorňuje, že nie je možné obmedziť prístup k informáciám z dôvodu nezaplatenia úhrady. Tým, že, tým, že zavádzate, zavádzate toto ako nový dôvod, tak áno, môže to byť, môže to byť v rozpore, v rozpore s jej ústavou.
Zavádzate rovnako nový pojem „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií", ktorý môže byť vágny, ktorý môže byť svojvoľne uplatnený a teda používaný povinnými osobami, ktoré sa chcú vyhnúť poskytnutiu informácie, lebo tak ako sú medzi žiadateľmi kverulanti, ktorí žiadajú o informácie, aby zaťažili povinnú osobu, sú takí, tak medzi povinnými osobami sú také povinné osoby, ktoré sa vyhýbajú poskytovaniu informácií, aj keď ide o legitímny záujem žiadateľa, ale hľadajú si zámienku, aby tú informáciu neposkytli. A ak to bude zadefinované takto vágne, tak dopadom toho, dôsledkom toho bude, že tie povinné osoby, ktoré sa chcú vyhýbať poskytovaniu informácií, budú mať ďalší spôsob, ako sa tomu vyhnúť.
Odvolávate sa na skúsenosť Českej republiky, ale aj v Českej republike táto úprava spôsobovala problém a trvalo istý čas, kým prostredníctvom judikatúru súdu sa dospelo k nejakému, k nejakému výkladu, lebo, samozrejme, že to bolo nadužívané povinnými osobami. A takáto úprava by mala byť vykladaná reštriktívne. Teda nie tak, aby reálne obmedzovala, obmedzovala prístup k informáciám, čo pri vami navrhovanej úprave hrozí, a navyše tam, ako to tu zaznelo a ako je zrejmé, tá slovenská, slovenská úprava aj je menej konkrétna a menej vykonateľná a menej naklonená alebo menej v rovno, dávajúca do rovnováhy práva žiadateľa a nejaké legitímne záujmy, záujmy povinnej osoby a je úplne vychýlená v prospech povinných, povinných osôb.
Vy hovoríte o tom, že povinné osoby sú zaťažené nejakými nadmernými žiadosťami, ktoré sú, ktoré sú príliš rozsiahle, ale z čoho to vyplýva? Máte vy nejakú analýzu, ktorá by to potvrdzovala? A to mimochodom veľmi podobné je to aj s tým pozmeňujúcim návrhom, ktorý pán poslanec Lučanský predloží a ktorý hovorí o tom, že lehota na vybavenie infožiadosti nebude osem pracovných dní, ale dvanásť pracovných dní, čiže o polovicu. Pozmeňujúcim návrhom predloženým v rozprave v pléne idete predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti o prístup k informáciám a opäť to zdôvodňujete tým, že tento návrh zohľadňuje objektívne zmeny vo fungovaní povinných osôb vyplývajúce z rastúceho objemu a rozsahu žiadostí o informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. S ohľadom na zvyšujúci sa počet a zložitosť sprístupňovaných informácií sa povinným osobám vytvára priestor na dôslednejšie, právne korektné a materiálne náročné spracovanie žiadostí, čím sa zamedzí formálnemu či povrchnému vybavovaniu žiadostí a zároveň sa predíde administratívnej preťaženosti povinných osôb, z čoho vyplýva, že rastie objem a rozsah žiadostí o informácie. Ak niečo takéto tvrdíte, tak predpokladám, že máte nejaké analýzy, nejaké štatistiky, ktoré by to potvrdzovali, že to nie je len nejaký váš subjektívny dojem. To som nemyslel vážne, samozrejme, že si myslím, že je to len váš subjektívny dojem a že žiadne takéto štatistiky, ktoré by tieto tvrdenia potvrdzovali, neexistujú. Že neexistujú ani vo vzťahu k návrhu zákona a neexistujú ani vo vzťahu k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý, ktorý predložíte.
A už dnes, teda ostanem ešte chvíľu pri tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý zaznie v rozprave, už dnes predsa existuje možnosť o ďalších osem pracovných dní predĺžiť, predĺžiť tú lehotu na vybavenie infožiadosti, lebo v situácii, keď je to náročné vyhľadať alebo, alebo poskytnutú informáciu, tak povinná osoba si môže predĺžiť lehotu na dvojnásobok. Čiže dnes je to osem nie kalendárnych, ale pracovných dní a ďalších osem pracovných po novom, ak bude schválený ten pozmeňujúci návrh, to bude dvanásť, dvanásť pracovných dní a osem pracovných dní, to je dvadsať pracovných, to je, de facto celý kalendárny mesiac bude mať povinná osoba na poskytnutie informácií, keď si, keď si to, keď si to predĺži. Opäť to považujem za neprimerané obmedzenie prístupu k informáciám, lebo niektoré povinné osoby postupujú tak, že ak je stanovená nejaká lehota, tak vybavujú tú žiadosť alebo iné podanie v posledný deň lehoty, nie hneď ako môžu, ale v posledný deň. A vy im, vy im ten priestor, vy im ten priestor rozširujete.
A ešte, to je, to je zase mimoriadne vtipné, to prezentujete, akoby to bolo vlastne v záujme žiadateľov, že čím sa zamedzí formálnemu či povrchnému vybavovaniu žiadostí a zároveň sa predíde administratívnej preťaženosti povinných osôb. Čiže áno, v zásade sa tvárite, že je to v záujme žiadateľov, že nedostanú informáciu najneskôr za osem, ale najneskôr za dvanásť, za dvanásť pracovných dní. To opäť asi nemyslíte úplne vážne. A dokonca sa tam tvrdí, že navrhované predĺženie lehoty by prispelo k efektívnejšiemu využívaniu dostupných administratívnych kapacít povinných osôb a umožnilo by, aby úhrada nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií zostala aplikovaná len ako posledný prostriedok určený pre prípady, keď by vybavenie žiadosti výrazne presahoval štandardnú administratívnu záťaž.
Čiže problém podľa tohto tvrdenia ani nie je v tom, že zaberie to veľa času, aleže je krátka lehota. Čiže v zásade predĺži sa lehota na trojnásobok a netreba zavádzať, zavádzať úhradu. No ale tak to sa bije s tou argumentáciou, ktorá sa týka, týka samotného návrhu zákona, že je problém, že to zaťaží administratívne kapacity, lebo veď keď je niečo mimoriadne náročné, tak je to mimoriadne náročné aj keď je tá lehota, lehota dlhšia. Nerozumiem v čom, v čom by to, by to bolo menej náročné, ak by bola lehota dlhšia.
No a zaklincuvávate to, že navrhovaná úprava tak zároveň zohľadňuje legitímne záujmy povinných osôb aj žiadateľov a zabezpečuje rovnováhu medzi právom verejnosti na prístup k informáciám a potrebou ochrany efektívnosti výkonu verejnej správy. Žiadna rovnováha. Tá rovnováha je dnes a vy ju svojím návrhom zákona a aj tým pozmeňujúcim návrhom, ktorý predložíte, narúšate. Tá rovnováha sa vychyľuje, vychyľuje týmto návrhom výrazne v prospech povinných osôb a výrazne v prospech ich možností vyhnúť sa poskytnutiu, poskytnutiu informácií.
Tak ako, ako nie je jasné, čo ten, čo ten pojem mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií znamená, tak nie je jasné ani, akým spôsobom sa má postupovať podľa tej námietky, ktorá sa do návrhu dostane v prípade, že bude schválený pozmeňujúci návrh zo spoločnej, zo spoločnej správy. Akým spôsobom jednak bude definované to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a akým spôsobom bude stanovený ten poplatok, ktorý sa má za to zaplatiť. A ja viem, že všetko nie je možné napísať do zákona, to všetko nie je možné napísať do nejakého právneho predpisu, ale vy argumentujete Českou republikou a v Českej republike to nie je ponechané iba na zákon. V Českej republike to plnenie definuje alebo je obsiahnuté v nariadení vlády č. 173/2006 Z. z. o zásadách stanovenia úhrad a licenčných odmien za poskytnutie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Čiže ani tam to nie je dokonalé, samozrejme, ja nie som, nie som ani s tým úplne stotožnený, ale aspoň máte tam nejaký právny predpis, ktorý stanovuje úhrady a licenčné odmeny za poskytnutie informácií podľa, podľa zákona. V tej vami navrhovanej právnej úprave sa nepočíta so žiadnou vyhláškou ministerstva spravodlivosti alebo ministerstva financií alebo, alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý by upravil spôsob určenia úhrady za poskytnutie informácií, ktoré je spojené s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním týchto, týchto informácií.
No a je potrebné teda poukázať na to, že keď argumentujete českou skúsenosťou, tak ten český, česká, česká úprava je odlišná jednak tým, že je konkrétna a stanovuje postup a u nás ten postup nebude obsiahnutý ani v zákone o slobodnom prístupe k informáciám a ani v právnom poriadku, lebo, ako som už upozornil, ani v správnom poriadku nie je námietka nejakým spôsobom vymedzená. A v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám je vymedzené, akým spôsobom sa postupuje pri podaní, podaní sťažnosti proti postupu pri vybavovaní žiadosti o informácie, tam je viacej tých, tých spôsobov, akým, alebo teda viacej situácií, ktoré možno namietať prostredníctvom sťažnosti. Sťažnosť napríklad podáva u povinného subjektu do 30 dní, vy tam máte lehotu 7 dní, hej? Čiže žiadateľ má v českom systéme, na ktorý sa odvolávate, 30 dní na to, aby sa, aby sa odvolal a potom, potom sa o jeho postupe rozhodne. V našom má 7 dní, čo ani nie je že bežná lehota na odvolanie, je 7 dní na to, aby dal nejaké kvalifikované námietky alebo aby zaplatil to, čo si od neho povinná osoba vyžiada. Potom je v českom zákone opísaný postup, ktorý hovorí o tom, že tá povinná osoba do 7 dní buď sa teda stotožní s tým, s tou námietkou a zníži úhradu a vydá rozhodnutie alebo vydá rozhodnutie, teda zníži úhradu, alebo to predloží nadriadenému orgánu, a ten má potom 15 dní na to, aby rozhodol. Tiež je to naťahovanie času, ale dobre, je to, je tam nejaký postup. V tej, v tej našej úprave, alebo vašej úprave žiadna takáto lehota stanovená nie je. Navyše vy vyžadujete zaplatenie do 7 dní, v českej úprave sa hovorí, že to má byť zaplatené, myslím, že do 60 dní.
Čiže tam žiadateľ jednak má procesne upravený postup, alebo respektíve tie odvolacie orgány majú procesne upravený postup na rozdiel od vami navrhovanej úpravy, ale zároveň, zároveň tie lehoty sú nastavené vyváženejšie. V tom vašom návrhu má na úhradu alebo na podanie námietky 7 dní, v Českej republike 30 dní. U nás nebude, ak to bude, ak bude ten váš návrh schválený, nijako upravený postup odvolacieho orgánu, teda okrem toho, že ako rozhodne, ale nejaký procesný postup, napríklad lehoty, ktoré sú v tomto prípade veľmi dôležité, vôbec nebudú, nebudú upravené. A v Českej republike má žiadateľ 60 dní na to, aby zaplatil, asi nemá dôvod to naťahovať, ale dáva sa mu takáto možnosť, vami navrhnutom, navrhnutom procese má 7, aj keď tých 7 dní je vlastne na to prvé buď zaplatenie, alebo podanie námietky, ale teda predpokladám, že keď sa o námietke rozhodne negatívne, je odmietnutá nadriadeným orgánom, tak zasa má, zasa má 7 dní. Je to úplne nevyvážené a je to nastavené v prospech povinných osôb.
Keďže je devätnásť hodín a ja predpokladám, že ešte by som rád využil tých sedem a pol minúty, tak... (Rečník sa obrátil na predsedajúceho.)

Vážený pán predkladateľ a vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som pokračoval vo vystúpení k návrhu
novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám a zhrnul by som to, o čom som hovoril v stredu.
Po prvé, táto novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám obmedzí prístup verejnosti k informáciám. Nech sa tu už hovorí čokoľvek o motívoch predkladateľov, o tom, že dôvodom je snaha chrániť povinné osoby pred zahlcovaním rozsiahlymi infožiadosťami, skutočným dôvodom je vytvoriť ďalší priestor, aby tie povinné osoby, ktoré nechcú poskytovať informácie žiadateľom, tak nemuseli robiť. A je to narušenie jedného zo základných, základných práv, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky.
Po druhé, aj toto obmedzenie práva na prístup k informáciám sa deje obchádzaním riadneho legislatívneho procesu. Poslanci, samozrejme, majú právo predkladať návrhy zákonov a dobrou praxou vo vzťahu k zákonu o slobodnom prístupe k informáciám však bolo, že ak dochádzalo k zmenám, tak až po predchádzajúcej diskusii ako so žiadateľmi alebo teda s organizáciami, ktoré reprezentujú žiadateľov, tak s povinnými osobami. Tu sa tak deje poslaneckým návrhom, návrhom zákona bez riadneho medzirezortného pripomienkového konania. Áno, aj v minulom volebnom období bol novelizovaný infozákon na základe poslaneckej iniciatívy, tam to však reagovalo na problémy aplikačnej praxe a v podstate skôr rozširovalo, ako zužovalo priestor pre, pre žiadateľov. Tuto dochádza k obmedzovaniu ústavného práva bez riadneho legislatívneho procesu, bez dostatočnej, dostatočnej diskusie.
Po tretie, bude predložený pozmeňujúci návrh, ktorý reaguje na čas výhrad, ktoré boli prednesené vo vzťahu k návrhu zákona, a síce, síce v tom slova zmysle, že sa zavádza opravný prostriedok proti vymedzeniu úhrady, ktorú žiadateľ považuje za neprimerane vysokú, tak sa môže odvolať, respektíve podať námietku. Tento opravný prostriedok je však nedostatočný, pretože nie je bližšie upravený, nie sú tam, nie sú tam stanovené lehoty, a teda naďalej ostáva právna úprava vágna, nedostatočná a zneužiteľná tými povinnými osobami, ktoré chcú odmietnuť prístup k informáciám pre žiadateľov.
Po štvrté, okrem zlepšenia, drobného zlepšenia toho návrhu, ktorý predstavuje pozmeňujúci návrh, ktorý je obsiahnutý v spoločnej správe, prichádza aj zhoršenie v druhom čítaní, a síce prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu, ktorý tu o chvíľu predloží pán poslanec Lučanský a ktorý predĺži lehotu na vybavovanie žiadostí o prístup k informáciám o polovicu. Predĺži ju z osem pracovných dní na dvanásť pracovných dní a ešte sa to tvári ako niečo ústretové, čo bude minimalizovať situácie, keď si povinná osoba bude vyžadovať poplatok alebo úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, akoby to nejako súviselo. Ono to reálne nijako nesúvisí. Keď povinná osoba bude mať dojem, že informácia, o ktorú sa žiada, predstavuje mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie, tak bude môcť požiadať a žiadateľ sa síce bude môcť brániť námietkou, ale tá, ako som už hovoril v prvej časti vystúpenia, nebude nijako bližšie upravená na rozdiel od Českej republiky, na ktorú sa, na ktorú sa navrhovatelia tohto návrhu odvolávajú.
Vyslovujem pochybnosť, či tá úprava nemôže byť v rozpore s ústavou, pretože podmieňuje poskytnutie informácie zaplatením úhrady vopred a právo na informácie je ústavou garantované, garantované právo a aj z predchádzajúcej judikatúry súdov vyplýva, že by povinné osoby nemali podmieňovať poskytnutie informácií zaplatením poplatku, ktorý je možný už dnes v niektorých situáciách, samozrejme. Namietam, že tá úprava je, je vágna, že aj mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie nie je nejako bližšie, bližšie definované a je potenciálne zneužiteľné. Namietam, že to stanovenie úhrady bude opäť subjektívne a na rozdiel od Českej republiky, kde je, kde sú, kde je to upravené nariadením vlády, u nás sa nepredpokladá úprava v nejakom, v nejakom vykonávacom predpise, ktorá by stanovovala, akým spôsobom možno, možno stanoviť tú hodnotu úhrady. Navyše tie pravidlá sú nastavené v porovnaní s Českou republikou v neprospech žiadateľa, žiadateľ bude mať kratší čas na to, aby, aby dal námietku sedem dní v porovnaní s tridsiatimi dňami v Českej republike, respektíve šesťdesiatimi dňami v Českej republike. Nebude mať upravené, nebude mať upravené, dokedy sa bude rozhodovať o jeho, o jeho návrhu, a preto vzhľadom na to, čo som povedal a vzhľadom na to, že považujem ten návrh za zlý v zmysle zákona o rokovacom poriadku, navrhujem, aby bol návrh zákona vrátený predkladateľovi na dopracovanie a poprosím pána spravodajcu, ktorý je teraz zaneprázdnený niečím iným, aby tento môj návrh zaznamenal. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, predložený návrh poslancov a poslankýň z SNS považujem za premárnenú príležitosť a poviem aj prečo. V podstate javí sa mi, že nie je tu záujem napríklad o to, aby sa medzi povinné osoby pridali napríklad aj poberatelia NFP vrátane fondov Európskej únie či, či obecných dotácií. Nie je tu záujem o možnosť pre kreatívne obce stanoviť si aj vlastný spôsob prijímania 211-tky napríklad cez sociálne siete nad rámec už jestvujúcich spôsobov. Javí sa mi, že nemáte záujem o zverejňovanie CV-čiek štatutárov ministerstiev orgánov štátnej správy, ale po novom aj miestnej či regionálnej správy obcí, miest či krajov. A ak sa už na 211 pozeráme optikou miest a obcí, mohli sme si konečne krásne a naozaj systematicky poupratovať medzi 211 a tou takzvanou 369, ktorou je zákon o obecnom zriadení, lebo niektoré veci sa nám tam tak trošku bijú, že čo ešte by malo byť v tom zákone o obecnom zriadení a čo už by malo byť napríklad v 211. Ale vy, žiaľ, zjavne nemáte úplne záujem o zverejňovanie termínov rokovaní zastupiteľstiev, komisií vrátane ich programu rokovania, nie je tu záujem o zverejňovanie informácií, o účasti poslancov, respektíve neposlancov napríklad na rokovaniach komisií, nie je tu záujem o to, aby sa napríklad texty návrhov VZD-niek mohli zverejňovať sedem, desať alebo pätnásť dní pred samotným rokovaním komisií, nie je tu záujem o to, aby sa povinne zverejňovali informácie napríklad o hlasovaní na zastupiteľstvách mestských alebo obecných a takisto aj komisiách. Táto debata tu úplne chýba, čo ma mrzí.
Vôbec sa tu, žiaľ, nebavíme o možnosti, že by bolo možno dobré zverejňovať odpovede na otázky napríklad na webe mesta a obce, a zároveň by sa na to možno mohla povinná osoba, mohla by na to odkázať a možno by nemusela odpovedať ďalším, ak už raz tú istú vec v nejakom čase odpovedala. Tuto by veľmi mohlo ušetriť aj čas a mohlo by to zefektívniť celý ten proces, ak chodia opakované žiadosti na tú istú vec, v mnohých prípadoch určite mnohí starostovia, starostky mi dajú za pravdu, že aj v tom istom znení a toto by bol efektívny prostriedok, ako si, si ušetriť tú robotu a zefektívniť celý ten proces, keď už náhodou sa vyskytne nejaká šikanózna séria tých istých žiadostí za krátky čas, lebo aj také sa môžu diať, samozrejme.
Je škoda, že sa nebavíme o možnosti dohody medzi pýtajúcim sa a opytovaným na efektívnejšom a funkčnejšom predlžovaní lehoty, nebavíme sa o možnosti prerušenia lehoty, ak dôjde k technickým problémom opäť nejakým efektívnejším spôsobom, nebavíme sa o tom, že okrem dátumu zaplatenia faktúry by sa mohol zverejňovať napríklad aj dátum vystavenia faktúry a tak ďalej, a tak ďalej. Tých, tých vecí, ktoré by zlepšili ten aktuálny skutkový stav, je veľmi veľa a nehovorím, že to robíte s nejakým zlým úmyslom, len mrzí ma, že sme to nesprecizovali možno aj spoločne ešte o trochu viac, mohlo sa to proste naozaj pedantnejšie vyladiť, sprecizovať na budúci rok naprieč celým politickým spektrom a mohlo to, mohlo to vyzerať ešte o kus lepšie. Šije sa to opäť raz tak trochu tou horúcou ihlou bez dôkladnej a poctivej diskusie narýchlo a javí sa, že snaha je čo najskôr naozaj za poskytovanie informácií pýtať v určitých prípadoch, nie vo všetkých, samozrejme, ale v určitých prípadoch, peniaze.
Čiže z mojej pozície alebo z mojej optiky je to premárnená príležitosť opäť raz a na záver len ja som sa stretol aj s pánom poslancom Lučanským po výbore pred dvoma týždňami po regionálnom výbore, kde som sa ho na to aj tak trochu pýtal a snažil sa zistiť viac a ja tam verím absolútne tomu, že tam nie sú vôbec z vašej strany apriori zlé úmysly, len, len proste nemyslíte možno na všetky tie aspekty negatívne, ktoré to, žiaľ, môže priniesť a bezpochyby aj prinesie.
Lebo sa možno na to pozeráte optikou len tých starostov a starostiek a primátorov a primátoriek, ktorých máte nepochybne mnoho a my to nespochybňujeme, ale tá vec, tá celá tá 211 je tak vážna vec, netýka sa len starostov, starostiek a kopca ďalších orgánov. Čiže tu by som naozaj možno poprosil ešte to zvážiť, ešte to možno stiahnuť, prepracovať, dopracovať, docizelovať a môže to byť veľmi dobrá vec, naozaj taká, proste taký zlepšovák celého toho procesu, ktorý tu dnes máme a na konci dňa by všetky strany mohli byť možno spokojné.
Čiže z mojej strany možno taká, taká ľudská prosba, taký apel na to, aby sa to urobilo lepšie a precíznejšie a nikam sa netreba ponáhľať, už či to bude teraz, alebo o polroka, významne to môže pomôcť, keď to bude o čosi neskôr.
My sme mali záujem aj v tomto momente urobiť k tomu pozmeňujúci návrh, teraz v druhom čítaní, ale povedali sme si, že aj z našej strany by to nebolo úplne možno, alebo z mojej strany by to nebol ten najlepší spôsob, ako do toho teraz zasiahnuť, ale aj my si chceme dať ešte poriadny čas na to, niekoľko mesiacov to poriadne prežuť a prejednať so všetkými kompetentnými autoritami, ktorých sa to týka a na konci dňa predložiť takú novelu, ktorá naozaj bude tá najlepšia možná v danom čase a priestore.
Takže toľko, toľko z mojej strany. Veľmi pekne ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo, milé kolegyne, milí kolegovia, ešte pred tým, ako pristúpim k deskripcii dôvodov, prečo navrhovanú novelu zákona č. 211, tzv. infozákona, odmietam, chcem zasadiť rokovanie o tejto problematike do širšieho kontextu. Už niekoľko mesiacov sme svedkami odkladania voľby nových členov úradu pre mediálne služby a to z jednoduchého dôvodu. Je ním zámer vytvoriť národný, nový národný mediálny úrad, ktorý by bol nástupcom úradu pre mediálne služby a v rukách výhradne zástupcov vládnej koalície by sa stal novým cenzorským úradom a pomyselným bičom na všetkých nevhodných novinárov a mediálne domy. Vládna koalícia vedie v priamom prenose súboj o tom, ako si rozdelí pozície v zoštátnenej Slovenskej televízii a rozhlase, pričom sa neštíti nahlas hovoriť o pomeroch v prospech jednotlivých vládnych strán. Toto je skutočne nehorázne.
Stalo sa už akýmsi vládnym folklórom, že si vládni predstavitelia osobujú triediť novinárov na tých, ktorým budú a ktorým nebudú odpovedať na otázky a na tlačových konferenciách to dávajú so zodpovedajúcou dávkou arogancie a opovrhnutia najavo. Naproti tomu sme svedkami nevídaného etablovania konšpiračných internetových médií, ktorých popri proruských, propagandistických naratívoch čím ďalej, tým viac vidíme súčasných vládnych predstaviteľov, ako zasadajú na stoličky do ich relácií.
Pomyselným vrcholom tohto výpočtu deformácií mediálneho priestoru, ktorého následky pre Slovensko v medzinárodnom kontexte v tejto chvíli ešte nevieme, nedokážeme ani predpokladať, bolo nedávne vystúpenie Roberta Fica v propagandistickej ruskej televízii Rossia 1 ako zatiaľ jediného zástupcu NATO a Európskej únie. Okrem toho, že ide o mimoriadnu hanbu pre Slovensko... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Danko Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, k téme by som vás poprosil.

Hajko, Jozef, poslanec NR SR
Už sa k nej dostanem, pán predsedajúci. Okrem toho, že ide o mimoriadnu hanbu pre Slovensko a myslím si, že aj poškodenie štátnych záujmov Slovenskej republiky, Robert Fico týmto legitimizoval propagandistickú žurnalistiku v podaní Oľgy Skabajevovej, ktorá je jednotkou štátnej proruskej a provojnovej propagandy. Týmto zároveň akoby priznal, ako si predstavuje optimálny profil novinára, to je k tej téme, a to ako sa s informáciami podľa jeho mocenských zámerov, by sa malo nakladať.
V kontexte tohto všetkého máme pred sebou novelizáciu zákona č. 211, ktorý v pôvodnom znení nie je ničím iným ako artikulovaním čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa občanom Slovenskej republiky zaručuje sloboda prejavu a právo na informácie. Aj keď ústava hovorí o práve občanov na informácie, za základný motív navrhovateľov novely zákona, ktorý nájdeme aj v dôvodovej správe je, citujem: "chrániť povinné osoby".
Teda ústavné právo občanov staviame na hlavu a ideme chrániť úrady pred občanmi. Namiesto snahy a tlaku na povinné osoby, aby zvýšili transparentnosť výkonu svojej moci, chce vládna koalícia toto ústavné právo občanov spoplatniť a novým nastavením procesov znepríjemniť a skomplikovať. Pri tom všetkom sa oháňa vágnymi slovnými spojeniami, ako je mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Je to nejednoznačný pojem, ktorý prináša pre občanov právnu neistotu a povinným osobám rozširuje pole svojvôle pri uplatňovaní zákona a dáva im široké možnosti až šikanózneho prístupu k verejnosti a najmä k novinárom, ktorých v demokratických spoločnostiach stále považujeme za najlepší spôsob kontroly verejnej moci.
Svojvôľa sa povinným osobám zaručuje nielen vo vzťahu k označeniu toho, čo je a čo nie je mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, ale aj v stanovení výšky poplatku za vybavenie žiadosti o informácie. Nepredvídateľná výška poplatku vo vzťahu k rôznym subjektom, ktoré si môžu informáciu žiadať a nemusia pritom disponovať s dostatočnými finančnými prostriedkami, môže spôsobiť v konečnom dôsledku znemožnenie uplatnenia ústavného práva na informácie. Za spornú a problematickú môžeme považovať aj lehotu na zaplatenie poplatku, ktorá sa stanovuje na sedem dní, avšak celý proces vybavovanie žiadosti sa pozastavuje až do času, pokiaľ nebude stanovený poplatok zo strany žiadateľa uhradený. Obávam sa, že toto opatrenie sleduje opäť len jeden cieľ, a to predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti o informácie a skomplikovať celý proces prístupu občanov k informáciám.
Z hľadiska povedaného preto súhlasím s pozmeňujúcim návrhom kolegyne Remišovej, ktorá v záujme dodržania ústavných práv, teda ak ten návrh príde, ktorá v záujme dodržania ústavných práv občanov navrhuje spoplatnenie prístupu k informáciám, a dokonca podmieňovanie prístupu k informáciám zaplatením poplatku z novely zákona odstrániť. Opakujem, ak takýto návrh príde. Avšak doplňujúci návrh predkladateľov novely zákona, ktorý predlžuje lehotu vybavenia žiadosti z 8 na 12 pracovných dní, musím jednoznačne odmietnuť. Ide podľa mňa o neodôvodnené predĺženie lehoty, ktoré opäť nahráva do karát povinným osobám na úkor občanov. Ide o ďalší z krokov oklieštenia práv občanov na úkor ochrany povinných osôb, ktorý novela prináša, a tým pádom o ďalšiu komplikáciu pri procese sprístupňovania informácií verejnosti.
Rozumiem, že v praxi môže dochádzať z času na čas k situáciám zneužívania infozákona zo strany niektorých žiadateľov. Napríklad neúmerným množstvom podaných žiadostí, čo spôsobuje až šikanovanie konkrétnych pracovníkov, ktorí infožiadosti vybavujú. Len tieto prípady sa musia riešiť individuálne a nie zmenou zákona, ktorá postihne všetkých, a to podmieňovaním sprístupnenia informácií zaplatením poplatkov, či predlžovaním a vnášaním nových lehôt, ktoré proces prístupu k informáciám komplikujú a občanov v konečnom dôsledku dostávajú do pozície závislosti na svojvôli povinných osôb, ktoré sú však platení aj z ich daní ako verejná služba, zdôrazňujem, služba. Slobodný prístup k informáciám považujem za jeden zo základných prostriedkov kontroly verejnej moci na akejkoľvek úrovni jej vykonávania, a preto v politickej rovine vnímam túto predloženú novelu poslancov Slovenskej národnej strany, ktorej opäť nepredchádza žiadna verejná, odborná diskusia, za jeden z krokov politického boja, ktorý spomínal predseda Slovenskej národnej strany krátko po atentáte na premiéra, smerom a najmä voči novinárskej obci, a to aj s cieľom skomplikovania výkonu novinárskej práce. Žiadne narýchlo pripravené opatrenia nijako neprispievajú k upokojeniu situácie a napätia v spoločnosti a akýkoľvek zásah do moci, do ústavných práv občanov i výkonu verejnej kontroly novinármi zásadne odmietame. Tu pripomeniem, že ak by sme tento zákon ozaj mysleli úprimne, tak mal byť predložený ako vládny návrh zákona, ktorý prejde riadnym procesom, a teda aj pripomienkovým konaním.
V kontexte toho, čo som spomínal na začiatku, je táto novela ďalšou časťou mozaiky zámerov vládnej koalície, ako mocensky totálne ovládnuť verejný i mediálny priestor. Zároveň je dôkazom snahy ako občanom a v ich zastúpení aj novinárom, či mnohým občianskym združeniam podieľajúcim sa na kontrole verejnej moci, čo najviac komplikovať a znechutiť prístup k uplatňovaniu svojich ústavných práv, akým je právo na slobodný prístup k informáciám. Takže opakujem, ten slobodný prístup k informáciám, ja to ohýbam niekoľkokrát v tomto vystúpení a skutočne ten slobodný prístup k informáciám je pre nás podstatný.
Navrhovanú a narýchlo pripravenú poslaneckú novelu infozákona odmietam a Kresťanskodemokratické hnutie jeho hlasovanie nepodporí. Avšak s tým, že som otvorený diskusii o spôsoboch, ako naložiť s jednotlivým prípadmi, v ktorých dochádza zo strany žiadateľov o informácie k zjavnému šikanóznemu prístupu voči povinným osobám. Nemôže to však byť na úkor uplatňovania práv občanov, ktoré im zaručuje Ústava Slovenskej republiky a medzi ktoré patrí aj právo na informácie.
Ďakujem za pozornosť.

Pán kolega Hajko, povedal si v rozprave viacero veľmi dôležitých vecí, budem reagovať len na jednu z hľadiska procesu, a to je to, že tomuto návrhu nepredchádzala žiadna odborná diskusia a mal byť predložený ako vládny návrh zákona. V dôvodovej správe sa píše, že návrh zákona reaguje na dlhotrvajúce problémy vznikajúce v prípadoch, keď sú povinné osoby zahlcované častými alebo nadmernými požiadavkami na sprístupnenie informácií. Povinné osoby sú niekedy konfrontované s požiadavkami, ktoré si vyžadujú mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, čo výrazne zaťažuje ich administratívne kapacity a zdroje. Tento problém sa stáva obzvlášť závažným v kontexte rastúceho objemu dát a zvyšujúcich sa nárokov na transparentnosť a zodpovednosť verejnej správy. To je citát z dôvodovej správy.
Moja otázka je, aké veľké sú tieto problémy, o ktorých tu hovoria predkladatelia? Chýbajú akékoľvek dáta, chýba tu akákoľvek štatistika a ja som presvedčený, že infozákon jednoznačne patrí k tým zákonom, ktoré by mali prejsť štandardným legislatívnym procesom, teda medzirezortným pripomienkovým konaním a zapojením subjektov, ktorých sa to týka. Inak ak to tak nie je, je to otravovanie demokracie a strata nášho času. Ďakujem.