33. schôdza

Ďakujem za slovo. Ja naozaj len veľmi krátko, že ja by som sa chcela veľmi pekne poďakovať pánovi predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu, pretože považujem za veľmi dôležité, že sa tejto témy intenzívne venujú posledné roky. A dúfam teda, že aj poslanci a poslankyne parlamentu si uvedomia, že treba akútne túto tému riešiť, pretože naozaj máme tu obrovský investičný dlh a aktuálne po celom Slovensku obrovské množstvo problémov, ja o nich budem hovoriť potom v rozprave, od západu až na východ a od severu až na juh, čiže treba naozaj pristupovať veľmi zodpovedne k tejto téme. Ďakujem.

V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Sabo za klub Progresívneho Slovenska.

Ďakujem za slovo.
Pán podpredseda, ja som sa už premiestnil k pultíku, aby som teda bol efektívny časovo.
Vážený pán podpredseda, vážený pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu, pán minister, dobrý deň, kolegyne, kolegovia, skôr, než sa dostanem k samotnému návrhu zákona, chcem povedať hneď na úvod, že za klub Progresívneho Slovenska hovorím, že v prvom čítaní tento návrh podporíme.
Chcem sa v úvode tým, že nadväzujem na úvodné slovo pána Andrassyho, vrátiť aj k Najvyššiemu kontrolnému úradu a povedať, že prácu tejto inštitúcie si osobne veľmi vážim, pretože ju dlhodobo sledujem, aj sme v kontakte, spolupracujeme. Vaše správy a zistenia rád študujem, pretože sa vždy niečo nové dozviem, čo aj s kolegyňou Hanuliakovou nás v rámci našej práce posúva a prináša nám to do našej každodennosti pracovnej poslaneckej veľa nových vnemov, ktoré vieme spracovávať aj v rámci našich výjazdov po celom Slovensku.
Na druhej strane musím povedať, že ma mrzí, že táto práca, táto kvalitná odborná práca je touto inštitúciou, konkrétne teda Národnou radou Slovenskej republiky menej docenená ako docenená, a je skôr prehliadaná ako rešpektovaná. Čoho dôkazom je napríklad aj včerajšie hlasovanie, keď sme hlasovali o návrhu uznesenia, ktorým sme chceli vytvoriť priestor tu v parlamente spolu s kolegyňou Hanuliakovou na to, aby sa konkrétne vytvoril priestor na prerokovanie spomínanej správy Najvyššieho kontrolného úradu. Žiaľ, musím konštatovať, že zástupcovia a zástupkyne koalície, keď sa teda povznesiem nad to, že sa zdržali alebo teda, že nezahlasovali za to uznesenie, v poriadku, je to politické stanovisko. Ale to, že tu v piatok bolo prázdne plénum, to ma naozaj zamrzelo.
Ale v skratke, aby sme si teda povedali, aby sme vedeli, o čom rozprávame, o čom hovorí NKÚ vo svojej správe, tak Najvyšší kontrolný úrad opakovane vykonal kontroly v slovenských vodárenských spoločnostiach. Na stole máme jednak správu z roku 2019, nasledujúcu z roku 2021, aj tú najnovšiu z roku 2024.

14-2
A tá najnovšia bola v auguste minulého roka doručená sem do Národnej rady Slovenskej republiky a do dnešného dňa nebola prerokovaná gestorským výborom, čiže výborom pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ak sa pýtate prečo, tak lebo Huliak. A tu chcem touto cestou opätovne vyzvať nového predsedu agro- a envirovýboru, aby si tú správu našiel vo svojej zásuvke alebo na poličke, alebo kdekoľvek sa tá správa nachádza, aby jej venoval patričnú pozornosť, pretože to je v popise jeho práce aktuálne a ideálne, aby ju zaradil na prerokovanie, aby pán predseda Andrassy mohol opäť prísť do tejto inštitúcie a detailne informovať poslancov a poslankyne o tom, čo Najvyšší kontrolný úrad vo svojich zisteniach, vo svojich kontrolách zistil a čo zosumarizoval do svojej správy.
Podľa alarmujúcich zistení, pretože z môjho pohľadu sú naozaj alarmujúce, NKÚ investičný dlh v kritickej infraštruktúre dosahuje aktuálne odhadovanú sumu, ktorá prevyšuje 10 miliárd eur, slovom desať miliárd eur.
A ten dlh, keby sa niekomu núkala tá ľahká argumentácia, veď čo ste robili za minulej vlády, za Ódora, za neviem koho, tak tento dlh, samozrejme, nevznikol z noci do rána, to si hádam všetci uvedomujeme. A ten dlh narastá a systémové opatrenia neprichádzajú a dnes ani len nie sú k dispozícii nejaké konkrétne verifikované dáta o tom, v akom stave sa naše siete nachádzajú. Vzhľadom na už spomínaný veľmi špecifický spôsob transformácie štátnych podnikov, vodární a kanalizácií na obecné vodárenské spoločnosti ani jeden, ani jeden jediný orgán štátnej správy neplní funkciu zakladateľa a tým ani funkciu dohľadu nad výkonom prác vo verejnom záujme. V dôsledku toho, že nám absentuje zakladateľ, napríklad nie je možné vo vodárenských spoločnostiach vyžadovať uplatňovanie dôležitých aspektov výkonu práce vo verejnom záujme a to i napriek tomu, že zásobovanie vodou je bezpochyby, a hádam sa na tom zhodneme, prácou vo verejnom záujme. Ako už aj pán Andrassy hovoril, straty vody z objemu vody určenej na realizáciu sa v prípade štyroch kontrolovaných subjektov pohybovali na rozmedzí niekde od 25 do 33 percent. V praxi to znamená stratu vyše 51 miliónov kubíkov pitnej vody, ktorú vodárne odobrali, ale ku spotrebiteľovi sa tá voda nedostala. 51 miliónov kubíkov vody. Toto poukazuje na to, v akom stave máme našu infraštruktúru, naše rúry, naše siete, aká je tá sieť vodovodná zastaraná a aké úniky sa nám tu dejú dennodenne pod našimi nohami a, prosím pekne, deje sa to za tie peniaze, ktoré takto vsiakli do zeme, za tie peniaze už sa mohla realizovať v čase, v priestore časť opráv a obnovy, ktorú tak veľmi potrebujeme.
No a my sa nachádzame teda v parlamente, ktorý tieto zistenia je len schopný akceptovať a vôbec nejako vstrebať na priestore, ktorý na to je vytvorený, ale ani ich vziať na vedomie.
Dobre, poďme k tomu bodu programu, o ktorom sa tu rozprávame a povedzme si aj pozitíva, aj negatíva, ale stále platí to, že klub Progresívneho Slovenska tento návrh zákona podporuje. Máme tu teda návrh novely zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách a tiež o zmene a doplnení zákona o regulácii v sieťových odvetviach, hovorím konečne, dlho sme na to čakali. Čo prináša. Prináša, ako už bolo povedané, zákonné predkupné právo štátu k majetkovej účasti subjektov verejného práva v právnickej osobe, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu alebo kanalizácie a k cenným papierom, ktoré sú vydané takouto právnickou osobou alebo právnickou osobou prevádzkujúcou verejný vodovod, alebo verejnú kanalizáciu. To je citácia z návrhu. Áno. Tento krok sa javí byť ako nevyhnutný, ak štát chce ochrániť svoju kritickú infraštruktúru v čase, kedy nie každá obec musí mať bezprostredne záujem na tom, aby vykonávala svoje zákonné práva. Jednoducho nie každá obec má kapacitu, chuť, prostriedky uplatňovať si svoje práva ako akcionár vodárenských spoločností a je to úplne v poriadku, ale v tom prípade, ak teda nemá ten záujem, tak štát by mal mať ten priestor na to, aby tú obec zastúpil.
Ale zároveň ja sa pýtam, prečo by štát mal platiť za to, čo bezodplatne odovzdal, respektíve sa vybudovalo z verejných zdrojov. Preto si myslím, že je na mieste hľadať akýkoľvek iný nástroj, ako je odkup akcií štátom, ktoré by zabránili privatizácii časti alebo aj celej, celej spoločnosti. Verejné vodovody a kanalizácie definitívne musia ostať verejnými hej, na tom sa zhodneme hádam všetci a teda by mali ostať v rukách samospráv alebo štátu ako subjektov verejného práva, lebo to sa tak často aj pri príležitosti rôznych medzinárodných dní alebo svetových dní vody napríklad hovorí, že voda znamená život, áno, je to pravda. Ale pre štát to neznamená len fotografie na sociálnych sieťach, ale pre štát to znamená aj povinnosť zabezpečiť pre obyvateľstvo naozaj bezpečný prístup k zdravotne nezávadnej vode. Preto je právna úprava toho predkupného práva štátu naozaj dôležitá.
Rovnako v tomto návrhu chcem pochváliť aj nový odsek č. 16 v § 3, kde je navrhnutá zmena zákona s cieľom zabezpečiť, aby vodárenské spoločnosti, ktorých akcionármi sú obce a mestá využívali príjmy z regulovanej činnosti výlučne na účely spojené s touto regulovanou činnosťou. Ako bolo spomínané, je to veľmi dôležitá pasáž, napokon nemusíme ísť úplne do detailov, lebo to odznelo aj z úst pána ministra, aj z úst pána predsedu Andrassyho, vodárenské spoločnosti spravujú strategický a najmä verejný majetok, a príjmy z regulovanej činnosti sú najmä príjmy vodného a stočného, teda príjmy z činnosti, ktorá je jednoznačne verejným záujmom. Je preto správne žiadať, aby zisky z tejto činnosti neboli používané na žiadne iné aktivity, iba na to, na čo sú určené. Toto, samozrejme, chválime, ale zároveň podotýkam, že nie je v poriadku, že tento návrh, to je taká malá výčitka, že tento návrh neprešiel riadnou odbornou diskusiou, že neprešiel pripomienkovaním. Pri ďalšom pokuse verím, že, že to absolvujeme.
No a tretí dôvod prečo hodnotíme predložený návrh zákona pozitívne, je tá snaha vlády zaviesť zákonnú povinnosť vlastníka verejného vodovodu alebo kanalizácie, realizovať obnovu infraštruktúry v súlade s plánmi obnovy a predkladať ministerstvu každoročné správy o plnení tohto plánu. Ono je to taký nešvár našej verejnej správy, že, a nielen verejnej správy, ale celkovo, že my tu máme kopec plánov, koľko, koľko strategických dokumentov, koľko vízií a občas sa stáva, že s každou ďalšou garnitúrou príde ďalšia vízia, ďalší strategický plán a potom sa nám tie strategické plány a vízie nejako zbierajú na tých, na tých poličkách a nič z toho. V tomto prípade teda ide o snahu riešiť problém, ktorý identifikoval aj Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe.
Budem citovať, ak dovolíte: "Tvoriť a realizovať plány obnovy verejných vodovodov a verejnej kanalizácie majú vodárenské spoločnosti zo zákona. Vypracované plány obnovy v kontrolovaných spoločnostiach neplnia tú úlohu, ktorá sa od nich očakáva, najmä realizácia plánov výrazne zaostáva za cieľmi. Kontrolované subjekty mali v zmysle svojich plánov za roky 21´ až 23´ investovať do obnovy 470 miliónov eur, skutočnosť bola však na úrovni viac ako 78 miliónov eur, to je necelých 17 % z celkového plánu." Sekundu. (Rečník sa napil.)
Takže ešte raz opakujem, že zmenu zákona, tak ako nám bola predložená v prvom čítaní, podporujeme, ale jedným dychom chcem dodať, že ju vnímame a vlastne ono to tu dnes aj odznelo, že ju vnímame ako taký prvý krok, taký nástrel, nohu do dverí pred tým, ako sa bude pokračovať ďalej a my pevne veríme a vnímame to, že pokračovať ďalej musíme. A teraz si dajme v troch odrážkach, že prečo to tak vnímame. Pretože tento návrh, ja chápem to, že musel prejsť aj kompromismi, lebo rôzne politické tlaky, tomu všetkému rozumiem, ale vnímame tento návrh, že ešte stále, slušne to povedať, že kĺže po povrchu a možno aj kvôli, ja neviem, teraz hádam, ťahám to tak nejak z päty, že možno aj kvôli chýbajúcim kapacitám na MŽP, že to mohlo byť trošku komplexnejšie, možno bol, bol problémom ten obmedzený čas, predsa tam bolo len uznesenie vlády, ktoré zaviazalo ministerstvo do nejakého dátumu vypracovať ten návrh. Neviem, nebudem po tom pátrať, každopádne je tam priestor na to, aby ten návrh bol komplexnejší, aby, aby ten objem, ktorý ten návrh v budúcnosti obsiahne, bol, bol komplexnejší a aby teda obnova verejných vodovodov a kanalizácií bola naozaj realizovaná dostatočne.
Samotný navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že chýbajúce definície pojmov obnova, oprava a údržba spôsobovali ich nejednotný výklad orgánmi dohľadu štátnej správy nad rôznymi aktivitami v oblasti právnej úpravy verejných vodovodov a kanalizácií. Tiež sa tvrdí, že, citujem, v súčasnosti je pojem obnova interpretovaný rôznymi spôsobmi, čo môže viesť k nejednoznačnosti pri aplikácii zákona a pri vykonávaní rozhodnutí týkajúcich sa financovania povinností prevádzkovateľov a vlastníkov infraštruktúry. Jasná definícia pomáha zjednotiť prax a zabezpečiť konzistentnosť interpretácií, aplikácií, právnych predpisov, precizovaním pojmu obnova do príslušnej legislatívy sa odstráni šedá zóna, čím sa proces obnovy jasne oddelí od prevádzkových nákladov na opravu a údržbu. No, ale keď sa pozrieme na to, ako navrhovateľ zadefinoval obnovu a opravu, tak vidíme, že navrhované znenie v podstate prehlbuje možnosť rôznych výkladov. Pretože ak je oprava, citujem, odstránenie úplného fyzického opotrebovania, tak pýtam sa, že aký je rozdiel medzi opravou a obnovou. Obnovu, ako som už spomenul, je povinný realizovať a financovať vlastník, teda vodárenská spoločnosť, ale o tom, kto je povinný realizovať a financovať opravu, tak o tom som sa v návrhu zákona nedočítal. Možno aj to je dôvod tej nejasnej formulácie pojmov. Nevedno, možno aj pán predkladateľ v nadväznosti na tento príhovor spresní, že ako to bolo myslené.
Po druhé, obnovu je vlastník povinný realizovať z účelovej finančnej rezervy, ktorú musí podľa zákona 442/2002 Z. z. § 16a vytvárať vo výške ročných odpisov. Ale moja otázka je, že aké sú ročné odpisy z majetku, ktorý je v hodnote jedno euro. Preto opakovane a dlhodobo tvrdím, že tento návrh chcel byť síce ambiciózny, ale nerieši a neodstraňuje tie prapôvodné príčiny problémov, pretože jednou z nich je aj spôsob účtovnej evidencie vodárenskej infraštruktúry, ktorá je vybudovaná obcou a ktorá bola odovzdaná do prevádzky vodárenskej spoločnosti za jedno euro. Čiže prečo je to problém. Lebo obec buď z európskych zdrojov, alebo zo zdrojov environmentálneho fondu a z vlastného spolufinancovania vybudovala po tortúrach, ktoré, ktoré obce absolvujú, lebo byrokratické prekážky, nedostatočné kapacity, nejasné výzvy, zamietnuté výzvy, jednoducho tá tortúra je pestrá a dlhá od obce k obci, a teda keď sa podarilo obci vybudovať ten verejný vodovod alebo kanalizáciu, tak potom v tom momente po tej dlhej tortúre odovzdáva majetok za jedno euro vodárenskej spoločnosti. Avšak vodárenské spoločnosti neoceňujú takto nadobudnutý majetok reálnou hodnotou. Aj preto vlastne vytvárajú účelovú finančnú rezervu síce vo výške ročných odpisov, ako káže zákon, ale opakujem otázku, aké sú ročné odpisy z majetku v hodnote jedno euro? To jednoducho nie je ťažká matematika. Aký odpis tam môže z jedného eura človek vytvoriť? To je druhá výčitka.
No a dôležité je tiež povedať, že veľká časť našej kľúčovej infraštruktúry je už dávno odpísaná. No a k tomuto majetku, ktorý už je odpísaný, tak tam sa netvorí žiadna finančná rezerva, ale jeho obnova si tiež žiada nemalé, práveže o to väčšie, lebo je to staré, hej, že o to väčšie sú tie finančné náklady, ktoré sú potrebné na obnovu alebo opravu. A práve takýmto spôsobom narastá ten investičný dlh, o ktorom sa rozprávame a spoločnosti nebudú vedieť v budúcnosti obnoviť majetok práve z dôvodu chýbajúcich finančných prostriedkov. Bez toho, aby vláda legislatívne vyriešila to precenenie majetku vodárenských spoločností, o ktorom rozprávame a bez toho, aby s ohľadom na reálnu situáciu stanovila jasný postup pri vytváraní účelovej finančnej rezervy na už odpísaný majetok, tak bez toho nebude možné v budúcnosti realizovať obnovu kritickej infraštruktúry v potrebnom rozsahu.
No a tu mi nedá nespomenúť dosť kľúčovú vec, a to, že naše verejné vodovody a kanalizácie sú vo veľkej časti vybudované v 60. až 80. rokov 20. storočia, čiže keď si to dáte do kalkulačky, vlastne ani nemusíte, lebo to je jednoduchá matematika, niektoré sú aj 15 až 30 rokov po dobe životnosti, no a práve stav infraštruktúry, jej opotrebovanie, práve ten stav a tento fakt, že sú staré, stoja za vysokými stratami, ktoré som už spomínal, a nielen ja.
No a do toho prichádza fakt, že nemáme presné dáta o tom, v akom stave sa naša kritická infraštruktúra nachádza, lebo tie dáta jednoducho chýbajú. Slovensko do dnešného dňa nemá realizovanú pasportizáciu verejných vodovodov a kanalizácií, a preto je ich stav stále iba odhadom. To je to taká tipovačka, hej, že ako sú vlastne na tom a potom nás to niekedy prekvapí, hej, keď niektoré, napríklad na východe sme minulý rok s kolegyňou Hanuliakovou sledovali situáciu, že tam v jednej konkrétnej obci vybuchovalo potrubie každý deň na inom mieste a vodárenská spoločnosť chodila, hľadala, že kde to bude asi dnes.

14-3
No tak nečudujme sa, keď to máme desaťročie po životnosti, že potom prichádzajú takéto prekvapenia a ľudia sú odkázaní na to, že cez deň nemôžu prať, fungovať, žiť normálne a musia si chodiť s vedierkom do cisterny pre vodu. Čiže preto potrebujeme presné dáta. Bez dát jednoducho to tak funguje, že nemôžeme riadiť ani systém, ani štát, ani prijímať vôbec nejaké funkčné alebo cielené, efektívne opatrenia a vonkoncom nie stanovovať priority, či účinne kontrolovať nejaké plnenie zákona ako takého.
Keď spomínam kontrolu, tak to je tiež zaujímavá pasáž, napriek tomu, že už od minimálne roku 2019 sú na stole jasné pomenované dôvody a riešenia, a teda aj v čase prebratia ministerstva, pán minister vedel teda, že do čoho ide a čo ho čaká, pretože aj jemu, tak ako nám, aktuálnym poslancom, chodili správy od NKÚ na email, tak do dnešného dňa tá kontrola nebola pokrytá v tom návrhu dostatočne. Prečo je to dôležité? No dôležité je to preto, lebo to roztrieštenie funkcií alebo teda tej kontroly je tak naširoko, že už to ani širšie nemôže byť. Len schválne, anketová otázka, kolega Kalivoda, že vieš, kto kontroluje vodárenské spoločnosti? Zrazu sa držíme rokovacieho poriadku.
Tak kontroluje ministerstvo životného prostredia, kontrolujú okresné úrady, ktoré sú pod ministerstvom vnútra, samotné ministerstvo vnútra, ÚRSO, ktoré je pod ministerstvom hospodárstva a Úrad verejného zdravotníctva, ktoré je pod ministerstvom zdravotníctva. Čiže umbrella piatich organizácií, tak a potom to tak aj vyzerá, hej, že keď sú zodpovední všetci, tak nie je zodpovedný nikto.
A aj tu má Najvyšší kontrolný úrad veľmi dobrý point, budem citovať zo správy, tej z roku 2024: "Ministerstvo životného prostredia spolu s okresnými úradmi nevykonávajú v dostatočnej miere svoje povinnosti štátneho dozoru a dohľadu spojené s tvorbou a plnením plánu obnovy, finančnej rezervy a ďalších povinností vyplývajúcich zo zákona. Za kontrolované obdobie ani jedna ich kontrola nesmerovala do oblasti preverovania stavu vo sfére obnovy vodárenských spoločnosti, teda vodárenskej infraštruktúry či tvorby a použitia účelovej finančnej rezervy", koniec citátu. A práve preto chcem využiť tento priestor, aby som aj vyzval pána ministra Tarabu, aby otvoril s ostatnými rezortmi, s ostatnými ministrami alebo štátnymi tajomníkmi, alebo v akom zložení to bude, to je v podstate jedno, ale aby sa otvorila tá debata na tému, ako dostať vodárenstvo pod, ako sa hovorí, jednu strechu. Aby sa zaistil stav, kedy budú kontroly naozaj účinné a komplexné a povedú k náprave toho zlého stavu, o ktorom sa rozprávame.
No a zároveň chcem vyzvať, aby, keď sme teda povedali, že toto je prvý nástrel, alebo teda prvý krok, noha vo dverách, tak aby sa dopracovala aj ďalšia potrebná legislatíva, pretože je potrebné vyriešiť aj precenenie majetku vodárenských spoločností aj spomínaná pasportizácia, zároveň je potrebné metodicky usmerniť vodárenské spoločnosti v tom, ako konkrétne majú účtovne riešiť povinnosť využívať zisk z regulovanej činnosti výhradne na túto činnosť. No a je tiež potrebné vypočuť hlas vodárenských spoločností a konečne zmeniť nastavenie, akým ministerstvo hospodárstva a ÚRSO pristupujú k vodárenským spoločnostiam ako takým, pretože na jednej strane ich škrtíme a na druhej strane kvôli poruchám a prestarnutej infraštruktúre máme, ako som hovoril, straty vody.
Tieto strany sú podľa štatistického úradu vo výške 92 125 900 m³ vody, čo pri priemernej cene znamená strata v hodnote 117 377 609 eur za jeden jediný rok.
Verejné vodovody a verejné kanalizácie sa nie nadarmo nazývajú verejnými, hej? Ich vlastníkmi sme my všetci, obce ako akcionári vodárenských spoločností, ale pretože sa tu 20, 30 rokov pristupovalo k téme obnovy infraštruktúry absolútne macošsky, tak si to naozaj dnes žiada radikálne iný, aktívny postup štátu. Mám za to, že investičný dlh je príliš rozsiahly na to, aby si s ním vodárenské spoločnosti, teda obce, poradili samy. NKÚ, podľa nás, naozaj adekvátne poukazuje na viaceré problémy regulačnej politiky a tvorby regulovaných cien, a tu je tiež zmena potrebná čím skôr.
No a ďalšia vec, o ktorej sme sa už s pánom ministrom pri jednej príležitosti rozprávali a on vtedy naznačil, že má túto problematiku na radare a pevne verím teda, že príde ku zmene, tak problematická je právna forma. Z hľadiska právnej formy totižto sú vodárenské spoločnosti akciovkami. Akciovky sa logicky riadia Obchodným zákonníkom.
Na jednej strane sú obce akcionármi a ich akcionárske práva a povinnosti sú dané obchodným právom, no zároveň tie isté obce sú orgánmi verejnej správy, ktoré v oblasti zabezpečovania pitnej vody svojim občanom majú celý dlhý rad povinností, ktoré patria do originálnych kompetencií obce a vyplývajú teda zo zákona o obecnom zriadení.
Preto je naozaj viac než žiadúce, aby vodárenské spoločnosti ako akciové spoločnosti získali osobitnú definíciu a samostatnú legislatívnu úpravu v obchodnom práve, ktorá zohľadní ich činnosť ako subjektu verejného práva, ktoré konajú vo verejnom záujme. Ono totižto prax ukázala, že rovnaká právna úprava pre vodárenské akciové spoločnosti ako pre hocijakú inú akciovku naozaj nie je vhodná, pretože inak sa bude naďalej opakovať jav, na ktorý Najvyšší kontrolný úrad pravidelne upozorňuje, a síce, že vodárenské spoločnosti sú akciovky, a potom je iba a len na rozhodnutí akcionárov, či disponibilné zdroje spoločnosti použijú v plnej miere na to, na čo ich používať majú, čiže do verejného záujmu a na jeho plnenie, ktorým je teda bezpečná, spoľahlivá infraštruktúra verejných vodovodov a kanalizácií, alebo nie, a to alebo nie sa nám stáva dosť často. A potom sme svedkami toho ako verejné vodárenské spoločnosti platia dary, reklamy, propagáciu spoločností a míňajú približne taký istý objem peňazí, ktoré boli použité z plánu obnovy na piár. Tak ja sa pýtam, že čo je dôležitejšie, čo je väčšou prioritou vodárenskej spoločnosti, funkčné vodovody a kanalizácie alebo reklama v médiách, kde dokonca tá vodárenská spoločnosť ani nefiguruje, hej, že máme vodárenskú spoločnosť z východu, ktorá si platí reklamu na západnom Slovensku, tak potom to má aký zmysel? Budem končiť.
Popravde som veril teda, že bude tu väčšie zastúpenie koaličných kolegov a kolegýň, ale tak aspoň pre verných a správnych chcem povedať aj vzhľadom na to, že s kolegyňou Hanuliakovou sa tejto téme venujeme veľmi dlho a máme príliš veľa návštev rôznych obcí o rôznych častiach a okresoch a regiónoch Slovenska, že oblasť vodárenstva naozaj potrebuje zásadnú zmenu prístupu, nielen tú legislatívnu, o ktorej dnes rozprávame, legislatívnu rekonštrukciu, ale naozaj zmenu paradigmy a naozaj nestačí iba hodiť povinnosti na vodárenské spoločnosti, preniesť to teda na obce a na mestá. Je potrebné obciam aj pri tom momente, keď sa trápia s tým budovaním základnej infraštruktúry, poskytnúť z pozície štátu naozaj najväčšiu možnú pomoc, či už finančnú, neklásť im zbytočné nezmyselné bariéry, napr. pri čerpaní prostriedkov z envirofondu, poskytnúť im odbornú, metodickú, personálnu pomoc, aby si dokázali plniť tú povinnosť, ktorá im zo zákona vyplýva.
Opäť sa vrátim k jednému tomu citátu, ktorý som videl aj nedávno, keď bol teda svetový deň vody, jeden kolega, z týchto radov to bolo, napísal na Facebook, že bezpečný prístup k pitnej vode, inak použil náš slogan, lebo my často hovoríme o bezpečnom prístupe k pitnej vode, je základné ľudské právo, tak ja verím v to, že je to naozaj základné ľudské právo, ale na Slovensku je ohrozené toto základné ľudské právo nielen tam, kde ľudia už sú pripojení na verejný vodovod alebo na verejnú kanalizáciu, ale, žiaľ, sme v takom stave, že toto základné ľudské právo je ohrozené aj tam, kde už vodovody a kanalizácie vybudované sú.
A opakujem, že áno, súhlasím s tým, že tento návrh je prvý krok, s ktorým sa ale netreba uspokojiť, pretože toto je len, nechcem to prehnať, ale 0,0 nič, my musíme ísť oveľa ďalej, oveľa ďalej a vo väčšej spolupráci. A treba si čím skôr po prijatí tohto zákona, ak teda nebude, s prepáčením, zbastardený nejakými prílepkami besnými, tak si sadnúť za stôl a pripraviť naozaj komplexný plán, poviem to možno expresívne, záchranu kritickej infraštruktúry a tá legislatívna stránka veci bude naozaj iba jednou čiastočkou tej záchrany.
Ďakujem za pozornosť a teším sa na ďalšiu diskusiu.

Na vaše vystúpenie dve faktické poznámky.
Pán poslanec Kalivoda.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Musím povedať, že bol v mnohom tej tvoj prejav, pán kolega Sabo, zaujímavý a možno v mnohom aj inšpiratívny a ja preto musím oceniť, že ministerstvo životného prostredia sa naozaj pustilo do takejto vážnej agendy a naozaj, naozaj, je to vec, ktorú musíme, na ktorej nám musí všetkým spoločne záležať, či už sme opozícia, alebo koalícia. Len mi tak nedá nespomenúť, že ty si vo svojom vystúpení spomínal, že teda nehádžme na nejakú vládu, ktorá tu bola tri roky, ale predsa len mi nedá povedať, že za vlády Petra Pellegriniho bol schválený tzv. veľký národný plán na obnovu a budovanie verejných vodovodov a kanalizácií a prvé, čo urobila Matovičova vláda po svojom nástupe, tak ju zrušila. Tam mali zrušiť desiatky miliónov eur, takže ono sú to síce také malé, malé čiastky a v pohľade k tomu obrovskému investičnému dlhu nie tie najzásadnejšie, ale predsa sa mohlo veľmi veľa aj z toho obnoviť.
Takže treba hovoriť aj o veciach, ktoré boli tou vládou predchádzajúcou zbytočne zrušené.

Pani poslankyňa Hanuliaková.

Ďakujem za slovo a ďakujem, Michal, aj za tvoje vystúpenie a mne je vždy tak strašne ľúto, keď počúvam takéto slová alebo aj si čítame tie správy, alebo chodíme po tých obciach a vždy keď sa sem potom vrátim a vidím tu takto prázdnu sálu alebo aj taký slabý záujem celkovo spoločnosti, pretože podľa mňa tá kritická infraštruktúra je naozaj obrovský problém, že obrovský a tu ako keby aj teda pod naším ako keby tlakom aj mediálnym sa sčasti dospelo až do tohoto bodu, kde sme dneska. A naozaj, že ja apelujem aj na všetkých poslancov a poslankyne, aby sa tejto téme venovali, lebo tie problémy ľudí po Slovensku sú obrovské a mne akurát pred asi hodinkou pristála esemeska v telefóne, kde naša obec už druhýkrát, čo sme predtým nemali problém, máme vlastný vodovod a už druhýkrát teda za štyri mesiace dneska odstavujú pitnú vodu, pristavia cisterny a ľudia budú mať len úžitkovú vodu, pretože máme obrovské problémy s tou pitnou vodou. A ja sa naozaj budem pýtať, že keď nám tu začnú praskať tie potrubia prestarlé, keď naozaj budeme mať obrovské problémy s pitnou vodou a so zdrojmi pitnej vody, že čo budeme robiť a je to neskoro. A síce pán minister povedal, že teda vždy sa na to ohradzujete, že čo robila predchádzajúca vláda, ale ja mám pocit ako keby, že v tomto by mala byť zhoda, pre boha živého, a to sme nemali začať teraz riešiť, veď 2015. rok bol pred desiatimi rokmi, hej, kedy sme mali mať už odkanalizovanú, teda dá sa povedať skoro celé Slovensko, hej, na nejaké kritické až úseky. Čiže robme s tým niečo, hej! Čiže ja oceňujem akúkoľvek snahu, ale je to stále málo. Na to, ako sme pozadu, je to stále málo. Neprikladá sa tomu taká dôležitosť, aká by sa mala v dnešnej dobe prikladať, pretože budeme mať obrovské problémy. Tak ako aj teda, žiaľ, vo viacerých oblastiach... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani poslankyňa, všetkým pekný deň, čo ste v sále a pokračuje faktickou poznámkou pán poslanec Sabo.