33. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
A som rada, že je tu teda aj pán minister, ja nebudem nejako dlho hovoriť, však už vlastne v tom prvom čítaní sme v zásade povedali, že teda tento návrh zákona má našu podporu, nakoniec na tej novele, ktorá sa začala tvoriť, myslím, niekedy v roku ’22, som ešte pracovala ja, čiže išla by som sama proti sebe.
Ja si myslím, že je naozaj veľmi dôležité to, že sa konečne teda pripravila novela zákona, ktorá zvyšuje ten koeficient materiálnej núdze, lebo však vieme, že to sa v podstate od začiatku nemenilo a naozaj tie hranice, ktoré tam boli pôvodne nastavené, tie už v žiadnom prípade nezodpovedali vlastne realite a tomu, aké sú vôbec nejaké príjmové pomery ľudí, ktorí sú odkázaní a potrebujú túto bezplatnú právnu pomoc od štátu.
Chcela som len využiť tento priestor na možno ešte tak pár myšlienok, ktoré si odnášam... alebo ktoré som si v minulosti z pôsobenia Centra právnej pomoci odniesla, ktoré, si myslím, že by bolo vhodné tu povedať, že ako by teda sme mali v tejto oblasti, veľmi dôležitej, podľa mňa, ktorej ale nie je venovaná dostatočná pozornosť, lebo to nie je inak samozrejmosť, že všade štát poskytuje ľuďom bezplatnú právnu pomoc práve takým spôsobom, akým je to inštitucializované na Slovensku, že sme v tomto pomerne, nechcem povedať, že nejakou úplnou výnimkou, ale, ale teda nie každý štát to takto má zavedené a myslím si, že je to jedna z vecí, ktorými sa môžme aj hrdiť ako Slovenská republika, že vlastne takýmto spôsobom jednak v oblasti bezplatnej právnej pomoci, a jednak v oblasti oddlženia vlastne ľuďom, ktorí sú v tej materiálnej núdzi, tú právnu pomoc poskytujeme aj ten systém, aký je, akým je to nastavené, podľa mňa, vôbec nie je zlý.
Samozrejme, dá sa baviť o nejakých partikularitách a stále hľadať tie vylepšenia, to, si myslím, že je úlohou každého vedenia, riaditeľky alebo riaditeľa, ktorý tam je, pretože nemôžme si dovoliť, aj keď sa taký dramatický ako keby líši aj to právne prostredie, aj to, akým spôsobom sa vyvíjajú vlastne tie príjmy, ale aj príjmové nerovnosti, držať nejaký skostnatený systém.
Ja si myslím, že do budúcna ako keby áno, že teraz sa tu vlastne nastavuje alebo prispôsobuje sa tá, ten koeficient tej materiálnej núdze nejakej príjmovej realite, ktorá, ktorú teda máme v súčasnosti. Dá sa, samozrejme, tak ako aj kolega Krátky tu mal teraz ten pozmeňujúci návrh, hovoriť, či by tu malo byť 2,1, 2,5, 2,4, neviem aký prosto násobok, my sme tiež v tom čase pracovali s rôznymi číslami a s rôznymi výpočtami, ktoré sme si ešte dávali v analytickom centre robiť.
Ja si myslím, že do budúcnosti, lebo nakoniec sme vždy tak trochu pozadu, že vlastne táto novela trvala cca 3 roky, kým v podstate sa schváli parlamentom (povedané so smiechom), čiže tie výpočty, ktoré sme si dávali, ja neviem, pred 2,5-3 rokmi robiť, tak, samozrejme, vieme, že v čase, keď tá novela už začne platiť a ubehnú ďalšie roky, tak budú možno už aj neaktuálne, čiže ja si myslím, že čo by bolo vhodné v tomto prostredí spraviť, je možno do budúcna uvažovať nad nejakým iným modelom, ako vlastne nastaviť tú hranicu tej materiálnej núdze.
Zároveň ono to vôbec nie je ľahké, pretože napr. kolega predstavil teda ten väčší návrh, len ja musím povedať, že tam sú akokeby aj také úskalia, že tam častokrát nejde ako keby o tú celkovú sumu, ktorou to zasiahne ten štátny rozpočet, ale najväčší problém pri stanovovaní toho koeficientu sú v skutočnosti veľké rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. To znamená, že v Bratislave tá výsledná suma, ako keby že nám do nej spadne minimum občanov alebo obyvateľov, len zase keď si to, keď sa spýtame kancelárie v Svidníku alebo, ja neviem, v Považskej Bystrici (povedané so smiechom), tak tam už by nám mohla aj polovica nejakej obce alebo mesta vlastne do toho nároku spadnúť.
Čiže to je podľa mňa také trošku triky vlastne, že ako nastaviť ten pomer toho koeficientu, aby to bolo spravodlivé vlastne k jednotlivým regiónom, ktoré, žiaľ, na Slovensku sú vlastne veľké tie regionálne platové rozdiely, ale teda ja osobne si tiež myslím, že by mal byť nájdený, to je skôr podľa mňa taká matematická otázka alebo otázka na analytikov, že akým spôsobom do budúcna nastaviť ako keby ten spôsobom výpočtu tej hranice materiálnej núdze, aby nebolo vždy potrebné meniť zákon, pretože to je vždy najťažšie, ale možno nájsť nejaký model, mechanizmus, ktorý by buď nejak to progresívne ako keby v tom zákone bolo, že by sa nejako zvyšoval, alebo, alebo by to bolo upravené nejakou podzákonnou normou. Neviem, myslím si, že to je taká otázka, ktorou by sa centrum, ale aj ministerstvo spravodlivosti malo ako keby do budúcna zaoberať, nech tam odpadne, nech je ten systém flexibilnejší a nech tam odpadne potreba, že vždy, keď sa ako keby zvýšia tie príjmové hladiny, odpadne potreba možno tej, tej zákonnej novely, lebo teraz ju máme po... ani neviem, viac ako desať rokov, nepamätám si presne koľko, čiže je to naozaj dlhé obdobie, kým sa tu vôbec ten koeficient podarí, podarí vlastne zmeniť.
Zároveň musím povedať, že, ja si myslím, že v tom centre je ako keby vôľa, že tam dlhodobá prax je nastavená v zásade v prospech tých žiadateľov a k tomu, vychádzať im v ústrety a pokrývať ako keby tie naozaj, tie naozaj, tie ťaživé ľudské situácie. Však to, samozrejme, nie sú bohatí ľudia, ktorí prichádzajú do centra, to sú naozaj ľudia, ktorí nemajú veľa peňazí, nezarábajú, sú aj seniori, aj jednorodičia, naozaj že sú na tej spodnej príjmovej hranici, a teda aj cez ten vlastne osobitný zreteľ, je tam podľa môjho názoru snaha vychádzať, skôr tú právnu pomoc poskytnúť ako, ako neposkytnúť. Samozrejme, sú aj prípady, kde dochádza k zneužívaniu systému a podobne, ale to má každý štátny úrad a myslím si, že ten zákon je dostatočne dobre napísaný aj tá realita v tom, aby, aby sa s tým centrum vedelo vysporiadať, aj keď to tak chápem, že to nie vždy je v tých konaniach úplne jednoduché.
Čo, si myslím, že bola veľká zmena, alebo teda také pozdvihnutie centra, bolo naozaj to zapojenie sa aj do právnej pomoci, počas toho, ako začali prichádzať na Slovensko ľudia z Ukrajiny, odídenci. Tam by som naozaj chcela vyzdvihnúť aj teda ešte moju predchodkyňu a všetkých zamestnancov a zamestnankyne, lebo teda treba to povedať, centrum bolo v tej prvej línii, pomáhalo aj na železničnej stanici v Bratislave, aj potom dlhodobo v tom Asistenčnom centre Bottova spolu s ďalšími štátnymi orgánmi a mimovládnymi organizáciami. A myslím, že to bo taký čas, kedy si aj získalo to centrum taký veľký kredit, a že nikto to vtedy nečakal, bola to taká veľká vec, takže za to im všetkým patrí veľká vďaka, a tiež teda ja pozitívne vnímam to, že centrum vlastne má zákonom zverenú právomoc tam, kde teda Európska únia a spoločný európsky azylový systém od nás vyžaduje poskytovanie tej právnej pomoci ľuďom, ktorí sú v konaní o azyle alebo majú doplnkovú ochranu, že teda tam a tu, a, samozrejme, v zaistení má centrum zverenú tú pôsobnosť vlastne poskytovať tú bezplatnú právnu pomoc v týchto veciach. To, si myslím, že je veľmi dôležité, že keď sa preberala vlastne transpozícia opakovane týchto smerníc, že sme mali inštitúciu, ktorej to bolo možné zveriť a že to nebola nová inštitúcia, ale inštitúcia, ktorá už ako keby má zavedené tie mechanizmy na poskytovanie právnej pomoci a myslím si, že aj tie kancelárie, ktoré sa tomu venujú, osobitne kancelária v Košiciach, v tom už majú naozaj veľmi dobrú kvalifikáciu, častokrát lepšiu ako aj iné organizácie, občianske spoločnosti, ktoré sa tiež tejto téme venujú, čiže to by som chcela osobitne vyzdvihnúť.
A čo, si myslím, že je treba tiež do budúcnosti vyriešiť, ja veľmi vítam to zvýšenie jednak toho poplatku v oblasti bankrotov, aj teda zavedenie toho poplatku za spracovanie žiadostí. Myslím si, že tam fakt sa treba naozaj do budúcnosti zamerať na to, že ako ďalej reálne s tým, s týmito oddlženiami a bankrotmi, lebo vieme, že to je v podstate na čísla najväčšia agenda Centra právnej pomoci, ale zase Centrum právnej pomoci nebolo nikdy budované s cieľom, aby bolo finančnou inštitúciou, pohľadávkovou inštitúciou, alebo prosto aby do takej miery bolo zaťažené touto agendou, ako sa to nakoniec vyvinulo, že nikto to nemohol vlastne očakávať, a zároveň ako keby tá pomoc ľuďom, ktorí naozaj ten bankrot potrebujú, bola v tom čase naozaj veľmi nevyhnutná, ale teda, myslím si, že už sme ďalej, že naozaj ten akútny problém bol do nejakej miery vyriešený a, a, samozrejme, je potrebné uvažovať nad tým, aj jak možno trochu zlepšiť ten splátkový kalendár, aby bol viac využívaný v porovnaní teda s tým ľahším, osobným bankrotom, tam uvidíme, fakt som veľmi zvedavá, lebo teda ja som osobne bola za tento poplatok za spracovanie žiadosti o oddlženie, lebo teda nemalo by to, podľa môjho názoru už v tejto situácii byť také jednoduché pre ľudí, že súvisí to, samozrejme, aj s tou finančnou gramotnosťou, naozaj je potom problém, že tí ľudia jednak nerozumejú tomu oddlženiu, majú pocit, že to je prosto niečo, čím sa teda hocijakých dlhov hocikedy môžu zbaviť, ani tomu časovému obmedzeniu nerozumejú, že teda to nemôžu robiť opakovane, že musia počkať napríklad desať rokov, nerozumejú tým splátkam a podobne. A do veľkej miery to podľa mňa súvisí naozaj že s absenciou základnej finančnej gramotnosti pri, pri mnohých ľuďoch, a nie je vlastne úlohou centra vychovávať tých ľudí ako keby k tej finančnej gramotnosti.
Ale tam je to podľa mňa celospoločenský problém, že tam sa naozaj treba zamerať na to, že nejak perspektívne do budúcnosti si povedať, že čo chceme v tejto oblasti ľudí, ktorí to oddlženie stále potrebujú, ale už sú teda trošku iné okolnosti aj na Slovensku, dosiahnuť a že ako chceme aj tú populáciu možno naučiť lepšie hospodáriť s tými finančnými prostriedkami a odbremeniť to centrum od tejto agendy, lebo nakoniec teda vlastne to dospelo k tomu, že centrum aj musí, je správcom pohľadávok, ktoré vyplývajú vlastne z toho, že musia teda tí dlžníci splácať tých 500 eur, a je to naozaj veľmi veľká a ťažká agenda, na ktorú centrum nebolo pri svojom zriadení ani vlastne pri tom, keď mu bol zverený ten osobný bankrot a celkovo to oddlženie vlastne pripravené.
Čiže ono, ako som povedala, to nie je finančná inštitúcia, čiže, čiže mať nejaké pohľadávkové oddelenia a venovať sa teda práve tejto činnosti, ktorá sa ukázala, že ako keby druhou veľkou alebo jednou z najväčších činností centra nie je úplne úlohou toho, čo by oni mali robiť, čiže apelujem aj na vás, pán minister, že aby ste to tak proaktívne do budúcna aj s aktuálnym vedením riešili, nech teda ako keby to centrum, ja si osobne myslím, že jeho úlohou je naozaj byť kvalitným poskytovateľom tej právnej pomoci, lebo to, že niekto je chudobný, neznamená, že má dostať nekvalitnú právnu pomoc. A častokrát práve tie jeho práva sú veľakrát porušované možno viac ako pri ľuďoch, ktorí majú vyššie príjmy a ktorí si to vedia možno ošetriť dopredu.
Čiže za mňa by bolo podľa mňa úplne ideálne ako keby postupne sa zamerať na takú reformu, aby teda tomu centru odbudla tá záťaž v rámci tých bankrotov, a hlavne teda potom teda toho vysporiadavania tej pôžičky, a viac sa sústrediť na to, ako skvalitňovať to poskytovanie právnej pomoci, teda najmä vlastnými zdrojmi, ale, samozrejme, aj cez, cez advokátov. Čiže to, si myslím, že je taká ako keby najdôležitejšia vec, ktorej by sa malo akékoľvek vedenie centra v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti venovať a, samozrejme, ešte aj proaktívne hľadať ako keby tie oblasti právnej pomoci, kde práve to centrum môže vyniknúť a kde si môže robiť to meno. Vieme, že vlastne v súčasnosti teda pokrýva tú civilnú oblasť, nepokrýva trestnoprávnu oblasť. Tam sú iné vlastne mechanizmy nastavené. Ale tak je tu podľa mňa ešte stále veľa ďalších možností, ktoré sa týkajú či už nejakej diskriminácie, alebo nerovnosti v spoločnosti, kde to centrum v budúcnosti môže proaktívne zohrávať aj väčšiu rolu a budovať si ako keby to povedomie tej kvalitnej právnej inštitúcie.
Takže s týmto apelom na to, že zamyslieť sa, ako do budúcnosti vlastne naložiť s touto právnou pomocou, aby bola čo najdostupnejšia a čo najkvalitnejšia, aby to centrum malo vlastne priestor venovať sa tomu, prečo bolo založené, a nie teda tým ďalším aspektom. To je podľa mňa najväčšia výzva, s ktorou sa ktokoľvek, kto bude vlastne chcieť centrum či už riadiť, alebo bude sedieť na ministerskej stoličke, by mal do budúcna zaoberať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem.
Jedna faktická, poslanec Vančo.

Ďakujem, Zuzana, za tvoje vystúpenie a aj upriamenie pozornosti na tento problém.
Ja by som ešte doplnil, že súdom klesá nápad, to znamená, že prichádza stále menej nových vecí, a podľa všetkého to má, to má dve hlavné príčiny.
Tá prvá je, že ľudia neveria tomu systému, nevedia, čo ich tam čaká, majú z toho obavy, dlho to trvá, akoby že ten systém jednoducho nefunguje, tak ako by, tak ako by mal, a určite nie v 21. storočí, keď proste konania trvajú päť-šesť-sedem rokov a nie je to výnimočné, tak jednoducho a nikto nevie, ako to tam skončí, pretože máme rozbitú judikatúru, tak kto by tam chodil, ak nie je úplne zúfalý.
A potom tá druhá príčina, prečo klesá ten nápad je, že vlastne ľudia nemajú dostupnú právnu pomoc, nemajú nikoho, na koho by sa obrátili, nemajú peniaze, aby sa na niekoho obrátili, aby si zaplatili túto, túto právnu pomoc. A zároveň akoby že to je veľmi nebezpečné, pokiaľ tu bude rásť pocit nespravodlivosti, pocit toho, že tu sa nedajú vymôcť práva a že nemá zmysel využívať justičné orgány. Bude to mať dlhodobo veľmi negatívny dopad.
Preto sa pridávam k tej výzve k pánovi ministrovi, aby v rámci Centra právnej pomoci rozširoval túto právnu pomoc aj o inovatívne metódy. Aj my sme to aj mali v programe. Nemusí byť na všetko advokát, dokonca ani právnik, dokonca aj online sa dá veľa vecí vyriešiť a pomôcť, aby, aby ľudia dostali aspoň nejaké základné nasmerovanie, čomu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)