33. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Budem sa snažiť byť maximálne efektívny, ale verím, že budem aj účinný, a tá účinnosť sa prejaví v tom, že plénum Národnej rady podporí tento zákon a pôjde tento zákon do druhého čítania a ak budú mať poslanci pocit, že je možné ešte do tohto zákona niečo vložiť, aby sme posilnili zodpovednosť štátu, zodpovednosť samospráv za dodávky pitnej vody, za rozvoj vodárenskej infraštruktúry, tak si myslím, že parlament urobí len dobre, a aj vďaka tomu, že sme my ponúkli či už vláde, ministerstvu, alebo aj parlamentu odporúčania. Mňa teší, že téma voda, zásobovanie obyvateľov pitnej vody, či rozvoj a modernizácia vodárenskej infraštruktúry je témou dňa, že táto téma sa stala dôležitou nielen pre parlament, pre poslancov, ale že o tejto téme rokovala aj vláda za mojej účasti. My sa téme vodárenského segmentu venujeme od roku 2020. Vykonali sme niekoľko účelových, tematických kontrol a napríklad aj na základe našich záverov, odporúčaní bol v roku 2021 zmenený zákon a zákonom sa jednoznačne povedalo, že vlastniť akcie vo vodárenskej spoločnosti môže len obec alebo mesto. Predtým to tak nebolo, a preto sú niektoré vodárenské spoločnosti, kde vodárenská spoločnosť je vlastníkom akcií, ale máme šikovný manažment niektorých vodárenských spoločností, ktorí prišli na to, ako aj túto jednoznačnú legislatívnu pozíciu môžu obísť a vymysleli projekt, ktorým vymieňajú akcie na určitý čas za dlhopisy, a takýmto spôsobom strácajú tí, ktorí dostali majetok štátu bezodplatne. Teda tú kritickú infraštruktúru vodárenskú, kanalizačnú dostali obce a mestá na začiatku tohto tisícročia do správy, do vlastníctva, aby sa o ňu starali, rozvíjali, nie aby sa zodpovednosti za starostlivosť a rozvoj zbavovali tým, že vymenia dlhopisy za akcie, a že získajú 5- alebo 10-tisíc eur na to, aby podporovali prevádzku ľadovej plochy, alebo aby podporovali modernizáciu obecného rozhlasu. Druhá dôležitá kontrola, ktorá bola zameraná na plnenie opatrení, ktoré sme my ponúkli či už štátnym inštitúciám, alebo kontrolovaným vodárenským spoločnostiam, bola realizovaná v minulom roku. Preverili sme na follow-up audite štyri vodárenské spoločnosti, ale zároveň sme preverovali aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, pretože jeden z problémov, ktorý sme identifikovali, súvisí s reguláciou ceny vodného a stočného. Ak sa zásadne neurobí zmena aj v pohľade na reguláciu toho najcennejšieho, čo máme, a to je pitná voda vo vodovodnom kohútiku či už v domácnosti, alebo ako hovoril pán minister, v škole, v zdravotníckom zariadení, tak sa nepohneme dopredu.
Práve cez cenu, cez rozumnú reguláciu vodného a stočného môžeme pomôcť akcionárom, teda samosprávam, môžu manažmenty vodárenských spoločností zabezpečiť nielen opravu a údržbu existujúcej infraštruktúry, ale vedia vytvoriť aj balík finančných prostriedkov na co-financovanie projektov, ktoré súvisia s rozširovaním existujúcej vodárenskej kanalizačnej infraštruktúry, kde zásadným spôsobom spoločnostiam vodárenským, teda samosprávam, obciam a mestám pomáha štát či už z eurofondových možností, alebo z možností štátu.
Ja oceňujem, že táto téma je na tejto pôde aj prostredníctvom rezortu životného prostredia, že sa o tejto téme diskutovalo aj na prebiehajúcej schôdzi Národnej rady. To, že uznesenie nebolo prijaté, ktoré predkladali poslanci, to ešte neznamená, že plénum Národnej rady neakceptovalo to, že táto téma je významná. Je významná preto, lebo hovoríme o kritickej infraštruktúre štátu, a voda, prístup k vode je to podstatné, čo zabezpečuje život v jednotlivých obciach a regiónoch Slovenska.
Chcem zdôrazniť, že predložená novela je výsledkom možného, čo sme vedeli aj my ponúknuť rezortu životného prostredia, čo vedeli dostať na papier legislatívci z tohto ministerstva aj v spolupráci s inými rezortmi. Riešia sa tie najvypuklejšie problémy, ale nerieši sa úplne všetko, pretože je potrebný multirezortný prístup, potrebujeme aj prístup rezortu hospodárstva. Ak hovoríme o regulácii, potrebujeme aj prístup rezortu ministerstva vnútra, pretože tie prieťahy, ktoré sú pri správnych konaniach, ktoré súvisia s vydávaním povolení, tie dostávajú mnohé samosprávy do komplikácií a asi najvážnejší problém je problém, o ktorom hovoril aj pán minister Taraba, to je dnes nastavený systém verejného obstarávania. My vieme vyčleniť z európskych fondov milióny eur na rozvoj vodárenskej infraštruktúry. Mal som niekoľko sedení s vodárenskými spoločnosťami, stretol som sa s predstaviteľmi MIRRI, aby sme riešili alarmujúcu situáciu, kde máme na stole viac ako pol miliardy eur. A vodárenské spoločnosti nevedia tieto prostriedky využiť, pretože zákon o obstarávaní, proces, ktorý súvisí s obstarávaním je tak komplikovaný, že samosprávy nechcú ísť do rizika, že raz príde štát a štát povie, že máte 25, 50 alebo 100 % korekciu. Ak dáme korekciu na 50 miliónov, minimálne 25 alebo 50 %, to znamená, že zničíme vodárenskú spoločnosť, ktorej akcionárom, ktorej vlastníkom sú korporácie verejného práva, teda obce a mestá. V kontexte toho chcem upriamiť vašu pozornosť, že modernizačný dlh z pohľadu Najvyššieho kontrolného úradu sa dostal nad úroveň 10 miliárd eur, a tento modernizačný dlh nedokážu riešiť ani akcionári, ani vodárenské spoločnosti. Musí štát aj prostredníctvom rezortu životného prostredia s využitím európskej finančnej pomoci nastaviť pravidlá, ako vieme podporiť budovanie čističiek, rozvoj vodárenskej kanalizačnej infraštruktúry, ale vodárenské spoločnosti sa nemôžu tváriť, že to, čo zainvestoval štát do verejného, do tohto majetku, do kritickej infraštruktúry, že to sa štátu netýka, a štát nad tým nemá mať žiadnu kontrolu. Chceli sme, aby kontrolu nad tým mali obce a mestá, ukazuje sa, že obciam a mestám je lepšie získať z výnosov, z dividend 5-tisíc, 10-tisíc, a ako niesť zodpovednosť za to, či vodárenská spoločnosť zabezpečí udržateľný rozvoj infraštruktúry a jej rozvoj, alebo nie.
Druhá veľmi dôležitá poznámka je to, že štát v roku 2002 previedol majetok na obce a mestá, respektíve na vodárenské spoločnosti bezodplatne. Tento majetok je bez pochyby verejným majetkom a nie je možné, aby vodárenské spoločnosti pristupovali k tomuto majetku, že to je majetok ich a štát nemá čo do toho povedať. Vodárenská spoločnosť nemôže byť považovaná za súkromnú právnickú osobu, ktorej nemôže štát, samospráva, akcionár nič nadiktovať, je potrebné, aby sa posilnili kompetencie štátnych inštitúcií, kompetencie možno aj okresných úradov pri vykonávaní kontroly a pri vymáhaní zistení, ktoré sú identifikované v rámci kontrolných aktivít jednotlivých štátnych kontrolných inštitúcií. Jednoznačne postoj NKÚ je taký, že vodárenská spoločnosť na 100 % pôsobí vo verejnom záujme, a keďže pôsobí vo verejnom záujme, musia na túto spoločnosť platiť tie najprísnejšie kritériá. A ja veľmi vítam, že pán minister dáva zákon, ktorý jasne hovorí o tom, že finančné prostriedky, ktoré platia občania prostredníctvom vodného a stočného, majú byť primárne použité na rozvoj tejto infraštruktúry, na jej funkčnosť, pretože dnes sme na základe auditov v situácii, že vodárenské spoločnosti niektoré si urobili na týchto financiách biznis a posúvajú peniaze na rôzne kultúrne, športové, spoločenské podujatia a kupujú si starostov, primátorov na schvaľovanie nezmyslov na valných zhromaždeniach.
Posledná poznámka súvisí s tým, čo som už predtým povedal, ak chceme mať udržateľnosť, zdravé financovanie vodárenskej infraštruktúry, ale aj jej rozvoj, je potrebné vstúpiť aj do procesov regulácie. Ak si vezmeme, aká je cena vodného a stočného, ak hovoríme o kubickým metroch pitnej vody, tak hovoríme o smiešnych centových položkách, ktoré určite zásadným spôsobom nevplývajú na kvalitu života občana z hľadiska finančnej záťaže, ale podstatným spôsobom vplývajú na kvalitu života tých, ktorí nemajú k domu do ich dediny privedený vodovod a musia kupovať pitnú vodu v nákupných centrách, v obchodných centrách a musia si pitnú vodu ťahať domov či už na bicykli, alebo vďaka osobnému autu.
Dámy a páni, myslím si, že táto novela len vytvára predpoklad pre ďalšiu diskusiu, reaguje na tie najvážnejšie zistenia Najvyššieho kontrolného úradu, že niekto verejný záujem dal do rovnítka biznis záujem, že samosprávy, ktoré majú zodpovednosť, sa tejto zodpovednosti pod rúškom finančných prostriedkov na ich iný rozvoj, vzdávajú tejto zodpovednosti, a myslím si, že štát je povinný na to zareagovať a reaguje tým najlepším spôsobom, zmenou legislatívy. Preto verím, že podporíte tento zákon do druhého čítania. Prišiel som na rokovanie pléna preto, lebo to považujeme za jednu z podstatných rizík fungovania tejto krajiny nielen v bežnom živote, ale najmä v mimoriadnych situáciách, pretože hovoríme o podstatnej infraštruktúre, kritickej infraštruktúre štátu.
Verím, pán podpredseda, že som dodržal aj pravidlo efektívnosti, aj účelnosti môjho vystúpenia.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ja naozaj len veľmi krátko, že ja by som sa chcela veľmi pekne poďakovať pánovi predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu, pretože považujem za veľmi dôležité, že sa tejto témy intenzívne venujú posledné roky. A dúfam teda, že aj poslanci a poslankyne parlamentu si uvedomia, že treba akútne túto tému riešiť, pretože naozaj máme tu obrovský investičný dlh a aktuálne po celom Slovensku obrovské množstvo problémov, ja o nich budem hovoriť potom v rozprave, od západu až na východ a od severu až na juh, čiže treba naozaj pristupovať veľmi zodpovedne k tejto téme. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pán podpredseda, ja som sa už premiestnil k pultíku, aby som teda bol efektívny časovo.
Vážený pán podpredseda, vážený pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu, pán minister, dobrý deň, kolegyne, kolegovia, skôr, než sa dostanem k samotnému návrhu zákona, chcem povedať hneď na úvod, že za klub Progresívneho Slovenska hovorím, že v prvom čítaní tento návrh podporíme.
Chcem sa v úvode tým, že nadväzujem na úvodné slovo pána Andrassyho, vrátiť aj k Najvyššiemu kontrolnému úradu a povedať, že prácu tejto inštitúcie si osobne veľmi vážim, pretože ju dlhodobo sledujem, aj sme v kontakte, spolupracujeme. Vaše správy a zistenia rád študujem, pretože sa vždy niečo nové dozviem, čo aj s kolegyňou Hanuliakovou nás v rámci našej práce posúva a prináša nám to do našej každodennosti pracovnej poslaneckej veľa nových vnemov, ktoré vieme spracovávať aj v rámci našich výjazdov po celom Slovensku.
Na druhej strane musím povedať, že ma mrzí, že táto práca, táto kvalitná odborná práca je touto inštitúciou, konkrétne teda Národnou radou Slovenskej republiky menej docenená ako docenená, a je skôr prehliadaná ako rešpektovaná. Čoho dôkazom je napríklad aj včerajšie hlasovanie, keď sme hlasovali o návrhu uznesenia, ktorým sme chceli vytvoriť priestor tu v parlamente spolu s kolegyňou Hanuliakovou na to, aby sa konkrétne vytvoril priestor na prerokovanie spomínanej správy Najvyššieho kontrolného úradu. Žiaľ, musím konštatovať, že zástupcovia a zástupkyne koalície, keď sa teda povznesiem nad to, že sa zdržali alebo teda, že nezahlasovali za to uznesenie, v poriadku, je to politické stanovisko. Ale to, že tu v piatok bolo prázdne plénum, to ma naozaj zamrzelo.
Ale v skratke, aby sme si teda povedali, aby sme vedeli, o čom rozprávame, o čom hovorí NKÚ vo svojej správe, tak Najvyšší kontrolný úrad opakovane vykonal kontroly v slovenských vodárenských spoločnostiach. Na stole máme jednak správu z roku 2019, nasledujúcu z roku 2021, aj tú najnovšiu z roku 2024.

14-2
A tá najnovšia bola v auguste minulého roka doručená sem do Národnej rady Slovenskej republiky a do dnešného dňa nebola prerokovaná gestorským výborom, čiže výborom pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ak sa pýtate prečo, tak lebo Huliak. A tu chcem touto cestou opätovne vyzvať nového predsedu agro- a envirovýboru, aby si tú správu našiel vo svojej zásuvke alebo na poličke, alebo kdekoľvek sa tá správa nachádza, aby jej venoval patričnú pozornosť, pretože to je v popise jeho práce aktuálne a ideálne, aby ju zaradil na prerokovanie, aby pán predseda Andrassy mohol opäť prísť do tejto inštitúcie a detailne informovať poslancov a poslankyne o tom, čo Najvyšší kontrolný úrad vo svojich zisteniach, vo svojich kontrolách zistil a čo zosumarizoval do svojej správy.
Podľa alarmujúcich zistení, pretože z môjho pohľadu sú naozaj alarmujúce, NKÚ investičný dlh v kritickej infraštruktúre dosahuje aktuálne odhadovanú sumu, ktorá prevyšuje 10 miliárd eur, slovom desať miliárd eur.
A ten dlh, keby sa niekomu núkala tá ľahká argumentácia, veď čo ste robili za minulej vlády, za Ódora, za neviem koho, tak tento dlh, samozrejme, nevznikol z noci do rána, to si hádam všetci uvedomujeme. A ten dlh narastá a systémové opatrenia neprichádzajú a dnes ani len nie sú k dispozícii nejaké konkrétne verifikované dáta o tom, v akom stave sa naše siete nachádzajú. Vzhľadom na už spomínaný veľmi špecifický spôsob transformácie štátnych podnikov, vodární a kanalizácií na obecné vodárenské spoločnosti ani jeden, ani jeden jediný orgán štátnej správy neplní funkciu zakladateľa a tým ani funkciu dohľadu nad výkonom prác vo verejnom záujme. V dôsledku toho, že nám absentuje zakladateľ, napríklad nie je možné vo vodárenských spoločnostiach vyžadovať uplatňovanie dôležitých aspektov výkonu práce vo verejnom záujme a to i napriek tomu, že zásobovanie vodou je bezpochyby, a hádam sa na tom zhodneme, prácou vo verejnom záujme. Ako už aj pán Andrassy hovoril, straty vody z objemu vody určenej na realizáciu sa v prípade štyroch kontrolovaných subjektov pohybovali na rozmedzí niekde od 25 do 33 percent. V praxi to znamená stratu vyše 51 miliónov kubíkov pitnej vody, ktorú vodárne odobrali, ale ku spotrebiteľovi sa tá voda nedostala. 51 miliónov kubíkov vody. Toto poukazuje na to, v akom stave máme našu infraštruktúru, naše rúry, naše siete, aká je tá sieť vodovodná zastaraná a aké úniky sa nám tu dejú dennodenne pod našimi nohami a, prosím pekne, deje sa to za tie peniaze, ktoré takto vsiakli do zeme, za tie peniaze už sa mohla realizovať v čase, v priestore časť opráv a obnovy, ktorú tak veľmi potrebujeme.
No a my sa nachádzame teda v parlamente, ktorý tieto zistenia je len schopný akceptovať a vôbec nejako vstrebať na priestore, ktorý na to je vytvorený, ale ani ich vziať na vedomie.
Dobre, poďme k tomu bodu programu, o ktorom sa tu rozprávame a povedzme si aj pozitíva, aj negatíva, ale stále platí to, že klub Progresívneho Slovenska tento návrh zákona podporuje. Máme tu teda návrh novely zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách a tiež o zmene a doplnení zákona o regulácii v sieťových odvetviach, hovorím konečne, dlho sme na to čakali. Čo prináša. Prináša, ako už bolo povedané, zákonné predkupné právo štátu k majetkovej účasti subjektov verejného práva v právnickej osobe, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu alebo kanalizácie a k cenným papierom, ktoré sú vydané takouto právnickou osobou alebo právnickou osobou prevádzkujúcou verejný vodovod, alebo verejnú kanalizáciu. To je citácia z návrhu. Áno. Tento krok sa javí byť ako nevyhnutný, ak štát chce ochrániť svoju kritickú infraštruktúru v čase, kedy nie každá obec musí mať bezprostredne záujem na tom, aby vykonávala svoje zákonné práva. Jednoducho nie každá obec má kapacitu, chuť, prostriedky uplatňovať si svoje práva ako akcionár vodárenských spoločností a je to úplne v poriadku, ale v tom prípade, ak teda nemá ten záujem, tak štát by mal mať ten priestor na to, aby tú obec zastúpil.
Ale zároveň ja sa pýtam, prečo by štát mal platiť za to, čo bezodplatne odovzdal, respektíve sa vybudovalo z verejných zdrojov. Preto si myslím, že je na mieste hľadať akýkoľvek iný nástroj, ako je odkup akcií štátom, ktoré by zabránili privatizácii časti alebo aj celej, celej spoločnosti. Verejné vodovody a kanalizácie definitívne musia ostať verejnými hej, na tom sa zhodneme hádam všetci a teda by mali ostať v rukách samospráv alebo štátu ako subjektov verejného práva, lebo to sa tak často aj pri príležitosti rôznych medzinárodných dní alebo svetových dní vody napríklad hovorí, že voda znamená život, áno, je to pravda. Ale pre štát to neznamená len fotografie na sociálnych sieťach, ale pre štát to znamená aj povinnosť zabezpečiť pre obyvateľstvo naozaj bezpečný prístup k zdravotne nezávadnej vode. Preto je právna úprava toho predkupného práva štátu naozaj dôležitá.
Rovnako v tomto návrhu chcem pochváliť aj nový odsek č. 16 v § 3, kde je navrhnutá zmena zákona s cieľom zabezpečiť, aby vodárenské spoločnosti, ktorých akcionármi sú obce a mestá využívali príjmy z regulovanej činnosti výlučne na účely spojené s touto regulovanou činnosťou. Ako bolo spomínané, je to veľmi dôležitá pasáž, napokon nemusíme ísť úplne do detailov, lebo to odznelo aj z úst pána ministra, aj z úst pána predsedu Andrassyho, vodárenské spoločnosti spravujú strategický a najmä verejný majetok, a príjmy z regulovanej činnosti sú najmä príjmy vodného a stočného, teda príjmy z činnosti, ktorá je jednoznačne verejným záujmom. Je preto správne žiadať, aby zisky z tejto činnosti neboli používané na žiadne iné aktivity, iba na to, na čo sú určené. Toto, samozrejme, chválime, ale zároveň podotýkam, že nie je v poriadku, že tento návrh, to je taká malá výčitka, že tento návrh neprešiel riadnou odbornou diskusiou, že neprešiel pripomienkovaním. Pri ďalšom pokuse verím, že, že to absolvujeme.
No a tretí dôvod prečo hodnotíme predložený návrh zákona pozitívne, je tá snaha vlády zaviesť zákonnú povinnosť vlastníka verejného vodovodu alebo kanalizácie, realizovať obnovu infraštruktúry v súlade s plánmi obnovy a predkladať ministerstvu každoročné správy o plnení tohto plánu. Ono je to taký nešvár našej verejnej správy, že, a nielen verejnej správy, ale celkovo, že my tu máme kopec plánov, koľko, koľko strategických dokumentov, koľko vízií a občas sa stáva, že s každou ďalšou garnitúrou príde ďalšia vízia, ďalší strategický plán a potom sa nám tie strategické plány a vízie nejako zbierajú na tých, na tých poličkách a nič z toho. V tomto prípade teda ide o snahu riešiť problém, ktorý identifikoval aj Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe.
Budem citovať, ak dovolíte: "Tvoriť a realizovať plány obnovy verejných vodovodov a verejnej kanalizácie majú vodárenské spoločnosti zo zákona. Vypracované plány obnovy v kontrolovaných spoločnostiach neplnia tú úlohu, ktorá sa od nich očakáva, najmä realizácia plánov výrazne zaostáva za cieľmi. Kontrolované subjekty mali v zmysle svojich plánov za roky 21´ až 23´ investovať do obnovy 470 miliónov eur, skutočnosť bola však na úrovni viac ako 78 miliónov eur, to je necelých 17 % z celkového plánu." Sekundu. (Rečník sa napil.)
Takže ešte raz opakujem, že zmenu zákona, tak ako nám bola predložená v prvom čítaní, podporujeme, ale jedným dychom chcem dodať, že ju vnímame a vlastne ono to tu dnes aj odznelo, že ju vnímame ako taký prvý krok, taký nástrel, nohu do dverí pred tým, ako sa bude pokračovať ďalej a my pevne veríme a vnímame to, že pokračovať ďalej musíme. A teraz si dajme v troch odrážkach, že prečo to tak vnímame. Pretože tento návrh, ja chápem to, že musel prejsť aj kompromismi, lebo rôzne politické tlaky, tomu všetkému rozumiem, ale vnímame tento návrh, že ešte stále, slušne to povedať, že kĺže po povrchu a možno aj kvôli, ja neviem, teraz hádam, ťahám to tak nejak z päty, že možno aj kvôli chýbajúcim kapacitám na MŽP, že to mohlo byť trošku komplexnejšie, možno bol, bol problémom ten obmedzený čas, predsa tam bolo len uznesenie vlády, ktoré zaviazalo ministerstvo do nejakého dátumu vypracovať ten návrh. Neviem, nebudem po tom pátrať, každopádne je tam priestor na to, aby ten návrh bol komplexnejší, aby, aby ten objem, ktorý ten návrh v budúcnosti obsiahne, bol, bol komplexnejší a aby teda obnova verejných vodovodov a kanalizácií bola naozaj realizovaná dostatočne.
Samotný navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že chýbajúce definície pojmov obnova, oprava a údržba spôsobovali ich nejednotný výklad orgánmi dohľadu štátnej správy nad rôznymi aktivitami v oblasti právnej úpravy verejných vodovodov a kanalizácií. Tiež sa tvrdí, že, citujem, v súčasnosti je pojem obnova interpretovaný rôznymi spôsobmi, čo môže viesť k nejednoznačnosti pri aplikácii zákona a pri vykonávaní rozhodnutí týkajúcich sa financovania povinností prevádzkovateľov a vlastníkov infraštruktúry. Jasná definícia pomáha zjednotiť prax a zabezpečiť konzistentnosť interpretácií, aplikácií, právnych predpisov, precizovaním pojmu obnova do príslušnej legislatívy sa odstráni šedá zóna, čím sa proces obnovy jasne oddelí od prevádzkových nákladov na opravu a údržbu. No, ale keď sa pozrieme na to, ako navrhovateľ zadefinoval obnovu a opravu, tak vidíme, že navrhované znenie v podstate prehlbuje možnosť rôznych výkladov. Pretože ak je oprava, citujem, odstránenie úplného fyzického opotrebovania, tak pýtam sa, že aký je rozdiel medzi opravou a obnovou. Obnovu, ako som už spomenul, je povinný realizovať a financovať vlastník, teda vodárenská spoločnosť, ale o tom, kto je povinný realizovať a financovať opravu, tak o tom som sa v návrhu zákona nedočítal. Možno aj to je dôvod tej nejasnej formulácie pojmov. Nevedno, možno aj pán predkladateľ v nadväznosti na tento príhovor spresní, že ako to bolo myslené.
Po druhé, obnovu je vlastník povinný realizovať z účelovej finančnej rezervy, ktorú musí podľa zákona 442/2002 Z. z. § 16a vytvárať vo výške ročných odpisov. Ale moja otázka je, že aké sú ročné odpisy z majetku, ktorý je v hodnote jedno euro. Preto opakovane a dlhodobo tvrdím, že tento návrh chcel byť síce ambiciózny, ale nerieši a neodstraňuje tie prapôvodné príčiny problémov, pretože jednou z nich je aj spôsob účtovnej evidencie vodárenskej infraštruktúry, ktorá je vybudovaná obcou a ktorá bola odovzdaná do prevádzky vodárenskej spoločnosti za jedno euro. Čiže prečo je to problém. Lebo obec buď z európskych zdrojov, alebo zo zdrojov environmentálneho fondu a z vlastného spolufinancovania vybudovala po tortúrach, ktoré, ktoré obce absolvujú, lebo byrokratické prekážky, nedostatočné kapacity, nejasné výzvy, zamietnuté výzvy, jednoducho tá tortúra je pestrá a dlhá od obce k obci, a teda keď sa podarilo obci vybudovať ten verejný vodovod alebo kanalizáciu, tak potom v tom momente po tej dlhej tortúre odovzdáva majetok za jedno euro vodárenskej spoločnosti. Avšak vodárenské spoločnosti neoceňujú takto nadobudnutý majetok reálnou hodnotou. Aj preto vlastne vytvárajú účelovú finančnú rezervu síce vo výške ročných odpisov, ako káže zákon, ale opakujem otázku, aké sú ročné odpisy z majetku v hodnote jedno euro? To jednoducho nie je ťažká matematika. Aký odpis tam môže z jedného eura človek vytvoriť? To je druhá výčitka.
No a dôležité je tiež povedať, že veľká časť našej kľúčovej infraštruktúry je už dávno odpísaná. No a k tomuto majetku, ktorý už je odpísaný, tak tam sa netvorí žiadna finančná rezerva, ale jeho obnova si tiež žiada nemalé, práveže o to väčšie, lebo je to staré, hej, že o to väčšie sú tie finančné náklady, ktoré sú potrebné na obnovu alebo opravu. A práve takýmto spôsobom narastá ten investičný dlh, o ktorom sa rozprávame a spoločnosti nebudú vedieť v budúcnosti obnoviť majetok práve z dôvodu chýbajúcich finančných prostriedkov. Bez toho, aby vláda legislatívne vyriešila to precenenie majetku vodárenských spoločností, o ktorom rozprávame a bez toho, aby s ohľadom na reálnu situáciu stanovila jasný postup pri vytváraní účelovej finančnej rezervy na už odpísaný majetok, tak bez toho nebude možné v budúcnosti realizovať obnovu kritickej infraštruktúry v potrebnom rozsahu.
No a tu mi nedá nespomenúť dosť kľúčovú vec, a to, že naše verejné vodovody a kanalizácie sú vo veľkej časti vybudované v 60. až 80. rokov 20. storočia, čiže keď si to dáte do kalkulačky, vlastne ani nemusíte, lebo to je jednoduchá matematika, niektoré sú aj 15 až 30 rokov po dobe životnosti, no a práve stav infraštruktúry, jej opotrebovanie, práve ten stav a tento fakt, že sú staré, stoja za vysokými stratami, ktoré som už spomínal, a nielen ja.
No a do toho prichádza fakt, že nemáme presné dáta o tom, v akom stave sa naša kritická infraštruktúra nachádza, lebo tie dáta jednoducho chýbajú. Slovensko do dnešného dňa nemá realizovanú pasportizáciu verejných vodovodov a kanalizácií, a preto je ich stav stále iba odhadom. To je to taká tipovačka, hej, že ako sú vlastne na tom a potom nás to niekedy prekvapí, hej, keď niektoré, napríklad na východe sme minulý rok s kolegyňou Hanuliakovou sledovali situáciu, že tam v jednej konkrétnej obci vybuchovalo potrubie každý deň na inom mieste a vodárenská spoločnosť chodila, hľadala, že kde to bude asi dnes.

14-3
No tak nečudujme sa, keď to máme desaťročie po životnosti, že potom prichádzajú takéto prekvapenia a ľudia sú odkázaní na to, že cez deň nemôžu prať, fungovať, žiť normálne a musia si chodiť s vedierkom do cisterny pre vodu. Čiže preto potrebujeme presné dáta. Bez dát jednoducho to tak funguje, že nemôžeme riadiť ani systém, ani štát, ani prijímať vôbec nejaké funkčné alebo cielené, efektívne opatrenia a vonkoncom nie stanovovať priority, či účinne kontrolovať nejaké plnenie zákona ako takého.
Keď spomínam kontrolu, tak to je tiež zaujímavá pasáž, napriek tomu, že už od minimálne roku 2019 sú na stole jasné pomenované dôvody a riešenia, a teda aj v čase prebratia ministerstva, pán minister vedel teda, že do čoho ide a čo ho čaká, pretože aj jemu, tak ako nám, aktuálnym poslancom, chodili správy od NKÚ na email, tak do dnešného dňa tá kontrola nebola pokrytá v tom návrhu dostatočne. Prečo je to dôležité? No dôležité je to preto, lebo to roztrieštenie funkcií alebo teda tej kontroly je tak naširoko, že už to ani širšie nemôže byť. Len schválne, anketová otázka, kolega Kalivoda, že vieš, kto kontroluje vodárenské spoločnosti? Zrazu sa držíme rokovacieho poriadku.
Tak kontroluje ministerstvo životného prostredia, kontrolujú okresné úrady, ktoré sú pod ministerstvom vnútra, samotné ministerstvo vnútra, ÚRSO, ktoré je pod ministerstvom hospodárstva a Úrad verejného zdravotníctva, ktoré je pod ministerstvom zdravotníctva. Čiže umbrella piatich organizácií, tak a potom to tak aj vyzerá, hej, že keď sú zodpovední všetci, tak nie je zodpovedný nikto.
A aj tu má Najvyšší kontrolný úrad veľmi dobrý point, budem citovať zo správy, tej z roku 2024: "Ministerstvo životného prostredia spolu s okresnými úradmi nevykonávajú v dostatočnej miere svoje povinnosti štátneho dozoru a dohľadu spojené s tvorbou a plnením plánu obnovy, finančnej rezervy a ďalších povinností vyplývajúcich zo zákona. Za kontrolované obdobie ani jedna ich kontrola nesmerovala do oblasti preverovania stavu vo sfére obnovy vodárenských spoločnosti, teda vodárenskej infraštruktúry či tvorby a použitia účelovej finančnej rezervy", koniec citátu. A práve preto chcem využiť tento priestor, aby som aj vyzval pána ministra Tarabu, aby otvoril s ostatnými rezortmi, s ostatnými ministrami alebo štátnymi tajomníkmi, alebo v akom zložení to bude, to je v podstate jedno, ale aby sa otvorila tá debata na tému, ako dostať vodárenstvo pod, ako sa hovorí, jednu strechu. Aby sa zaistil stav, kedy budú kontroly naozaj účinné a komplexné a povedú k náprave toho zlého stavu, o ktorom sa rozprávame.
No a zároveň chcem vyzvať, aby, keď sme teda povedali, že toto je prvý nástrel, alebo teda prvý krok, noha vo dverách, tak aby sa dopracovala aj ďalšia potrebná legislatíva, pretože je potrebné vyriešiť aj precenenie majetku vodárenských spoločností aj spomínaná pasportizácia, zároveň je potrebné metodicky usmerniť vodárenské spoločnosti v tom, ako konkrétne majú účtovne riešiť povinnosť využívať zisk z regulovanej činnosti výhradne na túto činnosť. No a je tiež potrebné vypočuť hlas vodárenských spoločností a konečne zmeniť nastavenie, akým ministerstvo hospodárstva a ÚRSO pristupujú k vodárenským spoločnostiam ako takým, pretože na jednej strane ich škrtíme a na druhej strane kvôli poruchám a prestarnutej infraštruktúre máme, ako som hovoril, straty vody.
Tieto strany sú podľa štatistického úradu vo výške 92 125 900 m³ vody, čo pri priemernej cene znamená strata v hodnote 117 377 609 eur za jeden jediný rok.
Verejné vodovody a verejné kanalizácie sa nie nadarmo nazývajú verejnými, hej? Ich vlastníkmi sme my všetci, obce ako akcionári vodárenských spoločností, ale pretože sa tu 20, 30 rokov pristupovalo k téme obnovy infraštruktúry absolútne macošsky, tak si to naozaj dnes žiada radikálne iný, aktívny postup štátu. Mám za to, že investičný dlh je príliš rozsiahly na to, aby si s ním vodárenské spoločnosti, teda obce, poradili samy. NKÚ, podľa nás, naozaj adekvátne poukazuje na viaceré problémy regulačnej politiky a tvorby regulovaných cien, a tu je tiež zmena potrebná čím skôr.
No a ďalšia vec, o ktorej sme sa už s pánom ministrom pri jednej príležitosti rozprávali a on vtedy naznačil, že má túto problematiku na radare a pevne verím teda, že príde ku zmene, tak problematická je právna forma. Z hľadiska právnej formy totižto sú vodárenské spoločnosti akciovkami. Akciovky sa logicky riadia Obchodným zákonníkom.
Na jednej strane sú obce akcionármi a ich akcionárske práva a povinnosti sú dané obchodným právom, no zároveň tie isté obce sú orgánmi verejnej správy, ktoré v oblasti zabezpečovania pitnej vody svojim občanom majú celý dlhý rad povinností, ktoré patria do originálnych kompetencií obce a vyplývajú teda zo zákona o obecnom zriadení.
Preto je naozaj viac než žiadúce, aby vodárenské spoločnosti ako akciové spoločnosti získali osobitnú definíciu a samostatnú legislatívnu úpravu v obchodnom práve, ktorá zohľadní ich činnosť ako subjektu verejného práva, ktoré konajú vo verejnom záujme. Ono totižto prax ukázala, že rovnaká právna úprava pre vodárenské akciové spoločnosti ako pre hocijakú inú akciovku naozaj nie je vhodná, pretože inak sa bude naďalej opakovať jav, na ktorý Najvyšší kontrolný úrad pravidelne upozorňuje, a síce, že vodárenské spoločnosti sú akciovky, a potom je iba a len na rozhodnutí akcionárov, či disponibilné zdroje spoločnosti použijú v plnej miere na to, na čo ich používať majú, čiže do verejného záujmu a na jeho plnenie, ktorým je teda bezpečná, spoľahlivá infraštruktúra verejných vodovodov a kanalizácií, alebo nie, a to alebo nie sa nám stáva dosť často. A potom sme svedkami toho ako verejné vodárenské spoločnosti platia dary, reklamy, propagáciu spoločností a míňajú približne taký istý objem peňazí, ktoré boli použité z plánu obnovy na piár. Tak ja sa pýtam, že čo je dôležitejšie, čo je väčšou prioritou vodárenskej spoločnosti, funkčné vodovody a kanalizácie alebo reklama v médiách, kde dokonca tá vodárenská spoločnosť ani nefiguruje, hej, že máme vodárenskú spoločnosť z východu, ktorá si platí reklamu na západnom Slovensku, tak potom to má aký zmysel? Budem končiť.
Popravde som veril teda, že bude tu väčšie zastúpenie koaličných kolegov a kolegýň, ale tak aspoň pre verných a správnych chcem povedať aj vzhľadom na to, že s kolegyňou Hanuliakovou sa tejto téme venujeme veľmi dlho a máme príliš veľa návštev rôznych obcí o rôznych častiach a okresoch a regiónoch Slovenska, že oblasť vodárenstva naozaj potrebuje zásadnú zmenu prístupu, nielen tú legislatívnu, o ktorej dnes rozprávame, legislatívnu rekonštrukciu, ale naozaj zmenu paradigmy a naozaj nestačí iba hodiť povinnosti na vodárenské spoločnosti, preniesť to teda na obce a na mestá. Je potrebné obciam aj pri tom momente, keď sa trápia s tým budovaním základnej infraštruktúry, poskytnúť z pozície štátu naozaj najväčšiu možnú pomoc, či už finančnú, neklásť im zbytočné nezmyselné bariéry, napr. pri čerpaní prostriedkov z envirofondu, poskytnúť im odbornú, metodickú, personálnu pomoc, aby si dokázali plniť tú povinnosť, ktorá im zo zákona vyplýva.
Opäť sa vrátim k jednému tomu citátu, ktorý som videl aj nedávno, keď bol teda svetový deň vody, jeden kolega, z týchto radov to bolo, napísal na Facebook, že bezpečný prístup k pitnej vode, inak použil náš slogan, lebo my často hovoríme o bezpečnom prístupe k pitnej vode, je základné ľudské právo, tak ja verím v to, že je to naozaj základné ľudské právo, ale na Slovensku je ohrozené toto základné ľudské právo nielen tam, kde ľudia už sú pripojení na verejný vodovod alebo na verejnú kanalizáciu, ale, žiaľ, sme v takom stave, že toto základné ľudské právo je ohrozené aj tam, kde už vodovody a kanalizácie vybudované sú.
A opakujem, že áno, súhlasím s tým, že tento návrh je prvý krok, s ktorým sa ale netreba uspokojiť, pretože toto je len, nechcem to prehnať, ale 0,0 nič, my musíme ísť oveľa ďalej, oveľa ďalej a vo väčšej spolupráci. A treba si čím skôr po prijatí tohto zákona, ak teda nebude, s prepáčením, zbastardený nejakými prílepkami besnými, tak si sadnúť za stôl a pripraviť naozaj komplexný plán, poviem to možno expresívne, záchranu kritickej infraštruktúry a tá legislatívna stránka veci bude naozaj iba jednou čiastočkou tej záchrany.
Ďakujem za pozornosť a teším sa na ďalšiu diskusiu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Musím povedať, že bol v mnohom tej tvoj prejav, pán kolega Sabo, zaujímavý a možno v mnohom aj inšpiratívny a ja preto musím oceniť, že ministerstvo životného prostredia sa naozaj pustilo do takejto vážnej agendy a naozaj, naozaj, je to vec, ktorú musíme, na ktorej nám musí všetkým spoločne záležať, či už sme opozícia, alebo koalícia. Len mi tak nedá nespomenúť, že ty si vo svojom vystúpení spomínal, že teda nehádžme na nejakú vládu, ktorá tu bola tri roky, ale predsa len mi nedá povedať, že za vlády Petra Pellegriniho bol schválený tzv. veľký národný plán na obnovu a budovanie verejných vodovodov a kanalizácií a prvé, čo urobila Matovičova vláda po svojom nástupe, tak ju zrušila. Tam mali zrušiť desiatky miliónov eur, takže ono sú to síce také malé, malé čiastky a v pohľade k tomu obrovskému investičnému dlhu nie tie najzásadnejšie, ale predsa sa mohlo veľmi veľa aj z toho obnoviť.
Takže treba hovoriť aj o veciach, ktoré boli tou vládou predchádzajúcou zbytočne zrušené.

Ďakujem za slovo a ďakujem, Michal, aj za tvoje vystúpenie a mne je vždy tak strašne ľúto, keď počúvam takéto slová alebo aj si čítame tie správy, alebo chodíme po tých obciach a vždy keď sa sem potom vrátim a vidím tu takto prázdnu sálu alebo aj taký slabý záujem celkovo spoločnosti, pretože podľa mňa tá kritická infraštruktúra je naozaj obrovský problém, že obrovský a tu ako keby aj teda pod naším ako keby tlakom aj mediálnym sa sčasti dospelo až do tohoto bodu, kde sme dneska. A naozaj, že ja apelujem aj na všetkých poslancov a poslankyne, aby sa tejto téme venovali, lebo tie problémy ľudí po Slovensku sú obrovské a mne akurát pred asi hodinkou pristála esemeska v telefóne, kde naša obec už druhýkrát, čo sme predtým nemali problém, máme vlastný vodovod a už druhýkrát teda za štyri mesiace dneska odstavujú pitnú vodu, pristavia cisterny a ľudia budú mať len úžitkovú vodu, pretože máme obrovské problémy s tou pitnou vodou. A ja sa naozaj budem pýtať, že keď nám tu začnú praskať tie potrubia prestarlé, keď naozaj budeme mať obrovské problémy s pitnou vodou a so zdrojmi pitnej vody, že čo budeme robiť a je to neskoro. A síce pán minister povedal, že teda vždy sa na to ohradzujete, že čo robila predchádzajúca vláda, ale ja mám pocit ako keby, že v tomto by mala byť zhoda, pre boha živého, a to sme nemali začať teraz riešiť, veď 2015. rok bol pred desiatimi rokmi, hej, kedy sme mali mať už odkanalizovanú, teda dá sa povedať skoro celé Slovensko, hej, na nejaké kritické až úseky. Čiže robme s tým niečo, hej! Čiže ja oceňujem akúkoľvek snahu, ale je to stále málo. Na to, ako sme pozadu, je to stále málo. Neprikladá sa tomu taká dôležitosť, aká by sa mala v dnešnej dobe prikladať, pretože budeme mať obrovské problémy. Tak ako aj teda, žiaľ, vo viacerých oblastiach... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Aj vám, pán podpredseda, aj vám.
Janka, súhlasím s tebou v tom, čo si povedala, my zdieľame túto mizériu v tom, že my sa dokážeme tak rozčúliť pri niektorých veciach, že naozaj táto téma tej základnej infraštruktúry, veď to by malo byť to, čo nás jednak všetkých spája, ale zároveň by nás to malo všetkých rozčuľovať v tejto krajine, pretože už desať rokov my sme sa mali rozprávať nie o tom, že čo ešte potrebujeme dobudovať, ale kde čo ideme už opravovať, lebo by to bolo asi vhodné. Hej, že ten prístup, ten investičný dlh, to nie je len v peniazoch, to je aj morálny dlh investičný, aj odborný investičný dlh a tak ďalej.
A Peter, to, čo si povedal, v tom súhlasím, aj sa zhodneme, veď ja som to aj v podstate vo svojom vystúpení povedal, že ja považujem za absolútne škandál v tom, že tuná s každou ďalšou garnitúrou sa skartujú tony a tony strategických dokumentov a nemusia sa ani skartovať, môžu sa spaľovať, alebo len akože padá na nich prach a nemáme tu nijakú kontinuálnu víziu toho, že aj so zmenou garnitúry jednoducho ideme ďalej, pretože raz sme si povedali, že toto je najlepšie možné riešenie a teraz z neho ideme, však nemusíme 100-percentne so všetkým súhlasiť, ale niekam sa chceme dostať. 20-2
A ja pevne verím, že tak ako bolo povedané, že toto je začiatok a že my sa či už pod vedením pána ministra Tarabu, alebo aj potom s ďalším vedením, že sme sa vydali na cestu toho, aby sme tú základnú kritickú infraštruktúru tohto štátu nielen dobudovali, ale aj, v úvodzovkách poviem to prenesene, "vyliečili". A my sme tu od toho, aby sme aj tú ruku podali, hej, nielen podali, ale aby sme sa aj pričinili k tomu, aby sa to spoločne podarilo, lebo nám všetkým na tom záleží. Vďaka.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, pán predseda NKÚ, vážené kolegyne, kolegovia, ja sa budem v mnohom opakovať ináč z piatku. Síce tu bola rovnako prázdna skoro sála ako teraz, ale budem skôr hovoriť také príbehy a tie skúsenosti, ktoré sme zažili po cestách po Slovensku. A ja, dovoľte teda, aby som možno v mojej rozprave dneska začala tak symbolicky a rovno teda tými výpoveďami ľudí, ktorí zareagovali na našu výzvu, ktorú sme robili prostredníctvom sociálnych sietí a pýtali sme sa ľudí, že aké je to žiť bez vodovodu a kanalizácie. Tak ja by som si dovolila teraz prečítať z každého tri také komentáre. K vodovodom nám ľudia napísali.
Bíňovce, malá dedina pri Trnave. Nemáme ani vodovod, ani kanalizáciu. Fungujeme tak, že kupujeme balenú vodu buď v dvojlitrových fľašiach, alebo päťlitrových nádobách. Už si ani nevieme predstaviť, ako sa varí z vody z kohútika. Máme síce studňu, ale zvýšené dusičnany predpokladám, že aj preto, že v obci nie je kanalizácia. Niekto si to nevie ani predstaviť, že mu v kuchyni netečie pitná voda a ešte aj do hrnca leje vodu z fľaše. Pre nás každodenná realita. Najviac ma dokáže prekvapiť, že nám nedávno kopali optiku, čo je super, že tu je, ale príde mi vtipné, že vysokorýchlostný internet a všetky možné TV stanice áno, ale základné veci k zdravému životu, to nie. Nie je to výtka vedeniu obce, keďže viem, že sa to roky snažia vyriešiť, bohužiaľ, sa nedarí.
Obec Marhoň, okres Bardejov. Vodovod a kanalizácia v nedohľadne. Voda v studni nepitná, na varenie a pitie vodu kupujeme alebo si nosíme vo fľašiach z lesného prameňa vzdialeného osemnásť kilometrov. Čo máme robiť, keď máme päťročné dieťa? Pozývam pána Roberta Fica a Tomáša Tarabu a predchádzajúcich ministrov životného prostredia, keď už na nič iné, tak aspoň nech pomôžu nanosiť tú vodu. Ďakujem pánovi starostovi, ktorý pre základnú infraštruktúru neurobil vôbec nič.
Obec Vyšný Hrušov v okrese Humenné čelí dlhodobému problému s nekončeným vodovodom, na ktorého realizáciu sa snaží získať financie už viac ako dvadsať rokov. To je ináč veľmi častý príklad po cestách zo Slovenska. Napriek opakovaným žiadostiam o dotácie z environmentálneho fondu sa projekt nepodarilo dokončiť, pričom obec stále nemá ani kanalizačný systém. Táto situácia spôsobuje obyvateľom, najmä starším, závažné finančné a zdravotné ťažkosti. Počas letných mesiacov studne často vysychajú v dôsledku klimatických zmien, čo vedie k akútnemu nedostatku pitnej vody. Pre mnohých sú náklady na prehlbovanie studní, kontrolu kvality vody či nákup filtračných zariadení finančne neúnosné. Kým okolité obce už dlhodobo využívajú pripojenie na vodovod a kanalizáciu, Vyšný Hrušov ostáva bez základných verejných služieb. Je nevyhnutné, aby štát a príslušné inštitúcie prioritne riešili tento problém a zabezpečili dôstojné podmienky pre život obyvateľov.
Ku kanalizácii nám napísali toto.
Hrubá Borša. Časť, kde sme kúpili dom, kanalizácia vybudovaná nebola a keď sa pred rokom budovala kanalizácia v celej obci, zopár ulíc nebolo zahrnutých do projektu. Už štyri roky musíme platiť vývoz žumpy, aktuálne každých cca sedem týždňov, čo robí sto euro.
Obec Lúka, okres Nové Mesto. Problémom sú financie. ČOV má prepájať kanalizáciu troch obcí, Lúka, Modrovka, Modrová. Kanalizačné potrubie je nachystané v novej časti obce, pričom stále prebieha výstavba nových domov vo všetkých troch obciach. Každé štyri týždne nás ako štvorčlennú rodinu stojí vytiahnutie sedemdesiatpäť euro, ročne to teda vychádza 1 050 eur. Uvidíme, ako sa bude suma zvyšovať v roku 25´. Aj v našej obci sa nájdu obyvatelia s takzvanými bezodnými žumpami a nie je ich málo. Je tu diaľnica a sídlia tu firmy, slovenské pramene a žriedla.
Obec Košické Olšany, desať kilometrov od Košíc, už posledný z týchto príkladov. Hlavný ťah na Michalovce a vždy bol nejaký dôvod. Raz neboli dotácie na obyvateľov nad tisíc obyvateľov, potom len od tisíc päťsto. Obec má okolo tisíc dvesto obyvateľov. Má to veľký vplyv na spodné vody, na pôdu a kvalitu dýchania, keďže veľké množstvo domov si vlastnú žumpu vypúšťajú priamo do záhrady alebo do otvoreného kanála, ktorý tečie cez celú dedinu a nič sa s tým nerobí. Vraj je na to hotový projekt, aj schválené peniaze, ale to som si sama nezisťovala, ale problém je výkup pozemkov.
No a teraz prejdem k tomu, čo sme teda my v Progresívnom Slovensku robili za posledné štyri roky spoločne s kolegom. V Progresívnom Slovensku už naozaj roky sa venujeme tejto téme cez iniciatívu Voda pre všetkých. Upozorňujeme na nedostupnosť a zlú kvalitu našej vody, ale aj na stav našich vodovodov a kanalizácií. Počas Matovičovej vlády sme takisto opakovane vyzývali ministerku Remišovú aj ministra Budaja, aby konali. Dnes vyzývame súčasné ministerstvá, pretože situácia sa nezlepšila. Naopak, dostali sme sa do bodu, už to tu spomínal kolega, kedy máme investičný dlh na úrovni približne desať miliárd eur a na Slovensku máme stále cez 1 700 obcí bez kanalizácie a cez 400 obcí bez vodovodu, pripomínam v roku 2025. Spolu s kolegom Michalom Sabom sme za posledné roky navštívili naozaj veľké množstvo obcí, rozprávali sme sa s desiatkami starostov a starostiek a aktívne komunikujeme aj s Najvyšším kontrolným úradom, ktorý k stavu vodárenstva vydal viaceré správy, o ktorých teda hovoril aj kolega. Neustále upozorňujeme zodpovedných ministrov na naliehavosť riešenia tejto situácie.
Naozaj ja nerozumiem, ako je možné, že Slovensko malo k dispozícii stovky miliónov eur, no napriek tomu sme nesplnili ani ciele, ktoré sme si sami zadefinovali v tých plánoch, ktorých tu máme kopec, aj kolega to spomínal, pre rozvoj kritickej infraštruktúry. Už v roku 2015 sme mali mať odkanalizovanú väčšinu Slovenska a o vodovodoch teda ani nehovoriac. Aj aktuálny plán rozvoja verejných vodovodov a verejných kanalizácií na roky 2001 až 2025 podľa mňa teda po prvé, nemá finančné krytie, čo je podľa mňa veľký problém, keď si robíme nejaké teda plány a po druhé, aktuálne je jeho plnenie na úrovni, keď sme približne v polovici cca päť percent. A opakuje sa teda stále, opakujú sa stále tie isté chyby podľa mňa dokola pri každej vláde. A už to tu aj Michal hovoril vo faktickej, že tu absolútne nenadväzujeme na nejakú koncepciu dlhodobú naozaj, ktorá by prechádzala cez jednu vládu k druhej.
Ja mám zároveň niekedy pocit, že to, čo nevidíme, čo je zakopané v zemi, nás jednoducho ako keby nezaujíma.
No ak nezačneme konať, v budúcnosti nebudeme schopní sanovať všetky poruchy na potrubiach. Minulé vlády Roberta Fica, žiaľ, túto tému absolútne podcenili tak, ako, žiaľ, aj mnohé iné témy. Vodárenské spoločnosti na jednej strane potrebujú lepšie nastavenia fungovania kontroly, no na druhej strane sa vážne potrebujeme zaoberať, ako je finančne pokrytá obnova a budovanie kritickej infraštruktúry. Ministri, štátni tajomníci a mnohí koaliční poslanci pritom niekedy až naozaj afektovane opakujú, že voda je život. Nevidíme však takmer žiadne kroky, aby situáciu riešili, akoby sami neboli súčasťou vlády. Preto sme aj predložili už spomínané uznesenie, ktoré sme tu mali v diskusii v piatok, ktoré teda reagovalo aj na alarmujúce zistenia NKÚ v oblasti hospodárenia vodárenských spoločností a mňa teda veľmi mrzí, že koaliční poslanci takpovediac ho hodili do koša.
Potrebujeme naozaj serióznu diskusiu o tak zásadnej téme, akou je pitná voda, akou je stav a budovanie kritickej infraštruktúry. Potrebujeme sa oveľa hlbšie pozrieť na fungovanie vodárenských spoločností, lebo v roku 2025 je nemysliteľné, opakujem a zdôrazňujem, že viac ako pol milióna ľudí na Slovensku nemá bezpečný prístup k pitnej vode. To je približne desať percent obyvateľov naprieč celou krajinou, ako som už hovorila, od západu na východ a od severu na juh. Lebo ja aj často, keď komunikujem túto tému, tak veľakrát mi ľudia v podstate si píšu, že no a to sú osady len, a často si myslia, že sú to len nejaké vylúčené komunity, ale naozaj že toto sa týka naprieč celou krajinou všetkých obcí. Na kanalizáciu, teda stále nemá k kanalizácii prístup približne jeden a pol milióna ľudí. Splašky z domov teda často končia v našich riekach, potokoch a na poliach. A čo to spôsobuje, asi vieme všetci, no zhoršujúcu sa kvalitu pitnej vody a presne to ilustruje aj aktuálny prípad v obci, v ktorej žijem.
Budovanie a obnova verejných vodovodov a kanalizácií na Slovensku sa robí absolútne nekoncepčne. Nemôže sa stať, aby obec, ktorá má sto metrov od hranice obce zablendované potrubie s pitnou vodou, viac ako osem rokov žiadala o finančné prostriedky na dobudovanie vodovodu. Ľudia v tejto obci majú každý rok v obdobiach sucha problémy s vodou. Ľudia v tejto obci sa musia večer rozhodovať, či si spláchnu záchod, alebo sa sa osprchujú.
A naozaj my sme aj túto obec navštívili a skutočne že oni sami to nechápu, ani ten starosta, že ako to je možné, že proste nedokážu, majú projekt, majú všetko pripravené a nedokážu dostať peniaze na to, aby jednoducho sa tá obec pripojila na vodu. Stále je tu proste byrokracia, ktorá im v tom nejakým spôsobom bráni.
A to, čo teda aj my hovoríme dlhodobo s kolegom, keď komunikujeme túto tému, že právo na vodu nemôže byť súťažou. A to je asi to základné, čo by sme si mali všetci uvedomiť. Bezpečná pitná voda a trvalo udržateľné hospodárenie s ňou je základným predpokladom pre ekonomický a sociálny rozvoj, zatiaľ čo funkčný kanalizačný systém je neoddeliteľnou súčasťou ochrany vodných zdrojov.
Dovolím si uviesť ešte niekoľko konkrétnych príkladov, ktoré sme navnímali pri našich cestách. Ja som ich tu hovorila aj piatok, ale ja považujem za dôležité ich opakovať, lebo naozaj niekedy mi príde, ja by som aj ináč chcela vedieť, že koľko poslancov a poslankýň tu v Národnej rade, či majú všetci teda prístup k bezpečnej pitnej vode a či majú všetci kanalizáciu, lebo mám taký pocit ako keby áno, pretože tak málo ľudí to zaujíma, hej, že ako keby si nevedia predstaviť, že čo to znamená žiť bez prístupu k pitnej vode.
Čiže dovolím si ešte niekoľko príkladov. Cez leto sme navštívili obec Tuhár. Tá veľmi krásne ilustruje to, čo to znamená, stále stáť pred tou byrokraciou a naháňanie peňazí a boj s úradmi, keďže v obci Tuhár sa budoval vodovod dvanásť rokov. Dvanásť rokov ľudia čakali a my sme tam rovnako s kolegom boli a bolo naozaj, keď sme sa s nimi rozprávali, bolo to až také zvláštne, s akou radosťou hovorili o tom, že aké to bolo, keď si zrazu kohútik potočili a uvedomili si, že zrazu tam majú po dvanástich rokoch, alebo však dlhšie, odkedy tam obec bola, ale to, čo sme sa my rozprávali s tými, ktorí tam žili, že zrazu im teda tiekla pitná voda z kohútiku.
Obec Geča, je to... (Rečníčka sa obrátila na navrhovateľa.) Pán minister, len dvaja rozprávame, tak aspoň nás dvoch si vypočujte, dobre? Ďakujem veľmi pekne.
Ďalšia obec je Geča. Je to obec, ktorá je vzdialená asi 15 kilometrov od mesta Košíc, teda metropole východu.
Ide o novú výstavbu rodinných domov. Na začiatku výstavby bolo ľuďom prisľúbené, že najneskôr do dvoch rokov budú mať vybudovaný vodovod aj kanalizáciu. Dnes je to už viac ako päť rokov a situácia je tam teda aktuálne stále rovnaká. Ľudia nemajú pitnú vodu, dokonca voda v studniach je zdravotne závadná. Malé deti sa nemôžu s touto vodou ani sprchovať, pretože majú kožné problémy. Čiže ľudia si musia nosiť, dokonca aj keď chcú okúpať dieťa, vodu v kanistroch, a takýmto spôsobom zabezpečiť tú základnú hygienu. Doslova musia, čo tam bol obrovský problém, že doslova musia kalkulovať, koľko vody minú, lebo, a to sme stretli tiež ako keby vo viacerých obciach, že ľudia si musia vyrátavať, koľko minú vody, pretože je obrovský problém s fekálnymi vozidlami na odvoz splaškov a musia doslova rátať každý deň tie litre, lebo sa boja, aby náhodou nenaplnili žumpu skôr, ako im príde vytiahnuť fekálne vozidlo. Čiže toto je tiež realita na Slovensku dnešných dní, hej?
A včera som s kolegom Prostredníkom, odkiaľ aj pán poslanec pochádza, sme navštívili časť Pezinka a tam teda je obrovský problém, a to aj možno môže sa na to pán minister na ministerstve opýtať, kde žije asi 1 600 obyvateľov, táto časť nie je odkanalizovaná, majú tam obrovský problém s tým, že za odvoz žumpy oproti tým ľuďom, ktorí odvádzajú do kanalizačného potrubia, tí platia približne 170 eur a človek, ktorý nemá kanalizáciu, okolo 900 eur ročne.

22-2
Čiže obrovský rozdiel na rodinný rozpočet, ak má niekto a keď nemá vybudovanú kanalizáciu. Zodpovednosť ináč za budovanie v tomto prípade zmluvou prevzala Bratislavská vodárenská, avšak odkazuje ľudí na ministerstvo životného prostredia a vraj ministerstvo ich zase odkazuje na BVS-ku. Jediné, čo sa udialo, že teda sa vybudovala nejaká tá hlavná ulica, ale ostatní ľudia čakajú už približne 30 rokov. Ľudia sú naozaj doslova rukojemníci tejto situácie. A oni aj veľmi intenzívne komunikujú, dokonca sa snažili ako keby aj teraz cez, aktuálne čo je medzirezortné pripomienkové konanie otvorené k zákonu o regulácii v sieťových odvetviach, sa snažia docieliť to, aby sa aj žumpy stali, aby boli regulovanou činnosťou vodárenských spoločností, pretože naozaj ani vodárenská spoločnosť vraj im nedokázala povedať, že prečo je tá suma taká vysoká, aká aktuálne je a má to naozaj veľké dopady. Čiže to je aktuálna ich aktivita.
Posledné asi čo spomeniem, čo je možno také zaujímavé, mám tu ešte dva príklady, ale už asi posledný, aby som vás zase s tými situáciami životnými toľko nezahltila, posledné spomeniem okres Rimavská Sobota, kde sme boli aj teraz na výjazdovom rokovaní klubu, som išla povedať že vlády, nie ešte zatiaľ, zatiaľ len klubu.
V okrese Rimavská Sobota majú tam naozaj že obrovský problém s kvalitou pitnej vody a tá predstavuje aj zdravotné riziko, čo bolo teda zodpovednými úradmi potvrdené. Ide o 37 obcí v okrese a vláda im minulý rok počas výjazdového rokovania prisľúbila pomoc. A tu by som možno tiež adresovala pánovi ministrovi, že možno by sa mohol spýtať na túto situáciu, že ako to vyzerá, alebo čo sa v tejto veci deje. Ďakujem veľmi pekne, budem rada, keď ma budete počúvať. Vláda im teda prisľúbila počas výjazdového rokovania pomoc. My ste teraz teda boli v okrese Rimavská Sobota, a teda asi si, keď si zodpovieme otázku, že čo sa zmenilo, hádajte, nič.
Pritom tento stav ako keby že ohrozuje fungovanie naozaj základných aj materských škôl, sociálnych zariadení, podnikania, ale aj bytovej výstavby. A ja si myslím, že keby toľko energie, ktoré dala vláda za posledné tri mesiace do riešenie osobných sporov a nejaké riešenia ambícií jednotlivcov, keby toľko energie dali do riešenia problémov ľudí na Slovensku, tak ja verím, že by sme možno, že by sme tu nemuseli o tých všetkých problémoch rozprávať. Nemyslím to teraz len za tri mesiace, ale možno dlhodobo keby tá energia sa presmerováva tam, kde to je naozaj potrebné.
Takže ďakujem vám veľmi pekne a teším sa aj na diskusiu s pánom ministrom.