33. schôdza

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, predkladám návrh vládneho zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách a o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov. V návrhu zákona sa spresňujú niektoré ustanovenia na základe kontroly vykonané najvyšším úradom Slovenskej republiky v auguste roku 2024, výsledkom ktorej bola správa o výsledku kontroly s názvom Kontrola vo vybraných vodárenských spoločnostiach.
Cieľom návrhu zákona je úprava a doplnenie niektorých ustanovení, ktoré vyplynuli z požiadaviek správy NKÚ. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, nálezmi Ústavného súdu, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Vážený pán predsedajúci, otvorte k tomu aj rozpravu, ku ktorej sa hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 643.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali nasledujúce výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ako aj Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne a stručne uvediem daný návrh zákona.
Dámy a páni, v podstate bavíme sa o téme, ktorý, ktorý, o téme, ktorá je veľmi aktuálna, a to je, Slovensko je stále neodkanalizované aj napriek tomu, že idú nemalé finančné prostriedky do vodárenských spoločností a, samozrejme, aj do miest a obcí. Problém je, že už sme takmer 15 rokov po termínoch, ktoré sme si sami stanovili, čo je veľmi vážna vec. A voči Slovensku je spustený infringement, ktorý z môjho pohľadu vie prebehnúť veľmi rýchlo, lebo ak sme sa raz zaviazali, že niečo bude do roku dvetisíc, ja neviem, pätnásť a nie je, tak ťažko tam argumentovať, že je to. No tak keď to nie je, to nie je. A z tohoto dôvodu je potrebné, aby každé jedno euro, ktoré v rámci vodárenskej politiky sa hýbe, aby naozaj išlo do vody a kanalizácie. Z tohoto dôvodu ja môžem povedať, ako minister od prvého dňa môjho nástupu som vody a kanalizácie urobil prioritou. Na porovnanie, kým predchádzajúce vedenia ročne dávali 40, keď bol dobrý rok 50 miliónov do kanalizácií, my sme tento rok zakontrahovali vyše 450 miliónov, čo sa týka eurofondov a približne viac ako sto miliónov išlo na základe, na základe environfondu a realizujeme veci geograficky, ktoré desiatky rokov sa absolútne zanedbávali. A asi máte informáciu, že sme napríklad prišli už s novým konceptom, a to je geografickým riešením vody a kanalizácie. Takto sme pomohli Orave, ktorá už je v podstate krok od toho, aby bola dokanalizovaná. Viem, že sú tu ďalšie časti, riešime Domašu, riešime proste tam všade, kde pozriete, tak je tých problémov veľa, juh Slovenska, budeme ohlasovať veľké kanalizačné projekty, len problém, ktorý je a ktorý zostáva, že naozaj ja som šokovaný, keď som napríklad prišiel do, na juh Slovenska, kde som videl nápis v jednej škole, že neni pitná voda, že prídete a tí starostovia nemajú do dnešného dňa ani len projekty hotové, hej, to neviem, čo tam robili na tých samosprávach. A práve odtiaľto sa to posúva potom aj do tých vodárenských spoločností.
Viete, že akcionármi vodárenských spoločností by mali byť subjekty verejného práva, to znamená najmä mestá a obce, ktoré samy so sebou dnes majú finančné problémy a tie vodárenské spoločnosti, či chceme, alebo nie, asi pôvodne to bolo koncipované, že ony budú primárne zodpovedné za odkanalizovávania, tak ako sa niekedy plynofikovalo Slovensko, že bol z toho kvázi komerčný produkt a kanalizovalo sa to, lebo proste tam vychádzala návratnosť, no len takto to neplatí pri vodárenských spoločnostiach. Áno, je politika, že predávame vodu za cenu, ktorá už dnes ani nepokrýva de facto náklady, a všetci chodia iba klopať na dvere štátu, že dajte nám peniaze na kanalizácie, na vodovody. A tu vzniká proste otázka, že potom prečo nemá štát vo vlastníctve tie spoločnosti, keď sme jediný subjekt, ktorý tam nalieva peniaze. To je dnes realita. Tie vodárenské spoločnosti častokrát nerobia nič a to je najhoršie, že nielenže niekedy neurobia nič, ale, žiaľ, sú javy a o tom je správa NKÚ, že peniaze idú kadekde inde, len nie do opravy deravých potrubí, do budovania novej infraštruktúry. Myslím si, že pán predseda NKÚ vystúpi v tomto veľmi jasne a tento zákon, ktorý sme predložili, predovšetkým reflektuje na to, že naozaj si myslím, že už nestíha s dobou tento zákon. Tam sú, si predstavte, že v zákone napríklad nie sú definované normálne niektoré základné pojmy, ako že čo znamená napríklad oprava, čo znamená údržba, hej? Tak riešime základnú terminológiu, aby sa vedelo, čo sa čím myslí.
A druhá vec, ktorá je veľmi dôležitá, že vypúšťame zo subjektov verejného práva združenia právnických osôb, pretože tam vidíme dieru, cez ktorú sa vedia k akcionárskej štruktúre dostať aj subjekty, ktoré za určitých okolností tými subjektami verejného práva v určitom momente nemusia byť. A, naopak, vkladáme tam, že subjektom verejného práva, ktorý môže eventuálne sa stať vlastníkom niektorých podielov vo vodárenských spoločnostiach, bude štát. Tu navrhujeme, že by to bolo zastúpené ministerstvom životného prostredia, ale aj kľudne nech je to akýkoľvek rezort. A o čo ide? Zase objektívne sú vodárenské spoločnosti, ktoré hovoria, že keď raz má nejaká obec 0,01-percentný podiel v akcionárskej štruktúre a nechodí na ani valné zhromaždenie a nevedia kvôli tomuto, že zrazu takýchto obcí je veľa a pre nich ten benefit nie je žiaden, že majú takýto smiešny podiel, tak zas na druhej strane nám tvrdia vodárenské spoločnosti, že nevedeli roky zvolať, zvolať valné zhromaždenie, a preto ak má mať niekto s tým nejaké, nejakú ťarchu a chcel by, by som povedal, považuje to za príťaž, tak chceme, aby radšej sa vedel stať vlastníkom naspäť týchto akcií štát, ktorý buď si započíta to, čo niekedy odovzdal, keď odovzdal zadarmo nejakú vodu, kanalizáciu a teraz by mal mať nejaký podiel, alebo nejak sa to finančne dorovná, a na to, aby sme prišli s ďalšou legislatívnou iniciatívou spolu aj s činnosťou a so záverom správy NKÚ, tak na to budeme vlastne potrebovať ešte viacero diskusií, ktoré využijeme v období roka, pretože tento zákon ustanovuje jeden mechanizmus, a to je to, že ak bude chcieť niekto zamieňať svoje akcie za nejaké dlhopisové rôzne programy, tak aby štát mal jednoročné predkupné právo. Počas tohoto obdobia, som presvedčený, že nájdeme všeobecnú politickú zhodu, aby ešte, nazvime to, že táto šedá zóna sa vedela elegantne vykryť.
To, čo je dôležité, že týmto zákonom my riešime iba to, čo je regulovaná činnosť. Regulovaná činnosť je, čo určuje vlastne ÚRSO, to znamená cena vody, ktorá je, alebo teda cenu, ktorú si fakturujú vodárenské spoločnosti napríklad pri aj splaškoch, je stanovená na základe vlastne aj vstupov, ktoré im vyráta ÚRSO. To, čo tento zákon vôbec nerieši, a to nerieši ani dnes, to je neregulovaná činnosť, a to sú vlastne, keď sa napríklad zneškodňujú obsahy žúmp. Tento zákon to absolútne v ničom nepokrýva, aj keď som zachytil, že tí, ktorí sa tohoto zákona poväčšine boja, tak sa snažia hovoriť, že no ale my preto takto nejak musíme fungovať, pretože my dotujeme vlastne ešte, ešte túto činnosť.Tá aj dnes je absolútne komerčná a naším cieľom práve je, aby každé jedno euro, ktoré v rámci vody a kanálu ľudia zaplatia, aby vodárenské spoločnosti museli vrátiť naspäť dobudovanie tej infraštruktúry a z tohoto dôvodu to považujem za také základné minimum.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán minister, len jedna taká poznámka. Vy ste spomenuli vo svojom vystúpení, že ste niekam prišli a tam nebola pitná voda. Myslím, že základnú školu ste spomínali, že teda neviete, čo robili samosprávy. No samosprávy robili, čo mohli. Napríklad ja keď som bol starostom Hviezdoslavova, my sme 6. mája 2021 podali žiadosť na vydanie stavebného povolenia a viete, kedy nám ju okresný úrad v Dunajskej Strede, odbor starostlivosti o životné prostredie vydal? Po 899 dňoch, v deň môjho nástupu sem do Národnej rady Slovenskej republiky a o ďalších nejakých 121 dní bola správoplatnená. Čiže my sme čakali okolo 1 020 dní na vydanie právoplatného stavebného povolenia na dobudovanie vodovodu a kanalizácie. Keď sme žiadosť podávali 6. mája 2021, PHZ-ka bola 9,9 milióna, keď vydali stavebné povolenie a správoplatnili ho, už to bolo 15 miliónov. Čiže 5 miliónov ešte vznikla škoda (povedané so smiechom) prakticky tomuto štátu len preto, že to tomuto štátu, okresnému úradu trvá tisíc dní vydať.
Čiže tam, a to vôbec nie je teraz teda do vašich radov, ja by som, naopak, možno uvítal, keby konečne odbory starostlivosti o životné prostredie na okresných úradoch spadali pod vás ako ministerstvo životného prostredia a nie pod ministerstvo vnútra ako doteraz. To je neuveriteľné, že ja som behal tri roky za ministrom vnútra, že ja nemám kanalizáciu v obci. A predchádzajúca vláda to neprijala, lebo v tomto pléne to v 2023 aj bolo na programe dňa a odmietli to preč.
Čiže my tu máme, my tu nemáme základné domáce úlohy urobené, že tu treba chodiť za ministrom vnútra, ktorý má pod sebou hasičov, policajtov a neviem, čo všetko, keď chceme vodovody a kanalizáciu.
Ja len toľko na úvod. vymazať

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Budem sa snažiť byť maximálne efektívny, ale verím, že budem aj účinný, a tá účinnosť sa prejaví v tom, že plénum Národnej rady podporí tento zákon a pôjde tento zákon do druhého čítania a ak budú mať poslanci pocit, že je možné ešte do tohto zákona niečo vložiť, aby sme posilnili zodpovednosť štátu, zodpovednosť samospráv za dodávky pitnej vody, za rozvoj vodárenskej infraštruktúry, tak si myslím, že parlament urobí len dobre, a aj vďaka tomu, že sme my ponúkli či už vláde, ministerstvu, alebo aj parlamentu odporúčania. Mňa teší, že téma voda, zásobovanie obyvateľov pitnej vody, či rozvoj a modernizácia vodárenskej infraštruktúry je témou dňa, že táto téma sa stala dôležitou nielen pre parlament, pre poslancov, ale že o tejto téme rokovala aj vláda za mojej účasti. My sa téme vodárenského segmentu venujeme od roku 2020. Vykonali sme niekoľko účelových, tematických kontrol a napríklad aj na základe našich záverov, odporúčaní bol v roku 2021 zmenený zákon a zákonom sa jednoznačne povedalo, že vlastniť akcie vo vodárenskej spoločnosti môže len obec alebo mesto. Predtým to tak nebolo, a preto sú niektoré vodárenské spoločnosti, kde vodárenská spoločnosť je vlastníkom akcií, ale máme šikovný manažment niektorých vodárenských spoločností, ktorí prišli na to, ako aj túto jednoznačnú legislatívnu pozíciu môžu obísť a vymysleli projekt, ktorým vymieňajú akcie na určitý čas za dlhopisy, a takýmto spôsobom strácajú tí, ktorí dostali majetok štátu bezodplatne. Teda tú kritickú infraštruktúru vodárenskú, kanalizačnú dostali obce a mestá na začiatku tohto tisícročia do správy, do vlastníctva, aby sa o ňu starali, rozvíjali, nie aby sa zodpovednosti za starostlivosť a rozvoj zbavovali tým, že vymenia dlhopisy za akcie, a že získajú 5- alebo 10-tisíc eur na to, aby podporovali prevádzku ľadovej plochy, alebo aby podporovali modernizáciu obecného rozhlasu. Druhá dôležitá kontrola, ktorá bola zameraná na plnenie opatrení, ktoré sme my ponúkli či už štátnym inštitúciám, alebo kontrolovaným vodárenským spoločnostiam, bola realizovaná v minulom roku. Preverili sme na follow-up audite štyri vodárenské spoločnosti, ale zároveň sme preverovali aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, pretože jeden z problémov, ktorý sme identifikovali, súvisí s reguláciou ceny vodného a stočného. Ak sa zásadne neurobí zmena aj v pohľade na reguláciu toho najcennejšieho, čo máme, a to je pitná voda vo vodovodnom kohútiku či už v domácnosti, alebo ako hovoril pán minister, v škole, v zdravotníckom zariadení, tak sa nepohneme dopredu.
Práve cez cenu, cez rozumnú reguláciu vodného a stočného môžeme pomôcť akcionárom, teda samosprávam, môžu manažmenty vodárenských spoločností zabezpečiť nielen opravu a údržbu existujúcej infraštruktúry, ale vedia vytvoriť aj balík finančných prostriedkov na co-financovanie projektov, ktoré súvisia s rozširovaním existujúcej vodárenskej kanalizačnej infraštruktúry, kde zásadným spôsobom spoločnostiam vodárenským, teda samosprávam, obciam a mestám pomáha štát či už z eurofondových možností, alebo z možností štátu.
Ja oceňujem, že táto téma je na tejto pôde aj prostredníctvom rezortu životného prostredia, že sa o tejto téme diskutovalo aj na prebiehajúcej schôdzi Národnej rady. To, že uznesenie nebolo prijaté, ktoré predkladali poslanci, to ešte neznamená, že plénum Národnej rady neakceptovalo to, že táto téma je významná. Je významná preto, lebo hovoríme o kritickej infraštruktúre štátu, a voda, prístup k vode je to podstatné, čo zabezpečuje život v jednotlivých obciach a regiónoch Slovenska.
Chcem zdôrazniť, že predložená novela je výsledkom možného, čo sme vedeli aj my ponúknuť rezortu životného prostredia, čo vedeli dostať na papier legislatívci z tohto ministerstva aj v spolupráci s inými rezortmi. Riešia sa tie najvypuklejšie problémy, ale nerieši sa úplne všetko, pretože je potrebný multirezortný prístup, potrebujeme aj prístup rezortu hospodárstva. Ak hovoríme o regulácii, potrebujeme aj prístup rezortu ministerstva vnútra, pretože tie prieťahy, ktoré sú pri správnych konaniach, ktoré súvisia s vydávaním povolení, tie dostávajú mnohé samosprávy do komplikácií a asi najvážnejší problém je problém, o ktorom hovoril aj pán minister Taraba, to je dnes nastavený systém verejného obstarávania. My vieme vyčleniť z európskych fondov milióny eur na rozvoj vodárenskej infraštruktúry. Mal som niekoľko sedení s vodárenskými spoločnosťami, stretol som sa s predstaviteľmi MIRRI, aby sme riešili alarmujúcu situáciu, kde máme na stole viac ako pol miliardy eur. A vodárenské spoločnosti nevedia tieto prostriedky využiť, pretože zákon o obstarávaní, proces, ktorý súvisí s obstarávaním je tak komplikovaný, že samosprávy nechcú ísť do rizika, že raz príde štát a štát povie, že máte 25, 50 alebo 100 % korekciu. Ak dáme korekciu na 50 miliónov, minimálne 25 alebo 50 %, to znamená, že zničíme vodárenskú spoločnosť, ktorej akcionárom, ktorej vlastníkom sú korporácie verejného práva, teda obce a mestá. V kontexte toho chcem upriamiť vašu pozornosť, že modernizačný dlh z pohľadu Najvyššieho kontrolného úradu sa dostal nad úroveň 10 miliárd eur, a tento modernizačný dlh nedokážu riešiť ani akcionári, ani vodárenské spoločnosti. Musí štát aj prostredníctvom rezortu životného prostredia s využitím európskej finančnej pomoci nastaviť pravidlá, ako vieme podporiť budovanie čističiek, rozvoj vodárenskej kanalizačnej infraštruktúry, ale vodárenské spoločnosti sa nemôžu tváriť, že to, čo zainvestoval štát do verejného, do tohto majetku, do kritickej infraštruktúry, že to sa štátu netýka, a štát nad tým nemá mať žiadnu kontrolu. Chceli sme, aby kontrolu nad tým mali obce a mestá, ukazuje sa, že obciam a mestám je lepšie získať z výnosov, z dividend 5-tisíc, 10-tisíc, a ako niesť zodpovednosť za to, či vodárenská spoločnosť zabezpečí udržateľný rozvoj infraštruktúry a jej rozvoj, alebo nie.
Druhá veľmi dôležitá poznámka je to, že štát v roku 2002 previedol majetok na obce a mestá, respektíve na vodárenské spoločnosti bezodplatne. Tento majetok je bez pochyby verejným majetkom a nie je možné, aby vodárenské spoločnosti pristupovali k tomuto majetku, že to je majetok ich a štát nemá čo do toho povedať. Vodárenská spoločnosť nemôže byť považovaná za súkromnú právnickú osobu, ktorej nemôže štát, samospráva, akcionár nič nadiktovať, je potrebné, aby sa posilnili kompetencie štátnych inštitúcií, kompetencie možno aj okresných úradov pri vykonávaní kontroly a pri vymáhaní zistení, ktoré sú identifikované v rámci kontrolných aktivít jednotlivých štátnych kontrolných inštitúcií. Jednoznačne postoj NKÚ je taký, že vodárenská spoločnosť na 100 % pôsobí vo verejnom záujme, a keďže pôsobí vo verejnom záujme, musia na túto spoločnosť platiť tie najprísnejšie kritériá. A ja veľmi vítam, že pán minister dáva zákon, ktorý jasne hovorí o tom, že finančné prostriedky, ktoré platia občania prostredníctvom vodného a stočného, majú byť primárne použité na rozvoj tejto infraštruktúry, na jej funkčnosť, pretože dnes sme na základe auditov v situácii, že vodárenské spoločnosti niektoré si urobili na týchto financiách biznis a posúvajú peniaze na rôzne kultúrne, športové, spoločenské podujatia a kupujú si starostov, primátorov na schvaľovanie nezmyslov na valných zhromaždeniach.
Posledná poznámka súvisí s tým, čo som už predtým povedal, ak chceme mať udržateľnosť, zdravé financovanie vodárenskej infraštruktúry, ale aj jej rozvoj, je potrebné vstúpiť aj do procesov regulácie. Ak si vezmeme, aká je cena vodného a stočného, ak hovoríme o kubickým metroch pitnej vody, tak hovoríme o smiešnych centových položkách, ktoré určite zásadným spôsobom nevplývajú na kvalitu života občana z hľadiska finančnej záťaže, ale podstatným spôsobom vplývajú na kvalitu života tých, ktorí nemajú k domu do ich dediny privedený vodovod a musia kupovať pitnú vodu v nákupných centrách, v obchodných centrách a musia si pitnú vodu ťahať domov či už na bicykli, alebo vďaka osobnému autu.
Dámy a páni, myslím si, že táto novela len vytvára predpoklad pre ďalšiu diskusiu, reaguje na tie najvážnejšie zistenia Najvyššieho kontrolného úradu, že niekto verejný záujem dal do rovnítka biznis záujem, že samosprávy, ktoré majú zodpovednosť, sa tejto zodpovednosti pod rúškom finančných prostriedkov na ich iný rozvoj, vzdávajú tejto zodpovednosti, a myslím si, že štát je povinný na to zareagovať a reaguje tým najlepším spôsobom, zmenou legislatívy. Preto verím, že podporíte tento zákon do druhého čítania. Prišiel som na rokovanie pléna preto, lebo to považujeme za jednu z podstatných rizík fungovania tejto krajiny nielen v bežnom živote, ale najmä v mimoriadnych situáciách, pretože hovoríme o podstatnej infraštruktúre, kritickej infraštruktúre štátu.
Verím, pán podpredseda, že som dodržal aj pravidlo efektívnosti, aj účelnosti môjho vystúpenia.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ja naozaj len veľmi krátko, že ja by som sa chcela veľmi pekne poďakovať pánovi predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu, pretože považujem za veľmi dôležité, že sa tejto témy intenzívne venujú posledné roky. A dúfam teda, že aj poslanci a poslankyne parlamentu si uvedomia, že treba akútne túto tému riešiť, pretože naozaj máme tu obrovský investičný dlh a aktuálne po celom Slovensku obrovské množstvo problémov, ja o nich budem hovoriť potom v rozprave, od západu až na východ a od severu až na juh, čiže treba naozaj pristupovať veľmi zodpovedne k tejto téme. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pán podpredseda, ja som sa už premiestnil k pultíku, aby som teda bol efektívny časovo.
Vážený pán podpredseda, vážený pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu, pán minister, dobrý deň, kolegyne, kolegovia, skôr, než sa dostanem k samotnému návrhu zákona, chcem povedať hneď na úvod, že za klub Progresívneho Slovenska hovorím, že v prvom čítaní tento návrh podporíme.
Chcem sa v úvode tým, že nadväzujem na úvodné slovo pána Andrassyho, vrátiť aj k Najvyššiemu kontrolnému úradu a povedať, že prácu tejto inštitúcie si osobne veľmi vážim, pretože ju dlhodobo sledujem, aj sme v kontakte, spolupracujeme. Vaše správy a zistenia rád študujem, pretože sa vždy niečo nové dozviem, čo aj s kolegyňou Hanuliakovou nás v rámci našej práce posúva a prináša nám to do našej každodennosti pracovnej poslaneckej veľa nových vnemov, ktoré vieme spracovávať aj v rámci našich výjazdov po celom Slovensku.
Na druhej strane musím povedať, že ma mrzí, že táto práca, táto kvalitná odborná práca je touto inštitúciou, konkrétne teda Národnou radou Slovenskej republiky menej docenená ako docenená, a je skôr prehliadaná ako rešpektovaná. Čoho dôkazom je napríklad aj včerajšie hlasovanie, keď sme hlasovali o návrhu uznesenia, ktorým sme chceli vytvoriť priestor tu v parlamente spolu s kolegyňou Hanuliakovou na to, aby sa konkrétne vytvoril priestor na prerokovanie spomínanej správy Najvyššieho kontrolného úradu. Žiaľ, musím konštatovať, že zástupcovia a zástupkyne koalície, keď sa teda povznesiem nad to, že sa zdržali alebo teda, že nezahlasovali za to uznesenie, v poriadku, je to politické stanovisko. Ale to, že tu v piatok bolo prázdne plénum, to ma naozaj zamrzelo.
Ale v skratke, aby sme si teda povedali, aby sme vedeli, o čom rozprávame, o čom hovorí NKÚ vo svojej správe, tak Najvyšší kontrolný úrad opakovane vykonal kontroly v slovenských vodárenských spoločnostiach. Na stole máme jednak správu z roku 2019, nasledujúcu z roku 2021, aj tú najnovšiu z roku 2024.

14-2
A tá najnovšia bola v auguste minulého roka doručená sem do Národnej rady Slovenskej republiky a do dnešného dňa nebola prerokovaná gestorským výborom, čiže výborom pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ak sa pýtate prečo, tak lebo Huliak. A tu chcem touto cestou opätovne vyzvať nového predsedu agro- a envirovýboru, aby si tú správu našiel vo svojej zásuvke alebo na poličke, alebo kdekoľvek sa tá správa nachádza, aby jej venoval patričnú pozornosť, pretože to je v popise jeho práce aktuálne a ideálne, aby ju zaradil na prerokovanie, aby pán predseda Andrassy mohol opäť prísť do tejto inštitúcie a detailne informovať poslancov a poslankyne o tom, čo Najvyšší kontrolný úrad vo svojich zisteniach, vo svojich kontrolách zistil a čo zosumarizoval do svojej správy.
Podľa alarmujúcich zistení, pretože z môjho pohľadu sú naozaj alarmujúce, NKÚ investičný dlh v kritickej infraštruktúre dosahuje aktuálne odhadovanú sumu, ktorá prevyšuje 10 miliárd eur, slovom desať miliárd eur.
A ten dlh, keby sa niekomu núkala tá ľahká argumentácia, veď čo ste robili za minulej vlády, za Ódora, za neviem koho, tak tento dlh, samozrejme, nevznikol z noci do rána, to si hádam všetci uvedomujeme. A ten dlh narastá a systémové opatrenia neprichádzajú a dnes ani len nie sú k dispozícii nejaké konkrétne verifikované dáta o tom, v akom stave sa naše siete nachádzajú. Vzhľadom na už spomínaný veľmi špecifický spôsob transformácie štátnych podnikov, vodární a kanalizácií na obecné vodárenské spoločnosti ani jeden, ani jeden jediný orgán štátnej správy neplní funkciu zakladateľa a tým ani funkciu dohľadu nad výkonom prác vo verejnom záujme. V dôsledku toho, že nám absentuje zakladateľ, napríklad nie je možné vo vodárenských spoločnostiach vyžadovať uplatňovanie dôležitých aspektov výkonu práce vo verejnom záujme a to i napriek tomu, že zásobovanie vodou je bezpochyby, a hádam sa na tom zhodneme, prácou vo verejnom záujme. Ako už aj pán Andrassy hovoril, straty vody z objemu vody určenej na realizáciu sa v prípade štyroch kontrolovaných subjektov pohybovali na rozmedzí niekde od 25 do 33 percent. V praxi to znamená stratu vyše 51 miliónov kubíkov pitnej vody, ktorú vodárne odobrali, ale ku spotrebiteľovi sa tá voda nedostala. 51 miliónov kubíkov vody. Toto poukazuje na to, v akom stave máme našu infraštruktúru, naše rúry, naše siete, aká je tá sieť vodovodná zastaraná a aké úniky sa nám tu dejú dennodenne pod našimi nohami a, prosím pekne, deje sa to za tie peniaze, ktoré takto vsiakli do zeme, za tie peniaze už sa mohla realizovať v čase, v priestore časť opráv a obnovy, ktorú tak veľmi potrebujeme.
No a my sa nachádzame teda v parlamente, ktorý tieto zistenia je len schopný akceptovať a vôbec nejako vstrebať na priestore, ktorý na to je vytvorený, ale ani ich vziať na vedomie.
Dobre, poďme k tomu bodu programu, o ktorom sa tu rozprávame a povedzme si aj pozitíva, aj negatíva, ale stále platí to, že klub Progresívneho Slovenska tento návrh zákona podporuje. Máme tu teda návrh novely zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách a tiež o zmene a doplnení zákona o regulácii v sieťových odvetviach, hovorím konečne, dlho sme na to čakali. Čo prináša. Prináša, ako už bolo povedané, zákonné predkupné právo štátu k majetkovej účasti subjektov verejného práva v právnickej osobe, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu alebo kanalizácie a k cenným papierom, ktoré sú vydané takouto právnickou osobou alebo právnickou osobou prevádzkujúcou verejný vodovod, alebo verejnú kanalizáciu. To je citácia z návrhu. Áno. Tento krok sa javí byť ako nevyhnutný, ak štát chce ochrániť svoju kritickú infraštruktúru v čase, kedy nie každá obec musí mať bezprostredne záujem na tom, aby vykonávala svoje zákonné práva. Jednoducho nie každá obec má kapacitu, chuť, prostriedky uplatňovať si svoje práva ako akcionár vodárenských spoločností a je to úplne v poriadku, ale v tom prípade, ak teda nemá ten záujem, tak štát by mal mať ten priestor na to, aby tú obec zastúpil.
Ale zároveň ja sa pýtam, prečo by štát mal platiť za to, čo bezodplatne odovzdal, respektíve sa vybudovalo z verejných zdrojov. Preto si myslím, že je na mieste hľadať akýkoľvek iný nástroj, ako je odkup akcií štátom, ktoré by zabránili privatizácii časti alebo aj celej, celej spoločnosti. Verejné vodovody a kanalizácie definitívne musia ostať verejnými hej, na tom sa zhodneme hádam všetci a teda by mali ostať v rukách samospráv alebo štátu ako subjektov verejného práva, lebo to sa tak často aj pri príležitosti rôznych medzinárodných dní alebo svetových dní vody napríklad hovorí, že voda znamená život, áno, je to pravda. Ale pre štát to neznamená len fotografie na sociálnych sieťach, ale pre štát to znamená aj povinnosť zabezpečiť pre obyvateľstvo naozaj bezpečný prístup k zdravotne nezávadnej vode. Preto je právna úprava toho predkupného práva štátu naozaj dôležitá.
Rovnako v tomto návrhu chcem pochváliť aj nový odsek č. 16 v § 3, kde je navrhnutá zmena zákona s cieľom zabezpečiť, aby vodárenské spoločnosti, ktorých akcionármi sú obce a mestá využívali príjmy z regulovanej činnosti výlučne na účely spojené s touto regulovanou činnosťou. Ako bolo spomínané, je to veľmi dôležitá pasáž, napokon nemusíme ísť úplne do detailov, lebo to odznelo aj z úst pána ministra, aj z úst pána predsedu Andrassyho, vodárenské spoločnosti spravujú strategický a najmä verejný majetok, a príjmy z regulovanej činnosti sú najmä príjmy vodného a stočného, teda príjmy z činnosti, ktorá je jednoznačne verejným záujmom. Je preto správne žiadať, aby zisky z tejto činnosti neboli používané na žiadne iné aktivity, iba na to, na čo sú určené. Toto, samozrejme, chválime, ale zároveň podotýkam, že nie je v poriadku, že tento návrh, to je taká malá výčitka, že tento návrh neprešiel riadnou odbornou diskusiou, že neprešiel pripomienkovaním. Pri ďalšom pokuse verím, že, že to absolvujeme.
No a tretí dôvod prečo hodnotíme predložený návrh zákona pozitívne, je tá snaha vlády zaviesť zákonnú povinnosť vlastníka verejného vodovodu alebo kanalizácie, realizovať obnovu infraštruktúry v súlade s plánmi obnovy a predkladať ministerstvu každoročné správy o plnení tohto plánu. Ono je to taký nešvár našej verejnej správy, že, a nielen verejnej správy, ale celkovo, že my tu máme kopec plánov, koľko, koľko strategických dokumentov, koľko vízií a občas sa stáva, že s každou ďalšou garnitúrou príde ďalšia vízia, ďalší strategický plán a potom sa nám tie strategické plány a vízie nejako zbierajú na tých, na tých poličkách a nič z toho. V tomto prípade teda ide o snahu riešiť problém, ktorý identifikoval aj Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe.
Budem citovať, ak dovolíte: "Tvoriť a realizovať plány obnovy verejných vodovodov a verejnej kanalizácie majú vodárenské spoločnosti zo zákona. Vypracované plány obnovy v kontrolovaných spoločnostiach neplnia tú úlohu, ktorá sa od nich očakáva, najmä realizácia plánov výrazne zaostáva za cieľmi. Kontrolované subjekty mali v zmysle svojich plánov za roky 21´ až 23´ investovať do obnovy 470 miliónov eur, skutočnosť bola však na úrovni viac ako 78 miliónov eur, to je necelých 17 % z celkového plánu." Sekundu. (Rečník sa napil.)
Takže ešte raz opakujem, že zmenu zákona, tak ako nám bola predložená v prvom čítaní, podporujeme, ale jedným dychom chcem dodať, že ju vnímame a vlastne ono to tu dnes aj odznelo, že ju vnímame ako taký prvý krok, taký nástrel, nohu do dverí pred tým, ako sa bude pokračovať ďalej a my pevne veríme a vnímame to, že pokračovať ďalej musíme. A teraz si dajme v troch odrážkach, že prečo to tak vnímame. Pretože tento návrh, ja chápem to, že musel prejsť aj kompromismi, lebo rôzne politické tlaky, tomu všetkému rozumiem, ale vnímame tento návrh, že ešte stále, slušne to povedať, že kĺže po povrchu a možno aj kvôli, ja neviem, teraz hádam, ťahám to tak nejak z päty, že možno aj kvôli chýbajúcim kapacitám na MŽP, že to mohlo byť trošku komplexnejšie, možno bol, bol problémom ten obmedzený čas, predsa tam bolo len uznesenie vlády, ktoré zaviazalo ministerstvo do nejakého dátumu vypracovať ten návrh. Neviem, nebudem po tom pátrať, každopádne je tam priestor na to, aby ten návrh bol komplexnejší, aby, aby ten objem, ktorý ten návrh v budúcnosti obsiahne, bol, bol komplexnejší a aby teda obnova verejných vodovodov a kanalizácií bola naozaj realizovaná dostatočne.
Samotný navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že chýbajúce definície pojmov obnova, oprava a údržba spôsobovali ich nejednotný výklad orgánmi dohľadu štátnej správy nad rôznymi aktivitami v oblasti právnej úpravy verejných vodovodov a kanalizácií. Tiež sa tvrdí, že, citujem, v súčasnosti je pojem obnova interpretovaný rôznymi spôsobmi, čo môže viesť k nejednoznačnosti pri aplikácii zákona a pri vykonávaní rozhodnutí týkajúcich sa financovania povinností prevádzkovateľov a vlastníkov infraštruktúry. Jasná definícia pomáha zjednotiť prax a zabezpečiť konzistentnosť interpretácií, aplikácií, právnych predpisov, precizovaním pojmu obnova do príslušnej legislatívy sa odstráni šedá zóna, čím sa proces obnovy jasne oddelí od prevádzkových nákladov na opravu a údržbu. No, ale keď sa pozrieme na to, ako navrhovateľ zadefinoval obnovu a opravu, tak vidíme, že navrhované znenie v podstate prehlbuje možnosť rôznych výkladov. Pretože ak je oprava, citujem, odstránenie úplného fyzického opotrebovania, tak pýtam sa, že aký je rozdiel medzi opravou a obnovou. Obnovu, ako som už spomenul, je povinný realizovať a financovať vlastník, teda vodárenská spoločnosť, ale o tom, kto je povinný realizovať a financovať opravu, tak o tom som sa v návrhu zákona nedočítal. Možno aj to je dôvod tej nejasnej formulácie pojmov. Nevedno, možno aj pán predkladateľ v nadväznosti na tento príhovor spresní, že ako to bolo myslené.
Po druhé, obnovu je vlastník povinný realizovať z účelovej finančnej rezervy, ktorú musí podľa zákona 442/2002 Z. z. § 16a vytvárať vo výške ročných odpisov. Ale moja otázka je, že aké sú ročné odpisy z majetku, ktorý je v hodnote jedno euro. Preto opakovane a dlhodobo tvrdím, že tento návrh chcel byť síce ambiciózny, ale nerieši a neodstraňuje tie prapôvodné príčiny problémov, pretože jednou z nich je aj spôsob účtovnej evidencie vodárenskej infraštruktúry, ktorá je vybudovaná obcou a ktorá bola odovzdaná do prevádzky vodárenskej spoločnosti za jedno euro. Čiže prečo je to problém. Lebo obec buď z európskych zdrojov, alebo zo zdrojov environmentálneho fondu a z vlastného spolufinancovania vybudovala po tortúrach, ktoré, ktoré obce absolvujú, lebo byrokratické prekážky, nedostatočné kapacity, nejasné výzvy, zamietnuté výzvy, jednoducho tá tortúra je pestrá a dlhá od obce k obci, a teda keď sa podarilo obci vybudovať ten verejný vodovod alebo kanalizáciu, tak potom v tom momente po tej dlhej tortúre odovzdáva majetok za jedno euro vodárenskej spoločnosti. Avšak vodárenské spoločnosti neoceňujú takto nadobudnutý majetok reálnou hodnotou. Aj preto vlastne vytvárajú účelovú finančnú rezervu síce vo výške ročných odpisov, ako káže zákon, ale opakujem otázku, aké sú ročné odpisy z majetku v hodnote jedno euro? To jednoducho nie je ťažká matematika. Aký odpis tam môže z jedného eura človek vytvoriť? To je druhá výčitka.
No a dôležité je tiež povedať, že veľká časť našej kľúčovej infraštruktúry je už dávno odpísaná. No a k tomuto majetku, ktorý už je odpísaný, tak tam sa netvorí žiadna finančná rezerva, ale jeho obnova si tiež žiada nemalé, práveže o to väčšie, lebo je to staré, hej, že o to väčšie sú tie finančné náklady, ktoré sú potrebné na obnovu alebo opravu. A práve takýmto spôsobom narastá ten investičný dlh, o ktorom sa rozprávame a spoločnosti nebudú vedieť v budúcnosti obnoviť majetok práve z dôvodu chýbajúcich finančných prostriedkov. Bez toho, aby vláda legislatívne vyriešila to precenenie majetku vodárenských spoločností, o ktorom rozprávame a bez toho, aby s ohľadom na reálnu situáciu stanovila jasný postup pri vytváraní účelovej finančnej rezervy na už odpísaný majetok, tak bez toho nebude možné v budúcnosti realizovať obnovu kritickej infraštruktúry v potrebnom rozsahu.
No a tu mi nedá nespomenúť dosť kľúčovú vec, a to, že naše verejné vodovody a kanalizácie sú vo veľkej časti vybudované v 60. až 80. rokov 20. storočia, čiže keď si to dáte do kalkulačky, vlastne ani nemusíte, lebo to je jednoduchá matematika, niektoré sú aj 15 až 30 rokov po dobe životnosti, no a práve stav infraštruktúry, jej opotrebovanie, práve ten stav a tento fakt, že sú staré, stoja za vysokými stratami, ktoré som už spomínal, a nielen ja.
No a do toho prichádza fakt, že nemáme presné dáta o tom, v akom stave sa naša kritická infraštruktúra nachádza, lebo tie dáta jednoducho chýbajú. Slovensko do dnešného dňa nemá realizovanú pasportizáciu verejných vodovodov a kanalizácií, a preto je ich stav stále iba odhadom. To je to taká tipovačka, hej, že ako sú vlastne na tom a potom nás to niekedy prekvapí, hej, keď niektoré, napríklad na východe sme minulý rok s kolegyňou Hanuliakovou sledovali situáciu, že tam v jednej konkrétnej obci vybuchovalo potrubie každý deň na inom mieste a vodárenská spoločnosť chodila, hľadala, že kde to bude asi dnes.

14-3
No tak nečudujme sa, keď to máme desaťročie po životnosti, že potom prichádzajú takéto prekvapenia a ľudia sú odkázaní na to, že cez deň nemôžu prať, fungovať, žiť normálne a musia si chodiť s vedierkom do cisterny pre vodu. Čiže preto potrebujeme presné dáta. Bez dát jednoducho to tak funguje, že nemôžeme riadiť ani systém, ani štát, ani prijímať vôbec nejaké funkčné alebo cielené, efektívne opatrenia a vonkoncom nie stanovovať priority, či účinne kontrolovať nejaké plnenie zákona ako takého.
Keď spomínam kontrolu, tak to je tiež zaujímavá pasáž, napriek tomu, že už od minimálne roku 2019 sú na stole jasné pomenované dôvody a riešenia, a teda aj v čase prebratia ministerstva, pán minister vedel teda, že do čoho ide a čo ho čaká, pretože aj jemu, tak ako nám, aktuálnym poslancom, chodili správy od NKÚ na email, tak do dnešného dňa tá kontrola nebola pokrytá v tom návrhu dostatočne. Prečo je to dôležité? No dôležité je to preto, lebo to roztrieštenie funkcií alebo teda tej kontroly je tak naširoko, že už to ani širšie nemôže byť. Len schválne, anketová otázka, kolega Kalivoda, že vieš, kto kontroluje vodárenské spoločnosti? Zrazu sa držíme rokovacieho poriadku.
Tak kontroluje ministerstvo životného prostredia, kontrolujú okresné úrady, ktoré sú pod ministerstvom vnútra, samotné ministerstvo vnútra, ÚRSO, ktoré je pod ministerstvom hospodárstva a Úrad verejného zdravotníctva, ktoré je pod ministerstvom zdravotníctva. Čiže umbrella piatich organizácií, tak a potom to tak aj vyzerá, hej, že keď sú zodpovední všetci, tak nie je zodpovedný nikto.
A aj tu má Najvyšší kontrolný úrad veľmi dobrý point, budem citovať zo správy, tej z roku 2024: "Ministerstvo životného prostredia spolu s okresnými úradmi nevykonávajú v dostatočnej miere svoje povinnosti štátneho dozoru a dohľadu spojené s tvorbou a plnením plánu obnovy, finančnej rezervy a ďalších povinností vyplývajúcich zo zákona. Za kontrolované obdobie ani jedna ich kontrola nesmerovala do oblasti preverovania stavu vo sfére obnovy vodárenských spoločnosti, teda vodárenskej infraštruktúry či tvorby a použitia účelovej finančnej rezervy", koniec citátu. A práve preto chcem využiť tento priestor, aby som aj vyzval pána ministra Tarabu, aby otvoril s ostatnými rezortmi, s ostatnými ministrami alebo štátnymi tajomníkmi, alebo v akom zložení to bude, to je v podstate jedno, ale aby sa otvorila tá debata na tému, ako dostať vodárenstvo pod, ako sa hovorí, jednu strechu. Aby sa zaistil stav, kedy budú kontroly naozaj účinné a komplexné a povedú k náprave toho zlého stavu, o ktorom sa rozprávame.
No a zároveň chcem vyzvať, aby, keď sme teda povedali, že toto je prvý nástrel, alebo teda prvý krok, noha vo dverách, tak aby sa dopracovala aj ďalšia potrebná legislatíva, pretože je potrebné vyriešiť aj precenenie majetku vodárenských spoločností aj spomínaná pasportizácia, zároveň je potrebné metodicky usmerniť vodárenské spoločnosti v tom, ako konkrétne majú účtovne riešiť povinnosť využívať zisk z regulovanej činnosti výhradne na túto činnosť. No a je tiež potrebné vypočuť hlas vodárenských spoločností a konečne zmeniť nastavenie, akým ministerstvo hospodárstva a ÚRSO pristupujú k vodárenským spoločnostiam ako takým, pretože na jednej strane ich škrtíme a na druhej strane kvôli poruchám a prestarnutej infraštruktúre máme, ako som hovoril, straty vody.
Tieto strany sú podľa štatistického úradu vo výške 92 125 900 m³ vody, čo pri priemernej cene znamená strata v hodnote 117 377 609 eur za jeden jediný rok.
Verejné vodovody a verejné kanalizácie sa nie nadarmo nazývajú verejnými, hej? Ich vlastníkmi sme my všetci, obce ako akcionári vodárenských spoločností, ale pretože sa tu 20, 30 rokov pristupovalo k téme obnovy infraštruktúry absolútne macošsky, tak si to naozaj dnes žiada radikálne iný, aktívny postup štátu. Mám za to, že investičný dlh je príliš rozsiahly na to, aby si s ním vodárenské spoločnosti, teda obce, poradili samy. NKÚ, podľa nás, naozaj adekvátne poukazuje na viaceré problémy regulačnej politiky a tvorby regulovaných cien, a tu je tiež zmena potrebná čím skôr.
No a ďalšia vec, o ktorej sme sa už s pánom ministrom pri jednej príležitosti rozprávali a on vtedy naznačil, že má túto problematiku na radare a pevne verím teda, že príde ku zmene, tak problematická je právna forma. Z hľadiska právnej formy totižto sú vodárenské spoločnosti akciovkami. Akciovky sa logicky riadia Obchodným zákonníkom.
Na jednej strane sú obce akcionármi a ich akcionárske práva a povinnosti sú dané obchodným právom, no zároveň tie isté obce sú orgánmi verejnej správy, ktoré v oblasti zabezpečovania pitnej vody svojim občanom majú celý dlhý rad povinností, ktoré patria do originálnych kompetencií obce a vyplývajú teda zo zákona o obecnom zriadení.
Preto je naozaj viac než žiadúce, aby vodárenské spoločnosti ako akciové spoločnosti získali osobitnú definíciu a samostatnú legislatívnu úpravu v obchodnom práve, ktorá zohľadní ich činnosť ako subjektu verejného práva, ktoré konajú vo verejnom záujme. Ono totižto prax ukázala, že rovnaká právna úprava pre vodárenské akciové spoločnosti ako pre hocijakú inú akciovku naozaj nie je vhodná, pretože inak sa bude naďalej opakovať jav, na ktorý Najvyšší kontrolný úrad pravidelne upozorňuje, a síce, že vodárenské spoločnosti sú akciovky, a potom je iba a len na rozhodnutí akcionárov, či disponibilné zdroje spoločnosti použijú v plnej miere na to, na čo ich používať majú, čiže do verejného záujmu a na jeho plnenie, ktorým je teda bezpečná, spoľahlivá infraštruktúra verejných vodovodov a kanalizácií, alebo nie, a to alebo nie sa nám stáva dosť často. A potom sme svedkami toho ako verejné vodárenské spoločnosti platia dary, reklamy, propagáciu spoločností a míňajú približne taký istý objem peňazí, ktoré boli použité z plánu obnovy na piár. Tak ja sa pýtam, že čo je dôležitejšie, čo je väčšou prioritou vodárenskej spoločnosti, funkčné vodovody a kanalizácie alebo reklama v médiách, kde dokonca tá vodárenská spoločnosť ani nefiguruje, hej, že máme vodárenskú spoločnosť z východu, ktorá si platí reklamu na západnom Slovensku, tak potom to má aký zmysel? Budem končiť.
Popravde som veril teda, že bude tu väčšie zastúpenie koaličných kolegov a kolegýň, ale tak aspoň pre verných a správnych chcem povedať aj vzhľadom na to, že s kolegyňou Hanuliakovou sa tejto téme venujeme veľmi dlho a máme príliš veľa návštev rôznych obcí o rôznych častiach a okresoch a regiónoch Slovenska, že oblasť vodárenstva naozaj potrebuje zásadnú zmenu prístupu, nielen tú legislatívnu, o ktorej dnes rozprávame, legislatívnu rekonštrukciu, ale naozaj zmenu paradigmy a naozaj nestačí iba hodiť povinnosti na vodárenské spoločnosti, preniesť to teda na obce a na mestá. Je potrebné obciam aj pri tom momente, keď sa trápia s tým budovaním základnej infraštruktúry, poskytnúť z pozície štátu naozaj najväčšiu možnú pomoc, či už finančnú, neklásť im zbytočné nezmyselné bariéry, napr. pri čerpaní prostriedkov z envirofondu, poskytnúť im odbornú, metodickú, personálnu pomoc, aby si dokázali plniť tú povinnosť, ktorá im zo zákona vyplýva.
Opäť sa vrátim k jednému tomu citátu, ktorý som videl aj nedávno, keď bol teda svetový deň vody, jeden kolega, z týchto radov to bolo, napísal na Facebook, že bezpečný prístup k pitnej vode, inak použil náš slogan, lebo my často hovoríme o bezpečnom prístupe k pitnej vode, je základné ľudské právo, tak ja verím v to, že je to naozaj základné ľudské právo, ale na Slovensku je ohrozené toto základné ľudské právo nielen tam, kde ľudia už sú pripojení na verejný vodovod alebo na verejnú kanalizáciu, ale, žiaľ, sme v takom stave, že toto základné ľudské právo je ohrozené aj tam, kde už vodovody a kanalizácie vybudované sú.
A opakujem, že áno, súhlasím s tým, že tento návrh je prvý krok, s ktorým sa ale netreba uspokojiť, pretože toto je len, nechcem to prehnať, ale 0,0 nič, my musíme ísť oveľa ďalej, oveľa ďalej a vo väčšej spolupráci. A treba si čím skôr po prijatí tohto zákona, ak teda nebude, s prepáčením, zbastardený nejakými prílepkami besnými, tak si sadnúť za stôl a pripraviť naozaj komplexný plán, poviem to možno expresívne, záchranu kritickej infraštruktúry a tá legislatívna stránka veci bude naozaj iba jednou čiastočkou tej záchrany.
Ďakujem za pozornosť a teším sa na ďalšiu diskusiu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Musím povedať, že bol v mnohom tej tvoj prejav, pán kolega Sabo, zaujímavý a možno v mnohom aj inšpiratívny a ja preto musím oceniť, že ministerstvo životného prostredia sa naozaj pustilo do takejto vážnej agendy a naozaj, naozaj, je to vec, ktorú musíme, na ktorej nám musí všetkým spoločne záležať, či už sme opozícia, alebo koalícia. Len mi tak nedá nespomenúť, že ty si vo svojom vystúpení spomínal, že teda nehádžme na nejakú vládu, ktorá tu bola tri roky, ale predsa len mi nedá povedať, že za vlády Petra Pellegriniho bol schválený tzv. veľký národný plán na obnovu a budovanie verejných vodovodov a kanalizácií a prvé, čo urobila Matovičova vláda po svojom nástupe, tak ju zrušila. Tam mali zrušiť desiatky miliónov eur, takže ono sú to síce také malé, malé čiastky a v pohľade k tomu obrovskému investičnému dlhu nie tie najzásadnejšie, ale predsa sa mohlo veľmi veľa aj z toho obnoviť.
Takže treba hovoriť aj o veciach, ktoré boli tou vládou predchádzajúcou zbytočne zrušené.